Historička umenia Maria Cristina pomohla Ekaterine Danilovej pochopiť jazyk obrazu Giorgia Morandiho. Tvoril poéziu každodenného života. v Puškinovom múzeu je umiestnená rozsiahla expozícia Giorgia Morandiho Výstava Giorgia Morandiho v Puškinovi

Otvorenie výstavy Giorgio Morandi v Puškinovom múzeu im. Puškin

Každý deň, každú noc lietali nad hlavami bombardéry. A v týchto strašných dňoch nielen písal, ale písal úplne šťastné veci, naplnené slnkom a takým abstraktne pokojným pocitom.

Na opis a napísanie sveta mal Giorgio Morandi tri slová – „Zátišie“, „Krajina“ a „Kvety“. Celý život prežil v rodičovskom dome v Bologni s tromi sestrami – starými slúžkami. Nechýbali ani skutoční priatelia a obdivovatelia. Nervové zrútenie armády počas prvej svetovej vojny a fašistické väzenie počas druhej. Hodiny kreslenia pre deti na základnej škole. Okruh života Giorgia Morandiho (1890-1964) je lakonický a dokonalý, ako jeho maľba.

Maria Cristina Bandera, vedecká riaditeľka Nadácie Roberta Longhiho vo Florencii, vysvetlila Ogonyokovi, ako sa pozerať na obrazy veľkého Taliana a ako im rozumieť.

- V Rusku Morandiho poznajú najmä fajnšmekri a špecialisti. Vysvetlite, prečo by ste mali určite vidieť výstavu Morandi v Puškinovom múzeu?

— Túto otázku som si kládol na každú Morandiho výstavu, ktorú som kurátoroval, a zakaždým som sa presvedčil, že jeho umenie, ktoré sa môže zdať také skromné, veľmi vnútorné, vstupuje do dialógu s každým divákom. A musím dodať: Morandi svojou túžbou dostať sa k samotnej podstate, so sklonom k ​​vnútornému dialógu je svetonázorom veľmi blízky modernému divákovi.

"Možno mi v tom prípade môžeš povedať, čomu by si mal venovať veľkú pozornosť?"

— Celková úroveň výstavy je veľmi vysoká. V Moskve sú prezentované diela, a to aj zo súkromných zbierok, to znamená, že sú tam len majstrovské diela (kurátorkou výstavy z ruskej strany je hlavná výskumníčka Puškinovho múzea Victoria Markova.— "O").

Morandi navyše ovládal umenie variácií tak majstrovsky, že všetky jeho diela majú k sebe tak blízko, že je ťažké niečo vyčleniť. Napríklad už v prvej miestnosti sú vystavené štyri Morandiho majstrovské diela vrátane dvoch obrazov z metafyzického obdobia, z ktorých jeden patrí Ermitáži.

Čo by som vám však odporučil venovať pozornosť, je sled diel na výstave.Porovnajte jeho zátišia a krajinky neskorého obdobia - v ich interpretácii prakticky nie je rozdiel.

Je veľmi dôležité poznamenať, že hoci Morandiho poznáme a oceňujeme ako najväčšieho maliara, bol aj vynikajúcim rytcom. A tieto diela sú aj na výstave v Moskve. Zaujímavosťou je, že vedľa rytín sú autentické leptané dosky. Je to veľká správa nielen pre ruskú verejnosť, ale pre výstavy Giorgia Morandiho vôbec.

Kedy začal Morandiho boom vo svete?

„Myslím, že môžem bez falošnej skromnosti povedať, že Morandiho boom sa začal výstavou, ktorú som mal to šťastie zorganizovať v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku v roku 2008. Upútala pozornosť nielen širokej verejnosti, ale aj intelektuálov, spisovateľov, umelcov, pre ktorých sa Morandi stal zdrojom inšpirácie. Aj keď, samozrejme, také slávne filmy ako Felliniho „La Dolce Vita“ a Antonioniho „Noc“ sa stali prvým, takpovediac, zásadným základom Morandiho boomu. V nich videli diela Morandiho milióny divákov po celom svete. A mali sme to šťastie, že sme na výstavu v Moskve priniesli vzácne dielo zo súkromnej zbierky, ktoré sa veľmi približuje tomu, čo vidíme v Antonioniho „Noci“, a bolo napísané v rovnakom čase.

- A kedy si ochorel Morandi? Kedy ste si uvedomili, že váš život bude spojený s ním?

- Naozaj som ochorel Morandi. Stalo sa to takto. Faktom je, že som vzdelaním aj profilom výskumník starej talianskej maľby. Ale pracovať ako riaditeľ v Longhi Foundation (Roberto Longhi je vynikajúci taliansky kritik umenia, historik umenia. — "O"), ktorý bol veľkým znalcom, zberateľom, priateľom a propagátorom Morandiho diela (na výstave je prezentovaných desať diel fondu a tri rytiny.— "O"), urobil som toho veľa. Mnohé z jeho obrazov som najskôr poznal samostatne, videl som ich v jednej súkromnej zbierke, potom v druhej. Ale čím ďalej, tým viac preniknutý čarom jeho maľby, jej chápaním.

- No, napokon, čo vás očarilo - jeho nádherné farby, experimenty s kompozíciou, metafyzika uzavretého sveta Morandiho?

- V prvom rade jeho rafinovanosť a jemnosť maľby. Cieľavedomosť cesty, ktorá sa otvára práve v slede jeho diel rôznych období. Jeho zameranie na seba, teda na vnútorný svet. Nezávislosť od vonkajšieho prostredia. Morandiho zdrojom inšpirácie je on sám a jeho vnútorný svet. A to je hlavná črta jeho šarmu. V jednej z recenzií mojej výstavy v Metropolitnom múzeu umenia autor napísal, že každý človek by sa mal každý deň pozerať na diela Morandiho. Pretože je to nevyhnutné cvičenie pre oko, pre myseľ aj pre dušu.

– Morandi žil vo veľmi krutej dobe, no v jeho dielach to vôbec nie je cítiť. Toto je pre nás ponaučenie: ako sa máme vysporiadať s úzkosťami veku?

– Morandi skutočne prežil dve vojny, zažil vážne ekonomické ťažkosti, no napriek tomu je jeho obraz naplnený takým jasným, radostným a pokojným pocitom, že získavame príležitosť nájsť v sebe cieľavedomosť, inšpiráciu a silu prekonávať ťažkosti a energiu s cieľom ísť vpred. Vystavené sú dve krásne krajiny, ktoré siahajú až do roku 1942. Potom Morandi utiekol z rodnej Bologne, ktorá bola neustále bombardovaná, a žil v dedine neďaleko mesta. Ale aj tam mu každý deň, každú noc lietali nad hlavou bombardéry. A v týchto strašných dňoch nielen písal, ale písal úplne šťastné veci, naplnené slnkom a takým abstraktne pokojným pocitom.

