Napoleonovo zlato kde hľadať. Kde sú ukryté Napoleonove poklady. Kde inde môže byť

ZATIAĽ SA NENAŠIEL ANI JEDEN POKLAD NAPOLEÓNA!

8. októbra. sobota. Dnes sa zo mňa stal hľadač pokladov. Triedila som babičkinu knižnicu a našla som starú knihu o Napoleonovi. Čítal som toľko, že som skoro zabudol ísť spať. Z tejto knihy som sa dozvedel, že keď sa Napoleon v roku 1812 stiahol z Moskvy a zastihla ho zima, rozhodol sa zbaviť pokladov, ktoré si niesol z Kremľa... Francúzi našli v lese hlboké jazero Semlevsky a vysypali ho všetky škatule do nej... »

Toto je úryvok z denníka Alice, mladej hrdinky fantastického príbehu Kira Bulycheva „Napoleonov poklad“. Dievča si spomenulo, že rok predtým navštívila so svojím otcom Semlevské jazero v regióne Smolensk. Že sedela na brehu a predstavovala si, ako tento odľahlý kút vyzeral v rozprávkových časoch: „Morská panna mohla žiť v jazere a starý škriatok obdivoval, ako pláva z brehu. Vôbec ma neprekvapilo, že sa tu môže skrývať poklad. A chcel som to nájsť."

Detský, knižný, naivno-romantický pohľad Bulychevovej Alice nemá nič spoločné s realitou. Je jasné, že hľadanie pokladov, ich samotný pôvod, impozantné osobnosti, ktoré ich pochovali – to všetko je a priori spojené s tajomnosťou, s ďalekými blúdeniami, so slobodným vetrom. Je zrejmé, že samotné slovo „poklad“ reflexne evokuje srdečné predstavy hrdinov Stevensona, Defoa, Verna, Twaina, sovietskeho spisovateľa Andreja Nekrasova s ​​kapitánom Vrungelom a lode „Trouble“.

"Pešiaci boli vyčerpaní pod váhou svojich tašiek"

S pokladmi Bonaparte je však situácia iná. A nie len iné, toto je druhý pól: žiadna romantika, žiadne tropické ostrovy, žiadne karty kapitána Flinta. Tajomstiev je však dosť – 200 rokov nevyriešené sú posiate celou cestou, po ktorej išla cisárska armáda z Moskvy na západ, k hraniciam. História napoleonských pokladov je históriou ústupu, alebo skôr úteku. Tragické, hanebné. Ústupy nie sú ani tak v geografickom zmysle, ale v ľudskom zmysle. Odísť od seba, od svojej veľkosti, od udatnosti, od integrity.

Napoleon opustil Moskvu napoludnie 19. októbra 1812. Jeho pobočník, brigádny generál Philippe-Paul Segur, cituje veliteľovo zvolanie: „Poďme do Kalugy! A beda tým, ktorí mi stoja v ceste!“

Vojsko, ktoré sa pohybovalo po širokej kalužskej ceste v rade ôsmich vozov, nedokázalo do večera úplne opustiť mesto. V tom čase mala Napoleonova armáda viac ako 14 tisíc jazdcov, 90 tisíc peších a 12 tisíc nebojujúcich. Nasledoval vozňový vlak s „moskovskou korisťou“, ktorá podľa oficiálneho osvedčenia ruského ministerstva vnútra predstavovala asi 18 libier zlata, 325 libier striebra a neurčité množstvo kostolného náčinia, ikon v zlatých rámoch, staroveké zbrane, kožušiny ... Časť predmetov z drahých kovov sa sypala do zliatkov s písmenom N na počesť cisára. Na tento účel boli v katedrále Nanebovzatia v Kremli vybavené taviace pece.

„Napoleon nariadil vyniesť všetky kremeľské trofeje, vyzdvihnúť diamanty, perly, zlato a striebro z kostolov. Dokonca nariadil odstrániť pozlátený kríž z kupoly Ivana Veľkého, - napísal dôstojník Vien Marengone. - Odvliekli sme všetko, čo uniklo požiaru. Najelegantnejšie a najluxusnejšie koče jazdili popretkávané vozmi, droshkami a vozmi plnými proviantu. Tá predstava mi pripomenula vojny ázijských dobyvateľov.“

Maršali Beauharnais, Davout, Ney, Mortier, Murat mali svoje vlastné konvoje s korisťou. Tu je svedectvo britského vojenského agenta v ruskej armáde Roberta Wilsona: „Počas celých prechodov boli delostrelecké kusy, nemocničné a potravinové vozíky a dokonca aj drošky naložené korisťou ťahané v troch alebo štyroch radoch; pešiaci boli vyčerpaní pod váhou svojich tašiek.

V prvých dňoch po odchode Francúzov z Moskvy bolo počasie pomerne jasné, no 23. októbra začalo pršať a v okamihu podmylo cesty. Keď sa Bonapartova armáda blížila k Malojaroslavcom, stretla sa s opevnenou a doplnenou ruskou armádou pod velením Kutuzova. Počas dňa 24. októbra mesto osemkrát zmenilo majiteľa a do súmraku zostalo Napoleonovi. Kutuzov sa stiahol tri kilometre na juh, čím zablokoval cestu nepriateľa do Kalugy a južných oblastí Ruska. Cisár nariadil časť vagónov opustiť a opustené vozne spáliť. Do ohňa letelo len to najmenej cenné a kompaktné: oblečenie, starožitnosti, obrazy. Nikto sa neponáhľal rozlúčiť sa so zlatom a striebrom - zatiaľ. No zaostávajúci vojaci zo zadného vojaka museli - na príkaz generála Gerarda, veliteľa 3. pešej divízie 1. zboru maršala Davouta - vyložiť svoje batohy a ich obsah hádzať do riek, jazier, priekop s vodou.

Napoleonská armáda začala postupovať smerom na Smolensk. 27. októbra bol Bonaparte vo Vereji, 28. - v Mozhaisku, 30. - v Gzhatsku, 1. novembra - vo Vyazme, 2. - v Semleve, 3. - v Slavkove, 5. - v Dorogobuži , 7. novembra - v obci Michajlovo. Na rozdiel od Napoleonovho rozkazu urýchliť pochod sa však jednotky a vozy značne natiahli. Celé 200-kilometrové ťaženie sprevádzali nepretržité útoky kozákov a partizánov, tie však ustupujúcim jednotkám zatiaľ vážnejšie škody nespôsobili. Cesta za Smolenskom sa zmenila na súvislý francúzsky cintorín, avšak bez krížov, mien a hrobov.

falošná stopa

Pojem „Napoleonov poklad“ sa často spája s jedným zemepisným názvom. Tým, čo znie z úst hrdinky diela Kira Bulychev.

