Kto napísal dielo Blizzard.

Kocovina

A.S. Puškin

Kone sa preháňajú po kopcoch, šliapu po hlbokom snehu... Tu, zboku, je vidieť samotný chrám Boží. ................................ Zrazu je všade naokolo snehová búrka; Sneh padá v chumáčoch; Čierna havrana, pískajúca krídlom, vznáša sa nad saňami; Prorocký ston hovorí smútok! Kone sa ponáhľajú, citlivo hľadia do tmavej diaľky, dvíhajú hrivu...

Koncom roku 1811, v ére pamätnej pre nás, žila na svojom nenaradovskom panstve dobrá Gavrila Gavrilovič R**. V celom okolí bol známy svojou pohostinnosťou a srdečnosťou; Susedia k nemu neustále chodili jesť, piť, hrať Boston o päť kopejok s manželkou a niektorí sa pozerať na svoju dcéru Maryu Gavrilovnu, štíhle, bledé a sedemnásťročné dievča. Bola považovaná za bohatú nevestu a mnohí od nej očakávali, že sa vydá za nich alebo ich synov. Marya Gavrilovna bola vychovaná podľa francúzskych románov, a preto bola zamilovaná. Námetom, ktorý si vybrala, bol chudobný vojenský práporčík, ktorý mal vo svojej dedine dovolenku. Rozumie sa samo sebou, že mládenec horel rovnakou vášňou, a že rodičia jeho milej, zbadajúc ich vzájomnú náklonnosť, zakázali svojej dcére čo i len pomyslieť naňho, a prijali ho horšie ako dôchodcovského asesora. Naši milenci si dopisovali a vídali sa každý deň sami v borovicovom háji alebo pri starej kaplnke. Tam si prisahali večnú lásku, sťažovali sa na osud a robili si rôzne domnienky. Keď si takto dopisovali a rozprávali, (čo je veľmi prirodzené) dospeli k nasledujúcej úvahe: ak nemôžeme jeden bez druhého dýchať a vôľa krutých rodičov zasahuje do nášho blaha, potom nám to nebude možné bez toho? Je samozrejmé, že táto šťastná myšlienka prvýkrát napadla mladého muža a že sa romantickej predstavivosti Maryy Gavrilovny veľmi páčila. Prišla zima a zastavila ich stretnutia; ale korešpondencia bola o to živšia. Vladimír Nikolajevič ju v každom liste prosil, aby sa mu vzdala, aby sa tajne vydala, na chvíľu sa skryla, potom sa hodila k nohám svojich rodičov, ktorých sa, samozrejme, napokon dotkne hrdinská vytrvalosť a nešťastie. milenci a určite by im povedali: Deti! príď do nášho náručia. Marya Gavrilovna dlho váhala; od mnohých plánov úteku sa upustilo. Nakoniec súhlasila: v určený deň nemala večerať a odísť do svojej izby pod zámienkou bolesti hlavy. Jej priateľka bola v sprisahaní; obaja museli vyjsť do záhrady cez zadnú verandu, nájsť za záhradou hotové sane, nasadnúť do nich a odviezť sa päť míľ z Nenaradova do dediny Zhadrino, rovno ku kostolu, kde mal byť Vladimír. počkaj na nich. V predvečer rozhodujúceho dňa Marya Gavrilovna celú noc nespala; Chystala sa, zaviazala si spodnú bielizeň a šaty a napísala dlhý list citlivej slečne, jej kamarátke a ďalší jej rodičom. Rozlúčila sa s nimi tými najdojímavejšími slovami, svoj priestupok ospravedlňovala neodolateľnou silou vášne a skončila s tým, že za najšťastnejší okamih svojho života bude považovať ten, keď sa bude môcť vrhnúť k nohám. jej najdrahších rodičov. Zapečatiac oba listy tulskou pečaťou, na ktorej boli vyobrazené dve horiace srdcia s decentným nápisom, hodila sa tesne pred svitaním na posteľ a zadriemala; ale aj tu ju každú minútu prebúdzali hrozné sny. Zdalo sa jej, že práve vo chvíli, keď nastúpila do saní, aby sa išla vydať, zastavil ju otec, vliekol ju snehom neznesiteľnou rýchlosťou a hodil do temnej, bezodnej kobky...a ona letela bezhlavo. nevysvetliteľné potopenie jej srdca; potom videla Vladimíra ležať na tráve, bledého, zakrvaveného. Umierajúc ju prenikavým hlasom prosil, aby sa ponáhľala a vzala si ho... ďalšie škaredé, nezmyselné vízie sa pred ňou vrhli jedna za druhou. Nakoniec vstala, bledšia ako zvyčajne a s poriadnou bolesťou hlavy. Otec a matka si všimli jej obavy; ich nežná starostlivosť a neustále otázky: čo je s tebou, Máša? nie si chorá, Masha? roztrhol jej srdce. Snažila sa ich upokojiť, aby vyzerali veselo, ale nešlo to. Prišiel večer. Myšlienka, že je to poslednýkrát, čo strávila deň medzi rodinou, ju trápila srdce. Sotva bola nažive; tajne sa rozlúčila so všetkými osobami, so všetkými predmetmi, ktoré ju obklopovali. Podávala sa večera; srdce jej začalo prudko biť. Trasúcim sa hlasom oznámila, že nechce večeru, a začala sa lúčiť s otcom a mamou. Pobozkali ju a ako obyčajne ju požehnali: skoro sa rozplakala. Keď prišla do svojej izby, hodila sa do kresla a rozplakala sa. Dievča sa ju snažilo presvedčiť, aby sa upokojila a nabrala odvahu. Všetko bolo pripravené. O pol hodiny musela Máša opustiť rodičovský dom, svoju izbu, svoje tiché dievčenské roky navždy... Na dvore bola snehová búrka; vietor zavýjal, okenice sa triasli a hrkotali; všetko sa jej zdalo ako hrozba a smutné znamenie. Čoskoro sa všetko v dome upokojilo a zaspalo. Máša sa zahalila do šálu, nasadila si teplú kapucňu, vzala škatuľku do rúk a vyšla na zadnú verandu. Slúžka niesla za sebou dva zväzky. Vošli do záhrady. Vzbura neutíchala; vietor fúkal smerom k nej, akoby sa snažil mladého zločinca zastaviť. Násilím sa dostali na koniec záhrady. Na ceste ich čakali sane. Kone zmrznuté nestáli; Vladimírov kočiš kráčal pred šachtami a zadržiaval horlivcov. Pomohol mladej dáme a jej priateľke sadnúť si a odložiť zväzky a krabicu, vzal opraty a kone odleteli. Keď sme mladú dámu zverili do opatery osudu a umenia kočiša Terešky, obráťme sa na nášho mladého milenca. Vladimír bol celý deň na cestách. Ráno navštívil kňaza Zhadrinského; Nasilu som sa s ním dohodol; potom išiel hľadať svedkov medzi susedných zemepánov. Prvý človek, ku ktorému prišiel, štyridsaťročný kornet Dravin na dôchodku, ochotne súhlasil. Toto dobrodružstvo, uisťoval, mu pripomenulo niekdajšie časy a husárske žarty. Presvedčil Vladimíra, aby s ním zostal na večeru, a uistil ho, že s ďalšími dvoma svedkami sa prípad nevyrieši. V skutočnosti sa hneď po večeri objavil zememerač Shmit s fúzmi a ostrohami a syn policajného kapitána, asi šestnásťročný chlapec, ktorý sa nedávno pridal k kopijníkom. Nielenže prijali Vladimírovu ponuku, ale dokonca mu prisahali, že sú pripravení obetovať za neho svoje životy. Vladimír ich s radosťou objal a odišiel domov sa pripraviť. Už dávno bola tma. Svoju spoľahlivú Terešku poslal so svojou trojkou a podrobnými, dôkladnými rozkazmi do Nenaradova a pre seba prikázal nasadiť malé sane na jedného koňa a sám bez koča odišiel do Zhadrina, kam mala doraziť Marya Gavrilovna v r. dve hodiny. Cesta mu bola známa a cesta trvala len dvadsať minút. Ale len čo Vladimír vyšiel z okraja do poľa, zdvihol sa vietor a bola taká búrka, že nič nevidel. O minútu sa cesta šmykla; okolie zmizlo v blatistom a žltkastom opare, cez ktorý poletovali biele vločky snehu; obloha sa spojila so zemou. Vladimír sa ocitol v poli a márne sa chcel opäť dostať na cestu; kôň chodil náhodne a neustále jazdil po záveji a potom spadol do diery; sane sa neustále prevracali. - Vladimír sa snažil len nestratiť skutočný smer. Zdalo sa mu však, že už ubehlo viac ako pol hodiny a ešte sa nedostal do hája Zhadrinskaja. Prešlo ešte asi desať minút; háj bol stále v nedohľadne. Vladimír išiel cez pole, ktoré pretínali hlboké rokliny. Snehová búrka neutíchala, obloha sa nevyjasnila. Kôň začínal byť unavený a tiekol z neho pot, napriek tomu, že bol neustále po pás v