Tabgha je miestom rozmnožovania rýb a bochníkov. Ako prebiehalo množenie bochníkov?

Na severozápadnom brehu Kinneret vyvierajú pramene, ktoré vytvárajú potoky vlievajúce sa do jazera. Pramene už od pradávna „revitalizovali“ údolie, vďaka čomu je úrodné a krásne. Potoky vtekajúce do jazera sem lákali ryby, preto sa v týchto miestach rozvinul rybolov. Oblasť sa nazývala Heptapegon - z gréckeho „sedem prameňov“. V arabčine začalo toto slovo postupne znieť ako Tabgha a teraz sa tak toto údolie nazýva aj v ruštine.

Podľa Písma sa práve tu odohrali mnohé dôležité udalosti opísané v evanjeliách. Jedným z nich je zázrak rozmnoženia chlebov a rýb, ktorý vytvoril Kristus pri siedmich prameňoch na brehu jazera Kinneret. Podľa Biblie sa potom Kristovi podarilo nasýtiť 5000 ľudí piatimi bochníkmi chleba a dvoma rybami. Na mieste tohto zázraku bol v štvrtom storočí postavený malý kostolík, ktorého oltár bol práve kameňom, na ktorý Kristus ukladal košíky s jedlom. Po čase bol tento kostol poškodený (zrejme zosuvom pôdy z blízkych kopcov) a bola nad ním postavená bazilika. Tento druhý byzantský kostol bol väčší ako prvý a orientovaný trochu inak ako svetové strany: jeho oltár na rozdiel od prvého kostola smeroval na východ. Práve v tých časoch bola podlaha chrámu vyzdobená slávnou mozaikou.

Tento druhý kostol bol úplne zničený v roku 614 počas perzského útoku. Po tomto, viac ako 13 storočí, zostali na tomto mieste len postupne miznúce ruiny. Nakoniec v roku 1932 archeológovia Mader a Schneider pri vykopávkach objavili staré kamenné práce s dodnes zachovanými mozaikami. Našťastie (a to sa dá skutočne nazvať zázrakom) sa mozaika dodnes dokonale zachovala. Ohromuje svojou krásou a sofistikovanosťou a nepochybne je hlavnou ozdobou nového chrámu postaveného na tomto mieste v roku 1982.

Teraz tu slúžia mnísi z benediktínskeho opátstva, ktorí vlastnia aj tábor pre mládežnícke skupiny a penzión pre invalidov. Interiér kostola je skromný, možno to bolo urobené zámerne, aby neodpútaval pozornosť od toho hlavného v chráme: od autentickej antickej mozaiky z čias raného kresťanstva. Vzory vyrobené z kameňov sú fascinujúce; chcete sa na ne pozerať veľmi dlho. Vo Svätej zemi nie sú žiadne analógy; je tu cítiť vplyv egyptskej kultúry: v kamenných vzoroch je lotos, ktorý v blízkosti Tabgha nerastie. Podľa jednej verzie možno egyptské „motívy“ vysvetliť účasťou na tvorbe mozaiky patriarchu Martyria z Jeruzalema, ktorý nejaký čas žil v Egypte. Jeho meno sa nachádza v mozaikovom nápise naľavo od oltára.

A pod samotným oltárom je hlavná svätyňa chrámu – kameň, na ktorý Ježiš Kristus položil päť bochníkov chleba a dve ryby, aby vykonal zázrak rozmnoženia a nasýtil 5000 mužov touto skromnou zásobou. Ich obraz sa našiel na jednej z mozaík, ktorá sa stala jedným zo symbolov Svätej zeme.

Zdroj informácií: http://aboutisrael.ru/str/32/

Kostol Rozmnoženia chlebov a rýb - Benediktínsky rád
Kostol prvého kŕmenia zástupov v Tabgha

Adresa: P.O.B. 52, 14100 Tiberias, Izrael.

Poloha: severozápadná časť pobrežia jazera Kinneret, diaľnica č. 90/87, križovatka Kfar Nahum.

Ako sa tam dostať: ktorýmkoľvek pravidelným autobusom idúcim po diaľnici č. 90 v smere na sever krajiny so zastávkou na križovatke Kfar Nachum.

Návštevné hodiny: denne 08:30 - 17:00; v nedeľu 09:45 - 17:00.

Vstup: voľný.

Doplňujúce informácie: vybavené bezplatné parkovisko, kaviareň, WC (platené - 1 šekel), obchod so suvenírmi.

Tabgha - miesto rozmnožovania bochníkov a rýb Z gréckeho "Heptabecho" - sedem prameňov, ktoré tu tečú do Galilejského mora. V Tabgha sa nachádza Chrám rozmnožovania rýb a chlebov, ktorý v roku 1882 postavili katolícki benediktíni na základoch kostola zo 4. storočia. Staroveká mozaika sa takmer úplne zachovala, udivuje svojou krásou a sofistikovanosťou a o stáročia neskôr je hlavnou ozdobou chrámu. Na tomto mieste Ježiš nasýtil mnoho tisíc ľudí piatimi bochníkmi chleba a dvoma rybami. Z byzantského kostola sa zachovala mozaiková podlaha, na ktorej je vyobrazené jazero, vtáky, rastliny, chlieb a ryby, ako aj zvyšky oltára. V blízkosti prameňov sa nachádzajú zvyšky byzantského mlyna. Za Ježišových čias sa táto oblasť s prameňmi nazývala Magdalénsky kraj (mai-gad=Wasser von Gad (voda šťastia) Tabgha bola odľahlé miesto pri jazere, kam Ježiš často prichádzal, keď chcel byť sám. prvé štyri storočia žili v Kafarnaume iba židovskí kresťania, ktorí si z otca na syna odovzdávali spomienky na Ježišov pobyt v Tabghe, pričom tieto spomienky spájali s tromi skalami Jedna skala, ktorá sa nachádzala neďaleko hlavnej ulice, pripomínala prvé kŕmenie s chlebom, jaskyňou pri útese Kázne na vrchu a skalnatým výbežkom jazera zjavenia sa vzkrieseného Okolo roku 383 navštívila Egeria tri sväté miesta v Tabghe a zanechala o tom poznámky, ktoré sa zachovali do r. dnes tvrdí, že kameň, na ktorý Pán položil chlieb, sa používa ako oltár, okolo ktorého sú pod oknom dodnes viditeľné zvyšky základov tohto prvého kostola (postaveného okolo roku 350). vpravo od oltára a v severnej priečnej lodi bola táto prvá svätyňa prestavaná okolo roku 450 na byzantský kostol, ktorého oltár bol na rozdiel od prvého kostola orientovaný na východ. Posvätný kameň prvého zázraku nasýtenia chlebom bol položený pod oltár na miesto obvyklej rakvy na relikvie. Počas nasledujúcich desaťročí bol kostol vyzdobený mozaikami, ktoré sú považované za jedny z najkrajších vo svätej krajine a svedčia o egyptskom vplyve. Tento vplyv možno siaha až k jeruzalemskému patriarchovi Martyriovi, ktorý žil nejaký čas v Egypte a ako zakladateľ je uvedený v mozaikovom nápise naľavo od oltára. V roku 614 počas perzského útoku bol tento kostol zničený, takže v roku 670 biskup Arculf videl len veľa stĺpov roztrúsených pri prameňoch. Viac ako 1300 rokov boli tieto sväté miesta ukryté pod popolom, až kým v roku 1932 archeológovia Mader a Schneider nevykopali staré kamenné obklady so stále zachovanými mozaikami. Neskôr tu bol postavený kostol. V roku 1982 bol nový kostol, obnovený na byzantských základoch, vysvätený kardinálom Heffnerom z Kolína nad Rýnom, ktorý daroval aj krásny kríž na procesie. Kostol a okolie je majetkom Nemeckého spolku vo Svätej zemi. Mnísi z benediktínskeho opátstva Dormizio v Jeruzaleme strážia svätyňu a prevádzkujú tiež penzión pre invalidov a tábor pre mládežnícke skupiny. Pri vchode leží veľký kameň v tvare mlynského kameňa. Na území kostola bola vybudovaná fontána so siedmimi kohútikmi v tvare ryby (pravdepodobne podľa počtu prameňov na tomto mieste.), v ktorej kedysi plávala zlatá rybka a malá korytnačka. V strede fontány je kvetinový záhon, na ktorom rastie olivovník. Na nádvorí kostola sa nachádza aj obchod so suvenírmi pre turistov.

Tak sme dorazili do svätyne. Ešte pred vstupom do chrámu môžete vidieť pozostatky antických stavieb a stĺpov, ktoré vám dodajú istý pocit starobylosti a svätosti miesta.
Naľavo od vchodu do chrámového územia môžete vidieť tento zachovaný monolit kostola z 5. storočia nášho letopočtu, ktorý sa v tom čase nachádzal neďaleko Hebronu.

Na nádvorí chrámu môžete vidieť zvyšky prvých budov a mlynských kameňov, ktoré zrejme prežili z dávnych čias:


Veľmi sa mi páčila vegetácia na nádvorí chrámu, ktorá dodáva celkovej energii miesta svoju príchuť:
Samotná budova chrámu vyzerá veľmi elegantne a jasne:

Najprv sme teda navštívili nádvorie chrámu, kde môžete vidieť prameň, v ktorom rastie krásna ľalia, obrovské ryby, ako aj veľký olivovník - symbol mieru, blahobytu, plodnosti a víťazstva. V tomto zdroji je veľa rýb, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné, ale keď sa pozriete pozorne... tak tu sú:
Niekoľko fotografií prvkov dizajnu chrámu:

Pri vstupe do chrámu sme videli, že v ňom nie sú žiadne luxusné dekorácie a podľa môjho názoru je to veľmi správne, pretože hlavným luxusom je zázračne zachovaná mozaika chrámu:
Vnútro chrámu vyzerá takto: Po stranách stĺpov sú ikony Ježiša a Matky Božej: V strede chrámu je oltár a pod ním je hlavná relikvia chrámu, kameň, na ktorý Ježiš položil chlieb, aby nasýtil ľudí. Je dosť možné, že to nebol práve tento kameň, ale keďže to bol práve on, ktorý sa nachádzal v strede starobylých priestorov chrámu a práve on sa dodnes dokonale zachoval, budeme ho považovať za symbol tejto významnej udalosti.
Samotný kameň zblízka:
Slávna mozaika:
Po stranách oltára v podlahe sú pod sklom zachované prvky starobylej stavby:

A samozrejme existuje mnoho ďalších mozaík:

Je tam naozaj veľa mozaík. Pri pohľade na tento živý dôkaz vtedajšej veľkosti tohto miesta mi vyrazil dych.