Výstava má sálu s dielami, ktoré spája slovo „Kvety“. Ide o obrazy, ktoré sám Morandi rád daroval priateľom, známym, kolegom. Päť diel s kvetmi dostali Roberto Longhi a jeho manželka, vrátane kvetinového zátišia z roku 1943. Bolo to napísané v ťažkej dobe, ale obraz dáva dokonalé šťastie z farebnej schémy, z pocitu, ktorý vyvoláva. Toto zátišie daroval Robertovi Longhimu, pretože mu pomohol dostať sa z väzenia, kde bol umelec väznený počas fašizmu.

- Existuje mýtus, že Morandi bol maliarsky rytier a použité štetce boli pochované v záhrade s vyznamenaním.

Tento vtip sa často hovorí. Neviem, nakoľko je pravdivý, pretože v tom čase nikto nebol prítomný. Ale zároveň je to veľmi pravdepodobné. Dokonca aj fotografie ukazujú, ako dobre boli Morandiho štetce, takže v ich pohreb môžete ľahko uveriť. Ale ak navštívime Morandiho byt v Bologni a jeho vidiecky dom, uvidíme tam obrovské množstvo štetcov. Čo potom pochoval?

— Hovorí sa tiež, že jeho kompozície s nádobami pripomínajú katedrály. Ako vnímate toto porovnanie?

- Toto je veľmi pravdivá metafora, dobre vysvetľuje podstatu Morandiho zátiší. Nepozeral sa na predmety zhora, ale umiestnil ich akoby do výšky očí. Preto sa ukázali byť veľmi majestátne, monumentálne. Používal nádoby, ako stĺpy v architektúre, na usporiadanie priestoru. A toto jednoduché cvičenie zvládne každý divák výstavy. V jednej zo sál je vystavených päť autentických predmetov z jeho dielne vrátane slávnej pruhovanej vázy. Ak každý z nás zostúpi na úroveň predmetov, ich architektonický význam sa okamžite prejaví.

Preto Morandi použil predmety extrémne jednoduchých geometrických tvarov - žiadne kučery alebo zákruty pre vás! Guľa, kocka, valec sú najzákladnejšie tvary, ktoré sa používajú aj v architektúre. Režisér Sydney Pollack pri nakrúcaní dokumentu o architektovi Frankovi Gehrym nie nadarmo porovnával jednu z jeho budov s Morandiho zátiším.

- Vynikajúca farebná schéma Morandiho je ďalším z jeho objavov. Využili to umelci, ktorí ho nasledovali? Osvojili si jeho odkaz?

— Áno, Morandi je velikán minulosti, na pleciach ktorého stáli mnohí moderní umelci, no je natoľko individuálny, že ho nemožno kopírovať ani napodobňovať. Niekto vzal jeho techniku ​​veľmi ľahkého ťahu, niekto vášeň pre interpretáciu vnútorného sveta, no nedá sa povedať, že by Morandi mal pokračovateľov alebo nasledovníkov v pravom slova zmysle.

- Nemôžem nájsť žiadne zdroje s priamou Morandiho rečou. Nepokúsil sa vysvetliť, čo robí?

- Morandi naozaj veľa nehovoril, slová používal veľmi stručne, ale obdaril ich hlbokým významom, ako predmety na jeho maľbe. Nerobil žiadne vyhlásenia, ako futuristi alebo iní účastníci avantgardných hnutí. Poskytol niekoľko rozhovorov, medzi ktorými vyniká rozhovor z roku 1958, v ktorom vyjadril svoje názory čo najúplnejšie (rozhovor bol reprodukovaný v ruskom preklade v katalógu výstavy a použitý v jeho dizajne.— "O").

Tak napríklad v tomto rozhovore vysvetľuje svoj záujem o Cezanna, čo nebolo pre Taliansko vôbec zrejmé. Hovorí o veľkých talianskych umelcoch minulosti, Giottovi, Piero della Francesca a Caravaggiovi, ktorých stopy sú viditeľné v diele Morandiho. Uznáva sa, že cieľom jeho maľby je dosiahnuť podstatu vecí, teda nie vonkajšiu formu, ale podstatu. A keď sa novinár spýtal Morandiho, aký má vzťah k abstraktnému umeniu, Morandi mu odpovedal: čo môže byť abstraktnejšie ako samotná realita? Dá sa povedať, že to je otázka, ktorú by dnes mohol položiť Morandi nám všetkým.

Bol Morandi počas svojho života v móde? Predával sa dobre?

- Nie, nemal veľký komerčný úspech a už vôbec po ňom neašpiroval. Mal však priateľov zberateľov, ktorí jeho diela kupovali za málo peňazí. A pracoval relatívne málo. To znamená, že ak porovnáme počet jeho diel s počtom prežitých rokov, tak písal málo. Pracoval pomaly, sústredene, sústredil sa na svoju prácu.

Roberto Longhi prirovnal svoju tvorivú cestu k napínavému povrazu od samého začiatku až do samého konca. A po smrti umelca v televíznej relácii venovanej jeho priateľovi Roberto Longhi povedal, že za 50 rokov sa počet veľkých umelcov dá spočítať na prstoch jednej ruky. A jedným z nich bude, samozrejme, Morandi.

Rozhovor s Jekaterinou Danilovou

Citácie

"Mal som dosť tichého priznania"

Giorgio Morandi o sebe v umení

"Verím, že nie je nič abstraktnejšie, neskutočnejšie ako to, čo vidíme. Vieme: všetko, čo ako ľudia môžeme vidieť v objektívnom svete, v skutočnosti neexistuje tak, ako to vidíme a vnímame. Hmota existuje , určite, ale nemá to žiadny vlastný význam, taký, aký mu pripisujeme. Vieme len, že pohár je pohár a strom je strom."

„Zatiaľ čo všetci talianski umelci mojej generácie sa zaujímali o to, či nie sú príliš ‚moderní‘ alebo ‚medzinárodní‘, alebo naopak, či nie sú dostatočne ‚národní‘ alebo ‚imperiálni‘, ja som stále zostal sám, zrejme preto, že som mal dosť tichého uznania, nikdy som sa k nemu neponáhľal.Moja zdržanlivosť slúžila ako obrana.A v očiach veľkých inkvizítorov talianskeho umenia som nezostal ničím iným ako akýmsi provinčným profesorom techniky rytia leptu na Akadémii výtvarných umení v r. Bologna."

"Vždy som sa zameriaval na oveľa užší rozsah tém ako väčšina umelcov, takže nebezpečenstvo opakovania bolo pre mňa oveľa väčšie. Myslím, že sa mi to podarilo vyhnúť tým, že som venoval viac času stavaniu svojich obrazov ako variácií jedného alebo druhého množstvo tém“.

O Morandiho osobnosti

Morandi je úžasný fenomén. Jeho spôsob života nie je typický pre osoby z učebnice dejín umenia a celkovo netypický pre 20. storočie. Morandi nebol bohémsky umelec – práve naopak, viedol obyčajný život a trávil čas ako všetci bežní obyvatelia Bologne. Nevyriešil svoj osobný život: zdieľal dom s tromi sestrami, ktoré sa mu úplne venovali. A Morandi sa zase naplno oddal kreativite bez toho, aby sa nechal rozptyľovať niečím iným.