snehu. Nakoniec videl, že išiel zlým smerom. Vladimír sa zastavil: začal premýšľať, pamätať si, zisťovať a nadobudol presvedčenie, že mal vyrezávať doprava. Išiel doprava. Jeho kôň mierne kráčal. Na ceste bol už viac ako hodinu. Zhadrino mal byť nablízku. Ale jazdil a jazdil a poli nebolo konca-kraja. Všetky záveje a rokliny; Každú minútu sa sane prevrátili, každú minútu ich zdvihol. Čas plynul; Vladimír sa začal veľmi znepokojovať. Konečne sa niečo začalo sfarbovať na stranu. Vladimír sa tam otočil. Keď sa priblížil, uvidel lesík. Vďaka Bohu, pomyslel si, už je to blízko. Išiel blízko hája a dúfal, že sa okamžite dostane na známu cestu alebo obíde háj: Zhadrino bol hneď za ním. Čoskoro našiel cestu a vošiel do tmy stromov, holých v zime. Vietor tu nemohol zúriť; cesta bola hladká; kôň sa rozveselil a Vladimír sa upokojil. Ale jazdil a jazdil a Zhadrin nikde; háj nemal konca kraja. Vladimír s hrôzou videl, že vošiel do neznámeho lesa. Zmocnilo sa ho zúfalstvo. Udrel koňa; úbohé zviera začalo klusať, ale čoskoro začalo otravovať a po štvrťhodine začalo chodiť, napriek všetkému úsiliu nešťastného Vladimíra. Stromy začali postupne rednúť a Vladimír vyšiel z lesa; Zhadrin nebolo nikde vidieť. Muselo byť okolo polnoci. Z očí mu tiekli slzy; išiel náhodne. Počasie sa ukľudnilo, oblaky sa prečistili a pred ním ležala rovina pokrytá bielym vlnitým kobercom. Noc bola celkom jasná. Neďaleko videl dedinu pozostávajúcu zo štyroch alebo piatich dvorov. Vladimír za ňou išiel. Pri prvej chatrči vyskočil zo saní, pribehol k oknu a začal klopať. O niekoľko minút sa drevená okenica zdvihla a starý muž vystrčil sivú bradu. "Čo chceš?" - "Je Zhadrino ďaleko?" "Je Zhadrino ďaleko?" -"Áno, ako ďaleko?" - "Neďaleko to bude asi desať míľ." Pri tejto odpovedi sa Vladimír chytil za vlasy a zostal nehybne stáť ako človek odsúdený na smrť. "A kde si?" pokračoval Vladimír, ktorý nemal odvahu odpovedať na otázky. "Čo sme to za kone?" odpovedal muž. "Nemôžem si najať sprievodcu, zaplatím, čo bude chcieť." "Počkaj," povedal starý muž a spustil okenicu, "pošlem svojho syna, on ťa uvidí." Vladimír začal čakať. O necelú minútu začal znova klopať. Uzávierka sa zdvihla a objavila sa brada. "Čo chceš?" -"A čo tvoj syn?" "Teraz pôjde von a obuje si topánky." Poď sa zohriať? - "Ďakujem, rýchlo pošli svojho syna." Brány zaškrípali; chlapík vyšiel s palicou a kráčal vpred, teraz ukazoval, teraz hľadal cestu, pokrytú závejmi. "Koľko je hodín?" opýtal sa ho Vladimír. "Áno, čoskoro svitne," odpovedal mladý muž. Vladimír už nepovedal ani slovo. Kohúty zaspievali a keď dorazili k Zhadrinu, už bolo svetlo. Kostol bol zamknutý. Vladimír zaplatil dirigentovi a odišiel na kňazský dvor. Nebol na dvore trojky. Aké novinky ho čakali! Ale vráťme sa k dobrým nenaradovským statkárom a uvidíme, či niečo robia. Nič. Starí ľudia sa zobudili a išli do obývačky. Gavrila Gavrilovič v šiltovke a flanelovej bunde, Praskovya Petrovna v župane z vaty. Podával sa samovar a Gavrila Gavrilovič poslala dievča, aby zistila od Mary Gavrilovny, aké je jej zdravie a ako spí. Dievča sa vrátilo a oznámilo, že slečna sa zle vyspala, ale už sa cíti lepšie a že teraz príde do obývačky. V skutočnosti sa dvere otvorili a Marya Gavrilovna prišla pozdraviť otca a mamu. "Čo máš na hlavu, Masha?" spýtala sa Gavrila Gavrilovič. "Lepšie, ocko," odpovedala Masha. "Máš pravdu, Masha, včera som sa zbláznil," povedala Praskovja Petrovna. "Možno, mama," odpovedala Masha. Deň prebehol dobre, ale v noci Masha ochorela. Poslali do mesta po lekára. Prišiel večer a zistil, že pacient delíruje. Dostala sa silná horúčka a úbohý pacient strávil dva týždne na okraji rakvy. Nikto v dome o zamýšľanom úteku nevedel. Listy, ktoré napísala deň predtým, boli spálené; jej slúžka nikomu o ničom nepovedala, pretože sa bála hnevu pánov. Kňaz, kornet na dôchodku, fúzatý zememerač a malý kopijník boli skromní a nie nadarmo furman Tereška nikdy nič zbytočné nepovedal ani opitý. Tajomstvo tak držalo viac ako pol tucta sprisahancov. Ale samotná Marya Gavrilovna v neustálom delíriu vyjadrila svoje tajomstvo. Jej slová sa však s čímkoľvek tak nezhodovali, že matka, ktorá neodišla od postele, z nich pochopila iba to, že jej dcéra je smrteľne zamilovaná do Vladimíra Nikolajeviča a že príčinou jej choroby je pravdepodobne láska. Radila sa s manželom, s niektorými susedmi a nakoniec všetci jednomyseľne rozhodli, že toto je jednoznačne osud Maryi Gavrilovny, že svoju snúbenicu nemôžete poraziť koňom, že chudoba nie je zlozvyk, že žiť nie s bohatstvom, ale s osobu a podobne. Morálne výroky môžu byť prekvapivo užitočné v prípadoch, keď si sami dokážeme vymyslieť len málo, aby sme sa ospravedlnili. Slečna sa medzitým začala zotavovať. Vladimíra dlho nevideli v dome Gavrily Gavrilovičovej. Vystrašilo ho obvyklé prijatie. Rozhodli sa po neho poslať a oznámiť mu nečakané šťastie: súhlas so sobášom. Aké však bolo počudovanie nenaradovských statkárov, keď ako odpoveď na ich pozvanie dostali od neho pološialený list! Oznámil im, že do ich domu nikdy nevkročí, a požiadal ich, aby zabudli na nešťastníka, pre ktorého smrť zostáva jedinou nádejou. O niekoľko dní sa dozvedeli, že Vladimír odišiel do armády. Bolo to v roku 1812. Dlho sa to neodvážili oznámiť zotavujúcej sa Máši. Nikdy nespomenula Vladimíra. O niekoľko mesiacov, keď našla jeho meno medzi tými, ktorí sa vyznamenali a boli vážne zranení v Borodine, upadla do bezvedomia a báli sa, že sa jej horúčka vráti. Vďaka Bohu však mdloby nemali žiadne následky. Zastihol ju ďalší smútok: Gavrila Gavrilovič zomrela a zanechala ju ako dedičku celého majetku. Ale dedičstvo ju neutešilo; úprimne zdieľala smútok chudobnej Praskovy Petrovny a prisahala, že sa s ňou nikdy nerozlúči; Obaja opustili Nenaradovo, miesto smutných spomienok a odišli bývať na *** panstvo. Ženíchovia krúžili okolo sladkej a bohatej nevesty; ale nikomu nedávala ani najmenšiu nádej. Matka ju občas presviedčala, aby si vybrala kamarátku; Marya Gavrilovna pokrútila hlavou a premýšľala. Vladimir už neexistoval: zomrel v Moskve v predvečer vstupu Francúzska. Jeho pamiatka sa Mashe zdala posvätná; starala sa aspoň o všetko, čo mu mohlo pripomínať: knihy, ktoré kedysi čítal, jeho kresby, poznámky a básne, ktoré pre ňu odpisoval. Susedia, keď sa o všetkom dozvedeli, žasli nad jej vytrvalosťou a so zvedavosťou čakali na hrdinu, ktorý mal napokon zvíťaziť nad smutnou vernosťou tejto panny Artemisy. Medzitým sa vojna so slávou skončila. Naše pluky sa vracali zo zahraničia. Ľudia sa k nim rozbehli. Hudba hrala dobyté piesne: Vive Henri-Quatre, tirolské valčíky a árie z La Gioconde. Dôstojníci, ktorí išli na ťaženie takmer ako mladíci sa vrátili, vyzreli v bojovom vzduchu, ovešaní krížmi. Vojaci sa medzi sebou veselo rozprávali, neustále do reči vkladali nemecké a francúzske slová. Nezabudnuteľný čas! Čas slávy a radosti! Ako silno bije ruské srdce pri slove vlasť! Aké sladké boli slzy rande! S akou jednomyseľnosťou sme spojili pocity národnej hrdosti a lásky k panovníkovi! A pre neho, aká to bola minúta! Ženy, ruské ženy boli vtedy neporovnateľné. Ich obvyklý chlad zmizol. Ich radosť bola skutočne opojná, keď pri stretnutí s víťazmi zvolali: Hurá! A vyhadzovali čiapky do vzduchu.

