Ako bohatí ľudia žili v obliehanom Leningrade. Lahôdky v obliehanom Leningrade. Ako sa zabávala stranícka elita. Hrdina alebo zloduch

Rusko dnes oslavuje 70. výročie oslobodenia Leningradu spod fašistickej blokády. Hroznejší ako vtedajšie bombardovanie a ostreľovanie bol hladomor, ktorý kosil tisíce ľudí. Môžete si prečítať všetku hrôzu tých strašných dní pod rezom.

Predo mnou bol chlapec, možno deväťročný. Bol prikrytý akousi vreckovkou, potom bol prikrytý vatelínovou dekou, chlapec stál ako primrznutý. Chladno. Niektorí ľudia odišli, niektorých nahradili iní, ale chlapec neodišiel. Pýtam sa tohto chlapca: "Prečo sa nejdeš zohriať?" A on: "Aj tak je doma zima." Hovorím: "Čo žiješ sám?" - "Nie, so svojou matkou." - "Takže mama nemôže ísť?" - "Nie, nemôže. Je mŕtva." Hovorím: „Ako mŕtva?!“ - „Matka zomrela, je jej škoda. Teraz som na to prišiel. Teraz ju dávam spať len na deň a v noci prikladám k sporáku. Stále je mŕtva. A je z nej zima."

Kniha blokády Ales Adamovich, Daniil Granin

Kniha Blokáda od Alesa Adamoviča a Daniila Granina. Raz som ju kúpila v najlepšom petrohradskom antikvariáte na Liteiny. Kniha nie je pracovná, ale vždy na očiach. Skromný sivý obal s čiernymi písmenami pod sebou uchováva živý, hrozný, skvelý dokument, ktorý zhromaždil spomienky očitých svedkov, ktorí prežili obliehanie Leningradu, a samotných autorov, ktorí sa stali účastníkmi týchto udalostí. Ťažko sa to číta, ale bol by som rád, keby to urobil každý...

Z rozhovoru s Danilom Graninom:

“- Počas blokády boli na mieste zastrelení záškodníci, ale viem, že aj ľudožrúti mohli vypadnúť bez súdu alebo vyšetrovania. Je možné odsúdiť týchto nešťastníkov, zdrvených od hladu, ktorí stratili svoj ľudský vzhľad, ktorých sa jazyk neodváži nazývať ľuďmi a aké časté boli prípady, keď pre nedostatok inej potravy jedli svojho druhu?

Hlad, poviem vám, zbavuje obmedzujúcich zábran: morálka mizne, mravné zákazy miznú. Hlad je neuveriteľný pocit, ktorý nás nepustí ani na chvíľu, ale na moje a Adamovičove prekvapenie sme si pri práci na tejto knihe uvedomili: Leningrad sa nedehumanizoval a toto je zázrak! Áno, bol tam kanibalizmus...

- ...jesť deti?

Boli aj horšie veci.

Hmm, čo môže byť horšie? No napríklad?

Ani sa mi nechce rozprávať... (Pauza). Predstavte si, že jedno z vašich vlastných detí bolo kŕmené iným a bolo tam niečo, o čom sme nikdy nepísali. Nikto nič nezakazoval, ale ... my sme nemohli ...

Bol nejaký úžasný prípad prežitia v blokáde, ktorý vami otriasol do základov?

Áno, matka kŕmila svoje deti krvou, podrezávala si žily.

“... V každom byte ležali mŕtvi. A ničoho sme sa nebáli. pôjdeš skôr? Koniec koncov, je to nepríjemné, keď mŕtvi ... Takže naša rodina vymrela, tak ležali. A keď to dali do maštale!“ (M.Ya. Babich)

„Dystrofici nemajú strach. Na Akadémii umení pri zostupe do Nevy zhadzovali mŕtvoly. Pokojne som preliezol cez túto horu mŕtvol ... Zdalo by sa, že čím je človek slabší, tým sa viac bojí, ale nie, strach zmizol. Čo by sa mi stalo, keby to bolo v čase mieru - zomrel by som od hrôzy. A teraz predsa: na schodoch nesvieti – obávam sa. Hneď ako ľudia jedli, objavil sa strach “(Nina Ilyinichna Laksha).

Pavel Filippovič Gubchevsky, výskumník v Ermitáži:

- Ako vyzerali haly?

— Prázdne rámy! Bol to Orbeliho múdry príkaz: nechajte všetky rámy na mieste. Ermitáž vďaka tomu obnovila svoju expozíciu osemnásť dní po návrate obrazov z evakuácie! A počas vojny viseli také, prázdne očné jamky-rámy, cez ktoré som strávil niekoľko exkurzií.

- Cez prázdne rámy?

- Na prázdnych rámoch.

Neznámy chodec je príkladom blokádneho masového altruizmu.

V extrémnych dňoch, za extrémnych okolností bol nahý, no jeho povaha je o to autentickejšia.

Koľko ich bolo – neznámych okoloidúcich! Zmizli a vrátili človeku život; odvliekli zo smrtiaceho okraja, zmizli bez stopy, ani ich vzhľad sa nestihol vtlačiť do zatemneného vedomia. Zdalo sa, že pre nich, neznámych okoloidúcich, nemajú žiadne záväzky, žiadne spriaznené city, nečakajú ani slávu, ani plat. Súcit? Ale všade naokolo bola smrť a oni ľahostajne prechádzali okolo mŕtvol a čudovali sa ich bezcitnosti.

Väčšina si hovorí: smrť najbližších, najdrahších ľudí nedosiahla srdce, fungoval nejaký ochranný systém v tele, nič sa nevnímalo, nebola sila reagovať na smútok.

Obliehaný byt nemôže byť zobrazený v žiadnom múzeu, v žiadnom usporiadaní alebo panoráme, rovnako ako nemožno zobraziť mráz, túžbu, hlad ...

Sami, ktorí prežili blokádu, si pamätajú, rozbité okná, nábytok narezaný na palivové drevo - najostrejšie, nezvyčajné. No pohľad na byt vtedy naozaj zarazil iba deti a návštevy, ktoré prišli spredu. Ako to bolo napríklad s Vladimírom Jakovlevičom Aleksandrovom:

"- klopeš dlho, dlho - nič nepočuť." A už máte úplný dojem, že tam všetci zomreli. Potom začne nejaké prehadzovanie, dvere sa otvoria. V byte, kde sa teplota rovná teplote okolia, sa objaví stvorenie bohvie čo. Podáte mu vrecko s nejakými sušienkami, sušienkami alebo niečím iným. A čo zasiahlo? Nedostatok emocionálneho vzplanutia.

A aj keď produkty?

Dokonca aj produkty. Koniec koncov, veľa hladujúcich ľudí už malo atrofiu chuti do jedla.

Nemocničný lekár:

- Pamätám si, že priniesli dvojičky chlapcov... Tak im rodičia poslali malý balíček: tri koláčiky a tri sladkosti. Sonechka a Serezhenka - to bolo meno týchto detí. Chlapec dal sebe a jej koláčik, potom sa koláčiky rozdelili na polovicu.

Ostali omrvinky, omrvinky dáva sestre. A sestra mu hodí nasledujúcu frázu: "Seryozhenka, pre mužov je ťažké vydržať vojnu, budete jesť tieto omrvinky." Mali tri roky.