O úlohe Cezanna pre umenie 20. storočia

Morandiho rané dielo sa zvyčajne pripisuje metafyzickému smeru, dôležitému pre talianske umenie začiatku 20. storočia. Morandi v mladosti pracoval v duchu kreativity a, no čoskoro si začal hľadať vlastnú cestu. Diela raného obdobia na výstave v Puškine reprezentujú tri obrazy.

Začiatkom 20. storočia maliarstvo po prvý raz zažilo nielen dočasnú krízu, ale stratilo aj úlohu hlavného talianskeho umenia, ktorého jazyk sa formoval na prelome 13. a 14. storočia. Bol založený na literatúre - vrátane takých veľkých mien ako Dante Alighieri a Francesco Petrarca. Od 18. storočia má výtvarné umenie v Taliansku hlavnú spoločenskú úlohu. V 19. storočí sa štafeta odovzdávala a opera sa stala hlavným národným umením.

Prelomom vo výtvarnom umení je objav francúzskeho maliarstva – Poussin, Courbet, Géricault a Cezanne, ktorí boli jedna línia. Kľúčovou postavou pre celé XX. storočie bol Cezanne, práve on ukázal, že impresionizmus sa stal zastaraným. Impresionistom sa podarilo preložiť život do reči čistej a poetickej maľby, no zároveň maľbu zredukovali na chvíľkový senzácia a zničili jej základy. Cezanne sa dokázal vrátiť k základom klasickej maľby.

Giorgio Morandi v štúdiu. Okolo roku 1950

© Ansa/Archivi Fratelli Alinari, Firenze

Na ceste talianskeho umenia na začiatku minulého storočia

Začiatkom 20. storočia začali talianski umelci objavovať Cezanna a ďalších Francúzov. V krajine sa začali objavovať časopisy, ktoré rozprávali o nových trendoch v umení a tlači francúzskych reprodukcií. Okrem toho sa na bienále v Benátkach zúčastnili francúzski maliari - stretol sa tam s nimi aj Morandi, ktorý celý život okrem talianskeho Švajčiarska takmer nikam necestoval. Dokonca aj do Ríma zo svojho domova v Bologni, kde neustále žil a pracoval, chodil len za Caravaggiom a Pietrom della Francescom – ostatní klasici – Botticelli, Raphael – mu veru nerobili starosti.

Cezanne pomohol Talianom otvoriť ich vlastnú klasiku a vidieť absolútnu hodnotu v talianskom oživení. Túto cestu nasledovali Carra a de Chirico, aj keď u druhého to nebolo také samozrejmé. Niektoré Carrove práce veľmi pripomínajú Pietro della Francesca - ukážkový umelec talianskeho XV storočia, ktorého maľba je zameraná na plasticitu, priestorovú kompozíciu. Pre takýchto inovátorov prvej a druhej generácie renesancie boli perspektívne a perspektívne konštrukcie veľmi dôležité: takto hľadali nové cesty v umení.

Giorgio Morandi. kvety. 1918. Olej na plátne. Súkromná zbierka

O podstate talianskeho maliarstva

Aby ste pochopili podstatu Morandiho umenia, musíte pochopiť význam, ktorý mala príťažlivosť Talianov v 20. storočí k ich vlastným zdrojom. Od renesancie bol hlavným problémom, ktorý znepokojoval talianskych maliarov, interakcia priestoru a plastickej formy. Na rôznych školách sa to riešilo rôzne – presne ako matematický problém. Rôzne riešenia tvorili rôzne jazyky a rôzne obrazové látky.

Giotto bol prvý, kto nastolil problém formy. Každé z jeho diel je v určitom zmysle rámom v priestore, vnútri ktorej sú umiestnené figúrky . Na rozdiel od byzantského umenia s jeho netelesnosťou majú Giottove postavy objem sôch. Pred Giottom boli ikony skôr znakom a symbolom, v týchto obrazoch nebola žiadna akcia a akoby neexistoval svet okolo. A v dielach Giotta sa objavila dramaturgia. Ukázal nielen dej, ale zdalo sa, že z toho, čo sa deje, robí divadlo. Talianom sa teda podarilo oživiť maľbu – nadčasové umenie – v čase.

Problém formy svedčí aj o talianskom zátiší. Caravaggio načrtol tento problém novým spôsobom: na rozdiel od Giotta priestor nepopisoval do detailov, ale mohol jednoducho načrtnúť pozadie rovinou a umiestniť do neho trojrozmerné teleso. Caravaggio má manifestovú maľbu "Košík s ovocím" kde vlastne nie je priestor, ani stôl. Namiesto toho je načrtnutá iba bočná hrana, vzniká však ilúzia, že tento priestor existuje: pretože Caravaggio ho zdôrazňuje tieňom.

Samozrejme, umenie nie je len forma, ale je nesprávne podceňovať dôležitosť formy. Pochopenie plasticity formy bolo hlavným problémom európskeho umenia vôbec. Je príznačné, že mimo Talianska nebola plasticita tak hlboko pochopená. Napríklad v nemeckom a francúzskom maliarstve problém formy vôbec nemusí existovať. Mnohým svetovým umelcom sa nepodarilo vybudovať tento priestorový vzťah vo svojej maľbe. Možno práve toto je zvláštnosť talianskeho myslenia.

Giorgio Morandi. Zátišie. 1958. Olej na plátne. Súkromná zbierka, Turín

O zmysle zátišia pre Morandiho

V rozhovore z roku 1953 Morandi zdôrazňuje dôležitosť okamihu, keď objavil Cezanna. Zároveň je to práve Cezanne, ktorý začína prvýkrát po impresionistoch zátišie . Z impresionistov len Renoir robil trochu zátišia, aj keď tomu nevenoval veľkú pozornosť. Toto zarovnanie nie je náhodné: zátišie je cvičenie s bezzápletkovou priestorovou formou, kde dej nezakrýva maľbu. A pre Morandiho bola podstatou maľby práve forma.

Takto sa Morandiho cesta vyvíja v dejinách umenia 20. storočia: ide smerom, ktorý načrtol Cezanne, obracia sa k svojim národným klasikom, akým je Pietro della Francesca, a volí viac zátišie ako krajinu (na rozdiel od Cezanna, ktorý mal všetko naopak: krajina bola pre neho zaujímavejšia). Morandi vidí v zátiší čistý priestor a čistú formu. Zatiaľ čo mnohí umelci na začiatku 20. storočia prešli do čistého formalizmu a abstrakcie, Morandi si medzi nimi nachádza svoju vlastnú cestu, pridržiavajúc sa obrazného jazyka.

Morandi povedal, že uznáva len umenie pre umenie, a nie pre politiku, pre jazyk atď. Vybral si figuratívne umenie, a preto sa zdá, akoby zobrazoval obyčajný svet. V skutočnosti ho tento obyčajný svet nezaujímal. Vieme, ako zbieral kompozície pre svoje obrazy: svoje nádoby a elegantné porcelánové vázy pokrýval sadrou a temperou, maľoval ich rôznymi farbami. Odišiel teda od ich každodenného významu a zjednodušil ich.

Giorgio Morandi. Zátišie. 1941. Olej na plátne

© Collezione Patrimonio Artistico Eni S.p.a.

