LaParfumerie. Najlepšie parfumérske fórum v Rusku!: Tom Ford a Richard Buckley.Príbeh jednej jazdy vo výťahu. Tom Ford a Richard Buckley - navždy Tom Ford a jeho manžel Richard Buckley

Zajtra, 8. decembra, bude v Rusku uvedený film „Pod rúškom noci“, ktorý režíroval a napísal slávny dizajnér Tom Ford. Raz vybudoval módne impérium, ktorému šéfuje už vyše 30 rokov. Do roku 2013 dosiahol obrat jeho značky Tom Ford jednu miliardu dolárov ročne. Ford zároveň už nejaký čas považuje kino za svoje hlavné povolanie. Do svojho prvého filmu A Single Man investoval vlastné peniaze a risk stál za to: snímka sa v pokladni vyplatila trikrát. Pri príležitosti uvedenia druhého filmu s Amy Adams a Jakeom Gyllenhaalom v hlavnej úlohe poskytol Tom Ford exkluzívny rozhovor magazínu HELLO!

Tom Ford s Jakeom Gyllenhaalom a Amy Adams na premiére svojho filmu "Pod rúškom noci" Dizajnér a režisér Tom Ford miluje čiernu. Na spoločenských akciách a premiérach sa objavuje v oblekoch uhľovej farby. Jeho kancelária v Los Angeles na Sunset Boulevard je vybavená čiernym apartmánom v 50 odtieňoch. V roku 2005 založil filmovú spoločnosť Fade to Black, čo v angličtine znamená „rozpustiť sa v čiernej farbe“.

Na rozdiel od gotického názvu, film zatiaľ priniesol do Fordovho života iba jasné farby a solídne ocenenia. Po uvedení prvého filmu „A Single Man“ v roku 2009 dostal hlavný herec Colin Firth cenu za najlepšieho herca v Benátkach v roku 2009. Po premiére druhej snímky „Under cover of night“ si Ford sám prevzal Grand Prix na Mostre.

Keď som začínal, všetci hovorili: „Dlho sme sa smiali, keď sme sa dozvedeli, že ste sa rozhodli preškoliť z dizajnérov na riaditeľov.“ Neverili vo mňa. Bolo zábavné sledovať reakcie týchto ľudí, keď si uvedomili, ako veľmi sa mýlili.

Tom hovorí. V jeho slovách nie je žiadna zloba. Existujú len fakty: mnohí sa pokúšali postaviť most medzi kinom a módou, len niekoľkým sa to podarilo a skutočný úspech dosiahol iba jeden - Tom Ford.

Tom miluje fakty a poriadok. Na scéne vytvára pre postavy svojich filmov celé palety farieb, premýšľa každý krok a storyboard. Sám je scenárista, režisér a producent, v kine je ním ktokoľvek, len nie slávny dizajnér. Hrdinovia jeho filmov nenosia kostýmy z najnovších kolekcií Toma Forda.

Tom, od tvojho prvého filmu ubehlo sedem rokov. Čo vás prinútilo vrátiť sa opäť do kina?

Kniha ma prinútila vrátiť sa. Pred pár rokmi mi kamarát z Londýna odporučil Tonyho a Susan od Austina Wrighta. Toto je príbeh o úspešnej galeristke Susan, ktorá jedného dňa dostane balíček od svojho bývalého manžela: požiada ho o prečítanie jeho nového románu. Beletria sa prelína so spomienkou, príbeh v knihe - so spomienkami samotnej Susan...

Keď som si prečítal tento príbeh, uvedomil som si, že nemôžem prestať myslieť na Wrightovu knihu. A trvalo mi tri roky, kým som pochopil, čo čítam, kým som si všetko utriedil. Počas tejto doby sa udiali iné veci: narodil sa mi syn a rozhodol som sa, že kým nebude mať Jack tri roky, nebude film. A keď prišiel čas, zobral si mesiac dovolenky. Nie je žiadnym tajomstvom, že s partnerom Richardom žijem už 30 rokov a za všetky tie roky medzi nami nikdy nedošlo k nedorozumeniu či zrade. A tak som počas oddychu pokojne povedal Richardovi: "Čoskoro začnem písať ráno, od 8:00 do 13:00 ma neotravuj. Nikto by sa so mnou nemal rozprávať, tým menej mi volať." A tak som napísal scenár: urobil som opravy, vylepšil text a Richard mi rozumel. (S úsmevom.)

Tom Ford sa stretol s módnym novinárom Richardom Buckleym v roku 1986 na módnej prehliadke. Ford mal 25 rokov, Buckley - 38. Odvtedy sú nerozluční a v roku 2014 vyšlo najavo, že Ford a Buckley zlegalizovali svoj vzťah

Je pre teba ľahké písať?

Toto robím viac ako čokoľvek iné! Na papieri je len vaša vízia, v hlavných úlohách predstavujete hercov snov, nakreslíte dokonalý obraz, všetko je v poriadku. Kvôli tomuto perfekcionizmu si diela natáčam sám a nepreberám hotové vety. Dostal som ponuku natočiť zaujímavé projekty, ale ja som skutočný tyran, príliš milujem ovládanie! (Smiech) Našťastie, keď začnem nakrúcať filmy, väčšina z toho, čo som si naplánoval, zostane a iní ľudia prinesú dobré nápady. Samozrejme, stále sa niečo pokazí, ale možno je to tak najlepšie. Každopádne, takto sa upokojujem.

Ako človek zo sveta módy premýšľaš pri písaní v obrazoch?

Presne tak: obraz sa mi naskytne ešte skôr, ako si sadnem za stôl. Pred začiatkom nakrúcania si dokonca robím fotorešerš: hľadám zábery, ktoré ma inšpirujú, vyberám farby pre postavy, vytváram vizuálny svet scenára. Je to veľmi podobné tomu, čo robia dizajnéri pred vytvorením kolekcií.

Ste v práci disciplinovaný?

Som strašný čistotný a pedant vo všetkých sférach života! Možno by sme mali do rozvrhu pridať položku „Nebuď taká nuda!“. (Smeje sa.) Ale práve disciplína pomáha skĺbiť prácu a život. Kino je to, čo ma teraz robí šťastným. Ale v mojom živote je okrem práce aj Richard a môj syn, takže všetko plánujem veľmi jasne. Na nakrúcanie filmu mám vlastne len jedno „okno“ v roku: koniec leta – začiatok jesene, keď sa skončia všetky týždne módy. Natáčanie „Under cover of night“ som plánoval rok vopred a to isté sa stalo s „A Single Man“.

V románe, ktorý vás inšpiroval, sa akcia odohráva na americkom severe, no vo filme presúvate postavy na západ do Texasu. prečo?

Tony a Susan bol napísaný v roku 1993, keď neexistovali takmer žiadne mobilné telefóny a nedostatok komunikácie v jednej z epizód bol kľúčom k zápletke. Teraz má každý mobil, ale texaské predmestia je vzácna výnimka, mŕtva zóna, tak som tam presťahoval hrdinov. Sám som tam vyrastal, tieto miesta dobre poznám. Riadilo sa pravidlom "Píšte len o tom a strieľajte len to, čo dobre poznáte." Myslím, že je jedno, či ste sochár, výtvarník alebo režisér, vo svojom obľúbenom diele nájdete niečo, čo rezonuje s vašimi myšlienkami. Tak som si zobral osobnú knihu spisovateľa a urobil z nej môj osobný príbeh.

A o čom je tento príbeh?

O tom, že nemôžete rozhádzať ľudí a pocity. Následne môžete veľmi ľutovať, že ste neboli príliš vnímaví, správali ste sa kruto a chýbalo vám šťastie. Tak napríklad hlavná postava môjho filmu Susan. Žije v Los Angeles, v takom uzavretom svete konzumu, kde každý iba berie a nikto na oplátku nedáva.

Amy Adams ako Susan vo filme „Undercover of Night“ Tento svet som študoval veľmi podrobne. Ja sám mám napríklad pekný dom v Los Angeles a vytváram kolekcie pre ľudí ako Susan. (Úsmev.) A v mladosti som bol strašne naivný a veril som všetkému, čo sa ukazuje v hollywoodskych filmoch: že keď máte peniaze, svet je krásny a vy ste šťastní. Celá naša kultúra učí toto: konzumujte viac, buďte dlhšie šťastní. Dlho som veril, že je to tak. Ale asi pred desiatimi rokmi som sa akoby zobudil a uvedomil som si: toto ma nerobí šťastným. Peniaze a luxus sú určite pekné veci. Oveľa dôležitejší sú však ľudia a pocity, ktoré po komunikácii s nimi ostanú. Toto si treba vážiť najviac.

Takže Susan je autobiografická postava?

A nielen ona: každá z postáv filmu odrážala niektoré veci, ktoré ma vzrušujú. Napríklad pri vytváraní mužských postáv som skúmal pojem maskulinita. V našej kultúre sa za skutočného muža stále považuje ten, kto veľa zarába a zabezpečuje rodinu. Iné vlastnosti tohto hypotetického muža – ako inteligencia, láskavosť – neprichádzajú do úvahy. Sú dievčatá, ktoré sú teraz vychovávané s myšlienkou "Musíš byť krásna, bývať v krásnom dome a vychovávať deti." Výchova, prostredie často robia z človeka obeť.

Ovplyvnili vás tieto postoje?

Bezpochyby. Ako som už povedal, vyrastal som v Texase – v mieste, kde by mal byť muž alfa samec, silný, tvrdý a nedajbože by mal plakať. Zároveň som nebol fyzicky silný, hral som zle futbal, rád som čítal a na chlapca som bol príliš emocionálny. Často ma podpichovali a málokedy ma považovali za vzor mužnosti. Našťastie, odvtedy je takýchto stereotypov menej. (S úsmevom.)

