Лаборатория виноделия

právny idealizmus. Právny idealizmus a jeho príčiny Právny idealizmus tgp

Содержание статьи

Formy prejavu právneho idealizmu
Súvisiace pojmy

právny nihilizmus- forma právneho vedomia, vyjadrená v negatívnom alebo ľahostajnom postoji k právnym normám.

Právny nihilizmus môže pôsobiť v 2 variantoch alebo formách:

a) teoretická(ideologický)

b) A praktické.

V prvom prípade ide o teoretické, koncepčné zdôvodnenie práv nihilizmu, keď si vedci, filozofi, politológovia myslia, že existujú dôležitejšie hodnoty (napríklad svetová proletárska revolúcia) ako právo vo všeobecnosti, a to ešte viac. právo jednotlivca. V druhom prípade sú tieto názory a učenia uvádzané do praxe, čo často vedie k teroru štátu voči jeho obyvateľom.

Príčiny:

1) despotický charakter štátu. orgány;

2) črta historického vývoja štátu-va;

3) medzery v legislatíve, v právnom systéme;

4) nedokonalý rozvoj súdnej a trestnej činnosti.

Správny. nihilizmus je vyjadrený v nasledujúcom texte formy:

1) úmyselné porušovanie zákonov, ako aj podzákonných noriem (trestná činnosť);

2) hromadné nenapĺňanie a porušovanie práv.normy;

3) šírenie protiprávnej psychológie a nálad v spoločnosti; priama propaganda krutosti a násilia;

4) takzvaná „vojna zákonov“: vytvorenie systému práv. zákonov, čo je paralelné vo vzťahu k systému právnej úpravy; konfrontácia legislatívy federálneho centra a legislatívy subjektov;

5) hromadné porušovanie ľudských a občianskych práv a slobôd;

Hlavné smery wrestlingu s právnym nihilizmom v štáte :

1) zaručujúce štátom práva a slobody človeka a občana ;

2) posilnenie právneho štátu na území štátu;

3) vykonávanie pravidla hlavných a iných zákonov štátu;

4) zlepšenie právneho systému štátu;

5) implementácia právneho poriadku v štáte;

7) v štátnom právnom vzdelávaní.

Právny idealizmus(fetišizmus alebo romantizmus) - zveličovanie reálnych regulačných možností právnej formy. Príčiny: nepochopenie zákonitostí sociálneho vývoja, neznalosť toho, ako sociálne faktory (vrátane zákonov) v spoločnosti interagujú. Právny idealizmus sa u nás príliš nerozvinul.

Hlavné smery bojovať za práva. idealizmus:

1) posilnenie režimu zákona a poriadku v štáte;

2) garantovanie poskytovania proklamovaných práv a slobôd človeka a občana obyvateľstvu štátu;

3) zlepšenie kvality predpisov a ich zníženie;

4) zákonodarca pri prijímaní normatívnych aktov zohľadňuje realitu a blízkosť života obyvateľstva;

5) vytvorenie a rozvoj mechanizmu na implementáciu normatívneho aktu, ktorý bude spĺňať požiadavky spoľahlivosti a primeranosti;

6) realizácia právnej výchovy. Ak právny nihilizmus znamená podceňovanie práva, potom právny idealizmus znamená jeho preceňovanie.

Realizácia práva- proces vykonávania právnych predpisov v zákonnom konaní občanov, orgánov, organizácií, úradníkov a všetkých ostatných účastníkov styku s verejnosťou. Existujú 4 hlavné formy realizácie práva (základom takéhoto členenia je miera aktivity subjektov pri realizácii právnych noriem):

1) dodržiavanie (subjekty sa zdržia páchania protiprávnych činov, inými slovami, dodržiavajú požiadavky práv. noriem);

2) exekúcie (subjekty plnia svoje povinnosti, funkcie, právomoci, čím realizujú príslušné práva. normy );

3) používanie (subjekty podľa vlastného uváženia a želania využívajú práva a príležitosti, ktoré im boli priznané, uspokojujú oprávnené záujmy, uplatňujú svoju právnu subjektivitu);

4) aplikácia (spôsob výkonu práva, ktorý je spojený s mocenskými úkonmi jurisdikčných orgánov a úradníkov).

Kontinuita v práve.

Kontinuita v práve- vypožičiavanie ustanovení minulých alebo súčasných právnych poriadkov právom štátu. Kontinuita- nevyhnutný prvok zákona negácie negácie, jeden zo základných zákonov dialektiky. Proces popierania zahŕňa 2 neoddeliteľne spojené prvok:

ale) odstránenie starých zastaraných alebo nespĺňajúcich zmenené podmienky;

b) zachovanie starého pozitívneho, cenného, čo je nevyhnutné pre progresívny rozvoj.

Nástupníctvo má 2 aspekty: interný a externý postúpenie práv. rozvoj.

Vnútorný aspekt nástupníctva - ide o spojenie medzi rôznymi štádiami vývoja nat. práva. systémov jednotlivého štátu, vonkajším aspektom je vnímanie nat. práva. systém cudzích práv. skúsenosti.

dôvody:

1) vzťahy s verejnosťou ;

2) človek ako hlavný adresát má pravdu. normy;

3) vzťah medzi právom a štátom.

Prejavy kontinuity v práve:

1) Mať rovnaké práva. normy, odvetvia práva v rôznych právach. systémov.

2) Jednotné pravidlá právnej techniky (kódexy sa delia na všeobecnú a osobitnú časť).

3) Recepcia rímskeho práva je vnímaním Ríma. práva v modernom podmienky v mnohých západných krajinách.

4) Rovnaké spôsoby sú správne. nariadenie - povolenie, zákaz, pozitívna povinnosť.

5) Rovnaké formy realizácie práva.

6) Zblíženie medzinár a vnútroštátna práva.

7) Ľudská prirodzenosť (biológia, genetika).

Kontinuita, ktorá sa dodržiava vo vnútroštátnom práve, ovplyvňuje:

ale) obsah práva - hovoríme tu o všeobecnom demokratickom pokrokovom obsahu právnych noriem a právnych inštitútov ;

b) forma práva (ruské právo pracuje s takmer rovnakými prameňmi práva ako predchádzajúce a moderné právne systémy; názov a právne postavenie napr. takých prameňov práva ako „zákon“, „vyhláška“, „vyhláška“, „vyhláška“ “, atď. ., - nie vynález sovietskej judikatúry, ale rozumná pôžička z minulosti);

v) v oblasti právnej techniky. V oblasti právnej techniky je najvýznamnejšia kontinuita. Pravidlá pre stavanie vôle do práva, formy prejavu a prezentácie noriem práva v normatívnych aktoch, mnohé právne konštrukcie, právne pojmy a termíny sú univerzálne, t.j. prijateľné pre väčšinu právnych systémov, sú neoddeliteľnou súčasťou všeobecnej kultúry spoločnosti. To, čo bolo povedané, však nevylučuje možnosť inej interpretácie alebo ich naplnenia novým obsahom. V dôsledku toho si niektoré právne pojmy zachovávajú svoj pôvodný význam (napríklad „prípad“, „prijatie“, „rozhodca“, „domnienka“ atď.), iné sa používajú v inom význame. Trochu iný význam má teraz napríklad pojem „výživné“: Rimania tento výraz používali na označenie poskytovaných potravín, bývania, oblečenia atď.

Zákonné princípy.

Zásady práva - základné, počiatočné ustanovenia, ktoré určujú obsah vplyvu práva na spoločenské vzťahy a slúžia ako kritériá jeho hodnoty pre subjekty práva. Princípy práva vyjadrujú a charakterizujú najdôležitejšie znaky práva ako regulátora spoločenských vzťahov, sú jadrom, ktoré spája pravidlá práva a ktoré dáva určitú predurčenosť zákonodarcom a orgánom činným v trestnom konaní.

Druhy. V závislosti od jeho objemu konania a vplyv na charakter právnej úpravy, princípy práva sa členia na všeobecné právne, medziodvetvové a sektorové. Je možné vyčleniť aj princípy jednotlivých právnych inštitútov, ktoré sú však vo väčšine prípadov zastrešené sektorovými alebo medzisektorovými princípmi.

Všeobecné právne - to sú základné, hlavné, východiskové princípy práva. Charakterizujú právo ako celok, nie jeho samostatnú vetvu alebo inštitúciu.

Keď už hovoríme o princípoch práva moderných demokratických štátov, treba spomenúť nasledovné. princípy:

1) princíp spravodlivosti znamená spravodlivý z pohľadu jednotlivca, spoločnosti, štátnoprávnej úpravy, spravodlivý trest, spravodlivé odškodnenie a pod.;

2) princíp humanizmu znamená, že zákon je určený predovšetkým na ochranu človeka, zakladá a zaručuje prirodzené a neodňateľné práva a slobody každého človeka;

3) princíp jednoty práv a povinností - organické prepojenie a vzájomná závislosť právnych práv a povinností účastníkov styku s verejnosťou. Zásada vyžaduje nielen formálnu deklaráciu práv a slobôd občanov, ale aj uloženie povinností niektorým subjektom (štátu, ostatným občanom) tieto práva a slobody zabezpečiť. Nie sú povinnosti bez práv a žiadne práva bez povinností;

4) princíp demokracie znamená, že právo by malo byť skutočným výsledkom výkonu demokracie, znamená to aj poskytovanie príležitostí na aktívnu účasť obyvateľstva na riešení najdôležitejších problémov spoločnosti (referendá, voľby);

5) princíp zákonnosti znamená činnosť všetkých subjektov práva - spoločnosti, štátu, úradníkov, organizácií, občanov v rámci zákona a na základe zákona;

6) princíp rovnosti občanov pred zákonom zakotvený v Ústave Ruskej federácie ako jeden z hlavných (hlava 2 Práva a slobody človeka a občana, čl. 19 ods. 1). Znamená to, že je zakázaná akákoľvek forma obmedzovania práv občanov z dôvodu sociálnej, rasovej, národnostnej, jazykovej alebo náboženskej príslušnosti. Štát. orgány musia zaručiť rovnosť práv občanov bez ohľadu na pohlavie, rasu, národnosť, majetkové a úradné postavenie, náboženstvo atď.;

7) princíp viny znamená, že legálne zodpovednosť možno prisúdiť osobe, ak je vinná z porušenia požiadaviek právnej normy

Medzisektorové princípy práva sú princípy, ktoré nie sú univerzálne, ale sú vlastné viacerým právnym odvetviam a vyjadrujú znaky viacerých príbuzných právnych odvetví.

Odvetvové princípy sú vlastné konkrétnemu odvetviu práva. Charakterizujú samostatné odvetvie práva, určujú jeho jednotlivé znaky, ktoré ho odlišujú od ostatných odvetví. Napríklad ukladanie trestného postihu len súdom (zásada trestného konania).

Zákonné funkcie.