Žukovského.

"Blizzard" - dielo A.S. Puškin, napísaný v roku 1830. Mnohé diela veľkého klasika sú naplnené zvláštnym významom, autor hovorí o nepochopiteľnej hre Stvoriteľa. "Blizzard" nebol výnimkou. Dielo je plné filozofie a romantických myšlienok autora.

ideológie

Literárnym smerom príbehu je jasný mladícky sentimentalizmus. Ústrednou témou je vzťah medzi človekom a Rockom, ako sa ľudia menia vôľou osudu, ich predstavy o živote a túžby po ideále.

Veľký klasik sa vždy zaujímal o úlohu náhody, rozmarný osud priťahoval svojimi intrigami a nepredvídateľnosťou. Puškin veril v Rocka, cítil, že on sám raz upadne do pasce osudných okolností.

V príbehu „Blizzard“ Alexander Sergeevich konkrétne skúma život tých najobyčajnejších ľudí. Nevyznačujú sa obzvlášť brilantnou mysľou, rozkošným vzhľadom a nemajú sklon k hrdinským činom. Nemajú geniálne sklony, špeciálne talenty ani neuveriteľnú statočnosť.

História vzniku diela

"Blizzard", ktorý napísal Pushkin v roku 1830, sa stal posledným dielom cyklu. Autor pracoval na panstve Boldinsky. Toto obdobie jeho tvorby sa často nazýva „boldinská jeseň“. Toto je jedno z najaktívnejších období v živote klasika.

Výskumníci sa domnievajú, že práca začala v roku 1829. Puškin túto myšlienku dlho živil a svoje fantázie začal realizovať až v Boldinovi. Dielo vyšlo v roku 1831. Publikácia nebola zverejnená pod Puškinovým menom. Dôvody stále nie sú jasné. S najväčšou pravdepodobnosťou sa ruská klasika bála príliš agresívnej kritiky. Prvá filmová adaptácia Puškinovho brilantného výtvoru sa uskutočnila v roku 1964.

Analýza práce

dej

Mária a Vladimír, poháňaní láskou, sa však tajne vidia. Po niekoľkých rande dievča súhlasí s riskantným dobrodružstvom: oženiť sa a skryť sa pred všetkými. V noci, keď bol útek plánovaný, začína silná snehová búrka.

Mária vychádza z domu ako prvá a mieri do neďalekého kostola. Jej milenec by ju mal nasledovať na určené miesto. Muž sa však vplyvom silnej snehovej búrky zorientuje, úplne stratí smer.

Marya čaká na ženícha v kostole. V tomto čase sem prichádza husársky Burmin. Rozhodne sa zahrať na dievča a vydáva sa za jej vyvoleného. Kňaz vykoná obrad a až vtedy si Mary s hrôzou uvedomí, že sa zasnúbila s úplne neznámym človekom. Dievča sa okamžite vráti domov a Vladimír, ktorý sa dostal do kostola až ráno, sa dozvie, že Marya sa stala manželkou iného.

Mária je veľmi znepokojená, pretože je blízko smrti. Rodičom sa podarí nájsť Vladimíra. Sú pripravení súhlasiť so sobášom, ale Vladimír odmieta. Odchádza na vojnu, kde zomiera.

Po otcovej smrti sa Mária a jej matka presťahujú na iné panstvo. Tam dievča stretne muža. Má ho naozaj rada. Toto je ten istý Burmin.

Mladý muž sa prizná dievčaťu, že je ženatý, a rozpráva príbeh o svadbe v snehovej búrke. Dievča mu prekvapene povie svoj príbeh. Keď sa mladý husár dozvedel celú pravdu, padne k nohám svojej vyvolenej.

Hrdinovia príbehu

Marya je hlavnou ženskou postavou v príbehu „Blizzard“. Sedemnásťročná šľachtičná je bledá a štíhla, bohatá a rozmaznaná rodičmi. Dievča je schopné silných milostných zážitkov. Nie je jej cudzí duch dobrodružnosti a istá odvaha. Zasnená a sentimentálna dáma je pripravená vzdorovať svojim rodičom a tajne sa vydať za svojho milovaného. Citlivá a zraniteľná mladá dáma, žijúca so šťastnými predstavami o vzájomnej láske, prežíva rozchod s Vladimírom ťažko.

Burmin je vojenský husár, ktorý sa omylom stane Maryiným manželom. Je šikovný, ale neopatrný. Dosť posmešné a impulzívne. Poháňaný prázdnou ľahkomyseľnosťou pochopil, že by sa dopustil neodpustiteľného priestupku, no stále sa vydáva za ženícha na tajnej svadbe.