Philippe-Paul Segur píše: „Od Gzhatska po Michajlov, dedinu medzi Dorogobuzhom a Smolenskom, sa v cisárskej kolóne nestalo nič pozoruhodné, okrem toho, že korisť odvezenú z Moskvy sme museli hodiť do Semlevského („Stoja“). Jazero: tu to boli potopené delá, starodávne zbrane, vyznamenania Kremľa a kríž s Ivanom Veľkým. Trofeje, sláva, všetky dobrodenia, pre ktoré sme všetko obetovali, sa nám stali bremenom; teraz otázka nebola, ako si vyzdobiť život, ale ako ho zachrániť.

Na tieto riadky sa spolieha aj slávny Škót Walter Scott. V roku 1835 vyšlo v Petrohrade 14 zväzkov jeho diela „Život Napoleona Bonaparta, cisára Francúzov“. Scott v nadväznosti na pôvodný zdroj v osobe Segura uvádza: „Napoleon nariadil, aby moskovská korisť: staroveké brnenie, delá a veľký kríž od Ivana Veľkého boli hodené do jazera Semlevskij ako trofeje, ktoré nechcel vrátiť a ktoré nemal možnosť nosiť so sebou.“

Po tomto prečítaní sa vtedajší generálny gubernátor Smolenska Nikolaj Chmelnický ihneď v zime pustil do hľadania štyroch tisíc rubľov pridelených zo štátnej pokladnice. Stovky roľníkov robili diery v ľade, pomocou hákov prehrabávali dno, no, žiaľ, narazili len na kamene. Pátranie bolo prerušené. No odvtedy a dodnes na jazere doslova žijú generácie nadšencov. Pátrači sa buď pokúšajú potápať, snažia sa nájsť cennosti pod vodou, alebo prehľadávajú pobrežie v nádeji, že narazia na nejaký znak pokladu. márne.

A stojí za zváženie: prečo Napoleonov pobočník, ktorý mimochodom netrpel bolestivým altruizmom, vydal presné pohrebisko „moskovskej koristi“, do ktorej sa Francúzi skôr či neskôr vrátia? A prečo, naopak, nepostaviť hľadačov pokladov na zlú koľaj? V skutočnosti cisár nemal dostatočný dôvod utopiť vozíky v jazere Semlevsky. Konvoj ešte koncom októbra nebol taký rušivý, zima ešte tak nepotrápila. Od nádrže stratenej v lese po starú smolenskú cestu - asi kilometer. Teoreticky by to Francúzi mohli využiť, hoci ťahať ťažké kamióny cez močaristú krajinu, cez bahnisko, ktoré občas nezamŕza ani v zime, nie je triviálna úloha.

Áno, v roku 1813 semlevský statkár Biryukov predložil zemskému súdu asi 40 delových vozov nájdených v jeho pozemkoch. To znamená, že francúzske delá v skutočnosti neboli vyvezené ďalej ako do tejto oblasti. Ale čo jazero?

V XX storočia sem opakovane - napríklad v roku 1912, v roku 1961 a v roku 1980 - odchádzali amatérske výpravy. Našli len polozhnité uniformy, fragmenty vozov, konské kosti, jednotlivé mince, gombíky a podobne. Na dobrovoľnej báze boli v dizajnérskej kancelárii a výskumných ústavoch dokonca vyvinuté špeciálne zariadenia pre nadšencov, ktoré pomáhajú pri hľadaní pokladov. Geofyzici merali najmä magnetické pole nad hladinou vody. Výsledky naznačujú prítomnosť významných množstiev kovu na dne. Či sú tam ale „napoleónske poklady“ alebo trosky lietadla, ktoré padlo vo Veľkej vlasteneckej vojne, prístroje nedokážu určiť. Je pravda, že chemický rozbor vody je veľavravný: striebra je v nej stokrát viac ako je norma! Nenormálne vysoké je aj percento zlata, medi, cínu a zinku.

Vizuálny prieskum, ktorý sa potápači pokúsili vykonať, však nič nedal, pretože v maximálnej hĺbke 21 metrov posledných 14 až 15 metrov padá na bahno. Kvôli tomu je viditeľnosť v jazere zo značky päť alebo šesť metrov už nulová. Práce sa vykonávali v zime a potápači sa vrhali do vody s nulovou teplotou vo vojenských potápačských oblekoch, pričom sa zvnútra zahrievali sto gramami alkoholu.

Podľa nových máp, ktoré najnovšia vlna pátračov kontroluje, v blízkosti nie sú žiadne ďalšie jazerá. Je zrejmé, že za 200 rokov sa miestne geografické krajiny zmenili na nepoznanie. A ak si vezmete starú kartu? Podrobný „Plán okresu Vyazemsky z roku 1803“ okrem jazera Semlevsky uvádza najmenej osem ďalších priehrad, ktoré v tejto oblasti existovali. A všetky sú nielen päť alebo desaťkrát väčšie ako Standing, ale nachádzajú sa oveľa bližšie k Starej Smolenskej ceste. Philippe-Paul Segur si mimochodom mohol pomýliť jazero s priehradou - vo vojnovej vrave a dokonca aj podľa nespoľahlivých, primitívnych máp svojej doby.

V rokoch 1933-1938 bola väčšina priehrad spustená. Teraz sú v týchto miestach priehlbiny a podľa elementárneho výpočtu sa od roku 1812 do 30. rokov 20. storočia mohlo na poklade usadiť asi jeden a pol až dva metre spodných sedimentov. Pridajme ďalšie kultúrne vrstvy a zvláštnosť „hrúd mŕtveho muža“ ísť do zeme a získať maximálne tri metre. Možno by ste sa nemali pozerať vo vode, ale na súši?

Tajomstvo "ostrého kameňa"

Ale späť do krutej jesene roku 1812. Počnúc od Smolenska, kam Napoleon vstúpil 8. novembra a odišiel 13. novembra, sa situácia pre jeho armádu dramaticky zmenila. V mŕtvom, napoly spálenom meste čakali ustupujúce pluky na úder, ktorý napokon zlomil ducha vojsk. Smolensk nedal ani jedlo, ani odpočinok. Takmer všetky kone padli, keďže sa nedalo zohnať krmivo. Disciplína sa zrútila ako domček z karát, nepomohli ani popravy. Francúzski dôstojníci v súkromných listoch informovali, že za súmraku a v noci bol muž s chlebom v rukách vystavený nevyhnutnému útoku na ulici.

V Smolensku mal Bonaparte v zbrani až 50-tisíc vojakov, z toho päťtisíc jazdcov a približne rovnaký počet zranených vojakov. Potom udreli prvé mrazy, začalo snežiť.