Zákonná funkcia- prejav spoločenského účelu práva, určitý smer jeho vplyvu na spoločenské vzťahy.

Je ich viacero druhy funkcií:

1) všeobecný spoločenský;

2) špeciálne právne.

Všeobecné sociálne funkcie(v súlade s funkciami štátu) - funkcie, prostredníctvom ktorého sa právo vyjadruje ako sociálne regulátory vzťahov v rôznych sférach verejného života:

1) politická funkcia spočíva v regulácii mocenských vzťahov, vzťahov medzi sociálnymi skupinami a v regulácii národnostných vzťahov;

2) ekonomické zamerané na právnu podporu spoľahlivosti a poctivosti hospodárskych vzťahov, napríklad zákon stanovuje formu vlastníctva;

3) kultúrne a historické zamerané na zhromažďovanie a rozvoj kultúrnych a duchovných hodnôt;

4) funkcia sociálnej kontroly spočíva vo vykonávaní vplyvu práva na správanie subjektov pomocou povzbudzovania, stimulovania, odstrašovania od protiprávneho konania a pod.;

5) vzdelávacie - funkcia, prostredníctvom ktorej dochádza k presvedčeniu o účelnom a spravodlivom poriadku právnej úpravy;

6) ekologické atď.

Špeciálne právne funkcie- to sú funkcie, prostredníctvom ktorých sa určujú prostriedky a metódy regulácie sociálnych vzťahov:

1) regulačná štatistická funkcia vyjadrené v vplyve práva na spoločenské vzťahy ich fixáciou v určitých právnych inštitútoch (vlastnícke práva);

2) regulačnej dynamiky I sa prejavuje vo vplyve práva na spoločenské vzťahy formalizáciou ich pohybu vo forme právnych vzťahov (kapacita, kompetencia) .;

3) ochranný je zameraná na ochranu najvýznamnejších vzťahov s verejnosťou, realizuje sa aplikáciou osobitných ochranných noriem, spočíva v ochrane pozitívnych, zákonných a vytesňovaní negatívnych javov verejného života, ako aj v potláčaní, predchádzaní a obnove porušovaných práv. :

4) kompenzačné – funkcia, ktorou sa zabezpečuje poskytovanie náhrady škody alebo spôsobenej škody;

5) obnovujúci zamerané na obnovenie porušeného práva alebo postavenia;

6) obmedzujúce zamerané na obmedzenie spoločensky nebezpečného správania vo vzťahoch s verejnosťou;

7) represívny je potrestanie spáchaných priestupkov.

Právo a právo.

Otázka vzťahu práva a práva vyvoláva v právnickej literatúre množstvo polemík. Pre pochopenie podstaty problému je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že pojem „zákon“ je dosť nejednoznačný.

V užšom zmysle je zákon aktom vyššieho jur. moc, prijatá zákonodarným zborom alebo ľudovým hlasovaním, v širšom zmysle - akýkoľvek prameň práva. V kontexte tohto problému treba „právo“ chápať ako všetky oficiálne zdroje jur. normy (zákony, vyhlášky, uznesenia, právne precedensy, sankcionované obyčaje a pod.) Túžba identifikovať právo a právo má istý základ: v tomto prípade je rámec práva prísne formalizovaný, a to len ten, ktorý je povýšený na právo sa uznáva ako právo; neexistuje zákon mimo zákona a nemôže byť. Na druhej strane, ak právom chápeme len normy práva, potom je záver o totožnosti práva a práva nevyhnutný. Ak uznáme, že právo zahŕňa sociálne a právne nároky (prirodzené právo) a subjektívne práva, potom je problém vzťahu práva a práva viac než zrejmý.

Môžeme teda označiť 2 hlavné prístupy:

ale) právo je výtvorom štátu. moc a právo by sa mali považovať za všetky oficiálne zdroje noriem bez ohľadu na ich obsah (prívrženec Gabriel Feliksovich Shershenevich);

b) zákon, aj keď bol prijatý riadnym subjektom a v riadnej procesnej forme, nemôže mať zákonný obsah, byť nezákonným zákonom a vyjadrovať politickú svojvôľu. Pred a mimo jeho formy (zákona) nemôže existovať žiadny zákon. Právny obsah, ktorý nie je povýšený na zákon, nemá záruku realizácie, čo znamená, že nejde o právo v presnom zmysle slova. Veď to, čo sa nazýva „prirodzené právo“, je vlastne prírodno-spoločenský princíp, ktorý by mal určovať obsah právnych predpisov, ale nie je to právo (z pohľadu moderných predstáv o vlastnostiach práva).

V súčasnosti nie je podstata problému rozlišovania medzi právom a právom v protiklade prirodzeného práva k pozitívnemu právu, ale v nastolení súladu medzi obsahom a formou samotného pozitívneho práva.

1) Treba rozlišovať právo a právo. Právo (oficiálne pramene noriem) je forma prejavu, objektivizácia práva navonok a právo je jednotou tejto formy a obsahu (pravidlá správania).

2) Pred zákonom a mimo neho (jeho formy) nemôže existovať žiadny zákon. Forma – spôsob života práva, jeho existencia .

3) Zákon môže mať mimoprávny obsah, byť z tohto pohľadu prázdnou, nezmyselnou formou – „mimoprávnym zákonom“. (Právny obsah zákona alebo neprávny obsah sa určuje jednak na základe všeobecných prirodzenoprávnych princípov, ako aj na základe konkrétnych historických podmienok existencie danej spoločnosti.)

4) Rozdiel medzi právom a právom má veľký humanistický význam, pretože právo sa v tomto prípade považuje za kritérium kvality práva, ktoré určuje, do akej miery zákon uznáva ľudské práva, jeho záujmy a potreby.

Ak právny nihilizmus znamená podceňovanie práva, potom právny idealizmus znamená preceňovanie práva. Právny idealizmus je zveličením reálnych regulačných možností právnej formy. Hlavné príčiny pr.idealizmu: 1. nepochopenie zákonitostí spoločenského vývoja. 2. neznalosť spôsobu interakcie sociálnych faktorov (vrátane zákonov) v spoločnosti. 3. právna nevedomosť, nevyvinutý a zdeformovaný zmysel pre spravodlivosť, nedostatok politickej a právnej kultúry. Právny nihilizmus a právny idealizmus, napriek ich zdanlivo opačným smerom, v konečnom dôsledku splývajú a tvoria akoby „zdvojené“ spoločné zlo. Inými slovami, sú to dve strany tej istej mince. Hoci je navonok právny idealizmus menej nápadný, tento jav spôsobuje štátu a spoločnosti rovnakú ujmu ako právny nihilizmus. Vo svojich dôsledkoch je mimoriadne deštruktívny. Realizuje sa spravidla „neskôr“, keď je výsledok zrejmý. Preto v boji proti právnemu nihilizmu netreba upadať do druhého extrému, ktorým je právny fetišizmus, voluntarizmus, idealizmus. Vo všeobecnosti predstavy o možnosti zásadnej zmeny v spoločnosti pomocou múdrych zákonov starovekého pôvodu. Z toho vychádzal aj Platón vo svojich snoch o ideálnom štáte. Ale život tieto predstavy vždy vyvracia. Z praktického hľadiska nemožno do zákona vkladať nesplniteľné nádeje, nie je všemocné. Je naivné požadovať od nej viac, ako určite môže dať, treba jej dať miesto a úlohu, ktoré vyplývajú z objektívnych možností tejto inštitúcie. Neznesiteľné úlohy môžu len ohroziť právo. Preto ju nemožno povýšiť na absolútnu. Právny idealizmus vyvolal u významnej časti ľudí krízu viery v legislatívne a širšie v parlamentné a ústavné spôsoby riešenia naliehavých problémov v nové pokrokové inštitúcie. K šíreniu právneho idealizmu prispelo aj to, že u nás dlho prevládal čisto pragmatický prístup k právu (nástroj, nástroj, prostriedok, páka a pod.). V súlade s tým bolo na zákon kladené „neúnosné bremeno“, vkladali sa príliš veľké nádeje, ktoré sa neskôr nenaplnili. Žiaľ, aj teraz sa opakujú minulé lekcie, ale teraz v podobe populizmu, nedomyslených, odľahčených vyhlásení, programov, sľubov, šokujúcich trhnutí, predstieraného optimizmu, neopodstatnených predpovedí, správ, nádejí na náhodu, viery v zázrak, atď. Tak ako doteraz sa prijímajú zákony, vyhlášky, uznesenia či jednotlivé právne normy, ktoré sú evidentne nereálne a odzrkadľujú len túžbu ich autorov utekať „vpredu pred lokomotívou“. Medzi ľuďmi sa udomácnil názor: zákon môže všetko. A to aj napriek neúctivému prístupu k nemu. Tento paradox opäť ukazuje, že právny nihilizmus a právny idealizmus sú dva póly jedného fenoménu, ktorý odráža našu rozporuplnú dobu. Veľmi často sa potvrdzuje stará pravda: zákon je mocný, ale sila núdze je silnejšia. A život diktuje svoje. Zákon, ktorý nevyjadruje „potreby“, kus papiera. Vláda je slabá, nevie vyberať dane, zabezpečiť realizáciu svojich zákonov, zastaviť kriminalitu, chrániť občanov. Nezvláda primárnu funkciu regulátora spoločenského života, poriadku, stability. Pokyny zhora v mnohých prípadoch vnútorne nevnímajú tí, ktorým sú určené. Za týchto podmienok existujú zákony ako keby samy osebe a život sám. Vláda je bezmocná, aby zákony fungovali, a tak ich jednoducho zverejní. Zákonodarca však nemá právo riadiť sa bežným vedomím, je potrebné urýchlene prijať taký a taký zákon; musí hľadať ďalej, predvídať dôsledky. Právny sebaklam je nebezpečný, pretože vyvoláva neopodstatnené nádeje a uspáva spoločnosť. Absolutizácia práva, ktorá mu dáva zázračné vlastnosti, je podobná uctievaniu umelo vytvoreného idolu. Vynára sa otázka: čo treba urobiť ako prvé, aby sa vytvorili podmienky alebo prijali zákony? Očividne oboje. Protiklad týchto dvoch princípov je nesprávny a neprijateľný. Legislatívne a sociálne procesy by sa mali vyvíjať synchrónne, sú na sebe závislé. Medzitým sa často vyskytujú situácie, keď sa právne normy predbiehajú alebo sa prijímajú „po“. Už dávno sa hovorí: aby človek nebol sklamaný, nemal by byť fascinovaný. Je mimoriadne dôležité a potrebné prekonať právny nihilizmus aj právny idealizmus, ktoré sa navzájom priživujú.

právny nihilizmus.