Tri roky?!

Sotva hovorili, áno, tri roky, také drobky! Navyše dievča potom odviezli, ale chlapec zostal. Neviem, či prežili alebo nie...“

Počas blokády enormne vzrástla amplitúda ľudských vášní – od najbolestivejších pádov až po najvyššie prejavy vedomia, lásky a oddanosti.

„... Medzi deťmi, s ktorými som odišiel, bol chlapec nášho zamestnanca – Igor, šarmantný chlapec, pekný. Jeho matka sa oňho starala veľmi nežne, s hroznou láskou. Už pri prvej evakuácii povedala: „Mária Vasilievna, dávate svojim deťom aj kozie mlieko. Igorovi beriem kozie mlieko. A moje deti boli dokonca umiestnené v inom baraku a ja som sa snažil nedať im nič, ani gram nad rámec toho, čo malo byť. A potom tento Igor stratil karty. A teraz, v mesiaci apríl, nejako prechádzam okolo obchodu Eliseevsky (tu už dystrofici začali vyliezať na slnko) a vidím sedieť chlapca, hroznú, opuchnutú kostru. "Igor? Čo sa ti stalo?" - Ja hovorím. „Maria Vasilievna, moja matka ma vyhodila. Mama mi povedala, že už mi nedá ani kúsok chleba.“ - "Ako to? To nemôže byť!" Bol v kritickom stave. Ledva sme s ním vyliezli na moje piate poschodie, ledva som ho vliekol. V tomto čase už moje deti chodili do škôlky a stále sa držali. Bol taký hrozný, taký úbohý! A celý čas hovoril: „Neobviňujem svoju matku. Robí správnu vec. Je to moja chyba, stratil som kartu." - "Ja, hovorím, zariadim školu" (ktorá sa mala otvoriť). A môj syn šepká: "Mami, daj mu, čo som priniesol zo škôlky."

Nakŕmil som ho a išiel som s ním na Čechovovu ulicu. Vstupujeme. Izba je strašne špinavá. Táto dystrofická, strapatá žena klame. Keď uvidela svojho syna, okamžite zakričala: „Igor, nedám ti ani kúsok chleba. Vypadni!" V izbe je smrad, špina, tma. Hovorím: „Čo to robíš?! Veď ostávajú už len nejaké tri-štyri dni – pôjde do školy, polepší sa. -"Nič! Ty tu stojíš na nohách, ale ja nestojím. Ja mu nič nedám! Ležím, som hladná...“ Aká premena z nežnej matky na takú šelmu! Igor však neodišiel. Zostal s ňou a potom som zistil, že zomrel.

O pár rokov neskôr som ju stretol. Kvitla, už zdravá. Videla ma, ponáhľala sa ku mne a kričala: "Čo som to urobil!" Povedal som jej: "No, čo teraz o tom hovoriť!" "Nie, už to nevydržím." Všetky myšlienky sú o ňom. Po chvíli spáchala samovraždu."

K tragédii mesta patrí aj osud zvierat obliehaného Leningradu. ľudská tragédia. Inak si neviete vysvetliť, prečo nie jeden alebo dvaja, ale takmer každý desiaty preživší z blokády, na ktorý sa pamätá, hovorí o smrti slona v zoo bombou.

Mnoho, mnoho ľudí si pamätá obliehaný Leningrad prostredníctvom tohto stavu: je to pre človeka obzvlášť nepríjemné, desivé a je bližšie k smrti, zmiznutiu, pretože mačky, psy, dokonca aj vtáky zmizli! ..

„Dole pod nami, v byte zosnulého prezidenta, tvrdohlavo bojujú o život štyri ženy – jeho tri dcéry a vnučka,“ poznamenáva G.A. Knyazev. - Ešte nažive a ich mačka, ktorú vytiahli na záchranu pri každom poplachu.

Nedávno ich prišiel pozrieť kamarát, študent. Videl som mačku a prosil som, aby som mu ju dal. Rovno trčal: "Vráť to, vráť to." Sotva sa ho zbavil. A jeho oči sa rozžiarili. Úbohé ženy sa dokonca zľakli. Teraz sa obávajú, že sa vkradne a ukradne im mačku.

Ó milujúce ženské srdce! Osud pripravil študentku Nehoroševa o prirodzené materstvo a tá sa ponáhľa ako s dieťaťom, s mačkou, Loseva so psom. Tu sú dva exempláre týchto hornín v mojom okruhu. Všetky ostatné sú už dávno zjedené!“

Obyvatelia obliehaného Leningradu so svojimi domácimi miláčikmi

„Nasledujúca udalosť sa stala v jednom z detských domovov v Kujbyševskej oblasti. 12. marca sa všetok personál zišiel v izbe chlapcov, aby sledoval bitku dvoch detí. Ako sa neskôr ukázalo, začali to oni na „zásadovú chlapskú otázku“. A ešte predtým boli „bitky“, ale len slovné a kvôli chlebu.

Vedúci domu, súdruh Vasilyeva hovorí: „Toto je najpovzbudzujúcejšia skutočnosť za posledných šesť mesiacov. Deti najskôr ležali, potom sa začali hádať, potom vstali z postele a teraz – nevídaná vec – sa bijú. Predtým by ma pre takýto prípad vyhodili z práce, no teraz sme my, vychovávatelia, stáli pri pohľade na bitku a tešili sa. Znamená to, že náš malý národ ožil.“

Na chirurgickom oddelení Mestskej detskej nemocnice pomenovanej po Dr. Rauchfusovi, Nový rok 1941/42

Blokáda Leningradu, deti blokády... Tieto slová počul každý. Jedna z najmajestátnejších a zároveň tragických stránok v archívoch Veľkej vlasteneckej vojny. Tieto udalosti sa zapísali do svetových dejín ako najdlhšie a najstrašnejšie obliehanie mesta z hľadiska jeho následkov. Udalosti, ktoré sa v tomto meste odohrali od 8. 9. 1941 do 27. 1. 1944, ukázali celému svetu veľkého ducha ľudu, schopného konať v podmienkach hladu, chorôb, chladu a skazy. Mesto prežilo, no cena za toto víťazstvo bola veľmi vysoká.

Blokáda. Štart

Plán "Barbarossa" - to bol názov nepriateľskej stratégie, podľa ktorej sa uskutočnilo zajatie Sovietskeho zväzu. Jedným z bodov plánu bola porážka a úplné dobytie Leningradu v krátkom čase. Hitler sníval o dobytí mesta najneskôr na jeseň 1941. Plány agresora neboli predurčené na uskutočnenie. Mesto bolo dobyté, odrezané od sveta, no nebolo dobyté!

Oficiálny začiatok blokády bol zaznamenaný 8. septembra 1941. Práve v tento jesenný deň nemecké jednotky dobyli Shlisselburg a definitívne zablokovali pozemné spojenie Leningradu s celým územím krajiny.

V skutočnosti sa všetko stalo o niečo skôr. Nemci mesto systematicky izolovali. Takže od 2. júla nemecké lietadlá pravidelne bombardovali železnice a takto bránili dodávkam produktov. 27. augusta bola už komunikácia s mestom cez železnicu úplne prerušená. Po 3 dňoch nastala prestávka v spojení mesta s vodnými elektrárňami. A od 1. septembra prestali fungovať všetky komerčné predajne.