O skromnosti Morandiho

Umenie je klamlivé vo svojej podobnosti s vonkajším svetom. V tomto zmysle sa hudba javí ako ľahšie vnímateľná: už vopred nás pripravuje na abstrakciu a ponúka čistý svet zvuku. Zdá sa, že Morandi z jeho maľby vytvára hudobnú kompozíciu o interakcii rytmu a foriem, čím vyjadruje svoju víziu života. Môže sa zdať, že celý život písal to isté, no úplne inými spôsobmi.

Morandiho umenie odráža všetky udalosti, ktoré sa vo svete udiali počas jeho života. Pre jeho záľubu v ústraní ho nazývali mníchom v cele. V tom istom čase sa mních z cely zúčastnil prvej svetovej vojny, prešiel obdobím fašizmu, druhou svetovou vojnou. Kým bojoval za svoju tvorivú nezávislosť, musel žiť bezoblačný život. Morandi nikdy nepísal, aby zarobil peniaze, žil veľmi skromne. Pracoval veľmi pomaly, vytvoril len niekoľko diel ročne. Keď Antonioni prišiel do jeho ateliéru, aby si od neho kúpil obraz, v dôsledku toho veľký kameraman odišiel bez ničoho - Morandi povedal, že nie je nič na predaj.

V 20. storočí bolo umenie mimoriadne neobjektívne - nielen v období totality, keď v Taliansku veľa umelcov spolupracovalo, ale aj v komplexnejšom zmysle - umenie sa rýchlo rozvíjalo a mnohí umelci podľahli vplyvu rôznych štýlov. a trendy. Morandimu sa na druhej strane podarilo zachovať čistotu svojho štýlu a nerobiť kompromisy. Na začiatku svojej cesty bol krátko spätý s metafyzikou, ale potom už počas svojho života nezaznamenal žiadny vplyv iných umelcov či umeleckých skupín. V tomto zmysle Morandi nie je Picasso.

Redakcia vyjadruje vďaku kurátorom Puškinovho múzea za pomoc pri príprave materiálu.

Do archívu

Maľba Giorgia Morandiho vo filme La Dolce Vita od Federica Felliniho. Rám z filmu "Sladký život".

V Moskve sa skončila výstava Giorgia Morandiho. 1890-1964, ktorý trval od 25. apríla do 10. septembra 2017 v Puškinovom múzeu im. Puškin. Predchádzajúca, ktorá je zároveň prvou, Morandiho výstava v Moskve sa konala v roku 1973, teda pred 44 rokmi, tiež v Puškinovom múzeu.

Morandiho dielo je umenie pre umenie. Majster žil svoj život bez honby za trhovými podmienkami a predajnosťou. Nepoškvrnil sa spoluprácou s talianskym fašistickým režimom, ako sa to stalo niektorým umelcom, ktorí v tých rokoch pôsobili v Taliansku. Sláva predstihla Morandiho v prvých povojnových rokoch a celkom nečakane – Eduard Roditi píše, že sláva sa začína v roku 1948.

Morandi je kultový umelec pre mnohých ľudí zaoberajúcich sa umením: umelcov, historikov umenia, dizajnérov, architektov, filmárov.

Obrazy Giorgia Morandiho / Giorgio Morandi hrali vo filme Federica Felliniho La Dolce Vita, 1960. Zdá sa, že sú dvaja. Morandiho zátišie, ktoré vlastní Michelangelo Antonioni, sa podieľa na jeho filme „Noc“ z trilógie odcudzenia.

2.


Ešte z filmu Noc z roku 1961 od Michelangela Antonioniho z trilógie odcudzenia

Spisovateľ Edward Roditi, ktorý urobil dlhý rozhovor s Giorgiom Morandim hovorí:

„Keď som stretol Morandiho v roku 1958, mal 68 rokov. Je to vysoký, chudý muž so sivými vlasmi, veľmi erudovaný, v obliekaní a spôsobe sa tvrdohlavo vyhýba akýmkoľvek detailom, ktoré by mohli naznačovať bohémsky životný štýl, ktorý všetci považujeme za typický pre umelcov.

3.


Giorgio Morandi v štúdiu. OK 1950. Ansa / Archivi Fratelli Alinari, Firenzeimage.

Verný zavedenej buržoáznej tradícii provinčných miest severného Talianska vedie rovnaký spôsob života „našikane“ ako väčšina univerzitných profesorov či predstaviteľov iných slobodných povolaní v jeho rodnom meste, pričom sa vyznačuje veľmi zvláštna miera skromnosti, izolácie a askézy, ktoré, keď už hovoríme o Morandiho zdržanlivosti, ho stále charakterizujú ako excentrika.

4.

Giorgio Morandi. Autoportrét. 1925. Olej na plátne. Nadácia Magnani Rocca, Mamiano di Traversetolo (Parma). fotka od

Ruská verzia Oxfordského slovníka umenia [*] o Morandim:

Morandi, Giorgio (1890-1964), taliansky maliar a rytec. Narodil sa v Bologni a prežil tam celý život.

5.

Morandi, Giorgio (1890-1964). Metafyzické zátišie. 1918 Olej na plátne, 71,5 x 61,5 cm, vložené v roku 1948. Prenesené zo Štátneho múzea nového západného umenia, kam vstúpil v roku 1933 výmenou. Inventárne číslo: GE-8957. Nie je na trvalom displeji. Štátna Ermitáž.

Ak neberieme do úvahy vplyv futurizmu na jeho maľbu a niekoľko rokov, počnúc rokom 1918, oddanosť de Chiricovej myšlienke metafyzickej maľby, sa držal bokom od intelektuálnych sporov a estetických experimentov 20.

6.

Giorgio Morandi. Zátišie. 1918. Olej na plátne. Nadácia Magnani Rocca, Mamiano di Traversetolo (Parma). fotka od

S výnimkou raných krajiniek maľoval takmer vždy len zátišia, opatrne sa vyhýbal literárnemu a symbolickému obsahu, používal jemne zvolené farebné kombinácie. Umelcov štýl má niečo spoločné s purizmom, no je poetický a intímnejší, dýcha atmosférou pokoja a kultivovanej citlivosti.

Najviac zo všetkého jeho maľbu ovplyvnil Cezanne, ktorého obdivoval. Po druhej svetovej vojne sa Morandi preslávil po celom svete a jeho maľba sa pre svoju poéziu a oddanosť čisto estetickým hodnotám tešila veľkej úcte mladých talianskych umelcov. [*]

7.


Giorgio Morandi. Zátišie. 1919. Brera Pinacoteca (zbierka Jesi), Miláno. fotka od

V diele z roku 1919 Morandi podobne ako majstri renesancie umiestňuje predmety do strednej časti plochého pozadia, rozdeleného do troch pruhov. Padajúce tiene umožňujú pochopiť, že lietadlo je naklonené. Toto dielo patrí do raného obdobia Morandiho tvorby, kedy sa vo veľkej miere opieral o tvorbu veľkých majstrov renesancie.

Je presne známe, kedy bolo toto zátišie namaľované, keďže Morandi o tom 14. októbra 1919 napísal v liste Carlovi Carrovi: „Teraz pracujem na zátiší, do ktorého položím fľašu a iné predmety do lietadla, dopadne to dobre."