Právny nihilizmus (PN) je druh sociálneho nihilizmu ako generický pojem. Jej podstata je vo všeobecnom negatívno-negatívnom, neúctivom postoji k právu, zákonom, normatívnemu poriadku a z hľadiska. korene, príčiny - v jur. neznalosť, zaostalosť, právne nemravnosti veľkej časti obyvateľstva. Jedným z kľúčových bodov je tu arogantne odmietavé, arogantné, blahosklonne skeptické vnímanie práva, jeho hodnotenie nie ako základnej, fundamentálnej myšlienky, ale ako sekundárneho javu vo všeobecnom rebríčku univerzálnych hodnôt, ktorý zasa charakterizuje mieru civilizovanej spoločnosti, stav jeho duch, mentalita, sociálne cítenie, zvyky.
Pretrvávajúce predsudky, nedôvera vo vysoký osud, univerzálnosť, možnosti a dokonca nevyhnutnosť zákona – taká je morálna a psychologická
genézu tohto fenoménu. Dnes rástol hlavný zdroj krízy PN Yavl-Xia. spoločnosti. Sociálne napätie, ekonomické. nepokoje, kolaps kedysi jednotného životného priestoru, konfrontácia autorít, morálna a psychologická. nestabilita spoločnosti a mnohé iné veci nielenže neprispievajú k prekonávaniu PV, ale neustále ju reprodukujú a zvyšujú. Naša krajina potrebuje nielen sociálno-ekonomické a politické. Stabilizácia, ale aj v právnej. Navyše právna stabilizácia môže v nemalej miere prispieť ku konsolidácii stavu vecí vo všetkých ostatných oblastiach. Ústava Ruskej federácie z roku 1993 mala práve za cieľ normalizovať situáciu, zabezpečiť efektívne fungovanie všetkých štátnych a politických subjektov. inštitúcií. problém je v
skutočnosť, že prijaté referendom Do Ruskej federácie má nedostatočnú legitimitu a sociálne. základ, čo sťažuje dosiahnutie na jeho základe solídneho občana. mier a harmónia. Do Ruskej federácie bolo napísané a prijaté vo veľkom zhone mnoho právnikov, politológov, všeobecných a štátnych. čísla už vtedy vyjadrili vážne námietky voči navrhovanému projektu. Ich hlasy však nebolo počuť. Potom život sám potvrdil platnosť týchto poznámok a odhalil ďalšie nedostatky a medzery. Teraz sa však rozhodnejšie otvára otázka zmeny a doplnenia Kódexu RF, jeho zmeny. Navyše pochybnosti o zákonnosti postupu prípravy, konania a zhrnutia výsledkov referenda, samotný fakt schválenia základného zákona krajiny predpísaným počtom voličov ešte nie sú v spoločnosti rozptýlené. V tlači, politické V kruhoch sa živo diskutovalo o potrebe urobiť v tomto dokumente množstvo dodatkov a zmien zameraných na prerozdelenie moci, zlepšenie mechaniky bŕzd a protiváh. Táto okolnosť výrazne znižuje morálnu autoritu a skutočnú moc Ruskej federácie. Podľa zákona je každý povinný podľa toho žiť. Medzi nesúhlasom s navrhovaným projektom a vonkajšou potrebou dodržiavať už prijatý základný zákon existuje medzi určitou časťou obyvateľstva hlboký vnútorný konflikt. A to je ďalší zdroj právneho a morálneho nihilizmu, pre psychologický. rozmanitosť osobnosti jej neumožňuje vytvoriť jasnú a aktívnu spoločnosť. postoj k súčasnému status quo. PN je produkt soc. Relatívne, je to spôsobené mnohými príčinami a následkami. Živí ho najmä realita našej doby, ako politikárčenie a cynický populizmus lídrov všetkých úrovní, boj o pozície a ambície, sebaúcta a márnivosť. Na osobnej úrovni pôsobí PN v 2 kvalitách: ako stav mysle, pocity, nálady a ako spôsob konania, línia konania. Nihilizmus vzniká aj v dôsledku nespokojnosti subjektu s jeho sociálnym a právnym postavením, podľa jeho názoru neadekvátnym jeho vlastným možnostiam. Vo všeobecnosti sa nihilizmus objavuje v teoretickej rovine. a praktické formulár. V rôznych vrstvách a skupinách spoločnosti je to rôzne, závisí do určitej miery od takých faktorov, ako je vek, pohlavie, národnostný pôvod, náboženstvo, úradné postavenie, vzdelanie. Nie poslednými príčinami právneho a morálneho nihilizmu, deformácie právneho vedomia sú nedostatky na vyšetrovacej prokuratúre a súde. prax. Odstraňovanie týchto nedostatkov je jednou z ciest formovania vysokej právnej kultúry spoločnosti, zmyslu pre zákonnosť a spravodlivosť. Právny nihilizmus podporuje aj etický nihilizmus – zanedbávanie morálnych hodnôt a tradícií. Formy prejavu právneho nihilizmu. 1. V prvom rade ide o priame vedomé porušovanie existujúcich zákonov a iných právnych aktov. 2. Rozsiahle masové nedodržiavanie a nedodržiavanie zákonných. recepty. 3. Vojna zákonov, zverejňovanie protichodných, súbežných alebo aj vzájomne sa vylučujúcich právnych aktov, kat. akoby sa navzájom neutralizovali, zbytočne plytvajú svojou silou. 4. Nahradenie zákonnosti politickou, ideologickou alebo pragmatickou účelnosťou. 5.Konfrontácia zastupiteľských a výkonných mocenských štruktúr na všetkých úrovniach. 6. Závažným zdrojom a formou prejavu politického a právneho nihilizmu je porušovanie ľudských práv, najmä práva na život, česť, dôstojnosť, bývanie, majetok, bezpečnosť. Spôsoby, ako zabrániť PI: *Posilnenie právneho štátu v krajine (dodržiavanie ústavy, zákonov a podzákonných noriem všetkými štátnymi orgánmi, úradníkmi, občanmi), *Skutočné zabezpečenie nadradenosti ústavy a zákonov, *garantovanie tzv. práva a slobody človeka a občana, *skvalitnenie právneho poriadku, * zvýšenie právomoci súdu a iných orgánov činných v trestnom konaní ich skvalitnením a zefektívnením, * zabezpečenie poriadku a poriadku v tábore, * právnická výchova (vznik právneho vedomia a právnej kultúry medzi občanmi v spoločnosti). Hlavné metódy boja proti PI: presviedčanie, povzbudzovanie, nátlak, trest.

71. Jur. Údaje. Skutočné Kompozície.

Právnymi skutočnosťami sa vo vede a v praxi rozumejú konkrétne spoločenské okolnosti (udalosti, konania), ktoré v súlade s právnymi predpismi spôsobujú vznik určitých právnych následkov - vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Pojem právna skutočnosť v sebe spája dva protichodné, ale neoddeliteľne spojené momenty: ide o fenomén reality - udalosť alebo dej (hmotný moment), ktorý na základe označenia právnych noriem vyvoláva určité právne následky. (právna chvíľa). Vyššie uvedené nám umožňuje načrtnúť hlavné črty tohto konceptu. Právne skutočnosti sú okolnosti: Špecifické, individuálne. Právne fakty sú javy reality, ktoré existujú v určitom bode v priestore a čase. Ak hovoríme o faktoch-činoch, tak špecifickosť činov znamená, že sa ich dopúšťajú určité subjekty a nesú špecifický spoločenský a právny obsah. Špecifickosť právnych skutočností-udalostí je vyjadrená tým, že sa vyskytujú na určitom území v určitom časovom okamihu. Nosenie informácií o stave spoločenských vzťahov zaradených do predmetu právnej úpravy. Právne skutočnosti sú len tie okolnosti, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú práv a záujmov spoločnosti, štátu, sociálnych skupín a jednotlivca. Právny význam nemôžu mať ani udalosti a činy, ktoré sú zo spoločenského hľadiska nezmyselné. Istým spôsobom vyjadrené (objektivizované) navonok. Abstraktné pojmy, myšlienky, udalosti vnútorného duchovného života človeka a podobné javy nemôžu byť právnymi faktami. Legislatíva zároveň môže zohľadňovať subjektívnu stránku konania (vina, motív, záujem, účel) ako prvky zložitej právnej skutočnosti (pozri nižšie). Stav v prítomnosti alebo neprítomnosti určitých javov hmotného sveta. Treba mať na zreteli, že právny význam môžu mať nielen pozitívne (existujúce) javy, ale aj takzvané negatívne skutočnosti (absencia služobných pomerov, príbuzenstva, iné registrované manželstvo a pod.). Priamo alebo nepriamo ustanovené zákonom. Mnohé právne skutočnosti sú v právnom štáte taxatívne vymedzené. Právne vzťahy vznikajú, menia sa alebo zanikajú v dôsledku nastania určitých životných okolností (skutkov). Napríklad povolaním na výkon vojenskej činnej služby je základom pre nástup branca do právnych vzťahov brannej povinnosti; prevodom do rezervy, naopak, tieto právne vzťahy zanikajú; plnoletosťou vznikajú právne vzťahy, ktoré umožňujú účasť občana na voľbách do orgánov štátnej moci; V súvislosti s narodením dieťaťa majú manželia zodpovednosť za jeho výchovu. Právne skutočnosti sú formulované v hypotézach právnych noriem. Inými slovami, z právnych skutočností vznikajú medzi subjektmi vzťahy založené na predpisoch právnej normy. Právne skutočnosti sa podľa súvislosti s individuálnou vôľou subjektu delia do dvoch skupín: udalosti a úkony. Udalosti sú právne skutočnosti, ktoré nastávajú bez ohľadu na vôľu ľudí (narodenie alebo smrť osoby, plnoletosť, prírodné javy). Akcie sú také právne skutočnosti, ktorých vznik závisí od vôle a vedomia ľudí. Z hľadiska zákonnosti sa všetky činy ľudí delia na zákonné a protiprávne (priestupky). Zákonné úkony sú také právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik práv a povinností osôb ustanovených právnymi predpismi. Zákonné úkony sa zase delia na právne úkony a právne úkony. Právne úkony sú také zákonné úkony, ktoré ľudia osobitne vykonávajú za účelom vstupu do určitých právnych vzťahov. Napríklad kúpna zmluva; rozhodnutie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania; rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia o priznaní dôchodku. V prvom prípade vznikajú majetkovo-právne vzťahy, v druhom - trestnoprávne, v treťom - dôchodkové. Právne úkony sú zákonné úkony, ktoré nie sú osobitne zamerané na vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, ale majú takéto následky. Napríklad občan napísal list do novín s cieľom vyriešiť problém životného prostredia v tejto oblasti. Po zverejnení listu získava občan autorské právo k tomuto zverejneniu, hoci takýto cieľ pri písaní listu nesledoval. Protiprávne konania (priestupky) sú také právne skutočnosti, ktoré odporujú (nezodpovedajú) požiadavkám právnych noriem. Nesprávne konanie porušuje zavedené zákony a poriadok v krajine. Všetky priestupky sú rozdelené na trestné činy a priestupky. Zločiny sú trestné činy. Priestupky sú disciplinárne, správne a občianskoprávne. V niektorých prípadoch je právny vzťah spojený s prítomnosťou jednej právnej skutočnosti, v iných - s prítomnosťou ich kombinácie. Takýto súbor alebo sústava právnych skutočností sa nazýva právna kompozícia. Zložitosť spoločenských vzťahov, vzťah medzi právnymi skutočnosťami podmieňuje potrebu celej právnej štruktúry ako základu pre vznik právneho vzťahu. Častokrát jediná skutočnosť ešte nevedie k vzniku subjektívnych práv a právnych povinností u konkrétnych fyzických osôb, ale je len predpokladom vzniku takej príležitosti, ktorá sa za prítomnosti ďalších alebo viacerých právnych skutočností stane skutočnosťou. Vo svojom súhrne už budú nevyhnutným základom pre vznik konkrétneho právneho vzťahu. Napríklad na to, aby sa človek mohol stať študentom vysokej školy, je potrebných niekoľko právnych skutočností: absolvovanie strednej školy, úspešné absolvovanie prijímacích skúšok, zápis do konkurzu na príkaz rektora. V právnom zložení sú všetky právne skutočnosti medzi sebou v logickom slede a vzájomnej súvislosti. Len v takto prepojenej forme slúžia ako základ pre vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov. Absencia jedného z nich ruší celé právne zloženie, a preto právny vzťah, ktorý by mal naň nadväzovať, nastáva až po objavení sa poslednej právnej skutočnosti ustanovenej zákonom. Keďže po právnej skutočnosti nasleduje právny vzťah, zákonodarca vyžaduje spoľahlivé zistenie skutkových okolností prípadu tak, aby boli založené na nespochybniteľných dôkazoch. Poskytovanie výhod a ukladanie povinností subjektom práva musí byť vždy podložené spisovými materiálmi. Mnohé právne skutočnosti sú potvrdené oficiálnymi dokumentmi: osvedčeniami, pasmi, pracovnými záznamami, diplomami atď. V prípade pochybností o pravosti konkrétnej listiny majú príslušné štátne orgány právo ju preveriť, zistiť, či táto skutočnosť skutočne nastala alebo sa deje, prípadne je jej existencia vyvrátená iným dôveryhodnejším dôkazom, napríklad znaleckým posudkom. o falšovaní listiny. Právne skutočnosti vyžadujú ich včasnú fixáciu. Opomenutia v tejto veci sú odstránené s prekonaním značných ťažkostí, a preto sú nežiaduce.