Cisár nevedel, či prezimuje a ako dlho zostane v ruskom meste, ale potom ho zastihla správa z Paríža o „sprisahaní generála Malea“, republikána, ktorý sa neskôr zatkol a zastrelil. pred tým urobiť rozruch - ujsť z väzenia, zraniť ministra vojny. Musel som zmeniť plány...

Bonaparte pri odchode zo Smolenska rozdelil armádu do štyroch kolón. Čo využil generál Miloradovič, ktorý 15. novembra zaútočil na Francúzov pri obci Krasnoje a zajal dvetisíc ľudí.

Jazdci Záchranárov Ulanského pluku zajali konvoj 1. zboru maršala Davouta s moskovskými trofejami vrátane zlata a striebra v hodnote 31-tisíc rubľov. Bez čakania na Neyov zadný voj Napoleon so starou gardou a zvyškami Davoutovho zboru prelomili bariéry vojsk generála Tormasova do Orše na území dnešného Bieloruska. Tu prezrel armádu a odhalil strašné straty. Zranení a opozdilci tvorili v každom prápore až 70 percent. Počet bojaschopných vojakov sotva dosiahol 20 tisíc.

Čo sa týka pokladov, bádatelia v XIX a začiatkom XX storočia ukázal na jazero južne od Orsha, neďaleko mesta Beaver, okres Senno, provincia Mogilev. „Mnohé „vojenské osoby“ dokazujú, že trofeje z roku 1812 a veľký útek Francúzov ležia na dne,“ napísali v roku 1911 noviny Novoye Vremya.

Pri tragickom prechode Bereziny 26. až 27. novembra bola časť „moskovskej koristi“ opäť podľa povestí zasypaná a zatopená na viacerých miestach. Je známe, že po vojne okolití vlastníci pôdy prinútili svojich nevoľníkov, aby sa ponorili do vôd rieky a hľadali klenoty opustené Francúzmi.

Po Berezine, keď sa Napoleonova armáda pohybovala po ceste z Borisova do Molodechna, mrazy prudko zosilneli: teplota klesla o 15-16 stupňov - na mínus 25-28 stupňov Celzia. Vojaci mrzli po ceste, pri bivakoch, pri ohniskách. Kutuzov napísal svojej manželke, že na jednej verst od stĺpa k stĺpu napočítali 117 zamrznutých Francúzov. Podľa legendy sa pri dedine Motygol úplne vyčerpaný cisár zastavil na noc na panstve Selishche. Sprevádzal ho prápor starej gardy, ktorý sprevádzal voz naložený dubovými sudmi zlata. V Selishche jeho blízki hlásili, že nie je možné prepraviť náklad ďalej: kone spadli a nebolo kde získať nové. A potom Napoleon nariadil pochovať zlato. Štábni dôstojníci vykonali rozkaz pod rúškom noci a ako vodidlo si vybrali obrovský špicatý kameň.

Do roku 1840 sa o poklade nič nevedelo. Potom sa na panstve začal stavať nový pánsky dom. Pod základom roľníci priniesli kamene z polí. Čoskoro prišiel z Francúzska muž s plánom a oznámil, že hľadá sudy zakopané v roku 1812. Ale po 28 rokoch plocha nezodpovedala plánu. „Ostrý kameň“, na ktorom je vytesaný znak v tvare podkovy, bol objavený po dlhom hľadaní – na pravej strane verandy v rohovom základe domu. Vytrvalé pátranie po tom, odkiaľ sa kameň vzal, však k ničomu neviedlo – nikto si to nepamätal. Francúz odišiel...

„Pre mňa, priatelia! Poďme vyplieniť konvoj!"

Územie bývalých provincií Vilna a Kovno - juh a západ Litvy - oblasť, kde rok 1812 zanechal veľa stôp. A najtragickejšie pre napoleonskú armádu. Po desaťročia tu roľníci nachádzali zbrane, šable, sekáčiky, úlomky uniforiem a nábojov, gombíky, spony, mince, vrátane zlatých 20-frankových. A - kosti, kosti, kosti... Mnoho tisíc pozostatkov v masových hroboch.

Tradície poukazujú aj na miesta, kde sa dajú ukryť poklady. Napríklad pri dedine Evie na starovilnskej ceste Francúzi zaplavili kamión s peniazmi a dokladmi. Zlaté ingoty boli údajne vhodené do jazera neďaleko Zakretu, predmestia Vilny. V strede je zlatá XIX storočia neúspešne pátrali po Nemcovi Millerovi. A v máji 1826 sa na ruskej misii v Karlsruhe objavil Francúz Jean Petit a vyhlásil, že pozná miesto pokladu zakopaného v okolí Vilna. Požiadal o pas a pomoc. Tvrdil, že vie o ďalších cennostiach ukrytých „v dutých stromoch a jaskyniach“. Ruská vláda sa už vtedy veľmi zdráhala vydávať licencie na prieskum. A návrh Jeana Petita sa nepovažoval za hodný pozornosti.

Nasledujúci polofantastický, ale skutočný prípad je spoľahlivý. V novembri 1812 sa na 14. verst polotskej magistrály pod mostom cez rieku Vileika ukrýval roľník z dediny Mitskuny Jurij Makovskij. Po moste sa pohybovala ustupujúca francúzska jednotka. Makovský si všimol, ako vojaci zhodili z mosta ťažký predmet. Keď Francúzi prešli, dedinčan sa nebál ponoriť do ľadovej vody. A vytiahol na breh sud zlata, čo jemu a jeho rodine vystačilo na 30 rokov.

O osude „moskovskej koristi“ a cisárskej pokladnice rozhodoval až Vilna. V tom čase Napoleon odovzdal velenie Muratovi a odišiel do Paríža. Na ceste medzi Vilnom a Kovnom sa 10. decembra pred zľadovateným výstupom na horu Ponar bezradne zastavili vozíky ťahané vyčerpanými koňmi. „Vaše Veličenstvo, viete, že poldruha ligy od Vilny je roklina a veľmi strmý kopec,“ hlásil maršal Bertier z Kovna 12. decembra. - Prísť tam o piatej ráno, všetko delostrelectvo, celý vojenský konvoj bol hrozný pohľad. Neprešiel ani jeden koč, roklina bola preplnená zbraňami a vozne boli prevrátené.

Nastal okamih definitívnej smrti všetkého delostrelectva a konvoja. "Dodávky s pokladnicou, trofeje získané v Moskve, ruské transparenty, riad maršálov - to všetko bolo opustené." Mohol by som mať vrece zlata s 50 tisíc napoleonmi. Zdalo sa mi však, že jeho hmotnosť je príliš ťažká a uspokojil som sa s niekoľkými hrsťami, ktoré som si dal do vreciek nohavíc, “spomínal anonymný belgický granátnik.

