V ktorej krajine žijú Zuluovia? Južná Afrika. Vlastnosti ženského piateho bodu medzi Zulumi. Odlišujú sa od negroidnej rasy

Vo viac ako 50 afrických krajinách patrí asi 5 miliónov ľudí k divokým kmeňom. Neuznávajú modernosť, využívajú a chvália dary svojich predkov. Vymýšľajú si vlastnú módu, tradície a zvyky, na svoju existenciu potrebujú skromné ​​koliby, jednoduché jedlo a takmer žiadne oblečenie.

Divoké kmene Afriky, ktorých je asi 3 tisíc, sa navzájom líšia vzhľadom, rituálmi a základmi. ale všetkých spája jedno: uctievanie dávno zosnulých predkov, odmietanie darov modernosti.

Nie sú naučené čítať, písať a čítať, zomierajú na prechladnutie a rezné rany. Vírusy, ktoré sa k nim dostali z moderného sveta, sa ukážu ako smrteľné, zatiaľ čo bežný človek si ani nevšimne účinok baktérií na telo.

Keďže ich predkovia pred mnohými storočiami viedli samozásobiteľské hospodárstvo, kmene sa zaoberajú rybolovom, chovom dobytka, lovom a zberom. Charakterizujú ich manželstvá medzi príslušníkmi jedného kmeňa. V takomto prostredí vychovávajú svoje deti a od detstva vedia, že ich čaká rovnaký osud. Kmene pozostávajú z päťdesiatich národov, ktoré hovoria tisíckami rôznych jazykov.

Na Zemi nezostali žiadne neprebádané kmene. Niektoré sú s vedcami ľahko kontaktovateľné, iné sú agresívne. Mnohí predstavitelia kmeňov zvládli moderný život a odišli do „veľkého sveta“. Tí, ktorí zostali žiť v chatrčiach, sa musia sťahovať z miesta na miesto v dôsledku odlesňovania a ľudského rozvoja v odľahlých kútoch planéty.

Vďaka fanatickej viere a úcte k svojim predkom, skrytej polohe a kmeňovým zväzkom sa mnohým divokým kmeňom podarilo prežiť dodnes.

Mnohí z nich o existencii iných národností dlho nevedeli.

Hlavné divoké africké kmene:

• masajský;
• mursi;
• Křováci;
• zelenáč;
• kladivá;
• himba;
• caro.

kmeň Nuba

Kmeň Nuba je jedným z najkrajších divokých afrických kmeňov. Počet - asi 10 000 ľudí, ktorí sa nachádzajú v Sudáne. Ženy z kmeňa sa vyznačujú mimoriadnou prirodzenou krásou: elastické telá, dlhé štíhle nohy, vysoký vzrast, tmavá lesklá pokožka.

Obyvatelia kmeňa viedli donedávna bezstarostný život, pestovali bavlnu, žili v rovnosti a harmónii. Sudánska vláda prinútila ľudí prezliecť sa a stratili svoju identitu. Mladí ľudia išli do práce a vracali sa rozhorčení, chorí a domýšľaví. S príchodom peňazí a oblečenia sa Núbijčania zmenili: začali žobrať peniaze od turistov, rozdelených na bohatých a chudobných.

Kmeň má tradíciu výberu ženícha: dievčatá predvedú tanec a potom položia nohu na rameno mladého muža, ktorý sa im páči. Dievčine do tváre nevidí, cíti len vôňu jej tela. Názor mladého muža sa neberie do úvahy: dievča sa rozhodlo.

Nemajú právo uzavrieť manželstvo, kým si mladý muž nepostaví dom. Pravidelné rande a prítomnosť detí nie je dôvodom na manželstvo. Po roku života vo vlastnom dome môžu manželia jesť z rovnakého jedla.

kmeň Mursi

Divokí Mursiovia sú vojnový ozbrojený kmeň. Nie všetky kmene v Afrike používajú zbrane ako kalašnikov. Mursí, závislí na alkohole, ho nekontrolovateľne užívajú, snažiac sa dokázať svoju nadradenosť, navzájom sa zmlátia na kašu.

Počet - 6000 ľudí, žije v Etiópii. Mursí je nízka s krivými nohami a hrubým krkom, nosy sú sploštené, čelá sú nízke a sploštené.

Mursi uctieva smrť a vykonáva pohanské rituály.Ženy liečiteľky predpovedajú budúcnosť hviezdami, liečia choroby a zranenia pomocou sprisahaní a špeciálnych pohybov rúk.

Navonok vyzerajú bolestivé a ochabnuté, zhrbené, hrudník a žalúdok visia dole. Znak ženy: prepichnutá previsnutá pera. V detstve má každé dievča do otvorenej pery vsunutú drevenú palicu, ktorá vekom zväčšuje jej priemer. V deň svadby žena vloží tanier s priemerom do 30 cm, čím väčší tanier, tým väčšie výkupné zaň dostane.

Ženy Mursi nemajú vlasy a pokrývky hlavy si vyrábajú zo suchých bobúľ, zdochlín, konárov, mäkkýšov a chvostov.

Ženy vyrábajú korálky z falangov prstov delikventných mužov. Sú ošetrené ľudským tukom, takže kmeň Mursi má nepríjemný štipľavý zápach. Niektoré dámske šperky zaberú 5-6 rúk.

kmeň Hamar (Hamer)

Počet je asi 40 000 ľudí, kmeň sa nachádza na brehoch rieky Omo. Hlavným zamestnaním je chov hospodárskych zvierat, a to kôz; mať v chatrčiach sýpku.

Divoké kmene Afriky sa navzájom líšia v rituáloch a rituáloch. Zvláštnosť tohto národa: beh na chrbtoch býkov. Mladý muž bez oblečenia, ktorý prekonal zviera 4-krát, má právo vstúpiť do manželstva.

Vydaté ženy z kmeňa spolu so svojimi deťmi žijú v chatrčiach s ostrou strechou pre 2-3 osoby. V byte je ohnisko a posteľ. Muži spia v jamách a zakrývajú sa vrstvou zeme, takže je ťažké dýchať. Venujú sa ochrane územia a lovu. So svojimi manželkami vstupujú do vzťahu len kvôli splodeniu potomstva.

Dievčatá sa vydávajú vo veku 12 rokov. V deň svadby sa nasadzuje obojok z kože a kovu, nedá sa sňať a má otvor na tvrdú palicu. Manžel používa palicu na krvavé bičovanie svojej ženy, ku ktorému dochádza každý večer. Obaja manželia si tento rituál užívajú.

Ženy môžu mať pohlavný styk a muži môžu mať až 4 manželky. Len 1. manželka nosí kovový obojok, zvyšok si navlieka železné obruče. Ich číslo označuje číslo manželky.

Na rozdiel od iných kmeňov sa Hamari vo vývoji zastavili. Neprejavujú k sebe žiadne city.

Kmeň kríkov

Křováci majú asi 100 tisíc ľudí; žije v púšti Kalahari. Sú to domorodí obyvatelia južnej Afriky, zaoberali sa lovom, zberom, nikdy nechovali hospodárske zvieratá. V ich chápaní je všetko na Zemi spoločné, a tak často lovili domáce zvieratá susedných osád, pre ktoré boli vytlačení do lesov a púští.

Od negroidnej rasy sa odlišujú:

1. Tenké pery.
2. Žltkastý tón pleti.
3. Malý rast.
4. Rýchla tvorba vrások.
5. Vlastnosti charakteristické pre mongoloidnú rasu.
6. Kučeravé vlasy na hlave.

Pre ženy sú charakteristické okrúhle široké boky, vypuklé brucho. Po pôrode sa vzhľad veľmi zhoršuje. Je ťažké rozlíšiť bežnú ženu od tehotnej ženy, takže tá je pokrytá popolom. Muži začínajú starnúť po 35 rokoch.

Kmeňu vládne starší, ktorý nemá žiadne bohatstvo ani privilégiá. Národným jedlom je „Bushman ryža“ (larvy mravcov). Spôsob života kmeňa je kočovný. Na novom mieste si Krováci stavajú chatrče alebo chatrče z konárov a slamy, v ktorých žije niekoľko rodín.

Ľudia sa vyznajú v bylinkách a rastlinách, pripravujú z nich lieky a odvary, ktoré dokážu liečiť, ba dokonca aj chrániť pred divou zverou. Špeciálne rituálne tance v afrických rytmoch uvedú človeka do tranzu. Úžasný obraz Bushmanov sa nachádza v jaskyniach: obrazy nepochopiteľné pre ľudí, ktoré prišli k šamanovi v tranze.

Niektorí členovia kmeňa sa stali zamestnancami miestnych fariem. Ale sú aj takí, ktorí ctia tradície a spôsob života svojich predkov.

kmeň Masajov

Bojovný kmeň Masajov žije v Keni a Tanzánii.Ľudia nemajú pasy, takže nepoznajú svoj vek a je nemožné spočítať ich počet. Hlava kmeňa je vodca, môže mať až 4 manželky.

Vzhľadom na nepriaznivú pôdu na pestovanie sa Masajovia venujú chovu dobytka a lovu. Počas vojen ženy pásli dobytok (teraz je to mužské povolanie), starajú sa o dom, vychovávajú deti a chutne varia. Je to dobré jedlo, za ktoré si manželky zaslúžia vďačnosť svojich manželov.

Masajské deti mladšie ako 15 rokov sú ponechané samy na seba: nenavštevujú školy, neučia sa čítať a písať, pozorne sa pozerajú na dospelých, vo všetkom ich napodobňujú a z času na čas lovia.

Mladí ľudia sa ženia vo veku 17 rokov. Dievča musí byť čisté a bez viny. Najprv svokra býva s novomanželmi a necháva si ich peniaze. Podivný svadobný zvyk kmeňa: nevesta trávi svadobnú noc s hostiteľom udalosti, pretože ženích by nemal vidieť výtok dievčaťa.

Masajovia milujú krv zvierat: prepichnú tepnu, nahradia misku, potom otvor zakryjú hlinou a krava alebo býk žijú ďalej. Niekedy sa do nápoja pridáva mlieko. Masajovia mäso nejedia, pretože dobytok je prostriedkom na zarábanie peňazí. Obrezaní sú mladí muži aj dievčatá. Ak táto neprejde týmto postupom, nevydá sa. Všetky Masajské ženy si holia hlavu.

Kmeň Himba - najkrajší v Afrike

Divoké kmene Afriky sa málo starajú o svoj vzhľad, ale nie Himba.Ženy sú neuveriteľne krásne: vysoké, mandľové oči, jemné črty. Na hlave často nosia veľké nádoby, takže majú ladné držanie tela.

