ZSSR proti Iránu: neznáma vojna. "Hitler by sa neodvážil zaútočiť na ZSSR bez jednoznačnej podpory Veľkej Británie. Invázia do Iránu 1941

V histórii 2. svetovej vojny je ešte veľa stránok, ktoré sú na rozdiel od bitky o Stalingrad či vylodenia spojencov v Normandii širokej verejnosti málo známe. Patrí medzi ne aj spoločná anglo-sovietska operácia na okupáciu Iránu s kódovým označením Operation Sympathy.

Uskutočnil sa od 25. augusta do 17. septembra 1941. Jeho účelom bola ochrana iránskych ropných polí a polí pred ich prípadným zajatím nemeckými jednotkami a ich spojencami, ako aj ochrana dopravného koridoru (južného koridoru), po ktorom spojenci realizovali Lend-Lease dodávky do Sovietskeho zväzu. Okrem toho sa Británia obávala o svoje postavenie v južnom Iráne, najmä o ropné polia Anglo-Iranian Oil Company, a obávala sa, že Nemecko by mohlo preniknúť cez Irán do Indie a ďalších ázijských krajín, ktoré boli v britskej sfére vplyvu.

Treba povedať, že to bola jedna z mála úspešných operácií Červenej armády na pozadí dramatických udalostí leta 1941 na sovietsko-nemeckom fronte. Na jeho realizácii boli zapojené tri kombinované ozbrojené armády (44. pod velením generálmajora A. A. Khadeeva, 47. pod velením generálmajora V. V. Novikova a 53. samostatná stredoázijská armáda pod velením generála - poručíka SG Trofimenka) významné sily letectva a kaspickej flotily.

Treba si uvedomiť, že práve táto operácia sa stala prvou spoločnou vojenskou akciou krajín, ktoré v dôsledku meniacich sa geopolitických podmienok prešli z rokov konfrontácie na spoluprácu a stali sa spojencami vo vojne s Nemeckom. A vývoj a realizácia spoločnej operácie na vyslanie jednotiek do Iránu zo strany sovietskej a britskej strany, realizácia koordinovanej politiky v regióne, sa stala skutočným základom užšej spolupráce v budúcnosti, keď budú aj časti americkej armády zavedené do Iránu.
Spojenci, ktorých záujmy sa nie vo všetkom zhodovali, sa v tej chvíli usilovali o jediné: zabrániť v prvom rade hrozbe, a to veľmi skutočnej, hrozbe pronemeckého vojenského prevratu v Iráne a prelomu tamojších síl Wehrmachtu. ; po druhé, zabezpečiť cez iránske územie tranzit zbraní, munície, potravín, liekov, strategických surovín, paliva a iného nákladu potrebného pre ZSSR na vojnu a víťazstvo, a po tretie zabezpečiť, aby bola neutralita pôvodne vyhlásená r. Irán sa postupne pretavil do rozsiahlej spolupráce a prechodu na stranu protihitlerovskej koalície.

Treba povedať, že vplyv Nemecka v Iráne bol obrovský. Transformáciou Weimarskej republiky na Tretiu ríšu sa vzťahy s Iránom dostali na kvalitatívne inú úroveň. Nemecko sa začalo podieľať na modernizácii iránskej ekonomiky a infraštruktúry, reforme šachovej armády. V Nemecku boli vyškolení iránski študenti a dôstojníci, ktorých Goebbelsova propaganda nenazvala ničím iným ako „synmi Zoroastera“. Peržania boli vyhlásení za čistokrvných Árijcov a osobitným dekrétom boli vyňatí spod norimberských rasových zákonov.
Na celkovom obchodnom obrate Iránu v rokoch 1940-1941 sa Nemecko podieľalo 45,5 percentami, ZSSR – 11 percentami a Británia – 4 percentami. Nemecko pevne preniklo do iránskej ekonomiky a vybudovalo si s ňou vzťahy takým spôsobom, že sa Irán stal prakticky rukojemníkom Nemcov a dotoval ich stále sa zvyšujúce vojenské výdavky.

Objem nemeckých zbraní dovážaných do Iránu rýchlo rástol. Za osem mesiacov roku 1941 tam bolo dovezených viac ako 11 000 ton zbraní a streliva, vrátane tisícok guľometov a desiatok diel.

S vypuknutím 2. svetovej vojny a nemeckým útokom na ZSSR sa napriek formálnemu vyhláseniu neutrality Iránom v krajine zintenzívnila činnosť nemeckých spravodajských služieb. S podporou pronemeckej vlády vedenej Rezom Shahom sa Irán stal hlavnou základňou nemeckých agentov na Blízkom východe. Na území krajiny boli vytvorené prieskumné a sabotážne skupiny, boli zriadené sklady zbraní, a to aj v severných oblastiach Iránu hraničiacich so Sovietskym zväzom.
V snahe zatiahnuť Irán do vojny proti ZSSR Nemecko ponúklo Rezovi Shahovi zbrane a finančnú pomoc. A na oplátku od svojho „spojenca“ požadovala, aby jej k dispozícii boli iránske letecké základne, na ktorých výstavbe mali nemeckí špecialisti priamy vplyv. V prípade vyhrotenia vzťahov s vládnucim režimom v Iráne sa pripravoval štátny prevrat. Za týmto účelom prišiel začiatkom augusta 1941 do Teheránu šéf nemeckej rozviedky admirál Canaris pod maskou zástupcu nemeckej spoločnosti. V tom čase sa pod vedením dôstojníka Abwehru majora Friescha v Teheráne vytvorili špeciálne bojové oddiely z Nemcov žijúcich v Iráne. Spolu so skupinou iránskych dôstojníkov zapojených do sprisahania mali tvoriť hlavnú údernú silu povstalcov. Prejav bol naplánovaný na 22. augusta 1941 a potom bol odložený na 28. augusta.
Prirodzene, ZSSR ani Veľká Británia nemohli ignorovať takýto vývoj udalostí.

ZSSR trikrát - 26. júna, 19. júla a 16. augusta 1941 varoval iránske vedenie pred aktiváciou nemeckých agentov v krajine a ponúkol vyhnanie všetkých nemeckých subjektov z krajiny (medzi nimi bolo mnoho stoviek vojenských špecialistov) , keďže vykonávali činnosti nezlučiteľné s iránskou neutralitou . Teherán túto požiadavku odmietol.
Odmietol rovnakú požiadavku Britom. Medzitým Nemci v Iráne rozvíjali svoju aktivitu a situácia bola pre protihitlerovskú koalíciu každým dňom hrozivejšia.
Ráno 25. augusta o 4:30 sovietsky veľvyslanec a britský vyslanec spoločne navštívili šacha a odovzdali mu poznámky svojich vlád o vstupe sovietskych a britských jednotiek do Iránu.
Jednotky Červenej armády boli zavedené do severných provincií Iránu. Na juhu a juhozápade - britské jednotky. V priebehu troch dní, od 29. do 31. augusta, obe skupiny dosiahli vopred určenú líniu, kde sa spojili.

Treba povedať, že Sovietsky zväz mal v súlade s článkom VI Zmluvy medzi ZSSR a Perziou z 26. februára 1921 všetky právne základy na to, aby na takýto vývoj udalostí v blízkosti svojej južnej hranice rázne reagoval. Povedala:

„Obe Vysoké zmluvné strany sa dohodli, že v prípade, že sa tretie krajiny pokúsia vykonávať okupačnú politiku na území Perzie ozbrojeným zásahom alebo premeniť územie Perzie na základňu pre vojenské akcie proti Rusku, ak to ohrozuje hranice Ruskej Federatívnej Socialistickej Republiky alebo jej spojeneckých mocností, a ak sa perzská vláda po varovaní ruskej sovietskej vlády neocitne v moci odvrátiť toto nebezpečenstvo, ruská sovietska vláda bude mať právo poslať svoje jednotky na územie Perzie, aby v záujme sebaobrany prijali potrebné vojenské opatrenia. Po odstránení tohto nebezpečenstva sa ruská sovietska vláda zaväzuje okamžite stiahnuť svoje jednotky z hraníc Perzie.

Krátko po začatí vstupu spojeneckých vojsk do Iránu došlo k zmene v kabinete ministrov iránskej vlády. Nový iránsky premiér Ali-Forughi vydal príkaz na ukončenie odporu a nasledujúci deň tento príkaz schválil iránsky Madžlis (parlament). 29. augusta 1941 iránska armáda zložila zbrane pred Britmi a 30. augusta - pred Červenou armádou.

18. septembra 1941 vstúpili sovietske vojská do Teheránu. Vládca Iránu Reza Shah pred niekoľkými hodinami abdikoval v prospech svojho syna Mohammeda Rezu Pahlaviho a spolu s ďalším synom, zarytým zástancom Hitlera, utiekol do britskej zóny zodpovednosti. Šaha poslali najprv na ostrov Maurícius a potom do Johannesburgu, kde o tri roky neskôr zomrel.
Po abdikácii a odchode Rezu Shaha bol na trón povýšený jeho najstarší syn Mohammed Reza. Oficiálni predstavitelia Nemecka a jeho spojencov, ako aj väčšina ich agentov boli internovaní a vyhnaní.

29. januára 1942 bola podpísaná Zmluva o únii medzi ZSSR, Veľkou Britániou a Iránom. Spojenci sa zaviazali „rešpektovať územnú celistvosť, suverenitu a politickú nezávislosť Iránu“. ZSSR a Anglicko sa tiež zaviazali „brániť Irán všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii, proti akejkoľvek agresii zo strany Nemecka alebo akejkoľvek inej mocnosti“. Za túto úlohu dostali ZSSR a Anglicko právo „udržiavať na iránskom území pozemné, námorné a vzdušné sily v takom množstve, aké považujú za potrebné“. Okrem toho bolo spojeneckým štátom udelené neobmedzené právo používať, udržiavať, chrániť a v prípade vojenskej nevyhnutnosti kontrolovať všetky komunikačné prostriedky v celom Iráne, vrátane železníc, diaľnic a poľných ciest, riek, letísk, prístavov atď. v rámci tejto dohody začal prostredníctvom Iránu dodávať spojenecký vojensko-technický náklad z prístavov v Perzskom zálive do Sovietskeho zväzu.

Irán sa zasa zaviazal „spolupracovať so spojeneckými štátmi všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, a všetkými možnými spôsobmi tak, aby mohli splniť vyššie uvedené záväzky“.

Zmluva stanovila, že jednotky ZSSR a Anglicka by sa mali stiahnuť z územia Iránu najneskôr šesť mesiacov po ukončení nepriateľských akcií medzi spojeneckými štátmi a Nemeckom s jeho komplicmi. (V roku 1946 boli jednotky úplne stiahnuté). Spojenecké mocnosti zaručili Iránu, že nebudú vyžadovať účasť jeho ozbrojených síl na nepriateľských akciách, a na mierových konferenciách sa tiež zaviazali neschváliť nič, čo by poškodilo územnú celistvosť, suverenitu alebo politickú nezávislosť Iránu. Prítomnosť spojeneckých vojsk v Iráne, neutralizácia nemeckých agentov (*), zriadenie kontroly nad hlavnými komunikáciami v krajine výrazne zmenili vojensko-politickú situáciu na sovietskych južných hraniciach. Hrozba bola odstránená pre najdôležitejší ropný región - Baku, ktorý produkoval asi tri štvrtiny všetkej ropy vyrobenej v ZSSR. Okrem toho vojenská prítomnosť spojencov mala na Turecko odstrašujúci účinok. A sovietske velenie dostalo možnosť stiahnuť časť síl z južných hraníc a použiť ich na sovietsko-nemeckom fronte. To všetko svedčilo o efektívnosti spolupráce veľmocí, zjednotených v boji proti fašistickej agresii.