Právny idealizmus alebo romantizmus je fenomén opačný k právnemu nihilizmu. Vyjadruje sa v idealizácii práva, prehodnocovaní úlohy práva a jeho schopnosti zohrávať rozhodujúcu úlohu v reálnom správaní ľudí, v presvedčení, že pomocou zákonov je možné riešiť všetky sociálne problémy spoločnosti.

Kategóriu „právneho idealizmu“ uviedol do vedeckého obehu profesor N.I. Matuzov v roku 1994 v článku „Právny nihilizmus a právny idealizmus ako dve strany tej istej mince“. To však neznamená, že tento fenomén je „mladý“ a je vlastný iba modernej dobe. Vznikla na úsvite ľudskej civilizácie a sprevádza ju na celej ceste jej vývoja. Dokonca aj Platón veril, že ideálne zákony sa môžu stať hlavným prostriedkom budovania ideálneho štátu, ktorému vládnu múdri vládcovia. Bol prvým z gréckych mysliteľov, ktorý podal systematický prehľad o spoločnosti a štáte.

Príčinu vzniku štátu videl v potrebe ľudí spájať sa, aby si uľahčili svoju existenciu. Platón pri rozvíjaní konceptu ideálneho štátu vychádzal z korešpondencie, ktorá podľa jeho názoru existuje medzi vesmírom ako celkom, štátom a jednotlivou ľudskou dušou. Tri princípy v štáte – deliberačný, ochranný a obchodný, zodpovedajú trom princípom ľudskej duše – rozumný, zúrivý a žiadostivý. V súlade s tým štát tvorí tri stavy – filozof-vládcovia, bojovník-obrancovia a výrobcovia (remeselníci a roľníci).

Podľa Platóna môžu v štáte existovať tri hlavné formy vlády – monarchia, aristokracia a demokracia, pričom každá z nich môže pôsobiť v dvoch variantoch. Legitímna monarchia je moc osvieteného kráľa, nezákonná je tyrania; sila mála a osvietencov - aristokracia, tých pár, čo myslia len na seba - oligarchia. Demokracia, teda vláda všetkých, môže byť aj legálna a nelegálna.

V spoločnosti Platónovho ideálneho štátu prevláda priemerný blahobyt, odsudzuje sa nadmerné bohatstvo a chudoba.

Žiak a kritik Platóna Aristoteles rozvinul svoj koncept vytvorenia „priemerného“ a ideálneho štátu. Napriek tomu, že Aristoteles uvažoval o sto historických formách štátu, ktoré boli odlišné a mali určité nedostatky, najlepším štátnym systémom bol podľa neho systém, v ktorom dominovali ľudia, ktorí neboli veľmi bohatí a ani veľmi chudobní. Prvky tohto „stredného“ systému možno nájsť v širokej škále štátov: monarchie, aristokracia, oligarchia, demokracia.

Štát má byť podľa Aristotela skutočným vykonávaním cnosti, ktorú chápe ako strednú harmóniu medzi dvoma extrémami. Zároveň sa domnieva, že vysoká morálka a rozum sú charakteristické len pre vyššiu triedu, remeselníci, trhovníci a podobne ich nevlastnia.

Ako ideálny štát Aristoteles načrtol taký, ktorý je nezničiteľnou autarkiou, teda systémom uzavretej reprodukcie s minimálnou závislosťou od vonkajšieho prostredia a systémom ekonomickej podpory, ktorý implementuje najvyššiu morálnu hodnotu eudaimónie.

Najväčší politický filozof renesancie Nicolo Machiavelli zdôrazňuje v ľuďoch prítomnosť slobodnej vôle, ktorá určuje ich činy. Podľa jeho názoru však len časť výsledku ľudskej činnosti závisí od vôle, schopností a energie človeka. Zvyšok je určený šťastím, šťastím, šťastím, schopným pozdvihnúť človeka k výšinám moci a naopak.

N. Machiavelli ospravedlňuje diktátorskú podstatu moci panovníka, ktorú vraj panovník potrebuje nie kvôli moci samotnej, ale pre blaho štátu.

Najznámejšie renesančné projekty ideálnej spoločnosti sú „Utópia“ od Thomasa Morea a „Slnečné mesto“ od Tomasa Campanellu.

T. More považuje za zdroj všetkých problémov súčasnej spoločnosti nesprávnu sociálnu štruktúru a neskrotné vášne tých, ktorí sú pri moci. V ideálnom štáte nemá individuálnu slobodu, všetci členovia spoločnosti sa zúčastňujú pracovných činností (remeselné, poľnohospodárske, intelektuálne), pohybujú sa od jedného druhu činnosti k druhému, neexistuje súkromné vlastníctvo a zlato nemá žiadnu cenu. Najšpinavšiu prácu vykonávajú zločinci premenení na otrokov, najvyššie miesta obsadzujú intelektuáli oslobodení od fyzickej práce.

T. Campanella zobrazuje spoločnosť vedenú učencami-kňazmi. Chýba mu aj súkromný majetok. Navyše v nej nie je rodina a všetky deti sú vychovávané v štátnych zariadeniach. Každý člen solária musí pracovať štyri hodiny denne.

Ako zovšeobecnenie môžeme povedať, že všetky rané utopické teórie sa vyznačujú prísnou reguláciou všetkých aspektov spoločnosti a popieraním práva človeka na súkromie, ktoré je v týchto ideálnych spoločnostiach pod prísnou kontrolou jej vodcov, dokonca aj vzťahov medzi pohlavia sú prísne regulované zákonom.

V Rusku sa právny idealizmus v období rozkvetu komunistickej ideológie a plánovaného hospodárstva osobitne rozvíjal a šíril v právnom vedomí na úrovni aparátu štátnej moci. Oplývali všelijakými dekrétmi, rozhodnutiami, plánmi, ktoré boli vyhlasované za „veľké“, „epochálne“, „osudové“ a prechádzali pod heslami ďalšieho rozvoja, posilňovania, propagácie atď. Viera bola zasadená do úlohy strany (CPSU) v svetlejšej budúcnosti. Všetky tieto ilúzie sa však skôr či neskôr rozptýlia.

Obdobia „perestrojky“ a reformy tento fenomén neprešli. Napríklad sa verilo, že prijatie „suchého zákona“ malo spoločnosť zbaviť takej neresti, ako je opilstvo. Jeho realizáciu v najlepších tradíciách komunistickej ideológie, ktorá ešte nie je úplne prežitá, sprevádzal vznik obrovského množstva „spoločností triezvosti“, organizovanie široko propagovaných „triezvych svadieb“ a masívne rúbanie viníc. v južných oblastiach krajiny. Výsledkom bolo, že zlozvyk nebol nikdy odstránený, zatiaľ čo hospodárstvo utrpelo obrovské škody. Ďalším nápadným príkladom je program ekonomických reforiem 500 dní, ktorý počítal s prechodom z plánovaného hospodárstva na trhové hospodárstvo, so začiatkom privatizácie štátnych podnikov a so systémom opatrení na zmiernenie sociálnych dôsledkov reforiem. V dôsledku toho mal pokus uskutočniť reformy takým zrýchleným tempom najvážnejšie sociálne dôsledky pre väčšinu obyvateľstva.

Právny idealizmus sovietskeho, „perestrojkového“ a reformného obdobia bol teda vyjadrený v presvedčení, že prijatím určitých právnych noriem možno v krátkom čase vyriešiť hlboko zakorenené problémy spoločnosti.

Formy prejavu právneho idealizmu

Právny idealizmus, podobne ako právny nihilizmus, môže mať rôzne prejavy. Môže sa prejaviť v rámci štátneho aparátu, v názoroch právnikov, vo vzťahu k právu obyvateľstva. Možno rozlíšiť tieto formy právneho idealizmu:

a) bezpodmienečné presvedčenie občanov, že „správne“ zákony môžu rýchlo zmeniť životy;

b) idealistický postoj k možnostiam práva zo strany zákonodarcov. Zvyčajne sa to prejavuje pri tvorbe právnych noriem bez zohľadnenia vzťahov, ktoré sa v spoločnosti vytvorili a ktoré predbehli dobu, keďže žiadny zákon nemôže fungovať, ak nemá čo upravovať;

c) nesprávne chápanie možností právnych noriem štátnymi orgánmi a úradníkmi, ich doslovné vnímanie, zveličovanie ich významu, bez zohľadnenia životnej reality, konkrétnych okolností. Zákon nemôže zabezpečiť všetky znaky vzťahov v spoločnosti, spôsobu života, ktorý sa vyvinul v dôsledku tradícií, zvykov a miestnych podmienok.

d) postoj právnikov k právu, ako k akejsi abstrakcii, izolácii od reality. Vyjadruje sa pri absencii pri tvorbe právnych noriem zohľadňovať všetky podmienky prostredia, v ktorom sa bude realizovať – ekonomické, politické a sociálne;

e) nereálny prístup zákonodarcov pri tvorbe právnych noriem, keď prijatím nového zákona sa neustanovujú mechanizmy na jeho implementáciu.