Francúz Lemonnier vo svojich memoároch reprodukoval nasledujúcu scénu: „Poďte ku mne, priatelia! Poďme vyplieniť konvoj! Vzápätí sa k tomuto výkriku pripájajú davy utečencov a ponáhľajú sa k vzácnym vagónom. Ponáhľajú sa k zámkom a rozbijú ich všetkým, čo je po ruke. Vojaci všetkých druhov zbraní, lokaji, úradníci, dokonca aj dôstojníci v nich ťahajú hrsť zlata a hanby... Zanedbávajú päť frankov - sú hodené ďaleko do snehu.

„Ľudia umierajúci od hladu sa skláňali pod ťarchou bohatstva, ktoré nemohli uniesť,“ napísal dôstojník Labom.

„Vo Vilne moje jednotky vyplienili dvanásť miliónov,“ priznal sám Napoleon. Platovskí kozáci dokonali porážku „zlatého konvoja“, pričom od Francúzov získali späť časť cenností. Maršálovi Berthierovi sa však s pomocou vojakov starej gardy podarilo zachrániť veci, ktoré osobne patrili cisárovi. „Vaše striebro a peniaze pokladníka vášho kabinetu boli vydrancované a prevezené na našich koňoch. Dostali sme sa na vrchol hory, prechádzali sme lesom, vpravo a vľavo, “informoval Berthier Bonaparte. Zvyšné vagóny so zlatom vošli do Kovna, kde boli peniaze uložené. Zišlo sa tu asi tri-štyritisíc unavených a premrznutých vojakov – všetko, čo zostalo z 1. a 4. pešieho zboru a z armádneho jazdectva.

Lúpež nákladných áut so zlatom pokračovala aj po tom, čo Francúzi 13. decembra prekročili Neman. Mnohé vozy zostali opustené na poli. Stopy Napoleonových pokladov možno vystopovať aj južne od trasy Berezina – Vilna – Kovno – Východné Prusko. Existujú dôkazy o pokladoch ukrytých v okolí Grodna a Bialystoku.

Päť alebo sedem rokov po skončení vojny prilákali bývalých napoleonských dôstojníkov a vojakov na ruské veľvyslanectvá. Francúzi, Rakúšania, Nemci, Taliani, Poliaci, Španieli, Holanďania, Portugalci, Litovčania, ktorí kedysi reprezentovali armádu dvanástich jazykov, požiadali o povolenie do Ruska, aby našli poklady opustené, zakopané, utopené na ceste k ústupu. Individuálnym žiadostiam bolo vyhovené. Ale poklady roztrúsené po početných skrýšach zmizli.Zdá sa, že čas zmazal všetky stopy.

Ak veríte písomným dôkazom, cisár pri ústupe z Moskvy v októbri 1812 vzal so sebou dva konvoje, ktoré ťahalo 715 koní.

Podľa niektorých správ previezli 80 ton nákladu! A ak boli tieto konvoje aspoň tri, potom obsahovali asi 240 ton drahých kovov a drahých kameňov!

To samozrejme nie je pravda, pretože v celom ruskom impériu by nebolo toľko zlatých a strieborných predmetov. Prečo produkty? Áno, pretože väčšinou neboli vykradnuté oddelenia a banky, ale domy a kostoly Moskovčanov. A viete, že ingoty sa sotva skladovali ...

Čo by sa dalo dostať z Moskvy?

Pri hľadaní napoleonských pokladov si musíte najprv položiť jednoduchú otázku: mohol cisár vôbec nájsť šperky v Moskve a ak áno, kde? Je známe, že najviac zlata a striebra sa nachádza v kostole.

Moskovskí kňazi opustili mesto až v posledný deň. Taktiež nemali možnosť vyniesť všetky predmety bohoslužby. Bežnou praxou je pochovať to najcennejšie. Ale nedá sa všetko pochovať. Takže cirkevné náčinie skutočne mohlo padnúť do rúk Napoleona.

Ďalšia vec je rodinné dedičstvo. Najbohatší obyvatelia odchádzali z mesta nielen so všetkými domácnosťami, ale aj so šperkami. Cisár tak mohol nájsť niečo, čo bolo namáhavé odniesť alebo odniesť so sebou - interiérové ​​predmety, staré knihy, drahé súpravy a iné krehké alebo ťažké veci. Áno, a cisár mohol zbierať a vyberať trofeje v obmedzenom čase - kým v Moskve nezačali požiare. Francúzi mali kvôli týmto požiarom problém s jedlom, nie ako so zlatom a striebrom. Ale aj keby francúzska armáda pozbierala všetko viac či menej cenné, sotva by vytvorila zlatý konvoj aj v tridsiatich nákladných autách. Áno, a výpovede očitých svedkov hovoria niečo iné.

Obnovenie priebehu udalostí

Beauharnais ako prvý opustil Moskvu 16. októbra. 21. októbra, zbitý partizánmi, Beauharnais uviazol vo Vereya, kde sa blížili Napoleonove vozy. Potom sa jeho jednotky presunuli do Gzhatska. Kone začali umierať od hladu. Tu som musel vyhodiť všetko, čo neumožňuje rýchly pohyb. Dokonca aj kyrysy boli vyhodené!

Približne rovnaká situácia sa vyvinula v častiach samotného cisára. Boli nútení opustiť aj ťažké zbrane. Cisár nariaďuje 6. novembra rozdeliť vojská a vozy. A o dva dni neskôr sa situácia natoľko zhorší, že začína „čistenie“ trofejí. Všetko, čo nemá veľkú hodnotu, sa vyhodí. Nákladné autá sú systematicky napádané partizánmi a vypaľované. 13. novembra, keď sa Beauharnais pripojil k Napoleonovi v Smolensku, nemal vôbec žiadne vagóny. Samozrejme aj zlato. Rovnaký osud postihol vozíky samotného Napoleona. K prechodu cez Berezinu sa blížil prakticky bez vagónov.

Niekde po ceste sa stratili všetky cennosti, ktoré cisár v Moskve ukoristil. Posledná zmienka o zlatom konvoji pochádza z 22. novembra. Neexistujú o ňom žiadne ďalšie informácie. Zlaté sudy maršala Victora sa spomínajú naposledy 24. novembra. A nikto nevie viac o ich osude. Je známe len to, že ani jeden zlatý voz neprešiel na druhú stranu rieky Berezina.

Čo ak je to skryté?

Hľadači pokladov veria, že ak bolo zlato z vozíkov ukryté (a neodniesli ho partizáni, ktorí ho bezpečne ukryli), potom sa ho oplatí hľadať až v Smolensku. Po Smolensku nemali Francúzi na zlato čas. Zachraňovali im životy.