Podľa vzhľadu obyvateľov kmeňa možno posúdiť sociálne postavenie: vydaté dievčatá stavajú štruktúry podobné korunám, ženatí muži - turban. Dievčatá majú dlhé vlasy, zapletajú si ich do copu a omotajú si ich okolo hlavy.

Počet - až 50 tisíc ľudí, žije na severe Namíbie v púšti. Voda v kmeni má veľkú hodnotu, preto sa Himba neumýva. Na telo sa aplikuje špeciálna červeno-oranžová zmes, ktorá dodáva telu jemnú arómu, pohlcujúcu nepríjemné pachy.

Deti sa učia počítať a pomerne dosť anglicky. Hlavou kmeňa je starší. Uzatvára manželstvá, vykonáva rituály a obrady pri posvätnom ohni. Po sobáši sa manželka presťahuje k manželovi.

Himba žije v kužeľovitých chatrčiach, je tam len miesto na spanie.Ženy skoro ráno doja kravy a muži sa o ne starajú. V osade ostávajú len zástupcovia silnejšieho pohlavia kmeňa s dobytkom a matky s deťmi.

kmeň Zulu

Kmeň Zulu (Zulus) má asi 10 miliónov ľudí, žije v južnej Afrike. Je jedným z najpočetnejších a najmodernejších: z tohto kmeňa pochádza súčasný prezident Južnej Afriky.

V dávnych dobách sa zaoberali remeslami, chovali dobytok a živili sa poľnohospodárstvom. Z oblečenia - obväzy na bokoch a ozdoby zo zvieracích chvostov a peria. Zuluovia dnes uprednostňujú obyčajné oblečenie a na vystúpenia, ktoré tešia turistov, sa nosia národné kroje.

Svadba je veľmi drahá udalosť. Pre nevestu musí ženích dať 100 kg kukurice, rovnaké množstvo cukru a 11 kôz. Takúto sumu stojí byt v malom africkom meste, takže v kmeni je veľa nezadaných mužov.

Na rozdiel od Bushmanov alebo Masajov si Zuluovia užívajú výhody civilizácie. Sú gramotní, vzdelaní a vzdelaní. Od svojich predkov si odniesli lásku k hudbe a nábožnosti. Medzi Zulumi sú kresťania a prívrženci tradičnej viery.

Starovekí ľudia verili vo vyššieho ducha, ktorý ovláda živly a pomáha ľuďom zvládať každodenný život, hospodáriť s dobytkom, používať nástroje a obrábať pôdu. Zuluovia verili, že duše zosnulých predkov boli vždy medzi nimi.

kmeň Xhosa

Počet kmeňa Xhosa je asi 4 milióny ľudí; miesto osídlenia - Kapská provincia. Časť kmeňa sa hlási ku kresťanstvu, iní veria v silu ducha svojich predkov a silu prírody.

Počas 17. - 19. storočia bojovali s Búrmi a potom s Britmi; boli porazení a zmenili miesto svojho osídlenia. Pestovaním kukurice a chovom dobytka je mnoho mužov zamestnaných na farmách a v domácnostiach ako námezdní robotníci.

Ľudia z kmeňa Xhosa nosia svetlé plášte, farbia si kožu okrovou farbou. Ženy si na hlavu stavajú turbany, ktoré určujú ich postavenie: vydatá, slobodná, vdova. Kmeň bol dlhé roky vo vojne so Zulumi. Nepretínajú sa ani v bežnom živote, ani na politickej úrovni.

Všetci chlapci z kmeňa prechádzajú nezvyčajným rituálom: usadia sa v chatrči ďaleko v horách, oholení a obrezaní. Po určitom čase sa môžu vrátiť do dediny.

kmeň Bubal

Divoké kmene Afriky sa vyznačujú vonkajšími znakmi. Takže u mužov z kmeňa Bubal (nachádza sa medzi Keňou a Somálskom) miešok dorastá až do priemeru 80 cm.

Chlapci sa rodia ako obyčajné deti, ale vďaka špecifickej výžive veľkosť ich orgánu dosahuje veľkú veľkosť.

Od narodenia do dospelosti chlapci konzumujú menštruačný tok kráv. Veria, že im to dodáva silu a odvahu a tiež predchádza krivice, leukémii a skorbutu.

Bohatstvo kmeňa spočíva len v kravách. Veľká veľkosť genitálií neovplyvňuje schopnosť počať dieťa. Len pri chôdzi muži pociťujú nepohodlie.

Vedci zistili, že kravský menštruačný tok je bohatý na vitamíny a prospešné prvky. Pôrod zvieratka je vďaka tomuto postupu výrazne uľahčený a tvorba mlieka sa urýchľuje.

Obyvatelia kmeňa sa každé ráno a večer sprchujú kravským močom.Ženy umývajú bábätká, staršie deti vykonávajú procedúru samy. To odpudzuje nebezpečný hmyz kvôli zápachu amoniaku. Vlasy Bubalov majú odtieň medi.

kmeň Samburu

Miesto výskytu kmeňa Samburu je sever Kene vo vyprahnutej oblasti medzi púšťou a horami. Hlavným zamestnaním je chov dobytka a tiav. Navonok sú samburu chudí s čiernymi vlasmi a pokožkou.

Muži aj ženy nosia zástery a horná časť tela je ponechaná otvorená. V súčasnosti sa moderné oblečenie často nosí na vrchole. V kmeni Samburu si ženy holia hlavu, muži si farbia vlasy okrovou farbou a zapletajú si vlasy do vrkočov.

Hlavou kmeňa je starší, uzatvára manželstvá a má niekoľko manželiek. Od 6 rokov sa chlapcom zveruje pasenie dobytka. Vo veku 14 rokov sú obrezaní. Táto oslava sa oslavuje veľkolepo, z chlapcov sa stávajú bojovníci; vo veku 28 rokov starnú a strácajú vlasy.

Dievčatá sa vydávajú vo veku 10 rokov. V rámci svojich povinností udržiavať dom, vychovávať deti. Čím viac detí má žena, tým väčší rešpekt sa k nej správa. Bezdetní sú ponižovaní a napádaní. Ženy nosia do domu palivové drevo a vodu. Kvôli vyprahnutosti regiónu treba za jeho nájdením prejsť veľa kilometrov. Muži väčšinou odpočívajú.

Tanec je pre samburu dôležitý. Mladí ľudia, ktorí tancujú, vyskakujú a natriasajú si vrkôčiky pred dievčaťom, jej týmto spôsobom vyjadrujú svoje sympatie. Rytmické pohyby na hudbu pre samburu sú znakom sily. Jedia mlieko v akejkoľvek forme, zriedka jedia mäso, často pijú krv živých a mŕtvych zvierat.

Mnohé africké kmene sú napriek výdobytkom moderny divoké a izolované od civilizácie. Uctievajú svojich bohov a duchov, dodržiavajú odveké tradície a vykonávajú rituály predkov.

Formátovanie článku: Svetlana Ovsyanikovová

Video o divokých kmeňoch Afriky

Divoké kmene Afriky: Životy a zvyky:

13.5.3. Zulu

História Nguni. Východ a sever Južnej Afriky do VIII - X storočia. obsadené kmeňmi Bantu. Boli rozdelení do dvoch jazykových skupín - soto tswana,žijúcich na vnútrozemských náhorných plošinách a nguni, väčšinou sa usadili pozdĺž pobrežia. presne tak nguni– národy vrkoč, zulu(Zulus) a oddelili sa od Zuluov matabele, kládol obzvlášť silný odpor kolonialistom. V 70. rokoch 18. storočia Holandskí kolonisti narazili na Spit na pozemkoch Kapskej kolónie západne od hraničnej rieky Great Fish. Začal sa 100 rokov trvajúci stret, známy ako „káfirské“ vojny. Holanďania nikdy nedokázali vrátiť okupovanú pôdu. Keď sa Kapská kolónia dostala do rúk Britov (1806), kosa bola zatlačená späť za Veľkú rybu, ale nakoniec bola dobytá až v roku 1879. Dnes má kos (7,5 milióna) vedúce postavenie v politickom živote Južnej Afriky. Xhosa bol prvým černošským prezidentom Južnej Afriky Nelsonom Mandelom.

Vojny Zuluov boli väčšie. Zakladateľ „impéria Zulu“ Chaka (r. 1816–1828) zaviedol vojenskú reformu, podľa ktorej museli všetci muži vo veku od 20 do 40 rokov slúžiť v armáde. Boli zjednotení vo vojenských jednotkách - amabuto, s prísnou disciplínou. Porušenie disciplíny sa trestalo smrťou. Dievčatá v ženskom amabute vykonávali domáce funkcie. Chaka stanovil prísne obmedzenia na mimomanželské vzťahy bojovníkov mužských a ženských „plukov“. Bez Chuckyho osobného povolenia boli potrestaní smrťou. Povolenie na sobáš dostali vojaci, ktorí sa vyznamenali v bitkách a veteráni, ktorí odchádzali z vojenskej služby. Výzbroj pozostávala z ťažkých skrátených assegai pre boj zblízka a štítov vyrobených z vyčinenej hovädzej kože. V čase mieru bola armáda neustále cvičená a vo vojnách ľahko porazila susedné kmene. V roku 1825 vládla Chaka „impériu“ s rozlohou 30 000 km². 50 rokov po smrti Chaka (1828) sa britská vláda rozhodla anektovať krajiny Zulusov. Vo vojne Anglo-Zulu (1879) boli Briti spočiatku porazení, ale nakoniec zvíťazili. Zuluovia nakoniec stratili svoju nezávislosť v roku 1887. Teraz sú Zuluovia (10 miliónov) jedným z popredných národov Južnej Afriky.

S činnosťou veliteľa Chaka, Mzilikazi, vzhľad ľudí matabele. Mzilikazi mal tú nerozumnosť nahnevať Chaka a aby sa vyhol poprave, spolu so svojím klanom Ndebele(matabele) opustil krajinu Zulusov v roku 1823 a presťahoval sa do Transvaalu, kde si podrobil miestne kmene. sotho. V roku 1836 tam prišli Búri a Mzilikazi musel ísť na sever do Zimbabwe. Tam vytvoril silný štát, odrazil útoky Búrov a uzavrel mierovú zmluvu s britskými úradmi. Zmluva nepomohla, keď sa v Zimbabwe našlo zlato. V 90. rokoch 19. storočia Matabele dobyli žoldnieri Britskej juhoafrickej spoločnosti Cecila Rhodesa. Dnes sú matabele (2,5 milióna) prenasledovaní vládnucim ľudom v Zimbabwe shawn.