Áno, odvtedy si sa veľmi zmenil.

Určite som sa stal oveľa šťastnejším. Najmä v posledných rokoch: podarilo sa mi vytvoriť niečo, čo stojí za to, a nie je to len kolekcia alebo vôňa. Sú to zážitky, emócie, obrazy, ktoré sú navždy spečatené v dvoch mojich filmoch. A s každým novým divákom tento film opäť ožije. Prvýkrát som to zažil, keď vyšla skladba „A Single Man“. Teraz je však tento pocit šťastia ešte silnejší. A s istotou vyhlasujem: réžia je najlepšia profesia na svete.

Zrieknutie sa zodpovednosti: Z rozloženia a umiestnenia tohto textu nezískavam žiadne materiálne výhody. Všetky práva na text, preklad a ilustrácie plne patria osobám uvedeným v komentároch, len som ich zhromaždil do jedného celku. Môj text je napísaný kurzívou , našťastie ich nie je až tak veľa.

Toma Forda na tomto fóre pozná snáď každý. Poznajú to predovšetkým podľa parfémov, ktoré milujeme, vedia, ako módny návrhár, ktorý spolupracoval s Guccim a Yvesom Saint Laurentom, a s vlastnými kolekciami. , Dúfam, že ste všetci pozerali “A Single Man”? Ak nie všetci, tak hanba a hanba vám, prihláste sa, zapíšem vejár blanku na parf. stretnutie a rozdelím postihnutým!). módny návrhár svoj osobný život nikdy nepropagoval. Netajil sa tým však - najlepšia taktika známej osobnosti! Takže táto stránka jeho života nám zatiaľ ostala, ak nie tajnou, tak určite príbehom bez podrobnosti.

Tom Ford v rozhovore s Johnom Currinom hovorí o svojom postoji k láske a sexu (celý text rozhovoru na odkaze v komentári k príspevku):

„Myslím, že ma ľudia v skutočnosti nepoznajú. Poznajú obraz, ktorý im predávam. Som pre nich predajcom materiálnych hodnôt. V skutočnosti som skutočný introvert. Som veľmi skromný. Veľmi emotívne. Môj film nebol o sexe. Bolo to o láske. Konkrétne som sa dotkol tejto témy, pretože v mysliach väčšiny ľudí je homosexualita spojená so sexom, ale nie s láskou. Preto bolo pre mňa dôležité nakrútiť film o láske a nie o sexe. O vnútornom boji, ktorým v živote prechádza každý mysliaci človek. Každý si skôr či neskôr položí otázku – prečo žijem? Načo to všetko je? Čo tu robím? Toto sú rovnaké otázky ako George (hlavný hrdina filmu „Single man“) pýta sa sám seba."

Tom Ford - elegantne poburujúci, tajomný, inšpiratívny a bláznivý - ach, čo do pekla ste, aký človek, a nie o nás ... A mimochodom, o kom? ..
Samotný príbeh lásky Toma Forda je šialene krásny a dojímavý. Momentálne sú spolu s Richardom Buckleym už 24 rokov a celý ten čas sú spolu naozaj „v smútku i radosti, v chorobe aj zdraví.“ To nie sú jednoduché slová svadobného sľubu – tri roky po ich vzťahu bola Richardovi Buckleymu diagnostikovaná rakovina hrdla – a Boh vie, čím si museli prejsť, aby sa stále rovnako milovali. Úprimne povedané, aký je rozdiel, akí sú títo ľudia pohlavia ak sa stále pozerajú na seba rovnako ako vtedy, pred 24 rokmi, a stále si každý večer pred spaním na konci každého listu alebo hovoru povedia: „Myslím, že ťa milujem. “.

Nižšie je uvedený text dvojitého rozhovoru medzi Tomom Fordom a Richardom Buckleym, ktorý poskytli gay magazínu Out.
Je to dosť dlhé, ale čert to ber, stojí to za to! Úprimne, žiadna novinárka, ktorá sa špecializuje výlučne na ľúbostné príbehy, na ktoré sa tlačia slzy, to nepovie ako oni.

Tom Ford, dizajnér a filmár:

Niekedy sa stane, že sa pozriete na človeka – a zdá sa vám, že ho poznáte celý život. Hneď v prvý večer našej komunikácie s Richardom, keď sme vypili pár pohárikov, som nadobudol dojem, že o ňom viem všetko. Má najdivokejšie oči na svete – ako Eskimák z Aljašky. Nie sú modré ani sivé, majú úžasnú farbu, akú som ešte nevidela, takmer striebornú. Nič nevyžarujú, no zvláštnym spôsobom vás úplne zhypnotizujú. Prvýkrát sme sa stretli na módnej prehliadke v New Yorku v roku 1986. Mal vtedy 38 rokov a bol redaktorom magazínu Women's Wear Daily. Bol taký sebavedomý a pekný, že ho to robilo prakticky nedostupným. Pozeral sa na mňa tak uprene, že som bola úplne zmätená, a hneď ako sa show skončila – vybehla cez dvere na ulicu, len aby som do neho nenarazila.O desať dní neskôr ma moja zamestnávateľka Kathy Hardwick poslala do kancelárie Women's Wear Daily, aby som si odtiaľ vyzdvihla nejaké vzorky oblečenia. Poslali ma rovno na strechu, lebo v tej chvíli prebiehalo fotenie. Išiel som k výťahu, dvere sa otvorili a predo mnou sa objavil muž s očami farby vody. Predstavil sa ako Richard Buckley a povedal, že oblečenie, ktoré potrebujem, už poslali dole zo strechy a ponúkol mi, že ma vezme do toho, čo nazývali „módna skriňa“. Bol rozkošný a zároveň sa správal ako úplný idiot. Zdalo sa, že okolo mňa tancoval, oči mu blikali a zo všetkých síl sa snažil byť očarujúci. A to som si myslela, že stačí jedna jazda výťahom, aby som pochopila, že si ho chcem vziať. V živote som dosť pragmatický, ale áno, vtedy som cítil akési duševné prepojenie. Označil každú krabicu v tejto „módnej skrini“ a – bum! - v tej chvíli, keď sme sa dostali k tomu, koho som potreboval, som už bol úplne v jeho moci. Vyzeral ako taký celistvý človek. Bol taký pekný, taký sčítaný, bol taký dospelý, že ma to desilo. A naozaj ma začal prenasledovať, aj keď nie príliš agresívne. Toto ma vzrušilo. A zároveň to bolo veľmi desivé, pretože som pochopil: je iný a všetko, čo k nemu cítim, je radikálne odlišné od toho, čo som predtým zažil.

Jednu sobotu sme spolu vyrazili na vianočné nákupy a po prvých pár rande sme spolu trávili takmer každú noc. Muselo to byť pár dní, kým sme si povedali: "Myslím, že ťa milujem." Dnes si to hovoríme každý večer pred zaspávaním, hovoríme to na konci každého telefonátu a píšeme to na koniec každého listu. Vždy, keď si myslíš, že si zamilovaný, mal by si to povedať. Vždy, keď máte chuť niekomu pobozkať ruky, musíte to urobiť. Robím to stále.

Išli sme domov na Vianoce a keď sme sa vrátili, dal mi kľúč od jeho bytu a spýtal sa, či sa môžem k nemu nasťahovať. A presťahoval som sa. V tom čase sme sa poznali len mesiac. Žil s niekým tri-štyri roky, no neboli to vážne vzťahy a tie vážne si zámerne vyhľadával. On vstúpil do obdobia svojho života, keď mal 38 rokov, a ja - keď som mal 25 rokov, ale obaja sme boli pripravení usadiť sa, zamilovať sa a zdieľať spolu život.

Podarilo sa mi spať s obrovským množstvom ľudí a užiť si dostatok alkoholu, tanca a drog. Prvýkrát som mala sex, keď som mala 14. V škole som mala kamarátku, ktorá dvakrát otehotnela, keď sme boli spolu. V tých časoch, v 70. rokoch, sa interrupcia považovala za formu antikoncepcie a myslím, že väčšina stredných škôl to z času na čas robila. Samozrejme, keby som bol dnes tínedžer, nikomu by som to neurobil, ale vtedy sa to považovalo za prirodzené: ležérnosť, s akou sa sex v televízii prezentoval. Ak pozeráte staré televízne programy zo 70. rokov, môžete vidieť, s akou ľahkosťou si každý skočí do postele bez toho, aby premýšľal o dôsledkoch. AIDS nepochybne zásadne zmenil situáciu.

Jeden z prvých ľudí, ktorým v roku 1981 diagnostikovali rakovinu homosexuálov, bol môj blízky priateľ. To úplne otočilo moju myseľ a odvtedy som mimoriadne opatrný. Pravdepodobne mi to zachránilo život, ale prinútilo ma to navždy zmeniť moju predstavu o sexe. Sex sa spája so smrťou – aspoň v mojej mysli. Pred prvým sexom sme mali s Richadom tri rande, pretože môj najlepší priateľ bol v nemocnici a umieral na AIDS. Stretli sme sa na rande - a potom mohol ísť on do nemocnice a ja do nemocnice. Bolo to obdobie veľkého strachu, ktorý, samozrejme, ovplyvnil naše rané sexuálne vzťahy, veľa sme o tom premýšľali, pretože sme videli zomierať našich blízkych priateľov – presne v čase, keď sme sa do seba zamilovali. Ak by nás napadlo urobiť si zoznam, zistili by sme, že polovica našich priateľov zo začiatku 80. rokov už nie je medzi nami. Toto pokračovalo až do začiatku 90-tych rokov, nikdy neprestalo ani na chvíľu.