Ako viete, predrevolučné zdroje pripisovali všetky straty z roku 1812 „zlým“ Francúzom. Moderné zdroje hovoria o 50 tonách zlata, ktoré odniesol nepriateľ! A tento údaj nie je v žiadnom prípade prevzatý zo stropu. Tu je len pár vecí, ktoré skončili v konvoji Veľkej armády: luster (ako obrovský luster s lampami) z archanjelskej katedrály s hmotnosťou 113 libier a kríž zo zvonice Ivana Veľkého, tri siahy v r. veľkosti, zdobené plátkami pozláteného striebra. Stále však existovalo veľké množstvo domácich potrieb - súpravy, zbrane, šperky a, samozrejme, zlaté a strieborné prúty.

Samozrejme, môžeme Napoleona a jeho bojovníkov preklínať za brutálne lúpeže. Ale aby som bol objektívny, niet pochýb, že v každom prípade by tieto poklady neprežili dodnes, ale zahynuli vo víchrici revolúcie, občianskej vojny a boľševických rekvirácií.

A tak nám Napoleon zanechal veľký sen, ktorý sa, chcem veriť, jedného dňa splní.

Počas nedávnej archeologickej expedície, ktorá pracovala na mieste prechodu Veľkej Napoleonovej armády cez Berezinu v roku 1812, sa korešpondenti Znamenky pokúsili zaútočiť na stopu cisárskych pokladov (Cisársky poklad: Nové nálezy Znamenky; Cisárov poklad: Nový Nálezy Znamenky-2; Jerome Bocour: „Cisárov poklad je susedstvo Bereziny, ktoré možno ukázať turistom“). Bohužiaľ sa nám nepodarilo nájsť „poklad Bonaparte“. Ale nestrácame nádej, že v blízkej budúcnosti budú vedci pokračovať vo výskume a my budeme pokračovať v hľadaní „moskovských trofejí“. Medzitým sme sa rozhodli zvážiť naše šance na úspech a pozrieť sa, kde mohol Napoleon ukryť poklad.

Presne pred dvesto rokmi, 16. októbra, opustil horiacu Moskvu konvoj ustupujúcej francúzskej armády. Poklady, ktoré vyniesol Bonaparte z Matky stolice, sa nikdy nedostali do Paríža – zrejme boli s väčšou pravdepodobnosťou ukryté niekde pri ceste – v Bielorusku. Hľadanie týchto pokladov sa začalo počas života dobyvateľa. Veľa z toho, čo zmizlo z hlavného mesta, bolo objavené, ale hlavná časť koristi – predmety z moskovského Kremľa, zbrojnice a svätyne ruského ľudu, kríž zo zvonice Ivana Veľkého – sa nikdy nenašla.

Prechod cez Dneper

Verzia bieloruskej stopy „Napoleonových pokladov“ sa zdá takmer najpravdepodobnejšia. Dnes výskumníci celkom sebavedomo vymenúvajú niekoľko hlavných „adries“ ich možného pohrebu. V prvom rade - miesto jedného z prechodov na Dnepri. Tu reálne hrozila úplná porážka francúzskej armády a dokonca zajatie samotného cisára. Konvoje s dobrom sa zmenili na ťažké a smrteľné bremeno. Pri prechode cez Dneper v Orshe sa Napoleon sám zaoberal výberom najcennejších vozňov a zvyšok nariadil zničiť. Väčšina historikov sa však zhoduje, že išlo skôr o demonštračný charakter a moskovské trofeje bezpečne pokračovali v ceste.

Lake Standing

"... Radšej by som jedol rukami, ako by som nechal Rusom aspoň jednu vidličku s mojím monogramom..." - povedal Napoleon v Toločine počas ústupu. Tu, v Toločine, Napoleon dostal správy o zajatí Borisova a prechode Bereziny ruskými jednotkami. To znamenalo, že okolo Francúzov sa uzavrelo strategické obkľúčenie. Nadchádzajúci prelom si vyžiadal maximalizáciu mobility armády. O kompletnom prevoze vozíkov nemohlo byť ani reči, pretože v Orshe boli spálené posledné pontóny. Podľa jednej verzie zaplavilo veľké množstvo vagónov pri meste Beaver v jazere Stoyache. Túto verziu podporuje aj fakt, že v lete 1942 nemeckí sapéri skúmali jazero dva dni. Začiatkom osemdesiatych rokov hľadači pokladov obrátili svoju pozornosť na Standing. Uskutočnil sa tu hydrochemický prieskum, ktorý ukázal zvýšený obsah kovov vo vzorkách, ale dvojmetrová vrstva bahna zabránila podrobnému štúdiu dna. Všetky pokusy nájsť poklady (boli použité aj výkonné motorové čerpadlá, ktoré jazero takmer zničili) boli márne.

Okolie Bereziny

No azda najatraktívnejšou bieloruskou „adresou“ pre hľadačov pokladov je oblasť prechodu Berezina, kde sa odohralo hlavné fiasko ustupujúcej napoleonskej armády. Prvé pokusy nájsť poklady Napoleona na Berezine sa uskutočnili hneď po vojne v roku 1812 na príkaz ruského cára Alexandra I. Výsledky však nepriniesli. Následne na miesto bývalého prechodu neraz prišli cudzinci v sprievode predstaviteľov miestnych úradov. Pri hľadaní pokladu používali mapy a plány, no málokedy sa im niečo podarilo nájsť. Zaujímavý incident sa mimochodom stal neďaleko Borisova v roku 1842. V hniezde straky sa našli zlaté mince zo 16. storočia. Začali hľadať, odkiaľ ich mohol vták odtiahnuť, no nič nenašli.

Hľadanie pokladov na Berezine bolo obnovené počas rokov sovietskej moci. Niekoľkokrát tam išli špeciálne výpravy. Kanál Berezina v oblasti bývalého prechodu Napoleon bol preskúmaný pomocou výkonného bagra, potápačov a sapérov s detektormi mín. Ale ani tu neboli žiadne výrazné výsledky.

Početné legendy a povesti spájajú miesto „napoleonových pokladov“ nielen so samotným prechodom, ale aj s blízkymi dedinami.

Molodechno, Smorgon a Oshmyany

Je pravdepodobné, že moskovské trofeje boli prepravované cez Berezinu a pokračovali ďalej s Napoleonom. O dva dni neskôr sa armáda zastavila v obci Motygol na ceste Borisov-Molodechno. Podľa legendy práve tam cisárovi oznámili, že pre veľkú stratu koní je ďalší postup konvoja s pokladmi nemožný. Po vyhodnotení situácie ich nariadil pochovať a na toto miesto nainštalovať balvan s vyrezanou podkovou. Keď sa sem po tridsiatich rokoch jeden z Francúzov vrátil, našiel tento kameň v základoch nového kaštieľa. Odkiaľ ho priviezli, si obyvatelia nevedeli spomenúť.