Vladimir je mladý praporčík z chudobnej triedy. Je romantický, plný impulzov a nie vždy rozvážny a rozumný. Maryinu pomýlenú svadbu vníma ako najvážnejšiu zradu. V presvedčení, že to dievča robí úmyselne, ju navždy opustí.

Kompozícia príbehu

Základom zápletky je kuriózne manželstvo. Pre muža je to pokus o zábavu, pre dievča - kolaps všetkých jej milostných nádejí. Dej je rozdelený do dvoch línií:

• Mária a Vladimír;
• Marya a Burmin.

Nechýba prológ ani epilóg a samotný príbeh začína malou expozíciou, ktorá opisuje každodenný život panstva. Medzivrcholom je moment, keď sa Mária dozvie o osudovom omyle v kostole. V tomto momente jedna dejová línia plynule prechádza do druhej. Hlavný vrchol: Marya po mnohých rokoch spoznáva v novom pánovi svojho „starého“ manžela.

Kľúčovým symbolom, ktorý predurčuje priebeh udalostí, je fujavica. Búrlivé živly zmenili plány mladého páru na nočné zásnuby. Na druhej strane zlé počasie symbolizuje mladosť, plnú vášne, vyrovnanosti, bez rozumu a poriadku.

Príbeh „Blizzard“ je skvelým výtvorom Puškina. Práca sa vyznačuje prísnou úplnosťou, proporcionalitou a v skutočnosti matematickými výpočtami všetkých prvkov kompozície. Autor čisto na intuitívnej úrovni dokázal nájsť ideálnu formu, ktorou umne vyjadril svoju myšlienku.

Aktuálna strana: 1 (kniha má celkovo 1 stranu)

Alexander Sergejevič Puškin
Blizzard

Kone sa rútia cez kopce,
Prešliapaný hlboký sneh...
Tu, bokom, je Boží chrám
Videný sám.
…………………………
Zrazu je všade naokolo snehová búrka;
Sneh padá v chumáčoch;
Čierna corvid, pískajúca svojim krídlom,
Vznášanie sa nad saňami;
Prorocký ston hovorí smútok!
Kone sa ponáhľajú
Citlivo hľadia do diaľky do tmy,
Zdvíhanie hrivy...

Žukovského

Koncom roku 1811, v ére pamätnej pre nás, žila na svojom nenaradovskom panstve dobrá Gavrila Gavrilovič R**. V celom okolí bol známy svojou pohostinnosťou a srdečnosťou; Susedia k nemu neustále chodili jesť, piť, hrať Boston o päť kopejok s jeho manželkou Praskovyou Petrovnou a niektorí, aby sa pozreli na svoju dcéru Maryu Gavrilovnu, štíhle, bledé a sedemnásťročné dievča. Bola považovaná za bohatú nevestu a mnohí od nej očakávali, že sa vydá za nich alebo ich synov.

Marya Gavrilovna bola vychovaná na francúzskych románoch, a preto bola zamilovaná. Námetom, ktorý si vybrala, bol chudobný vojenský práporčík, ktorý mal vo svojej dedine dovolenku. Je samozrejmé, že mládenec horel rovnakou vášňou a že rodičia jeho milovanej, zbadajúc ich vzájomnú náklonnosť, zakázali svojej dcére čo i len pomyslieť na neho, a bol prijatý horšie ako vyslúžilý asesor.

Naši milenci si dopisovali a vídali sa každý deň sami v borovicovom háji alebo pri starej kaplnke. Tam si prisahali večnú lásku, sťažovali sa na osud a robili si rôzne domnienky. Keď si takto dopisovali a rozprávali, (čo je veľmi prirodzené) dospeli k nasledujúcej úvahe: ak nemôžeme jeden bez druhého dýchať a vôľa krutých rodičov zasahuje do nášho blaha, potom nám to nebude možné bez toho? Je samozrejmé, že táto šťastná myšlienka prvýkrát napadla mladého muža a že sa romantickej predstavivosti Maryy Gavrilovny veľmi páčila.

Prišla zima a zastavila ich stretnutia; ale korešpondencia bola o to živšia. Vladimír Nikolajevič ju v každom liste prosil, aby sa mu vzdala, aby sa tajne vydala, na chvíľu sa skryla, potom sa hodila k nohám svojich rodičov, ktorých sa, samozrejme, napokon dotkne hrdinská vytrvalosť a nešťastie. milenci a určite by im povedali: Deti! príď do nášho náručia.

Marya Gavrilovna dlho váhala; od mnohých plánov úteku sa upustilo. Nakoniec súhlasila: v určený deň nemala večerať a odísť do svojej izby pod zámienkou bolesti hlavy. Jej priateľka bola v sprisahaní; obaja museli vyjsť do záhrady cez zadnú verandu, nájsť za záhradou hotové sane, nasadnúť do nich a odviezť sa päť míľ z Nenaradova do dediny Zhadrino, rovno ku kostolu, kde mal byť Vladimír. počkaj na nich.

V predvečer rozhodujúceho dňa Marya Gavrilovna celú noc nespala; Chystala sa, zaviazala si spodnú bielizeň a šaty a napísala dlhý list citlivej slečne, jej kamarátke a ďalší jej rodičom. Rozlúčila sa s nimi tými najdojímavejšími slovami, svoj priestupok ospravedlňovala neodolateľnou silou vášne a skončila s tým, že za najšťastnejší okamih svojho života bude považovať ten, keď sa bude môcť vrhnúť pod nohy. jej najdrahších rodičov. Zapečatiac oba listy tulskou pečaťou, na ktorej boli vyobrazené dve horiace srdcia s decentným nápisom, hodila sa tesne pred svitaním na posteľ a zadriemala; ale aj tu ju každú minútu prebúdzali hrozné sny. Zdalo sa jej, že práve v tej chvíli, keď nastúpila do saní, aby sa išla vydať, ju zastavil otec, vliekol ju snehom neznesiteľnou rýchlosťou a hodil do temnej, bezodnej kobky... a ona bezhlavo letela s nevysvetliteľným potopenie jej srdca; potom videla Vladimíra ležať na tráve, bledého, zakrvaveného. Umierajúc ju prenikavým hlasom prosil, aby sa ponáhľala a vzala si ho... ďalšie škaredé, nezmyselné vízie sa pred ňou vrhli jedna za druhou. Nakoniec vstala, bledšia ako zvyčajne a s poriadnou bolesťou hlavy. Otec a matka si všimli jej obavy; ich nežná starostlivosť a neustále otázky: čo je s tebou, Máša? nie si chorá, Masha? - roztrhlo jej srdce. Snažila sa ich upokojiť, aby vyzerali veselo, ale nešlo to. Prišiel večer. Myšlienka, že je to poslednýkrát, čo strávila deň medzi rodinou, ju trápila srdce. Sotva bola nažive; tajne sa rozlúčila so všetkými osobami, so všetkými predmetmi, ktoré ju obklopovali. Podávala sa večera; srdce jej začalo prudko biť. Trasúcim sa hlasom oznámila, že nechce večeru, a začala sa lúčiť s otcom a mamou. Pobozkali ju a ako obyčajne ju požehnali: skoro sa rozplakala. Keď prišla do svojej izby, hodila sa do kresla a rozplakala sa. Dievča sa ju snažilo presvedčiť, aby sa upokojila a nabrala odvahu. Všetko bolo pripravené. O pol hodiny musela Máša opustiť rodičovský dom, svoju izbu, svoje tiché dievčenské roky navždy... Vonku bola snehová búrka; vietor zavýjal, okenice sa triasli a hrkotali; všetko sa jej zdalo hrozbou a smutným znamením. Čoskoro sa všetko v dome upokojilo a zaspalo. Máša sa zahalila do šálu, nasadila si teplú kapucňu, vzala škatuľku do rúk a vyšla na zadnú verandu. Slúžka niesla za sebou dva zväzky. Vošli do záhrady. Snehová búrka neutíchla; vietor fúkal smerom k nej, akoby sa snažil mladého zločinca zastaviť. Násilím sa dostali na koniec záhrady. Na ceste ich čakali sane. Kone zmrznuté nestáli; Vladimírov kočiš kráčal pred šachtami a zadržiaval horlivcov. Pomohol mladej dáme a jej priateľke sadnúť si a odložiť zväzky a krabicu, vzal opraty a kone odleteli. Keď sme mladú dámu zverili do opatery osudu a umenia kočiša Terešky, obráťme sa na nášho mladého milenca.