Tri roky po tom, čo sme sa spolu presťahovali, Richardovi diagnostikovali rakovinu, a keď sa to stalo, diagnóza sa zdala byť smrteľná. Zažili sme veľmi silnú rodinnú tragédiu a to sa stalo presne tým, čo nás v konečnom dôsledku ešte viac zblížilo, pretože sme to všetko spolu prežili a obohatila sa vďaka tomu aj naša osobná história.

Spoločné starnutie bolo veľmi zaujímavé, pretože sme sa obaja zmenili. Na začiatku nášho vzťahu som bol veľmi tichý. Veď v skutočnosti som extrémne, extrémne, patologicky plachý človek. Dnes tomu už takmer nikto neverí, pretože túto svoju vlastnosť skrývam za fasádu verejnej osobnosti, ktorá mi berie obrovské množstvo energie. A Richard, keď sme sa stretli, bol spoločenský a veľmi zhovorčivý človek. Richard je extrovert, ja som introvert, no ak nás stretnete dnes, budete si myslieť, že je to naopak. Richard môže v dnešnej dobe často pôsobiť veľmi ticho, najmä ak vás dobre pozná. Ak však pôjdete s Richardom na párty, zistíte, že je mimoriadne temperamentný. Neznášam večierky a snažím sa na ne nechodiť. Najradšej mám spoločný obed alebo v krajnom prípade v spoločnosti štyroch či šiestich blízkych ľudí.

Jedna z vecí, ktorá ma vždy udivuje, hoci "úžasné" je nesprávne pomenovanie, pretože to nie je úplne pravda... Jedným slovom, často počas večerí s blízkymi priateľmi, heterosexuálmi, im svitne, že sme s Richardom spolu už dlho. 24 rokov a kričia: "Wow, chlapci! Ste spolu 24 rokov! Ohromení! A my sme si mysleli, že gayovia spolu tak dlho nežijú." A ja sa pýtam: "Prečo? O čom to vôbec hovoríš?" Niektoré z najdlhších vzťahov, aké poznám, sa vyskytujú u párov rovnakého pohlavia. Veľa mojich heterosexuálnych priateľov sa vydávalo a rozvádzalo a vydávalo a rozvádzalo, no Richard a ja sme boli naďalej rodina. Zdá sa mi, že toto je veľmi častý a zaujatý názor, dokonca aj medzi mojimi najvzdelanejšími a najliberálnejšími priateľmi, že vzťahy medzi homosexuálmi sú postavené viac na sexe ako na emóciách. A to ma prekvapuje a šokuje. Som typ človeka, ktorý je rád súčasťou páru, vždy som po tom túžil, vždy som po tom túžil a je jedno, či som gay alebo heterosexuál. Richard a ja sme navzájom prepojení a vy si to uvedomíte s obnovenou silou zakaždým, keď sa človeku pozriete do očí a uvedomíte si, že ste ho vždy poznali. Je to ako keby si sa vrátil domov.

Richard Buckley, spisovateľ a novinár:

Po tri a pol roku v Paríži som sa vrátil do New Yorku, aby som sa stal redaktorom nového časopisu s názvom „Scene“. Štvrtý deň pobytu v meste som sa vybrala na módnu prehliadku mladého návrhára Davida Camerona. Počas čakania na začiatok predstavenia (a konalo sa v podkroví) som si všimol mladého chlapca, ktorý stál v dave trochu nabok a pomyslel som si: "Roztomilé!" Veľmi milé. Keď sa predstavenie skončilo, sedela som na svojom mieste a hrala sa s perami a notebookom, keď som kútikom oka zbadala jeho ťaví kabát. Vyskočila som a ponáhľala sa za ním. Ako som povedal, boli sme na povale a najrýchlejšia cesta dole bola po schodoch. Keď sme zostupovali, z času na čas som sa naňho pozrel – a usmial som sa. A on sa na mňa mierne usmial. Takto to pokračovalo, kým sme nevyšli von a - prisahám! - dovolil odo mňa, že je tam moč.

Posuňme sa o 10 dní dopredu. Som na streche budovy Fairchild na 12. Avenue a robím nechutné fotenie pre Women's Wear Daily.V tej chvíli sa Owen, náš umelecký riaditeľ, pýta, či mám priateľa.

Nie, odpovedám.

Vie niekto?

nie Odkedy som sa vrátil, ani som nemal čas nikam ísť.

prečo je to tak?

Tri a pol roka som bol príliš ďaleko, teraz mám dve zamestnania, navyše ma opäť musí vtiahnuť do pracovného rytmu New Yorku. Takže sa nechcem rozptyľovať.

A čo, nebol tam niekto, s kým by ti nevadilo chodiť?

Vtedy som mu povedal o chlapíkovi, ktorého som videl na šou Davida Camerona a ako zmizol. O necelé dve minúty Harry, zamestnanec tmavej komory, vyšiel na strechu a povedal: "Prišiel nejaký mladý muž z Kathy Hardwick, chce odobrať vzorky oblečenia." A v tej chvíli sa na streche objaví ten istý chlapík z predstavenia.

Otočím sa na Owena a poviem:

To je on!

Kto je on?

Áno on je!

Myslíš…

Pristúpil som k mladíkovi a povedal som, že mu môžem dať všetko oblečenie okrem šiat, ktoré ideme fotiť na obálku. Vzal som ho so sebou do výťahu a odviezol zo strechy na prvé poschodie. Keď sme šoférovali, klebetila som ako nejaká školáčka. Kedykoľvek rozprávam ten príbeh, vtedy zdvihnem ruky k hlave a prstami rozviniem riasy. S týmto chlapcom som flirtoval celkom nehanebne. A mlčal ďalej a čím tichšie sa zdal, tým hlúpejším som si pripadal. Medzitým som pokračoval vo vrecovaní oblečenia, keď sme boli v našej „módnej skrini“ a povedal som mu: „Zajtra večer má Katie večeru vo svojom byte na počesť môjho návratu do New Yorku.“ Dúfal som, že v rozhovore s ňou to spomenie a Katie, ktorá nie je na poli tajných gay narážok vôbec hlúpa, všetko pochopí a pozve aj jeho.

Večera na ďalší večer bola vynikajúca, ale mladý muž tam nebol. Po večeri som vzal Cathy nabok a spýtal som sa:

Kto je tvoj asistent?

Nie, nemyslím Tova, ale toho naozaj milého chlapíka.

Jemný.

Jemný?

Jeho skutočné meno je Tom, ale volám ho Nežný.

V tom čase bola Katie vydatá za muža menom Tom Snowden a povedala, že potrebuje nejako rozlíšiť medzi "svojimi moriakmi", takže jeden Tom (manžel) sa volal Hard a druhý (Ford) - Gentle.

Ako som povedal, Cathy vôbec nemá hlavu plnú slamy, takže všetko dokonale pochopila a hneď povedala: "Perfektne ti pristane. Príď v pondelok na večeru. Všetko zariadim."

Pravdepodobne nasledujúce ráno, keď Kathy prišla do práce, okamžite zakričala: "Hej, jemný! Poď sem!" A povedala mu: "Počúvaj, Richard Buckley, redaktor časopisov Women's Wear Daily" a "Scene", chce ísť s tebou na prechádzku. A my ho naozaj potrebujeme - jeho poloha je pre nás dôležitá - takže vezmite moju kreditnú kartu a choďte s ním, kam bude chcieť.

V pondelok husto pršalo a ja som išiel do kancelárie Katie Hardwick s tým, že ideme do reštaurácie. Ale nie. V kancelárii nás čakala paradajková polievka a sendviče s bolonskou klobásou. Uprostred večere Tom vstal, ospravedlnil sa a povedal, že sa musí vrátiť do práce. V tej chvíli som si pomyslel: no jasné, ja mám 38 a on 25. A on zjavne nie je na staré prdy. Tri na strane - vaše nie sú.

Keď som sa vrátil do svojej kancelárie, o desať minút neskôr zazvonil telefón. Zdvihol som telefón.

Toto je Tom Ford od Kathy Hardwick. Volám, či sa môžem opýtať, ako by ste sa cítili pri vyhliadke na spoločnú večeru alebo drink.

Úplne ma to zarazilo, keďže som si o ňom začínal myslieť, že je trochu arogantný, tak som reagoval takto: "Dobre. Ale dnes večer a aj zajtra už mám s niekým dohodnuté. A v stredu idem do dediny." a stráviť Deň vďakyvzdania. Čo tak budúci týždeň? Povedzme v stredu?" Odpovedal, že by to bolo skvelé. Zostali sme na linke len pár minút, ale prvýkrát sa mi naozaj prihovoril a ja som si myslela, že vôbec nie je arogantný. Preto povedal: "Počúvajte, skúsme sa dnes dohodnúť. Ak zrazu budem musieť naše stretnutie zrušiť, upozorním na to vopred." A on povedal: "Dobre."

Dobre, 24 hodín som bol na adrenalíne, pretože som nemal žiadne pracovné stretnutia a nechystal som sa do krajiny na Deň vďakyvzdania. Nič z toho naozaj nebolo. V utorok o 16:23 som mu zavolal, že môj termín bol zrušený a spýtal som sa, či je ešte voľný.

Na našom prvom rande sme išli do zanedbanej lacnej reštaurácie na Upper East Side s názvom Albuquerque Eats - myslím, že ešte neexistuje. Tom sedel a robil plány do budúcnosti: "O 10 rokov ukážem svoju vlastnú kolekciu v Paríži a stanem sa milionárom. Urobím to, pozri!" Pozrel som sa na neho a pomyslel som si: "Aký je ten chlap naivný!" Ale keďže sme sa väčšinou bavili o iných veciach, bolo to skôr o nereálnych projektoch. Cítila som, že zakaždým, keď som sa mu pozrela do očí, všetko okolo neho začalo plávať a zdalo sa mi, že som do neho ponorená. Videl som, že je to dobrý, šľachetný muž. Nebola to ani tak fyzická, ako skôr emocionálna vlna.