Trofeje mohli byť ukryté niekde pri Smorgonu, kde Napoleon zanechal zvyšky svojej Veľkej armády a utiekol na jednom koči, sprevádzaný malým oddielom jazdcov. Pozornosť si zasluhuje aj „Ošmjanská stopa“ pokladov - práve pri Ošmjanoch bol podľa písomných správ francúzskych dôstojníkov generál Kompan, zodpovedný za hlavný konvoj armády, nútený zničiť ju pre nemožnosť ďalší pohyb po zľadovatenom kopcovitom teréne.

Čo ak nie?

Semlevské jazero

Dá sa plne predpokladať, že moskovské trofeje vôbec neskončili na území moderného Bieloruska. Podľa jednej verzie Napoleon zaplavil hlavnú časť cenností vrátane kríža zo zvonice Ivana Veľkého v Semlevskom jazere pri Vjazme v Smolenskej oblasti. Konvoj s klenotmi spomalil ústup. Kutuzov sa nezapojil do všeobecnej bitky, pohyboval sa paralelne s nepriateľskou armádou a hrozil, že nepriateľa kedykoľvek obkľúči ...

Neskôr sa na jazere opakovane vykonávali pátracie akcie, no nič sa nepodarilo nájsť. V 70. rokoch minulého storočia priaznivci hypotézy Semlevského registrácie pokladu vykonali chemický rozbor vody z jazera. Ukázalo sa, že obsah zlata, striebra a medi v ňom niekoľkonásobne prekračuje obvyklé hodnoty. Sonar zaznamenal niekoľko veľkých predmetov na dne. Ukázalo sa však, že dno pokrývala pätnásťmetrová vrstva bahna. Jazero sa na sto a pol storočia stalo plytkým a zmenilo sa na močiar. Pátranie pokračovalo takmer 20 rokov. Vedcom sa však nepodarilo nájsť nič podobné ako trofeje Bonaparte. K organizátorom pátracích expedícií k jazeru patrili v 70. a 80. rokoch noviny Znamya Yunosti a Komsomolskaja pravda.

Medzi Yelnya, Kaluga a Smolensk

Existujú však aj iné verzie toho, kde mohol Napoleon nechať svoje zlato bez toho, aby opustil územie moderného Ruska. Komsomolskaja pravda teda tento rok zverejnila článok, v ktorom sa píše, že vôbec nebola ukrytá tam, kde sa o nej predtým myslelo, ale pochovaná asi 300 kilometrov od Moskvy, v trojuholníku medzi Jeľňou, Kalugou a Smolenskom. Tam, v hustom nepreniknuteľnom lese (predtým bolo na mieste lesa pole), v jame s priemerom 40 metrov je asi 80 ton zlata. Autori „objavu“ zatiaľ neuvádzajú presné súradnice v obave z konkurentov. No sľubujú, že pozvú novinárov na vykopávky, keď zhromaždia dobrovoľníkov, získajú potrebné vybavenie a dostanú povolenie od guvernérov.

Hora Ponar

Alternatívne by Veľká armáda mohla odniesť poklady mimo Bieloruska. Zmienky sú aj o mieste pri Vilne – súčasnom Vilniuse. Tam Francúzov zadržala hora Ponar, s ktorou je spojený celý príbeh. Samotná hora bola malá, ale ľadová. Francúzov hneď nenapadlo to obísť. Na úteku vyliezli hore, hádzali zbrane a batožinu. Vrátane snáď vojenskej pokladnice a koristi v Moskve. Blížiace sa ruské jednotky začali rabovať konvoj. Francúzi tiež nechceli opustiť korisť. Očití svedkovia hovoria, že videli Rusov a Francúzov, ktorí zabudli na vojnu a spoločne vykradli tú istú škatuľu. „Zlatý konvoj“ sa dal jednoducho odviezť z hory Ponar. Niečo však zrejme zostáva. Vrátane hodnôt prevzatých z Kremľa.
Natália URYADOVÁ, "ZN"

Početné vozíky so zlatom, striebrom a kultúrnymi hodnotami - to všetko bolo vyvezené z Moskvy v roku 1812, ale nikdy nebolo dodané do Francúzska

Po zmocnení sa Moskvy napoleonskí vojaci neváhali vykrádať bohaté domy a kostoly. Konvoj ustupujúcej armády obsahoval zlato a striebro roztavené z rôznych predmetov, šperkov, zbierok umeleckých predmetov a starých zbraní, drahých kameňov, kostolného náčinia a kožušín. Do Francúzska sa dostala len malá časť – Francúzi niečo hodili po ceste, no niečo sa im podarilo ukryť.

zaujímavé: Z Archanjelskej katedrály zmizol strieborný luster s hodnotou 113 libier. Kremeľská zvonica Ivan Veľký stratil kríž, čalúnený pozláteným plechom striebrom, vysoký 3 siahy, a vežu - pozlátené dvojhlavé orly.

Kde hľadali

Všetky najcennejšie trofeje Napoleon, ustupujúci, niesol so sebou, v konvoji pod ochranou stráží. Poklad sa však do Francúzska nikdy nedostal. Možno by si ich nezapamätali, keby v roku 1824 nevyšli spomienky napoleonského generála. Philippe-Paul de Segur, v ktorej informoval, že staroveké zbrane a vyznamenania Kremľa boli zaplavené v Semlevskom jazere. Rovnaká verzia sa zopakovala v biografii Bonaparte a Walter Scott.

Prvý, v roku 1835, smolenský guvernér upozornil na slová Waltera Scotta. Nikolaj Chmelnický. Záležitosť bola zjednodušená tým, že nádrž bola v jeho provincii. Chmelnický našiel lesné jazero pri dedine Semlevo a tri týždne hľadal poklad, no neúspešne. Druhý pokus urobili v roku 1911 členovia Vyazemského výboru pre zachovanie pamäti vlasteneckej vojny. Z vody vytiahli pozostatky koní a hrdzavú šabľu. V rokoch 1960 a 1979 preskúmali jazero ďalšie dve vedecké expedície. Našli sa však iba stavebné sutiny.

Kde inde môže byť

Podľa spomienok veľkého veliteľa Michail Kutuzov, ustupujúci Francúzi hádzali po cestách, od Malojaroslavca po Berezinu, náboje, zbrane a ulúpené cennosti. Niečo sa zaplavilo v nádržiach v smere jazdy.

Moderní bádatelia a hľadači pokladov nezabúdajú ani na poklady, ktoré ukryli Francúzi. Tí, ktorí neočakávajú milosť od Waltera Scotta, ponúkajú svoje možnosti.