Zulus. Život a zvyky. Všetci Nguni - Xhosa, Zulus a Matabele, život a zvyky sú podobné. Nižšie je uvedený život Zulusov. Tradične sa Zuluovia zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Muži pásli dobytok, stavali a opravovali obydlia; ženy obrábali pôdu a viedli domácnosť. Každý, kto dosiahol šesť rokov, musel pracovať: chlapci pod vedením otca, dievčatá pod vedením matiek. Ernst Ritter, ktorý vyrastal medzi Zulumi, zanechal na konci 19. storočia jedinečný dôkaz o zvykoch a živote Zuluov. Takto opisuje aktivity mužov Zulu:

„Postaviť a opraviť chatrč a rôzne ploty obklopujúce ohradu pre dobytok a kraal ako celok je úlohou muža Zulu. Kosí kríky a kosí vysokú trávu v oblastiach, ktoré budú musieť obrábať ženy, dojí kravy, stará sa o dobytok. Je dôležité poznamenať, že tieto povinnosti vykonávajú všetci - od hlavy kraala a dokonca aj samotného vodcu až po malého chlapca. ... Každý muž sa po splnení svojich povinností voči rodine denne venuje nejakej drobnosti...: pomaly opravuje koženú zásteru alebo vyrába novú, hobľuje a leští palicu, brúsi sekeru alebo assegai, vyrovnáva si vlasy alebo leštenie prsteňa na hlave, práca na novom s tabatierkou... Keď nie je naliehavejšia záležitosť, muži lovia, chodia na návštevu alebo služobne do susedného kraalu, zúčastňujú sa svadobného tanca, pijú s priateľmi pivo; niektorí idú hľadať to pravé dievča...alebo navštívia priateľku, ktorej láska už bola získaná.“

Hlavná práca pripadá na ženy, ale nestrácajú odvahu:

„Ženy a dievčatá hneď po východe slnka – a v lete sa v niektorých mesiacoch rozsvieti okolo štvrtej ráno – si veselo hodia motyku na plece a idú do záhrad. Tak ako má každá manželka pridelenú samostatnú búdu a často aj dojnicu, je jej pridelená samostatná záhrada, ktorú obrába so svojimi dcérami, aby zabezpečila obživu pre rodinu. Kým sú matky a staršie sestry na poli, mladšie dievčatá si plnia aj svoje povinnosti: starajú sa o bábätká a kŕmia ich, zametajú chatrče a dvory, prinášajú vodu z najbližšieho prameňa alebo rieky v kalabasi.

Zuluovia, rovnako ako všetci Nguni, žili v kraaloch, dedinách v tvare prstenca obklopených živými plotmi, s ohradou pre dobytok v strede. Chatrče boli kupolovité konštrukcie vyrobené z tesne prepojených tyčí, pokryté hrubou vrstvou suchej vysokej trávy. Podlaha bola vyrobená z tvrdej hliny a starostlivo vyleštená. V strede chaty bola oválna priehlbina - ohnisko. Oblečenie bolo mimoriadne jednoduché a pozostávalo z kožených bedrových rúšok a záster. Nevydaté dievčatá nosili náhrdelníky s korálkami okolo krku a rúk a krátku sukňu. Doteraz na vidiecke prázdniny chodia s odhalenou hruďou. Keď sa vydávali, ženy nosili čiernu koženú plisovanú sukňu zdobenú korálkami. Muži mali vpredu aj vzadu dve kožené zástery, ktoré im zakrývali intímne partie. Ozdobili si predlaktia a lýtka chvostíkmi divých zvierat. Ctení vojaci a vojenskí vodcovia - inkosi, mal účesy s hlavovým krúžkom z bylín a vosku. Rituálna čistota zaujímala medzi Zulumi dôležité miesto. Každý začal ráno klystírom teplej vody napustenej liečivými bylinkami. Umývali sa trikrát denne. Na rôzne jedlá sa používali rôzne náčinie a náčinie.

Jedlo. Základom zuluského jedla sú rôzne druhy kaší, dnes z mletej kukurice a predtým z ciroku. populárny isibhede- tekutá kvasená kaša, a futu - hustá kaša, ktorá sa jedáva rukami. Z ciroku sa varí nealkoholické pivo amahava a silné pivo užitočný. Okrem kaše varia fazuľu, okopaniny amandumbu, pripomínajúce sladké zemiaky a dusenú tekvicu. Špenát, listy divých rastlín a tvaroh sa pre chuť pridávajú do obilnín a dusenej zeleniny. Tvaroh sa jedáva aj ako samostatné jedlo. Zuluovia milujú zrazené mlieko amazi, ale nepite čerstvé mlieko. Hovädzie mäso sa jedlo len na sviatky; v každodennom živote dostali muži na stôl hru - zvieratá a vtáky. Kuracie, bravčové a jahňacie mäso sa nejedlo vôbec. Teraz Zuluovia jedia všetky druhy mäsa, aj keď prevláda vegetariánska strava. Mäso sa dusí alebo smaží na otvorenom ohni. Pikantný chren podávaný k mäsitým jedlám chakalaka. Za starých čias mali muži, chlapci a ženy nárok na rôzne časti jatočných tiel. Muži dostali stavovské časti - hlavu, pravú prednú nohu a pečeň. Chlapci sú holene a pľúca. Ženy - jazva a rebrá. Predtým Zuluovia nejedli ryby. Ale stále milujú vyprážaný hmyz: lietajúce mravce a obrovské červy. mopani.

Na konci XIX - začiatku XX storočia. Zuluovia jedli dvakrát denne, ale výdatne, a keď bolo málo jedla, tak raz denne. Prvýkrát jedli asi o jedenástej hodine dopoludnia, keď sa ženy vrátili z polí a chlapci priniesli kravy z veldu, druhýkrát večer pred spaním. Ernst Ritter s úctou opisuje spôsoby Zulu pri stole:

„Pri večeri každý zaujme miesto, ktoré mu bolo pridelené podľa pohlavia a veku: muži sedia na pravej strane krbu... a starší sedia bližšie k polkruhovým dverám, ženy a deti sedia naľavo. Každý vytiahne zrolovanú trstinovú podložku a sadne si na ňu, pričom nohy si položí tak, ako to má byť pre predstaviteľov jeho pohlavia. Sedieť priamo na podlahe chaty sa považuje za neslušné. Jedna z dcér vydáva dve šálky jedla – oddelené pre mužov a ženy – varenej kukurice, klasu, kyslého mlieka, varených sladkých zemiakov, tekvicovej kaše alebo kvaseného ciroku alebo iného zo štyridsiatich dobrých jedál, ktoré Zuluovia poznajú. Súčasne sa podáva potrebný počet čistých drevených lyžíc. Sú položené na podlahe, pričom hlavu opierajú o okraje pohára. Starší prísne dbajú na to, aby deti nejedli unáhlene alebo hltavo. Pred jedlom si každý umyje ruky v špeciálnej hlinenej vani a po jedle si vypláchne ústa vodou.“

Moderní Zulu jedia menej zdravého jedla ako ich predkovia a vo výchove a správaní sú od nich jednoznačne podradní.

Manželstvo a rodina. V minulosti boli Zuluovia polygamní, teraz tí, ktorí konvertovali na kresťanstvo, sú monogamní a pohanskí Zuluovia, predovšetkým vodcovia, si zachovávajú tradíciu niekoľkých manželiek. Súčasný kráľ Zulus Zwelitini má šesť manželiek; jeho otec mal desiatky manželiek. Manželstvo je Zulumi považované za najdôležitejšiu udalosť. Najprv dá dievča mladému mužovi znamenie, že sa jej páči. Prostredníctvom dôveryhodného priateľa mu posiela farebné korálky. Kombinácia guľôčok zahŕňa význam milostného posolstva. Farba každej korálky má svoj vlastný význam. Červená korálka znamená lásku alebo vášeň, biela znamená vernosť a čistotu, modrá znamená myšlienky na lásku alebo osamelosť, žltá znamená žiarlivosť, čierna znamená túžbu po manželstve, no niekedy aj hnev. Po prijatí guľôčok sa mladý muž snaží rozlúštiť význam správy, a ak sa mu dievča páči, začína sa dvorenie. Zaľúbenci si posielajú korálky s vášnivými odkazmi, až sa napokon rozhodnú, že sa vezmú. V tomto prípade je sexuálna intimita vylúčená. Medzi Zulumi sa dievča musí vydať za pannu.

Na žiadosť mladého muža idú jeho príbuzní do domu dievčaťa; Začínajú sa rokovania o výkupnom nevesty - labola. Výkupné sa počíta v hlavách dobytka, ktoré dostane otec nevesty. Výkupné môže byť vyplatené po častiach – pred a po svadbe. Krátko pred svadbou prichádza nevesta do domu ženícha. Dary dáva otcovi ženícha od svojho otca. Prijímať darčeky znamená prijať dievča do novej rodiny. Na druhý deň skoro ráno sa nevesta s kamarátkami vyberie k rieke, kde sa na znak očisty a čistoty vykúpu nahí. Potom začína najdôležitejšia etapa prípravy nevesty na manželstvo – kontrola jej panenstva. Dievčatko vyšetrujú skúsené staršie ženy. Všetci s napätím očakávajú výsledky kontroly. Vynesenie rozsudku môže trvať dva alebo tri dni a počas toho medzi oboma rodinami panuje napätie. Nechýbajú ani posmešky zo strany ženíchovej rodiny smerom k neveste. Nakoniec je vyhlásený verdikt – nevesta je vyhlásená za nevinnú a spôsobilú na manželstvo. Všetci si navzájom blahoželajú. Na oslavu sú zabití dvaja býci a rodiny si vymenia mäso.

Dohodnite sa na dátume svadby; príbuzní neviest zbierajú alebo kupujú domáce potreby a veno nábytok. Otec nevesty oznámi duchom predkov, že sa jeho dcéra bude vydávať a porazí obetnú kozu. Príbuzní ženícha dávajú darčeky neveste. V tomto čase už ženích zobral dvoch býkov a kozu: budú zabití pred začiatkom svadby. Ženy z rodiny ženícha pripravujú jedlo a pivo na sviatočný stôl. V svadobný deň skoro ráno privedú príbuzní nevestu do domu ženícha, aby si ju nevšimli (alebo sa tvárili, že si to nevšimli) a odvedú ju do ženskej polovice domu. Potom dostanú platbu od príbuzných ženícha, ktorí sa previnili tým, že si nevšimli nevestu. Svadba sa začína v dome ženícha za splnu, keď mesiac jasne svieti. Vyhnete sa tak nešťastiu. Oslavujú dva dni. Rodičia nevesty sú smutní zo straty dcéry a na svadbe nie sú. Po svadobnom obrade a rituálnych tancoch sa začína hostina. Zuluovia milujú potešenie z mäsa: zjedia sa hory mäsa a pivo tečie ako voda. Po svadbe zostala manželka bývať v manželovom dome. Manžel je bezpodmienečnou hlavou rodiny a deti patria do jeho rodiny. Rozvody sú zriedkavé.