Vladimír bol celý deň na cestách. Ráno navštívil kňaza Zhadrinského; Nasilu som sa s ním dohodol; potom išiel hľadať svedkov medzi susedných zemepánov. Prvý človek, za ktorým prišiel, štyridsaťročný kornet Dravin na dôchodku, ochotne súhlasil. Toto dobrodružstvo, uisťoval, mu pripomenulo niekdajšie časy a husárske žarty. Presvedčil Vladimíra, aby s ním zostal na večeru, a uistil ho, že s ďalšími dvoma svedkami sa prípad nevyrieši. V skutočnosti sa hneď po večeri objavil zememerač Shmit s fúzmi a ostrohami a syn policajného kapitána, asi šestnásťročný chlapec, ktorý sa nedávno pridal k kopijníkom. Nielenže prijali Vladimírovu ponuku, ale dokonca mu prisahali, že sú pripravení obetovať za neho svoje životy. Vladimír ich s radosťou objal a odišiel domov sa pripraviť.

Už dávno bola tma. Svoju spoľahlivú Terešku poslal so svojou trojkou a podrobnými, dôkladnými rozkazmi do Nenaradova a pre seba prikázal nasadiť malé sane na jedného koňa a sám bez koča odišiel do Zhadrina, kam mala doraziť Marya Gavrilovna v r. dve hodiny. Cesta mu bola známa a cesta trvala len dvadsať minút.

No len čo Vladimír vyšiel z okraja do poľa, zdvihol sa vietor a nastala taká snehová búrka, že nič nevidel. O minútu sa cesta šmykla; okolie zmizlo v blatistom a žltkastom opare, cez ktorý poletovali biele vločky snehu; obloha sa spojila so zemou. Vladimír sa ocitol v poli a márne sa chcel opäť dostať na cestu; kôň chodil náhodne a neustále jazdil po záveji a potom spadol do diery; sane sa neustále prevracajú; Vladimír sa len snažil nestratiť svoj skutočný smer. Zdalo sa mu však, že už ubehlo viac ako pol hodiny a ešte sa nedostal do hája Zhadrinskaja. Prešlo ešte asi desať minút; háj stále nebolo vidno. Vladimír išiel cez pole, ktoré pretínali hlboké rokliny. Snehová búrka neutíchala, obloha sa nevyjasnila. Kôň začínal byť unavený a tiekol z neho pot, napriek tomu, že bol neustále po pás v snehu.

Nakoniec videl, že išiel zlým smerom. Vladimír sa zastavil: začal premýšľať, pamätať si, zisťovať a bol presvedčený, že mal ísť doprava. Išiel doprava. Jeho kôň mierne kráčal. Na ceste bol už viac ako hodinu. Zhadrino mal byť nablízku. Ale jazdil a jazdil a poli nebolo konca-kraja. Všetko sú záveje a rokliny; Každú minútu sa sane prevrátili, každú minútu ich zdvihol. Čas plynul; Vladimír sa začal veľmi znepokojovať.

Konečne sa niečo začalo sfarbovať na stranu. Vladimír sa tam otočil. Keď sa priblížil, uvidel lesík. Vďaka Bohu, pomyslel si, už je to blízko. Išiel blízko hája a dúfal, že sa okamžite dostane na známu cestu alebo obíde háj: Zhadrino bol hneď za ním. Čoskoro našiel cestu a vošiel do tmy stromov, v zime nahý. Vietor tu nemohol zúriť; cesta bola hladká; kôň sa rozveselil a Vladimír sa upokojil.

Ale jazdil a jazdil a Zhadrin nikde; háj nemal konca kraja. Vladimír s hrôzou videl, že vošiel do neznámeho lesa. Zmocnilo sa ho zúfalstvo. Udrel koňa; úbohé zviera začalo klusať, ale čoskoro začalo otravovať a po štvrťhodine začalo chodiť, napriek všetkému úsiliu nešťastného Vladimíra.

Stromy začali postupne rednúť a Vladimír vyšiel z lesa; Zhadrin nebolo nikde vidieť. Muselo byť okolo polnoci. Z očí mu tiekli slzy; išiel náhodne. Počasie sa ukľudnilo, oblaky sa prečistili a pred ním ležala rovina pokrytá bielym vlnitým kobercom. Noc bola celkom jasná. Neďaleko videl dedinu pozostávajúcu zo štyroch alebo piatich dvorov. Vladimír za ňou išiel. Pri prvej chatrči vyskočil zo saní, pribehol k oknu a začal klopať. O niekoľko minút sa drevená okenica zdvihla a starý muž vystrčil sivú bradu. "Čo chceš?" - "Je Zhadrino ďaleko?" "Je Zhadrino ďaleko?" - „Áno, áno! je to ďaleko? - „Neďaleko; bude to desať verst.“ Pri tejto odpovedi sa Vladimír chytil za vlasy a zostal nehybne stáť ako človek odsúdený na smrť.

"Odkiaľ si?" – pokračoval starý muž. Vladimír nemal to srdce odpovedať na otázky. "Môžeš, starec," povedal, "doniesť mi kone do Zhadrinu?" "Čo sme to za kone?" odpovedal muž. „Nemôžem si vziať aspoň sprievodcu? Zaplatím mu, čo bude chcieť." „Počkaj,“ povedal starý muž a spustil okenicu, „pošlem tvojho syna; on ich prevedie." Vladimír začal čakať. O necelú minútu začal znova klopať. Uzávierka sa zdvihla a objavila sa brada. "Čo chceš?" -"A čo tvoj syn?" „Teraz ide von a obuje si topánky. je ti zima? poď sa zohriať." - "Ďakujem, rýchlo pošli svojho syna."

Brány zaškrípali; chlapík vyšiel s palicou a kráčal vpred, teraz ukazoval, teraz hľadal cestu pokrytú snehovými závejmi. "Koľko je hodín?" – spýtal sa ho Vladimír. "Áno, čoskoro svitne," odpovedal mladý muž. Vladimír už nepovedal ani slovo.

Kohúty zaspievali a keď dorazili k Zhadrinu, už bolo svetlo. Kostol bol zamknutý. Vladimír zaplatil dirigentovi a odišiel na kňazský dvor. Nebol na dvore trojky. Aké novinky ho čakali!

Ale vráťme sa k dobrým nenaradovským statkárom a uvidíme, či niečo robia.

Nič.

Starí ľudia sa zobudili a išli do obývačky. Gavrila Gavrilovič v šiltovke a flanelovej bunde, Praskovya Petrovna v župane z vaty. Podával sa samovar a Gavrila Gavrilovič poslala dievča, aby zistila od Mary Gavrilovny, aké je jej zdravie a ako spí. Dievča sa vrátilo a oznámilo, že slečna sa zle vyspala, ale už sa cíti lepšie a že teraz príde do obývačky. V skutočnosti sa dvere otvorili a Marya Gavrilovna prišla pozdraviť otca a mamu.