Smolensk-Kaluga-Yelnya. Podľa jednej verzie bolo ukradnuté zlato zakopané 300 kilometrov od Moskvy, v lese medzi Smolenskom a Jeľňou. Nadšenci očakávajú, že v obrovskej jame nájdu asi 80 ton zlata. Historici o tejto verzii pochybujú. V tejto oblasti sa odohrala vážna bitka. V blízkosti dediny Lyakhovo, neďaleko Yelnya, oddiely Figner, Orlová-Denisová A Davydov obkľúčil a zajal dvetisícovú skupinu napoleonských vojsk pod velením generála Augereau. Francúzi jednoducho nemali čas ani príležitosť vykopať jamu v zamrznutej zemi.

Ale v Jednotlivé truhlice boli možno pochované pozdĺž ciest do Smolenska. Potom už ustupujúci nemali takú možnosť, keďže dochádzalo jedlo a teplé uniformy sa stávali nepoužiteľnými, počasie sa zhoršovalo.

Orsha. Napoleonovu armádu utekajúcu z Moskvy prenasledovali kozáci. Pravdepodobne mohli získať vozíky s cennosťami od bývalých dobyvateľov. Podľa spomienok niektorých svedkov boli časti „zlatého konvoja“ videné medzi kozákmi pri Orši v Bielorusku.

Vilnius. Iní očití svedkovia uviedli, že poklady zostali neďaleko Vilny, teraz Vilnius. Vyčerpaní Francúzi tam čelili ... s horou Ponar. Napriek malej výške sa stal pre ľad neprekonateľnou prekážkou. Vojaci okamžite nenapadlo to obísť a vyliezli hore a hodili ďalší náklad, možno aj pokladnicu. Tu ich dostihli ruské jednotky. Hodnoty po častiach mohli rozobrať naši vojaci, ale aj miestni obyvatelia. Je ale možné, že Francúzom sa podarilo časť ukryť.

Borisov. V oblasti bieloruského mesta Borisov sa nachádza prechod cez rieku Berezina, kde sa odohrala bitka admirálskych vojsk. Pavel Čičagov A Bonaparte, v ktorom bol takmer zachytený posledný uvedený. Miestni obyvatelia hovoria, že každú jar, keď sa na Berezine roztopí ľad, sa v oblasti prechodu chytí buď kabelka so zlatými mincami, alebo vojenská taška s kostolným náčiním. Ale šťastlivci len zriedka verejne oznamujú svoje nálezy, aby nepreniesli poklady na štát. Je možné, že jeden z najväčších napoleonských pokladov je ukrytý na dne rieky alebo niekde v okolí – a pátranie v tejto oblasti pokračuje.

V roku 1812 Napoleon opúšťajúc Moskvu odniesol
niekoľko konvojov so zlatom a cennosťami. Bolo tam niekoľko zlatých vagónov
plus konvoj so zbierkou starých zbraní a brnení. Ďalej zvážte
osud 2. zlatého konvoja 200 vagónov a železného konvoja s brnením a star.
zbrane.

19. októbra 1812 Napoleon
opúšťa Moskvu a s ňou dva konvoje (715 koní) s trofejami:

• zlatý konvoj (vzácne veci Kremľa)
• železný konvoj (zbierka starých zbraní)

20. októbra 1812 Napoleon
armády v Čirikove, Trojickom, Ignatove, Rudneve. V celom jeho
po armáde robí poklady. Toto sa dialo inak
dôvodov.

Prvý poklad bol vyrobený 20. októbra
neďaleko Moskvy, na rieke Desna, v obci Martemyanovo. Stalo sa to, keď
boli Francúzi napadnutí kozákmi. Francúzi vzdorovali, ale boli prinútení
stiahnuť, keď sa k Rusom priblížili posily. Po francúzskom ústupe,
našiel veľa otvorených prázdnych truhlíc. A na brehoch rieky Nara v kríkoch bol
sa našlo malé množstvo strieborných predmetov.

22. októbra 1812 Napoleon
Fominský, Malý Vjazemy, Kubinskoje, Ozhigovo, Bekasovo. Konvoj nie je ďaleko
z Borovska. Prebiehajú boje o Malojaroslavec. Pri obci Kolodezi, malá časť
konvoj s kostolným striebrom dobyli kozáci späť. Potom Napoleon rozdelí konvoj
dňa 2:

• 200 vagónov so zlatom a striebrom je pred armádou na 2-3 prechody pod strážou
  500 rangerov a 2 pluky starej gardy
• zvyšok s armádou

V oblasti Malechkino je vystavený
útok kozákov. Kozáci si Napoleona nevšímajú, ale majú plné ruky práce s trofejami. Rusi
boli odrazení dragúnmi, ktorí prišli na pomoc, ale kozáci si odniesli bohatú korisť s peniazmi.
Tu sa Napoleon rozhodne ustúpiť na starú smolenskú cestu. Od
Borovsk k smolenskej ceste nie su kvalitn cesty. Celú cestu
Na príkaz Napoleona sú zničené vozne, ktoré prekážajú v pohybe. okrem toho
existuje rozkaz od Napoleona, aby nič nenechali Rusom. Podľa toho za všetko
Cestou sa objavujú poklady.

26. októbra 1812 Napoleon
sa sťahuje do Borovska, kde prenocuje. Ney sa blíži k Borovsku z Čirikova. celý
cesta armády je posiata opustenými a zničenými vozmi.

Na ceste musia Francúzi
prekonať niekoľko plne tečúcich riek so strmými brehmi.

28. októbra 1812 Napoleon
Mozhaisk. Mrazenie pokračuje aj v noci. Mnohé vozíky sú poškodené a opustené.
Podľa toho si musíte robiť záložky (poklady). V dedine stojí samotný Napoleon
Uspenského.

Po ceste z Vereya do
Mozhaisk Napoleon mal niekoľko vodných prekážok s úzkymi mostami: 2 prítoky
Protva, rieka Istma, rieka Protva, po chvíli zase rieka Protva. IN
na týchto najužších a najnevhodnejších miestach boli zničené a skryté vagóny
korisť. V tejto chvíli Francúzi dúfajú v návrat do Ruska a
pretože dobro je pochované. Niektorí sa však utopia v miestach prechodu.

Okrem toho sa dotklo „vykladanie“.
a priamo brašne vojakov. Mnohí historici citujú súčasníkov,
že armáda bola vyčerpaná pod váhami. Generál Gerard teda požadoval od vojakov
odľahčite batohy, pretože tempo pohybu kolóny bolo príliš nízke. Takže
K aktívnemu kladeniu pokladov teda dochádza na ceste medzi Borovskom a
Mozhaisk.