Trochu z histórie iránskeho Azerbajdžanu

Južný Azerbajdžan je severozápadná provincia Iránu, ktorá hraničí na severovýchode a severe pozdĺž rieky Araks so sovietskym Azerbajdžanom, ktorý bol súčasťou ZSSR. Na západe a juhozápade má provincia hranice s Tureckom a Irakom. V súvislosti s rozdelením Azerbajdžanu podľa štátov na severný (AzSSR) a južný (iránsky) vládnuce kruhy v Teheráne dlho požadovali, aby Sovietsky zväz premenoval sovietsky Azerbajdžan napríklad na „Arran SSR“.

Starobylé mesto Tabriz bolo administratívnym centrom iránskeho Azerbajdžanu. Územie, kde žilo asi päť miliónov Azerbajdžanov, bolo rozdelené na dve „ostany“ (čiže provincie) – východný a západný Azerbajdžan.

Počas druhej svetovej vojny boli v týchto iránskych provinciách umiestnené sovietske jednotky.

Podľa svedectva bývalého sovietskeho diplomata bolo do roku 1944 „sovietske veľvyslanectvo v Iráne na pokyn Moskvy požiadané, aby venovalo ešte väčšiu pozornosť vnútorným záležitostiam Iránu a prípravám na dobytie iránskeho Azerbajdžanu. Činnosť agentov sa zintenzívnila. Pracovníci strany zo sovietskeho Azerbajdžanu boli poslaní do Iránu. Po objavení ložísk ropy v severných provinciách mali v úmysle na dlhý čas upevniť sovietsku prítomnosť v Iráne.

V novembri až decembri 1945, po povstaní vedenom komunistami, bola vyhlásená autonómia Azerbajdžanu v rámci Iránu. 20. novembra 1945 sa v Tabrize otvoril Ľudový kongres Azerbajdžanu, akési Ústavodarné zhromaždenie, ktorého delegátmi boli miestne volení zástupcovia. 12. decembra („Azer 21st“) začalo svoju činnosť Mejlis – Národné zhromaždenie Azerbajdžanu. V ten istý deň vytvoril národnú vládu pozostávajúcu z desiatich ministrov, ktorej moc prešla na územie severných iránskych provincií. Na čele novej vlády stál Seyid Jafar Pishevari, vodca Azerbajdžanskej demokratickej strany, založenej v septembri 1945. Po rokovaniach medzi šéfom novej vlády a veliteľom šáhových jednotiek v Azerbajdžane generálom Derakhshanim podpísala táto dohoda o kapitulácii. Tak začal svoju existenciu „Ľudovodemokratický štát Južný Azerbajdžan“.

V súlade s názorom sovietskych historikov bol v decembri 1945 v iránskom Azerbajdžane vytvorený neštátny subjekt. Existoval názor, že „ľudová moc v Azerbajdžane nemala množstvo dôležitých čŕt, ktoré sú vlastné suverénnemu nezávislému štátu (zachovala sa spoločná ústava, služba zahraničnej politiky, menový systém, bolo uznané národné územie, občianstvo, štátny znak). zbrane atď.)“.

Všetky tieto argumenty sú správne iba v časti týkajúcej sa štátnych symbolov. Na rozdiel od Gilana, ktorý sa vzbúril v roku 1921, kde bol vyvinutý vlastný erb (obrázok perzského „leva a slnka“ s kosákom a kladivom umiestneným nad nimi), nová vláda iránskeho Azerbajdžanu nezanechala žiadne dôkazy o svojom vlastný systém štátnych symbolov, snáď okrem národného.hymna.

Pokiaľ ide o zvyšok, dôsledne sa uplatňovala politika izolácie od šachovho Iránu. Na programe bola otázka nadviazania diplomatických stykov s cudzími štátmi. Naše vlastné ozbrojené sily sa rýchlo sformovali na báze ľudových milícií – fedai. Dekrétom Azerbajdžanskej národnej vlády z 21. decembra 1945 sa začalo s vytváraním „Ľudovej armády“. Vznikla aj strážená hranica, ktorá oddeľovala územie Pishevariho vlády od zvyšku Iránu. V pohraničnom meste Qazvin „na jednej strane bariéry stál ľahký tank a niekoľko vojakov pod velením dôstojníka šachových jednotiek, na druhej strane tí istí vojaci, ale pod velením muža v kožená bunda."

Organizovaný a vlastný finančný systém. Jedným z najdôležitejších opatrení národnej vlády bolo znárodnenie bánk. Týždeň pred „21. azerskou“ revolúciou boli takmer všetky banky zlúčené a prevedené pod vedenie novej vlády. Šikovne sa využili ťažkosti s potravinami, ktoré Irán zažil kvôli odmietaniu severných provincií, ktoré boli tradičným dodávateľom potravín do centrálnych oblastí krajiny. S cieľom pokryť odhadovaný deficit zaviedla národná vláda systém zdaňovania vo forme platby pre Jazz za právo vyvážať potraviny mimo Iránu Azerbajdžanu.

Autonómia v Južnom Azerbajdžane trvala približne rok. Podľa podmienok tripartitnej dohody z 29. januára 1942 uzavretej medzi Iránom, Sovietskym zväzom a Veľkou Britániou sa ZSSR na konci vojny zaviazal stiahnuť svoje jednotky z iránskeho územia. Moskva sa pod tlakom spojencov dohodla na stiahnutí sovietskych vojsk a v podmienkach stanovila, že po ich odchode zostane v Azerbajdžane Pishevariho vláda spriatelená so ZSSR.

Teheránska vláda, ktorá dostala odklad, však separatisticky zmýšľajúce miestne vlády v Azerbajdžane a Kurdistane dlho netolerovala. Na zvrhnutie národnej vlády Azerbajdžanu bolo pridelených 1,25 milióna hmiel a krátko po stiahnutí sovietskych vojsk z Iránu na jar 1946 boli jednotky vyslané do severných provincií. Podľa novín Irane Ma (Our Iran) 9 peších práporov, 1 jazdecký pluk, 1 ženijný prápor, 2 tankové roty, 1 letecká rota, 9 mínometných rot, čata obrnených vozidiel, 2 protilietadlové čaty, niekoľko plameňometov a 1 motorizovaný žandársky pluk pod vedením amerického generála Schwarzkopfa (no, prečo nie „Púštna búrka“?).

Podľa sovietskeho konzulátu v Tabríze prešlo cez hranicu do ZSSR viac ako dvadsaťtisíc „Iránsko-Azerbajdžancov“. Išlo o ľudí, ktorí aktívne podporovali Pishevariho režim a nechceli zostať vo svojej vlasti. O pár rokov neskôr sa na sovietskom veľvyslanectve v Teheráne objavili polooficiálne správy, že Pishevari zomrel niekde pri Baku pri autonehode a bol s poctami pochovaný v Baku. Objavili sa aj hlasy, že táto katastrofa nebola náhodná.

Autonómia iránskeho Azerbajdžanu prestala existovať. Podľa chorých priaznivcov „celý revolučný epos, či skôr dobrodružstvo Pishevariho prevratu, odštartovali moskovské úrady v záujme ovládnutia iránskej ropy“.

Do 11. decembra obsadili jednotky iránskej centrálnej vlády územie autonómie. Jedného z decembrových večerov v roku 1946 šachovskí vojaci obsadili Tabriz: „Šahovo otvorené auto sa pomaly pohybovalo, obklopené nadšene vítajúcim davom. Ľudia kráčali za autom a držali sa za jeho boky. Mnohí boli na kolenách. Mladý šach sediaci v otvorenom aute pozdravil obyvateľov Tabrízu. S radostným výkrikom, skutočným jasotom sa obyvateľstvo stretlo so svojím šachom.

V snahe zatiahnuť Irán do vojny proti ZSSR Nemecko ponúklo Rezovi Shahovi zbrane a finančnú pomoc. Už v rokoch 1938-1939. Nemecko obsadilo prvé miesto v zahraničnom obchode Iránu. V rokoch 1940-1941 predstavoval 41,5 % iránskeho zahraničného obchodu. - 45,5 %. Priemyselné, železničné, ako aj továrenské zariadenia boli dodávané výlučne do krajiny. Nemecko zasa požadovalo, aby mu jeho „spojenec“ dal k dispozícii iránske letecké základne, na ktorých výstavbe mali nemeckí špecialisti priamy vplyv. V prípade vyhrotenia vzťahov sa pripravoval štátny prevrat. Za týmto účelom prišiel začiatkom augusta 1941 do Teheránu šéf nemeckej rozviedky admirál Canaris pod maskou zástupcu nemeckej spoločnosti. V tom čase sa pod vedením dôstojníka Abwehru majora Friescha v Teheráne vytvorili špeciálne bojové oddiely z Nemcov žijúcich v Iráne. Spolu so skupinou iránskych dôstojníkov zapojených do sprisahania mali tvoriť hlavnú údernú silu povstalcov. Prejav bol naplánovaný na 22. augusta 1941 a potom bol odložený na 28. augusta. Prevrat sa však nekonal. Na základe článku 6 sovietsko-iránskej zmluvy z roku 1921 vyslal ZSSR svoje jednotky na územie Iránu a odovzdal vláde krajiny nótu, ktorá motivovala potrebu tohto aktu. Predtým Sovietsky zväz trikrát, 26. júna, 19. júla a 16. augusta 1941, varoval iránske vedenie pred aktiváciou nemeckých agentov v krajine a zvýšeným vplyvom Nemecka. Všimnite si, že vstup sovietskych vojsk na územie Iránu bol odsúhlasený a schválený britskou vládou.

25. augusta 1941 vojská 44. armády pod velením generálmajora A.A. Khadeev a 47. armáda pod velením generálmajora V.V. Novikov vstúpil na územie iránskeho Azerbajdžanu. A 27. augusta jednotky Stredoázijského vojenského okruhu prekročili sovietsko-iránsku hranicu na tisíckilometrovom úseku od Kaspického mora po Zulfagar. Túto operáciu vykonala 53. samostatná stredoázijská armáda, na čele ktorej stál veliteľ okresu generálporučík S.G. Trofimenko. Armády odišli z Turkménska na územie severovýchodného Iránu s úlohou vstúpiť do bodov do 1. septembra: Bandar-Gyaz, Gorgan, Shakhrud, Sebzevar, Mašhad. Kaspická vojenská flotila prispela k misii. 31. augusta došlo k útoku v iránskom regióne Astarta v rámci 105. horského streleckého pluku 77. horskej streleckej divízie s 563. delostreleckým práporom. Sovietske delové člny ("Bakinsky Rabochiy", "Markin", "sovietsky Dagestan") vstúpili do prístavov Pahlavi, Nowshahr, Bendershah. Celkovo bolo prepravených a vysadených viac ako 2,5 tisíc výsadkárov, niekoľko stoviek koní, viac ako 20 zbraní. Podľa jedného zdroja sovietske jednotky vstúpili do Iránu bojmi, pričom sa stretli s jednotkami iránskej armády. Podľa iných „armáda Rezu Šáha ani nejavila známky svojej existencie“.