Federálna agentúra pre vzdelávanie

Štátna vzdelávacia inštitúcia

vyššie odborné vzdelanie

ŠTÁTNA UNIVERZITA SYSTÉMOV TOMSK

OVLÁDANIE A RÁDIOVÁ ELEKTRONIKA (TUSUR)

Fakulta práva

Katedra sociológie, psychológie a práva

semestrálna práca na tému TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA

PRÁVNY NIHILIZMUS A PRÁVNY IDEALIZMUS: TEORETICKÉ ASPEKTY

Vykonané):študent skupiny 380-a

Tkačenko Tatyana Nikolaevna

Skontrolované: vedecký poradca

Tomsk 2012

Úvod

právny nihilizmus

1 Pojem právny nihilizmus a jeho zdroje

2 Formy prejavu právneho nihilizmu

Právny idealizmus

1 Pojem a pramene právneho idealizmu

2 Formy prejavu právneho idealizmu

Negatívny vplyv právneho idealizmu a právneho nihilizmu a spôsoby ich prekonania

Záver

Zoznam použitých právnych úkonov a literatúry

Úvod

Rozvoj modernej spoločnosti je neoddeliteľne spojený s potrebou rozvíjať právo ako hlavný regulátor spoločenských vzťahov a budovania právneho štátu.

Ústava z roku 1993 vyhlásila Ruskú federáciu za právny štát. "Ruská federácia - Rusko je demokratický federálny právny štát s republikánskou formou vlády." (Ústava Ruskej federácie. - Eksmo, K 65 2010. - 32 s. (zákony a kódexy).) Ale v súčasnosti sa to ešte nestalo praxou, to znamená, že štát ešte nie je politickou mocou, ktorá uznáva bezpodmienečný právny štát, jednotný pre všetkých členov spoločnosti, zohľadňuje ich záujmy, zabezpečuje ochranu práv a slobôd. Táto situácia je navyše typická nielen pre Rusko, kde sa prejavuje akútnejšie a zreteľnejšie vďaka stále „mladej“ demokracii, ale v tej či onej miere sa prejavuje aj v iných krajinách.

Príčiny tohto javu súvisia predovšetkým s úrovňou rozvoja právnej kultúry v spoločnosti a so zvláštnosťami právneho vedomia, ktoré má významný vplyv na organizáciu verejného života.

Najdôležitejší a najrelevantnejší je v tomto smere problém postoja ľudí k právu, ktorý má niekedy extrémne opačné podoby. Od pozitívneho, kedy človek chápe nevyhnutnosť a dôležitosť práva, až po negatívne, kedy ho človek úplne odmieta, považuje ho za zbytočný a nepotrebný. Postoj k právu môže byť založený na rozumnom, racionálnom prístupe, alebo emocionálnom, ktorý vznikol pod vplyvom akýchkoľvek predstáv, pocitov či nálad. V súčasnosti sa najvýraznejšie prejavuje negatívny, neúctivý a niekedy až pohŕdavý postoj ľudí k právu, ktorý vedie k tomu, že zákony sú ignorované, nevynucované, či dokonca otvorene porušované. Tento jav sa nazýva právny nihilizmus. Má vážny dopad na formovanie právneho vedomia širokých más obyvateľstva, čo má následne negatívny vplyv na rozvoj ekonomiky a judikatúry.

Opakom právneho nihilizmu je právny idealizmus, akési prehodnocovanie možností práva, prílišný idealizovaný postoj k právnym prostriedkom, presvedčenie, že prijatím „správnych“ zákonov sa dajú vyriešiť všetky sociálne problémy v spoločnosti.

Právny nihilizmus a právny idealizmus pochádzajú z rovnakých problémov spoločnosti – nízkej úrovne politickej a právnej kultúry, zdeformovaného zmyslu pre spravodlivosť a právnej negramotnosti.

V súčasnosti nie sú plne pokryté problémy právneho nihilizmu a idealizmu, najmä tie, ktoré sú generované modernými podmienkami, v rámci súčasného dostupného výskumu. Tieto štúdie sú väčšinou fragmentárne, bez integrovaného systematického prístupu a skúmania konkrétnych foriem prejavov týchto javov. Okrem toho v mnohých otázkach predstavitelia právnej vedy nemajú na tieto javy jednotný uhol pohľadu a niekedy sa ich názory drasticky líšia.

Cieľom tejto práce v predmete je zamyslieť sa nad otázkami pojmov právneho nihilizmu a právneho idealizmu, študovať ich pôvod, formy prejavu a následne určiť ich vplyv na systém spoločenských vzťahov a spôsoby boja proti týmto formám deformácií právneho poriadku. vedomie.

Úlohy, ktoré sú určené cieľom práce, sú:

odhalenie a objasnenie základných pojmov, ktoré charakterizujú tieto javy;

analýza ich pôvodu;

úvahy o formách prejavu právneho nihilizmu a právneho idealizmu;

odhaľovanie vzťahu medzi právnym nihilizmom a právnym idealizmom;

identifikáciu ich negatívneho vplyvu a spôsoby, ako ich prekonať.

Práca v kurze pozostáva z úvodu, troch kapitol, piatich odsekov a záveru.

1. Právny nihilizmus

.1 Pojem právny nihilizmus a jeho zdroje

Pojem „nihilizmus“ pochádza z latinského nihil – „nič“, a vyjadruje negáciu, negatívny postoj subjektu (alebo skupiny subjektov sformovanej pod vplyvom nejakej idey alebo záujmového spoločenstva, triedy) k určitým ideálom. normy, názory, hodnotové systémy alebo všetky aspekty ľudskej bytosti. Toto je jedna z foriem postoja a sociálneho správania, ktorej hlavnou myšlienkou je úplné popretie noriem, pravidiel, sociálnych princípov a tradícií.

Nihilizmus ako prúd sociálneho myslenia má korene v dávnej minulosti. Prvé nihilistické myšlienky o práve predložili konfuciáni v Číne. Na rozdiel od antických filozofov klasického obdobia (Platón, Aristoteles), ktorí zvažovali problémy voľby a zodpovednosti človeka, čím zdôrazňovali úlohu práva a zákonov, konfuciáni sa obrátili na svedomie človeka, cnosť, filantropiu atď. . Tvrdili, že spoločnosť by sa mala riadiť nie zákonmi, ale na základe systému morálnych inštitúcií.

Vo vedeckých prácach venovaných tomuto fenoménu sa uvádza, že tento trend sa najviac rozvinul najmä v Európe a Rusku v 19. – 20. storočí. Spája sa s menami takých filozofov ako F. Nietzsche, M. Heidegger, P. Proudhon, F. Jacobi a i. Súčasnú spoločnosť a jej zákony kritizoval najmä F. Nietzsche. Pod nihilizmom chápal zlyhanie tradičných ideálov, ktoré sú tejto spoločnosti vlastné, stratu hodnôt, vedúcu k úpadku a degenerácii celého ľudstva. „Ľudstvo nepredstavuje rozvoj k lepšiemu, ani k najsilnejším, ani k najvyššiemu, ako sa stále verí. „Pokrok“ je len moderná myšlienka, inými slovami, falošná myšlienka. Súčasný Európan je hodnotovo ďaleko nižší ako Európan renesancie, progresívny vývoj rozhodne nepredstavuje potrebu zlepšovania, posilňovania. (Friedrich Nietzsche. Anti-kresťan. Zatratenie kresťanstva. OCR: Aleksey Berdnikov, #"justify"> Nihilizmus sa v najostrejšej podobe prejavuje v názoroch anarchistov - P. Proudhona, M. Stirnera, M. Bakunina, v ktorých spisoch okamžité zrušenie práva a štátu sa považuje za nevyhnutný predpoklad „oslobodenia jednotlivca". Negatívne hodnotenie buržoázneho práva zo strany M. Bakunina a jeho prívržencov sa rozšírilo na právo vôbec. „Štát, Bohom ustanovený, aby reguluje, organizuje a riadi ľudskú spoločnosť, prirodzene stojí nad spoločnosťou, je jej pánom, má svoju osobitnú myseľ, ktorá sa povyšuje nad bežnú ľudskú myseľ, a osobitnú spravodlivosť, ktorá pomáha vytvárať zákon, ktorý bude chrániť štát - právo sebectva., človeče! / Zostavil, príprava textov, poznámky A. I. Volodin, B. M. Šachmatova .- M .: "Soviet Rusko", 1986. (Umelec a publicista . knižnica ateistu) OCR Bychkov MN #"justify">Právny nihilizmus sa odráža v komunistickej ideológii. Jedným z jej dôvodov bol výrok o „odumieraní“ práva v bezštátnom usporiadaní spoločnosti v ére komunizmu, o dokonalom systéme rozdeľovania dávok „podľa potrieb“ pri všeobecnej rovnosti všetkých členov spoločnosti. „Komunizmus je vysoko organizovaná spoločnosť slobodných a uvedomelých pracujúcich, v ktorej sa nastolí sociálna samospráva, práca v prospech spoločnosti sa stane pre všetkých prvou životnou potrebou, uznanou nevyhnutnosťou, schopnosti každého sa budú využívať s najväčší prínos pre ľudí. "(VI Gromov, GA Vasiliev. Nová ideológia. - M.: 1998 # "ospravedlniť">) Stačí si pripomenúť, aké rozšírené bolo hnutie za organizovanie tzv. "dobrovoľných ľudových jednotiek". spoločnosti k boju proti kriminalite pôsobili pozitívne, zatiaľ čo iné pokusy aktívne zasahovať v tejto oblasti, ako napríklad vytváranie súdruhovských súdov alebo zachraňovanie zločincov, mali úplne opačný výsledok. Dôvodom bolo zapojenie nekompetentných, právne negramotných ľudí, ktorí sú úplne neschopní riešiť takéto problémy, pokus nahradiť právo ideológiou. V dôsledku toho sa vytvoril nihilistický postoj k právu a zákonnosti.

V rokoch „perestrojky“ u nás sa problém takzvaného sociálneho nihilizmu vynoril ešte akútnejšie, keď sa mnohé historické udalosti, ktoré sa odohrali v ére socializmu, prehodnotili, prehodnotili a odsúdili. Na druhej strane realizácia smeru reforiem, zmena životného štýlu s nástupom trhových vzťahov spôsobili aj odmietnutie a negatívny postoj niektorých vrstiev obyvateľstva. To všetko nemohlo ovplyvniť postoj k právu, zákonom, štátnym inštitúciám a moci vôbec.