Výchova detí, ktorá spájala vonkajšiu slobodu s prísnou poslušnosťou vôli starších, priniesla úžasné výsledky. Ernst Ritter o Zuluoch z 19. storočia píše:

„V dávnych dobách mohla rodina Zuluov slúžiť ako vzor disciplíny a dobrých mravov pre mnohé takzvané civilizované rodiny. … Základným zákonom bola prísna poslušnosť rodičovskej vôli. ... Ale aj potom, čo sa dieťa dostalo do stavu úplnej pokory, jeho charakter sa pod vplyvom rôznych vplyvov formoval ďalej. Silou učenia a príkladu bolo dieťa presvedčené alebo prinútené, aby sa vždy správalo správne: prejavovalo súcit a štedrosť súdruhom, neurážalo mladších, veľkoryso sa delilo o to, čo má, odhodlane so všetkými, aby si plnilo svoje každodenné povinnosti. - pásť kravy, kojiť deti, nosiť palivové drevo a vodu, byť čistý a uprataný a byť na to hrdý. ... V živote Zuluov existovali pravidlá etikety takmer pre všetky príležitosti; stanovili, ako sa správať v prítomnosti starších a pri jedle; vzbudzoval úctu k domovom a majetku iných. Tak si Zuluovia vďaka efektívnemu systému výchovy systematicky vypestovali sklon k slušnosti a presnosti, nezáujmu a sebaúcte, pracovitosti, slušnosti v sexuálnom živote.

sexuálne tradície. Kombinácia slobody a prísnych obmedzení vo výchove k sebadisciplíne je charakteristická pre Zulu a v sexuálnych tradíciách. V 19. storočí Zuluské deti si dobre uvedomovali sex medzi mužmi a ženami. Dospelí nezasahovali a dokonca podporovali heterosexuálne hry detí, ktoré napodobňovali sex a zapájali sa do vzájomnej masturbácie. Zároveň platilo prísne obmedzenie – dievčatá si musia chrániť svoje panenstvo. Naučili sa piesne, ktoré oslavovali panenstvo. Ako starnú, medzi chlapcami a dievčatami sa rozvíjajú milostné vzťahy. Starší nezasahovali. Nikto im nezakázal stretnúť sa a stráviť spolu noc, no opäť pod podmienkou, že si dievča zachová panenstvo. Aby milenci uspokojili sexuálnu túžbu, praktizovali sex bez prieniku, keď bol mladíkov penis vtlačený medzi dievčenské zovreté stehná. Sex medzi stehnami - uhryznutie (ukukhlobonga), bol všeliekom pre zuluskú mládež 19. storočia: v zulskej armáde slúžili mladí muži a ženy dlhý čas v mužských a ženských plukoch a nemohli sa oženiť bez povolenia kráľa.

Po sobáši už neboli žiadne obmedzenia. Aspoň pre polygamných manželov Zulu. Užívali si radosti plného sexu. Ernst Ritter rozpráva toto:

„Nguni sa nebozkávali, alebo skôr nebozkávali predtým, ako prišli do kontaktu s európskou civilizáciou. Mali však hlboké znalosti o fyziológii žien, ktoré im odovzdávali ich starší počas a po vykonávaní obradov spojených s dosiahnutím dospelosti. Muži boli skutočnými majstrami v delikátnom umení vzrušovať ženy v milostnej hre. manželia Nguni. poskytli svojim manželkám samostatnú chatrč a navštevovali ich viac-menej postupne. Vodcovia však niekedy s týmto zvykom nerátali a brali si manželky do veľkej radnej chatrče. Niekedy sa objavilo niekoľko manželiek súčasne. Konkubíny - nemali žiadne práva, ale boli starostlivo strážené ako kráľovský majetok - boli vždy povolané jednotlivo alebo v skupinách do vodcovskej chatrče, pretože nemali svoje vlastné obydlia. Následne boli dané za manželky osobitne významným poddaným; ako kompenzáciu za ich trochu pochybné panenstvo priniesli svojim manželom auru intimity so samotným kráľom. Absolútne každý sa k dievčatám z Veľkého domu správal s najväčšou úctou – veď ich považovali za kráľovský majetok a za „sestry“ vodcu. Tieto konkubíny, ktorých bolo približne tisícdvesto, boli v pozícii dvorných dám a aristokratiek a boli na druhom mieste za predstaviteľmi kráľovského domu alebo manželkami kráľa.

Teraz sa všetko zmenilo. Mnohí Zuluovia konvertovali na kresťanstvo a prijali západný spôsob života. Pre obyvateľov miest je spojenie s ich predkami prerušené: sú zbavení svojich cností a vedomostí. Mladí ľudia vyrastajú bez poňatia sebadisciplíny a malých vedomostí o sexuálnej stránke života. Sex pre nich existuje ako alternatíva všetko alebo nič. Podľa kresťanského učenia (tu sa zhoduje s tradíciami Zuluov) vedie cesta k sexu cez manželstvo. Je tu však rozdiel: kresťanstvo odmieta akúkoľvek formu mimomanželského sexu, zatiaľ čo tradície Zuluov umožňujú sexuálne potešenie bez straty panenstva. Medzi Zulumi, ktorí formálne konvertovali na kresťanstvo, bráni predmanželskému sexu nejasná predstava o hriechu, zatiaľ čo medzi tradicionalistickými Zulumi všeobecné odsúdenie a neschopnosť uzavrieť manželstvo. Nie je ťažké pochopiť, že medzi zuluskými kresťanmi, ktorí stratili sebadisciplínu svojich predkov, je bežný mimomanželský sex. Sexuálna negramotnosť spolu so zanedbávaním používania kondómov robí z mladých ľudí Zulu ľahkým cieľom infekcie HIV. Celkovo je v Juhoafrickej republike HIV infikovaných viac ako 18 % populácie, približne 5,7 milióna ľudí – viac ako kdekoľvek inde na svete (údaje za rok 2007). Prevažná väčšina nakazených sú černosi a medzi nimi popredné miesto zaujímajú Zuluovia.

V lepšej pozícii sú vidiecki pohania Zulu, ktorí si zachovali tradície. Pre dievčatá, tak ako predtým, je vecou cti zachovať si panenstvo až do svadby. Sex medzi stehnami sa stále praktizuje. Dievčatá sú od raného veku pravidelne vyšetrované na panenstvo. Dievčatá si pri kontrole ľahnú na podložku, vyložia nohy. Starajú sa o ne staršie ženy. Okolo je dav zvedavcov. Tí, ktorí prešli skúškou, dostanú farebný znak na čelo a niekedy je vydaný certifikát. Potom je zvykom zabiť obetnú kozu a usporiadať hostinu s hudbou, spevom, tancom, modlitbami k predkom a nočným kúpaním v rieke. Dievčatá sú hrdé na svoju úlohu na týchto podujatiach. Každý mesiac sa testujú desaťtisíce dievčat. Usporiadané raz ročne Umhlanga- "tanec tŕstia". Oslavy sa zúčastňujú desaťtisíce neviest, ktoré prešli testom. Dovolenka trvá osem dní. Najprv sa dievčatá zhromažďujú zo svojich dedín a usadia sa v blízkosti kráľovského sídla. Nasledujúce dni nasekajú trstinu a prinesú ju kráľovnej matke (trstina sa používa na opravu kráľovského plota). Šiesty a siedmy deň prázdnin je venovaný tancu. Dievčatá tancujú pred kráľom, dvoranmi a hosťami. Z oblečenia na nich len krátke sukne a korálky. Nevesty dúfajú, že si kráľ vyberie jednu z nich za manželku (súčasný kráľ sa však rozširovaniu háremu vyhýba). Na ôsmy deň kráľ nariadi zabiť stádo býkov a mäso rozdeliť medzi dievčatá. Na dovolenke Umhlanga asi 25 000 neviest tancuje pred zuluským kráľom. V neďalekom Svazijsku šupina Umhlangi viac: 80 000 panien tancuje pred Svazijským kráľom.

Festival Reed Dance vo Svazijsku. 2006.

Pohanské tradície obsahujú, ale nezabraňujú šíreniu infekcie HIV medzi dedinčanmi. Mnoho ženatých mužov sa venuje sezónnym prácam a po návrate nakazia svoje manželky. Okrem toho sa rozšírila viera, že sex s pannou lieči AIDS: preto časté znásilňovanie dievčat, vrátane malých dievčat. Napokon, mladí muži podľa tradície zachovávania panenstva svojich priateliek nepovažujú za potrebné obmedzovať sa len na sex medzi stehnami a často prechádzajú na análny sex, ktorý však vôbec neznižuje riziko infekcie HIV.

homosexualita. Na rozdiel od susedov pondo A tswana, homosexualita medzi Zulumi bola zriedkavá a odsudzovaná. Existujú správy o zmene pohlavia veštcami a v zriedkavých prípadoch mladí bojovníci používali chlapcov namiesto žien. Pre hypotézu, že Chaka, zakladateľ ríše Zuluov, bol homosexuál, chýbajú dôkazy. Situácia sa zmenila po zajatí kráľovstva Zulu Britmi. 90. roky 19. storočia bolo obdobím núteného sťahovania juhoafrických kmeňov, čo vyvolalo povstania. Jedna z povstaleckých skupín južne od Johannesburgu, ktorá sa volala Umkozi Vezintaba- "Horský oddiel", vedený Zulumi - "kráľom" Nongoloz. Medzi belochmi dostal prezývku „kráľ Ninive“. V napodobňovaní Chaka Nongolosa zakázal bojovníkom (väčšinou nezuluským) približovať sa k ženám, ale na rozdiel od Chaky nariadil mladším bojovníkom, aby sa stali „manželkami“ starších bojovníkov. V roku 1900 bol Nongoloza zajatý Britmi, ale jeho rozkaz bol prijatý všade tam, kde bolo málo žien - od baní po väznice. Samotní Zuluovia sú menej zapojení do homosexuality ako iné národy, pretože majú tendenciu zostať bližšie k Zemi.

Tento text je úvodným dielom.

Južná Afrika je domovom mnohých rôznych kmeňov a národov. Preto si hovoria „dúhová krajina“. Existujú však dva hlavné národy - Zulu (Zulu) a Xhosa (Xhosa). Existujú tiež Swati, Swazi a Sotho a mnohí ďalší, ale v zásade sú všetci príbuzní. Samozrejme, že človek, ktorý sa „nevarí v tomto kotli“, pravdepodobne nerozozná jednu od druhej, no nevšimnúť si a nevyčleniť Zulu ženy je jednoducho nemožné. Kvôli ich výraznému zadku.

Trochu si to ujasnime, v Juhoafrickej republike je vlastne len deväť hlavných černochov a ak spočítate všetkých afrických zástupcov, dostanete niekoľko desiatok. Ale hlavné sú tie, o ktorých som písal vyššie, Zulu a Kosa.