Predtým som bola v rôznych vzťahoch, takže mi bolo veľa vecí podozrievavých, ale s Tomom som sa bála zopakovať tie isté chyby, ktoré som urobila s inými chlapmi. Veľakrát som bol spálený do tla, takže som sa naučil držať si ľudí na diaľku. A potom, na Silvestra, sme nikam nešli. Bývali sme v mojom malom byte na Námestí svätého Marka. Dal som mu malú škatuľku Tiffany s kľúčom od môjho bytu. Na druhý deň sa presťahoval.

Tom je rozkošný moderný gentleman. Obaja sme v tomto smere staromódni. Pomáhame dámam sadnúť si za stôl a otvárať ľuďom dvere. Ak ste dobre vychovaný, ľudia si to všimnú. A oceňujú to. Pretože im preukazujete rešpekt. Keď mi v roku 1989 diagnostikovali rakovinu hrdla, Tom odmietol komunikovať s niektorými ľuďmi, pretože na to reagovali. Môj najlepší priateľ a jeden z mojich mentorov zomrel - jeden v 87, druhý o rok neskôr. Zomreli na AIDS, takže sa našlo dosť ľudí, ktorí mi naznačovali, že mám vlastne AIDS. Niektorí sa so mnou odmietli stretnúť, pretože si boli istí, že sa týmto určite nakazia. Tom takých ľudí vylúčil zo svojho života – a nerozprával by sa s nimi, keby sa s nimi zrazu stretol na ulici.

Teraz si neviem predstaviť, ako by som žila bez Toma. Neviem si ani predstaviť, čo sa so mnou stane, ak sa mu niečo stane. Pre mňa je len jeden Tom. Je to stále ten istý človek, ktorého som stretol pred 24 rokmi: muž s veľkým srdcom.

Myslím, že okrem jedného nemám čo dodať.
V tomto rozhovore sú prekvapivo správne slová samotného Toma:
"Kedykoľvek si myslíš, že si zamilovaný, mal by si to povedať." Vždy, keď máte chuť niekomu pobozkať ruky, musíte to urobiť. Robím to stále."

Milujte sa navzájom.
Prosím.

Životopisy celebrít

4734

27.08.14 10:37

Už ako známy dizajnér sa „preškolil“ na režiséra, a to veľmi úspešne: oba jeho filmy získali ocenenia na filmovom festivale v Benátkach.

Životopis Toma Forda

Vášeň pre umenie

Jeho rodičia, Shirley Bunton a úplný menovec jeho syna, Tom Ford, boli v realitách. Ich biznis sídlil v texaskom meste Austin, keď sa páru koncom augusta 1961 narodilo dieťa. Čoskoro sa rodina presťahovala do San Marcos, a keď mal syn 11 rokov, usadil sa v štáte Nové Mexiko. Práve tam, v Santa Fe, Tom prežil dospievanie.

Od detstva si sám seba nevedel predstaviť bez umenia, a tak v 17 rokoch, hneď po škole, odišiel do New Yorku, aby sa stal univerzitným študentom. Tom už mal veľmi reprezentatívny vzhľad, čo mu pomohlo nájsť si prácu na čiastočný úväzok ako model pre televíznu reklamu. Keď Ford nezmaturoval, rozhodol sa pokračovať v štúdiu na Parsons School of Design. Najprv študoval interiérový dizajn a potom náhle zmenil smer: ten chlap sa začal zaujímať o módny priemysel. Tom odišiel do Paríža - kde, ak nie v tomto meste, sa človek mohol viac zdokonaliť v profesii módneho návrhára. Pracoval v módnom dome Chloe, no zaoberal sa len stykom s verejnosťou.

Ako Fénix z hromady popola

Vo veku 25 rokov sa Ford vrátil do New Yorku a stal sa dizajnérom na voľnej nohe pre Cathy Hardwick na slávnej Piatej Avenue. O pár rokov neskôr získal prácu u Perry Alice a stal sa umeleckým riaditeľom v oddelení džínsov.

Budúca dizajnérska hviezda urobila v roku 1990 osudové rozhodnutie. Opäť opustil Ameriku, aby sa presťahoval do talianskeho hlavného mesta módy, oslnivého Milána. Gucci v tom čase prechádzal ťažkou skúškou, takže nie je prekvapením, že takmer nováčik Tom Ford bol najatý ako umelecký riaditeľ len dva roky po tom, čo pracoval ako návrhár dámskeho oblečenia. Tak sa v roku 1992 dostal do rúk tohto talentovaného umelca koncept všetkých produktov legendárnej značky, od parfumov až po doplnky. Čoskoro sa stane kreatívnym riaditeľom a spoločnosť začne ožívať ako Fénix z hromady popola: v priebehu niekoľkých mesiacov od roku 1995 tržby spoločnosti stúpli o viac ako 85 %.

Svetové uznanie

Znalci rýchlo ocenili nekonvenčný prístup Fordu ku kreativite: v roku 1996 mu bola udelená vysoká cena Rady módnych návrhárov USA. Stal sa dizajnérom roka.

O rok neskôr sa dostal do prvej päťdesiatky najkrajších ľudí planéty. Sám bol k zaradeniu do tohto zoznamu veľmi skeptický – Tom pochopil, že všetko je prechodné a dočasné a aj človek sa môže veľmi rýchlo omrzieť z vlastnej krásy.

Keď sa Gucci stal vlastníkom podielu v Yves Saint Laurent – ​​stalo sa tak v roku 2000 – Tom bol už zodpovedný za celkový imidž a umiestnenie legendárnej francúzskej značky. Status najlepšieho dizajnéra štátov potvrdil ešte raz, v roku 2001.

Vo "voľnom plávaní"

To umožnilo Fordovi zaregistrovať svoju ochrannú známku. Vo „voľnom plávaní“ sa napokon v roku 2004 vydal na cestu zo spoločnosti, v ktorej rozvíjal svoj talent na 14 rokov.

Teraz pracuje pre značku Tom Ford International. Významnými krokmi bola zmluva s Este Lauder a vydanie kolekcie slnečných okuliarov v spojení s Marcolinom.

Tom mal veľkolepé plány na otvorenie vlastných butikov a v roku 2007 sa tieto túžby začali napĺňať. V roku 2007 otvoril svoje brány butik na Madison Avenue v New Yorku, potom sa otvoril obchod vo švajčiarskom Zürichu. O rok neskôr začala fungovať pobočka spoločnosti v kanadskom Toronte, potom v Moskve.

Štýl Toma Forda je hypnotizujúci: tiahne ku klasickému glamour, či už ide o „lietajúce“ hodvábne šaty alebo originálne obleky. V jej butikoch vládne nevšedná atmosféra. Napríklad v obchode na Madison Avenue víta návštevníkov slušný vrátnik a ochotný administrátor. Hosť sa ocitne v úžasnom svete s úžasne drahým interiérom – od luxusných kobercov až po luxusné mramorové krby.

Aby Tom zacítil „skutočný život“, ďaleko od módnych prehliadok a nekonečných módnych prehliadok, mohol nakrútiť svoj prvý film. Pozval známych hercov a všetci (Colin Firth, Julianne Moore, Matthew Goode a vychádzajúca hviezda Nicholas Hoult) súhlasili so spoluprácou s debutantom. Ford sa stal jedným z producentov pásky a podieľal sa na písaní scenára. Dojímavý obraz o homosexuálnom profesorovi, ktorý zažíva stratu milovanej osoby, získal nadšené recenzie. A Firth, ktorý hrá titulnú rolu vo filme A Single Man, bol nominovaný na Oscara a Zlatý glóbus a získal cenu Britskej akadémie.

Osobný život Toma Forda

Ford by zrejme nedokázal nakrútiť takú jemnú drámu, keby on sám nebol homosexuál. Jeho vzťah s novinárom Richardom Buckleym trvá už viac ako štvrťstoročie – na hviezdu závideniahodná vernosť, však?

V septembri 2012 sa páru, ktorý využil služby náhradnej matky, narodil syn Alexander. Rodina vlastní staré sídlo v Londýne neďaleko Hyde Parku, kde teraz žije.

V roku 2016 mal premiéru Fordov triler Under the Cover of Night, v ktorom si zahrali Amy Adams, Jake Gyllenhaal, Isla Fisher, Michael Shannon a Aaron Taylor-Johnson.

(Tom Ford) je známy americký módny a filmový režisér. Zakladateľ módneho domu Tom Ford. Širokú popularitu si získal vďaka práci kreatívneho riaditeľa Houses and. Do popredia sa dostal aj ako režisér filmu A Single Man, ktorý bol nominovaný na Oscara.

Životopis a kariéra

Životopis prvých rokov (1961-1986)

Narodený 27. augusta 1961 v Austine, Texas (USA). Jeho rodičia, Tom Ford a Shirley Burton, pracovali ako realitní makléri. Ford strávil svoje prvé roky na predmestí Houston, Texas a San Marcos. Keď mal 11 rokov, rodina sa presťahovala do Santa Fe (Nové Mexiko). Tam Tom vstúpil do St. Michael's a potom prešiel do prípravnej školy v Santa Fe, ktorú ukončil v roku 1979.

Vo veku 16 rokov Ford opustil Santa Fe a navštevoval Bard College v Simon's Rock. Rýchlo však odišiel a ako 17-ročný sa presťahoval do New Yorku, kde študoval dejiny umenia na New York University. Po len roku štúdia Ford opustil túto vzdelávaciu inštitúciu a rozhodol sa zamerať na natáčanie televíznych reklám. Zúčastnil sa súčasne 12 národných reklamných kampaní.