Na začiatku takmer nikto neveril, že situácia je vážna. Napriek tomu sa ľudia, ktorí cítili, že niečo nie je v poriadku, začali pripravovať na najhoršie. Obchody boli veľmi rýchlo prázdne. Hneď od prvých dní boli v meste zavedené stravné karty, zatvorené školy a škôlky.

Deti z obliehaného mesta

Blokáda Leningradu sa podpísala pod smútok a hrôzu do osudu mnohých ľudí. Deti blokády sú osobitnou kategóriou obyvateľov tohto mesta, ktorých okolnosti pripravili o detstvo, donútili ich oveľa skôr dospieť a bojovať o prežitie na úrovni dospelých a skúsených ľudí.

V čase uzavretia bloku blokády zostalo v meste okrem dospelých aj 400-tisíc detí rôzneho veku. Práve starosť o deti dodávala Leningraderom silu: bolo o ne postarané, chránené, snažili sa ukryť pred bombovými útokmi, komplexne sa o ne starali. Všetci pochopili, že jediný spôsob, ako zachrániť deti, je zachrániť mesto.

Dospelí nedokázali ochrániť deti pred hladom, zimou, chorobami a vyčerpaním, ale urobilo sa pre nich všetko možné.

Chladný

Život v obliehanom Leningrade bol ťažký, neznesiteľný. Ostreľovanie nebolo to najhoršie, čo museli rukojemníci mesta znášať. Keď vypli všetky elektrárne a mesto zahalila tma, začalo najťažšie obdobie. Prišla zasnežená, mrazivá zima.

Mesto zasypal sneh, 40-stupňové mrazy viedli k tomu, že steny nevykúrených bytov začali pokrývať mrazy. Leningraders boli nútení inštalovať kachle do svojich bytov, v ktorých sa všetko postupne spaľovalo na teplo: nábytok, knihy, domáce potreby.

Keď zamrzla kanalizácia, nastal nový problém. Teraz sa voda mohla odoberať iba na 2 miestach: z Fontanky a Nevy.

Hlad

Smutná štatistika hovorí, že najväčším nepriateľom obyvateľov mesta bol hlad.

Zima 1941 bola skúškou prežitia. Na reguláciu zásobovania ľudí chlebom boli zavedené stravovacie karty. Veľkosť nádielky neustále klesala, v novembri dosiahla minimum.

Normy v obliehanom Leningrade boli nasledovné: tí, ktorí pracovali, mali mať 250 gr. chlieb dostali armáda, hasiči a členovia vyhladzovacích čaty po 300 gramov a deti a tí, ktorí boli na cudzej podpore, po 125 gramov.

Iné produkty v meste neboli. 125 gramov obliehaného chleba sa nášmu bežnému, známemu múčnemu výrobku veľmi nepodobalo. Tento kúsok, ktorý sa dal zohnať až po mnohých hodinách státia v rade v chlade, pozostával z celulózy, koláča, pasty na tapety, zmiešanej s múkou.

Boli dni, keď ľudia nemohli dostať tento vytúžený kúsok. Počas bombardovania továrne nefungovali.

Ľudia sa snažili prežiť čo najlepšie. Snažili sa naplniť svoje prázdne žalúdky tým, čo dokázali prehltnúť. Používalo sa všetko: vyprázdnili sa lekárničky (pili ricínový olej, jedli vazelínu), odtrhli tapety, aby získali zvyšky pasty a uvarili aspoň polievku, pokrájali na kúsky a uvarili kožené topánky, pripravili želé z lepidla na drevo.

Prirodzene, jedlo bolo tým najlepším darčekom pre deti tej doby. Neustále mysleli na chutné veci. Druh jedla, ktorý bol v normálnych časoch nechutný, bol teraz najvyšším snom.

Dovolenka pre deti

Napriek hrozným, smrteľným životným podmienkam sa Leningradčania s veľkou horlivosťou a usilovnosťou snažili zabezpečiť, aby deti, ktoré boli rukojemníkmi chladného a hladného mesta, žili plnohodnotný život. A ak nebolo kde získať jedlo a teplo, potom bolo možné urobiť dovolenku.

Takže počas hroznej zimy, keď bola blokáda Leningradu, deti blokády oslavovali.Na základe rozhodnutia výkonného výboru Lensoviet boli organizované a vykonávané pre malých obyvateľov mesta.

Aktívne sa na tom podieľali všetky divadlá mesta. Boli zostavené slávnostné programy, ktoré zahŕňali stretnutia s veliteľmi a bojovníkmi, umelecký pozdrav, herný program a tance pri vianočnom stromčeku a hlavne obed.

Na tieto sviatky bolo všetko, okrem hier a tanečnej časti. Všetko kvôli tomu, že oslabené deti na takúto zábavu jednoducho nemali silu. Deti sa vôbec nebavili – čakali na jedlo.

Slávnostná večera pozostávala z malého kúska chleba na kvasnicovú polievku, huspeniny a rezňa z obilnín. Deti, ktoré poznali hlad, jedli pomaly, starostlivo zbierali každú omrvinku, lebo poznali cenu obliehaného chleba.

Ťažké časy

Deti to mali v tomto období oveľa ťažšie ako dospelá, plne uvedomelá populácia. Ako deťom vysvetliť, prečo počas bombardovania musíte sedieť v tmavej pivnici a prečo nikde nie je jedlo? O blokáde Leningradu v pamäti ľudí existuje veľa strašných príbehov o opustených deťoch, osamelých chlapcoch, ktorí sa snažili prežiť. Veď neraz sa stalo, že pri odchode za vytúženou nádielkou príbuzní dieťaťa jednoducho cestou zomreli, domov sa nevrátili.

Počet detských domovov v meste neúprosne rástol. Za jeden rok sa ich počet rozrástol na 98 a v skutočnosti ich bolo koncom roku 1941 už len 17. V týchto útulkoch sa pokúšalo držať a držať okolo 40 tisíc sirôt.

Každý malý obyvateľ obliehaného mesta má svoju strašnú pravdu. Denníky leningradskej školáčky Tanye Savichevovej sa preslávili po celom svete.

Symbol utrpenia Leningradčanov

Tanya Savicheva - teraz toto meno symbolizuje hrôzu a beznádej, s ktorou boli obyvatelia mesta nútení bojovať. Čo potom prežilo Leningrad! povedala svetu tento tragický príbeh prostredníctvom svojich záznamov v denníku.

Toto dievča bolo najmladším dieťaťom v rodine Márie a Nikolaja Savichevových. V čase blokády, ktorá sa začala v septembri, mala byť žiačkou 4. ročníka. Keď sa rodina dozvedela o začiatku vojny, bolo rozhodnuté, že mesto nikam neopustí, ale zostane, aby mohla poskytnúť všetku možnú pomoc armáde.

Matka dievčaťa šila oblečenie pre bojovníkov. Brata Lka, ktorý mal slabý zrak, do armády nevzali, pracoval v závode Admirality. Tanyine sestry, Zhenya a Nina, boli aktívnymi účastníkmi boja proti nepriateľovi. Nina, kým mala sily, sa teda pustila do práce, kde spolu s ďalšími dobrovoľníkmi kopala zákopy na posilnenie obrany mesta. Zhenya, ktorá sa skrývala pred svojou matkou a starou mamou, tajne darovala krv pre zranených vojakov.