V rovnakom čase britské jednotky vstúpili do Iránu zo západu a juhu. Pohybovali sa v dvoch stĺpcoch: prvý - z Basry do Abadanu a ropných polí v regióne Ahvaz; druhá - od Bagdadu k ropným poliam v oblasti Zaneken a ďalej na sever.

29. augusta sa v oblasti Senendej stretli britské predsunuté jednotky so sovietskymi jednotkami a o dva dni neskôr sa ďalšie zoskupenie dostalo do kontaktu so sovietskymi jednotkami niekoľko kilometrov južne od Qazvinu. Podľa skoršej dohody zostala zóna s polomerom 100 km okolo Teheránu neobsadená spojeneckými silami.

27. augusta odstúpil kabinet Aliho Mansúra. Bola vytvorená nová vláda na čele s Forugim, ktorý nariadil ozbrojeným silám Iránu, aby sa zdržali odporu sovietskym a britským jednotkám. V dňoch 29. – 30. augusta na rozkaz šacha iránska armáda kapitulovala. Po prvé, jednotky, ktoré zasiahli proti Britom, zložili zbrane. Na druhý deň urobili to isté aj jednotky stojace proti Červenej armáde. Podľa správ sovietskeho velenia ľud Iránu ako celku reagoval na vstup Červenej armády pokojne a jednotliví predstavitelia miestneho obyvateľstva sa dokonca pokúsili, využívajúc situáciu, rozdeliť pôdu veľkostatkárov medzi seba. a odoberú ich podniky vlastníkom.

Čoskoro na to, 8. septembra, bola uzavretá dohoda medzi ZSSR, Britániou a Iránom, ktorá predpokladala stiahnutie iránskych jednotiek z viacerých regiónov a obsadenie týchto oblastí sovietskymi (v severnom Iráne) a britskými (v r. juhozápadný Irán) vojská. V tejto situácii bol Reza Khan nútený abdikovať a opustiť krajinu. Všimnite si, že oficiálny Londýn zohral významnú úlohu pri abdikácii Rezu Shaha. V každom prípade, krátko po odchode šacha z Iránu britský premiér W. Churchill povedal: "Posadili sme ho na trón, odvolali sme ho." W. Churchill nepretváral. Reza Khan nastúpil na šachov trón v dôsledku štátneho prevratu 21. februára 1921. Plán prevratu vypracovali veliteľ britských okupačných síl v Iráne generál E. Ironside, plukovník Smyse a anglický konzul v Teheráne Howard. Na jeho realizácii sa podieľal aj plukovník jednotiek perzských kozákov Reza Khan. Operáciu viedli anglickí vojenskí inštruktori. Po prevrate bol Reza Khan vymenovaný za veliteľa iránskej kozáckej divízie a v apríli 1921 dostal portfólio ministra vojny. V októbri 1923 sa stal predsedom vlády a vo februári 1925 bol vymenovaný za najvyššieho veliteľa. Koncom roku 1925 ho Ústavodarné zhromaždenie vyhlásilo za dedičného iránskeho šacha pod priezviskom Pahlavi.

Po abdikácii a odchode Rezu Shaha bol na trón povýšený jeho najstarší syn Mohammed Reza. Oficiálni predstavitelia Nemecka a jeho spojencov, ako aj väčšina ich agentov boli internovaní a vyhnaní. Napriek tomu bolo v roku 1943 podľa niektorých odhadov v Iráne ešte asi 1000 nemeckých agentov. Mnohí z nich boli prezlečení za miestnych obyvateľov a plynule hovorili po perzsky. Najmä SS Hauptsturmführer Julius Schulze, ktorý slúžil ako mullah v mešite v Isfaháne.

Spomeňme, že s príchodom sovietskych vojsk do severného Iránu sa väčšina bielych ruských emigrantov žijúcich v týchto oblastiach presunula na juh, do britskej okupačnej zóny. Medzitým sa značný počet bývalých dôstojníkov cisárskej armády obrátil na sovietske veľvyslanectvo so žiadosťou, aby ich poslali na front ako radových vojakov.

29. januára 1942 bola podpísaná Zmluva o únii medzi ZSSR, Veľkou Britániou a Iránom. Spojenci sa zaviazali „rešpektovať územnú celistvosť, suverenitu a politickú nezávislosť Iránu“. ZSSR a Británia sa tiež zaviazali „brániť Irán všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii, proti akejkoľvek agresii zo strany Nemecka alebo akejkoľvek inej mocnosti“. Za túto úlohu dostali ZSSR a Británia právo „udržiavať na iránskom území pozemné, námorné a vzdušné sily v takom počte, aký považujú za potrebný“. Okrem toho bolo spojeneckým štátom udelené neobmedzené právo používať, udržiavať, chrániť a v prípade vojenskej nevyhnutnosti kontrolovať všetky komunikačné prostriedky v celom Iráne, vrátane železníc, diaľnic a poľných ciest, riek, letísk, prístavov atď. v rámci tejto dohody začal prostredníctvom Iránu dodávať spojenecký vojensko-technický náklad z prístavov v Perzskom zálive do Sovietskeho zväzu.

Irán sa zas zaviazal „spolupracovať so spojeneckými štátmi všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, a všetkými možnými spôsobmi, aby mohli splniť vyššie uvedené záväzky“.

Zmluva stanovila, že jednotky ZSSR a Anglicka by sa mali stiahnuť z územia Iránu najneskôr šesť mesiacov po ukončení nepriateľských akcií medzi spojeneckými štátmi a Nemeckom s jeho komplicmi.

Treba povedať, že kontrola situácie v krajine zo strany anglo-sovietskej koalície zohrala významnú úlohu pri výbere miesta pre tajné stretnutie hláv troch štátov: ZSSR, Veľkej Británie a USA. Odohralo sa to 29. novembra 1943 v Teheráne. V posledných rokoch bolo na túto tému publikovaných množstvo materiálov. Napriek tomu mnohé momenty tohto stretnutia stále zostávajú neznáme pre nedostupnosť niektorých dokumentov. V tejto súvislosti je zaujímavé zastaviť sa podrobnejšie pri jednej epizóde súvisiacej so spoločnou prácou špeciálnych služieb ZSSR, Veľkej Británie a Spojených štátov amerických na prerušenie nemeckej spravodajskej operácie „Long Jump“.

Ako viete, informácie o plánovanom stretnutí Stalina, Churchilla a Roosevelta sa nemeckej armádnej rozviedke dozvedeli už v septembri 1943. Pochádzali od tajného agenta Abwehru na britskom veľvyslanectve s kódovým označením Cicero. Na základe týchto informácií veliteľstvo admirála Canarisa vypracovalo plán operácie Skok do diaľky, zameranú na elimináciu vodcov Veľkej trojky. Za týmto účelom bol do Teheránu vyslaný špeciálny oddiel komanda SS. Presun sabotérov sa uskutočnil v dvoch skupinách: padákom do oblasti, kde žili kmene Qashqai, ktoré podporovali Nemcov, a cez hranice s Tureckom pod maskou obchodníkov s čajom.

Podľa pôvodného plánu mali nemeckí diverzanti preniknúť na sovietske veľvyslanectvo z rôznych strán cez stoky. Tieto informácie však boli zachytené a všetky kanalizačné otvory v okolí budovy boli pod dohľadom.

Po neúspešnom pokuse o útok na sovietske veľvyslanectvo vyvinul Abwehr nový plán: umiestniť päť ton výbušnín do jamy vykopanej pod budovou. Aby to urobili, Nemci oslovili otca Michaela, ruského kňaza jedinej pravoslávnej cirkvi v tom čase v Teheráne, a ponúkli mu za spoluprácu obrovskú sumu 50 000 anglických libier. Dávnejšie, ešte v cárskych časoch, páter Michail pracoval v kostole na veľvyslanectve a dôkladne poznal usporiadanie budovy. Výpočet kňazovho odmietnutia sovietskej moci však nebol korunovaný úspechom. Po rozhovore s nemeckými agentmi prišiel otec Michail na sovietske veľvyslanectvo a informoval o plánovanej sabotáži. O štyri dni neskôr zatkli dvoch dôstojníkov Abwehru, ktorí sa prišli stretnúť s kňazom. O dva dni neskôr „zomreli pri pokuse o útek“. Čoskoro bolo niekoľko ďalších sabotérov zatknutých alebo zabitých pri prestrelke. Zvyšky oddielu v počte asi 10 ľudí boli zablokované špeciálnou skupinou NKVD na arménskom cintoríne. Žiadny zo sabotérov sa nechcel vzdať a všetci boli zabití počas päťhodinovej bitky.

Nakoniec, keď si Nemci uvedomili, že všetky možnosti boli vyčerpané, bol vypracovaný posledný, zúfalý plán. Podľa bývalého spravodajského dôstojníka Alexa Schmidta, ktorý v roku 1943 pôsobil v nemeckej obchodnej misii v Istanbule, patrilo autorstvo tejto operácie „najlepšiemu sabotérovi ríše“ Ottovi Skorzenymu. Podľa plánu si má prenajať ľahké lietadlo a po naložení výbušninami ho poslať na sovietsku ambasádu. Táto akcia však nebola korunovaná úspechom. Samovražedný pilot meškal. Do Teheránu dorazil až začiatkom decembra, keď už bolo po všetkom.

Prítomnosť spojeneckých vojsk v Iráne, neutralizácia nemeckých agentov, zriadenie kontroly nad hlavnými komunikáciami v krajine výrazne zmenili vojensko-politickú situáciu na sovietskych južných hraniciach. Hrozba bola odstránená pre najdôležitejší ropný región - Baku, ktorý produkoval asi tri štvrtiny všetkej ropy vyrobenej v ZSSR. Okrem toho vojenská prítomnosť spojencov mala na Turecko odstrašujúci účinok. A sovietske velenie dostalo možnosť stiahnuť časť síl z južných hraníc a použiť ich na sovietsko-nemeckom fronte.

Na jeseň 1941, keď hrozilo nebezpečenstvo prieniku nepriateľských vojsk na Kaukaz cez Rostov a Kerčský prieliv, tam postupovali 44. a 47. armáda. Na južný front boli vyslané tri strelecké divízie, dve tankové brigády, niekoľko delostreleckých plukov, dve letecké divízie a veľké množstvo špeciálnych jednotiek a podjednotiek. 17. a 24. jazdecká divízia odišli na západný front. 388. strelecká divízia bola presunutá do Sevastopolu. Do aktívnej armády bolo vyslaných dokonca sedem divízií, 327 pochodových rôt, 756 tankových posádok.