V tom istom čase začal Tom Ford študovať interiérovú architektúru na renomovanej Parsons The New School for Design College of Art and Design.

Ford sa počas pobytu v New Yorku stal pravidelným návštevníkom škandalózneho a najobľúbenejšieho nočného klubu Studio 54. Práve tam si uvedomil, že jeho sexuálna orientácia nie je tradičná. Éra diskoték a pôvab nočných klubov naňho ako dizajnéra mali veľký vplyv.

„Mám veľké fotografie nahých žien, ktoré urobil Warhol. Mám aj mužskú verziu tejto série, ale dôstojnosť mužov je oveľa náročnejšia na zavesenie na stenu.

„Mal som priateľky. Bavilo ma byť s nimi, ale uprednostňujem mužov.“

Počas štúdia na Parsons The New School for Design strávil rok a pol v Paríži, kde pracoval ako stážista v tlačovej službe módneho domu a venoval sa public relations. Jeho úlohou bolo hlavne posielať oblečenie na natáčania a fotenia do časopisov. Počas tohto obdobia si Ford vypestoval lásku k móde, ktorú študoval počas posledného ročníka na vysokej škole. Napriek tomu Tom Ford vyštudoval architektúru na Parsons The New School for Design.

Začiatok kariéry (1996-1994)

Počas prijímacích pohovorov po vysokej škole Tom Ford vždy spomínal, že študoval na Parsons The New School for Design, no tajil, že vyštudoval architektúru. Zamlčal aj to, že v Dome Chloe zastával nízku funkciu v oblasti public relations.

„Kedysi som študoval architektúru a dokonca som uvažoval, že sa stanem architektom. V tom čase sme s mojimi dvoma priateľmi dorazili do Leningradu a raz v noci, keď som sedel na posteli v hoteli, som si pomyslel: „To je také hlúpe. Prečo to robím? Potrebujem robiť módu." A rozhodol som sa stať dizajnérom.“

Napriek nedostatku skúseností v módnom priemysle Ford volal návrhárke Katie Hardwick každý deň po dobu jedného mesiaca v nádeji, že získa prácu v jej cenovom športovom oblečení. Nakoniec Cathy súhlasila, že sa s ním stretne. Hardwicke neskôr povedala, že nemala dôvod dať Fordovi prácu. Spýtala sa, kto sú jeho obľúbení európski dizajnéri, na čo Ford odpovedal: „a“. O niekoľko mesiacov neskôr, keď sa spýtala, prečo to povedal, Ford uviedol: "Pretože si mal na sebe niečo od Armaniho." . Ako Cathy uzavrela, nebolo vôbec prekvapujúce, že Ford potom dostal prácu. Tam pôsobil dva roky.

V roku 1988 sa Ford presťahoval do Perry Ellis. V tom čase bol dizajnérom značky. Tom Ford pracoval dva roky aj v Perry Ellis a potom ho podľa jeho slov jednoducho omrzela americká móda. Neskôr v rozhovore pre New York Times povedal:

„Ak by som mal byť dobrým dizajnérom, musel by som opustiť Ameriku. Moja vlastná kultúra ma brzdí. Americký štýl je príliš krikľavý. Tvrdí, že je príliš aktuálny. Európania oceňujú skutočný štýl.“

Ford mal veľmi skoro príležitosť vstúpiť do európskeho módneho priemyslu: slávny módny dom Gucci, ktorý vyrába luxusný tovar, sa snažil posilniť prítomnosť svojej dámskej línie na trhu. V tom čase, podľa bývalého kreatívneho riaditeľa spoločnosti Dona Mella, "nikto nesníval o tom, že bude nosiť Gucci." V roku 1990 najal takmer neznámeho Toma Forda do čela dámskej konfekčnej línie Gucci a už v septembri sa Ford a jeho dlhoročný partner, novinár Richard Buckley, presťahovali do Milána. Mello neskôr uviedol:

"Pre amerického dizajnéra bolo veľmi riskantné presťahovať sa do Talianska, aby sa pripojil k spoločnosti, ktorá ani zďaleka nebola značkou."

Fordova úloha v dome Gucci rýchlo začala byť významná. Veľmi skoro začal rozvíjať pánske kolekcie a potom kolekcie obuvi. Keď v roku 1992 spol odišiel riaditeľ dizajnu Richard Lambertson, Tom Ford prevzal jeho pozíciu a viedol oddelenia konfekcie, parfumérie, reklamy a dizajnu predajní značky. Už v roku 1993 bol Ford zaneprázdnený vývojom 13 línií Gucci a práca v módnom dome mu zabrala 18 hodín denne. Počas týchto rokov mal Ford ťažký tvorivý vzťah s Mauriziom Guccim, predsedom spoločnosti a 50% vlastníkom. Podľa Dona Mella, "Maurizio chcel, aby všetky kúsky Gucci boli okrúhle a hnedé, zatiaľ čo Ford sa ich snažil urobiť hranatými a čiernymi." . Napriek tomu, že Maurizio Gucci chcel Forda vyhodiť, Domenico de Sole, výkonný riaditeľ Gucci Group, trval na tom, aby dizajnér zostal. Fordova práca v módnom dome na začiatku 90. rokov sa však odohrávala v zákulisí a jeho aktivity zatienila osoba Maurizia Gucciho, ktorý bol verejnou tvárou spoločnosti.

Kreatívny riaditeľ Gucci a Yves Saint Laurent (1994-2004)

V roku 1994 Ford konečne získal pozíciu kreatívneho riaditeľa domu Gucci. Vo svojom prvom roku na čele spoločnosti si dizajnér získal dôveryhodnosť tým, že vrátil trend s manšestrovými nohavicami, úzkymi saténovými a metalickými čižmami. V roku 1995 si najal francúzskeho stylistu a fotografa, aby pre značku vytvoril sériu nových súčasných reklamných kampaní. V rokoch 1995 až 1996 sa predaj Gucci zvýšil o 90 %. Stavajúc na sile a úspechu Fordových kolekcií, v októbri 1995 značka Gucci vstúpila na burzu a každá sa predávala za 22 dolárov. Vďaka dodatočným globálnym ponukám vzrástla cena za akciu v marci 1996 na 48 USD a v roku 1999 na 75 USD.

Začiatkom roku 1999 konglomerát luxusného tovaru (Louis Vuitton Moet Hennessy) vedený Bernardom Arnaultom zvýšil svoj podiel v Gucci prevzatím. Domenico de Sole zareagoval na vydanie nových akcií snahou o preriedenie akcií Arnaulta. Ford a de Sole oslovili aj francúzsky holding Pinault-Printemps-Redoute () s návrhom na vytvorenie strategickej aliancie. François Pinault, zakladateľ spoločnosti, sa chopil nápadu a kúpil 37 miliónov akcií Gucci, čo predstavovalo 40 % z celkového podielu. Arnov podiel bol 20 %. Ford sa tak stal najväčším akcionárom Gucci.

Do konca roku 1999 bol dom Gucci, ktorý bol takmer v bankrote, keď sa Ford stal kreatívnym riaditeľom, ocenený na 4,3 miliardy dolárov. V čase, keď Ford a de Sole opustili spoločnosť v roku 2004, bola skupina Gucci už ocenená na 10 miliárd dolárov.

Keď v roku 2000 módny dom Yves Saint Laurent získala skupina Gucci Group, bol do funkcie hlavného dizajnéra vymenovaný Tom Ford. Pre Forda to bola akási realizácia sna, pretože od mladosti uctieval talent velikánov a sníval o práci v maestrovom módnom dome. Počas svojho pôsobenia v Yves Saint Laurent Ford niekoľkokrát vyhral cenu Rady módnych návrhárov na America Awards.

Podobne ako v prípade Gucciho, aj Fordu sa podarilo katapultovať klasickú značku späť do hlavného prúdu. Jeho reklamné kampane na vône YSL Opium (s úplne nahou ryšavou, oblečenou len v náhrdelníku a vysokých opätkoch) a YSL M7 (s šampiónom bojových umení Samuelom de Cubberom, tiež nahým) boli označované za škandalózne a provokatívne, no boli to práve oni podarilo dostať vône značky na novú úroveň kreativity a umeleckého vyjadrenia a prispelo ku komerčnému úspechu.

V apríli 2004 Ford prerušil svoj vzťah so skupinou Gucci Group po tom, čo sa mu a Domenicovi de Soleovi nepodarilo dosiahnuť dohodu s vedením Pinault-Printemps-Redoute o umeleckej kontrole nad skupinou spoločností.

„Vždy som k tej šou pristupoval ako k filmu. Máte pár minút a počas tejto doby musíte publikum nakaziť tým, čo robíte.

Tom Ford (2004 doteraz)

Po získaní významných 10-ročných skúseností v módnom priemysle začal Tom Ford v roku 2004 pracovať na vytvorení vlastnej značky. V apríli 2005, v spolupráci s Domenicom de Sole, dizajnér oznámil spustenie svojej línie „Tom Ford“. Predsedom spoločnosti sa stal Domenico de Sole. V tom istom roku Ford oznámil partnerstvo s Marcolin Group, s ktorou uviedol na trh rad slnečných okuliarov a rámov. Okrem toho podpísal zmluvu s Estee Lauder na výrobu radu kozmetiky a parfumov Tom Ford. Kompletný kozmetický rad značky bol uvedený na trh na jeseň 2011. Kolekcia optiky a kozmetického radu od Toma Forda sa ukázala ako veľmi úspešná a dostala sa do top 3 spomedzi všetkých značiek prezentovaných v nákupných centrách po celom svete.

V apríli 2007 bola otvorená prvá vlajková loď značky Tom Ford v New Yorku na 845 Madison Avenue. Zároveň bola uvedená na trh debutová kolekcia pánskeho oblečenia a doplnkov od Toma Forda.