Krátko predtým učeníci Jána Krstiteľa priniesli Spasiteľovi smutnú správu o mučeníctve svojho učiteľa. Jeho vrah Herodes Antipas hľadal stretnutie s Kristom. Myslel si, že Kristus je vzkriesený Ján Krstiteľ.

Pánov pobyt v Herodesovom galilejskom majetku sa stával nebezpečným. Kristus mohol byť prenasledovaný, ale Spasiteľ s istotou vedel, že mu nikto nemôže ublížiť, kým sa neskončí spásonosné dielo, pre ktoré prišiel na zem.

Medzitým sa učeníci, ktorých poslal hlásať evanjelium, vrátili ku Kristovi z miest a dedín. S radosťou rozprávali Učiteľovi o svojich úspechoch, o vyháňaní démonov a o uzdravovaní chorých v mene Ježiša.

Spasiteľ bol však zarmútený správou o poprave Jána Krstiteľa. A preto sa ponáhľal odísť so svojimi učeníkmi preč z Kafarnauma.

Keď Kristus nastúpil na loď, prikázal apoštolom, aby sa preplavili na druhú stranu Galilejského jazera – do Betsaidy. Veľa ľudí ich nasledovalo.

Spasiteľ a jeho učeníci vystúpili na breh a vystúpili na úbočie. A keď sa ľudia okolo Neho zhromaždili, začal vyučovať o Kráľovstve nebeskom. Zároveň sa mnohým chorým a trpiacim ľuďom dostalo uzdravenia.

Deň sa blížil k večeru, no ľudia neodchádzali. Učeníci pristúpili ku Kristovi a povedali: „Toto miesto je opustené a čas je neskoro; nech idú ľudia, aby si mohli ísť kúpiť chlieb do najbližších dedín, lebo nemajú čo jesť.“

Ale na žiadosť učeníkov Pán povedal: „Dajte im niečo jesť! Apoštoli boli touto odpoveďou veľmi prekvapení. Napokon sa v ten deň zhromaždilo asi päťtisíc ľudí, aby si vypočuli Kristovu kázeň, a to nepočítam ženy a deti! Apoštol Ondrej povedal Pánovi, že jeden chlapec má päť jačmenných chlebov a dve ryby, ale čo je to pre také množstvo? Ježiš však požiadal učeníkov: „Prineste sem chlieb a ryby a povedzte ľuďom, aby si sadli.

Apoštoli prikázali ľuďom, aby si sadli na trávu. V tomto jarnom čase pokryl úbočia ako koberec. Ľudia si posadali do trávy v radoch po stopäťdesiat ľudí.

Pán vzal chleby a ryby do svojich rúk. Pozdvihol oči k nebu, vzdával vďaky, požehnal a lámal chleby a potom ich dával učeníkom, aby ich rozdávali ľuďom. Kristus tiež rozdelil dve ryby medzi všetkých.

A každý jedol koľko chcel. A keď boli plné, Pán prikázal učeníkom, aby pozbierali zvyšné kúsky, aby sa nič nestratilo. Vyzbieralo sa 12 plných krabíc kúskov chleba a rýb.

Tento zázrak urobil na ľudí hlboký dojem. Väčšina z nich si totiž takto predstavovala Mesiáša – muža, ktorý im prinesie pozemskú hojnosť a blahobyt.

Kristus sa dozvedel, že ho ľudia chcú vyhlásiť za kráľa, a to by mohlo viesť k vzbure proti Rímu. Ale Pán nechcel dopustiť tieto falošné predstavy o Mesiášovi ako pozemskom kráľovi.

Koniec koncov, bol Jeho skutočným zámerom vytvorenie pozemského kráľovstva? Pán opakovane povedal, že Jeho Kráľovstvo nie je z tohto sveta, že je stvorené v ľudských srdciach, a preto ho nemožno vštepiť násilím.

História pozná veľa príkladov, keď sa silou mocou snažili urobiť ľudstvo šťastným organizovaním krvavých revolúcií v mene slobody, rovnosti a bratstva. Žiadna spravodlivá a šťastná spoločnosť však nie je možná, pokiaľ v ľudských srdciach hniezdi nenávisť, závisť, pýcha, sebectvo, žiadostivosť... Toto sú skutoční nepriatelia Božieho kráľovstva! Práve týchto nepriateľov prišiel Kristus poraziť, aby dal ľudstvu skutočnú slobodu – slobodu od hriechu, slobodu žiť s Bohom.

Ako došlo k rozmnoženiu chlebov, keď nimi Kristus nasýtil 5000 ľudí?
Medzi mnohými zázrakmi, ktoré Pán vykonal počas svojho pozemského života, má zvláštny duchovný význam zázračné nasýtenie piatich tisícok ľudí piatimi jačmennými chlebmi a dvoma rybami. Hovoria o ňom všetci štyria evanjelisti. Táto udalosť je v kontinuite s niektorými starozákonnými zázrakmi (Exodus 16:3; 1. Kráľov 17:8-16; 2. Kráľov 4:42-44). Izraelský ľud, ktorý žil v očakávaní Vysloboditeľa, veril, že Mesiáš dá novú mannu. Zvláštny význam tohto zázraku spočíval v tom, že symbolicky poukazoval na budúcu sviatosť Najsvätejšej Eucharistie, ktorú Pán ustanovil pri Poslednej večeri. Svätý evanjelista Ján Teológ uvádza dôležitý chronologický detail: Teraz sa blížila Veľká noc, sviatok Židov (Ján 6:4).

Keď sa ľudia podľa vtedajšieho východného zvyku uchýlili k jedlu, Spasiteľ vzhliadol k nebu, požehnal ho, lámal ho a dával chleby (Mt 14:19). Formula požehnania bola založená na 3M 19:24 a 5M.8:10. Od pradávna sa hovorí: „Požehnaný si, Pane, Bože náš, Kráľ vesmíru, ktorý rodíš chlieb zo zeme. Hebrejské a grécke slová pre „požehnanie“ (berah a eulogia) však možno použiť aj vo význame „ďakovať“, ako aj „chváliť“ alebo „oslavovať“. Keď sa štyri tisícky nasýtili siedmimi chlebmi a rybami, Ježiš Kristus vzal tých sedem chlebov a rýb, poďakoval, lámal a dával svojim učeníkom (Matúš 15:36). Chlieb v Palestíne sa piekol vo forme tenkých a krehkých koláčov. Bolo ľahké ho zlomiť, čo urobil Spasiteľ.

„Ako Ježiš Kristus nakŕmil 5000 ľudí“? Vytvorené z ničoho. Tým poukázal ľuďom na svoju Božskú dôstojnosť. „Ale prečo nestvorí chleby znova? Komuaby sám svojimi skutkami učil, že všetko viditeľné splodil a stvoril On, a aby dokázal, že On je ten, ktorý dáva ovocie a ktorý na začiatku povedal: nech zem vydá prvé byliny; tiež: nech vody plazov ničia duše živých (Gn. I, 11, 20).

A skutočný zázrak nie je o nič menej dôležitý ako vytvorenie histórie alebo plazov. Vskutku, hoci boli plazy opäť stvorené, boli vytvorené z vody. A urobiť toľko z piatich chlebov a dvoch rýb nie je o nič menej dôležité ako vyprodukovať ovocie zo zeme a plazy z vody; to znamenalo, že Ježiš mal moc nad zemou a nad morom. Doteraz robil zázraky len na chorých; a teraz poskytuje všeobecný prospech, aby ľudia nezostali len divákmi toho, čo sa stalo iným, ale sami dostali dar. A to, čo sa Židom zdalo úžasné počas ich putovania púšťou (keďže povedali: jedlo a chlieb môžu dať, alebo pripraviť jedlo na púšti (Ž. LXXVII, 20), Pán ukázal to isté v praxi. prečo ich vedie na púšť, aby zázrak nepodliehal žiadnym pochybnostiam a nikto si nemyslel, že sa niečo prinieslo z neďalekej dediny na jedlo Z tohto dôvodu uvádza evanjelista čas, a nielen miesto Odtiaľ sa dozvedáme niečo iné, a to: učíme sa umiernenosti učeníkov pri uspokojovaní potrebných potrieb a ako málo sa starali o jedlo a mali so sebou iba päť chlebov a dva ryby.

Tak málo sa starali o telesné, ale zaujímali sa len o duchovno! A ani týchto pár chlebov nebolo zadržaných, ale boli rozdané, len čo boli požiadané. Odtiaľ sa musíme naučiť, že aj keď máme málo, sme povinní dávať tým, ktorí to potrebujú. Keď im prikážu priniesť päť chlebov, nepovedia: čo budeme sami jesť? Ako môžeme uspokojiť svoj hlad? - ale hneď poslúchnu. Okrem toho, čo už bolo povedané, podľa mňa Kristus opäť neskladá chleby, aby priviedol učeníkov k viere: boli ešte veľmi slabí.

Preto sa pozerá na oblohu. Opakovane videli príklady iných zázrakov, ale nikdy nevideli taký zázrak. Tak to vzal, rozbil a rozdal učeníkom, čím im urobil česť. Neurobil to však ani tak pre ich česť, ale preto, aby, keď sa zázrak stane, nezostali v nevere a nezabudli na to, čo sa stalo, keď o tom budú svedčiť ich vlastné ruky.Tým sa však zázrak ešte neskončil.

Pán dal najavo, že je tam prebytok a prebytok nebol v celých chleboch, ale v kusoch, aby ukázal, že to boli určite zvyšky z tých chlebov, a aby tí, ktorí neboli prítomní, keď sa zázrak stal, mohli rozpoznať že sa to stalo. Z tohto dôvodu Kristus dovolil ľuďom pocítiť hlad, aby si nikto nepomýlil zázrak so snom; Na tento účel vyrobil dvanásť zvyškov košov, aby mal Judáš čo niesť. Pán mohol ukojiť hlad aj bez chleba, ale potom by učeníci nepoznali Jeho moc, pretože to tak bolo aj za Eliáša. A pre tento zázrak boli Židia tak prekvapení, že Ho dokonca chceli urobiť kráľom, hoci s inými zázrakmi sa o to nikdy nepokúsili“ (Sv. Ján Zlatoústy. Výklad sv. Evanjelistu Matúša. Rozhovor XLIX).