Zo zostavy 53. samostatnej stredoázijskej armády z Iránu odišla z Iránu na sovietsko-nemecký front 18., 44. a 20. jazdecká divízia a potom 83. turkestanská horská strelecká divízia a 4. jazdecký zbor.

Zvyšok sovietskych vojsk bol počas celej vojny v Iráne a zabezpečoval bezpečnosť južných hraníc, ako aj fungovanie a ochranu tranzitných komunikácií v Iráne.

Koncom roku 1941 boli do Iránu privezení americkí špecialisti. 19. septembra 1941 britský premiér W. Churchill v liste Stalinovi poznamenal: „Prikladám veľký význam otázke otvorenia priechodnej cesty z Perzského zálivu do Kaspického mora nielen po železnici, ale aj po diaľnici, pri výstavbe ktorých dúfame, že pritiahneme Američanov svojou energiou a organizačnými schopnosťami.“ V októbri 1942 Američania, nespokojní so zlým stavom iránskych komunikácií obnovených Britmi, prevzali kontrolu nad prevádzkou prístavov, letísk, železníc a diaľnic. V marci 1943 prešla kontrola nad prevádzkou Transiránskej magistrály a prístavov v Perzskom zálive aj do jurisdikcie Spojených štátov amerických. Všimnime si, že nárast amerického personálu v krajine nemal v tomto smere s iránskou vládou žiadnu dohodu. Táto akcia sa však nestretla s odporom kabinetu Kavamaes-Saltane, ktorý nabral kurz na podporu americkej prítomnosti v krajine. Snažil sa tak vyrovnať závislosť od Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie. Do roku 1944 sa zloženie americkej armády v Iráne rozrástlo na 30 000 mužov. Americkí špecialisti by mali dostať svoju povinnosť. Uskutočnili rekonštrukciu prístavov v Khorramshahr, Bandar Shahpur a Basra; v prístave Khorramshahr boli postavené závody na montáž lietadiel a áut a v prístave Búšehr závod na montáž automobilov. Montovali Willys, Dodges, Studebakers a iné značky áut. V polovici roku 1943 začali fungovať podniky aj v Shuaiba (Irak) a meste Andimeshk, ktoré leží na transiránskej železničnej trati. Navyše za takmer tri roky tento zhromaždil a poslal do ZSSR asi 78 tisíc áut. Miestni obyvatelia pracovali vo všetkých závodoch na montáž automobilov, správa tovární pozostávala z Američanov a Britov a sovietski vojenskí špecialisti akceptovali výrobky. Od začiatku roku 1942 začalo do ZSSR vstupovať približne 2 000 vozidiel z Perzského zálivu a od roku 1943 od 5 do 10 000 vozidiel mesačne. Prvá kolóna 50 vozidiel odišla do Sovietskeho zväzu 23. februára 1942 z Búšehru cez Julfu (iránsku a sovietsku).

P. Demchenko, špecialista na cestné jednotky, spomína: „Tých 2500 kilometrov po úzkych horských cestách, cez strmé priesmyky s nespočetnými slepými zákrutami, cez rozpálenú púšť zahalenú hustým prachom, do ktorého nepreniknú žiadne svetlomety, si budem pamätať tempo: rýchlejšie, rýchlejšie - front nečaká, tam je to ešte ťažšie.V Julfe sme ledva odovzdali autá a náklad, hneď na spiatočnej ceste ...

Boli nehody, sabotáže, nájazdy banditov. Veľa našich hrobov zostalo na tej ceste. Zomreli aj Iránci a Arabi, ktorí nám pomáhali. Bez obetí sa nezaobišli ani západní spojenci.

Obzvlášť náročná práca bola montáž a presun leteckej techniky do Sovietskeho zväzu. Podľa spomienok účastníkov udalostí montáž napríklad bostonských bombardérov v Margile najskôr vykonali Briti a potom so zapojením sovietskych vojenských špecialistov. Práce sa začali o 3-4 hodine ráno a skončili sa o 11 hodine popoludní. Inokedy bolo fyzicky nemožné pracovať: autá sa pod slnkom tak rozpálili, že sa robotníci popálili. Napriek tomu len za jeden rok, od 1. júla 1943 do 30. júna 1944, bolo zmontovaných a odoslaných do ZSSR asi 2900 lietadiel.

Lietadlá vyrobené spojencami boli prepravované buď na autách v rozloženom stave a potom zmontované v sovietskych leteckých továrňach, alebo letecky na sovietske letiská. Pre prevoz lietadiel bol vytvorený 6. prievozný stíhací letecký pluk pod velením podplukovníka Piščenkova a neskôr ďalší - 71. pluk pod velením podplukovníka Gerasimova. Oba pluky boli obsadené skúsenými pilotmi, ktorí mali za sebou frontové skúsenosti.

Na urýchlenie presunu lietadiel boli vytvorené dve letecké základne – v Margile a prostredná – v Teheráne. V Azerbajdžanskej SSR boli pripravené aj letiská pre príjem bojových a dopravných lietadiel a ich údržbu, ako aj výcvikové kurzy pre pilotov pre bojové použitie amerických a britských stíhačiek a bombardérov.

Treba poznamenať, že preprava lietadiel a dodávka tovaru letecky boli mimoriadne náročné. Sú známe prípady nehôd a úmrtí posádky. Tak napríklad v roku 1944 havarovalo sovietske vojenské dopravné lietadlo pod velením nadporučíka Iľju Filippoviča Afanasjeva pri pristávaní na letisku v Teheráne. Zahynulo šesť členov posádky a pasažierov na palube. Pochovaní boli na ruskom pravoslávnom cintoríne v Teheráne. Celkovo bolo podľa spomienok ruských emigrantov pochovaných 15 ľudí, „nad ktorými ruské ženy horko plakali a úprimne ľutovali mladých ruských chlapcov, ktorí odišli do cudziny“.

Vo všeobecnosti hral Perzský koridor počas vojnových rokov významnú úlohu: bolo ním prepravených 23,8 % všetkého vojenského nákladu adresovaného ZSSR v rámci programu Lend-Lease. Z celkového počtu do prístavov Ďalekého východu - 47,1%, do Archangeľska - 22,7 % a priamo do prístavov Arktídy – 2,5 %. Takmer dve tretiny z celkového počtu všetkých áut dodaných počas druhej svetovej vojny prešli cez Irán. V súvislosti s úspešným príchodom nákladu južnou trasou cez Perzský záliv a 15. apríla 1944 výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR boli početnej skupine amerických dôstojníkov udelené sovietske rozkazy a medaily. . Generál Connolly, ktorý mal na starosti všetky tieto práce, bol vyznamenaný Radom Suvorova II.

Po tom, čo spojenci otvorili druhý front vo Francúzsku, začali dodávky do Sovietskeho zväzu južnou cestou postupne ubúdať. Montáž vybavenia bola obmedzená a sovietski, americkí a britskí špecialisti odišli domov. Od jesene 1944 do augusta 1945 sa už všetky dodávky Lend-Lease uskutočňovali len cez severné a Ďalekovýchodné prístavy ZSSR.

Zdá sa, že je dôležité poznamenať, že ani zďaleka nie je znevažovanie pomoci USA Sovietskemu zväzu počas druhej svetovej vojny.

Zákon o pôžičke a prenájme, na základe ktorého sa poskytovala pomoc ZSSR, bol prijatý Kongresom USA v marci 1941. Oficiálne sa to nazývalo americký zákon o obrannej pomoci.

Hlava štátu dostala podľa tohto zákona oprávnenie prevádzať, vymieňať, prenajímať, požičiavať alebo inak dodávať vojenskú techniku, zbrane, strelivo, výstroj, strategické suroviny, potraviny, poskytovať rôzne tovary a služby, ako aj informácie vláda akejkoľvek krajiny, „obrana, ktorú prezident považuje za nevyhnutnú pre obranu Spojených štátov“. Okrem toho, vojenské vybavenie, zbrane a iné položky dodávané v rámci Lend-Lease, podľa dohôd uzavretých vládou USA so štátmi, ktoré dostali pomoc, boli zničené alebo spotrebované počas vojny, nepodliehali platbe po jej skončení. Zvyšný tovar po vojne, ktorý sa dal použiť pre civilné potreby, mal byť úplne alebo čiastočne zaplatený na základe dlhodobých pôžičiek poskytovaných Amerikou. Spojené štáty by mohli požadovať, aby sa vojenské materiály vrátili späť, hoci, ako A.A. Gromyka, bývalého sovietskeho veľvyslanca v USA v rokoch 1943-1946, americká vláda opakovane vyhlásila, že toto právo neuplatní.

Malo by sa povedať, že krajiny, ktoré uzavreli dohody so Spojenými štátmi, prevzali záväzky „pomáhať pri obrane Spojených štátov a pomáhať im materiálmi, ktoré mali, poskytovať rôzne služby a informácie“.

Spojené štáty si týmto spôsobom „kompenzovali“ svoje náklady na úkor dodaných materiálov: strategických surovín, drahých kovov, vybavenia vojenských tovární atď., ako aj rôznych vojenských služieb. Ponuka tovaru a „kompenzácia“ zasa prispeli k rozšíreniu výroby a prijímaniu veľkých ziskov. Výsledkom bolo, že do konca vojny bol národný dôchodok Spojených štátov jedenapolkrát vyšší ako pred vojnou. Celková kapacita priemyselnej výroby vzrástla oproti roku 1939 o 40 %.

Medzitým vznik zón britského a sovietskeho vplyvu v Iráne vyvolal ideologickú konfrontáciu. V októbri 1941 politickí väzni prepustení z väzenia vytvorili Iránsku ľudovú stranu, nástupkyňu Iránskej komunistickej strany. V roku 1942 sa v Teheráne konala jeho ilegálna konferencia, na ktorej bol zvolený riadiaci výbor zložený z 15 ľudí. Pôsobil až do volieb na prvom straníckom zjazde (v lete 1944) ÚV. Hlavnými bodmi programu strany boli: realizácia demokratických slobôd, posilnenie politickej a ekonomickej nezávislosti Iránu, nadviazanie priateľských vzťahov so všetkými spojencami, implementácia zákonov o pracovnom a sociálnom poistení atď. zjazde, Ľudová strana pozostávala z 25 tisíc členov, z ktorých 75 % tvorili robotníci, 23 % intelektuáli a 2 % roľníci.

Na druhej strane v septembri 1943 Briti priviezli Seida Zia-ed-Dina do Iránu. Po úteku z Iránu v roku 1921 strávil dlhé roky v Palestíne. Niekoľko dní po svojom príchode bol Seyid Zia zvolený za zástupcu štrnásteho Madžlisu z mesta Yazd a viedol stranu Vatan (Vlasť). Začiatkom roku 1945 zorganizoval novú stranu – Eradee Melli (Národná vôľa), ktorá zaujala otvorene protisovietsky postoj.