Táňa, keď začiatkom novembra začali školy v okupovanom meste opäť fungovať, išla študovať. Vtedy bolo otvorených len 103 škôl, no aj tie prestali s príchodom veľkých mrazov fungovať.

Tanya, ako malé dievčatko, tiež nesedela nečinne. Spolu s ďalšími chlapmi pomáhala kopať zákopy, hasiť „zapaľovače“.

Čoskoro smútok zaklopal na dvere rodiny. Nina sa nevrátila domov prvá. Dievča po najtvrdšom ostreľovaní neprišlo. Keď bolo jasné, že Ninu už nikdy neuvidia, matka dala Tanye sestrin zápisník. Práve v ňom si dievča následne urobí poznámky.

Vojna. Blokáda. Leningrad - obliehané mesto, v ktorom vymierali celé rodiny. Tak to bolo aj s rodinou Savichevovcov.

Zhenya zomrel ako ďalší, priamo v továrni. Dievča pracovalo, tvrdo pracovalo na 2 zmeny za sebou. Darovala aj krv. Tu končí sila.

Babička nemohla zniesť taký smútok, žena bola pochovaná na Piskarevskom cintoríne.

A zakaždým, keď smútok zaklopal na dvere domu Savichevovcov, Tanya otvorila svoj zápisník, aby zaznamenala ďalšiu smrť svojich príbuzných a priateľov. Čoskoro zomrela Leka, po nej dvaja strýkovia dievčaťa, potom zomrela aj jej matka.

"Všetci Savichevovci sú mŕtvi." Zostala len Tanya“ - tieto hrozné riadky Tanyinho denníka sprostredkúvajú všetku hrôzu, ktorú museli obyvatelia obliehaného mesta znášať. Tanya je mŕtva. Dievča sa však mýlilo, nevedela, že medzi Savichevmi zostal živý človek. Bola to jej sestra Nina, ktorú počas ostreľovania zachránili a odviedli do tyla.

Je to Nina, ktorá sa v roku 1945 vracia k svojim rodným múrom, nájde denník svojej sestry a vyrozpráva svetu tento hrozný príbeh. História celého ľudu, ktorý neochvejne bojoval za svoje rodné mesto.

Deti - hrdinovia obliehaného Leningradu

Všetci obyvatelia mesta, ktorí prežili a porazili smrť, by sa mali právom nazývať hrdinami.

Väčšina detí sa zachovala obzvlášť hrdinsky. Malí občania veľkej krajiny nesedeli a nečakali na príchod oslobodenia; bojovali o rodný Leningrad.

Takmer žiadne podujatie v meste sa nekonalo bez účasti detí. Deti sa spolu s dospelými podieľali na ničení zápalných bômb, hasili požiare, uvoľňovali cesty a triedili sutiny po bombardovaní.

Blokáda Leningradu pokračovala. Deti blokády boli nútené nahradiť dospelých v blízkosti továrenských strojov, ktorí zomreli, zomreli alebo išli na front. Najmä pre deti pracujúce v továrňach boli vynájdené a vyrobené špeciálne drevené stojany, aby mohli ako dospelí pracovať na výrobe dielov pre guľomety, delostrelecké granáty a guľomety.

Na jar a na jeseň deti aktívne pracovali v záhradách a na poliach štátnych statkov. Pri raziách poslúžil signál učiteľky k tomu, že deti, ktoré si sňali čiapky, padli tvárou k zemi. Mladí hrdinovia obliehaného Leningradu, ktorí prekonali horúčavy, blato, dážď a prvé mrazy, zožali rekordnú úrodu.

Deti často navštevovali nemocnice: upratovali tam, zabávali ranených a pomáhali kŕmiť ťažko chorých.

Napriek tomu, že sa Nemci snažili zo všetkých síl zničiť Leningrad, mesto žilo ďalej. Prežil a vydržal. Po zrušení blokády dostalo 15 000 detí medailu „Za obranu Leningradu“.

Cesta, ktorá vracia život

Jediný spôsob, ktorý dal aspoň nejakú možnosť udržiavať kontakt s krajinou. V lete to boli člny, v zime autá pohybujúce sa po ľade. Až do začiatku zimy 1941 sa do mesta dostali remorkéry s člnmi, ale Vojenská rada frontu pochopila, že Ladoga zamrzne a potom budú všetky cesty zablokované. Začali sa nové pátrania a intenzívnejšia príprava ďalších komunikačných prostriedkov.

Po ľade Ladoga bola teda pripravená cesta, ktorá sa časom začala nazývať „Cesta života“. V histórii blokády sa zachoval dátum, kedy prvý konvoj vydláždil cestu po ľade, bol to 21. november 1941.

Následne odišlo 60 vozidiel, ktorých účelom bolo dovážať múku do mesta. Mesto začalo dostávať chlieb, ktorého nákladom bol ľudský život, pretože postup po tejto ceste bol spojený s veľkým rizikom. Autá často padali cez ľad, utopili sa a odvážali ľudí a jedlo na dno jazera. Pracovať ako vodič takéhoto auta bolo smrteľné. Na niektorých miestach bol ľad taký krehký, že aj auto naložené niekoľkými vrecami obilnín alebo múky mohlo byť pod ľadom. Každá plavba vykonaná týmto spôsobom bola hrdinská. Nemci to naozaj chceli zablokovať, bombardovanie Ladogy bolo neustále, ale odvaha a hrdinstvo obyvateľov mesta to nedovolili.

„Cesta života“ naozaj splnila svoju funkciu. Zásoby potravín sa v Leningrade začali dopĺňať a deti a ich matky vyviezli z mesta autami. Táto cesta nebola vždy bezpečná. Už po vojne sa pri skúmaní dna jazera Ladoga našli hračky leningradských detí, ktoré sa pri takejto preprave utopili. Okrem nebezpečných rozmrazených plôch na zľadovatenej ceste boli evakuačné vozidlá často vystavené nepriateľskému ostreľovaniu a záplavám.

Na tejto ceste pracovalo asi 20 tisíc ľudí. A len vďaka ich odvahe, sile a túžbe prežiť dostalo mesto to, čo potrebovalo zo všetkého najviac – šancu prežiť.

Prežitie Hero City

Leto 1942 bolo veľmi rušné. Nacisti vystupňovali boje na frontoch Leningradu. Bombardovanie a ostreľovanie mesta sa citeľne zvýšilo.

V okolí mesta sa objavili nové delostrelecké batérie. Nepriatelia mali mapy mesta a dôležité oblasti boli denne ostreľované.

Blokáda Leningradu pokračovala. Ľudia zmenili svoje mesto na pevnosť. Takže na území mesta bolo vďaka 110 veľkým obranným jednotkám, zákopom a rôznym priechodom možné vykonať skryté preskupenie armády. Takéto akcie slúžili na výrazné zníženie počtu zranených a zabitých.

12. januára zahájili armády Leningradského a Volchovského frontu ofenzívu. Po 2 dňoch bola vzdialenosť medzi týmito dvoma armádami necelé 2 kilometre. Nemci tvrdohlavo odolávali, no 18. januára sa spojili vojská Leningradského a Volchovského frontu.