„Som dizajnér. Som kreatívny, ale nie som umelec, pretože všetko, čo robím, je stvorené na predaj.“

V septembri 2010, ako súčasť súkromnej prezentácie vo vlajkovom obchode na Madison Avenue, Tom Ford predviedol dlho očakávanú dámsku kolekciu na niektorých svojich ikonách štýlu, vrátane.

Brilantné šaty žijú len chvíľu. Maximálne - do konca párty.

V súčasnosti existuje 49 offline obchodov Tom Ford a kútikov v nákupných centrách v Miláne, Tokiu, Las Vegas, Zürichu, Naí Dillí, Šanghaji a ruských mestách.

„Nevadilo by mi obliekať Baracka Obamu. Vyzerá dobre, ale obleky mu veľmi nesedia.“

Filmová kariéra

V marci 2005 Tom Ford oznámil otvorenie svojej vlastnej filmovej produkčnej spoločnosti Fade to Black, kde režíroval, produkoval a bol spoluautorom svojho prvého celovečerného filmu A Single Man (2008). Vo filme podľa rovnomenného románu Christophera Isherwooda si zahrali Colin Firth, Julianne Moore, Matthew Goode a Nicholas Hoult. Film mal premiéru na 66. ročníku filmového festivalu v Benátkach a v decembri 2009 bol celosvetovo uvedený film A Single Man.

Film získal niekoľko nominácií a ocenení, vrátane nominácie na Oscara za najlepšieho herca pre Colina Firtha, nomináciu na cenu Independent Spirit Award za najlepší prvý film a najlepší prvý scenár pre Toma Forda, nomináciu na Zlatý glóbus pre Colina Firtha a Julianne Moore za najlepšieho herca a Najlepšia herečka, ceny pre najlepšieho herca pre Colina Firtha na filmovom festivale v Benátkach a ceny BAFTA, cena Modrý lev na filmovom festivale v Benátkach a cena za vynikajúci film pre Toma Forda na udeľovaní cien GLAAD Media Awards.

Nominácie a ocenenia v módnom priemysle

• 1995: Medzinárodná cena Rady módnych návrhárov Ameriky (CFDA).
• 1997: Časopis People: 50 najkrajších ľudí
• 1999: Cena za ikonu štýlu - Elle Style Awards UK
• 2000: Najlepší medzinárodný dizajnér - VH1/Vogue Awards 2000: Cena klubu módnych redaktorov - Japan Award
• 2000: Muž roka - British GQ International
• 2000: Cena Superstar - Fashion Group International
• 2001: Dámska návrhárka roka – Council of Fashion Designers of America (CFDA)
• 2001: Najlepší módny návrhár – časopis TIME
• 2001: Dizajnér roka - GQ USA
• 2001: Špeciálne poďakovanie od predstavenstva – Council of Fashion Designers of America (CFDA)
• 2002: Najlepší návrhár doplnkov Yves Saint-Laurent – ​​Rada módnych návrhárov Ameriky (CFDA)
• 2003: Cena za prínos módy – Národné ceny za dizajn Coopera Hewitta Design Museum
• 2004: Rodeo Drive Walk – cena za štýl
• 2004: Medzinárodný zoznam najlepšie oblečených ľudí - Sieň slávy
• 2005: Cena André Leon Talley Contribution Award – Savannah College of Art & Design
• 2006: Prelomový dizajn príslušenstva - Príslušenstvo Awards Council Excellence (ACE).
• 2007: Cena Victora Russo - GLAAD Media Awards
• 2007: Osobnosť roka - DNR
• 2008: Pánsky dizajnér roka – Council of Fashion Designers of America (CFDA)
• 2009: Muž roka - GQ Nemecko
• 2010: Najlepší pánsky návrhár – Council of Fashion Designers of America (CFDA) (nominovaný)
• 2011: Muž roka – Magazín STATUS
• 2011: Medzinárodná dizajnérka roka - Elle UK
• 2011 : Muž desaťročia - GQ Rusko

Osobný život

Tom Ford je otvorene gay. S partnerom, novinárom Richardom Buckleym, spolu žijú od roku 1986 a chystajú sa adoptovať deti. Predtým bol Buckley redaktorom pánskeho magazínu Vogue Hommes International. V roku 1989 mu diagnostikovali rakovinu. Po Richardovej liečbe a uzdravení sa pár presťahoval z New Yorku do Talianska. Ford a Buckley momentálne žijú v Los Angeles, Londýne a Santa Fe.

„Ak zajtra náhle zomriem, 50 % môjho majetku pripadne štátu. Keby sme boli s Richardom heterosexuálny pár, nestalo by sa to.“

Mali aj troch psov foxteriérov. Prvý pes menom John žil s Fordom a Buckleym 14 rokov a stihol sa dokonca objaviť aj na móle. Dvojica sa teraz stará o dvoch psov, ktoré Ford režíroval vo svojom filme A Single Man.

"Do dôchodku pôjdem, až keď zomriem."

Rozhovor Toma Forda s Alice Kavanagh (13. februára 2012)

E.K.: Raz ste povedali, že vo veku piatich rokov ste snívali o tom, že budete mať 50 rokov. Aký je malý chlapec, ktorý sníva o 50-ke?
T.F.:Áno, je to naozaj šialené. Mala som šťastie, rodičia ma vychovali tak, že som bola atypické 5-ročné dieťa. Myslím si, že som bol vždy veľmi rezervovaný a od malička som presne vedel, čo chcem.

E.K.: Patríte medzi špičkových dizajnérov, no sama o sebe hovoríte, že ste hanblivá a zahľadená do seba. Myslíte si, že je možné uspieť v tejto dobe celebrít bez toho, aby ste venovali aspoň malú pozornosť svojej osobnosti?
T.F.: nie Dnes je na dosiahnutie úspechu potrebná pozornosť. Mám akúsi rozdvojenú osobnosť: v osobnom živote som veľmi hanblivý, nerád na seba upozorňujem a často trávim čas sám. Čo sa týka verejného života, veľmi skoro som si uvedomil, že by som sa mal zviditeľniť, že „hlas“ značky by mal vychádzať od dizajnéra, teda odo mňa. Spojenie s kupujúcim je veľmi dôležité, pretože ten si v istom zmysle kupuje osobnosť a vkus dizajnéra. Dnes je dôležité, aby bol dizajnér verejnou osobou.

E.K.:Raz ste povedali, že obliekanie je to isté ako brnenie. Pred čím sa týmto spôsobom chrániš?
T.F.: Myslím si, že tým, že sa človek oblieka a upravuje, získava určitú sebadôveru. Táto dôvera mu pomáha byť pripravený na každú situáciu.

E.K.:Je pre teba dôležité páčiť sa iným?
T.F.: Je to dôležité pre každého, nie? Nie je toto primárna túžba všetkých ľudí? Myslím si, že toto je jeden z dôvodov, prečo si ľudia kupujú luxusné veci: veria, že čím lepšie vyzerajú, tým viac sa ostatným páčia. V skutočnosti verím, že ľudia, ktorých to ťahá do sveta módy, sú spočiatku veľmi zraniteľní. Rovnako je to s umelcami a filmovými hercami. Majú potrebu byť milovaní.

E.K.: Svoje zbierky prezentujete formou súkromných, uzavretých podujatí, pretože nechcete byť závislí od recenzií od kritikov a tlače. Myslíte si, že môžu podobne existovať aj iné módne značky?
T.F.:Čomu sa chcem v prvom rade vyhnúť, je okamžité zverejňovanie fotografií oblečenia v tlači. Takmer všetky módne značky okamžite zverejňujú fotografie z prehliadky, takže ľudia si tieto fotografie pozrú, uvidia v týchto šatách známe osobnosti a potom vidia repliky oblečenia v kolekciách lacnejších značiek. To všetko sa deje pár týždňov po predstavení. Kolekcia teda v čase, keď sa dostane do obchodov, už nedýcha novotou. Vyzerá stará. Preto som sa rozhodol ukázať svoje zbierky súkromne a neukázať fotografie novinárom, kým sa oblečenie nedostane do predaja.

E.K.:Estetika, ktorú ste navrhli pre dom Gucci, definovala štýl deväťdesiatych rokov. Čo definuje štýl tohto desaťročia?
T.F.: Myslím si, že naša posadnutosť snažiť sa nejako definovať éru, v ktorej žijeme, je úplný nezmysel. Nemôžeme robiť skutočné závery o našej dobe, kým ju neprežijeme. Nadpisy ako „Film desaťročia!“ ma rozosmievajú, keď je rok 2011. Kto to môže vedieť, keď prešli len dva roky tohto desaťročia? Na definovanie vecí, ktoré charakterizujú (alebo budú charakterizovať) dekádu, je ešte priskoro. Každé desaťročie je spravidla reakciou na posledných desať rokov. Preto môžeme povedať, že v nasledujúcom desaťročí bude menej lesku a glamouru a najväčšia pozornosť sa bude venovať kvalite a obsahu. Ale zase, možno to bude úplne inak, to nemôžeme vedieť.

E.K.: Gucci roky sa niesli v znamení sexuálnej energie. Ako by ste definovali hranicu medzi sexualitou a pornografiou?
T.F.: Sex a ľudské telo nepovažujem za hanebné. Myslím si, že je to krásne, takže veľa ľudí môže povedať, že v mojej práci sa často vyskytuje sex. Nikdy som nerozumel strachu z nahého tela, ktorý dnes prevláda.

E.K.:Obdobie po Gucciho ste opísali ako krízu stredného veku. Ako ste to prežili?
T.F.: Povedal by som, že natáčanie môjho prvého filmu A Single Man bolo pre mňa akousi očistou. Na plátne sa premietala moja kríza stredného veku a nakrúcaním tohto filmu som sa mohol posunúť ďalej, prejsť do ďalšej fázy môjho života.