Do polovice 40. rokov 20. storočia vzrástol v Iráne ekonomický a vojenský vplyv Spojených štátov. Obzvlášť intenzívne americké prenikanie sa uskutočnilo v rokoch 1942-1943. Dňa 2. októbra 1942 na základe dohody uzavretej na dva roky začali svoju činnosť americkí poradcovia v iránskom žandárstve na čele s plukovníkom a potom generálom Schwarzkopfom. V rokoch 1944 a 1946 bola dohoda, ktorá upravovala ich pobyt a činnosť, predĺžená na ďalšie dva roky. Podľa dohody podpísanej v roku 1943 ministrom zahraničných vecí Syedom o zamestnávaní amerických dôstojníkov do vedenia iránskeho žandárstva bol vedúci misie amerických dôstojníkov aj hlavným veliteľom iránskeho žandárstva. Medzi jeho bezprostredné povinnosti patrilo všetko riadenie a všetka kontrola nad žandárstvom. Podľa článku 21 zmluvy sa iránska vláda zaviazala nenajímať žiadnych iných zahraničných dôstojníkov, aby slúžili v žandárstve. Pre iránske žandárstvo bola dokonca zavedená americká uniforma. Začiatkom roku 1947 bol počet iránskeho žandárstva 23 tisíc ľudí, znížený na 16 plukov. Okrem toho sa plánovalo vytvorenie ďalších troch nových plukov a jedného záložného pluku.

21. marca 1943 začala v iránskej armáde svoju činnosť americká vojenská misia na čele s generálmajorom Ridleym. Neskôr tento post zaujal generál Grow, pod vedením ktorého bol vypracovaný plán na reorganizáciu iránskej armády. Americkí špecialisti boli vymenovaní aj za poradcov iránskej polície, ministerstva zdravotníctva, ministerstva výživy a zavlažovania.

Posilnili sa aj americké pozície v oblasti zahraničného obchodu. Stačí povedať, že v rokoch 1944-1945 obsadili Spojené štáty americké v obrate zahraničného obchodu Iránu druhé miesto po Indii. Ich podiel bol 23,3 %, podiel Indie zasa 30 %.

Mimoriadna aktivita Američanov v krajine nemohla vzbudiť znepokojenie medzi britskými úradmi. Zvýšila sa najmä v súvislosti so zámerom Qavamu nastoliť otázku revízie koncesie Anglo-Iranian Oil Company (AIOC). To už bolo hrozbou pre hlavnú britskú pozíciu v Iráne. V tejto situácii začala Veľká Británia boj o odstránenie proamerického kabinetu Kawamu, ktorý sa skončil rezignáciou jeho kabinetu. 10. decembra 1947 počas hlasovania o dôvere v Madžlis Qavam nezískal väčšinu a bol odvolaný z funkcie predsedu vlády. Ibrahim Khakami, známy svojimi kontaktmi s Britmi, bol vymenovaný za nového premiéra, ktorého Qavam nahradil začiatkom roku 1946.

Tým sa však anglo-americká rivalita nezastavila.

8. júna 1948 bol Hakami nútený odstúpiť. Proamerický bývalý minister financií v kabinete Qavam Khazhir bol vymenovaný za premiéra. Už v novembri 1948 ho vystriedal Saed a v apríli 1950 Mansur. Po odstúpení Mansúra v júni 1950 bol náčelník generálneho štábu iránskej armády generál Razmara vymenovaný za premiéra Iránu.

V snahe vyviesť krajinu z ťažkej hospodárskej a politickej krízy sa Razmara obrátil na Spojené štáty so žiadosťou, aby Iránu poskytli pôžičku, a na Veľkú Britániu, aby zvýšila zrážky do iránskej štátnej pokladnice od Anglo-Iranian Oil Company. . Rokovania s oboma krajinami neviedli k želanému výsledku. Za týchto podmienok bol Razmara nútený obrátiť sa na ZSSR s návrhom na obnovenie obchodu medzi Sovietskym zväzom a Iránom. Dohoda podpísaná 4. novembra 1950 počítala so vzájomnými dodávkami tovaru do 12 mesiacov počnúc 10. novembrom 1950 na základe sovietsko-iránskej obchodnej dohody z 25. marca 1940. Razmara zároveň zakázal v Iráne protisovietsku propagandu, ako aj vysielanie programu Hlas Ameriky. Začiatkom roku 1951 iránska vláda zrušila dohodu s americkou spoločnosťou Overseas Consultants, Inc. a pozvala amerických ekonomických poradcov, aby opustili Irán.

Vo februári 1951 Razmara korešpondentovi AFP povedal, že informoval amerického veľvyslanca v Teheráne, Grady, že odteraz už Irán nebude trvať na americkej pomoci. Razmarova vláda sa tiež rozhodla predčasne stiahnuť zo Spojených štátov skupinu iránskych dôstojníkov, ktorí boli vyslaní do Ameriky, aby sa oboznámili so systémom organizácie amerických ozbrojených síl.

Prudký obrat v politike Iránu vyvolal negatívnu reakciu západných krajín. Pokusy vyriešiť problém diplomatickou cestou boli neúspešné a zvolili sa silové spôsoby riešenia.

7. marca 1951 bol generál Razmara zabitý na nádvorí teheránskej mešity, kde sa mal zúčastniť náboženského obradu.

Po atentáte na Razmara bol za iránskeho premiéra vymenovaný bývalý iránsky veľvyslanec v USA Hossein Ala. Štrajkové hnutie, ktoré sa rozvinulo v krajine proti vplyvu západných ropných spoločností a ktoré vyústilo do streľby do demonštrantov v Abadane a Bandar-Mashure, však viedlo k odstúpeniu jeho vlády. 29. apríla toho istého roku bol vodca nacionalistického Národného frontu Mohammed Mossadegh vymenovaný za premiéra Iránu, ktorý vyhlásil boj proti cudziemu zasahovaniu do záležitostí krajiny.

Hlavným bodom programu vlády Mossadeghu bola implementácia zákona schváleného Madžlisom 15. marca 1951 o znárodnení ropného priemyslu. 2. mája iránsky šach podpísal dekrét o znárodnení ropného priemyslu. Bola založená Iránska národná spoločnosť (INNC), ktorá prevzala podniky AINC. Začiatkom októbra 1951 bolo z Abadánu a Chuzistanu odsunutých 300 britských špecialistov, v januári 1952 boli zatvorené všetky britské konzuláty a na jeseň 1952 iránska vláda oznámila prerušenie diplomatických stykov s Anglickom. Všetci jej predstavitelia boli vyhnaní z Iránu.

Politika kabinetu Mossadegh zameraná na znárodnenie iránskej ropy samozrejme vyvolala negatívnu reakciu zo strany Spojených štátov a Británie, ktorých spoločnosti utrpeli obrovské straty. Odvolanie na Medzinárodný súdny dvor v Haagu a Bezpečnostnú radu OSN, ako aj bojkot iránskej ropy, nemali žiadny účinok. Neuspel ani pokus Mohameda Rezu odstaviť premiéra od moci. Skončilo sa to masovými protestnými demonštráciami v Teheráne a ďalších mestách krajiny, použitím zbraní šachovými jednotkami a početnými stratami na životoch. Okrem toho akcie na odstránenie Mossadegha sprevádzala masívna kampaň boja proti „narastajúcej hrozbe komunizmu v Iráne“ a v prospech posilnenia šachovej moci a „posilnenia trónu“.

Najmä v októbri 1952 a februári 1953 sa uskutočnili pokusy o fyzickú likvidáciu predsedu vlády.

V druhej polovici roku 1953 bola ďalšia akcia na zvrhnutie vlády Mossadegh korunovaná úspechom. V krajine došlo k štátnemu prevratu. 19. augusta vojenská skupina vedená generálom Zahedim zatkla Mossadegha a ďalších ministrov a postavila ich pred súd. Mnohé organizácie a noviny boli zničené a zatvorené, došlo k hromadnému zatýkaniu. Členovia strán vrátane komunistickej strany, ktorí prežili represie, boli nútení opustiť krajinu a pokračovať v práci v zahraničí.

Následne americký publicista E. Tully napísal, že štátny prevrat v Iráne v auguste 1953 pripravili šéf CIA A. Dulles, americký veľvyslanec v Iráne L. Henderson a šachova sestra Ashfar Pahlavi. Plán na zvrhnutie Mossadegha bol podrobne rozpísaný na tajnom stretnutí počas „odpočinku“ A. Dullesa v Alpách v prvej polovici augusta 1953. Podľa japonského výskumníka T. Ono vyčlenila CIA na podporu tejto operácie 19 miliónov dolárov. Skupinu agentov CIA, ktorí prišli do Teheránu realizovať vypracovaný plán, viedol bývalý člen Úradu strategických služieb Kermit Roosevelt („Kim“) – vnuk bývalého prezidenta T. Roosevelta a z britskej rozviedky niekto „Monty“. "Drevodom. V prevrate boli aktívni aj brigádny generál U.N. Schwarzkopf a šéf skupiny amerických poradcov iránskeho žandárstva plukovník K. Mackland.

V operácii, ktorú Američania nazvali „Ajax“ a v Londýne – „Kick“, sa vsadilo na prošahovských dôstojníkov na rozdiel od Mossadegha.

Krátko pred svojou smrťou povedal Woodhouse niektoré podrobnosti o tejto operácii. Podľa spravodajského dôstojníka bolo jeho prvým činom poslať do Iránu „celé lietadlo pušiek“. Potom odovzdal milióny iránskych riálov bratom Rašídiánom, ktorí mali v pravý čas priviesť do ulíc Teheránu davy deklasovaných živlov. Práve tie boli považované za hlavný prameň prevratu, za hlavnú zbraň pogromov ľavice a demokratických síl.

Mossadegh bol zatknutý v decembri 1953, odsúdený na tri roky väzenia, po ktorých žil pod policajným dohľadom v dedine neďaleko hlavného mesta až do svojej smrti v roku 1967.

V decembri 1953 boli obnovené diplomatické styky s Anglickom a bolo vytvorené medzinárodné ropné konzorcium. Zahŕňalo päť najväčších amerických ropných monopolov, ktoré získali 40 % akcií, Anglo-Iranian Oil Company (40 % akcií), francúzsku ropnú spoločnosť a Anglo-holandský Royal Dutch Shell.

V roku 1955 sa Irán stal riadnym členom Bagdadského paktu (neskôr blok CENTO). Táto pozícia ho zaväzovala ako mladšieho partnera a strážcu ropných záujmov Západu v regióne budovať svoj bojový potenciál. V tomto smere Washington v rámci vládnej vojenskej pomoci (v prvej fáze bezplatne) poskytol Teheránu v rokoch 1950-1974. výzbroj v hodnote 335 miliónov dolárov. Iránska vláda uzavrela 5. marca 1959 so Spojenými štátmi bilaterálnu vojenskú dohodu, podľa ktorej najmä Amerika získala právo vyslať svoje jednotky do Iránu v prípade priamej alebo „nepriamej agresie“. Krátko pred podpisom tejto dohody iránska vláda „zmrazila“ rokovania medzi ZSSR a Iránom o uzavretí sovietsko-iránskej zmluvy o priateľstve a neútočení, ktoré sa začali na jej vlastný návrh. To následne viedlo k vážnemu zhoršeniu sovietsko-iránskych vzťahov.