1. novembra 1812 Napoleon - v
Vjazma. Tu je ničenie konvojov, nie však samotného Napoleona, ale iných
časti Francúzov, aby oslobodili kone. Najmä neďaleko Veličeva
tam bol konvoj talianskej gardy. Kvôli nemu (nielen) vyrába
zníženie.

2. novembra 1812 Napoleon
sa presťahoval z Vjazmy. Francúzi sú neustále napádaní ruskými jednotkami. Áno, 2
novembra po útoku bola dobytá Napoleonova kancelária, 40 vozíkov s batožinou a 1
nástroj.

Do 3. novembra 1812 Francúzi
prešiel Tsarevo-Zaimishche a stál 30 verst od mesta Vjazma na rieke Osma neďaleko
Protasovský most. Napoleon - v Semleve, divízia Württemberg - v Yurenevo, Ney -
vo Vjazme, miestokráľ - vo Fedorovskom, Davout - nedosahuje Fedorovského. Do Semleva
Napoleon zmenšuje svoj konvoj (kým sa zníženie nedotkne konvojov s
šperky), hovoríme o domácich vozíkoch.

3. novembra 1812 francúzsky
pokračovať v ústupe. Musia sa zbaviť bremien. Vo vzdialenosti 12-16 míľ
z Vyazmy bol Davout nútený zakopať 8 ťažkých zbraní, pretože kone už neboli
To bolo. V tejto dobe dochádza k masívnemu ukrývaniu pokladov. Áno, blízko dediny.
Lukyanovo, v borovicovom háji 12 km západne od mesta Vjazma, bol vytvorený poklad. IN
V roku 1830 ho Francúzi tajne vykopali.

Do konca dňa 3. novembra 1812
Junot a stráže - v Slavkove, Emelyanovo, Vasino, Napoleon - v Žaškove,
Poniatowski a Davout - na ceste do Semleva.

Do konca dňa 4. novembra 1812 Junot
a Mladá garda - v Dorogobuzh. Stará garda - medzi Žashkovo a Slavkovo,
miestokráľ - v oblasti Rybkok, Ney a Poniatowski - pri Semleve, Napoleon v r.
Žashkovo. Bolo to 4. novembra 1812 v Žaškove, kedy Napoleon vydal rozkaz ukryť sa
železný konvoj. Na príkaz Napoleona bola zatopená do jazera.

5. novembra 1812 (ráno) -
Napoleon v Zhashkovo, Nei - neďaleko Semlevo. Vicekráľ - v Žaškove. Keď má Ney
došli nálože do zbraní, prešiel cez Protasov most a presunul sa do
Slavkovo. Ďalej sa Napoleonova armáda presúva do Dorogobuzh.

6. novembra 1812 Ney je už v
Boldinský kláštor, Napoleon - v Dorogobuzh. Tiež Neyov zbor zaberá neďaleko
(2 verst) od obce Chobotovo a na križovatke v obci Prudishche. IN
Chobotovo je aj samotný Neyov konvoj.

7. novembra 1812 Ney, pokrývajúci
ústup armády, brániac sa pred Miloradovičom v Dorogobuži. miestokráľ Eugene
Beauharnais ide do Bizyukova, Zasizhye a ďalej do Dukhovshchiny.

Od
Vjazma do Dorogobuzh, Francúzi utrpia ťažké straty. Nie až tak od Rusov,
koľko od chladu a hladu. Medzi Vjazmou a Dorogobužom Rusi videli o
10 000 mŕtvych koní a asi 4 000 mŕtvych Francúzov.

8. novembra 1812 Junot je už v
Smolensk. Ďalej sa francúzske jednotky neustále pohybujú smerom k hraniciam a odchádzajú
malé poklady po celej ceste. Nás však teraz zaujíma zlatý konvoj
Napoleon. Aby ste to dosiahli, musíte sledovať cestu jeho pohybu.

V noci z 21. na 22. novembra 1812
Rusi odrezali cestu k Napoleonovi na brehu Bereziny a dobyli mesto
Borisov vrátane všetkých mostov. V tomto čase sa 2. zlatý konvoj stále pohyboval
spolu s napoleonskými vojskami do Bereziny. Oudinot musí znovu dobyť mesto Borisov,
aby vojská mohli prejsť. Prešiel z Krupki a Beaver do Loshnitsy 22
novembra 1812.

Z výpovedí očitých svedkov je to známe
že 2. zlatý konvoj v tom čase už prešiel Tolochinom a blížil sa k dedine
Malyavka. Po prejdení dediny Trostyanka okolo 14:00 bol konvoj silne napadnutý.
kozákov. Francúzi útok odrazili. Ale keďže počet stráží nebol veľký
(pred bitkou - 400 ľudí), bolo zrejmé, že ďalej by mohli byť silnejší
útoky a konvoj v určitom bode môže byť stratený. V tom čase naokolo nebol žiaden konvoj
ďalšie silné francúzske formácie. Oudinot a Poniatowski sa ponáhľajú
išiel do Loshnitsa a stráže a rangeri zaostali a boli v oblasti dedín
Matievo a Romanovka. Práve v tomto momente šéf 2. zlatého konvoja
rozhodne o ukrytí nákladu. Začne hľadať miesto. cez konvoj
nejaký čas odbočuje doľava na poľnú cestu a po 1 km jeden z kamiónov
sa prevracia do hlbokej rokliny s potokom, ktorý sa vlieval do rieky Plis. vozeň
odišiel pod ochranu rangerov a samotný konvoj išiel ďalej a opäť odbočil doľava.
Po nejakom čase poľovníci odišli strážiť voz a presunuli sa na stranu.
veľká cesta. A náklad vyplienili záškodníci. Konvoj sa presunul na stranu
vzdialený les, v polovici cesty k nemu bola ďalšia hlboká roklina, ďalej po okraji
lesy na vychod, teda hore k jazeru a okolo neho zo strany lesa. Ďalšie stopy po konvoji
sú stratené. Možno bol ponorený v tomto jazere. Podľa očitých svedkov,
v strede jazera bola obrovská diera, kde bolo niekoľko
jazdcov. Musím tiež povedať, že v diaľke bola nejaká dedina (pravdepodobne
Khimets). Treba poznamenať, že v tejto oblasti nie sú v blízkosti žiadne rieky, kde by sa dalo
zaplaviť celý konvoj. Od tohto dňa existujú ďalšie dôkazy o existencii 2
neexistuje zlatý voz. Všetko nasvedčuje tomu, že konvoj sa utopil v jazere, pretože.
pre zimu a mráz a veľký objem sa to nedalo zakopať
nákladu. V konvoji bolo 200 vagónov a vážil asi 80 ton.