Kurátorka výstavy Viktoria Emmanuilovna Marková sa domnieva, že toto zátišie ukazuje predovšetkým vplyv diel Paola Uccella, najmä jeho slávnych bitiek.

8.


Paolo Uccello "Bitka o San Romano" 1436-1440. Uffizi / Paolo Uccello. Battaglia di San Romano. 1436-1440. š3270 x v1880 mm. Tempera na paneli. Galéria Uffizi, Florencia. Originál (4061 x 2368).

Giorgio Morandi:

Často som mal prospech zo štúdia diel niektorých veľkých majstrov minulosti. Nikdy som však nestratil záujem o experimenty mojich súčasníkov. Myslím si, že v každom prípade majú Giotto, Masaccio, Paolo Uccello, Piero della Francesca a Fouquet ešte veľa čo naučiť každého súčasného umelca.

---
Jediný druh umenia, ktorý ma po roku 1910 naďalej zaujímal, bolo umenie niektorých majstrov talianskej renesancie – Giotta, Paola Uccella, Masaccia a Piera della Francesca a potom Cezanna a prvých kubistov.

---
Za svoje chápanie umenia talianskych renesančných majstrov vďačím Cézannovi a Seuratovi.

9.


Giorgio Morandi. Zátišie. 1919. Zbierka ENI. fotka od

V roku 1919 Morandiho viedli majstri minulosti: Giotto, Masaccio a Paolo Uccello; oslovuje aj umelcov začiatku 17. storočia, najmä Caravaggia. Okrem toho Morandi opäť prejavuje záujem o prácu Cezanna. To sa odrazilo v „Zátiší“ z roku 1919. Je tu jasne vidieť, že umelec poznal dielo Paula Cezanna „Zátišie s komodou“ z rokov 1887-1888, ktoré Morandi ako väčšinu iných obrazov francúzskeho majstra videl iba v reprodukciách.

Záujem o Caravaggia a umelcov 17. storočia prezrádza tmavá farebná schéma. Tvar tvrdých záhybov obrúskov ležiacich na vodorovnej ploche pripomína závesy a obrusy v Caravaggiovom Bakchovi. A akoby skamenený chlieb bol podobný chlebu zobrazenému na stole na Caravaggiovom obraze „Kristus v Emauzách“.

Morandi spomenul svoje „Zátišie“ v liste svojmu priateľovi Giuseppe Raimondimu z 11. septembra 1919 a nástojčivo ho požiadal, aby poslal monografiu Ambroise Vollarda o Cezannovi.

10.


Morandi, Giorgio (1890-1964). Zátišie. Okolo 1925. Olej na plátne, 51 x 57,5 ​​cm, rok vzniku: 1948. Prenesené zo Štátneho múzea nového západného umenia, kam vstúpilo v roku 1931. Inventárne číslo: ГЭ-8898. Nie je na trvalom displeji. Štátna Ermitáž.

Giorgio Morandi:

Keď som mal niečo po dvadsiatke, mojím najväčším snom bolo ísť do Paríža. Žiaľ, zabránili tomu príliš vážne materiálne ťažkosti, ktoré ma prinútili zostať v Taliansku.

A potom to bolo vyučovanie a rodinné povinnosti, takže som sa nikdy nedostal do zahraničia.

---
V mojich prvých dielach, ktoré vznikli v rokoch 1912-1916, sú zreteľné vplyvy prvých parížskych kubistov a tiež a najmä Cezanna.

11.


Giorgio Morandi. Zátišie. 1929. Súkromná zbierka. fotka od

Giorgio Morandi:

Môj obľúbený maliar, keď som začal maľovať, bol Cezanne. Následne, medzi dvadsiatymi a tridsiatymi rokmi, som sa hlboko zaujímal aj o dielo Chardina, Vermeera a Corota.

---
Chardin je podľa mňa najväčší zo všetkých maliarov zátiší. Pomocou pigmentov, vlastných foriem a zmyslu pre priestor, svoju hmotu - matiere, ako ju nazývali francúzski kritici - dokázal v našich očiach vyvolať obraz sveta, ktorý ho zaujímal.

12.


Giorgio Morandi (1890-1964). Zátišie. 1948. Olej na plátne. Nadácia Magnani Rocca, Mamiano di Traversetolo (Parma). fotka od

Giorgio Morandi:

Myslím si, že zostávam viac zástancom umenia pre umenie ako umenia pre náboženstvo, sociálnu spravodlivosť alebo národnú slávu. Nič mi nie je cudzie ako myšlienka umenia, ktoré by malo slúžiť na iný účel, ako sú vnútorné úlohy umenia samotného.

13.


Workshop Giorgia Morandiho. Táto fotografia nebola na výstave. Museo d "Arte Moderna di Bologna. / Na výstave boli dve fotografie z roku 1990 z dielne Morandi Luigi Ghirri / Luigi Ghirri. Možno je to jedna séria s fotografiami č. 13-17

Edward Roditi:

„Morandi strávil takmer celý svoj život v rovnakom staromódnom byte, ktorý patril jeho rodičom, na jednej z malých uličiek s portikami na prízemí – tieto uličky sú charakteristické pre samotné srdce starého centra Bologne. Nikdy sa neoženil, rovnako ako jeho tri sestry, s ktorými má spoločný byt, neboli nikdy vydaté. Morandi sa k sestrám správa so všetkými ich veľkými životnými skúsenosťami a rešpektom, zodpovedajúcim učiteľskému povolaniu, ako k trom nezrelým dievčatám, ktoré neustále potrebujú jeho vedenie a protekciu. Aby sa dostal do izby, ktorú využíva ako ateliér, potrebuje prejsť cez spálňu sestier, kde trávia väčšinu času. Predtým, ako sa odváži prekročiť prah svojho ateliéru alebo sa odtiaľ vrátiť do prednej časti bytu, vždy zaklope na dvere a chvíľu počká, aby nikoho nerušil.

14.

Na stenách malej obývačky a jedálne, zariadenej veľmi jednoducho, vo vkuse konca 19. storočia, je niekoľko krásnych obrazov: malý Jacopo Bassano - jedna z tých scén na zápletke zo Svätého písma, ktorým dal benátsky majster charakteristické črty vidieckeho života svojej doby a svojej lokality. Sú tam aj dve malé skice od Giuseppe Maria Crespiho, majstra bolonského baroka. Jednou z Crespiho štúdií od Morandiho je očarujúca olejomaľba mladej ženy zobrazenej chrbtom k divákovi, ako sedí za toaletným stolíkom a tvár sa jej odráža v zrkadle.

15.


Workshop Giorgia Morandiho. Táto fotografia nebola na výstave. Museo d'Arte Moderna di Bologna.

Výber obrazov v tejto malej kolekcii jasne demonštruje Morandiho sklon k umeniu, ktoré nie je ani príliš aristokratické, ani príliš demokratické. Rovnako ako veľkí majstri francúzskeho impresionizmu zostal úzko spätý s hodnotami a vkusom stabilnej strednej triedy a pevne veril v princíp zlatej strednej cesty vyjadrený Horaciom. V ére masovej kultúry na nás skromnosť a zdržanlivosť charakteristická pre spôsob života a mravy Morandiho vyžaruje zvláštny, trochu staromódny šarm, ba skôr neviazanú eleganciu, ktorá odlišuje túto spoločenskú vrstvu, ktorá sa nám stráca pred očami. .