V 60. rokoch Mohammed-Reza Pahlavi spustil program ekonomických a sociálnych reforiem (podľa západného vzoru) a viedol aj politiku zbližovania so susednými krajinami vrátane ZSSR.

Podľa A.A. Gromyko, Pahlavi a jeho okolie dokonale pochopili, že bez ohľadu na sympatie či antipatie iránskeho vedenia je potrebné udržiavať korektné vzťahy so Sovietskym zväzom. Jedným z prostriedkov na zabezpečenie udržania sovietsko-iránskych vzťahov na určitej úrovni boli šachove návštevy v Moskve. Podľa A.A. Gromyko, mali dobrú susedskú povahu, ale „za podmienok bdelosti a solídnej dávky podozrenia“.

V rokoch 1963-1974 boli medzi ZSSR a Iránom podpísané dohody o hospodárskej, technickej, vedeckej a kultúrnej spolupráci a bola zriadená stála sovietsko-iránska komisia pre hospodársku spoluprácu. Nadviazala sa aj vojenská spolupráca. Takže podľa oficiálnych údajov od roku 1967 do roku 1980 navštívilo Irán 320 predstaviteľov SA a námorníctva na základe rozhodnutí vlády a nariadenia Rady ministrov ZSSR č.2249 zo 17. októbra 1969.

Pre sovietsko-iránsku vojensko-technickú spoluprácu bolo charakteristické, že šach neposielal svoju armádu vo veľkých počtoch na výcvik do ZSSR (do septembra 1980 bolo v ZSSR vycvičených len asi 500 iránskych vojakov). Celý proces školenia národného personálu prebiehal na mieste. Na tento účel podľa očitých svedkov v troch mestách - Teheráne, Isfaháne a Širáze, kde sa sústreďovala sovietska vojenská technika a zbrane, boli vynikajúce výcvikové základne s pohodlnými triedami a cvičiskami, dobré životné podmienky pre sovietskych vojenských inštruktorov a špecialistov na záručný servis. . Iránci boli navyše proti tomu, aby sa vo svojej krajine, ako sa to bežne praktizovalo v iných štátoch, zaviedol aparát Vyššej skupiny sovietskych vojenských špecialistov a všetky záležitosti súvisiace s ich pobytom boli zverené poverenému Hlavnému inžinierskemu riaditeľstvu ZSSR. Štátny výbor pre zahraničné ekonomické vzťahy (GIU GKES) . Funkciu splnomocneného zástupcu Štátnej inšpekcie GKES v rôznych obdobiach zastávali generálmajor letectva G. Žukov (1973-1978) a plukovník I. Svertilov (1978-1982). Komisárovi bol podriadený len jeden vyšší dôstojník. V rokoch 1973 až 1980 túto prácu vykonávali plukovník F. Arlamenkov, plukovník V. Proničev a podplukovník N. Kireev.

Naši špecialisti, ktorí boli napojení na kanceláriu autorizovaného SMI, sa nachádzali najmä v dvoch mestách, Isfaháne a Širáze. V Isfaháne bol opravárenský závod pre "Shilki", kde špecialisti od výrobcu z Uljanovska pracovali na generálnej oprave a armáde - na súčasných opravách. V Shiraze fungovalo výcvikové stredisko, kde boli Iránci trénovaní na obsluhu BMP-1. Bolo tu asi 10 sovietskych vojenských špecialistov s prekladateľmi. Okrem toho v Teheráne pôsobili 2 „garanci“ pre bojové vozidlá pechoty a 1 „Mazovec“.

Pre generálnu opravu delostreleckých zbraní, obrnenej a automobilovej techniky v okolí Teheránu bol za technickej pomoci sovietskej strany vybudovaný obrovský továrenský komplex Babak. Boli v ňom moderné dielne a laboratóriá, skúšobný areál pre pásovú a kolesovú techniku, strelnica pre delostrelectvo. Podľa bývalého staršieho inžiniera aparátu autorizovaného SMI GKES (1977-1980), plukovníka v zálohe N. Kireeva, na ňom pracovalo asi 15 sovietskych civilných špecialistov z Ukrajiny.

Sovietsky zväz dodával Iránu najmä techniku ​​pre pozemné, ženijné jednotky a delostrelectvo. Vrátane: BMP-1, BTR-60, BTR-50PK, ZSU-57, ZSU-23-4 V, V1 Shilka, 137 mm kanóny M-46, 130 mm kanóny, Strela-1M MANPADS ", MAZ, mostíky tankov , sledovať mínové vlečné siete atď.

Hlavné nákupy tankov boli realizované v Anglicku (hlavne tanky "Chieftains" a "Scorpions"), Nemecku a hlavne v USA (tanky M47, M48, M60A1 atď.). Len v roku 1977 predal Teheránu zbrane v hodnote 5,8 miliardy dolárov. Vo všeobecnosti od roku 1971 do roku 1977 predstavovali americko-iránske vojenské kontrakty 20,8 miliardy dolárov. Spojené štáty tiež získali značné dividendy zo spolupráce s Iránom v oblasti priemyslu a ťažby, predovšetkým ropy.

Je zaujímavé, že od 13. októbra 1964 majú všetci Američania (a nielen diplomati) v Iráne právo na extrateritorialitu. Čokoľvek urobili, nemohli byť súdení podľa iránskeho práva. V tom čase bolo v Iráne asi 60 000 Američanov vrátane asi 30 000 vojenských poradcov.

25. októbra 1964 ajatolláh Chomejní, ktorý viedol opozíciu, v rozhovore v Qom na túto tému povedal: "Iránsky ľud bol postavený do horšej pozície ako americký pes. Kuchár v jeho aute rozdrví iránskeho šacha." , najvyšší človek v štáte, nikto nebude môcť zasiahnuť ... “.

Nový šachov politický kurz na realizáciu „sociálnej revolúcie“ nepriniesol želaný výsledok. Rastúca sociálna a politická kríza v krajine viedla k novému vyhroteniu situácie a vyvolala protesty časti moslimského obyvateľstva a jeho vodcov. Medzi aktívnych odporcov reforiem patril ajatolláh Rúholláh Chomejní, ktorý bol vyhnaný z Iránu v roku 1964. 17. augusta 1978 vydal fatvu (najvyšší náboženský poriadok), v ktorom žiadal zvrhnutie šachovho režimu.

Odvtedy sa v krajine rozvinulo masové protivládne hnutie. Pod jeho tlakom 16. januára 1979 šach z Iránu utiekol a 1. februára sa ajatolláh Chomejní vrátil z exilu do krajiny. O štyri dni neskôr zostavil vládu a vyhlásil Irán za islamskú republiku. Nová vláda zaviedla právo šaría a prerušila vzťahy so Západom. USA a ZSSR boli vyhlásené za „diabolské mocnosti“ nepriateľské voči islamu. "Amerika je horšia ako Anglicko, Anglicko je horšie ako Sovietsky zväz a Sovieti sú horší ako oni dvaja!" povedal Chomejní. Pravda, dôvody „nenávisti“ boli rôzne. Ak islamisti považovali Spojené štáty za všetko zahŕňajúce „zlo“, potom za hlavného ideologického rivala v boji proti západnému imperializmu považovali Sovietsky zväz a krajiny východného bloku. Veď ZSSR podporoval mnohé sekulárne (čiže nenáboženské) národnooslobodzovacie hnutia na východe, najmä tie ľavicové. Stúpenci Chomejního sa ich pokúsili nahradiť svojím náboženským hnutím za oslobodenie, založené na myšlienkach šiitského fundamentalizmu.

Izrael obsadil zvláštne miesto v tábore nepriateľov Iránu. Navyše aj na politiku USA sa Chomejní díval cez prizmu sionizmu. Podľa neho existovali "dva Izraely": "Izrael, ktorý je neďaleko, a Izrael, ktorý je v Amerike." Pri tejto príležitosti povedal: "Celé hospodárstvo krajiny je teraz v rukách Izraela, správne povedané, zajali ho izraelskí agenti. Väčšinu tovární a podnikov kontrolujú: televízia, Arj závod, Pepsi-Cola, atď. e. Teraz sa cez Izrael dovážajú aj vajcia... Naša krajina sa stala základňou pre Izrael. Náš bazár je tiež v jeho rukách.“ Pre takéto tvrdenie mal imám opodstatnenie – židovskí obchodníci a bahájski obchodníci boli hlavnými konkurentmi šiitských obchodníkov. Problémom však podľa nás nebola len konkurencia medzi obchodníkmi rôznych vierovyznaní. Toto bola len špička ľadovca.

Podmorská časť bola založená na „večnom“ boji medzi moslimským a židovským fundamentalizmom o ich exkluzivitu. Zároveň, napriek ostrej protiizraelskej rétorike vodcov islamskej revolúcie, udržiaval Jeruzalem dosť úzke tajné kontakty s Teheránom na úrovni najvyššieho vojenského a politického vedenia. Bol to Izrael, kto dodával Iránu (často výmenou za ropu) komunikačné zariadenia, radarové inštalácie, náhradné diely pre americké zariadenia atď., čím udržiaval spojenie Teheránu s „Veľkým Satanom“.

Čo sa týka obchodníkov v Iráne, po víťazstve islamskej revolúcie nadobudla ich činnosť široký protištátny charakter. Špekulácie prekvitali tovarom zakázaným islamom, prekvapivo, ale so súhlasom (alebo pomocou) úradov. Tu je napríklad to, ako bývalý šéf Prvého hlavného riaditeľstva (zahraničnej rozviedky) KGB ZSSR generálporučík L. V. opisuje situáciu v súvislosti s tabakovými výrobkami. Shebarshin, vtedajší rezident KGB v Teheráne:

„... v Teheráne sa dejú zázraky – vykročte z radu, z toho obchodu, kde si nešťastný fajčiar nemôže kúpiť krabičku cigariet, ustúpte a obdivujte podnos pouličného predavača – americké a anglické cigarety, holandský tabak, všetko je čerstvé a bystrý, rozvrhnúť dennú dobu nesmelo sa najprv niekto pokúsil zaútočiť na americké cigarety: „Amerika, veľký Satan, všetko, čo odtiaľ pochádza, je produktom Satana!“, ale táto kampaň utíchla, málokto ju podporil Praktické ľudia sa na veci pozerali inak, ako sa praktickí ľudia všetkých krajín a čias pozerajú na ťažkosti svojich vlastných ľudí.

Benevolentní zahraniční pozorovatelia boli sklamaní bradatými strážcami islamskej revolúcie, zdanlivo bezhranične oddanými ideálom imáma Chomejního. Boli to oni, ktorí zorganizovali rozsiahly pašerácky obchod s diabolským americkým elixírom, rozbehli ho vo veľkom meradle, vytvorili nedotknuteľnú sieť na predaj cigariet za obludne vysoké ceny. Guľomety, zbožné heslá, horiace oči s fanatickým leskom a ... nehanebné špekulácie!

Nie je dobrý dôvod obviňovať zo všetkých obchodných hriechov v Iráne iba Židov alebo bahájov, najmä preto, že ďalšia strana, ktorá celý čas zostávala v tieni, sa zaujímala o rozkvet „čierneho trhu“ – západné spravodajské služby. služby. Podpora pašeráckeho obchodu bola neoddeliteľnou súčasťou plánu zameraného na destabilizáciu situácie v krajine.