E.K.:Tento film je skutočným majstrovským dielom! Naozaj sa mi to páčilo. Prekvapil si ľudí tým, že si tým prešiel. Ste radi, že ste všetkým, ktorí vo vás neverili, mohli dokázať svoju hodnotu ako režisér?
T.F.:„A Single Man“ bol najosobnejší projekt, aký som kedy robil. Pozitívna reakcia verejnosti na tento film pre mňa znamená veľa.

E.K.:Ste znamením zverokruhu Panna a o Pannách je známe, že sú perfekcionisti. Usteľujete si každé ráno posteľ?
T.F.: Každé ráno? smeješ sa? Plním si ho aj v noci, keď idem na záchod.

E.K.:Možno je aj vaša toaleta ideálnym prostredím?
T.F.: Prirodzene, všetko je tam dokonalé. Ale myslím si, že mnohých viac prekvapí, ako mám usporiadaný šatník.

E.K.: Myslíte si, že váš perfekcionizmus môže byť pre ostatných nepríjemný?
T.F.: Vždy hovorím Richardovi [Richard Buckley, dlhodobý partner Toma Forda], že má šťastie, že môže odísť z domu a mňa tam nechať. A nemôžem pred sebou utiecť.

E.K.: Zdá sa, že neustále pracujete. Čo robíš vo svojom voľnom čase?
T.F.: Mám šťastie, pretože moja práca ma baví viac ako kohokoľvek iného na svete. Navrhovanie oblečenia, interiérov a tašiek je to, čo robím najradšej. Vo voľnom čase rada športujem, turistika, tenis, joga a lyžovanie.

E.K.: Viem, čo ste povedali o tom, že peniaze, majetok a životný štýl nestačia ku šťastiu. Čo robí váš obraz života úplným?
T.F.: Bez tieňa pochybností môžem povedať, že pre mňa sú najdôležitejšie v živote moje vzťahy s inými ľuďmi.

E.K.:Kde sa cítite najšťastnejšie?
T.F.: Som rád, keď trávim čas na mojom ranči v Santa Fe s Richardom a našimi psami a koňmi.

E.K.: Dobre, tak posledná otázka. Ohodnoťte bozk Terryho Richardsona na desaťbodovej stupnici.
T.F.: Nemyslím si, že by sa bozkávanie malo posudzovať.

Rozhovor s Tomom Fordom od Lisy Isnerovej pre časopis GQ (25. januára 2012)

L.I.:Ahoj Tom. Ako sa máš?
T.F.: U mňa je všetko v poriadku. Počkaj chvíľu, tento rozhovor chcem urobiť poležiačky.

L.I.: Dobre, berme to ako dovolenku. Pri pohľade na vašu kariéru môžete pokojne povedať, že úspech si vás našiel veľmi ľahko.
T.F.: Vôbec nie! Mám takmer 50 rokov! Dizajnérom som 25 rokov.

L.I.: Ale pohybovali ste sa tak rýchlo a dosiahli ste tak veľa. Ste úplne zbavení strachu?
T.F.: Som absolútne nebojácny! No, samozrejme, nie je to celkom pravda. Mám tendenciu byť neustále vzrušený a posadnutý vecami, ale nedovolím strachu, aby mi prekážal v tom, čo naozaj chcem robiť. Verím v osud a že sa splní. Vždy som mal akýsi vnútorný hlas a naučil som sa ho počúvať.

L.I.: Žijete život, ktorý ste mali žiť?
T.F.:Žijem presne taký život, aký som plánoval žiť, keď som mal päť rokov. Môj život priniesol niekoľko vecí, ktoré som nemohol predvídať a veľa vecí mi dal. Myslel som si, že hmotné statky mi prinesú šťastie, ale nestalo sa tak. A vďaka tomu som sa naučil rozlišovať dôležité od nezmyselného.

L.I.: Čo ak zajtra prídeš o všetko?
T.F.: Ak zajtra zrazu všetko stratím, nebudem šťastnejší ani nešťastnejší ako teraz. Nedávno som svojmu partnerovi Richardovi povedala: "Konečne mám pocit, že sme teraz tak šťastní, ako keď sme bývali v našom prvom byte na Manhattane a keď sme nemali peniaze."

L.I.:Obaja ste sa za tie roky veľmi zmenili.
T.F.: Tvrdo sme na tom pracovali. Zdá sa mi, že pred pár rokmi prišiel moment, kedy by sme si ľahko povedali, že nič nefunguje a treba prestať. Aj keď, možno so mnou Richard nebude súhlasiť, pretože je odo mňa starší, je racionálnejší a menej dramatický. Pre mňa je všetko čierne alebo biele. Možno dnes nie som celkom taký, ale dlho som všetko videl buď čierne, alebo biele, rozlišoval som len úspechy a neúspechy a nesnažil sa hľadať stred.

L.I.:Ako ste našli túto zlatú strednú cestu?
T.F.: Keď som mal 40, dosiahol som najnižšiu úroveň a nebol som spokojný s tým, čo som robil pre Gucciho. Pracovala som príliš tvrdo, zmietala som sa medzi Parížom, Milánom a Londýnom, navrhla som 16 kolekcií ročne a bola som veľmi unavená a vyčerpaná. Bol som sklamaný a vyčerpaný. A tento pocit po odchode z Gucciho ešte zosilnel. Cítil som sa, akoby som prestal byť človekom. Do zarábania peňazí sa vložilo príliš veľa energie. Boli pre mňa veľmi dôležité, no potom som začal chápať, že peniaze mi neprinášajú a prinesú šťastie, ktoré som od nich očakával. Moderná kultúra sa nás snaží presvedčiť, že ak chcete byť šťastní, musíte zbohatnúť. Musíte bývať v takom a takom dome, nosiť také a také topánky, kupovať také a také ... A ja som tomu všetkému veril, všetko som si kúpil. Mal som však šťastie, že som uspel a pochopil, že peniaze a materializmus nie vždy prinášajú šťastie. Neurobili mi radosť. Počas toho obdobia odosobnenia, neistoty z budúcnosti, alkoholu a pokusov o uzdravenie ma prinútili prehodnotiť všetko vo svojom živote. V dôsledku toho som sa stal duchovnejším.

L.I.:Na čo myslíš?
T.F.: Nechcem tým povedať, že chodím každú nedeľu do presbyteriánskeho kostola ako v detstve. Práve som začal veľa čítať a jasnejšie som pochopil, že som duchovný človek. Vždy som chápal cestu vesmíru a vedel, ktoré dvere sa oplatí otvoriť a ktoré nie. Pochopil dôležitosť vnútorného hlasu. Ale keď som sa stal úspešným, zabudol som na to všetko a stratil som smer. Po prehodnotení názorov na mnohé veci som si uvedomil, že vytváranie predmetov ma robí šťastným. Rád robím veci.

L.I.:A potom ste opustili Gucci, presťahovali ste sa do Los Angeles a štyri roky ste pracovali na filme „A Single Man“.
T.F.: Asi po roku a pol začala celá módna tlač písať niečo ako: "Dúfame, že vo filmoch neuspeje a neurobí." Ľudia v módnom priemysle sa pohybujú veľmi rýchlo a rovnakú rýchlosť očakávajú aj od všetkého ostatného. Môžete urobiť kolekciu za štyri alebo päť mesiacov, potom ďalšiu kolekciu, ale toto číslo nebude fungovať s kinom.

L.I.: Neprekážalo vám, že sa film vyrábal tak dlho?
T.F.: Najprv som sa obával, ale keď som sa pozrel späť, uvedomil som si, že som to nemohol urobiť skôr. V čase, keď som pracoval na A Single Man, som bol presne tam, kde som potreboval byť, aby som mohol nakrútiť tento film. Ide o rovnaký návrat k dámskym kolekciám. Moji priatelia mi stále hovorili, že by som mala opäť navrhovať dámske oblečenie. Vedel som však, že na to ešte nie som pripravený, pretože som ešte nenašiel, čo povedať, a nenašiel som spôsob, ako to urobiť tak, aby ma to bavilo. Keď som všetko zvážil a rozhodol sa vrátiť, pomyslel som si: „Dobre, budem v tom pokračovať, len ak ma to bude baviť. Len čo ma to prestane baviť, firmu zavriem alebo predám.“ Ide o to, že ak práca nie je zábavná, tak to ani nejde. Moje najnovšie kolekcie pre Gucciho a Yvesa Saint Laurenta boli jedny z mojich najlepších prác. Boli krásne, šaty boli ušité veľmi dobre, som na tieto kolekcie hrdá... Vznikli však bez radosti. Boli vytvorené s disciplínou. Moje skoršie kolekcie pre Gucciho vyžarovali radosť, pretože to bolo v tom čase pre mňa nové, bavilo ma vytvárať tieto kolekcie a myslím, že to bolo aj vidieť. Veci vyrobené s láskou hovoria samé za seba. A keď žena prejde okolo vešiakov, tieto veci sa k nej začnú prihovárať. Žena im odpovie a kúpi ich. Verím, že energiu je možné prenášať cez materiálne veci, keď ich vytvárate.

L.I.: Toto je veľmi duchovná myšlienka.
T.F.: To je všetko. Ak by som si teraz mal vybrať náboženstvo, bol by to taoizmus alebo dokonca Vedanta... alebo indiánske náboženstvo. Musím povedať, že verím, že Indiáni mali správny vzťah k prírode. Rešpektovali ju a chápali, čo od nej potrebujú. Milujem prírodu, pretože všetko v nej má zmysel. Ak trávite čas u nás na ranči alebo niekde inde v prírode, tak všetko, čo vás trápi, sa jednoducho vyparí. Najväčší problém je, že sme stratili kontakt s prírodou, s tým, na čom vo svete skutočne záleží.