16.


Workshop Giorgia Morandiho. Táto fotografia nebola na výstave. Museo d'Arte Moderna di Bologna.

Edward Roditi:

Morandi sa ponúkol, že mi ukáže svoj ateliér. Na stenách viselo niekoľko nedokončených obrazov. Tu a tam boli na stoloch zoskupené niektoré z bežných domácich potrieb, pokryté hrubou vrstvou prachu: fľaše, škatule, poháre, usporiadané ako v zátišiach.

17.


Workshop Giorgia Morandiho. Táto fotografia nebola na výstave. Museo d'Arte Moderna di Bologna.

Jeden z obrazov mal nezvyčajne jasnú farbu. V Morandiho hotovom diele je niekoľko skrytých vrstiev farby – jasne červenej a modrej, ktoré dodávajú povrchu jeho sivej a bielej farby teplú žiaru.

18.


Luigi Ghirri. Fotografia z albumu "Morandi Workshop", Paríž, 1992 / Luigi Ghirri (1943-1992) "Atelier Morandi", Editions Contrejour, Paríž, 1992. Obrázky: 31,4 x 40,4 cm okolie; portfólio: 63,2 x 52,3 cm. Portfolio comprenant 10 tiráž chromogénnych couleur montes sous passe-partout. Chaque tirage est signé par Paola Ghirri, titr, date and numéroté 1/1 au pastel and tampón sec "LUIGI GHIRRI" with l'image. Odhad: 8 000-10 000 €. Výsledok: 22 500 €.

Rovnako ako sa vrstvy žiarivých farieb môžu skrývať pod hrubou neutrálnou vrstvou prachu, ktorá pokrýva sklo alebo porcelán tých skutočných predmetov, ktoré Morandi zobrazuje.

19.


Facebook

O nejaký čas neskôr som si naďalej spomínal na atmosféru tých miestností v Bologni, kde všetko, bez ohľadu na to, aké malé a nedôležité sa to zdalo v očiach všetkých ostatných, malo význam, hodnotu a možno aj veľkosť.

20.

2017. Predmet z dielne Morandiho. House Museum of Giorgio Morandi / Museums of Bologna. Autor fotografie / Na výstave bolo päť predmetov. Ďalší traja sú tu: Facebook

Edward Roditi:... v posledných rokoch ste sa vo svojich dielach pokúšali zbaviť jednoduchých každodenných predmetov ich každodenného významu, aby ste ich úlohu redukovali na akúsi objektívnu, objektívnu abstrakciu, oproti neobjektívnej geometrickej abstrakcii Mondriana. Váš druh abstrakcie presahuje realitu bez toho, aby ste stratili zo zreteľa objekty skutočného sveta a ich formy.

Giorgio Morandi:... súhlasím s tebou, že s Mondrianom nemám nič spoločné.

21.

. Workshop Giorgia Morandiho. Táto fotografia nebola na výstave / Paolo Monti (1908-1982). Servizio fotografico: Bologna, 1981. Nápis: Sullo podvozky della diapositiva n.11 Monti specifica: "Morandi". Európska knižnica informácií a kultúry.

„Morandi zriedkavo používal živé rastliny. Kvety (najmä tie nehybne stojace v malých vázičkách) vnímal skôr ako figúrky... výtvarník čoraz viac využíval kvety suché, ale aj tie z papiera či hodvábu. Pred všetkými ostatnými uprednostňoval hodvábne kvety, ktoré bolonskí remeselníci vyrábali v 18. storočí z kukiel priadky morušovej, farbené prírodnými farbivami. [Eduard Roditi]

22.

Giorgio Morandi. kvety. 1920. Súkromná zbierka. . Zarámované: Facebook

Morandi venoval téme kvetov niekoľko období svojho života. Jeden z najlepších obrazov umelca „Kvety“ v roku 1920 sa stal prototypom pre následné kompozície zobrazujúce kvety.

Podľa legendy chodieval Giorgio Morandi často do Florencie na návštevu Uffizi, kde si skúmavo prezeral kytice kvetov vo vázach, ktoré anjeli prinášajú tróniacej Matke Božej v kompozícii Giottovej „Maesty“, ktorej príťažlivosť za čias Morandiho bol pre umelca považovaný za takmer povinný.

23.


Fragment maľby. Giorgio Morandi (1890-1964). Zátišie. 1953. Olej na plátne. Nadácia Magnani Rocca, Mamiano di Traversetolo (Parma). Autor fotografie / Celý obrázok: Facebook. Tento obraz bol pôvodne plánovaný do katalógu výstavy, no kvôli obmedzeným financiám bolo použité iné zátišie.

Giorgio Morandi:

Moje diela nie sú také početné, ale nikdy som sa nad tým nezamýšľal a úprimne povedané, tento aspekt ma vôbec nezaujíma. Dokopy som do dnešného dňa urobil asi šesťsto obrazov a teraz, keď mám vážne problémy so zrakom, namaľujem len štyri alebo päť ročne.

---
Vždy som bol zameraný na oveľa užší okruh tém ako väčšina umelcov, a preto bolo pre mňa nebezpečenstvo opakovania oveľa väčšie. Myslím, že sa mi to podarilo vyhnúť tým, že som venoval viac času konštruovaniu svojich obrazov ako variácií na jednu alebo druhú z týchto niekoľkých tém. Okrem toho som vždy žil pokojný a izolovaný život, nikdy som nemal veľkú chuť súťažiť s inými súčasnými umelcami, či už z hľadiska performancie alebo výstav.

24.


Biela cesta. Indický papier. Ponuka na meď. Vystavená: Súkromná zbierka, Rím. Obrázok tu: Morandiho múzeum v Bologni / MAMbo - Museo d "Arte Moderna di Bologna

Edward Roditi: Práve ste povedali, že ste nikdy neboli ochotní prevziať zodpovednosť za poradenstvo a vyučovanie, napriek tomu ste dlhé roky učili rytie a leptanie.

Giorgio Morandi: Súhlasil som len preto, že táto disciplína zahŕňala vyučovanie iba techniky.

25.


Biela cesta, 1933. Meď. Národný grafický inštitút, Rím. Obrázok: MAMbo - Museo d "Arte Moderna di Bologna / Na výstave bolo niekoľko originálnych gravírovacích dosiek.

Edward Roditi: Doteraz ste v našej diskusii citovali iba veľkých maliarov a ani raz - ani jedného z uznávaných majstrov leptu. Znamená to, že ste sa vždy považovali skôr za maliara ako za majstra leptu?

Giorgio Morandi: U mňa je to to isté, rozdiel je len v praktických formách vyjadrovania.

Edward Roditi: Domnievam sa, že v každom prípade pri výučbe techniky leptu nejde o diskusie o podstate a cieľoch umenia, ako je to v situácii s výučbou maľby. Na väčšine akadémií sa lept vyučuje ako druh sekundárnej disciplíny, teda skôr ako technika než ako štýl.