Destabilizácia „krízového polmesiaca“ (Južná Ázia) mala podľa plánov americko-britských stratégov viesť k rozpadu ZSSR za pomoci islamského faktora. Islamský fundamentalizmus, ktorého prvou predzvesťou bola Chomejního islamská revolúcia v Iráne, sa mal zmeniť na baranidlo namierené na južné hranice Sovietskeho zväzu, najmä sovietskych republík Strednej Ázie. Podľa člena politbyra Gorbačovovej éry A.N. Jakovlev, tento plán priniesol určité ovocie. "Po zvrhnutí šacha v Iráne," napísal Jakovlev, "keď sa k moci dostali islamskí fundamentalisti, celý región Blízkeho východu sa ukázal ako destabilizovaný. Moskva a pripojenie sa k svetu islamu s cieľom jazdiť na dvoch ťavách súčasne . Miestne bay šikovne živili nacionalistické a protiruské nálady. Zatiaľ bez otvoreného antikomunizmu. Zatiaľ pod fanfárou lojality k Moskve." Mimochodom, obavy, že islamský fundamentalizmus zachváti celú Strednú Áziu, sa stali jedným z dôvodov vstupu sovietskych vojsk do Afganistanu.

Keď už hovoríme o plánoch anglo-amerických spravodajských služieb „rozhýbať krízový polmesiac“, je zaujímavé poznamenať, že na samom začiatku islamskej revolúcie, v januári 1978, boli noviny Ettelaat, jedny z popredných novín v krajine, lojálne šáhovi Rezovi Pahlavímu uverejnil článok, ktorý spochybňoval Chomejního zbožnosť ako vodcu radikálnej islamskej opozície. Okrem toho uviedla, že Chomejní je britský agent. Článok vyvolal škandál v náboženských kruhoch a viedol k demonštráciám, stretom s políciou a obetiam. Napriek tomu sa dodnes mnohí novinári a analytici domnievajú, že Chomejní bol agentom britských špeciálnych služieb. Podľa novinára Geoffreyho Steinberga bol Chomejní dlhoročným nástrojom britských spravodajských služieb a islamská revolúcia bola kľúčovou súčasťou plánu Bernarda Lewisa. Podobný názor zastáva aj ďalší novinár Joseph Brewda. „Iránsky režim šiitských duchovných (ayatolláhov) priviedla k moci britská spravodajská služba s podporou ich podporovateľov v americkej Carterovej administratíve,“ píše. Režimy slúžili len na udržanie viditeľnosti v očiach vlastných národov. Samozrejme, je ťažké uveriť takýmto vyhláseniam, najmä pre ľudí, ktorí sa dozvedeli o následných udalostiach, ktoré sa odohrali v Iráne, ale ...

Triumfálna islamská revolúcia prinútila Carterovu administratívu stiahnuť z Iránu kontingent 40 000 vojenských poradcov. Iránska vláda odmietla prijať nového veľvyslanca USA na protest proti americkému zasahovaniu do vnútorných záležitostí Iránu.

Nasledovali udalosti, ktoré fakticky ukončili Carterovo prezidentovanie.

4. novembra asi 400 ozbrojených iránskych študentov, takzvaných „nasledovníkov kurzu imáma Chomejního“, vniklo na americkú ambasádu a zajalo 63 Američanov. Uviedli, že rukojemníkov prepustia až po vydaní šacha do vlasti na súdny proces a ak budú vrátené peniaze, ktoré Pahlavi a jeho rodina ukradli. Pokusy Carterovho vyslanca, bývalého generálneho prokurátora Ramseyho Clarka, vyjednávať zlyhali.

Spojené štáty v reakcii na to zmrazili iránske aktíva vo svojich bankách a ich pobočkách v iných krajinách, uvalili embargo na obchod s Iránom a do Perzského zálivu vyslali množstvo vojnových lodí vrátane lietadlových lodí.

O tri týždne neskôr ajatolláh Chomejní nariadil prepustenie ôsmich černošských diplomatov a piatich zo siedmich žien. Vo svojich prejavoch v rozhlase a televízii povedal, že americké veľvyslanectvo v Teheráne je „brlohom spywaru“ a že „nebude schopný kontrolovať“ činy študentov, ak sa Američania pokúsia oslobodiť rukojemníkov násilím.

Napriek tomu Carterova administratíva pokračovala vo vojenskej operácii na oslobodenie zamestnancov veľvyslanectva. Dostala kódové označenie „Eagle's Claw“ a mala začať 25. apríla 1980. Podľa starostlivo vypracovaného plánu z lietadlovej lode Nimitz v Perzskom zálive boli do Iránu hodené dve letky špeciálnych síl Delta (každá po 40 ľudí) a oddiel 13 bojovníkov 10. skupiny špeciálnych síl („Zelené barety“). ôsmimi vrtuľníkmi.“). 100 km od iránskej metropoly mali helikoptéry doplniť palivo zo šiestich tu umiestnených dopravných lietadiel a smerovať do Teheránu, v blízkosti ktorého vylodia jednotky. Potom sa komandá v autách mali dostať na ambasádu a vziať ju útokom. Evakuáciu oslobodených a výsadkárov plánovali vykonať tie isté vrtuľníky, ktoré pristáli na štadióne oproti ambasáde. Pripravené sú aj opatrenia. neutralizácia komunikačných kanálov iránskych stráží a použitie psychotropných zbraní.

Operácia vypočítaná do najmenších detailov však zlyhala hneď na začiatku. Začalo sa to v určený deň, no s veľkým oneskorením. Potom z technických príčin zlyhali dva vrtuľníky. Zvyšné vrtuľníky na ďalší zásah nestačili. Jeden z vrtuľníkov navyše pri štarte v pieskoch zasiahol čepeľou krídlo dopravného lietadla S-130. Následná explózia si vyžiadala obete - päť členov posádky a troch pilotov vrtuľníkov. Američania boli nútení operáciu „vypnúť“ a Chomejního vyhlásenie o možnosti popravy rukojemníkov ich prinútilo upustiť od ďalšieho silového riešenia situácie.

20. januára 1981, keď nový americký prezident Ronald Reagan nastúpil do úradu, bolo oznámené, že „Carterove snahy o oslobodenie 52 amerických rukojemníkov boli úspešné“. Týždeň po inaugurácii sa na južnom trávniku Bieleho domu konal uvítací ceremoniál, na ktorý boli pozvaní aj príbuzní ôsmich ľudí, ktorí zahynuli pri neúspešnom pokuse o záchranu rukojemníkov. Zdalo by sa, že je všetko jasné, no existuje zaujímavá verzia, že operácia na oslobodenie amerických rukojemníkov v Teheráne bola od samého začiatku zameraná na neúspech. Jej „neúspech“ bol plánovaný na kompromitáciu Carterovej administratívy a zabezpečenie víťazstva v prezidentských voľbách pre jeho rivala Reagana. Navyše, podľa niektorých správ republikáni skutočne využili situáciu s rukojemníkmi vo svojom sebeckom záujme. Je napríklad známe, že tím Reagan-Bush počas „iránskej krízy“ konkrétne previedol peniaze prostredníctvom „Medzinárodnej banky úverov a obchodu“ (IBCC), aby podplatil iránsku vládu, aby oddialila prepustenie americkej rukojemníkov a tým prispieť k pádu Carterovej administratívy. Táto operácia dostala kódové označenie „Októbrové prekvapenie“. Je to tiež indikatívne, že šéf operácií CIA John McMahon. ktorý bol zodpovedný za implementáciu „Claw of the Eagle“, nielenže nebol prepustený ani preradený na inú prácu, ale aj povýšený, pričom sa stal námestníkom riaditeľa pre operácie CIA (tento post zastával od 10. júna 1982 do r. 29. marca 1986). Na rozdiel od priameho veliteľa operácie, plukovníka Charlesa Beckwitha, ktorý bol predčasne odvolaný. Podľa novinára Boba Woodwarda sa trosky amerických helikoptér, ktoré sa zrútili v iránskej púšti v dôsledku piesočnej búrky, stali „symbolom Carterovej impotencie“.

Aká bola cena za vyriešenie krízy? Na základe dohody medzi krajinami Spojené štáty odmietli akékoľvek zasahovanie do záležitostí Iránu, rozmrazili iránsky majetok v bankách vo výške 8 miliárd dolárov. Časť týchto peňazí bola použitá na splatenie iránskych dlhov, pričom 2,9 miliardy zostalo k dispozícii iránskej vláde. Okrem toho Spojené štáty odovzdali Iránu vojenský majetok v hodnote 400 miliónov dolárov, ako aj rôzne zariadenia a tovar, ktoré boli predtým zakúpené na základe zmlúv s Iránom v hodnote 500 miliónov dolárov.

Treba povedať, že pozícia ZSSR v situácii s rukojemníkmi bola skôr zdržanlivá. Chomejního vyhlásenie o „špiónskom brlohu“ pod strechou americkej ambasády zároveň podporili aj oficiálne sovietske médiá. Čo sa týka spolupráce Iránu a ZSSR vo vojenskej oblasti, pokračovalo sa v nej, aj keď bola zredukovaná na minimum. Počet sovietskych vojenských špecialistov sa tiež výrazne znížil - do polovice roku 1980 na 2 osoby. Od roku 1982 do roku 1987 bol v krajine iba jeden vysoký vojenský špecialista a v roku 1987 skupina 13 dôstojníkov a práporčíkov. Napriek spolupráci sa v Iráne uskutočňovali pravidelné protisovietske propagandistické kampane a odhalenia, aj keď v minimálnom rozsahu. V tejto súvislosti je súdny proces so zatknutými lídrami iránskej prokomunistickej strany „Hehbe Tudeh Iran“ orientačný. Začiatkom mája 1983 bol v iránskej televízii uvedený výsluch vodcov Tudehu, vrátane Nureddina Kiyanuriho, generálneho tajomníka strany, ktorý zastával túto funkciu od roku 1941. Verejne sa priznali k príprave sprisahania na zvrhnutie vlády Islamskej republiky a úplnej kontrole a finančnej závislosti organizácie na ZSSR. Sebaodhalenie iránskych „komunistov“ vyvolalo vlnu protisovietskych nálad, ktorá vyvrcholila 4. mája veľkou demonštráciou v Teheráne.

Medzi heslami, ktoré demonštranti skandovali, bolo: "Smrť strane Tudeh! Zahraničných špiónov vyhnať, komunistických špiónov obesiť!" V ten istý deň iránsky generálny prokurátor Husajn Músáví Tabrízí oficiálne oznámil rozpustenie strany Tudeh. Prostredníctvom iránskeho ministerstva zahraničia bolo sovietskej vláde povedané, že 18 zamestnancov sovietskeho veľvyslanectva v Teheráne by malo opustiť krajinu do 48 hodín.

Bola to verejná politika medzi krajinami. Existovala však aj jedna neoficiálna, spojená najmä s tajnými dodávkami sovietskych zbraní do Iránu.