L.I.:Nie je to smiešne, že ste stále v biznise, ktorému dominuje vizuálna stránka, a to veľmi povrchne.
T.F.: Vždy som zmietaný medzi týmito skutočnosťami. Je to ako paradox, pretože na jednej strane tu sedím a hovorím o tom, čo mi umožnilo nájsť rovnováhu a cítiť sa šťastne, a na druhej strane tvorím veci, ktoré majú dátum spotreby. Pracujem v odvetví, ktoré môže spôsobiť, že ľudia budú nešťastní a neistí z toho, že nemajú to či ono. Preto sa v tejto etape života snažím vytvárať produkty, ktoré majú budúcnosť. Ak máte to šťastie, že máte dostatočný príjem na to, aby ste tieto veci vlastnili, prinesú vám do života čistú radosť. Ale radosť vám neurobia.

L.I.:Ale môžu vám pomôcť cítiť sa šťastne.
T.F.: Možno je to tak. Tieto veci však v konečnom dôsledku nič neznamenajú. Verím, že všetko na tomto svete má vlastnosť byť pominuteľné. Ak sklo rozbijete, potom sa nie je čoho obávať, pretože sa vráti do stavu piesku a prachu, z ktorého bolo vytvorené. Všetko na svete sa pohybuje v kruhu a energia len mení formy.

L.I.:Myslím, že si sa stal zábavnejším, odkedy si prestal piť.
T.F.: Je to preto, že som šťastnejší. Nepil som preto, aby som sa uvoľnil, ale aby som unikol od problémov. Alkohol oslabuje zábrany, ale zákazy existujú z nejakého dôvodu. Alkohol bol pre mňa spôsob, ako sa dostať cez veci, ktoré som nechcel robiť. Teraz nepijem a nerobím také veci. Ak nechcem ísť na párty, tak tam nejdem.

L.I.:Máte americkú krv?
T.F.: Nie, moja rodina pochádza zo Škótska. Ale Nové Mexiko bolo pre mňa vždy príjemné miesto.

L.I.: Cítili ste sa v detstve ako čudáci?
T.F.: Myslel som si, že som skvelý a všetci ostatní sú hlúpi.

L.I.:Ako ste sa vtedy obliekali?
T.F.: Veľmi čudné! Nenosil som košele s krátkym rukávom. Polokošele s krátkym rukávom sú jedna vec, no aj tak sa mi nepáčia muži v tkaných košeliach s krátkym rukávom. Vždy som nosila košele s dlhými rukávmi a rukávy som si vyhrnula až po plecia tak, že vyzerali ako obrovské manžety. V prvej a druhej triede som nosila aj kufrík. Za to ma často bili. Potom, v 70. rokoch, som prešiel obdobím rozšírených košieľ s kvetinovou potlačou. Nechal som si narásť vlasy, takže som chvíľu vyzeral ako dievča.

L.I.:Som si istý, že ste boli úžasní!
T.F.: Keď som bol mladý, bol som pekný. Aj v osemnástich rokoch som bol viac roztomilý ako pekný. Nehovorím to z márnivosti, len si myslím, že vekom sa stávam krajšou.

L.I.: V čom podľa vás vyzerajú ženy v Paríži, New Yorku a Los Angeles inak?
T.F.: Sú veľmi odlišné. Aj keď musím povedať, že za posledných 15 rokov sa hranice trochu zotreli. Verím, že štandardy krásy v Los Angeles a Londýne sú rovnaké. V Los Angeles a Londýne majú všetky ženy, aspoň z určitej skupiny, blond vlasy, umelé prsia a pery. V New Yorku sú veci čoraz ťažšie. Ľudia sú v strese a je to vidieť aj na spôsobe plastickej operácie. Verím, že najsexi ľudia na svete sú Taliani, Španieli a Francúzi. Sú prirodzené, a to je pre nich stále veľmi dôležité.

L.I.:Dobre, teraz mám pár otázok o veľkosti tvojich cností.
T.F.: Neznášam rozhovory, takže sa vždy snažím uistiť, že rozhovor je o tom, o čom chcem hovoriť.

L.I.: pravda?
T.F.:Áno, v skutočnosti som veľmi hanblivý. Nikto tomu však neverí.

L.I.:Naozaj by to nikoho nenapadlo.
T.F.: Mojou prácou je výkon. Ale mojou skutočnou prácou sú kancelárske stretnutia a dizajnérske práce. A milujem túto časť. Milujem prinášať nápady do života. Ale nerád o tom hovorím, pretože to nie je kreatívne.

L.I.:Musíte robiť všetko dobre?
T.F.:Áno, neznášam, keď veci nefungujú.

L.I.: A budete to skúšať, kým neuspejete?
T.F.: Ak to stojí za to, tak áno.

L.I.:Zdá sa, že ste silný človek.
T.F.: Verím svojim inštinktom.

L.I.:Ako ich rozlíšite medzi všetkými týmito myšlienkami vo vašej hlave?
T.F.: Nehovorím, že by ste nemali premýšľať a premýšľať. Musíte používať mozog, ale mali by ste pochopiť, že ide o úplne iný orgán.

L.I.:Bol vo vašom živote rozhodujúci moment alebo osoba?
T.F.: Každú chvíľu, každý krok. Keby som zostal v Texase, bol by som úplne iný človek ako ten, ktorý sa presťahoval do Nového Mexika. Ovplyvnilo ma aj ďalšie sťahovanie do New Yorku a stretávanie sa so všetkými ľuďmi, s ktorými som sa tam rozprával. Každý krok v mojom živote ovplyvnil ďalší krok.

L.I.:Ako sa cítite, keď vás fanúšikovia a obdivovatelia neustále vešia?
T.F.: Chlapi na mňa nikdy neskočia. A dievčatá na mňa narážajú, pretože je to zábavné, pretože vedia, že som gay.

L.I.:Dievčatá ako ty.
T.F.: No mám rád dievčatá.

L.I.:Si ten najpriamejší gay, akého poznám.
T.F.: Myslím, že všetci sme na kĺzavej škále sexuality. V určitom bode som bol rovný, spával so ženami a zamiloval som sa do nich. Ale teraz mi je s Richardom dobre. Môžem povedať, že keby som nebol s Richardom a stalo sa, že by som stretol ženu, ktorá by mi vyhovovala, tak by som s ňou mohol byť celkom spokojný. Biologicky ma rovnako priťahujú muži aj ženy. Ale na emocionálnej úrovni ma ženy nepriťahujú tak ako mužov.

L.I.:Koho fotíš najradšej – ženy alebo mužov?
T.F.: To sú rôzne veci. Ženy považujem za neuveriteľne krásne. Aj muži mi pripadajú krásni, ale ich sexualitu vidím inak ako sexualitu žien. Ak má muž silný sexuálny magnetizmus, môžem mať problém s natáčaním. Pri ženách môžem zostať objektívnejší.

L.I.: Na telo a proporcie sa pozeráte očami sochára.
T.F.: Nie som sochár, ale robím to. Robím to s topánkami. Pamätám si, ako som v siedmich rokoch sedel na zadnom sedadle auta a pozeral na topánky, ktoré som si práve kúpil. Bol som blázon z toho, že tvar jednej z nich vybočoval z proporcií. Prišiel som domov, vyzul som si topánky a už som si ich neobul.

L.I.: Je niečo, čo ľutuješ?
T.F.: Neľutujem nič, čo som kedy v živote urobil. Aj keby to boli tie najhlúpejšie a najhlúpejšie skutky. Neľutujem ani to, že som sa raz pred Davidom dotkol pŕs Victorie Beckhamovej, a preto sa so mnou šesť mesiacov nerozprával, takže som musel poslať kvety a ospravedlnenky. Neľutujem to, lebo ma to niečo naučilo. "Hej, potom by si nemala toľko piť a robiť takéto veci pred svojimi manželmi."

L.I.:Myslím, že si ľudia myslia, že ste "Pán Dokonalý".
T.F.: Bože, pripadám si taká nedokonalá. Keby ľudia poznali skutočného mňa, nenávideli by ma.

L.I.:čo si skutočný?
T.F.: Som veľmi nebezpečný.

L.I.:Nemyslím si, že si nebezpečný. No možno len trochu. Myslíte si, že túto kvalitu rokmi strácate?
T.F.: Je to tak, som čoraz menej nebezpečný.

L.I.:No, to je ďalší dôvod, prečo starnutie nie je také zlé, však? Ak by vám povedali, že sa môžete vrátiť do akéhokoľvek veku, aký vek by ste si vybrali?
T.F.: nie Ani by som nechcel späť svoje staré telo.

L.I.:Kde budeš, keď budeš mať 85?
T.F.: Mám predstavu, ale je to menej jasné, ako keby ste sa na to pýtali pred piatimi rokmi. Ideálna odpoveď na dnes by bola: Budem bývať v Santa Fe a nechám si zbelieť vlasy! Na 85 ročného muža budem vyzerať celkom dobre. Dúfam, že robím jogu, aby som zostal flexibilný a mohol sa ohýbať a pohybovať sa normálne. A pravdepodobne sa budem viac venovať filmu ako móde. Alebo možno budem robiť sochy z hliny.

L.I.:To by bolo skvelé.
T.F.: Neviem presne, ako budem vyzerať, ale viem, že sa budem snažiť vyzerať čo najlepšie. Starostlivosť o môj vzhľad je neoddeliteľnou súčasťou môjho života.

L.I.:Milujem ťa, ale musím ísť. Dostali sme veľa skvelých informácií!
T.F.: Aj ja ťa ľúbim a ďakujem za všetko.

Oficiálna stránka: www.tomford.com