Existujú Bantuovia, ktorí tradične žili vo východnej a strednej Afrike, hoci relatívne vzaté, všetci černosi v Afrike patria k Bantuom. Odtiaľ pochádza názov „bantustan“ a jazyková skupina „bantu“. Takmer všetky africké jazyky sú príbuzné. Nguni sa odtrhli od Bantuov a migrovali na juh, pričom niekedy v 12. storočí osídlili sever Južnej Afriky. (Veľmi kontroverzný dátum, ale pred vami nie je dizertačná práca). Kmene sa odtrhli od národa Nguni, z ktorých najväčší sa stal známym ako Zulu a Xhosa. Možno najprv boli Zulu, potom sa časť ľudí od nich oddelila a začali sa nazývať kosou.

Zuluovia a Xhosovia boli vo vzájomnej vojne po celé generácie, už od čias zuluského veliteľa menom Chaka. Chaka videl silu v jednote Zulusov, vybudoval kmeň pod jeho velením. Zabil veľa nepriateľov, násilne upevnil klany pod svoju vládu a vytvoril nádhernú armádu. Sám prišiel s taktikou, ktorú používal Alexander Veľký. V boji skryl falangy po stranách, potom sa klinom pokúsil rozdeliť nepriateľa. Predstieral, že ustupuje, ale sám ich priviedol pod útok svojich bokov a vyhral. Namiesto oštepu zaviedol assegai – malý oštep na boj z ruky do ruky. Hodil oštep a zostal bez zbrane, môžete bojovať s assegai. Bojoval aj s kmeňom Xhosa, vyhnal ich na Západ, odkiaľ ich vyhnali Búri. Toto nepriateľstvo zostalo aj počas apartheidu a využívala ho vláda. Rozdeľuj a panuj. Dodnes sa tieto dva kmene nemiešajú ani na domácej, ani na politickej úrovni. Zuluovia sú v opozícii, vo vláde väčšinou – kosa.

Strávili sme týždeň v Durbane, čo je hlavné mesto provincie KwaZulu Natal, v ktorej dominujú Zulu. Hlavným miestnym obyvateľstvom sú teda Zuluovia. A pri pohľade na ich ženy je jednoducho nemožné urobiť chybu. Neviem, čo je to za anatomický znak, ale ich zadok je jednoducho fenomenálny. Horná časť zadku je rovnobežná so zemou a samotný zadok má pôsobivú veľkosť.

Medzi Zulumi je žena cenená, ak je v tele. Vychudnutí ľudia sú často odmietaní z dvoch dôvodov. Po prvé, manžela budú škádliť, že vraj nie sú peniaze na to, aby uživili jeho ženu. Po druhé, chudá manželka môže mať AIDS. Kmene mali kedysi dokonca postavenie tučného muža, ktorého úlohou bolo hromadiť váhu. Pri vyjednávaní s kmeňmi ho posadili vedľa vodcu, aby ukázal, aký je vraj bohatý kmeň, keďže dokáže uživiť takého kanca. Aj v parlamente má väčšina poslancov nadváhu a spotreba mäsa a tučných jedál v poslaneckej jedálni vzrástla od nástupu Afričanov k moci o 30 %.

A výber fotiek. Ospravedlňujem sa za kvalitu. Neradi sa fotia, museli strieľať od pása alebo na telefón.))

Samozrejme, nie všetky ženy Zulu sú bacuľaté, hoci väčšina z nich áno. Sú jednoducho úžasne krásne, štíhle a krivé. Ale piata bodka vždy vyniká.)

Naše dámy v posilňovniach zabíjajú, aby nejako korešpondovali s takýmito „zuluskými kňazmi“, ale tu je to dané prírodou.

Zulu
Zulu- africký národ s približne 10 miliónmi obyvateľov, žijúci najmä v provincii KwaZulu-Natal v Juhoafrickej republike. Malé skupiny Zuluov žijú aj v Zimbabwe, Zambii a Mozambiku. Jazyk Zulu patrí do skupiny Nguni z rodiny Bantu. Kráľovstvo Zulu zohralo dôležitú úlohu v dejinách súčasnej Južnej Afriky v 19. a 20. storočí. Počas obdobia apartheidu sa so Zulumi v Južnej Afrike, ktorí sú najväčšou etnickou skupinou, zaobchádzalo ako s občanmi druhej kategórie.

Vlastný jazyk Zulu, Zulu, je jazykom rodiny Bantuovcov, patriacich do skupiny Nguni a blízkym jazykom Xhosa a Swati. Zulu je najpoužívanejším jazykom v Južnej Afrike. Mnoho Zuluov však hovorí aj anglicky, portugalsky, sesothosky a ďalšími juhoafrickými jazykmi.

Medzi Zulumi sú kresťania, mnohí zostávajú oddaní tradičnej viere. Zuluské náboženstvo zahŕňa vieru v boha stvoriteľa (iNkulunkulu), ktorý je nad každodennými záležitosťami človeka. Do duchovného sveta sa dá dostať len cez predkov (amadlozi), s ktorými komunikujú veštci (takmer vždy veštci). Všetko zlé, vrátane smrti, sa považuje za výsledok zlého čarodejníctva alebo konania urazených duchov. Ďalším dôležitým aspektom náboženstva Zulu je rituálna čistota. Na rôzne jedlá sa často používa rôzne náčinie a náčinie a umývanie sa musí vykonávať až trikrát denne.

A História Zulu

Koncom 17. storočia sa národy skupiny Nguni, ktoré pôvodne žili na území súčasného Konga, presťahovali do Južnej Afriky, do dnešného Natalu, čím vytlačili miestnu populáciu Bushmenov. Zuluovia žili v malých skupinách, nominálne uznávali autoritu najvyššieho vodcu. Začiatkom 18. storočia rast populácie, zdokonalená poľnohospodárska technika a obchodná konkurencia s Európanmi viedli k potrebe centralizácie a rozšírenia moci vodcov. Obzvlášť úspešné boli dva klany: Ndwandwe severne od rieky Umfolozi a Mthetwa južne od nej.

Pôvodne boli samotní Zuluovia jednou z podskupín (isizwe "ľudia" alebo isibongo "klan") Mthetwa. Svoje meno (amaZulu, „deti neba“) dostali na začiatku 18. storočia, keď okolo roku 1709 Zulu Cantombela založil svoje kráľovstvo. V roku 1781 mal klan Zulu asi jeden a pol tisíc členov.

Rýchla expanzia majetku Zuluov sa začala v roku 1816, keď sa k moci dostal kráľ Shaka, nemanželský syn vodcu Senzangakony. V roku 1817 Ndwandwe zabil kráľa Mthetwa Dingiswaya (Zuluovia sa tejto vojny nezúčastnili) a Shaka sa stal najvyšším vládcom Mthetwa. Shaka uskutočnil vojenské a sociálne reformy, ktoré prispeli k vojenskému úspechu Zulusov a integrácii podmanených klanov do jeho kmeňa. Už v roku 1819 si Zuluovia úplne podrobili Ndwandwe a v roku 1824 dosiahli hranice Kapskej kolónie. V roku 1824 mal Zululand rozlohu 20 000 kilometrov štvorcových a 250 000 obyvateľov. Zuluská armáda sa rozrástla z 3 000 na 20 000 bojovníkov.

Shaka vykonal úplnú reorganizáciu vojenského systému Zulu, od odvodu po taktiku a zbrane.

Shaka zistil, že po dosiahnutí veku 18-19 rokov boli všetci mladí Zulu povolaní na kráľovskú vojenskú službu. Regrúti vytvorili pluk (alebo sa pripojili k existujúcemu), ktorý dostal meno a pridelili mu uniformu (skladajúcu sa najmä zo špeciálnej farby štítov a rôznych kombinácií slávnostných pierok a kožušín). Odvedenci potom postavili kasárne pluku a absolvovali vojenský výcvik. Bojovníci zostali kráľovi k dispozícii až do sobáša, po ktorom sa stali záložníkmi povolanými počas vojny. Povolenie k sobášu vydal kráľ osobne celým plukom naraz, takže pluk odišiel zo služby v plnej sile. Prirodzene, kráľ sa snažil udržať bojovníkov v službe čo najdlhšie a muži sa v priemere vydávali bližšie k štyridsiatim rokom. Zuluovia sa ako v každej spoločnosti stretávali s ľuďmi, ktorí sa vyhýbali službe, keďže život v armáde bol často spojený s polovyhladovanou existenciou a neustálymi bojmi na paličkách s kolegami a súperiacimi plukmi a takéto boje niekedy prerástli do skutočného bodnutia. (napríklad raz dva dvorské pluky počas boja medzi sebou spustili assegai a zabili asi 70 ľudí). Takíto „refusenici“ buď odišli do Natalu, ktorý bol pod vládou belochov, alebo sa stali šamanmi, ktorí nepodliehali odvodom. Pluk Zulu (asi 1000 ľudí) bol rozdelený na prápory (staršie a mladšie), prápory na divízie, divízie na roty a roty na čaty. Napríklad v predvečer Anglo-Zuluskej vojny mal v nezvyčajne veľkom pluku Handempemwu („Čierna a biela hlava“) 49 kompánií v 12 divíziách. Vyššími dôstojníkmi pluku boli plukovník, podplukovník a majori.

Štít Zulu, zavedený pod Shakou, bol vyrobený z hovädzej kože a bol vysoký asi 1,3 m a široký asi 60 cm. byť použitý. Vojenské štíty všetkých plukov patrili osobne kráľovi a boli uložené v špeciálnych skladoch.

Hlavnou útočnou zbraňou Zulusov bola kopija. Shaka sa pripisuje radikálnej reforme v tejto oblasti - ako povedali Zuluovia "Shaka povedal, že starý zvyk hádzať assegai bol zlý a spôsoboval zbabelosť..." Teraz boli Zuluovia vyzbrojení assegai s dlhou širokou špičkou asi 45 cm dlhá a krátka násada asi 75 cm dlhá Nálezy assegai majú menšie hroty, avšak fotografie a výpovede očitých svedkov potvrdzujú, že Shakove assegai boli podobné tým, ktoré boli opísané vyššie.

V súvislosti s objavením sa belochov vyzbrojených zbraňami dedičia Shaka vrátili vojakom vrhacie oštepy, čo im umožnilo bojovať na diaľku, ale hlavnou zbraňou zostala prepichovacia kopija. Na hádzanie Zuluovci používali hlavne šípku s hrotom dlhou cca 25 cm a násadou do 90 cm, ktorú bolo možné hádzať na vzdialenosť až 45 m, no efektívny dosah hodu nepresahoval 25 – 30 m. .