"Akú máš hlavu, Masha?" – spýtala sa Gavrila Gavrilovič. "Lepšie, ocko," odpovedala Masha. "Máš pravdu, Masha, včera si sa zbláznil," povedala Praskovja Petrovna. "Možno mamička," odpovedala Masha.

Deň prebehol dobre, ale v noci Masha ochorela. Poslali do mesta po lekára. Prišiel večer a zistil, že pacient delíruje. Dostala sa silná horúčka a úbohý pacient strávil dva týždne na okraji rakvy.

Nikto v dome o zamýšľanom úteku nevedel. Listy, ktoré napísala deň predtým, boli spálené; jej slúžka nikomu o ničom nepovedala, pretože sa bála hnevu pánov. Kňaz, kornet na dôchodku, geodet s fúzmi a malý kopijník boli skromní a mali na to dobrý dôvod. Furman Tereshka nikdy nepovedal nič zbytočné, ani keď bol opitý. Tajomstvo tak držalo viac ako pol tucta sprisahancov. Ale samotná Marya Gavrilovna v neustálom delíriu vyjadrila svoje tajomstvo. Jej slová však boli také v rozpore s čímkoľvek, že matka, ktorá neopustila posteľ, z nich mohla pochopiť iba to, že jej dcéra bola smrteľne zamilovaná do Vladimíra Nikolajeviča a že príčinou jej choroby bola pravdepodobne láska. Radila sa s manželom, s niektorými susedmi a nakoniec všetci jednomyseľne rozhodli, že toto je jednoznačne osud Maryi Gavrilovny, že svoju snúbenicu nemôžete poraziť koňom, že chudoba nie je zlozvyk, že žiť nie s bohatstvom, ale s osobu a podobne. Morálne výroky môžu byť prekvapivo užitočné v prípadoch, keď si dokážeme vymyslieť len málo, aby sme sa ospravedlnili.

Slečna sa medzitým začala zotavovať. Vladimíra dlho nevideli v dome Gavrily Gavrilovičovej. Vystrašilo ho obvyklé prijatie. Rozhodli sa po neho poslať a oznámiť mu nečakané šťastie: súhlas so sobášom. Aké však bolo počudovanie nenaradovských statkárov, keď ako odpoveď na ich pozvanie dostali od neho pološialený list! Oznámil im, že do ich domu nikdy nevkročí, a požiadal ich, aby zabudli na nešťastníka, pre ktorého smrť zostáva jedinou nádejou. O niekoľko dní sa dozvedeli, že Vladimír odišiel do armády. Bolo to v roku 1812.

Dlho sa to neodvážili oznámiť zotavujúcej sa Máši. Nikdy nespomenula Vladimíra. O niekoľko mesiacov, keď našla jeho meno medzi tými, ktorí sa vyznamenali a boli vážne zranení pri Borodine, upadla do bezvedomia a báli sa, že sa jej horúčka vráti. Vďaka Bohu však mdloby nemali žiadne následky.

Zastihol ju ďalší smútok: Gavrila Gavrilovič zomrela a zanechala ju ako dedičku celého majetku. Ale dedičstvo ju neutešilo; úprimne zdieľala smútok chudobnej Praskovy Petrovny a prisahala, že sa s ňou nikdy nerozlúči; Obaja opustili Nenaradovo, miesto smutných spomienok a odišli bývať na *** panstvo.

Ženíchovia krúžili okolo sladkej a bohatej nevesty; ale nikomu nedávala ani najmenšiu nádej. Matka ju občas presviedčala, aby si vybrala kamarátku; Marya Gavrilovna pokrútila hlavou a premýšľala. Vladimir už neexistoval: zomrel v Moskve v predvečer vstupu Francúzska. Jeho pamiatka sa Mashe zdala posvätná; aspoň si vážila všetko, čo mu mohlo pripomínať: knihy, ktoré kedysi čítal, jeho kresby, poznámky a básne, ktoré pre ňu odpisoval. Susedia, keď sa o všetkom dozvedeli, žasli nad jej vytrvalosťou a so zvedavosťou čakali na hrdinu, ktorý mal napokon zvíťaziť nad smutnou vernosťou tejto panny Artemisy.

Medzitým sa vojna so slávou skončila. Naše pluky sa vracali zo zahraničia. Ľudia sa k nim rozbehli. Hudba hrala dobyté piesne: Vive Henri-Quatre 1
Nech žije Henry štvrtý! (francúzština)

Tirolské valčíky a árie z La Gioconde 2
„La Gioconde alebo dobrodruh“ je komická opera N. Izoarda.

Dôstojníci, ktorí išli na ťaženie takmer ako mladíci, sa vrátili, keď dozreli v bojovom vzduchu, ovešaní krížmi. Vojaci sa medzi sebou veselo rozprávali, neustále do reči vkladali nemecké a francúzske slová. Nezabudnuteľný čas! Čas slávy a radosti! Ako ťažko bije ruské srdce pri tom slove vlasť! Aké sladké boli slzy rande! S akou jednomyseľnosťou sme spojili pocity národnej hrdosti a lásky k panovníkovi! A pre neho, aká to bola minúta!

Ženy, ruské ženy boli vtedy neporovnateľné. Ich obvyklý chlad zmizol. Ich radosť bola skutočne opojná, keď pri stretnutí s víťazmi kričali: hurá!

A vyhadzovali čiapky do vzduchu 3
Z komédie A. Gribojedova „Beda vtipu“ (2. dejstvo, scéna 5, slová Chatského).

Ktorý z dôstojníkov tej doby nepriznáva, že za to najlepšie a najvzácnejšie vyznamenanie vďačí ruskej žene?...

V tomto skvelom čase žila Marya Gavrilovna so svojou matkou v provincii *** a nevidela, ako obe hlavné mestá oslavovali návrat jednotiek. Ale v okresoch a obciach bola všeobecná radosť azda ešte silnejšia. Vystúpenie dôstojníka na týchto miestach bolo pre neho skutočným triumfom a milenec vo fraku sa vo svojom okolí cítil zle.

Už sme povedali, že napriek jej chladu bola Marya Gavrilovna stále obklopená hľadajúcimi. Všetci však museli ustúpiť, keď sa v jej zámku objavil zranený husár plukovník Burmin s Georgom v gombíkovej dierke a zaujímavá bledosť, ako tam hovorili mladé dámy. Mal asi dvadsaťšesť rokov. Prišiel na dovolenku na svoje majetky, ktoré sa nachádzajú vedľa dediny Marya Gavrilovna. Marya Gavrilovna ho veľmi vyznamenala. S ním sa oživila jej obvyklá ohľaduplnosť. Nedalo sa povedať, že by s ním flirtovala; ale básnik, ktorý si všimol jej správanie, povedal:

Se amor non è, che dunque?.. 4
Ak toto nie je láska, čo potom? (to.)– z Petrarcovho 132. sonetu (cyklus „Počas života Laury“).

Burmin bol v skutočnosti veľmi milý mladý muž. Mal presne takú myseľ, akú majú ženy radi: myseľ slušnú a pozornú, bez akýchkoľvek predsudkov a bezstarostného posmechu. Jeho správanie s Maryou Gavrilovnou bolo jednoduché a slobodné; ale bez ohľadu na to, čo povedala alebo urobila, jeho duša a oči ju sledovali. Zdalo sa, že má tichú a skromnú povahu, ale povesť ho uisťovala, že kedysi bol strašným hrabošom, a to mu podľa Maryi Gavrilovny neuškodilo, ktorá (ako všetky mladé dámy vo všeobecnosti) rada ospravedlňovala žarty, ktoré odhaľovali odvahu a horlivosť charakteru.