Otec Jób Gumerov

Kráľ bol smutný, ale nie preto, že by hlava Jána prinesená na hostinu mohla narušiť zábavu hodovníkov; nie, v tých časoch nielen na dvoroch východných despotov, ale ani na dvoroch rímskych cisárov nebola taká morálka, aby aj vážený človek mohol zastaviť ďalšie radovánky účastníkov hostiny. Herodes bol zarmútený, pretože bol nútený buď porušiť prísahu, alebo zabiť proroka, ktorého sám chránil pred zlobou farizejov. Obe boli zlé, ale človek si musel vybrať jedno z dvoch riešení. A tak sa pozerá na svojich šľachticov a starších, ako keby privolal ich odpoveď na otázku, ktorá ho zamestnávala. Účastníci rozhovoru sa pravdepodobne rozhodli, že je lepšie zabiť človeka, ako porušiť nedbanlivo zloženú prísahu, pretože Herodes sa rozhodol zabiť tým, že sa im vzdal. Kvôli prísahe a tým, ktorí s ním ležali(), poslal panoša, ktorý mu prikázal priniesť hlavu Jána. Väzenie, v ktorom bol Ján držaný, nebolo ďaleko od Herodesovho paláca a možno aj v jeho paláci samotnom, keďže v tom čase väzni neboli držaní v samostatných domoch (väzniciach), ale v palácoch panovníkov a v domoch sudcov. Panoš-kat vykonal rozkaz, odťal Iannu hlavu a priniesol ju na podnose; Salome ho vzala a odniesla mame.

Umŕtvovanie Jána

Tradícia hovorí, že Herodias zosmiešnila Jánovu hlavu, prepichla mu jazyk ihlou, čo ju obvinilo zo zhýralosti, a nariadila, aby jeho telo hodili do jednej z roklín obklopujúcich Macheru; Ale študentov Joanna vzal bezhlavo jeho telo ako dokazujú evanjelisti Matúš a Marek, a uložili ho do hrobu(). Evanjelisti neuvádzajú, kde presne bolo Jánovo telo uložené, ale legenda o tom zachovala niektoré podrobnosti: zo strachu pred pomstou zo strany Herodiady aj za bezvládne telo Jána, ho učeníci vzali za Pereu, kde bola moc Herodesa. Antipas sa nerozšíril, menovite do Sebaste, pod autoritou Piláta. Sebaste alebo Sebastia je mesto postavené za Herodesa Veľkého, otca Antipasa, na mieste bývalého zničeného mesta menom Samaria. Práve tu, v jaskyni, kde boli pochovaní proroci Abdiáš a Elizeus, bolo, ako hovorí legenda, uložené telo posledného proroka, predchodcu a baptistu Jána.

(Smutnú udalosť sťatia Jána Krstiteľa si pravoslávni pripomínajú každoročne 29. augusta).

Správa, ktorá sa dostala k Ježišovi o smrti Jána; návrat apoštolov; odnesenie Ježiša s apoštolmi loďou na pusté miesto

Keď jeho učeníci pochovali Jánovo telo, išli k Ježišovi a povedali Mu o smrti svojho Učiteľa. V tom istom čase sa k Nemu zhromaždili aj apoštoli, keď splnili úlohu, ktorá im bola zverená, a povedali Mu všetko a čo robili a čo učili(). Medzitým boli v tom čase okolo Ježiša obrovské zástupy ľudí: prichádzalo a odchádzalo veľa ľudí, takže nemali čas jesť(). Správa o násilnej smrti posledného proroka nemohla Ježiša nezarmútiť, a keďže vo chvíľach smútku vždy hľadal samotu pred hlučným davom, chcel teraz odísť niekam na opustené miesto. Navyše, Jeho apoštoli sa práve zhromaždili z rôznych miest, keď splnili úlohu, ktorá im bola zverená. Bolo potrebné sa s nimi porozprávať v súkromí, dostať od nich správu, a preto im bolo potrebné poskytnúť možnosť najprv si oddýchnuť od hluku davu, teda dočasne zostať osamote so svojimi myšlienky, sústreďte sa na ne a pokojne povedzte Tomu, ktorý im poslal všetko, čo pomenovali Bolo hotovo. Preto Ježiš odišiel s apoštolmi Jeden, bez davu, na opustenom mieste. Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš odišiel na lodi na pusté miesto Jeden(); Evanjelista Marek - že podľa Ježišovho príkazu museli apoštoli odísť sami na pusté miesto; a Evanjelista Lukáš - ten Ježiš, vziať... so mnou sa vrátili apoštoli , sa stiahol najmä na prázdne miesto, neďaleko mesta menom Betsaida(). Z porovnania príbehov troch evanjelistov treba usúdiť, že evanjelista Matúš slov Jeden, a Evanjelista Marek pod slovom sám, znamenajú samotného Ježiša a samotných apoštolov, bez sprievodu ľudí, s ktorými boli obklopení, ale to, že Ježiš sa vzdialil od ľudí spolu s apoštolmi, a nie oddelene od nich, je zrejmé z rozprávania evanjelistu Lukáša, že Ježiš, keď vzal so sebou apoštolov, odišiel oddelene, to znamená bez cudzincov, ale s nimi; to je jasné aj z rozprávania evanjelistu Marka, že ľud videl ako Oni vydali sa... a utekali tam pešo zo všetkých miest; bežali, samozrejme, nie za apoštolmi, ale za Ježišom, ktorý s nimi odplával.

Podľa legendy evanjelistu Lukáša Ježiš a apoštoli smerovali k mestu Betsaida. Ako dlho táto cesta trvala, evanjelisti nehovoria; ale z rozprávania evanjelistu Marka môžeme usúdiť, že dav ľudí, ktorí zostali na brehu, bežal pozdĺž brehu jazera v smere, kadiaľ sa plavila loďka s Ježišom a apoštolmi, a zvyšoval sa po ceste prichádzajúcimi ľuďmi. z miest v ústrety, kráčal po brehu, nasledoval loď plaviacu sa s Ježišom a apoštolmi s loďou a dostal sa pred nich ( a varoval ich). Keď Ježiš videl množstvo ľudí zhromaždených na brehu, nemohol už pokračovať vo svojej ceste do Betsaidy; Zľutoval sa nad tými, čo na Neho čakali, ako stádo oviec bez pastiera, prikázal im pristáť na brehu a vystúpil z člna. a začal ich veľa učiť; podľa legendy o evanjelistovi Lukášovi, a uzdravil tých, ktorí uzdravenie potrebovali ().

Zázračné nakŕmenie viac ako päťtisíc ľudí piatimi chlebmi a dvoma rybami

Keď apoštoli prišli na opustený breh jazera, kde nebolo žiadne bývanie, kde davy ľudí čakajúcich na Ježiša nemohli nájsť nocľah ani jedlo, obrátili sa k Ježišovi s prosbou, aby prepustil ľudí: Miesto je tu opustené a čas je už neskoro; prepustiť ľudí, aby mohli ísť do dedín a kúpiť si jedlo(). Ale Ježiš povedal - nemusia ísť, nechaj ich jesť(), - vyšiel na vrch s apoštolmi a posadil sa tam. Ľudia Ho nasledovali. Potom Ježiš ukázal na zástupy prichádzajúce k nim a chcel vyskúšať vieru apoštola Filipa a opýtal sa ho: kde môžeme kúpiť chlieb, aby sme ich nakŕmili?„Áno, nemáme ani prostriedky na to, aby sme pre taký dav mohli kúpiť chlieb,“ odpovedal Filip, „napokon, Nebude im dosť chleba za dvesto denárov, aby každý dostal aspoň trochu. Netušiac, že ​​Ten, ktorý kriesil mŕtvych a uzdravoval slepých, nemých a ochrnutých, môže nasýtiť hladných, apoštol Ondrej, Petrov brat, hovorí Kristovi: tu má jeden chlapec päť jačmenných chlebov a dve ryby; ale čo je to pre také množstvo? ().

Keď Ježiš videl nedostatok viery svojich apoštolov, okamžite im dokázal, že pre Neho nič nie je nemožné, a aby presne vedeli, akých ľudí nasýti, prikázal im, aby všetkých posadili do sekcií alebo radov na zelenú. tráva, po stopäťdesiat ľudí a takto spočítajte všetkých. Bolo tam asi päťtisíc ľudí, okrem žien a detí.

Potom vzal Ježiš päť chlebov a dve ryby, ktoré mu priniesli, pozdvihol oči k nebu, modlil sa, žehnal chleby, lámal ich a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali ľuďom; a tie dve ryby rozdelil medzi všetkých. Učeníci niesli ležiacemu ľudu kúsky chleba a ryby a videli, ako sa v ich rukách deje najväčší zázrak: keď sa rozdávali ľuďom, počet kusov chleba a rýb neklesal, ale pribúdal: „Každý jedol toľko ako ktokoľvek chcel a boli spokojní.“

Tvrdia to všetci štyria evanjelisti zjedol všetko, teda podstatne viac ako päťtisíc ľudí, a že všetci, čo jedli, boli spokojní (; ; ; ); a evanjelista Ján dodáva, že Ježišovi učeníci rozdávali toľko chleba a rýb tým, čo sedeli, koľko kto chcel. Keď na Ježišov príkaz začali zbierať zvyšky chleba, naplnili nimi dvanásť debien. Krabice boli tie koše, ktoré si Židia brali so sebou na cesty namiesto cestovných tašiek na uskladnenie jedla. Bez ohľadu na to, aké malé boli tieto škatule, v každom prípade sa dvanásť škatúľ nedalo naplniť piatimi bochníkmi chleba rozlámanými na kúsky, pokiaľ sa počet týchto kúskov zázračne neznásobil.

Túžba ľudu vyhlásiť Ježiša za kráľa

Úžasný zázrak, predvádzaný pred tisíckami ľudí! Zázrak, ktorý tento zástup nielen videl, ale aj cítil a o prítomnosti ktorého nemal najmenší dôvod pochybovať! Dojem, ktorý urobil na zástup okolo Ježiša, bol obrovský a pod jeho vplyvom všetci začali hovoriť: toto je skutočne Prorok, ktorý má prísť na svet(), teda Mesiáš, a ak je Mesiáš, tak to znamená Kráľ, ktorý musí pre Židov dobyť celý svet a vládnuť naveky; Prečo váha vyhlásiť sa za kráľa? Hľa, Veľká noc sa blíži a na tento sviatok sa v Jeruzaleme schádzajú Židia z celého sveta; Vezmime Ho, zaveďme Ho na sviatok do Jeruzalema, tam Ho vyhlásime za Kráľa a zvrhneme nenávidené jarmo Rimanov. "Pravdepodobne si to mysleli v zástupe okolo Ježiša." Dav bol taký nadšený, že bol pripravený začať svoj plán realizovať, no Ježiš ich upokojil a v pokoji prepustil. Len čo tento nepokoj medzi ľuďmi začal, Ježiš Okamžite prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a odišli na druhú stranu mora, a On sám išiel k zástupu, upokojil ich a prepustil a potom vyšiel na vrch modliť sa sám.