.2 Formy prejavu právneho nihilizmu

nihilizmus právny anarchista

Existujú dva druhy alebo formy právneho nihilizmu – teoretický (ideologický) a praktický. Prvý zahŕňa teoretické, konceptuálne zdôvodnenie právneho nihilizmu, vyjadrené vo vytváraní teórií a doktrín, ktoré popierajú alebo zmenšujú tak úlohu práva ako celku, ako aj práva jednotlivca. V prvom rade sa presadzujú niektoré morálne hodnoty (napríklad konfucianizmus) alebo ideologické postuláty, podľa ktorých je spoločnosť sama schopná riešiť úlohy, ktoré pred ňou stoja (napríklad prostredníctvom „celosvetového hlasovania“ v komunistickej spoločnosti). Alebo je za hlavný cieľ stanovené riešenie nejakého globálneho problému (napr. vybudovanie komunizmu alebo „oslobodenie jednotlivca“ podľa M. Bakunina. Idey, emócie, presvedčenia sa formujú v súlade s ideológiou.

V druhom prípade dochádza k praktickej realizácii týchto názorov a učení. Dá sa to prejaviť mimoriadne škaredými formami – terorom štátu voči vlastným ľuďom, vedúcim k mnohomiliónovým obetiam medzi obyvateľstvom a v dôsledku toho k premene vládnucej elity na zločineckú kliku.

Právny nihilizmus sa dokáže rýchlo meniť v súlade s procesmi a zmenami prebiehajúcimi v spoločnosti, aby sa prispôsobil novým podmienkam. Jeho konkrétny prejav má mnoho rôznych foriem a podôb.

Medzi nimi profesor N.I. Matuzov zdôrazňuje najvýraznejšie:

a) priame vedomé porušovanie existujúcich zákonov a iných predpisov, ktoré predstavuje obrovské množstvo trestnoprávnych činov a občianskych, správnych a disciplinárnych deliktov, z ktorých najhrubším a najnebezpečnejším typom právneho nihilizmu je žoldniersky trestný čin, ktorý spôsobuje nevyčísliteľné fyzické, materiálne a morálnu ujmu spoločnosti.

„Prerozdelenie majetku, „počiatočná akumulácia kapitálu“, „čierny biznis“, obohacovanie za každú cenu, lumpenizácia obyvateľstva – to všetko sa spravidla odohráva mimo právnej oblasti... Deviata vlna kriminality hrozí prevalcovať celú spoločnosť, pozastaviť jej demokratický vývoj. Slovo „nihilizmus“ je príliš mäkké na to, aby odrážalo všetko, čo sa v tejto oblasti deje. Toto je druh transcendencie, „zákony džungle“. (Matuzov N.I., Malko A.V. Teória štátu a práva. - M .: Jurist, 2004, 269 s. #"ospravedlniť">)

b) Rozsiahle nedodržiavanie a nedodržiavanie zákonných požiadaviek, kedy subjekty (občania, úradníci, orgány štátnej správy, verejné organizácie) nekorelujú svoje správanie s požiadavkami právnych noriem, ale snažia sa žiť a konať v súlade so „svojim vlastné pravidlá“. Toto je znak bezmocnosti.

Zákony sú ignorované, sú blokované a sabotované. Pre mnohých sa zákon stáva veľmi podmieneným pojmom. Dekréty prezidenta Ruska niekedy miestne orgány neuznávajú alebo si ich vykladajú po svojom. Mnohí federálni a regionálni predstavitelia, celé kolektívy a dokonca aj subjekty federácie odmietajú dodržiavať niektoré zákony, pretože sa podľa nich „mýlia“.

To všetko je výsledkom extrémne nízkeho a deformovaného vedomia, chýbajúcej náležitej právnej kultúry, dôsledkom všeobecnej laxnosti a nezodpovednosti.

„Dokonca aj rímski právnici hlásali: zákony nemajú zmysel v nemorálnej krajine. Tvrdili tiež, že neaktívny zákon je horší ako chýbajúci. V Rusku sa vyvinula situácia, keď ignorovanie právnych noriem, samotná ústava sa stala zvykom. (Matuzov N.I., Malko A.V. Teória štátu a práva. - M .: Yurist, 2004, 269s. #"ospravedlniť"\u003e c) vojna zákonov, zverejnenie protichodných, paralelných alebo dokonca

vzájomne sa vylučujúce právne akty sa takpovediac navzájom neutralizujú, pričom strácajú svoju silu a stávajú sa zbytočnými. Vo veľkom počte prijímané právne normy do seba nezapadajú, sú zle synchronizované, čo vedie k vzniku najakútnejších konfliktov.

Na druhej strane, rozsiahle oblasti spoločenských vzťahov, ktoré si objektívne vyžadujú právnu úpravu, nie sú právnymi normami pokryté, pričom niektoré aspekty života spoločnosti sú reguláciou presýtené. To všetko vytvára právny neporiadok, zmätok, vojnu zákonov a autorít. Zložitosť legislatívy dáva priestor pre voluntaristické kroky mocenských štruktúr a úradníkov.

d) zámena zákonnosti za politickú, ideologickú alebo pragmatickú účelnosť, túžbu rôznych funkcionárov a orgánov, verejných skupín a síl realizovať svoje záujmy mimo rámca ústavy alebo v „riedkom právnom priestore“. Zároveň môže účelnosť pôsobiť vo forme štátnej, regionálnej, miestnej, straníckej a dokonca aj osobnej.

V mysliach mnohých vysokopostavených úradníkov prevláda myšlienka, že „kvôli obchodu“ alebo „zdravému rozumu“ sa možno vzdať zákona. Zákonnosť sa často stavia proti takzvanému „zdravému rozumu“, od ktorého je krok k svojvôli a právnej „iniciatíve“.

e) Konfrontácia na všetkých úrovniach zastupiteľských a výkonných štruktúr moci, osobných ambícií a súperenia lídrov, v ktorých sa do popredia dostávali prestížne či kariéristické hľadiská, ambície a nie dodržiavanie zákona.

Výsledkom je, že u nás sú zložky (orgány) moci neustále vo vojne a konfrontujú sa ako protinožci. Výsledná nerovnováha moci je živnou pôdou pre právny nihilizmus.

V dôsledku „tajného boja“, vojen kompromitujúcich dôkazov, stretov rôznych oligarchických skupín a klanov, prenikania kriminality do štátneho aparátu zostáva právna situácia v spoločnosti nestabilná.

f) porušovanie ľudských práv, najmä práva na život, česť, dôstojnosť, bývanie, majetok, bezpečnosť.

Slabá právna ochrana jednotlivca podkopáva vieru v právo a schopnosť štátu zabezpečiť poriadok a pokoj v spoločnosti. Impotencia zákona nemôže viesť k pozitívnemu postoju k nemu, ale spôsobuje nespokojnosť, podráždenie a protesty. Človek si prestáva vážiť a rešpektovať právo, pretože v ňom nevidí garanta a spoľahlivú oporu, ktorá aj medzi zákonodarnými občanmi rozvíja nihilizmus a nedôveru k existujúcim inštitúciám. Uznanie a ústavné upevnenie prirodzených ľudských práv a slobôd zatiaľ nesprevádzajú adekvátne opatrenia na ich posilnenie a uvedenie do praxe. Nemožnosť uplatniť svoje právo vyvoláva sklamanie, skepsu, odcudzenie od neho.

g) Teoretická podoba právneho nihilizmu vychádza zo starých a nových postulátov spojených s dogmatizáciou a vulgarizáciou známych ustanovení marxizmu o štáte a práve, spolu s množstvom nesprávnych, skreslených, idealizovaných predstáv o štátno-právnej realite ( odumieranie práva, nahradenie právnej úpravy všeobecnou normatívnou alebo morálnou, nadradenosť politiky nad právom, moc nad zákonom, rigidný ekonomický determinizmus a pod.).

„Toto sú hlavné oblasti distribúcie a zároveň najtypickejšie formy prejavu právneho nihilizmu súčasnosti. Existujú ďalšie jeho „dimenzie“ a jeho modifikácie (právotvorné improvizácie, deklaratívne a verbózne zákony, pohŕdanie súdom, rezortizmus, nekontrolované procesy suverenizácie a separatizmu, nerovnováha právneho systému, nejednotnosť v riadení, neplatenia, konflikt právomoci a jurisdikcia rôznych orgánov, permisívnosť atď. .d.)“. (Matuzov N.I., Malko A.V. Teória štátu a práva. - M .: Jurist, 2004, 269s. #"justify"> 2. Právny idealizmus

.1 Pojem a pramene právneho idealizmu

V spoločnosti Platónovho ideálneho štátu prevláda priemerný blahobyt, odsudzuje sa nadmerné bohatstvo a chudoba.

N. Machiavelli ospravedlňuje diktátorskú podstatu moci panovníka, ktorú vraj panovník potrebuje nie kvôli moci samotnej, ale pre blaho štátu.

Najznámejšie renesančné projekty ideálnej spoločnosti sú „Utópia“ od Thomasa Morea a „Slnečné mesto“ od Tomasa Campanellu.

2.2 Formy prejavu právneho idealizmu

a) bezpodmienečné presvedčenie občanov, že „správne“ zákony môžu rýchlo zmeniť životy;

e) nereálny prístup zákonodarcov pri tvorbe právnych noriem, keď prijatím nového zákona sa neustanovujú mechanizmy na jeho implementáciu.

3. Negatívny vplyv právneho idealizmu a právneho nihilizmu a spôsoby ich prekonania

Napriek tomu, že právny idealizmus a právny nihilizmus majú opačný smer, oba tieto javy sú negatívne a negatívne ovplyvňujú procesy prebiehajúce v spoločnosti.

Aj keď sú prejavy právneho idealizmu menej viditeľné, netreba podceňovať škody, ktoré spôsobuje spoločnosti a štátu. Tento jav je možno ešte zákernejší ako právny nihilizmus, keďže jeho účinky nie sú viditeľné hneď, ale objavujú sa až po dlhšom čase.

Slepá viera v „dobré“ zákony a s nimi aj v rýchle zmeny v živote k lepšiemu teda v ľuďoch vedie v konečnom dôsledku k sklamaniu a následne k nedôvere ľudí v právo a štát ako celok. Nič dobré neprináša ani vytváranie právnych noriem, ktoré sú možno vo svojej podstate pokrokové, no predbehnú dobu. Medzitým presvedčenie zákonodarcov, že stačí vypracovať a prijať „inteligentné“ a „správne“ zákony a spoločnosť začne žiť a rozvíjať sa podľa nových princípov, vedie k vzniku masy právnych noriem, ktoré sa snažia pokryť všetky nové oblasti života. Ale, žiaľ, samotné zákony nedokážu zmeniť životy zo dňa na deň. Zákony, ktoré nefungujú, môžu spôsobiť iba iróniu a podráždenie. Množstvo nerealizovaných právnych noriem vedie k nevere v ich možnosti, k tomu, že zákon sa mení na „prázdny zvuk“.