Tento deň bol poznačený ďalšou významnou udalosťou: blokáda bola zrušená kvôli oslobodeniu Shlisselburgu, ako aj úplnému vyčisteniu južného pobrežia jazera Ladoga od nepriateľa.

Pozdĺž pobrežia vyšiel koridor v dĺžke asi 10 kilometrov a bol to on, kto obnovil pozemné spojenie s krajinou.

Keď bola blokáda zrušená, v meste bolo asi 800-tisíc ľudí.

Významný dátum 27. január 1944 vošiel do dejín ako deň, keď bola blokáda mesta úplne zrušená.

V tento radostný deň Moskva priznala Leningradu právo vypáliť salvu na počesť zrušenia blokády na pamiatku toho, že mesto prežilo. Rozkaz pre jednotky, ktoré zvíťazili, nepodpísal Stalin, ale Govorov. Takáto pocta nebola udelená žiadnemu hlavnému veliteľovi frontov počas celého obdobia Veľkej vlasteneckej vojny.

Blokáda trvala 900 dní. Toto je najkrvavejšia, krutá a neľudská blokáda v histórii ľudstva. Jeho historický význam je obrovský. Obyvatelia Leningradu, ktorí počas tejto doby zadržiavali obrovské sily nemeckých jednotiek, poskytli neoceniteľnú pomoc pri vedení vojenských operácií v iných sektoroch frontu.

Viac ako 350 tisíc vojakov zúčastňujúcich sa na obrane Leningradu dostalo svoje rozkazy a medaily. Čestný titul Hrdina Sovietskeho zväzu získalo 226 ľudí. Medailou „Za obranu Leningradu“ bolo ocenených 1,5 milióna ľudí.

Samotné mesto dostalo čestný titul Hero City za hrdinstvo a nezlomnosť.

Originál prevzatý z y4astkoviu k milionárom z obliehaného Leningradu

22. júna 1941 sa tisíce Petrohradčanov zoradili v blízkosti vojenských registračných a náborových úradov. Ale boli aj iní, tí, ktorí sa ponáhľali do obchodov s potravinami. Zásobili sa cukrom, konzervami, múkou, bravčovou masťou, rastlinným olejom. Nie však preto, aby sa uživili, ale preto, aby všetky tieto rezervy neskôr predali alebo vymenili za zlato a šperky. Za bochník chleba či plechovku kondenzovaného mlieka nazbierali špekulanti astronomické sumy. Obyvatelia mesta ich považovali azda za najstrašnejšieho zo zločincov operujúcich v Leningrade počas dní blokády.

Scenár z leta 1941
Vodcovia Leningradu si boli v prvých dňoch vojny istí, že nepriateľ sa nikdy nepriblíži k hradbám mesta. Žiaľ, udalosti sa začali vyvíjať podľa iného scenára.

Hneď v prvý deň blokády, 8. septembra 1941, horeli sklady Badajev, mesto zostalo bez cukru a mnohých ďalších produktov. A kartový systém v Leningrade zaviedli až 18. júla, keď už nacisti stáli pri Luge.

Medzitým si už prefíkaní obchodníci, špekulanti a iní prezieraví ľudia napchávali svoje špajze všetkým, z čoho sa dalo profitovať a čo by potom mohlo priniesť zárobok.

Vedenie leningradskej polície počas blokády. Sediaci (zľava doprava):
E.S. Grushko, I.A. Averyanov, M.P. Nazarov. Stojaci (zľava doprava): A.S. Dryazgov, P.V. Petrovský. 1942

Už 24. júna, v tretí deň vojny, dôstojníci OBKhSS držali sestry Antipov. Jedna z nich priniesla domov viac ako cent múky a cukru, desiatky plechoviek konzerv, maslo - slovom všetko, čo sa dalo odniesť z jedálne, kde pracovala ako kuchárka. No a druhá priniesla domov takmer celú galantériu, ktorú mala na starosti.

Ako sa zásoby potravín v meste zhoršovali, čierny trh naberal na sile, ceny rástli každý deň.

Zamestnanci aparátu BHSS a ďalších policajných služieb identifikovali tých, ktorí požadovali šperky, diamanty, starožitnosti a platidlá za jedlo. Výsledky pátrania prekvapili aj svetsky múdrych robotníkov.

Pracovníci leningradskej polície vypracovávajú techniky hádzania granátov. 1941

Často boli zoznamy s menami a adresami komunistov a komsomolcov, rodinných príslušníkov dôstojníkov a vojakov Červenej armády zabavené špekulantom spolu s cennosťami a veľkými zásobami potravín. Takže vidieť v špekulantoch len ľudí, ktorí vedia zarobiť a politika ich nezaujíma, je chyba. Vojna a blokáda to presvedčivo dokázali.

Čakanie na "novú objednávku"
Špekulanti sa snažili zásobiť zlatom a inými cennosťami pre prípad, že by do mesta prišli nacisti a nastolili „nový poriadok“. Takých ľudí bolo málo a nemožno ich považovať za piatu kolónu fašistov. Priniesli však veľa smútku. Typický bol v tomto smere prípad istého Rukšina a jeho komplicov.

Samotný Rukšin sa dostal do pozornosti dôstojníkov OBKhSS ešte pred vojnou. Skutočne ho boleli oči, tlačil okolo nákupných miest "Torgsin" a "Yuvelirtorg". Krátko pred vojnou bol Rukshin chytený pri čine, odsúdený a bol v kolónii. Jeho komplici však zostali na slobode.

Osobitnú pozornosť upútal istý Rubinshtein, odhadca jedného z nákupov Yuvelirtorgu. Úmyselne niekoľkokrát podcenil cenu šperkov prinesených na províziu, potom ich sám kúpil a vzápätí predal ďalej buď špekulantom, alebo cez nominantov v rovnakom výkupe alebo „Torgsin“.

Rubinsteinovými aktívnymi asistentmi boli Maškovcev, Deutsch a jeho sestra Faina, Rukšinova manželka. Najstarší člen gangu mal 54 rokov, najmladší 34. Všetci pochádzali z bohatých rodín klenotníkov. Napriek všetkým búrkam, ktoré sa krajinou prehnali, sa týmto ľuďom podarilo nielen zachrániť, ale dokonca zväčšiť svoje bohatstvo.

V roku 1940 bol Mashkovtsev služobne v Taškente. A tam našiel zlatú baňu – podzemnú čiernu burzu, kde ste si mohli kúpiť zlaté mince a iné cennosti. Zisk z ďalšieho predaja cenností kúpených v Taškente bol taký, že Maškovcev opustil prácu a prešiel úplne na ďalší predaj zlata.

Predmety vyrobené z drahých kovov zabavené ministerstvom vnútra zločincom v obliehanom Leningrade

K Mashkovtsevovi patrili brat a sestra Deichi. Počas NEP si ponechali niekoľko obchodov. Potom sa Faina Deitch vydala za Rukshina, obratne obchodovali a výnosy sa premenili na zlaté mince a iné cennosti. Manželia pokračovali v podnikaní aj po likvidácii NEP. Utiahnutý gang prísne dodržiaval pravidlá sprisahania. Zaobišli sa bez potvrdení a všetky telefonické rozhovory sa viedli alegorickou formou.