Z rozprávania evanjelistu Jána by sa dalo usúdiť, že Ježiš odišiel na vrch hneď, ako sa dozvedel, že ho chcú vyhlásiť za kráľa: Keď sa Ježiš dozvedel, že chcú prísť a náhodou ho vziať a urobiť z neho kráľa, opäť sa utiahol na vrch sám. Ale takýto záver by bol v rozpore s príbehmi iných evanjelistov, ktorí sprostredkúvajú niektoré podrobnosti o Ježišovom odchode na vrch; Evanjelisti Matúš a Marek teda hovoria, že Ježiš, ktorý prinútil apoštolov vstúpiť na loď a preplaviť sa na druhú stranu mora, zostal na brehu, aby prepustil ľudí (; ); a keď prepustil ľud, vystúpil na vrch, aby sa sám modlil ako hovorí evanjelista Matúš; alebo: a keď ich prepustil, vyšiel na vrch modliť sa, ako hovorí evanjelista Marek (;). Okrem toho nemožno vôbec dopustiť, aby On, ktorý prišiel zachrániť ľudí od hriechu a položiť za nich svoj život, aby sa mohol skryť pred nadšeným davom ľudí, schopných v takom stave urobiť mnoho neuvážených činov. Treba predpokladať, že Ten, kto dokázal nasýtiť tisícový dav piatimi chlebmi a dvoma rybami, ich dokázal aj upokojiť; Ten, ktorého slová poslúchli zúrivé vlny a búrky, ktorý prešiel bez zranení medzi brutálnym davom Nazarénov, ktorí sa zhromaždili, aby Ho zhodili z útesu, On, samozrejme, mohol teraz nebojácne ísť k ľuďom stojacim na brehu a so svojím slovom. uviesť pocity, ktoré ich znepokojovali, do pokojného stavu. Toto urobil: najprv poslal ľudí preč a potom vyšiel na vrch modliť sa.

Ježišov unáhlený odchod apoštolov loďou

Medzi rozprávaním Jána na jednej strane a Matúšom a Markom na strane druhej nie je rozpor: Evanjelista Ján nehovorí vôbec nič o tom, že Ježiš prinútil apoštolov vstúpiť na loď a preplaviť sa na druhú stranu more, ale hovorí len, že večery schádzali k moru a vstupujúc na loď, išli na druhú stranu mora; Nehovorí o tomto nátlaku a o tom, že Ježiš nechal ľudí odísť, nie preto, že by sa to nestalo, ale jednoducho preto, že nepovažoval za potrebné podávať správy o zvláštnych podrobnostiach zázraku nasýtenia ľudí piatimi chlebmi. Vzhľadom na to, že je vo všeobecnosti potrebné iba doplniť rozprávanie o prvých troch evanjelistoch, evanjelista Ján vo svojom evanjeliu buď nehovorí vôbec nič o tom, čo podrobne rozprávajú ostatní evanjelisti, alebo hovorí stručne, aby príbehy doplnil o nejaký detail alebo stanovil súvislosť s následnou udalosťou, o ktorej prví evanjelisti nič nehlásia. Tak to bolo aj v tomto prípade: následný Ježišov rozhovor o chlebe života sprostredkoval iba evanjelista Ján, a keďže tento rozhovor musel súvisieť s predchádzajúcim zázrakom nasýtenia ľudu, evanjelista Ján o ňom stručne hovorí; inak by nebol opakoval to, čo predtým podrobne rozprávali jeho traja evanjelisti; Keď nevyhnutne rozpráva o tomto zázraku, dopĺňa príbeh tých istých troch evanjelistov o podrobnosti, ktoré im unikli o túžbe ľudí vyhlásiť Ježiša za kráľa. Keď takto nadviazal spojenie medzi zázrakom nasýtenia ľudí a rozhovorom o chlebe života a doplnil príbehy iných evanjelistov zmienkou o túžbe ľudu vyhlásiť Ježiša za kráľa, nestaral sa už o prerozprávanie toho, čo povedali iní.

Chceli teda vyhlásiť Ježiša za Kráľa, teda Mesiáša. On je skutočne Mesiáš, ktorého ohlasovali proroci. Prečo sa tomu vyhýbal? Prečo nechcel, aby Ho ľudia otvorene spoznali ako Mesiáša práve teraz? Áno, pretože nielen ľudia, ale aj najbližší Ježišovi učeníci, dokonca aj apoštoli, mali stále falošné predstavy o Mesiášovi; všetci si predstavovali, že Vysloboditeľ-Mesiáš prisľúbený Židom bude Kráľom zeme, Kráľom-Dobyvateľom a podmaní si Židom celý svet; nikto sa ešte nemohol zriecť týchto predsudkov, nikto si ani nepripustil myšlienku, že Kráľovstvo Mesiáša by mohlo byť Kráľovstvom, ktoré nie je z tohto sveta. Preto pri takýchto predstavách ľudu o Mesiášovom kráľovstve by vyhlásenie Ježiša za kráľa nebolo ničím iným ako otvoreným rozhorčením ľudu proti moci rímskeho cisára.

Návrat Ježiša k ľudu

Apoštoli si nemohli pomôcť, ale súcitili s davom, ktorý chcel vyhlásiť Ježiša za Kráľa, najmä preto, že sa im páčilo každé povýšenie ich Učiteľa; mohli sa nechať unášať ľudovým vzrušením, pridať sa k davu a konať spoločne s ním. Preto Ježiš, ktorý chcel zachrániť svojich apoštolov pred unesením nesplniteľného sna a pred účasťou na sprisahaní, im okamžite prikázal, aby nastúpili do člna a plavili sa bez Neho na opačný breh, a sám odišiel k znepokojenému davu. .

Apoštoli nastúpili na loď a odišli sami, bez Ježiša, na druhú stranu mora. Evanjelista Ján hovorí, že išli do Kafarnauma; Evanjelista Marek hovorí, že Ježiš prinútil apoštolov ísť na druhú stranu, do Betsaidy, ale evanjelista Matúš spomína iba druhú stranu mora. Vynára sa otázka: kam išli apoštoli a kde došlo k nasýteniu ľudí? – Jánovi učeníci povedali Ježišovi o smrti svojho učiteľa, keď bol v Kafarnaume; Ježiš hneď odišiel loďou s vracajúcimi sa apoštolmi na pusté miesto neďaleko mesta Betsaida(); zástupy ľudí ho tam nasledovali, a keďže z tohto opusteného miesta sa apoštoli vracali loďou do Kafarnaumu alebo Betsaidy, ktoré sa nachádzali na tom istom brehu, treba priznať, že Ježiš, ktorý dostal správu o smrti svojho predchodcu, odišiel Jeho apoštoli na opustené miesto blízko mesta Betsaida-Julia, severovýchodne od Galilejského mora; Apoštoli sa sami vrátili na opačný breh, severozápadný, na ktorom ležali neďaleko od seba dve mestá – pobrežie Betsaida a Kafarnaum; preto sa zázrak nasýtenia ľudí piatimi chlebmi a dvoma rybami udial na opustenom severovýchodnom pobreží Galilejského mora, najbližšieho mesta ku ktorému bola Betsaida Julia.

Katastrofa apoštolov na mori

Apoštoli sa plavili na člne; stmievalo sa... fúkal silný vietor a more bolo rozbúrené; išli ďaleko od brehu , ich loď už bola v strede mora a bičovali ju vlny, lebo vietor bol opačný(). Apoštoli, vyčerpaní v boji proti vetru, si museli spomenúť na to, ako zomreli na tom istom mori a ako búrka okamžite utíchla jediným slovom ich Učiteľa; mali ľutovať, že zostali sami, bez svojho Spasiteľa a On k nim neprišiel, On zostalo sám na zemi ako dosvedčuje evanjelista Marek, a videl ich vznášať sa v núdzi(), A o štvrtej... nočnej hliadke sa k nim priblížil, kráčajúc po mori.

Vtedajší Židia rozdelili celú noc na štyri časti, nazývané stráže, po troch hodinách. Prvá hodina je od šiestej hodiny popoludní nášho času do deviatej hodiny; druhá - od deviatej hodiny do polnoci; tretí - od polnoci do troch hodín ráno; a štvrtý - od tretej do šiestej hodiny ráno.

Sprievod Ježiša k nim po vode

Okolo štvrtej stráže, to znamená okolo tretej hodiny ráno, po tom, čo strávil celú noc v modlitbách, odišiel Ježiš k núdznym ľuďom na mori, priblížil sa k opustenému brehu, kde neboli žiadne člny (jediná loď, na ktorej Ježiš a Apoštoli sa plavili, teraz boli zbití vlnami uprostred mora) a išli ďalej pozdĺž mora.

Kristus chodil po vode, to znamená, že používal svoju božskú moc, aby robil zázraky a ovládol zákony a sily prírody. Ale ani v tomto prípade nepoužil túto moc pre seba osobne, aby sa nezachránil pred nebezpečenstvom a neprekonal prekážky pri dosahovaní osobných cieľov; nie, on kráčal po vode, aby zachránil umierajúcich apoštolov.

Apoštoli medzitým už odplávali asi dvadsaťpäť alebo tridsať štadiónov od brehu. Štadión je grécka jednotka s dĺžkou približne 185 metrov. Plavili sa proti vetru, energicky veslovali s veslami najmenej šesť hodín a boli pravdepodobne úplne vyčerpaní, keď videli Ježiša kráčať k nim cez more. Bola už štvrtá nočná stráž: už bolo celkom svetlo (bolo na jar, pred Veľkou nocou); Apoštoli jasne videli, kto k nim kráča, no stále boli takí málo verní, že si ani nevedeli myslieť, že prichádza Ježiš. Ľudia nemôžu chodiť po vode, ale Ježiš bol podľa ich predstáv Človek; preto nemohol chodiť po mori; preto to nie je On, ale duch. V dávnych dobách existovala viera, že duše mŕtvych sa môžu ľuďom javiť a sú viditeľné, ako duchovia alebo tiene. Apoštoli si mýlili Ježiša, ktorý k nim prichádzal, s takým a takým duchom; tento jav si pomýlili so zlým znamením o hroziacom stroskotaní ich člna a kričali v strachu o svoje životy.

Strach z apoštolov; Petrov sprievod k Ježišovi

Podľa legendy o evanjelistovi Markovi sa im dokonca zdalo, že tento duch akoby prechádzal okolo nich a chcel ich obísť (). Ale Ježiš k nim hneď prehovoril a povedal: „Buďte dobrej mysle; to som ja, neboj sa. - Horlivý Peter, ktorý práve kričal od strachu spolu s ostatnými apoštolmi, keď teraz počul hlas svojho Učiteľa, sa k Nemu ponáhľa a modlí sa k Nemu: Bože! Ak si to Ty, prikáž mi, aby som prišiel k Tebe po vode.