Okrem oštepov boli Zuluovia vyzbrojení drevenými palicami dlhými až 60 cm. Vysokopostavení Zuluovia tiež nosili bojové sekery, ktoré boli slávnostnými aj bojovými zbraňami.

Obľúbenou konštrukciou Zulusov boli „býčie rohy“, ktoré pozostávali zo 4 jednotiek. „Prsia“ sa pohybovala priamo na nepriateľa, dva „rohy“ sa snažili obkľúčiť nepriateľa a zaútočiť z bokov, oddiel „levov“ stál v zálohe. V zálohe boli často aj najmladšie, novovzniknuté pluky, ktoré slúžili len na prenasledovanie a vyberanie koristi.

Po bitke sa zuluská armáda okamžite rozišla do svojich domovov, aby vykonala očistné obrady a ani kráľovská vôľa tomu nedokázala zabrániť.

Shaka bol zabitý v roku 1828 jeho bratom Dinganom, ktorý rozšíril vlastníctvo Zulusov z Umzivyubyu do zálivu Deloga. Za neho sa Zuluovia najskôr dostali do konfliktu s bielymi, menovite s Búrmi, ktorí sa v roku 1837 objavili v údoliach východu. svahoch Dračích hôr, spočiatku utrpel porážku od Z., no v roku 1840 bol zosadený Dingan, ktorého nahradil jeho brat Panda, ktorý sa stal vazalom republiky, ktorú založili.

V roku 1856 zúrili medzi Zulumi medzinerodné spory v dôsledku sporu medzi synmi Pandy o nástupníctvo na trón, ktorý sa skončil triumfom Kechevaya alebo Setevaya, ktorý sa po smrti Pandy (1872) stal kráľa Z. Vojsko ním organizované v 40 000 ľud. vzbudil obavy Britov, ktorí požadovali jeho rozpustenie a po odmietnutí vytiahli v roku 1879 proti Quechevaiovi pod velením lorda Chelmsforda. Anglický oddiel 1400 mužov so 60 dôstojníkmi zničil Z. pri Izandhluane 22. januára; 1. júna bol pri prieskume zabitý syn Napoleona III., princ Napoleon. 4. júla Angličania porazili Kechevayo pri jeho hlavnom meste Ulundi a 28. augusta. vzal ho do zajatia. V nadväznosti na to vedenie angl. vojská prešli k Volslei, ktorý dokonal porážku Zuluov. Krajina Zulu bola rozdelená medzi 8 náčelníkov kmeňov vrátane mačky. bol Angličan John Dunn; Nad nimi bola umiestnená angličtina. obyvateľom a Z. mal zakázané udržiavať svoju vojenskú organizáciu, nosiť zbrane a viesť vojnu.

Vlajka KwaZulu (1977-1985)

Na ľavej strane je karmínový pruh zobrazujúci štít Zuluov. Vpravo je znázornený, začínajúc zhora, biely pruh ⅓ výšky vlajky, zlatý (žltý), zelený a čierny, každá 1/9 výšky a ďalšia biela pruh ⅓ výšky.

Vlajka KwaZulu (1985-1994)

Má bielu látku, široký červený pruh v blízkosti drieku a tri úzke pruhy v strede látky: čierny, zelený a žltý.

Keďže KwaZulu bola štátna formácia Zulusov, farby v strede vlajky symbolizujú ľudí, krajinu a budúcnosť. Biela symbolizuje mier, červená - preliatu krv. Červený pruh zobrazuje biely štít Zulu so skríženými kopijami a kráľovskou palicou, ktorý symbolizuje ochranu ľudu kráľovskými bojovníkmi.

Rovnaký oválny štít Zulu je hlavnou postavou erbu územia.

Erb KwaZulu

Šípka, umiestnená v strede štítu a smerujúca nahor, symbolizuje autoritu kráľa medzi ľuďmi. Kleinod - strieborná hlava slona plná tvár. Držitelia štítov - zlatý leopard (vpravo) a lev (vľavo) držiaci oštepy. Leopard symbolizuje krásu a milosť, lev - odvahu a šľachtu, slon - inteligenciu a silu. Na zelenom podklade je zlatá stuha s mottom - "Spolu víťazíme."

Assegai

Priebojná kopija na boj zblízka so širokou čepeľou, 0,5 m dlhá

Zhromažďovanie a predvádzanie rituálneho tanca armádou Zulu v sídle Chaki podľa Európanov (1827)

Ostatné náčelníctva Južnej Afriky

Zuluská ríša
Wene wa Zulu
Sekcia je vo vývoji

Zuluská krajina, alebo Zuluská ríša, alebo KwaZulu, alebo Zululand- územie zväzku kmeňov Zulusov, ktoré sa vyvinulo v prvej polovici 19. storočia v JAR na pobreží Indického oceánu (územie modernej provincie JAR KwaZulu-Natal). Počas svojho vrcholu siahala od rieky Pongola na severe po rieku Umzimkuly na juhu.

Zulus: deti neba

Mnohí počuli o existencii takého národa ako Zulus, ale len málokto vie, že Zuluovia boli jedným z najhrozivejších bojovníkov, akých africký kontinent poznal.

Zuluovia žijú na juhovýchode Južnej Afriky, v provincii KwaZulu-Natal, patria k ľuďom Bantu a skupine Nguni. Dávno pred naším letopočtom sa Bantuské národy začali rozširovať na juh afrického kontinentu. Prvýkrát na území dnešnej Južnej Afriky sa objavili v VI. Je ťažké určiť presný čas prieniku kmeňov Bantu do Natalu, ale je známe, že v 16. storočí už územie Natalu obývali Bantuovia, a nie Khoisanovia (Bushmen a Hottentots). Keďže Natal bol perifériou rozsiahleho bantuského sveta, predkovia Zulusov – východných Ngunianských kmeňov – si požičali mnohé slová z jazyka autochtónneho obyvateľstva Južnej Afriky – národov Khoisan. Khoisanské jazyky tiež výrazne ovplyvnili fonetiku jazyka Zulu, hoci tento vplyv bol menší ako vplyv západných susedov predkov Zulusov - kmeňov Xhosa.

Východní Nguni boli mimoriadne bojovní ľudia. Okrem vojenských nájazdov žili na úkor remesiel a chovu dobytka. Až do 18. storočia žili východní Nguni v samostatných klanoch, ktoré formálne uznávali autoritu najvyššieho vodcu.

Pohanské presvedčenie východných Nguni zahŕňalo vieru v prapredka a zároveň demiurga menom Unkulunkulu, ktorý stvoril svet, naučil ľudí robiť oheň, chov dobytka, poľnohospodárstvo a remeslá, no prestal ovplyvňovať životy ľudí. spravovali len prírodné živly, verili aj v mágiu a nespočetné množstvo duchov. Dôležitou súčasťou nguánskeho náboženského života bola tzv. „vyňuchávanie“ – hľadanie zlých čarodejníkov medzi ľuďmi kňažkami. Tých, ktorých kňažky vyhlásili za čarodejníkov, podrobili bolestivej poprave.

Samotné slovo „Zulus“ (Zulu, amaZulu) pochádza z mena vodcu jedného z klanov Nguni, Zulu KaMalandela, ktorý žil koncom 17. – začiatkom 18. storočia. Zulu znamená vo východnom jazyku Nguni „nebo“. Po jeho smrti v roku 1709 sa členovia jeho klanu začali nazývať amaZulu, teda „deti Zuluov“. Začiatkom 18. storočia rast populácie, zlepšenie poľnohospodárskej výroby a obchodná konkurencia s Európanmi viedli k potrebe centralizácie a rozšírenia moci vodcov. Obzvlášť úspešné boli dve kmeňové aliancie, jedna pod Ndwandwe severne od rieky Umfololozi a druhá pod Mtetwou južne od nej. Zulus sa stal jedným z klanov v únii vedenej Mthetwa.

V roku 1781 sa stal Senzangakona kaJama kráľom (inkosi) Zulusov. V tom čase bolo v klane Zulu asi jeden a pol tisíc ľudí. V roku 1787 sa slobodnému dievčaťu menom Nandi od kráľa Senzangakony narodil syn, ktorý bol predurčený na to, aby po stáročia oslavoval meno Zulu. Volal sa Shaka (tiež niekedy Chaka).

Keďže Shaka bol nemanželský, od detstva musel zažiť veľa ponížení a útrap. Keď mal Shaka šesť rokov, jeho otec ho vyhnal spolu s jeho matkou, pretože pre nepozornosť pastiera Shaka pes pohrýzol ovcu. Podarilo sa mu nájsť útočisko v krajinách Mthetwa. Po dosiahnutí veku 21 rokov vstúpil Shaka do vojenskej služby kráľa Mtetwa, Dingiswaya, a bol zaradený do oddielu bojovníkov (ibuto alebo impi) nazývaného Izi-tswe.

Shaka si čoskoro získal rešpekt pre svoju statočnosť a inteligenciu. Jeho bojová taktika bola veľmi odlišná od toho, ako bojovali ostatní Nguni. Podľa tradície sa nguni stretli v boji na vopred určenom mieste a vstúpili do prestrelky ľahkým hádzaním assegai (kopije), pričom sa bránili veľkými štítmi a zbierali assegai hodené nepriateľmi, aby ich ako odpoveď vrhli. Bitku sprevádzali početné súboje najstatočnejších bojovníkov jeden na jedného. Bitku sledovali ženy a starci. Obe strany spravidla utrpeli veľmi skromné ​​straty a na konci bitky sa jedna zo strán uznala za porazenú a súhlasila, že zaplatí tribút.

Shaka považoval túto taktiku za hlúpu a zbabelú.

Objednal si pre seba dlhý assegai so širokou špičkou, ktorý bol vhodný na boj proti sebe. Tento typ assegai sa nazýva „iklva“. Kvôli zrýchleniu pohybu sa vzdal aj sandálov. Počas vojny s kmeňovým zväzom Ndwandwe, ktorého kráľom bol Zwide, sa Shaka dokonale ukázal. Čoskoro velil „Izi-tsve“.

Pre všetkých svojich podriadených Shaka nariadil vyrobiť rovnaký assegai a zaviedol zvyk pre bojovníkov chodiť naboso. Okrem toho bol prijatý drevený klub Knobkerry. Začal používať aj novú taktiku „býčia hlava“: armáda bola rozdelená na tri časti; na ľavom a pravom boku („býčie rohy“) boli mladí bojovníci, ktorí objímali nepriateľa v boji, a v strede („býčie čelo“) boli najskúsenejší bojovníci, ktorí robili hlavnú prácu na zničení nepriateľa. Odteraz jeho vojaci nikoho nebrali do zajatia, pokiaľ neexistoval rozkaz, ktorý výslovne predpisoval zajatie zajatcov.