Prílišná byrokracia, túžba dodržiavať každú literu zákona, zveličujúca ich význam, zo strany štátnych orgánov a úradníkov na celkovom pozadí vysokej sociálnej nerovnosti prispieva k nárastu podráždenosti voči úradníkom a vláde všeobecne.

Všetky tieto faktory spolu vedú k negatívnemu, negatívnemu postoju k právu a štátnym inštitúciám vôbec u širokých más obyvateľstva. To znamená, že právny idealizmus vedie časom k opačnému javu – právnemu nihilizmu, ktorý ho zvláštnym spôsobom „živí“.

Právny nihilizmus už v samotnom názve odráža jeho podstatu – negatívny, negatívny, neúctivý postoj k právu, zákonom a normatívnemu poriadku. Miera prejavu právneho nihilizmu môže byť rôzna od ľahostajného postoja k právu, jeho zjavného podceňovania až po jeho úplné popieranie, nepriateľské, protestné odmietanie.

U nás sa v posledných rokoch vytvorili početné predpoklady na rozvoj prejavov tohto javu. Prenikajú do celej spoločnosti, od najvyšších vrstiev moci až po bežných občanov. Zanedbávanie zákonov, nedôvera v možnosť práva vyvoláva pocit beztrestnosti, čo vedie k nárastu počtu trestných činov, nárastu kriminality. Bezmocnosť úradov, prenikanie právneho nihilizmu do prostredia štátnych štruktúr, kedy sa samotné úrady snažia neriadiť duchom a literou zákona, ale upravovať si právne normy „pre seba“, spôsobuje nárast tzv. sociálne napätie v spoločnosti, ktoré je obzvlášť nebezpečné.

Napriek tomu existujú spôsoby, ako prekonať právny nihilizmus a právny idealizmus, hoci ide o dlhodobý proces ovplyvňujúci rôzne sféry spoločenských vzťahov. Má smerovať nielen k zmene legislatívy, ale aj k objektívnym podmienkam života. Na to je potrebné oživiť a potvrdiť vieru ľudí v právo a konať v týchto oblastiach:

a) uviesť celý legislatívny rámec na federálnej aj regionálnej úrovni do súladu s ústavou;

b) odstrániť protichodné, vzájomne sa vylučujúce pozície z normatívnych aktov;

c) pri tvorbe nových zákonov jasne a vyvážene pristupovať k ich obsahu, hodnotiť ich vzťah, mechanizmy a páky na ich implementáciu, ich schopnosť aplikovať na existujúce podmienky, berúc do úvahy vzťahy, ktoré sa vytvorili v spoločnosti;

d) zapojenie sa do legislatívnych činností vysokokvalifikovaných odborníkov v oblasti práva, ako aj do tvorby právnych noriem upravujúcich akúkoľvek konkrétnu oblasť činnosti - odborných odborníkov v tejto oblasti;

e) zabezpečenie povinného výkonu zákonov zlepšením mechanizmov implementácie právnych noriem, pričom sa opiera predovšetkým o zákonné postupy;

f) smerovanie úsilia spoločnosti o zvyšovanie úrovne všeobecnej a právnej kultúry občanov, ich právneho a mravného vedomia.

Záver

Na záver by som chcel povedať, že na prekonanie takých foriem deformácie verejného povedomia, akými sú právny nihilizmus a právny idealizmus , v prvom rade je potrebné študovať základné príčiny, ktoré bránia normálnemu priebehu právnych procesov v našej krajine a nastoleniu právneho štátu. A na prvom mieste je tu nízka úroveň právnej kultúry spoločnosti, zanedbanie právneho poriadku, ktorý sme zdedili. Moderní právnici vidia nárast tejto úrovne v zmene typu právneho chápania.

Právo je podľa nich v súčasnosti chápané ako nástroj donútenia k poslušnosti úradom a vyjadruje absolútny štátny záujem. Len zmenou tradičnej paradigmy právneho chápania, prebudovaním systému hodnôt a princípov sociálnej štruktúry, ich nasmerovaním k stelesneniu slobodnej autonómie jednotlivca, vysunutím do popredia stále podceňovaného „ľudského“ obsahu práva. , možno prejsť k právu a právnej kultúre.

A spolu s nimi budovať skutočne právny štát.

Zoznam použitých normatívnych aktov a literatúry

1. Ústava Ruskej federácie. - M.: Eksmo, K 65 2010. - 32 s. - (Zákony a kódexy).

Občiansky zákonník Ruskej federácie (prvá, druhá, tretia, štvrtá časť): od 1. februára 2009. - Novosibirsk: Sib. univ. vydavateľstvo, 2009. - 537 s.

Abdulaev M.I. Teória štátu a práva: Učebnica / 2. vyd., príloha. - M.: Finančná kontrola, 2004. - 410 s.

M.A. Bakunin. "Medzinárodná tajná spoločnosť pre oslobodenie ľudstva", Vstaň, človeče! / Komp., príprava textov, poznámok. A. I. Volodina, B. M. Shakhmatova.- M .: "Soviet Rusko", 1986. (Umelec a publicista. Knižnica ateistov) OCR Bychkov M. N., http://lib.ru/NICSHE /.txt

Barkhatova E.Yu. Komentár k Ústave Ruskej federácie. - M.: "Prospect", 2010. - 256 s.

Batalina V.V. História politických a právnych doktrín: Cheat sheet. - M.: Dobre-kniha, 2008. - 112 s.

Veľká sovietska encyklopédia. - M.: 1969-1978. http://bse.scilib.com/

Vengerov A.B. Teória štátu a práva: Učebnica pre právnické fakulty. 3. vyd. - M.: Právna veda, - 2000. - S.528

Grachev M.V. Filozofia renesancie (14-16 storočia): Článok, http://grach-ucheny.ucoz.ru/publ/29_filosofija_vozrozhdenija_14_16_vv/1-1-0-65

Gromov V.I., Vasiliev G.A. Nová ideológia., http://lib.ru/POLITOLOG/new_ideology.txt

Zubanová S.G. Detská postieľka o teórii štátu a práva. - M.: Allel, 2010. - 6 s.

Kamyshev E.N., Kamysheva S.E. Teória štátu a práva: Učebnica. - Tomsk: Tomské medziuniverzitné centrum pre dištančné vzdelávanie, 2004. - 248 s.

Kamyshev E.N., Kamysheva S.E. Teória štátu a práva: Študijná príručka. - Tomsk: Tomské medziuniverzitné centrum pre dištančné vzdelávanie, 2004. - 125 s.

konfucianizmus. Online encyklopédia "Krugosvet", http://www.krugosvet.ru/enc/gumanitarnye_nauki/filosofiya/KONFUTSIANSTVO.html

Lazarev VV Všeobecná teória práva a štátu: Učebnica. 3. vyd., - M .: Jurist, 2001. - 520. roky.

Livshits R. 3. Teória práva. Učebnica - M.: Vydavateľstvo BEK, 1994. - 224 s.

Machiavelli N. Sovereign: Diela. - M.: Vydavateľstvo CJSC EKSMO-Press; Charkov: Vydavateľstvo "Folio", 2001. - 656 s. (Séria "Antológia myšlienok").

Matuzov N.I., Malko A.V. Teória štátu a práva. M .: Právnik, - 2004, - S. 269

Milonov I.V. Komunizmus je svetlá budúcnosť ľudstva., http://lib.ru/POLITOLOG/milonow.txt

Nietzsche F. Protikresťanský. Preklínajte kresťanstvo. OCR: Alexey Berdnikov, http://lib.ru/NICSHE/antichristianin.txt

Pigolkin A.S., Golovastikova A.N., Dmitriev Yu.A., Saidov A.Kh. /

Ed. A.S. Pigolkin. - M.: Yurayt-Izdat, 2005. - 613 s.

Pristensky V.N. Právny nihilizmus: filozofické a antropologické korene // CREDO NEW: teoretický časopis. 2005. Číslo 1

Rusetskiy A. Aristotelova doktrína štátu a práva: článok, http://rusetskiy.ru/stati/?idnews=29

Tumanov V.A. O právnom nihilizme // Sovietsky štát a právo: časopis. 1989. č. 10

Shevchuk D.A. Teória štátu a práva: Poznámky k prednáške. - M.: Eksmo, 2009. - 299 s.

Právny idealizmus (právny fetišizmus) - prehnaný postoj k právnym prostriedkom, prehodnocovanie úlohy práva a jeho možností, presvedčenie, že všetky sociálne problémy možno riešiť pomocou zákonov.
Právny idealizmus je priamym opakom právneho nihilizmu, avšak obe tieto kategórie majú negatívne dôsledky obsahovo podobné. Kategóriu „právny idealizmus“ uviedol do vedeckého obehu v roku 1994 profesor N. I. Matuzov v článku „Právny nihilizmus a právny idealizmus ako dve strany tej istej mince“

Súvisiace pojmy

Právna obyčaj (zvykové právo) je historicky ustálený prameň práva a pravidlo správania. Neskôr bola často sankcionovaná štátom a zaradená do svojho systému právnych noriem.

Normativistická škola práva je smer v teórii a filozofii práva, ktorého predstavitelia považujú právo za jednotný systém noriem a snažia sa tento systém skúmať sám o sebe. Táto teória dostala svoju logicky najucelenejšiu podobu v 20. storočí. Zakladateľom tejto teórie je G. Kelsen. Kelsen navrhol považovať právo za hierarchický systém noriem, z ktorých každá má vyššiu normu ako základ pre realitu. Konečný základ reality...

Libertariánska teória tlače je jednou z normatívnych teórií masovej komunikácie, ktorú prvýkrát opísal F. Siebert a jeho spoluautori T. Peterson a W. Schramm v roku 1956. Teória vychádza z filozofie liberalizmu, podľa ktorej je cieľom štátu blaho jeho občanov. Podľa tejto teórie by všetky médiá mali byť v súkromnom vlastníctve a mali by si navzájom konkurovať na voľnom trhu.

Teória medzinárodných vzťahov je disciplína, v ktorej sú medzinárodné vzťahy posudzované z teoretického hľadiska. Táto disciplína sleduje a analyzuje všeobecné vzorce medzinárodných vzťahov vo forme konceptov. Ole Holsti popisuje fungovanie teórie medzinárodných vzťahov ako pár farebných slnečných okuliarov, ktoré umožňujú človeku vidieť v nich rôzne farby okolitého sveta, nie však celú realitu. Realista môže napríklad zanedbať určité...