Niektorí vykladači evanjelia (napríklad Trench) zisťujú, že v slovách Petra - povedz mi- vyjadril túžbu vyniknúť spomedzi apoštolov, tú istú túžbu, ktorú vyjadril pri inej príležitosti, keď povedal: ak sú pokúšaní všetci, len ja nie(), a že čiastočne pre to zlyhal v chôdzi po vode.

Povedať Ježišovi – viesť Môžem prísť k Tebe po vode Apoštol Peter tým vyjadril dôveru, že ak Ježiš prikáže, on, Peter, ho dosiahne po vode. Ježiš mu odpovedá: ísť! to je: „Ak je vaša viera vo mňa silná, potom choďte a nebojte sa! prídeš ku mne."

Záchrana topiaceho sa Petra

Peter vystúpil z člna; sila viery na ňom urobila zázrak: chodil po vode. Ale neutíchajúci vietor a zúrivé vlny odvrátili Petrovu pozornosť od Ježiša, ktorý ho čakal; bol vystrašený, jeho viera bola otrasená, začal sa vrhať do vody a topiť sa. V zúfalstve kričal: Bože! zachráň ma. Kristus nezastavil vietor a vlny, ale natiahol ruku Váš Petrovi, podporil ho a povedal mu: ty maloverný! prečo si pochyboval? Prečo zakolísala vaša viera, ktorej silu ste skúšali, keď ste opúšťajúc čln neklesli do vody, ale išiel pozdĺž toho ku Mne? – Ježiš neutišil rozbúrené more hneď úmyselne, pretože chcel Petrovi ukázať, že po obnovení svojej kolísavej viery môže opäť chodiť po vode. A keď vošli do člna, vietor utíchol. Z týchto evanjelistových slov je jasné, že v tom istom rozbúrenom stave na mori Ježiš a Peter dorazili k člnu po vode, a keď doň vstúpili, utíchol len vietor.

Apoštoli, zasiahnutí zázrakom, slovami evanjelistu Marka, Boli nesmierne ohromení a žasli sami nad sebou, lebo Oni nechápali zázrak chlebov, lebo ich srdcia boli zatvrdnuté(). Keď Ježiš a Peter vstúpili do člna a vietor okamžite utíchol, úžas vystriedal úžas, padli pred Ježišom, poklonili sa mu a povedali: naozaj si Syn Boží.

Ježiš a apoštoli pokračovali v plavbe bez prekážok a pristáli na brehu Genezaretskej zeme, ako hovoria evanjelisti Matúš a Marek (;), alebo: pristáli na breh, kde plávali, ako hovorí evanjelista Ján (6, 21). Bez ohľadu na to, kde pristanú na brehu, nezáleží na tom; Dôležité je len naznačenie evanjelistu Jána, že loď okamžite pristála na brehu. Loď nemohla byť blízko brehu; bola uprostred mora, 25 – 30 štadiónov od miesta odchodu; teda, ak ona okamžite, teda extrémne rýchlo, pristál na brehu, potom to treba vnímať len ako pokračovanie zázraku chodenia po vode.

Odporcovia spoľahlivosti evanjelií vidia rozpor medzi evanjelistami v tom, že podľa Jána ho (Ježiša) apoštoli chceli vziať na loď; a hneď loď pristála na brehu, kde sa plavili, a podľa rozprávania Matúša a Marka vstúpil na loď. Z porovnania týchto rozprávaní sa vyvodzuje záver, že apoštoli chceli prijať Ježiša do člna, ale neprijali ho a čln bez Neho pristál na brehu, blízko ktorého sa v tom čase nachádzal.

Z Johnovho krátkeho, nevysloveného rozprávania je nemožné vyvodiť takýto záver. Vyššie bolo vysvetlené, prečo Ján stručne hovorí o nasýtení ľudí a Ježišovi, ktorý kráča po vode; nehovoril ani o tom, že Peter chodí po vode. Preto je prinajmenšom nerozumné vyvracať podrobné rozprávania iných evanjelistov krátkym (akoby prechodným) odkazom Jána na tie isté udalosti. A výraz Jána - chcel Ho vziať na loď- v žiadnom prípade nevylučuje jeho prijatie: áno, chceli ho vziať na loď, keď im povedal - To som ja; neboj sa ale neprijali Ho hneď, lebo Peter vystúpil z člna a išiel k Nemu; a potom Ježiš a Peter nastúpili do člna.

Príchod do Genezaretskej krajiny; uzdravovanie chorých na brehu jazera

A... prišiel do zeme Genezaret(). Zem Genezaret bola pomenovaná pre rovinu susediacu so severozápadným brehom Genezaretského jazera alebo Galilejského jazera, na ktorej sa nachádzali mestá Kafarnaum a Betsaida. Na ktorom presnom mieste na tejto rovine Ježiš a apoštoli pristáli, nie je známe; pravdepodobne to nebolo veľmi ďaleko od Kafarnaumu, keďže Ježiš bol v tom meste v ten istý deň. Len čo Ježiš vystúpil na breh, okamžite ho obkľúčili obyvatelia toho miesta; Poznali Ho, ponáhľali sa, aby o tom informovali všetky okolité dediny a priviedli k Nemu všetkých chorých. Viera v Ježišovu zázračnú moc bola už v celej Galilei taká rozšírená, že obyvatelia miesta, kde pristál, žiadali len to, aby sa chorí mohli dotýkať jeho šiat, a tí, čo sa dotkli, boli uzdravení(); Boli uzdravení, samozrejme, nie iba dotykom, ale svojou vierou a vôľou Toho, ktorého sa dotkli.

Návrat do Kafarnaumu nádherne nasýteného púšťou

Dav tisícov ľudí, zázračne nakŕmených a potom upokojených Ježišom, zostal cez noc na tom istom opustenom brehu, kde sa stal tento zázrak. Všetci videli, že pri brehu stála len jedna loď a že Ježišovi učeníci nastúpili na túto loďku a odplávali, a Ježiš, ani nevstúpil, vystúpil na vrch. Nasledujúce ráno zrejme hľadali Ježiša, ale nenašli ho; Neboli tu ani jeho učeníci. Medzitým na ich brehu pristáli člny, ktoré prišli z Tiberias, mesta na západnom brehu jazera. Na týchto člnoch (lodiach) mnohí, ak nie všetci, išli do Kafarnaumu a keď tam dorazili, začali aj tam hľadať Ježiša. Našli Ho a boli tak ohromení, že sa pýtali: Rabbi! kedy si sem prišiel? V tejto otázke je ďalšia otázka: Ako Prišli ste sem? Uhádli, že nemohol prísť do Kafarnauma bežnými dopravnými prostriedkami; Touto otázkou vyzvali Ježiša k otvorenosti, no On nechal ich otázku nezodpovedanú.

Ježiš dokonale pochopil náladu zástupu, ktorý Ho hľadal, a povedal: „ Nehľadáte ma preto, že ste videli zázraky, ale preto, že ste jedli chlieb a nasýtili ste sa. Urobil som medzi vami mnoho zázrakov; ale prečo ťa napadlo len to druhé? Je to preto, že myslíte len na pozemské veci, na výhody tohto krátkodobého života?

Teraz Ma hľadáš len preto, aby si bol opäť spokojný. Nesnažte sa o tento trvanlivý pokrm, ktorý sýti iba telo, ale o to, čo živí dušu a vedie do večného života. A Syn človeka vám dá tento pokrm a že ho skutočne dá, to vám potvrdzuje Jeho Otec, Boh, ktorý sa vám zjavil v Ňom a v skutkoch, ktoré koná.“

Židia, ktorých tieto slová rozptyľovali od myšlienky na potraviny podliehajúce skaze, sa pýtali Ježiša: „Čo musíme robiť, aby sme konali Božie skutky a mali večný život?

Verte v Toho, ktorého poslal, - to je to, čo sa najprv vyžaduje na vstup do Kráľovstva nebeského a večného života.

Viera v Ježiša ako nevyhnutná podmienka vstupu do nebeského kráľovstva

Áno, toto je prvý krok k spáse. Pred príchodom Krista, hoci Židia verili v Boha, často od Neho ustupovali a uctievali modly, a potom pod vplyvom svojich učiteľov zabudli, ako chápať Písmo, a dospeli k falošnej predstave o Bohu. a účel človeka. Ľudia iných národností, hoci si uvedomovali, že svetu vládne Najvyššia Bytosť, teda Boh, ich chápanie Boha nepresiahlo hranice, ktoré boli vyjadrené v nápise nad jedným z oltárov v Aténach: K neznámemu Bohu.Áno, pred príchodom Krista bol Boh pre ľudí neznámym Bohom. Potom však prišiel Kristus a od Neho sme sa dozvedeli, že človek je nesmrteľný, že jeho krátkodobý pozemský život je len prípravou na večný život, že skutky, ktoré sme vykonali tu na zemi, budú odmenené pri poslednom súde, že ľudia budú potom budú vzkriesení a podľa prežitého života budú jedni blažení v Nebeskom kráľovstve, zatiaľ čo iní budú trpieť, že na dosiahnutie blaženosti v Nebeskom kráľovstve je potrebné konať Božiu vôľu, toho Boha, ako nekonečné dobro a láska vyžaduje, aby sme milovali seba a svojich blížnych, že musíme konať so všetkými ľuďmi vo všeobecnosti tak, ako by sme chceli, aby iní jednali s nami, že milujúc svojich blížnych musíme za nich položiť svoje duše, Ale na to, aby sme toto všetko prijali ako nemennú pravdu Aby sme tomu uverili, musíme byť presvedčení, že nemôže hovoriť lož; ale ani takéto presvedčenie nestačí: treba byť presvedčený, že keď kázal, nemýlil sa, ale s istotou vedel všetko, o čom hovoril, a keďže to mohol vedieť iba Boh, treba v Neho veriť ako vteleného Boha. Keď študujeme Jeho život, učenie a dôkazy Jeho všemohúcnosti, ktoré ukázal v zázrakoch, musíme priznať, že to nebol len Človek, ale aj Boh, teda Bohočlovek; Jeho zmŕtvychvstanie by v nás malo konečne posilniť túto vieru. Po dosiahnutí takejto viery, a teda poznania vôle Božej, už môžeme vedome konať Božie skutky, to znamená napĺňať Jeho vôľu.

Preto Ježiš hovorí: do mohol by si konať skutky Božie, v prvom rade musíme aby ste verili v Toho, ktorého poslal.

Ježiš to povedal tým, ktorých práve zázračne nasýtil piatimi bochníkmi chleba a dvoma rybami. Tento zázrak im však nestačil. Mojžiš zniesol mannu z neba a kŕmil ňou celý židovský národ štyridsať rokov a Mesiáš podľa učenia rabínov bude živiť aj Židov; Čo teda znamená v porovnaní s takýmto neustálym kŕmením všetkých Židov zázračné kŕmenie len niekoľkých tisícok ľudí raz? - Takto uvažovali nevďační a tvrdohlaví Židia a povedali Ježišovi: „Naši otcovia verili a my veríme, že Mojžiša bol poslaný od Boha, pretože on o tom podal dôkaz tým, že z neba zniesol mannu, ktorú naši otcovia jedli na púšti; a aké znamenie nám dáš? Čo robíš, aby sme Ti verili, že aj Ty si bol poslaný od Boha?"