Cynizmus týchto ľudí nemal hraníc. Hoci sa pri výsluchoch navzájom topili, každý z nich položil vyšetrovateľom rovnakú otázku: vrátia sa im zaistené cennosti? Zhabalo sa veľa: tri kilogramy zlatých prútov, 15 príveskov a náramkov z platiny a zlata, 5415 rubľov v zlatých minciach, 60 kilogramov strieborných predmetov, takmer 50 000 rubľov v hotovosti a ... 24 kilogramov cukru, konzervy. A to bol 41. august!

8. septembra 1941 uzavrel okruh nepriateľskej blokády. Regály obchodov boli prázdne, rady na chlieb rástli, mestská doprava sa zastavila, telefóny boli vypnuté, domy zostali bez elektriny. Leningrad sa ponoril do tmy. 20. novembra 1941 začali odkázaní dostávať 125 blokovaných gramov.

Produkty v hodnote zlata
V meste stúpol počet trestných činov. V policajných správach sa čoraz častejšie objavovali informácie o krádežiach „na skok“ (z ľudí vyťahovali vrecia s prídelmi chleba), o vraždách kvôli stravným lístkom, o lúpežiach prázdnych bytov, ktorých majitelia odišli na front alebo odišli na evakuáciu. . Začal sa čierny trh.

Obyvatelia mesta pri stánku s tovarom, 1943.

Produkty v pravom zmysle slova mali cenu zlata. Za zlaté mince, šperky s diamantmi sa dal vymeniť kúsok masla, pohár cukru či krupice. Zároveň ste sa museli pozerať do štyroch očí, aby vás neoklamali. V plechovkách sa často nachádzal obyčajný piesok alebo mäsové guľôčky vyrobené z ľudského mäsa. Fľaše s prírodným sušiacim olejom, ktorý sa vyrábal zo slnečnicového oleja, sa balili do niekoľkých vrstiev papiera, lebo sušiaci olej bol len navrchu a dole sa liala obyčajná voda. V závodných jedálňach boli niektoré výrobky nahradené inými, lacnejšími a prebytky, ktoré sa objavili, putovali opäť na čierny trh.

Typický bol v tomto smere prípad špekulanta Dalevského, ktorý mal na starosti malý stánok s občerstvením. V dohode s kolegami z iných predajní premenil svoj stánok na miesto na prenášanie produktov.

Peniaze a predmety z drahých kovov zabavené zamestnancami

Dalevsky sa vybral na jeden z blších trhov, kde hľadal kupca pre svoje produkty. Nasledovala návšteva kupca. Dalevskij vedel zjednávať. Jeho izba v obecnom byte sa postupne zmenila na obchod so starožitnosťami. Na stenách viseli obrazy, skrine boli vypchaté drahým krištáľom a porcelánom a v úkrytoch ležali zlaté mince, drahé kamene, objednávky.

Pracovníci OBKhSS a kriminálneho oddelenia rýchlo vzali Dalevského pod dozor a zistili, že sa zaujíma najmä o ľudí, ktorí majú doláre a libry šterlingov. Všetko to začalo obvyklou revíziou v stánku. Prirodzene, Dalevsky mal všetko v prelamovaní - cent za cent, žiadny prebytok ...

Dalevsky sa nebál, veril, že ide len o plánovanú kontrolu, a pokračoval v práci podľa zavedenej schémy. Čoskoro sa v jeho stánku nahromadili zásoby - viac ako cent produktov. A tu zostúpili dôstojníci OBKhSS. Dalevsky nevedel poskytnúť žiadne vysvetlenie. Musel som sa priznať...

Len zadržané mince a šperky boli vytiahnuté za štátne ceny vo výške viac ako 300 000 rubľov. Krištáľ, porcelán a obrazy boli ocenené takmer na rovnakú cenu. Nestojí za to hovoriť o produktoch - v zime 42 pre ne v obliehanom Leningrade nebola žiadna cena.

falošné karty
Policajti venovali mimoriadnu pozornosť práci kartových úradov. A musím povedať, že v najťažších dňoch blokády fungovali bezchybne. Boli sem poslaní najdôveryhodnejší ľudia. Avšak nie, nie a bezohľadní podnikatelia prerazili do kariet. Presne taká bola šéfka kartového úradu Smolninského okresu, istá Široková. Pripisovaním „mŕtvych duší“ a fiktívnym ničením kariet Leningradčanov, ktorí odišli na evakuáciu, táto dáma zarobila slušný kapitál. Počas prehliadky jej zhabali takmer 100 000 rubľov v hotovosti.

Osobitná pozornosť sa venovala boju proti falšovateľom. Musím povedať, že v obliehanom Leningrade nikto netlačil falošné peniaze. Na úrovni domácností neznamenali prakticky nič. Ale stravovacie lístky boli v plnom zmysle slova drahšie ako akýkoľvek obraz z Ermitáže.

Ku cti leningradských tlačiarov, ktorí karty vyrobili, treba povedať: z dielne neodišla ani jedna sada kariet, ani jeden zamestnanec sa ani len nepokúsil vložiť sadu kariet do vrecka, hoci mnohí príbuzní zomreli od hladu. Ale aj tak...

Podnikaví ľudia tlačili karty. Presne to urobili Zenkevič a Zalomajev. Mali rezerváciu, pretože pracovali v továrni, kde sa vyrábali produkty pre front. Po zoznámení sa s čističkou dielne, kde boli karty vytlačené, ju Zenkevič a Zalomaev presvedčili, aby priniesla použité listy a útržky papiera.

Tlačiareň je v prevádzke. Boli tam karty, ale museli byť vykúpené. To si vyžadovalo nadviazanie spoľahlivých kontaktov s obchodníkmi. Čoskoro sa Zenkevičovi a Zalomaevovi podarilo nájsť tých správnych ľudí.

Podzemná tlačiareň trvala tri mesiace. Štyri tony chleba, viac ako 800 kilogramov mäsa, cent cukru, desiatky kilogramov obilnín, cestoviny, 200 plechoviek konzervovaných potravín migrovali do rúk výkonných obchodníkov... Zenkevič a Zalomajev nezabudli ani na vodku. Podľa ich falzifikátov sa im podarilo získať asi 600 fliaš a stovky balení cigariet ...
A opäť boli gaunerom zabavené zlaté mince, šperky, norky a kožuchy.
Celkovo počas blokády zamestnanci aparátu BHSS zlikvidovali podľa najkonzervatívnejších odhadov najmenej tucet podzemných tlačiarní. Falšovateľmi boli spravidla ľudia, ktorí sa vyznali v typografickom biznise, mali umelecké vzdelanie a mali silné kontakty medzi obchodníkmi. Bez nich všetka práca s tlačou falzifikátov stratila zmysel.

Pravda, našli sa aj výnimky. V lete 1943 členovia OBKhSS zatkli istého Kholodkova, ktorý aktívne obchodoval s cukrom, obilninami a inými nedostatkami na blšom trhu. Keď vzali Kholodkova pod dozor, agenti rýchlo zistili, že sa v lete 1941 evakuoval z Leningradu a dostal sa až do Ufy, kde začal podnikať s kartami. Miestni policajti chytili obchodníkov z Ufa, ako sa hovorí, horúcich, ale Kholodkov si dokázal urobiť dokumenty a vrátil sa do Leningradu.