Prirodzené právo (lat. jus naturale) je pojmom filozofie práva a právnej vedy, pod ktorým sa rozumie súhrn neodcudziteľných zásad a práv vyplývajúcich z ľudskej prirodzenosti a nezávislých od subjektívneho hľadiska. Prirodzené právo je v protiklade s pozitívnym právom po prvé ako dokonalá ideálna norma – nedokonalá existujúca a po druhé ako norma vyplývajúca zo samotnej prírody a teda nemenná – premenlivá a závislá od ľudského zriadenia.

Kritická teória medzinárodných vzťahov je výskumný prístup v rámci teórie medzinárodných vzťahov, ktorý sa formoval a stal sa vplyvným na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia a spája sa predovšetkým s menami takých výskumníkov ako Robert Cox a Andrew Linklater.

Práva väčšiny sú ľudským právom v dôsledku prechodu ľudských práv zo subjektívneho práva (uznávané nároky jednotlivca) na právo objektívne (spoločenské normy a regulátory).

Minarchizmus (angl. minarchism; z lat. minimus - najmenší + ostatné grécky ἄρχη - začiatok, moc) - doktrína, že funkcie a právomoci štátu by mali byť minimálne, obmedzené na ochranu slobody a majetku každého občana alebo osoby zdržiavajúcej sa na území. štátu. Minarchizmus je spolu s anarchokapitalizmom jednou z dvoch vetiev libertariánskej politickej filozofie. Na rozdiel od anarchokapitalistov, minarchisti veria, že zdanenie je prijateľné za predpokladu, že dane...

Teórie vzniku štátu sú teórie, ktoré vysvetľujú význam a podstatu zmien, podmienky a príčiny vzniku štátu. Zaradené do predmetu štúdia teórie štátu a práva.

Verejné právo - súhrn právnych odvetví, ktoré upravujú vzťahy súvisiace so zabezpečovaním všeobecného (verejného) alebo národného záujmu. Vo verejnoprávnych vzťahoch strany vystupujú ako právne nerovné. Jednou z týchto strán je vždy štát alebo jeho orgán (úradník), obdarený právomocou; vo sfére verejného práva sú vzťahy regulované výlučne z jedného centra, ktorým je štátna moc. Správanie sa strán v...

Normatívne teórie masmédií Denisa McWilea sú teóriami masovej komunikácie Denisa McWileho, ktoré sa nazývajú „normatívne“. Zaoberajú sa predstavami o tom, ako by mali fungovať médiá alebo čo sa od nich očakáva. Teórie popisujú, aké úlohy by v ideálnom prípade mali zohrávať médiá. Teórie Denisa McWileho odporúčajú ideálnu praktickú aktivitu. Predpovedajú „ideálne možnosti“ pre dôsledky takýchto aktivít. Základom teórií nie je empirické pozorovanie...

Spravodlivosť je pojem splatnosti, ktorý obsahuje požiadavku súladu konania a odplaty: najmä súlad práv a povinností, práce a odmeny, zásluh a ich uznanie, zločin a trest, súlad úlohy rôznych spoločenských vrstiev , skupiny a jednotlivci v spoločnosti a ich sociálne postavenie v nej. V ekonomike požiadavka na rovnosť občanov pri rozdeľovaní obmedzeného zdroja. Neexistencia riadnej korešpondencie medzi týmito subjektmi je hodnotená ako nespravodlivosť...

Libertariánsko-právna teória práva a štátu (ekvivalent: libertariánska teória práva a štátu; libertariánska teória práva) - koncept chápania práva a štátu, ktorý rozvinul akademik Ruskej akadémie vied Vladik Sumbatovič Nersesyants v 70-90 rokoch. storočia, čo je samostatný trend v ruskej filozofii práva, ktorý konkuruje iným typom chápania práva v Rusku (pozitivistická teória práva vo všetkých jeho variantoch, trend prirodzeného práva a iné). Sa stal...

Republikánsky liberalizmus je teoretický prístup v rámci liberálnej školy teórie medzinárodných vzťahov, ktorý vysvetľuje vplyv rôznych sociálnych skupín a ich preferencií na správanie sa štátu na medzinárodnej scéne.

Zodpovednosť je vzťah závislosti osoby na niečom (od niečoho iného), ktorú vníma (spätne alebo perspektívne) ako určujúci základ pre rozhodovanie a konanie priamo alebo nepriamo zamerané na zachovanie alebo podporu niečoho iného. Predmetom zodpovednosti môžu byť aj iné osoby, vr. budúce generácie, komunity, ale aj zvieratá, životné prostredie, materiálne, sociálne a duchovné hodnoty a pod.

Politika (starogr. πολιτική „štátna činnosť“) je pojem, ktorý zahŕňa činnosť orgánov verejnej moci a verejnej správy, ako aj otázky a udalosti verejného života súvisiace s fungovaním štátu. Vedecké štúdium politiky sa uskutočňuje v rámci politológie.

Právny dopad - proces ovplyvňovania práva na verejný život, vedomie a správanie ľudí pomocou právnych aj mimoprávnych prostriedkov.

Závoj nevedomosti je myšlienkový experiment na tému sociálnej spravodlivosti, ktorý vymyslel americký filozof a politológ John Rawls. Vo východiskovej situácii, keď ešte neexistuje spoločnosť, ale iba jednotlivci, je potrebné dohodnúť sa na základoch vzájomne výhodnej spolupráce. Zmluvní jednotlivci musia byť nestranní, a preto zbavení vedomostí o svojom sociálnom postavení, triede, mentálnych schopnostiach a iných osobných kvalitách, ktoré poskytujú ...

Realizmus je jedným z popredných smerov modernej normatívnej politickej teórie, spája autorov, ktorí sa stavajú proti redukcii (v širšom zmysle) problémov politickej filozofie na morálne problémy. Bežným miestom medzi teoretikmi, ktorí sa hlásia k programu politického realizmu, je presvedčenie, že takzvaný „vysoký liberalizmus“, ktorý už desaťročia dominuje politickej teórii, predpokladá pokles relatívneho významu politiky, jej podriadenosti...

Ústavná ekonómia je vedecký a praktický smer na priesečníku ekonómie a konštitucionalizmu, ktorý popisuje a analyzuje vzájomné ovplyvňovanie právnych a ekonomických faktorov pri prijímaní rozhodnutí vlády, ktoré ovplyvňujú ekonomické a sociálne práva garantované v ústave, ako aj vzťah medzi problémy aplikácie ústavy so štruktúrou a fungovaním ekonomiky.

Teória štátu a práva je základná právna veda, ktorá študuje podstatu, najvšeobecnejšie zákonitosti a trendy vzniku, vývoja a fungovania štátu a práva v ich neustálej interakcii a zároveň tvorí pojmy a kategórie spoločné pre všetky právne vedy. . Bez jej asimilácie je problematické porozumieť špecifickejším, empirickým poznatkom o štáte a práve, ktoré využívajú hlavné právne vedy.

Autonómia vôle – v tradičnom zmysle medzinárodného práva súkromného je to inštitút, podľa ktorého si účastníci transakcie, ktorá má právnu súvislosť s právnym poriadkom rôznych štátov, môžu podľa vlastného uváženia zvoliť právo, ktoré bude upravovať ich vzťah a bude sa uplatňovať sami alebo súdnou inštitúciou alebo inými príslušnými orgánmi k tejto transakcii (lat. lex voluntatis).

Teória demokracie je súbor deskriptívnych, analytických a normatívnych tvrdení a predpokladov, ktoré sa zameriavajú na základy demokracie a demokratických inštitúcií. V modernej teórii demokracie existujú tri hlavné smery: fenomenologický, vysvetľujúci a normatívny. Fenomenologická teória popisuje a klasifikuje existujúce demokratické systémy. Explanatívna teória sa pokúša zistiť, koho preferencie zohrávajú úlohu v demokracii, čo by malo byť...

Obchádzanie zákona je mnohostranný, mnohohodnotový a zložitý osobitný právny pojem, ktorý má pôvod v práve starovekého Ríma a ako právny základ sa zachoval dodnes. Jeden z mála špecifických právnych pojmov „gumového“ charakteru, pričom na rozdiel od niektorých podobných pojmov je široko používaný v žurnalistike aj v bežnom jazyku. Vo svetle rôznych teórií „obchádzania zákona“ môžu existovať rôzne jeho interpretácie.

Libertarianizmus (anglicky libertarianism; z lat. libertas – „sloboda“) je súbor politických filozofií a hnutí, ktoré podporujú slobodu ako základný princíp. Libertariáni sa snažia maximalizovať politickú slobodu a autonómiu zdôrazňovaním slobody voľby, dobrovoľného združovania, individuálneho úsudku a práva na vlastníctvo.

Vzorový národný zákon o rozvoji tolerancie je dokument vypracovaný skupinou expertov Európskej rady pre toleranciu a zmierenie (ECTR) a právne upravujúci právne vzťahy v takej oblasti, akou je tolerancia v európskych krajinách.

Demokracia (starogrécky δημοκρατία „demokracia“ z δῆμος „ľud“ + κράτος „moc“) je politický režim založený na metóde kolektívneho rozhodovania s rovnakým vplyvom účastníkov na výsledok procesu alebo na jeho podstatné fázy. Hoci je táto metóda aplikovateľná na akékoľvek sociálne štruktúry, dnes je jej najdôležitejšou aplikáciou štát, keďže má veľkú moc. V tomto prípade sa definícia demokracie zvyčajne zužuje na politický režim, v ktorom...

Teória imperatívov (nem. Imperativentheorie) je jednou z najvýznamnejších formalistických teórií nemeckej právnej vedy, ktorá vznikla v Nemecku koncom 19. storočia. Prvýkrát bol najplnšie sformulovaný v diele Augusta Tona „Rechtsnorm und subjektives Recht“ (Právna norma a subjektívne právo), vydanom v roku 1878.

Rovnosť pred zákonom, rovnosť je najdôležitejším princípom demokracie a klasického liberalizmu, podľa ktorého sú si pred zákonom rovní všetci občania bez ohľadu na ich rasu, národnosť, pohlavie, miesto bydliska, postavenie v spoločnosti, náboženské a politické presvedčenie. Porušenie tohto princípu sa nazýva diskriminácia.

Právna rodina je jedným z ústredných pojmov porovnávacieho práva; predstavuje viac-menej široký súbor vnútroštátnych právnych systémov, ktoré spája spoločný prameň práva, základné pojmy, štruktúra práva a historická cesta jeho formovania.

Politická sloboda je prirodzená, človeku a sociálnym komunitám neodcudziteľná vlastnosť, vyjadrená absenciou zasahovania do suverenity človeka pri interakcii s politickým systémom prostredníctvom nátlaku alebo agresie. Politické práva a slobody sa zásadne líšia od osobných, sociálnych, ekonomických a iných práv a slobôd tým, že spravidla úzko súvisia s príslušnosťou k občianstvu daného štátu.