Rozprávanie o chlebe života

Na túto otázku Ježiš pokorne odpovedal: „Mojžiš vám nedal nebeský chlieb, o ktorom teraz hovorím; manna, ktorú dal Boh vašim otcom prostredníctvom Mojžiša, živila iba ich telá; Hovorím o tom nebeskom chlebe, ktorý živí dušu a pripravuje na večný život; Toto je chlieb, ktorý vám teraz dáva môj Otec, keď ma poslal k vám, lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostupuje z neba a dáva život svetu".

Človek, ktorý neustále potrebuje chlieb na udržanie životných funkcií svojho tela, sa nezaobíde bez výživy svojej duše, bez duchovného pokrmu, ak nechce byť beštiálnym stvorením, ak sa usiluje o sebazdokonaľovanie. Najlepšie duše starovekého sveta márne hľadali pravdu, pravdu a túžili spoznať Neznámeho Boha; Áno, chradli, pretože nespokojnosť s požiadavkami ducha nie je o nič menej bolestivá ako hladovanie tela a odpoveď na tieto žiadosti predstavuje duchovný pokrm, bez ktorého človek nemôže vedome žiť. Túto odpoveď priniesol Kristus od Boha alebo, ako sa hovorí, z neba. Toto Slovo je chlieb z neba, o ktorom teraz hovorí Kristus, a toto Slovo je On sám.

Netrpezliví poslucháči, ktorí nerozumejú, o akom chlebe Ježiš hovorí, a veria, že chlieb, ktorý sľúbil a ktorý dáva život svetu, ich navždy oslobodí od starostí so získavaním potravy, prerušujú Jeho reč touto prosbou: Bože! vždy nám daj tento chlieb ().

Keď už povedal, že manna nasýtila iba Židov a Boží chlieb, ktorý priniesol z neba, oživí celý svet, Ježiš pokračuje v prerušenej reči: Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.

Tieto slová vyjadrujú tú istú myšlienku, ktorú Ježiš vyjadril Samaritánke, keď povedal: Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný, ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude smädný nikdy; ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody vyvierajúcej do večného života (pozri vyššie, s. 213-214).

„Prosíš, aby si ti vždy dával chlieb, o ktorom hovorím. Ale toto závisí od vás: príďte ku Mne a verte, že vám hovorím pravdu, pravdu, ktorú Mi povedal Boh; potom ťa nebude trápiť hľadanie pravdy a cesta k blaženosti večného života. Poznáš pravdu aj cestu a už nebudeš trpieť nespokojnosťou s potrebami ducha, hladom duše. Ale preto musíte veriť, že som bol poslaný svojím Otcom, a vidíte Ma a vidíte skutky, ktoré som vykonal, a predsa odo mňa požadujete nové znamenie môjho posla od Boha; prečo? Pretože vo Mňa neveríte. Pýtal si sa Ma, čo by si mal robiť, aby si konal skutky Božie? A ja som vám odpovedal, že na to, aby ste konali Božie skutky, teda aby ste vo všetkom naplnili Jeho vôľu, musíte túto vôľu predovšetkým poznať. A keďže vám zjavujem vôľu Božiu, musíte vo mňa veriť; treba veriť, že Nebeský Otec ma skutočne poslal na svet, aby som všetkých zachránil, a že konám vôľu Toho, ktorý ma poslal. Otec chce, aby všetci ľudia boli spasení. Všetkých volá skrze Mňa; a ktokoľvek prichádza ku mne a plní tak vôľu môjho Otca, ten je mi podľa vôle Otca daný, alebo akoby mi bol daný od Otca. A každého, kto prichádza ku mne a plní vôľu Otca, nielenže nevyženiem zo svojho kráľovstva, ale naopak, s radosťou prijmem, pretože vôľa môjho Otca je, aby som znič, ale zachráň každého, kto prichádza ku mne v jeho mene, a aby som ich vzkriesil v posledný deň k blaženosti večného života. a ja ich pozdvihnem. Takže moje slovo, ktoré vám zjavuje Božiu vôľu a dáva vám príležitosť konať Božie skutky, je skutočne chlebom, ktorý uspokojuje váš duchovný hlad. Áno, ja som chlieb života(); ten, kto prichádza ku Mne a verí vo mňa, už nebude mučený týmto hladom, nebude smädný po pravde a nebude hľadať cestu k večnému životu, lebo vo mne nájde pravdu aj cestu.“

Keď to Pán povedal, v synagóge bolo počuť reptanie: zákonníci a farizeji sa medzi sebou rozprávali a opakovali, čo povedal Ježiš: Ja som... chlieb, ktorý zostúpil z neba. Nerozumeli alebo nechceli pochopiť význam týchto slov, povedali takmer posmešne: Nie je to Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme? Ako hovorí: Zostúpil som z neba?(). Povedali to preto, aby v prítomných ochladili rodiacu sa vieru v Ježiša, ktorú poslal sám Boh. Všetko Ježišovo učenie a skutky, ktoré robil, naznačovali mnohým Jeho poslucháčom, že skutočne pochádza od Boha; a práve v tomto čase je počuť protest farizejov: „Čo hovorí? Je možné Mu veriť, že prišiel od Boha, z neba? Neprišiel z neba, ale z Nazareta; všetci to vieme; vieme, že je synom Jozefa tesára a on sám je tesárom; poznáme aj Jeho Matku. Ako hovorí, že zostúpil z neba? Kto tomu môže uveriť?

To, že nie každý, kto bol v tom čase v synagóge, toľko reptal, ale iba zákonníci a farizeji, je jasné z toho, že Ježiš v reakcii na toto reptanie odkazuje na proroctvá, ktoré nikdy nerobil, keď učil ľudí neznalých Písma.

Toto otvorené reptanie, tieto trúfalé slová Kristových nepriateľov prinútili Pána prerušiť svoju reč k ľudu a obrátiť sa na stranu, kde sedeli. Pri pohľade na nich Pán povedal: „ Nereptajte medzi sebou(); nevyvolávajte zbytočné reptanie medzi tými, ktorí Ma počúvajú. Vezmite knihu prorokov a prečítajte si, čo je v nej napísané: a všetkých ich bude učiť Boh()? Zamyslite sa nad významom týchto slov a konečne pochopte, že nikto nevidel Boha okrem Toho, ktorého poslal na svet; On jediný videl Boha; iba On môže poznať svoju vôľu a vediac ju učiť vás; preto len skrze Neho môžeš byť učil Boh. A keďže moje slová aj moje skutky vám dokazujú, že Ja som Ten, koho On poslal na svet, potom každý, kto Ma počúva a verí, že som bol poslaný Bohom, sa cezo mňa učí od Boha samotného. Preto len ten, kto verí vo mňa, kto verí, že som poslaný od Boha, môže byť spasený a zaslúži si blaženosť večného života. Preto ti to hovorím Ja som... chlieb života! nie taký chlieb, ktorý jedli vaši predkovia na púšti: ten chlieb, hoci živil ich telá, ich nemohol zachrániť pred smrťou, a tak zomreli. Ja som chlieb, ktorý sýti dušu a dáva jej večný život, čiže vyslobodzuje ju z duchovnej smrti, z večných múk. Som živý chlieb, zostúpil z neba; a kto bude jesť tento chlieb, bude žiť naveky. Tieto moje slová vás pokúšajú; nechcete veriť, že ja, ktorý som vám zjavil vôľu svojho Otca, živím tých, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti Božej, a preto sa nazývam chlebom, ktorý zostúpil z neba. Čo povieš, keď ti prezradím najväčšie tajomstvo, ktoré teraz nemôžeš pochopiť, ktoré pochopia len tí, ktorí vo mňa veria, a aj tak nie teraz, ale neskôr? Čo si pomyslíš, keď ti poviem, že svoje telo dám za spásu sveta a že toto moje telo bude tým pravým chlebom, ktorý dá večný život?...

Pri rozhovore s farizejom Nikodémom (pozri str. 199) Pán povedal: „Ak vám hovorím o pozemských veciach, o veciach, ktoré sú také jasné každému, kto nie je nakazený falošným učením farizeja, a vy mi nerozumiete Rozumieš, keď ti poviem, veríš, že Mesiáša, Syna človeka, treba vyzdvihnúť na kríž, aby každý, kto v Neho verí, bol odmenený blaženosťou večného života? Nikodém, ktorý očakával Mesiáša ako bojovného Kráľa, ktorý bude vládnuť naveky, samozrejme nemohol uveriť, že tento Kráľ vystúpi na kríž. Podobne aj v tomto rozhovore so zákonníkmi a farizejmi o chlebe života Pán povedal: „Ak nechápete, že Božie slovo sýti ľudskú dušu, ako potom môžete pochopiť, že na záchranu ľudí Syn? Človek bude musieť vydať svoje telo a ono a podobne aj Jeho krv sa stane pravým pokrmom a pravým nápojom, čo povedie k večnému životu?

V synagóge bolo opäť počuť šomranie; nepriatelia Krista začali medzi sebou hlasno hovoriť a argumentovať: ako nám môže dať jesť svoje telo?

Ak sa Židia medzi sebou hádali, ako hovorí Evanjelista, boli medzi nimi aj takí, ktorým sa na Ježišových slovách nezdalo nič zvláštne, ktorí boli pripravení veriť v Neho, že pochádza od Boha, ako pravý chlieb života. Ale, samozrejme, medzi ľuďmi, ktorí tvorili stranu nepriateľskú voči Ježišovi, ich bolo veľmi málo. Toto reptanie a tieto spory, ako uvidíme nižšie, však zapôsobili na mnohých v synagóge, a práve o to sa zákerní farizeji snažili.