Usadil sa nie v samotnom meste, ale na stanici Pella, kde si prenajal polovicu domu od nejakých vzdialených príbuzných. A hoci Kholodkov nebol umelcom, robil dobré karty. Keď ich videl riaditeľ jednej z pekární v okrese Volodarsky (Nevsky), okamžite sa ich zaviazal uvariť. Veľké sumy peňazí, zlata, striebra tiekli do vrecka gaunerov ...

Nuž teda – verdikt vojenského tribunálu. Toto publikum bolo súdené bez milosti.

Afganská ryža z trhu Maltsevsky
Najneobvyklejším prípadom pre leningradskú políciu bol prípad istého Kazhdana a jeho komplicov. Nitky tohto príbehu sa tiahli od brehov Nevy až po Afganistan.

Kazhdan bol dodávateľom záchranného vlaku č. 301 a v službe často cestoval do Taškentu, kde sa nachádzala hlavná zásobovacia základňa. Cestoval tam v osobnom – skutočne nákladnom – vagóne a niekedy stál pod nákladom aj dva alebo tri dni, pretože vojenské vlaky sa nakladali predovšetkým. Počas jednej z týchto prestávok sa Kazhdan stretol s istým Burlakom, zamestnancom podniku zahraničného obchodu, ktorý nakupoval potraviny v Afganistane.

Veci, potraviny a výrobky z drahých kovov zaistené zamestnancami
trestné vyšetrovanie zločincov v obliehanom Leningrade

Ryža z Afganistanu prišla v tisíckach vriec a Burlaka dokázal zariadiť, aby každá dávka obsahovala niekoľko vriec navyše pre neho osobne. Potom sa ryža predávala na stredoázijských bazároch - spravidla po pohároch a za primeranú cenu.

Burlaka a Kazhdan sa očividne stretli náhodou v komerčnej čajovni, ale dokonale si rozumeli. Keďže každý z nich mal k dispozícii celý nákladný vagón, nebolo pre nich ťažké ukryť tam niekoľko vriec ryže a sušeného ovocia. Zisk z ciest do Taškentu pre Kazhdana a jeho komplicov bol šesťciferný.

Na trhu Maltsevsky bolo malé fotografické štúdio, v ktorom pracoval agilný chlapec Yasha Finkel. Nevyvíjal však len filmy a tlačil fotografie. V malom úkryte Finkel prechovával ryžu a ďalšie produkty dodané z Taškentu, distribuoval ich medzi distribútorov, prijímal od nich peniaze a sám sa hlásil Kazhdanovi. V skutočnosti sa z Yashaho fotoateliéru začala odvíjať reťaz.

Dámy a muži navštevujúci fotoateliér upútali pozornosť robotníkov. Čoraz častejšie sa im do rúk začala dostávať čistá biela ryža, ktorá bola zabavená špekulantom. Obyvatelia Leningradu takúto ryžu na karty nedostávali.

Zistilo sa, že táto ryža je afganská, pred vojnou sa dodávala iba do reštaurácií Intourist cez Taškent. Rýchlo sme zistili, ktoré organizácie majú väzby s Taškentom, ktorý tam posiela svojich zamestnancov na služobnú cestu. Všetko sa zbiehalo na postave Kazhdana.

Hľadanie trojizbového bytu na Rakovej ulici 10 trvalo dva dni. Vlastne to ani nebol byt, ale starožitníctvo. Drahé obrazy, porcelán Popovsky a Kuznetsovsky, drahé druhy krištáľu, zdobené striebrom ...

Zabavené potraviny a predmety z drahých kovov
zamestnanci kriminalistického oddelenia zločincov v obkľúčenom Leningrade.

Pozornosť operatívcov upútala detská postieľka. Dieťa spalo na dvoch matracoch. Do spodnej časti bolo všitých takmer 700 000 rubľov a 360 000 amerických dolárov v hotovosti. Zlaté a platinové šperky, zlaté mince a ingoty sa vyberali z kvetináčov, spod podložiek.

Nemenej zaujímavé boli výsledky prehliadok v domoch Kazhdanových komplicov - Fagina, Grinshteina, Gutnika. Státisíce rubľov, zlaté predmety, strieborné predmety. Celkovo bolo Kazhdanovi a šiestim jeho komplicom skonfiškovaných 1,5 milióna rubľov v hotovosti, 3,5 kilogramu zlatých predmetov, 30 kusov zlatých hodiniek a iné cennosti v celkovej hodnote 4 milióny rubľov. Pre porovnanie: v roku 1943 boli náklady na stíhačku Jak-3 alebo tank T-34 100 000 rubľov.

Počas 900 dní blokády zamestnanci aparátu BHSS zhabali špekulantom: 23 317 736 rubľov v hotovosti, 4 081 600 rubľov vo vládnych dlhopisoch, zlaté mince v celkovej hodnote 73 420 rubľov, zlaté predmety a zlaté prúty - 1255 kilogramov, zlaté hodinky - 3284 kusov. Prostredníctvom OBKhSS bolo 14 545 osôb vynesených na zodpovednosť.

Poučenie

Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz 22. júna 1941 sa nepriateľské jednotky okamžite presunuli do Leningradu. Koncom leta - začiatkom jesene 1941 boli prerušené všetky dopravné cesty spojenia so zvyškom Sovietskeho zväzu. 4. septembra sa začalo každodenné ostreľovanie mesta. 8. septembra skupina "Sever" vzala prameň Nevy. Tento deň sa považuje za začiatok blokády. Vďaka „železnej vôli Žukova“ (podľa historika G. Salisburyho) boli nepriateľské jednotky zastavené 4-7 kilometrov od mesta.

Hitler bol presvedčený, že Leningrad musí byť vymazaný z povrchu zemského. Dal rozkaz obklopiť mesto hustým prstencom a neustále ostreľovať a bombardovať. Na územie obliehaného Leningradu sa zároveň nemal dostať ani jeden nemecký vojak. V októbri až novembri 1941 bolo na mesto zhodených niekoľko tisíc zápalných bômb. Väčšina z nich je pre sklady potravín. Zhoreli tisíce ton jedla.

V januári 1941 žilo v Leningrade takmer 3 milióny obyvateľov. Na začiatku vojny prišlo do mesta najmenej 300 tisíc utečencov z iných republík a regiónov ZSSR. 15. septembra sa výrazne znížili normy na vydávanie produktov na stravovacie karty. V novembri 1941 hladomor. Ľudia začali strácať vedomie v práci a na uliciach mesta, umierali fyzickým vyčerpaním. Len v marci 1942 bolo za kanibalizmus odsúdených niekoľko stoviek ľudí.

Jedlo sa do mesta dodávalo letecky a cez Ladožské jazero. Na niekoľko mesiacov v roku však bola druhá trasa zablokovaná: na jeseň, aby bol ľad dostatočne pevný, aby uniesol autá, a na jar, kým sa ľad neroztopil. Ladožské jazero neustále prestrieľali nemecké jednotky.

V roku 1941 dostávali frontoví vojaci 500 gramov chleba denne, práceschopné obyvateľstvo pracujúce v prospech Leningradu - 250 gramov, vojaci (nie z frontovej línie), deti, starci a zamestnanci - po 125 gramov. Okrem chleba nedostali prakticky nič.