Ale hlavne... (viac ako jeho neha, príjemnejší rozhovor, zaujímavejšia bledosť, viac obviazaná ruka) mlčanie mladého husára najviac podnecovalo jej zvedavosť a fantáziu. Nemohla si pomôcť, ale priznať, že ju má veľmi rád; Zrejme aj on pri svojej inteligencii a skúsenostiach si už mohol všimnúť, že ho odlišuje: ako to, že ho ešte nevidela pri nohách a ešte nepočula jeho priznanie? Čo ho brzdilo? nesmelosť, neoddeliteľná od skutočnej lásky, hrdosť alebo koketéria prefíkanej byrokracie? Bola to pre ňu záhada. Po dôkladnom premyslení usúdila, že jediným dôvodom je plachosť, a rozhodla sa ho povzbudiť s väčšou pozornosťou a podľa okolností aj nežnosťou. Pripravovala najneočakávanejšie rozuzlenie a tešila sa na chvíľu romantického vysvetľovania. Tajomstvo, bez ohľadu na jeho druh, vždy zaťažuje srdce ženy. Jej vojenské akcie mali želaný úspech: prinajmenšom Burmin upadol do takej zamyslenosti a jeho čierne oči spočinuli na Marye Gavrilovne s takým ohňom, že sa zdalo, že rozhodujúci okamih je blízko. Susedia hovorili o svadbe, ako keby to už bola záležitosť, a milá Praskovya Petrovna bola rada, že jej dcéra konečne našla hodného ženícha.

Jedného dňa stará žena sedela sama v obývačke a hrala sa na veľkom solitére, keď do izby vstúpil Burmin a okamžite sa vypytoval na Maryu Gavrilovnu. "Je v záhrade," odpovedala stará žena, "choď k nej a ja ťa tu počkám." Burmin išla a stará žena sa prekrížila a pomyslela si: možno sa to dnes skončí!

Burmin našiel Maryu Gavrilovnu pri rybníku, pod vŕbou, s knihou v rukách a v bielych šatách, skutočnú hrdinku románu. Po prvých otázkach Marya Gavrilovna úmyselne prestala pokračovať v rozhovore, čím sa zvýšil vzájomný zmätok, ktorého sa dalo zbaviť iba náhlym a rozhodným vysvetlením. A tak sa aj stalo: Burmin, cítil náročnosť svojej situácie, oznámil, že už dlho hľadal príležitosť, ako jej otvoriť svoje srdce, a vyžiadal si minútu pozornosti. Marya Gavrilovna zatvorila knihu a sklopila oči na znak súhlasu.

"Milujem ťa," povedal Burmin, "milujem ťa vášnivo..." (Marya Gavrilovna sa začervenala a sklonila hlavu ešte nižšie). „Konala som nedbanlivo, oddávala som sa sladkému zvyku, zvyku ťa vidieť a počuť každý deň...“ (Marya Gavrilovna si spomenula na prvý list St.-Preuxovi 5
Saint Preux (francúzština)- hrdina románu J.-J. Rousseau "Júlia alebo Nová Heloise."

). „Teraz je príliš neskoro vzdorovať môjmu osudu; spomienka na teba, tvoj drahý, neporovnateľný obraz bude odteraz trápením a radosťou môjho života; no stále mám ťažkú ​​povinnosť, ktorú musím splniť, odhaliť ti strašné tajomstvo a postaviť medzi nás neprekonateľnú bariéru...“ „Vždy existovala,“ prerušila ju živo Marya Gavrilovna, „nikdy som nemohla byť tvojou ženou... .“ „Ja viem,“ odpovedala ona, – viem, že si kedysi miloval, ale smrť a tri roky smútku... Milá, drahá Marya Gavrilovna! nesnaž sa ma pripraviť o moju poslednú útechu: myšlienka, že by si súhlasil, aby som ma urobil šťastným, keby... mlč, preboha, mlč. Ty ma mučíš. Áno, viem, cítim, že by si bol môj, ale - som to najnešťastnejšie stvorenie... Som ženatý!

Marya Gavrilovna naňho prekvapene pozrela.

"Som ženatý," pokračoval Burmin, "už som ženatý štyri roky a neviem, kto je moja žena, kde je a či by som ju mal niekedy stretnúť!"

-Čo to hovoríš? - zvolala Marya Gavrilovna, - aké je to zvláštne! Pokračovať; Poviem ti to neskôr... ale do toho, urob mi láskavosť.

„Začiatkom roku 1812,“ povedal Burmin, „ponáhľal som sa do Vilny, kde sa nachádzal náš pluk. Keď som jedného dňa prišiel na stanicu neskoro večer, prikázal som čo najrýchlejšie zložiť kone, keď sa zrazu strhla strašná snehová búrka a správca a koči mi poradili, aby som to počkal. Poslúchol som ich, no zmocnila sa ma nepochopiteľná úzkosť, zdalo sa, že ma niekto takto tlačí. Medzitým snehová búrka neutíchla; Nemohol som to vydržať, prikázal som znova položiť a vošiel som do búrky. Furman sa rozhodol ísť popri rieke, čo nám malo skrátiť cestu o tri míle. Banky boli kryté; vodič prešiel okolo miesta, kde sme vošli na cestu, a tým sme sa ocitli v neznámom smere. Búrka neutíchla; Videl som svetlo a prikázal som tam ísť. Prišli sme do dediny; došlo k požiaru v drevenom kostole. Kostol bol otvorený, za plotom stálo niekoľko saní; ľudia chodili po verande. „Tu! tu!" – kričalo niekoľko hlasov. Povedal som kočišovi, aby išiel hore. „Pre milosť, kde si sa zastavil? - povedal mi niekto; – nevesta omdlieva; kňaz nevie, čo má robiť; boli sme pripravení vrátiť sa. Poď rýchlo von." Mlčky som vyskočil zo saní a vošiel do kostola, slabo osvetleného dvoma alebo tromi sviečkami. Dievča sedelo na lavičke v tmavom kúte kostola; druhá si pošúchala spánky. „Vďaka Bohu,“ povedal tento, „prišiel si násilím. Takmer si zabil mladú dámu." Starý kňaz prišiel za mnou s otázkou: "Prikážeš mi, aby som začal?" "Začni, začni, otec," odpovedal som neprítomne. Dievča bolo vychované. Zdala sa mi celkom dobrá... Nepochopiteľná, neodpustiteľná márnomyseľnosť... Stál som vedľa nej pred rečníckym pultom; farár sa ponáhľal; traja muži a slúžka podporovali nevestu a boli zaneprázdnení iba ňou. Boli sme manželia. "Bozk," povedali nám. Moja žena ku mne otočila svoju bledú tvár. Chcel som ju pobozkať... Kričala: „Ó, nie on! nie on! a upadol do bezvedomia. Svedkovia na mňa pozerali vystrašenými očami. Otočil som sa, vyšiel z kostola bez prekážok, vbehol som do vagóna a zakričal: „Poďme!“

- Bože môj! - Marya Gavrilovna vykríkla: "A ty nevieš, čo sa stalo tvojej úbohej žene?"

„Neviem,“ odpovedal Burmin, „neviem názov dediny, kde som sa oženil; Nepamätám si, z ktorej stanice som odišiel. V tom čase som považoval svoj zločinecký žart tak málo za dôležitý, že keď som odišiel z kostola, zaspal som a zobudil som sa na druhý deň ráno na tretej stanici. Sluha, ktorý bol vtedy so mnou, zomrel na ťažení, takže nemám nádej, že nájdem toho, z koho som robil taký krutý vtip a ktorý je teraz tak kruto pomstený.