Giorgio Morandi: Z tohto dôvodu som sa rozhodol učiť lept.

26.


Krajina (nádvorie na Via Fondazza). 1935. Merliniho zbierka (v sklade v Morandiho múzeu, Bologna / Museums of Bologna). fotka od

Morandi strávil v meste dlhé mesiace. Chýbal mu priamy kontakt s prírodou Apenín v okolí Bologne a sústredil sa na priestor dvora, na ktorý sa mohol pozerať z okna ateliéru. Diela na túto tému sa volali „Nádvorie na Via Fondazza“. Výstava predstavuje dve diela z tohto cyklu.

Časovo a štýlovo patrí toto „Nádvorie na Via Fondazza“ do obdobia intenzívneho obrazového výskumu, ktorý Morandi viedol v 30. rokoch 20. storočia. Tento obraz bol vybraný na Morandiho prvú významnú retrospektívnu výstavu na 3. Quadriennale talianskeho umenia v Ríme v roku 1939.

27.


Nádvorie na Via Fondazza. 1958. Morandiho múzeum, Bologna / Museums of Bologna / Cortile di via Fondazza. George Morandi. 1958, Olej na plátne, 30,6 x 40,5 cm. Museo Morandi. cez

Edward Roditi: Počul som zvesti, že máte dlhý zoznam čakateľov s menami tých, ktorí si k vám prídu kúpiť jedno z diel a nenájdu nič pripravené.

Giorgio Morandi: Nie je to celkom pravda. Ale, samozrejme, trochu ma mrzí, že nedokážem uspokojiť neustály dopyt po mojich obrazoch.

28.


Krajina sa približuje k zátišiam a zátišie ku krajine. fotka od

Giorgio Morandi:

Mojím jediným snom je užiť si pokoj a mier, ktorý potrebujem na prácu, ale odkedy som pred dvoma rokmi dostal cenu na Bienále v Sao Paule, stratil som pokoj. Teraz mám každý mesiac viac zahraničných návštevníkov ako kedykoľvek v mojom živote za desať rokov. Bolo pre mňa ťažké písať: všetci títo hostia spolu s listami, na ktoré musím odpovedať, mi zaberajú veľa času.

29.


Zátišie. 1963. Olej na plátne. Súkromná zbierka. fotka od

Giorgio Morandi:

Mal som šťastie v tom zmysle, že život šiel hladko. Opustiť Bolognu, moje rodné mesto, ako aj región Emilia, mi pripadlo len vo veľmi zriedkavých prípadoch. Napríklad som bol v zahraničí len dvakrát, raz pred pár rokmi, keď som prekročil hranice so Švajčiarskom, aby som navštívil umeleckú výstavu v letovisku na brehu taliansko-švajčiarskeho jazera. Okrem toho hovorím len ľudovou rečou, ako môžete sami vidieť, a čítam iba talianske noviny.

30.


Scenéria. 1963. Olej na plátne. Súkromná zbierka. fotka od

Giorgio Morandi:

Moje vtedajšie zátišia zostávajú zátišiami a v žiadnom prípade nenaznačujú metafyzické, surrealistické, psychologické či literárne úvahy. Figuríny mojej krajčírky sú predmety ako každé iné, neboli vybrané, aby naznačovali symbolickú prítomnosť ľudských bytostí, legendárnych alebo mytologických postáv. Pre tieto diela som zvolil zaužívané názvy – „Zátišie“, „Kvety“, „Krajina“.

31.


Morandianske miesta. Táto fotografia nebola na výstave / Photo Credit: Paolo Righi - Meridiana Immagini. Cez: MAMbo - Museo d "Arte Moderna di Bologna

Giorgio Morandi:

Verím, že nie je nič abstraktnejšie, neskutočnejšie ako to, čo vidíme. Vieme, že všetko, čo ako ľudia môžeme vidieť v objektívnom svete, v skutočnosti neexistuje tak, ako to vidíme a vnímame. Hmota samozrejme existuje, ale nenesie žiadny vlastný vnútorný význam, ako ten, ktorý jej pripisujeme. Môžeme len vedieť, že pohár je pohár a strom je strom.

32.


Zátišie. 1942. Súkromná zbierka, Bologna. fotka od

Hlavná aktualizácia. Toto „Zátišie“ z roku 1942 predstavil umelec Carlovi Ludovico Raggianti, jednému z jeho najbližších kritikov. Morandi odrezal hornú časť tohto obrazu nožnicami. Ide o výnimočný a ojedinelý prípad, o ktorom nás informuje poznámka Raggyantiho pri reprodukcii „Zátišia“ vo svojej knihe „Umenie, práca, schopnosť vidieť“. Píše: „V rozhovore Morandi vyjadril obavu, že predmety sa v hornej časti kompozície nachádzajú akosi riedko, a pred užasnutým priateľom sňal plátno z rámu, schmatol obrovské krajčírske nožnice a rýchlo odrezal plátno. vyššia časť. Pri pohľade na to, čo sa stalo, na dĺžku paže povedal: "To je lepšie." Potom mi podal zložené plátno a dodal: „Nech si ho pri sebe.

Napriek svojej histórii nie je toto dielo vôbec vnímané ako fragment.

33.

Herbertov zoznam / Herbertov zoznam. Giorgio Morandi vo svojej dielni v Bologni. 1953. Fotografia otvorila výstavu

Edward Roditi: Mohli by ste mladému umelcovi poradiť, aby sa vydal po cestách majstrov moderného neobjektívneho umenia, alebo sa skôr vrátil, ako mnohí maliari naznačujú, k figuratívnemu umeniu?

Giorgio Morandi: Keď som bol mladý, nikdy som necítil potrebu takýchto rád. Jediným zdrojom umeleckého vzdelania pre mňa vždy bolo štúdium umeleckých diel – diel majstrov minulosti aj mojich súčasníkov, ktoré, ak ich, samozrejme, správne sformulujeme, môže poskytnúť odpovede na naše otázky. Ale mladí umelci, ktorí si skutočne zaslúžia právo byť nazývaní týmto menom a naša pozornosť voči nim, by odmietli, a celkom oprávnene, prijať akúkoľvek tak ľahkovážnu radu, ako je tá, o ktorej hovoríte. Rešpektujem slobodu jednotlivca, najmä umelca, a preto nemôžem byť ani trochu užitočný ako sprievodca alebo inštruktor, a nechcel by som ním byť ani vtedy, keď som o to požiadaný. Keď sa takmer všetci talianski umelci mojej generácie zaoberali tým, či nie sú vo svojom štýle príliš „moderní“ alebo „medzinárodní“, alebo naopak, či nie sú dostatočne „národní“ alebo „imperiálni“, zostal som stále sám – očividne, pretože som mal dosť tichého uznania, nikdy som sa k nemu neponáhľal. Moja zdržanlivosť mi teda poslúžila na obranu a v očiach veľkých inkvizítorov talianskeho umenia som zostal len akýmsi provinčným profesorom rytiny v technike leptu na Akadémii výtvarných umení v Bologni.