V meste fungovala len časť vodovodnej siete a to najmä pre uličné kolóny. Obzvlášť ťažké to mali ľudia v zime 1941-1942. V decembri zomrelo viac ako 52 tisíc ľudí, v januári až februári - takmer 200 tisíc. Ľudia zomierali nielen od hladu, ale aj od zimy. Inštalatérstvo, kúrenie a kanalizácia boli vypnuté. Od októbra 1941 bola priemerná denná teplota 0 stupňov. V máji 1942 teplota niekoľkokrát klesla pod nulu. Klimatická zima trvala 178 dní, teda takmer 6 mesiacov.

Na začiatku vojny bolo v Leningrade otvorených 85 sirotincov. Za mesiac 15 vajec, 1 kilogram tuku, 1,5 kilogramu mäsa a rovnaké množstvo cukru, 2,2 kilogramu obilnín, 9 kilogramov chleba, kilo múky, 200 gramov sušeného ovocia, 10 gramov čaju a 30 gramy kávy boli pridelené mesačne na každé z 30 tisíc detí. Vedenie mesta netrpelo hladom. V jedálni v Smolnom si úradníci mohli vziať kaviár, koláče, zeleninu a ovocie. V párty sanatóriách každý deň dávali šunku, jahňacinu, syr, lososa, pirohy.

Zlom v potravinovej situácii nastal až koncom roku 1942. V chlebovom, mäsovom a mliekarenskom priemysle sa začali používať potravinové náhrady: celulóza na chlieb, sójová múka, albumín, živočíšna krvná plazma na mäso. Z dreva sa začali vyrábať výživné kvasnice a vitamín C sa získaval z nálevu z ihličia.

„Pre prvého tajomníka oblastného výboru Leningradu a jeho družinu však nebolo ťažké prežiť,“ hovorí Igor Atamanenko, vnuk osobného kardiológa A. Ždanova, dôstojníka kontrarozviedky KGB ZSSR, podplukovník, spisovateľ. - Kým bežní Leningradčania dostávali 128 g chleba denne, Ždanovovi súdruhovia v blokáde si doslova nič neodopierali. A dobre to vedeli najmä jeho lekári, ktorí niekedy museli zachraňovať najvyššiu stranícku elitu pred následkami nemierneho obžerstva a úlitby.

Zdravotnícky personál kremeľskej elity až po zdravotné sestry boli pod prísahou NKVD. Na fotografii - obliehaný Leningrad, 1943. E. Atamanenko - úplne vpravo. Foto: Z rodinného archívu

Mimochodom, Ždanov, podľa vzoru Stalina, robil so svojou družinou obľúbené žarty majiteľa: položil tortu na stoličku rečníka a zasmial sa pri pohľade na súdruhove nohavice natreté krémom. Ale hneď ako prišiel na veliteľstvo Žukov, všetky nočné hostiny okamžite prestali (aj keď dávka bola stále oveľa výdatnejšia ako u bežných občanov). Nikdy neviete, čo ak to bol Stalin, kto poslal špióna s generálskymi epoletami? ..

Pije veľa, ale s odporom

V skupine zdravotníckeho personálu slúžiaceho Ždanovovi naverbovali lekárov z Vojenskej lekárskej akadémie, ktorí mali špeciálne tituly vyšších dôstojníkov NKVD (táto chobotnica zamotala všetky sféry života v Únii). Starostlivo skontroloval životopis žiadateľa a všetkých jeho príbuzných. Zhdanov si najprv sám prečítal osobné súbory, potom pozval vyvolených na publikum a v dôsledku toho sa rozhodol. Je zvláštne, že medzi zamestnankyňami bolo veľa rozvedených slobodných matiek - NKVD im pri výbere zamestnankýň dala prednosť. Nie preto, že by na nich mal názory Stalinov obľúbenec – jeho manželka Zinaida bola mocná žena a zrejme ho v rodine ošklbali... Logika je jednoduchá: na to, aby postavili dieťa na nohy bez manžela, sa budú držať práce háčkom alebo podvodníkom. Mimochodom, pri výbere mužov nikdy nebrali abstinentov. Verilo sa, že ak človek vôbec nepije, je buď chorý, alebo blázon. Skúsení personalisti KGB prišli s brilantnou definíciou pre regrútov: môže veľa piť, ale s odporom sa neopije a nikdy sa neopije.

Po smrti A. Ždanova na infarkt v roku 1948 zostala jeho kardiologička Evdokia Atamanenko pracovať v jednej zo štátnych chatiek ako jednoduchý lekár. A v roku 1952 sa začal „prípad otravy lekárov“. Na poschodí si zrazu „spomenuli“ na výpoveď ležiacu pod látkou Lýdia Timashuk(existuje názor, že bola tajnou agentkou), že so Ždanovom sa podľa nich zaobchádzalo sabotážne, a preto bolo zničené. V roku 1953 tento prípad zastavil sám Stalin, zatknutí lekári boli prepustení a dokonca vrátení späť.

A potom, na jeseň roku 1952, židovskí lekári začali hromadne hľadať „škvrny v pľúcach“ (kompromitujúce dôkazy). Takže moja stará mama mala židovského priateľa, ktorý tiež začal cvičiť na jednom zo straníckych stretnutí. Uväzniť človeka len tak nebolo možné – bolo potrebné zhrnúť dôkazovú základňu. Babička sa nečakane otvorene zastala nešťastnice. A potom, očividne, v biografii Evdokie Mironovny vznikol „nespoľahlivý“ výstrelok: hovoria, že úplne nerozumie línii strany. Bola exkomunikovaná z chorých vysokých orgánov, zbavená nomenklatúrnych dávok a poslaná späť do Leningradu na Vojenskú lekársku akadémiu, kde sa mimochodom dostala do hodnosti vedúcej katedry a po odchode do dôchodku vo veku 64 rokov s hodnosťou plukovníka až do smrti pracovala ako jednoduchá lekárka.„sanitka“.

Hrdina alebo zloduch

Pre historikov okolnosti smrti jedného z hlavných ideológov stalinizmu stále vyvolávajú otázniky. Bol obeťou boja o moc, lekárskej chyby alebo nadmerného pitia?

„Väčšina vedcov sa prikláňa k názoru, že Ždanov zomrel v dôsledku nie nejakého sprisahania, ale nekvalitného zaobchádzania,“ hovorí Alexander Shubin, vedúci Centra pre dejiny Ruska, Ukrajiny a Bieloruska v Inštitúte všeobecnej histórie. Ruskej akadémie vied, doktor historických vied. - Timashuk oznámil, že „kde by to malo byť“, a keď začala eskalácia boja o moc, použil sa tento príbeh. Ždanov je významný štátnik, tajomníkom Ústredného výboru sa stal v roku 1934 a predtým bol provinčnou nomenklatúrou. Bol významným spolupracovníkom Stalina. Mimochodom, v lete 1941 poslal Stalin Ždanova na liečenie na dovolenku, ale do 25. júla sa musel vrátiť. To je dôležitý fakt, ak diskutujeme o tom, či Stalin vedel o blížiacej sa vojne s Nemeckom a kedy ju očakával. Ždanov bol významnou postavou stalinského prostredia, s tým sú spojené jeho historické plusy a mínusy: účasť na organizácii veľkého teroru, sovietizácia pobaltských štátov, obrana Leningradu, prenasledovanie inteligencie, zahr. politika ZSSR na úsvite studenej vojny. Postoj k nemu závisí od postoja človeka k stalinskej ére.