V roku 1816 zomrel zuluský kráľ Senzangakona a jeho dedičom sa stal jeho syn Sigujana. Shaka s pomocou kráľa Mtetwa Dingiswayo zabil Sigujana a sám sa stal kráľom Zulu. Prvou prioritou Shaka bola vojenská reforma. Všetkých práceschopných mužov vo veku od 20 do 40 rokov zmobilizoval Šaka na vojenskú službu a službu mohli opustiť len za zvláštne zásluhy na príkaz kráľa. Manželstvo pre slobodných bojovníkov bolo zakázané.

Z týchto nových bojovníkov vznikli nové jednotky (ďalej len impi). Velitelia impi ("Hindu") boli najbližšími spolupracovníkmi Shaka.

Do kráľovských služieb boli povolané aj dievčatá – nebojovali, ale pod centralizovaným vedením sa venovali hospodárskej činnosti. Všade boli predstavené dlhé assegai a ďalšie technické a taktické vynálezy Shaka. Akékoľvek porušenie a neposlušnosť boli potrestané smrťou. S vojenským výcvikom chlapcov sa začalo vo veku siedmich rokov, viedli sa pravidelné cvičenia pre tínedžerov a vojakov s použitím cvičných zbraní. Zuluská armáda sa čoskoro stala najsilnejšou domorodou armádou v regióne.

V roku 1817 zomrel Dingiswayo, kráľ Mtetwa. Bol zajatý Ndwandwe a popravený na príkaz Zwide. Výsledné mocenské vákuum rýchlo zaplnil energický a odhodlaný Shaka. Podrobil si kmene aliancie Ndwandwe, viedol vojnu nie kvôli zničeniu, ale kvôli podrobeniu. V týchto vojnách bol často milosrdný k svojim nepriateľom - jeho plány zahŕňali vytvorenie politicky zjednoteného ľudu. Systém odvodov do kráľovskej armády sa rozšíril na všetky dobyté národy, čo prispelo k integrácii rozdielnych kmeňov do jedného národa Zulu. Niektoré kmene (ako Hlubi a Mfengu), ktoré sa nechceli podriadiť Shakam, boli nútené migrovať.

Okrem odvodu do armády bolo dôležitým nástrojom na posilnenie Shakovej moci nad kmeňmi aj výstavba vojenských kraalov (ikanda) na poddanských územiach.

Šaka tiež výrazne obmedzil moc kňazov. Teraz, pri „vyčuhovaní“ čarodejníkov, napokon vinu podozrivého určil až kráľ.

Okrem toho, že Shaka posilnil svoju moc medzi bývalými kmeňmi aliancie Mthetwa, bojoval s kráľom Ndwandwe Zvide, ktorý chcel pomstiť Dingiswaya. Táto vojna bola mimoriadne napätá a krvavá. V bitke pri kopci Gokli v roku 1817 porazila 5000-členná armáda Zulu vďaka kvalitatívnej prevahe a vojenskému talentu Shaka po častiach 12 000 Ndwandwe. Na bojisku zostalo 7 500 Ndwandwe, ale zomrelo aj 2 000 Zuluov.

Ndwandwe si požičal svoju taktiku, zbrane a vojenský systém od Zulusov. Ale Shaka ich aj tak porazil. Raz takmer zajal Zvide. Zvide ušiel, ale jeho matku zajal Shaka. Shaka dal jedlo hyenám. Nakoniec v roku 1819 pri rieke Mlatuz boli Ndwandwe konečne porazení. Zwide utiekol a zomrel v exile v roku 1825. Mnoho kmeňov, ktoré boli súčasťou aliancie Ndwandwe, utieklo zo strachu pred pomstou Shaka. Šangáni utiekli na územie budúceho Západného Mozambiku a Východnej Rodézie, kde si vytvorili vlastný štát Gaza. Ngoni vytvorili svoj vlastný štát v blízkosti jazera Nyasa.

V roku 1823 sa jeden zo Shakových Indiánov Mzilikazi, ktorý pochádzal z kmeňa Kumalo, nepohodol s kráľom. Namiesto toho, aby čelil kráľovskému súdu a bol popravený, sa vzbúril a odviedol svojich mužov na sever do Mozambiku. V roku 1826 sa ľudia Mzilikazi (ktorí vytvorili nový kmeň - Matabele alebo Ndebele) presťahovali do Transvaalu. Masady, ktoré tam spáchali Matabelas, boli také strašné, že Búri, ktorí začali prichádzať do Transvaalu v 30. rokoch 19. storočia, sa s tamojším domorodým obyvateľstvom takmer nestretli. Na druhej strane sa stretli s bojovnými impi Matabelmi, s ktorými sa začali krvavé bitky a vojenské úspechy častejšie sprevádzali Búri ako Matabelovci.

V roku 1838 Mzilikazi vezme svojich ľudí na západ do dnešnej Botswany a potom prekročí Zambezi a navštívi dnešnú Zambiu. Zambia, ktorá bola súčasťou pásu mušiek tse-tse, ktoré sú prenášačmi spavej choroby, však nebola vhodná na chov dobytka, a tak matabely odchádzajú na juhovýchod, opäť prechádzajú cez Zambezi, v roku 1840 dobyjú kmene Shona a sami sa usadia v r. juhozápad budúcej Južnej Rodézie Táto oblasť sa stala známou ako Matabeleland. Kráľovstvo Matabele padlo v roku 1893 počas prvej anglo-matabelskej vojny.

V roku 1826 zomrel priateľ Shaka Mgoboziho. V roku 1827 zomrela jeho matka Nandi. Shaka veril, že matka bola obeťou čarodejníctva. Zničil všetkých, ktorí podľa jeho názoru dostatočne neoplakávali Nandi a zaviedol smútok na rok, počas ktorého boli ľudia usmrtení aj za tie najmenšie previnenia.

22. septembra 1828, kvôli nespokojnosti s tyraniou, bol Shaki zabitý vo svojom vlastnom kraale. Kráľom sa stal jeden zo sprisahancov – Shakov brat, Dingane kaSenzangakona, známy aj ako Dingaan.

Shaka navždy zostal v pamäti Zuluov ako veľký kráľ, ktorý vytvoril ich ľud, a vojenský génius, ktorý vydesil všetky kmene Južnej Afriky. Na konci jeho vlády mala Zuluská armáda silu asi 50 tisíc ľudí.

Dingane nežil v starom hlavnom meste Shaka, Bulawayo kraal, ale postavil si vlastný kraal - Mgungundlova. Zmiernil disciplínu v štáte Zulu: teraz boli mladí ľudia povolaní len na šesť mesiacov a mohli si založiť svoje rodiny a domácnosti. Postavenie hinduistov sa stalo dedičným. Sila kráľa sa stala menej despotickou - teraz sa rozhodoval len so súhlasom Indiánov.

Za vlády Dingane pripadol takzvaný Veľký trek – presídlenie Búrov (potomkov holandských kolonistov) do krajín, kde neplatili anglické zákony – Búri sa presunuli na východ, na územie Natal. Medzi Búrmi a Zulumi došlo k menším stretom.

V novembri 1837 sa Dingane stretol s jedným z vodcov Búrov, Pietom Retiefom, a podpísal akt prevodu pôdy na Vortrekker Boers. 6. februára 1838, keď boli búrski vyjednávači v Dingan kraal, Retief a jeho spoločníci boli na príkaz kráľa zabití. 17. februára boli Retiefovi trekboeri, ponechaní bez vedenia, zmasakrovaní Zulumi. Zomrelo asi 500 ľudí vrátane žien a detí.

Na konci roka sa Dingane rozhodol zničiť trekboerskú partiu vedenú Andrisom Pretoriusom a Sarel Silliers. 16. decembra zaútočil oddiel Zulu vedený Indom Ndlelom na Búrov pri rieke Inkoma. 470 statočných Búrov odrazilo nápor zuluskej armády, ktorá mala najmenej 12 tisíc ľudí. Zomrelo 3000 Zulu, straty Búrov - iba traja ľudia boli zranení. Bitka sa volala Bitka pri Krvavej rieke. Potom Búri zničili hlavné mesto kráľovstva Zulu.

23. marca 1839 bol uzavretý mier medzi Vortrekkermi a Zulumi. Zuluovia opustili všetky územia južne od rieky Tugela a na týchto územiach bola založená Natalská republika, ktorej hlavným mestom bolo mesto Pietermaritzburg.

Tieto bitky ovplyvnili vojenské záležitosti Zulusov: zbrane na veľké vzdialenosti - vrhacie oštepy - sa vrátili do používania. Hlavnou zbraňou Zuluov však zostala assegai „iklwa“.

V januári 1840 sa proti nemu vzbúril Dinganeov mladší brat Mpande a získal podporu Búrov, ktorých viedol Praetorius. V bitke pri Makongu 29. januára 1840 bol Dingane porazený a utiekol do Svazijska, kde bol čoskoro zabitý. Mpande sa stal kráľom Zulusov.

V roku 1843 bola Natalská republika anektovaná Britmi a stala sa britskou kolóniou Natal. Veľa Búrov odišlo na sever, kde založili Búrske republiky – Juhoafrickú republiku (Transvaal) a Oranžský slobodný štát (Freistat). V októbri 1843 boli definované hranice medzi Britským Natalom a Zuluským kráľovstvom.

Začiatkom 50. rokov 19. storočia sa Mpande rozhodol dobyť Svazijsko. Hoci boli Svazijci technicky vazalmi Zulusov, Mpande chcel dosiahnuť úplné podrobenie Svazijska, aby mal krajiny, do ktorých by sa mohli stiahnuť v prípade invázie Voortrekkerov alebo Britov z Natalu. V roku 1852 vypukla vojna so Svazijcami. Hoci Zuluovia porazili Svazijcov, Mpande musel kvôli britskému tlaku opustiť Svazijsko.

V tejto vojne sa dobre ukázal najstarší syn Mpandeho, Ketchwayo. Hoci bol najstarší, nepovažoval sa za oficiálneho dediča, čo vyhlásil ďalší syn Mpandeho – Mbuyazi. Zulus sa rozdelil na priaznivcov Mbuyaziho a priaznivcov Ketchwaya. V roku 1856 došlo k otvorenej zrážke - ľudia z Mbuyazi spustošili krajiny prívržencov Ketchwaya. 2. decembra 1856 sa strany stretli v bitke pri britských hraniciach na rieke Tugela. Ketchwayove jednotky prevyšovali Mbuyaziho 7000-člennú silu takmer tri ku jednej, ale 35 Britov bolo na Mbuyaziho strane. To nepomohlo - Mbuyaziho vojaci boli porazení, on sám bol zabitý. Ketchwayo sa stal de facto vládcom Zulusov.

Až v roku 1861 bolo s britským sprostredkovaním možné dosiahnuť zmierenie medzi otcom a synom, ale Mpande čoraz viac strácal záujem o štátne záležitosti: stal sa alkoholikom piva, bolo pre neho ťažké chodiť.