- Bože môj, Bože môj! - povedala Marya Gavrilovna a chytila ​​ho za ruku, - tak to si bol ty! A ty ma nespoznávaš?

Burmin zbledol... a hodil sa jej k nohám...

Puškinov príbeh „Snehová búrka“ bol napísaný v roku 1830 v Boldine. Príbeh sa stal posledným dielom prozaického cyklu „Belkinove rozprávky“, vydaného v Petrohrade v roku 1831. Príbeh „Blizzard“ je napísaný v tradíciách literárneho hnutia realizmu.

Udalosti diela pokrývajú časové obdobie od roku 1811 do roku 1816. Spomína vlasteneckú vojnu z roku 1812, bitku pri Borodine, Napoleonovo dobytie Moskvy a vstup Rusov do Paríža. Dej „Blizzard“ odráža dej balady V. Žukovského „Svetlana“, úryvok z nej Puškin zaradil do epigrafu príbehu.

Hlavné postavy

Marya Gavrilovna- „štíhle, bledé a sedemnásťročné dievča“ bolo považované za bohatú nevestu. Omylom sa vydala za Burmina.

Burmin- dvadsaťšesťročný husársky plukovník, „s Georgom v gombíkovej dierke a so zaujímavou bledosťou“, Marya sa za neho omylom vydala v Zhadrino počas silnej snehovej búrky a potom sa do neho zamilovala.

Iné postavy

Vladimír Nikolajevič- chudobný vojenský prápor, milenka Marya Gavrilovna, s ktorou sa mala vydať v Zhadrino.

Gavrila Gavrilovič R**- otec Marya Gavrilovna.

Praskova Petrovna- matka Marya Gavrilovna.

Koniec roku 1811. Gavrila Gavrilovič R**, majiteľka panstva Nenaradov, srdečná a pohostinná hostiteľka, často hostila susedov, z ktorých mnohí prišli za jeho dcérou Maryou Gavrilovnou. Dievča, vychované vo francúzskych románoch, bolo vzájomne zamilované do chudobného praporčíka Vladimíra Nikolajeviča.

Maryini rodičia boli proti ich vzťahu, takže sa milenci stretli tajne a „boli v korešpondencii“. Podľa zákonov francúzskych románov sa rozhodli, že sa tajne zosobášia a potom sa vrhnú k nohám svojich rodičov, ktorých sa dotkne ich vytrvalosť, odpustí im a požehná.

Po dohode v určený deň bude musieť Marya v noci vyjsť do záhrady cez zadnú verandu, sadnúť si do saní, ktoré už pripravil Vladimír, a ísť do dediny Zhadrino, kde na ňu bude čakať jej milenec. kostol.

V predvečer svojho úteku Marya prebdela celú noc, zbalila si veci a napísala listy na rozlúčku svojim priateľom a rodičom. Pred úsvitom dievča zadriemalo, ale prebudilo sa z desivých videní: zdalo sa jej, že jej otec objavil útek a za trest ju uvrhol do temného žalára, a vtedy dievča videlo krvavého, umierajúceho Vladimíra. V noci úteku „bola vonku snehová búrka; vietor zavyl, okenice sa triasli a klopali.“ Ako bolo dohodnuté, dievča nastúpilo do saní, ktoré poslal jej milenec, a išlo do Zhadrina.

Vladimir strávil deň pred svadbou v obchode: dohodol sa s kňazom Zhadrinským, stretol sa s priateľom a večer išiel na svadbu. Na poli však hrdinu zastihla silná snehová búrka, stratil sa a do Zhadrina išiel až za úsvitu. Kostol bol už zamknutý.

Nasledujúce ráno Marya vyšla k rodičom ako obvykle. Večer dievča náhle ochorelo, „dostala silná horúčka“ a „bola dva týždne na okraji rakvy“. Nikto v dome nevedel o úteku, „ale samotná Marya Gavrilovna v neustálom delíriu vyjadrila svoje tajomstvo“, jej slová však boli nesúvislé, takže matka pochopila iba to, že jej dcéra bola „smrteľne zamilovaná do Vladimíra Nikolajeviča“.

Po konzultácii sa Gavrila Gavrilovič a Praskovja Petrovna rozhodli schváliť výber dievčaťa. Rodičia informovali Vladimíra o svojom súhlase so sobášom. Na ich prekvapenie však mladík odpovedal „pološialeným listom“, v ktorom povedal, že sa už nikdy neobjaví v ich dome a požiadal ich, aby na neho zabudli. Čoskoro Vladimír odišiel do armády. "Bolo to v roku 1812". Po tom, čo sa stalo, Marya nikdy nemyslela na Vladimíra, len keď videla jeho meno medzi zranenými pri Borodine, omdlela.

Gavrila Gavrilovič čoskoro zomrela a zanechala Maryu ako dedičku celého majetku. Dcéra s matkou sa presťahovali na *** usadlosť. Okolo Maryi krúžili ženíchovia, ale nikomu nedávala žiadnu nádej. Dievča sa postaralo o všetko, čo jej pripomenulo jej bývalého milenca, ktorý v tom čase zomrel v Moskve.

Po oslnivom ruskom víťazstve nad Napoleonom prichádza na susedné panstvo zranený plukovník Burmin. Muž sa dievčaťu začne dvoriť, ich sympatie sú vzájomné, no Marya nechápe, čo mu bráni priznať sa. V tom čase všetci susedia už dlho hovorili o svojej svadbe, „ako keby to už bola vec“.

Nakoniec sa Burmin rozhodne priznať Marye svoje city. Muž hovorí, že je vášnivo zamilovaný do dievčaťa, ale má strašné tajomstvo, ktoré sa medzi nimi môže stať „neprekonateľnou bariérou“: „Som ženatý štyri roky a neviem, kto je moja žena a kde je a či by som sa s ňou mal niekedy stretnúť."

Ako sa ukázalo, v roku 1812 cestoval muž do Vilna, aby sa pripojil k jeho pluku. Na jednej zo staníc sa začala silná snehová búrka, no zmocnila sa ho „nepochopiteľná úzkosť“ a muž sa dostal do samotnej búrky. Cestou vodič zablúdil a vedení svetlom sa odviezli k drevenému kostolíku. V chráme si Burmin pomýlili so ženíchom, a keďže nevestu považoval za peknú, pre svoju „nepochopiteľnú, neodpustiteľnú ľahkomyseľnosť“ súhlasil so svadbou. Keď im však po skončení obradu povedali, aby sa pobozkali, dievča zrazu skríklo: „Ó, nie on! nie on! a omdlel. Burmin rýchlo opustil kostol a bez prekážok odišiel.

Znepokojená Marya sa spýtala, či vie, čo sa stalo s jeho ženou, no Burmin si nepamätal ani názov stanice, z ktorej cestoval.

“- Bože môj, Bože môj! - povedala Marya Gavrilovna a chytila ​​ho za ruku, - tak to si bol ty! A ty ma nespoznávaš?
Burmin zbledol... a hodil sa jej k nohám...“

Záver

V príbehu „Snehová búrka“ Puškin na príklade šťastného príbehu Maryy Gavrilovny a Burmina odhalil tému významu neznámych, mimozemských, mystických síl a udalostí v ľudskom živote. Stelesnením tohto mystického princípu v diele je snehová búrka, ktorá doslova „zbližuje“ úplne neznámych ľudí a pomáha im nájsť lásku a šťastie.

Test na príbehu

Po prečítaní si urobte krátky test:

Hodnotenie prerozprávania

Priemerné hodnotenie: 4.4. Celkový počet získaných hodnotení: 992.