Neskôr, vo svojom rozlúčkovom rozhovore s apoštolmi pri poslednej večeri, Ježiš požehnal chlieb, lámal ho a rozdával apoštolom a povedal: vezmite, jedzte: toto je Moje Telo. Podal im pohár vína a povedal: pite z nej všetci, lebo toto je moja krv Nového zákona, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov (). Urob to na Moju pamiatku(). Tieto slová zazneli v ten večer, keď Ježiš a apoštoli podľa zvyku Židov jedli starozákonnú Veľkú noc, ktorá slúžila ako spomienka na vyslobodenie Židov zo zajatia a z egyptského jarma. Tá Veľká noc pozostávala z pečeného baránka, ktorého Židia jedli s nekvaseným chlebom a horkými bylinami; a prvýkrát to jedli v noci pred odchodom z Egypta. To bola starozákonná Veľká noc. Teraz Ježiš, poukazujúc na svoju blížiacu sa smrť na kríži a na seba ako na novozákonného Baránka, ktorý na seba berie hriechy celého sveta, hovorí, že jeho telo a jeho krv, vzaté do podoby chleba a vína, bude predstavovať Pesach Nový zákon. Krv starozákonného baránka, ktorou Židia pred odchodom z Egypta pomazali veraje dverí a preklady svojich domov, aby uchránili svojho prvorodeného pred zničením (), je teraz nahradená krvou Krista, krvou sv. Nový zákon, ktorý On vylial za mnohých na odpustenie hriechov ich. Tak bola pri poslednej večeri konečne ustanovená sviatosť prijímania Kristovho tela a krvi, sviatosť Eucharistie; Ježiš v rozhovore o chlebe života v kafarnaumskej synagóge neukazuje na chlieb a víno, pod rúškom ktorého musia tí, čo v Neho veria, prijať Jeho Telo a Krv, ale hovorí, že chlieb, ktorý On dá, je Jeho. telo, ktoré dá za život sveta.

Áno, aby ste vedome konali Božiu vôľu a vďaka tomu boli nielen zachránení pred odsúdením, ale aj odmenení blaženosťou večného života, musíte poznať túto vôľu. Kristus túto vôľu oznámil ľuďom; ale aby sme to prijali ako skutočnú Božiu vôľu, musíme veriť Kristovi, musíme veriť, že všetko, čo hovorí, hovorí sám Boh, že On a Otec sú jedno. Ťažko tomu uveriť bolo, že Ježiš bol človek; nikto, dokonca ani apoštoli, potom nemohol pochopiť tajomstvo vtelenia Boha, tajomstvo Božieho mužstva Ježiša. Preto musel Ježiš Kristus obetovať svoj život ako Človek, svoje ľudské telo, aby svojím následným zmŕtvychvstaním presvedčil ľudí o svojom Božstve, a teda o pravdivosti všetkého, čo povedal. A potom toto vzkriesené Jeho telo a Jeho preliata krv budú skutočne tým nebeským pokrmom, ktorý bude živiť vieru v Krista ako Boha a privedie veriacich k blaženosti večného života. Preto Ježiš povedal, že chlieb, ktorý zostúpil z neba, je jeho telo, ktoré dáva pre život sveta, teda za to, že dal ľuďom príležitosť veriť v Neho a prostredníctvom toho dosiahnuť večný život.

Zákonníci a farizeji sa ďalej hádali, ale Pán, ktorý chcel tento spor zastaviť, k nim prehovoril a dvakrát potvrdil správnosť svojich slov. (pravda, pravda): Ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť Jeho Krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom... a ja ho vzkriesim v posledný deň ().

slová - zostáva vo mne a ja v ňom- nenechávajte nikoho na pochybách, že Telo a Krv Kristova, ktoré dal na spásu ľudí, sú nevyhnutným prostriedkom pre spoločenstvo všetkých veriacich s Kristom, pre ich jednotu v Kristovi. Nestačí len veriť v Ježiša ako Bohočloveka, musíme s Ním splynúť a zostať v Ňom, aby On mohol prebývať aj v nás. V Ňom, ako v Bohočloveku, bolo vyjadrené úplné splynutie Jeho ľudskej vôle s vôľou Božou; Aj my sa musíme usilovať o podobné splynutie našej vôle s vôľou Božou celou silou svojej vôle, so všetkými našimi myšlienkami a túžbami, musíme zotrvávať v Kristovi, túžiť po tom, čo On chcel, konať vo všetkom tak, ako On; učil; potom On, ktorý vedie našu vôľu a naše činy, bude prebývať v nás, a len vtedy, teda za takýchto podmienok, nás v posledný deň vzkriesi do večného blaženého života (všetci budú vzkriesení, ale nie všetci do blaženého života ). A pre takúto jednotu Ježiš ustanovil sviatosť prijímania Jeho Tela a Krvi. Tak ako... Ja žijem z Otca, tak ten, kto Ma je, bude žiť zo Mňa.(), a nebudete žiť ako vaši otcovia, ktorí jedli mannu a zomreli; nie, bude žiť večne.

Tento rozhovor sa odohral v Kafarnaume, v synagóge, v prítomnosti apoštolov a iných Ježišových učeníkov. Teraz to už neboli farizeji a zákonníci, ale mnohí z Jeho učeníkov, ktorí si potichu, akoby šeptom, hovorili: Aké zvláštne slová! kto to môže počúvať?(). Toto reptanie si nevšimli ostatní v synagóge, ale nemohli uniknúť vševediacemu Ježišovi a On Povedal im: Toto vás pokúša? Čo ak uvidíte Syna človeka vystupovať tam, kde bol predtým? ().

„Tá reč je žalostne útržkovitá a vyžaduje si dodatok, ktorý by mal znieť takto: ak vás toto pokúša, nebudete viac pokúšaní, keď uvidíte Syna človeka vystupovať tam, kde bol predtým? Pán tu hovorí o svojom nanebovstúpení k Otcovi v širokom zmysle, ako o výstupe do Jeho slávy cez utrpenie (); vo viditeľnom utrpení je začiatok Jeho slávy; po utrpení zomrel a vstal a vystúpil. Práve tento počiatočný, takpovediac, bod Jeho slávy – Jeho utrpenie a hanebnú smrť – tu poukazuje ako predmet pokušenia pre Židov ešte väčší ako pokušenie o Jeho súčasnej reči. Ak ste teraz pokúšaní Mojím slovom o chlebe života, Moje Telo, čo sa stane, nebude pre vás väčšie pokušenie, keď neuvedomíte si moje utrpenie a hanbu v telesnom smere svojich názorov? že toto utrpenie a smrť sú cestou k mojej sláve a pozdvihnutiu sa tam, kde som bol predtým? (Biskup Michal. Vysvetľujúce evanjelium).

Pán povedal reptajúcim učeníkom, že na konci Jeho pozemskej kariéry budú ešte viac zvádzaní, keď Ho uvidia ukrižovaného na kríži, hoci táto krstná matka bude len začiatkom Jeho nanebovstúpenia tam, kde bol predtým, povedal: „Ty myslite všetko na pozemské veci, na telesné, a nemôžete sa toho zriecť, ani keď vám hovorím o nebeských veciach, o spáse vašich duší. Pochopte, že pravý život, večný život, nie je daný telesným pokrmom, nie mannou, ktorú jedli vaši otcovia, ale duchovným pokrmom, nebeským chlebom, ktorý vám dávam. Koniec koncov, skutočný večný život je životom ducha a nie tela; duch oživuje telo, duch dáva život, ale nie mäso; dužine vôbec neprospieva, nevedie k blaženosti večného života. Myslíš len na pozemské, telesné veci, slová, ktoré vám hovorím, sú duch a život; vedú k dokonalosti ducha, k dokonalosti vašich duší a poskytujú vám blaženosť večného života. Ale na ich pochopenie potrebujete vieru vo Mňa a vidím, že medzi vami sú aj neveriaci; Sú to tí, ktorí Mi nerozumejú; nerozumejú Ma, nenasledujú Ma; odmietajúc splniť Božiu vôľu, nemôžu prísť ku Mne. Vôľa môjho Otca je, aby každý vo mňa veril a každý prichádzal ku mne; kto prichádza ku mne, prichádza podľa vôle môjho Otca a tento jeho príchod je mu akoby daný od Otca; a kto odmieta Božiu vôľu, tomu môj Otec nedal, aby prišiel ku mne. Preto som vám povedal, že nikto nemôže prísť ku mne, ak mu to nebude dané od môjho Otca.".

Opustenie Ježiša mnohými učeníkmi

Rozhovor o chlebe života sa skončil. Ježiš odišiel zo synagógy a vtedy nastalo rozdelenie zástupu, ktorý Ho všade nasledoval; mnohí z Jeho učeníkov od Neho odišli a už s Ním nechodili().

Títo učeníci konečne pochopili, že Ježiš vôbec nie je Mesiáš, na ktorého Židia čakali, a že On v duchu svojho učenia nemôže byť Kráľom-Osloboditeľom, ktorý musí zvrhnúť jarmo Rimanov, nenávidených Židov a dobyť celý svet; Keď si to uvedomili, opustili Ježiša a nevrátili sa k Nemu.

Až doteraz Ježiša nasledovali nespočetné zástupy ľudí; mnohí Ho neustále nasledovali, neustále počúvali Jeho učenie, a preto sa nazývali Jeho učeníkmi. Ale prevažná väčšina tých, ktorí Ho nasledovali, bola ohromená iba zázrakmi, ktoré vykonal, ale nemali v Neho pravú vieru. Takíto nasledovníci sú nespoľahliví a nestáli. Potrebujú stále viac zázrakov, aby si udržali nadšenú náladu; napríklad po zázračnom nasýtení tisícového zástupu sa mnohí svedkovia tohto zázraku odvážili opýtať Ježiša: „Čo si urobil, aby sme ti uverili, že aj ty si bol poslaný od Boha?“ Nestálosť a nespoľahlivosť takýchto ľudí sa zvlášť výrazne prejavili v posledných dňoch Ježišovho pozemského života: Židia ohromení novým mimoriadnym zázrakom vzkriesenia mŕtvych a už chátrajúceho Lazara nadšene vítali Ježišov triumfálny vstup do Jeruzalema, a štyri dni nato kričali na Piláta: „Ukrižuj! ukrižuj Ho!" Nie, takí ľudia by neverili v Ježiša ako pravého Mesiáša, aj keby im to vysvetlil jazykom, v ktorom by rozumeli významu sviatosti prijatia Jeho Tela a Krvi, ktorú ustanovil. Preto im Ježiš ďalej nevysvetľoval učenie o chlebe života, ani ich nezdržiaval, keď sa od Neho začali rozchádzať. Nebolo to veľké množstvo učeníkov, ktorých Ježiš potreboval, aby šíril svoje učenie po celom svete, ale neotrasiteľná viera v Neho tých niekoľkých, ktorí boli pripravení položiť za Neho svoje duše. Keď Ježiš stratil aj jedného zo svojich dvanástich vyvolených učeníkov, pri rozlúčkovom rozhovore s jedenástimi povedal: vezmi si srdce: dobyl som svet().