Za Mpandeho sa kráľovstvo Zulu viac otvorilo cudzím vplyvom. Ak sa Shaka vysmieval bielej technológii, náboženstvu a politike, Mpande ich kontaktoval. Pracovali pod ním misionári, bola zostavená prvá zulská gramatika, Biblia bola preložená do jazyka Zulu. Na konci roku 1872 Mpande zomrel a Ketchwayo sa stal kráľom Zulusov, čím sa Ulundi stalo jeho hlavným mestom.

Od roku 1873 sa rozpory medzi Britmi Natal a Zulusmi postupne zväčšovali. Briti sa cítili ohrození Zulumi a Ketchwayo bol v konflikte s kresťanskými misionármi. Angličania boli navyše nešťastní, že kráľ bráni prílevu robotníkov do krajiny. Ketchwayo mal silnú tridsaťtisícovú armádu s oddielom mušketierov, ktorí plánovali zorganizovať kavalériu.

V roku 1875 britský veliteľ Wolseley rozhodol, že juhoafrické problémy Británie vyriešila až anexia Zululandu a v roku 1877 bol Transvaal anektovaný Britmi (nezávislosť Búrov bude obnovená až v roku 1881 po bitke pri Mayube). ). V tom istom roku ministerka pre domorodé záležitosti Natalia Shepardová napísala britskému koloniálnemu ministrovi Lordovi Carnarvonovi, že štát Zulu je koreňom zla a mal by byť zničený.

11. decembra 1878 dostal Ketchwayo ultimátum rozpustiť armádu, opustiť vojenský systém Shaka, zabezpečiť bezplatný vstup britských misionárov do Zululandu a umiestniť britského komisára do Zulusov. Na splnenie podmienok bol daný mesiac, ale Ketchwayo odmietol a 11. januára 1879 sa začala Anglo-Zulu vojna.

22. januára 1879 bol britský oddiel 1 700 ľudí porazený 20 000-člennou armádou Zuluov na kopci Isandlwana. Zuluom sa podarilo ukoristiť pušky Martini-Henry, no v tejto bitke stratili 3000 mužov.

22. až 23. januára zaútočili štyri tisícky Zulu na hraničný priechod Rorke's Drift, ktorý bránilo len 150 Britov. V priebehu hrdinskej obrany boli odrazené tri útoky Zulusov a oni ustúpili. Zuluovia stratili asi 1000 mužov, Briti 17 zabitých a 10 zranených. 11 bielych hrdinov dostalo Viktóriine kríže, päť ďalších - medaily „Za statočné správanie“.

28. januára bola britská kolóna pod velením plukovníka Pearsona obkľúčená v Eschove kraal, obliehanie pokračovalo až do 4. apríla. Ketchwayo ponúkol, že uzavrie mier s Britmi, no tí na jeho návrhy nereagovali. Ketchwayo nemal v pláne napadnúť Natala, čo dalo Britom oddych. 12. marca pri Intombe porazil zulský oddiel 500-800 vojakov sto Britov. Zahynulo 62 anglických vojakov. 28. marca na Hlobane zaútočilo 25 000 Zuluov na britský oddiel 675 ľudí a 225 Britov zomrelo, straty Zuluov boli minimálne.

29. marca pri Kambule dvetisíc Britov porazilo 20 000 Zuluov - zomrelo 29 Britov a 758 Zuluov. 2. apríla pri Gingindlovu 5670 Briti porazili 11 tisíc Zuluov; Britské straty dosiahli iba 11 zabitých a Zuluovia stratili viac ako tisíc ľudí.

1. júna bol francúzsky princ Eugen Napoleon, nominálny cisár Francúzov, zabitý pri prieskume Zulumi a 4. júla sa odohrala posledná bitka tejto vojny neďaleko hlavného mesta Zulusov, Ulundi.

Britské jednotky (šesť tisíc ľudí) metodicky zastrelili Zulusov, ktorých počet bol 24 tisíc. Po polhodine streľby prestala zuluská armáda existovať ako organizovaná sila. Briti stratili 13 zabitých ľudí, Zulus - asi 500 ľudí, ale morálna rana bola obrovská. Kraal Ulundi bol upálený, Ketchvayo utiekol, ale bol zajatý 28. júla. 1. septembra sa zuluskí náčelníci vzdali.

Zululand sa stal súčasťou British Natal. Kráľ bol zbavený moci, 13 vodcov začalo vládnuť Zulu pod britským protektorátom. Domorodci sa čoskoro ponorili do sporov, a aby ich ukončili, Briti dovolili Ketchwayovi vrátiť sa, čo urobil v januári 1883, pričom súhlasil, že splní všetky požiadavky Britov. Nepomohlo to: medzi Ketchwayom a starým protivníkom Zibebuom, ktorý nechcel uznať jeho nadvládu, sa začala bratovražedná vojna, v ktorej bol Ketchwayo porazený. O rok neskôr, 8. februára 1884, Ketchwayo zomrel; po ňom sa kráľom Zulusov pod britskou nadvládou stal jeho syn Dinuzulu, ktorý si v boji proti Zibebuovi vyžiadal pomoc Búrov a porazil ho. Za to Dinuzulu udelil časť svojich pozemkov Búrom, kde založili Búrsku republiku Nieve Republic (neskôr sa stala súčasťou Transvaalu).

V roku 1887 bolo Zululand pripojené. Aby Briti podkopali moc Dinuzulu, podnietili Zibebu povstanie. Povstanie ním rozdrvil, sám Dinuzulu utiekol do Transvaalu. Po jeho vydaní Britom v roku 1890 bol odsúdený na 10 rokov vyhnanstva na ostrove St. Heleny, odkiaľ sa vrátil až o sedem rokov neskôr.

V rokoch po druhej búrskej vojne mali bieli zamestnávatelia v Natale veľké problémy s najímaním čiernych robotníkov, ktorí radšej pracovali v baniach vo Witwatersrande. Aby povzbudili černochov k práci na bielych farmách, koncom roku 1905 koloniálne úrady uvalili na všetkých dospelých Aborigénov daň z hlavy vo výške jednej libry.

Náčelník Bambat, ktorý mal pod sebou 5500 mužov, bol jedným z tých, ktorí sa zavedeniu novej dane bránili. Vo februári 1906 boli Bambatovými ľuďmi zabití dvaja policajti vyslaní vyberať dane do neposlušných oblastí, potom bolo zavedené stanné právo. Bambata utiekol na sever s tichou podporou kráľa Dinuzulu. Bambata zhromaždil malú silu svojich priaznivcov a začal podnikať partizánske útoky z lesa Nkandla. V apríli bola vyslaná výprava, aby potlačila vzburu: v Mome George Hill boli Zuluovia obkľúčení a porazení Britmi kvôli ich technickej prevahe; počas bitky bol zabitý Bambata a povstanie bolo rozdrvené za cenu smrti 3 000 až 4 000 Zuluov, pričom 7 000 bolo zatknutých a 4 000 zbičovaných. Skončila sa tak posledná vojna Zuluov, po ktorej zulská monarchia stratila vplyv.

Dinuzulu bol tiež zatknutý; v marci 1908 bol odsúdený na 4 roky väzenia. V roku 1910 sa Juhoafrická únia stala britským panstvom a za jej predsedu vlády bol vymenovaný Dinuzuluov starý priateľ, generál Louis Botha, ktorý ho prepustil pod podmienkou, že sa už nikdy nevráti do Zululandu. 18. októbra 1913 zomrel Dinuzulu v Transvaale; dedičom bol jeho syn, kráľ Šalamún kaDinuzulu, ktorý vládol do roku 1933 bez toho, aby bol formálne uznaný.

Bekuzulu kaSolomon bol kráľom v rokoch 1933 až 1968 a v roku 1951 bol formálne obnovený na kráľovský status. Za jeho vlády v roku 1948 zvíťazila v Juhoafrickej republike Národná strana a nastolil sa režim apartheidu – oddelenie a rozvoj rás. Rasová segregácia sa prehĺbila a rozšírila. Niektorí Zuluovia bojovali proti tomuto režimu, tí konzervatívnejší sa zasadzovali predovšetkým za zlepšenie postavenia samotných Zuluov.

V roku 1968 sa Goodwill kaBekuzulu Zweletini stal kráľom Zulusov. 9. júna 1970 bola v súlade so zákonom o bantuskej samospráve na časti územia provincie Natal vytvorená „kmeňová vlasť“ – samosprávna autonómia Zululand (takéto autonómie sa často nazývajú bantustany) . Bantustan Zulu viedol princ Mangosutu Buthelezi a jeho hlavné mesto sa nachádzalo v Nongome. Všetci Zuluovia získali občianstvo Zululand a stratili juhoafrické občianstvo. Tisíce Zuluov žijúcich na súkromných pozemkoch mimo Zululandu boli presídlené do Bantustanu. 1. apríla 1972 bol Bantustan premenovaný na KwaZulu – na Zuluský spôsob.

V roku 1975 bola vytvorená pravicová strana Zulu Inkata, ktorá presadzovala zlepšenie života Zuluov v režime apartheidu, ale mnohí Zuluovia podporovali Africký národný kongres, Panafrický kongres a ďalšie organizácie, ktoré chceli úplné zničenie. systému apartheidu a rovnosti pre všetkých.

V roku 1980 bolo hlavné mesto presunuté z Nongomy do Ulundi. V roku 1981 dostal Bantustan rozšírenú autonómiu. V roku 1994 padol apartheid. Bantustan bol znovu zlúčený s provinciou Natal a stal sa známym ako KwaZulu-Natal.

Teraz sú Zuluovia najväčšou etnickou skupinou v Južnej Afrike, žije tu viac ako 10 miliónov ľudí, čiže 38,5 % populácie. Okrem KwaZulu-Natal je teraz veľa Zuluov v Gautengu, ekonomickom a politickom centre krajiny (centrum bývalej provincie Transvaal s mestami Johannesburg a Pretória). Strana Inkata sa volieb zúčastnila a zúčastňuje, no z roka na rok stráca podporu. Prezident Zulu Jacob Zuma vládne Južnej Afrike od roku 2009.

Legendárni vodcovia jedného z klanov východného ľudu Nguni

Náčelníci (inkosi) klanu Ama-Zulu, o ktorých sa informácie zachovali v ústnej tradícii

Najvyšší náčelníci (inkosi), „králi“ nezávislej moci (náčelníctva) Zuluov

Náčelníci (inkosi) krajiny Zulusov z obdobia občianskych sporov Britské impérium, britská kolónia Zululand vytvorená

Obdobie "interregnum"

Náčelníci (Inkosi) Zulusov [1951 doteraz]

Poznámky:

Zdroje.