Niekoľko ďalších fotografií z výstavy - album 27 fotografií.

Facebook

Twitter

VK

Odnoklassniki

telegram

Výstavy

25. apríl - 10. september 2017 Galéria európskeho a amerického umenia XIX-XX storočia Štátneho múzea výtvarných umení (GMII pomenovaná po AS Puškinovi) organizuje výstavu jedného z najznámejších talianskych umelcov, ktorí písali v jazyku moderného, ​​metafyzického umenia - Giorgio Morandi (1890-1964). Marina Devovna Loshak, riaditeľka múzea, nazvala túto výstavu „darom pre seba“.

Morandi sa pôvodne zamýšľal stať sochárom, ale potom pod vplyvom P. Cézanna začal maľovať krajiny, zátišia... Zátišie v jeho podaní vychádza viac v súlade s konceptom „mŕtvej prírody“ a veľmi zvláštne - pri jeho vytváraní umelec nepoužíva prírodné kvety a kvety dostávajú dôraz na formu, majú formu geometrických tvarov.

Okrem Cezanna sa Morandi inšpiroval Chardinom, Vermeerom, Caro. V jeho byte visel aj Jacopo Bassano, predstaviteľ benátskej školy zo 16. storočia, a Giuseppe Maria Crespi, majster bolonskej školy neskorého baroka. Podľa spomienok priateľov patrili život a vkus Morandiho k strednej triede a boli definované ako „staromódny šarm“.

Giorgio Morandi bol nespoločenský a osamelý, celý život prežil s tromi sestrami a komunikoval v úzkom kruhu. Umelec zároveň podľa organizátorov stále hľadal niečo nové a nikdy sa to pri hľadaní nezopakovalo. Výstava v Puškinovom múzeu predstavuje zátišia, krajiny, sochy, lepty, ktoré umožňujú divákovi zažiť jednotlivé etapy umelcovho vývoja. Ide o prvú veľkú výstavu Morandiho diela v Moskve od roku 1974.

M.D. Loshak povedala, že by na výstave rada videla gurmánov, ktorí sú schopní porozumieť jazyku krásnej modernej maľby. "Je pre nás veľmi dôležité, aby prišlo správne publikum," povedala.

Pre záujemcov o materialistické momenty bude zaujímavé, že na slávnej aukcii Sotheby's sa predávajú obrazy G. Morandiho za približne 30 000 - 1 500 000 eur a jeho lepty stoja 3 000 - 25 000 eur. Práve za takéto sumy putovali v roku 2016 diela talianskeho maliara pod kladivo. V Puškinovom múzeu môžete vidieť 90 exponátov vrátane 70 obrazov.

Puškinovo múzeum im. A. S. Puškin, Taliansko

Pridajte E Vesti do svojich obľúbených zdrojov

Kde: Tretiakovská galéria na Krymskom údolí

Prvá výstava veľkého Taliana v Moskve, zakladateľa „metafyzického umenia“ Giorgia de Chirica. V Treťjakovskej galérii môžete vidieť viac ako sto diel, medzi ktorými sú nielen maľby a grafiky, ale aj sochy, ale aj divadelné kostýmy. Ich dizajn Chirico vyvinutý špeciálne pre balet Sergeja Diaghileva "Ball". Jasné, nezabudnuteľné obrazy umelca vytvárajú pocit akéhosi tajomstva, ako keby stačilo len nahliadnuť do obrazu a záhady vesmíru budú odhalené. Práve v dielach De Chirica čerpal inšpiráciu Kazimir Malevič a surrealisti vrátane Salvadora Dalího.

Skúsenosti s neľudskou pohostinnosťou

Kde: MMOMA na Gogolevskom bulvári

V rámci interdisciplinárneho projektu na križovatke výstavy, knižného veľtrhu, vedeckej konferencie a hudobného koncertu sa dve budovy na Gogolevskom bulvári zmenili na hotel. Podľa očakávania je tu recepcia, lobby, izby s posteľami a dokonca aj technické miestnosti. Exponáty sa tak stávajú hosťami hotela. Medzi nimi aj reportáž Jevgenija Antufieva o výlete do Zvenigorodu pri hľadaní obľúbeného stromu Antona Čechova a dielo Alexeja Buldakova, v ktorom počítačový procesor ťaží bitcoiny a zároveň vyhrieva miestnosť, ako aj ďalšie inštalácie, sochy, video umenie a maľby súčasných zahraničných a ruských umelcov.

Poklady Nukusa. Zo zbierky Štátneho múzea umenia Karakalpakstanskej republiky

Kde: Puškinovo múzeum im. A.S. Puškin

Úžasné „majstrovské diela z púšte“ dorazili do Moskvy z Uzbekistanu len na mesiac. Zbierka ruského avantgardného múzea v meste Nukus je na druhom mieste po zbierke Ruského múzea v Petrohrade. To je zásluha bývalého riaditeľa miestneho múzea Igora Savitského: začal dopĺňať zbierku ľudovým umením a archeologickými artefaktmi a bol tak unesený, že najskôr prešiel na obrazy umelcov „tureckej avantgardy“, a potom k dielam zneuctených umelcov mimo republiky. Savitsky doslova zachránil plátna Konstantina Istomina, Roberta Falka, Lyubova Popova a ďalších ikonických postáv 20. storočia a tajne ich odvážal z Moskvy vo vlakoch ako osobné veci. Výstava sa nachádza v dvoch budovách múzea naraz, no platí na ňu jednotná vstupenka.

Giorgio Morandi. 1890–1964

Kde: Galéria európskeho a amerického umenia 19. – 20. storočia. ekov

Giorgio Morandi je výrazná postava maliarstva dvadsiateho storočia, predchodca minimalizmu. Rozsiahla retrospektíva v Puškinovi vám umožňuje starostlivo študovať rôzne obdobia umelcovej tvorby. Je pre tých, ktorí majú čas a chuť pomaly sa prechádzať po sálach, z ktorých štyri zaberajú slávne jednofarebné zátišia. Okrem nich sú prezentované metafyzické plátna, krajinky, portréty a rytiny. Architekt Cyril Ass premenil sály múzea tak, aby samotné pripomínali asketické diela Morandiho.

Poste restante. Zbierky ruskej avantgardy z regionálnych múzeí.

Kde:Židovské múzeum a centrum tolerancie

Druhá časť blockbusterovej výstavy venovaná dielam z rokov 1918-1930, teda už sovietskemu obdobiu, keď sa avantgarda stala pre úrady nepohodlnou. Značkové formalistické plátna boli masívne posielané „v exile“ do miest po celej krajine, od Kostromy po Omsk, od Krasnodaru po Archangeľsk, čo im v skutočnosti umožnilo prežiť dodnes. Viac ako sto obrazov je zjednotených štýlmi a školami, neobjektívnymi a figurálnymi smermi, ktoré ukazujú všetku rozmanitosť sovietskej avantgardy. Výstava predstavuje zabudnuté obrazy avantgardných majstrov - Wassily Kandinského, El Lissitzkého, Lyubova Popova, Alexandra Rodčenka - ako aj diela Malevičových žiakov a málo známych umelcov.