Ježiš sa opýtal apoštolov, či by aj oni nechceli odísť

Ježiša, samozrejme, zarmútilo, že zmyslovo naklonený dav sa nemohol zriecť svojich predsudkov a falošných náuk, nemohol porozumieť Jeho učeniu, ale rozdeleniu všetkých, ktorí ho predtým nasledovali, na veriacich a tých, ktorí neverili v Jemu by mal mať stať sa; bolo to nevyhnutné pre úspech Jeho diela a stalo sa to teraz: Ježiš zostal s niekoľkými učeníkmi. Keďže chcel vyskúšať vieru svojich vyvolených apoštolov, spýtal sa ich: aj ty by si chcel odísť?? Touto otázkou dal apoštolom úplnú slobodu nasledovať Ho alebo Ho opustiť podľa príkladu iných. Šimon Peter v mene všetkých apoštolov odpovedal: Bože! ku komu máme ísť? niet iného učiteľa, ku ktorému by sme mohli ísť; Ty a Ty jediný učíš takému učeniu, ktoré povedie tých, čo v teba veria, k večnému životu; Máš slovesá večného života. Nie, neopustíme Ťa; uverili sme a poznali sme, že Ty si Kristus, Syn živého Boha.

Peter to povedal pre všetci Apoštoli, ale Ježiš, prenikajúc do duše každého z nich, opravil Petra, hovoriac to nie všetky majú takú vieru, že jeden z nich je voči Nemu nepriateľský ako diabol. Ježiš nepovedal, kto bol tento; ale evanjelista vysvetľuje, že hovoril o Judášovi Iškariotskom, ktorý Ho neskôr zradil.

Nie je známe, kedy presne sa zločinecká myšlienka zradiť svojho Učiteľa ponorila do duše Judáša. Z ďalšieho rozprávania evanjelistu Jána vieme, že Judáš bol pokladníkom malej Kristovej komunity, to znamená, že nosil schránku, do ktorej veriaci v Ježiša vkladali svoje dary, a vynaložil všetky výdavky, aby pokryl Ježišove skromné ​​potreby. a apoštolov; vieme aj to, že tento pokladník bol tam zlodej(), teda z pokladne si prisvojil to, čo tvorilo spoločný majetok. Keď sa Judáš stal zlodejom, nezostal medzi dvanástimi len preto, že to považoval za výhodné? Mal už dávno v pláne vydať Ježiša Jeho nepriateľom, ktorí Ho neúnavne nasledovali, kamkoľvek išiel? – Ak by sa na túto otázku malo odpovedať kladne, potom Ježiš, ktorý poukázal na jedného z dvanástich ako na zradcu a svojho nepriateľa, tým odhalil svoju vševedúcnosť; ak vtedy Judáš ešte nemyslel na zradu, tak Ježiš tým, čo povedal, dokázal, že pozná aj budúcnosť. V oboch prípadoch vidíme, ako Ježiš prejavil také vlastnosti, ktoré sú vlastné iba Bohu.

Po rozhovore o chlebe života Ježiš odišiel z Kafarnauma a prechádzal sa po Galilei. Evanjelista Ján, keď hovoril o zázračnom nasýtení ľudí na púšti, povedal, že v tom čase sa blíži Veľká noc, židovský sviatok. Ježiš vždy chodieval na tento sviatok do Jeruzalema, ale teraz nechodil a už vôbec nechcel byť v krajine zvanej Judea, pretože Židia, teda zákonníci, farizeji a starší ľudu, ktorí sa už rozhodli zbaviť sa Ho silou, len hľadali prípad zabiť ho(). Ježiš sa smrti na kríži nevyhýbal, ale sám jej išiel v ústrety, keď bolo potrebné splniť vôľu Toho, ktorý Ho poslal. Teraz ten čas ešte neprišiel, a preto nešiel do Jeruzalema, ale pokračoval v kázaní v Galilei.

Tajomstvo Ježišovho narodenia nebolo Jeho nepriateľom známe a hovoriť o ňom teraz by bolo zbytočné; ale bolo potrebné poukázať na cestu, ktorá môže viesť k viere v Krista. A tak na tento účel Pán povedal: Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal (Jn. 6, 44).

Ak vezmeme tieto slová doslovne, človek si mimovoľne položí otázku: ak môžu prísť ku Kristovi, a teda byť spasení, len tí ľudia, ktorých k Nemu priťahuje Otec, aká je potom chyba tých, ktorých Otec nepritiahol a nepriťahuje? chceš Ho pritiahnuť? Pri odpovedi na túto otázku musíme pamätať na to, že Boh Otec zo svojej bezhraničnej lásky k ľudskému pokoleniu, zo svojej bezhraničnej dobroty chce, aby všetci ľudia boli spasení; Za týmto účelom poslal svojho jednorodeného Syna na svet; Preto volá všetkých k Synovi a povoláva ich, aby konali skutky, ktoré dal Synovi konať verejne. A pri takýchto našich predstavách o Bohu, založených na učení nášho Pána Ježiša Krista, nemožno povedať, že Otec priťahuje k Synovi nie každého, ale koho chce. A ak nemôžete takto hovoriť o Otcovi, potom nemôžete brať doslovne vyššie uvedené slová Ježiša Krista.

Ako máme rozumieť týmto slovám? Myslím si, že nehovoria o Otcovi, ku ktorému by mali mať všetci ľudia od prírody príťažlivosť, ale o ľuďoch, z ktorých niektorí majú prirodzenú, vrodenú príťažlivosť k svojmu Stvoriteľovi, zatiaľ čo iní zahmlievali svoje mysle a zatvrdili ich srdcia prehlušili túto prirodzenú príťažlivosť v sebe. A ak prijmeme toto vysvetlenie, potom skutočný význam Pánových slov bude takýto: kto nemá žiadnu príťažlivosť k Bohu Otcovi, kto Ho nemiluje a nesnaží sa plniť Jeho vôľu, jedným slovom, komu je to ľahostajné Otec, ktorého nič nepriťahuje, samozrejme nepôjde k Synovi; Otec sa zjavil v Synovi a ak sa ľudia nezaujímajú o Otca, začnú sa zaujímať o Syna?

Áno, nikto nepríde k Synovi, ak nepociťuje prirodzenú príťažlivosť k Otcovi, a vidíme to takmer každý deň v našom veku nevery: ľudia, ktorí odmietajú existenciu Boha alebo sú ľahostajní k otázke jeho existencie sa vôbec nezaujímajú o evanjelium. Prečo by mali poznať Krista, v ktorom sa zjavil Boh, ktorého zavrhli? Boh, v ktorého existenciu neveria, ich k sebe nepriťahuje. Preto neprichádzajú ku Kristovi. Ľudia, ktorí hľadajú Boha, a preto ho priťahujú, prijímajú v prvom rade evanjelium, to znamená, že idú ku Kristovi a snažia sa v ňom spoznať Boha.

Ježiš Kristus bol revolucionár. Ale toto rúhavé ohováranie je vyvrátené príbehmi svätých evanjelistov. Zázračne preplnený dav, v ktorom bolo len asi päťtisíc dospelých mužov, ponúkol Ježišovi kráľovskú moc, aj napriek jeho túžbe ho chceli priviesť do Jeruzalema a tam ho vyhlásiť za kráľa Izraela. Niet pochýb o tom, že k tomuto davu by sa na ceste do Jeruzalema pripojili nespočetné zástupy ľudí, ktorí vášnivo chceli zvrhnúť rímske jarmo a začať realizovať sny ľudí o dobytí celého sveta Židmi. Ľudia boli tak pripravení na povstanie, revolúciu, že akonáhle Ježiš Kristus súhlasil s vyhlásením za kráľa Izraela, takmer všetci Židia by Ho nasledovali. Kristus však takúto ponuku odmietol. A kto z revolucionárov by nevyužil takúto príležitosť stať sa hlavou ľudového hnutia a uskutočniť svoje revolučné plány? Bol to jediný prípad? Každý deň mohol Kristus vytvoriť také príležitosti na vyhlásenie sa za Kráľa. A čo vzkriesenie Lazara, keď v Neho uverili mnohí aj zo strany nepriateľskej voči Ježišovi? A slávnostný vstup Ježiša do Jeruzalema, keď sa s ním všetci ľudia stretli ako s vytúženým kráľom Izraela a víťazne kričali Hosanna? Ktorý revolucionár by nevyužil takú priaznivú príležitosť poburovať ľud a vyhlásiť sa za kráľa? A Kristus, hoci prijal Jeho česť ako pravého Mesiáša, zasľúbeného Bohom a predpovedaného prorokmi, neprijal moc pozemského kráľa. Ľudia boli v tom čase takí nadšení, že budú nasledovať Ježiša, kamkoľvek ich viedol; a ľudia boli presvedčení, že Syn Dávidov, ktorý slávnostne vchádzal do hlavného mesta svojho Kráľovstva, okamžite prijme žezlo, ktoré mu patrilo. Ale v skutočnosti sa ukázalo, že Kristus, keď si prezrel chrám a videl, ako sa opäť zmenil na trhovisko, neurobil pre neskorú hodinu nič a odišiel so svojimi apoštolmi na noc do Betánie; na druhý deň Pán uzdravil všetkých chorých, ktorí boli v chráme, a na tretí deň odsúdil farizejov a zákonníkov, ale nielenže nepovedal ani slovo o svojej kráľovskej moci, ale dokonca prikázal, aby sa veci, ktoré patria cisárovi, odovzdaný Caesarovi. A toto odmietnutie navrhovanej kráľovskej moci v spojení s podnetmi veľkňazov, zákonníkov a farizejov spôsobilo revolúciu v názoroch ľudí na Ježiša. Ak neprijal moc a nevyhlásil sa za kráľa Izraela, potom nie je Mesiáš; tak nepochybne ľudia uvažovali; a bolelo ho, keď uznal svoje sny za nesplnené; Bolo bolestivé zostúpiť spoza oblakov univerzálneho kráľovstva Židov na nevzhľadnú krajinu, ktorú strážili meče nemilosrdných rímskych vojakov. Sklamanie v človeku často spôsobuje hrozný hnev voči nemu. Ak Ježiš nie je Mesiáš, tak ho ukrižuj, ukrižuj! A Pán vedel, že to tak bude, a napriek tomu sa nestal hlavou rodiacej sa revolúcie a odmietol od seba žezlo izraelského kráľa. Nech sa teda nikto neodváži nazvať Ho revolucionárom! Nech nepletú prostoduchých ľudí, ktorí majú nejasnú predstavu o Kristovi, Božom Synovi!

Zákonníci a farizeji, ktorí boli vždy nepriateľskí voči Ježišovi Kristovi, nevynechali ani najmenší dôvod otriasť vierou ľudí v Neho ako Mesiáša. A teraz, keď to Pán povedal Zostúpil z neba... konať vôľu... Otca, ktorý Ho poslal(), s neskrývaným výsmechom sa obrátili k ľudu, že Ježiš je z Nazareta, Koho otca a mamu poznáme(), nemohol zostúpiť z neba.