Podrobnosti jedného takéhoto obchodu vyšli najavo z dokumentov (faktúry, poistky, obchodná korešpondencia atď.), ktoré pre The New York Times predložil profesionálny obchodník so zbraňami Jean-Louis Ganzer. Podľa týchto dokumentov sa 17. marca 1986 začali rokovania o cenách a podmienkach dodávky sovietskych zbraní. 1. augusta bola podpísaná zmluva na dodávku „priemyselných zariadení a náhradných dielov“. Navyše podľa dokumentov vydaných severokórejským veľvyslanectvom vo Viedni bol tovar určený pre KĽDR. Zbrane boli zakúpené v sovietskych skladoch vo Varšave a obchod sprostredkovala švajčiarska poisťovňa Wuppesal a Praetor Trading Limited, ktorú vlastnil západonemecký podnikateľ Peter Mulak, ktorý žil v USA (Coral Gables, Florida). Presun „priemyselného vybavenia“ do Iránu sa uskutočnil cez Cyprus na dopravnom lietadle DC9 prenajatom v Izraeli. Finančné transakcie sa uskutočňovali prostredníctvom západonemeckej „Deutsche Bank“, švajčiarskej „Union Bank“ a anglickej „Commerzbank“. Celkovo podľa Jeana-Louisa Ganzera Irán v dôsledku tejto operácie zakúpil 400 prenosných protilietadlových rakiet SAM-7 (Strela-2), 100 odpaľovacích zariadení, rakiet pre protitankové granátomety a granáty. Zisky a provízie podľa obchodníka so zbraňami predstavovali obrovské množstvo: ZSSR dostal za každú raketu SAM-7 25 000 dolárov, zatiaľ čo Iránci za ňu zaplatili 43 902 dolárov. Časť peňazí putovala do bánk, poisťovní a maklérov.

Po smrti ajatolláha Chomejního v roku 1989 sa k moci dostal umiernený vodca Hášemí Rafsandžání, smerujúci k neutralite krajiny. V júni 1989 odcestoval do Moskvy a potom do Budapešti a Sofie s návrhmi na hospodársku a vojenskú spoluprácu. Vo vojenskej oblasti sa pokračovalo predovšetkým v otázkach výcviku personálu pre ozbrojené sily Iránu. K 1. januáru 1995 bol počet iránskych vojakov na sovietskych vojenských univerzitách 632 ľudí, z toho 167 ľudí absolvovalo vojenské univerzity, 100 ľudí z protivzdušnej obrany, 173 ľudí z letectva a 192 z námorníctva. Počet vojenských špecialistov sa zvýšil aj priamo na území Iránu. Do roku 1991 navštívilo iránske ozbrojené sily ďalších 141 sovietskych vojenských špecialistov. Pokračovala spolupráca v oblasti dodávok vojenského materiálu a zbraní do Teheránu.

Začiatkom marca 2001, počas oficiálnej návštevy iránskeho prezidenta Mohammada Chatamího v Moskve, bola podpísaná nová rusko-iránska dohoda o „základoch vzťahov a princípoch spolupráce“, ktorá pokrýva široký rozsah bilaterálnych vzťahov. Výsledkom bolo, že Rusko skutočne dostalo voľnú ruku na „rozvoj“ iránskeho trhu so zbraňami. Podľa magazínu Expert Teherán plánoval prijať (v roku 1995, po podpísaní notoricky známeho memoranda Gor-Černomyrdin boli dodávky skutočne zmrazené) 570 tankov T-72S, viac ako tisíc BMP-2, systémy protivzdušnej obrany a značné množstvo munícia a náhradné diely pre vybavenie ruskej výroby, ako aj dodatočný nákup ruských vrtuľníkov, systémov protivzdušnej obrany S-300PMU a iných systémov protivzdušnej obrany, radarové sledovacie stanice, stíhačky Su-27 a MiG-29, raketové a pristávacie člny, loď rakety a dieselové ponorky. Okrem toho sa Irán chystal využiť Rusko na organizáciu výroby tankov T-72S a BMP-2 na svojom území a zároveň získať licencovanú technickú dokumentáciu a technologické vybavenie na modernizáciu pobrežnej infraštruktúry pre základňu ruských ponoriek triedy Kilo.

V polovici roku 2005 domáce a zahraničné médiá informovali, že Irán obnovil svoj jadrový vývoj.

Je známe, že už v osemdesiatych rokoch Iránci spustili (s pomocou Severnej Kórey) výrobu analógu sovietskej taktickej rakety R-17e, na Západe známej ako Scud-B. Najmä tieto rakety opakovane vystrelili na Bagdad počas iránsko-irackej vojny.

V deväťdesiatych rokoch sa opäť s pomocou Severnej Kórey, s určitou účasťou, podľa západných expertov, čínskych a ruských špecialistov, začala výroba rakiet stredného doletu (do 1500 km). Rakety Shehab (analogické ku kórejskému Nadongu) sú tiež vyrobené na báze technológií R-17e. Podľa generála V. Dvorkina, bývalého šéfa 4. ústavu ministerstva obrany, boli rakety Shehab vytvorené výhradne pre zbrane hromadného ničenia (ZHN).

V rokoch 2002 a 2003 agenti iránskej opozičnej rady národného odporu odhalili tajné centrifúgové závody, o ktorých odborníci tvrdia, že boli navrhnuté na výrobu uránu na zbrane. A v roku 2004 inšpektori Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) objavili v Iráne centrifúgy Pak-1. Práve vďaka týmto systémom získal Pakistan v roku 1998 vlastnú atómovú bombu. Podľa ruskej rozviedky má Irán jadrový vývoj. Predal ich podľa oficiálneho uznania „za desiatky miliónov dolárov“ „otec pakistanskej bomby“, vedec Abdul Qadeer Khan, ktorý krajinu navštívil v rokoch 1986-1987.

Poznámky:

Nedávna história krajín zahraničnej Ázie a Afriky. - L., 1963. - S. 587.

Bar-Zohar Mikael. Ben-Gurion Rostov na Done, 1998, P 131

Ben Gurion David(David Gruen) - narodil sa 16.10.1886 v Plonsku, v ruskej časti Poľska. V roku 1906 emigroval do Palestíny, ktorá bola vtedy súčasťou Osmanskej ríše. Bol farmárom v Galilei. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho turecké úrady vyhostili z krajiny pre politickú nespoľahlivosť. V roku 1917 sa vrátil do Palestíny. Absolvoval Právnickú fakultu Istanbulskej univerzity. V roku 1921 sa stal generálnym tajomníkom Všeobecnej židovskej federácie práce (Histadrut), v roku 1930 - vodcom Robotníckej strany (Mapai), v roku 1935 - predsedom výkonného výboru Židovskej agentúry. V roku 1948 sa stal predsedom vlády a ministrom obrany Izraela. V roku 1953 sa oboch funkcií vzdal. V roku 1955 opäť nastúpil na tieto posty a zotrval na nich až do roku 1963 (s prestávkou v roku 1961). V roku 1965 založil stranu Rafi, ktorá bola v opozícii voči Mapai, a viedol ju až do svojho odchodu z politiky v roku 1970. Zomrel v roku 1973.

Bar-Zohar Mikael. Ben Gurion. Rostov na Done, 1998, s. 154.

"Irgun tsvai leumi"(ICL) – vojenské krídlo revizionistického hnutia, ktoré obhajovalo „premenu celej Palestíny a Zajordánska na židovský štát“. Vojenskú silu považoval za jedinú metódu vzťahov s arabským obyvateľstvom. Začal fungovať v roku 1937. V roku 1948 na základe ICL vznikla krajne pravicová sionistická strana Herut (Sloboda).

Lehi (LEHI) je vojenská teroristická skupina, ktorá sa odtrhla od Irgunu v roku 1940.

Bar-Zohar Mikael. Ben Gurion. Rostov na Done, 1998. S. 187.

"Palmach"(PALMACH) - prvá profesionálna sionistická vojenská organizácia (brigáda), vytvorená v roku 1941 rozhodnutím velenia Haganah v súvislosti s hrozbou nacistickej invázie do Palestíny. Vstúpila do kibucového hnutia, ktorého lídri súperili s Robotníckou stranou Izraela (MAPAI) v boji o moc v riadiacich orgánoch židovskej komunity. Na konci vojny za nezávislosť bola zlikvidovaná.

Zarbacht Murtaza. Z irackého Kurdistanu na druhý breh rieky Arake Historický prechod Mulla Mustafa Barzaniho (jar 1326/1947). M. - Petrohrad, 2003. S. 13.

Statistigue annuelle du commerce exterieur de l "Iran en 1319 (1940/41). Teherán, 1941. P.3.

8. júla 1941 I.V. Stalin v rozhovore s britským veľvyslancom v ZSSR Crippsom nastolil otázku situácie na Blízkom východe v súvislosti s veľkou koncentráciou tamojších Nemcov a ich nepriateľskými akciami v Iráne a Afganistane, ako aj potrebou spoločného postupu zo strany spojencov, aby „teraz vyhnali Nemcov z Iránu a Afganistanu, pretože neskôr to bude ťažké.

Basov A.V., Gutenmakher G.I. Perzský koridor // Vojenský historický časopis. 1991. Číslo 1.S. 27.

Keďže sa situácia na fronte menila, najmä v ťažkých dňoch 1941-1942, časť sovietskych formácií bola presunutá z Iránu na sovietsko-nemecký front.

Lavrenov OD, Popov I. Sovietsky zväz v miestnych vojnách a konfliktoch. M., 2003. S. 21.

Zorin L.I.Špeciálne zadanie. M., 1987. S. 131.

Basov A.V., Gutenmakher G.I. Perzský koridor // Vojenský historický časopis 1991. Číslo 1.S. 32.

Lavrenov OD, Popov I. Sovietsky zväz v miestnych vojnách a konfliktoch M., 2003. S. 22.

Hegumen Alexander(Zarkešev). Ruská pravoslávna cirkev v Perzii - Irán (1579-2001). SPb., 2002. S. 137.

Leckie R. Vojny Ameriky. New York, Evanston a Londýn. 1968. S. 719; Petrov L.S. Aktuálna stránka pomoci Lend-Lease // Military History Journal. 1990. Číslo 6. S. 35.

Po skončení 2. svetovej vojny sa začali rokovania medzi ZSSR a USA o vysporiadaní platieb Lend-Lease. Pôvodne americká administratíva odhadovala svoje nároky na 2,6 miliardy dolárov, no nasledujúci rok túto sumu znížila na 1,3 miliardy dolárov. Pre porovnanie uvádzame, že Spojené kráľovstvo, ktoré dostalo dvojnásobnú pomoc, muselo zaplatiť 472 miliónov dolárov, t.j. približne 2 % nákladov na vojenské zásoby. V rokoch 1946-1947 časť vozidiel Lend-Lease po generálnej oprave vrátil Sovietsky zväz bývalým spojencom v prístavoch na severe a Ďalekom východe. Do tejto doby sa vzťahy medzi ZSSR a západnými krajinami citeľne „ochladili“. V tomto ohľade Američania po dôkladnej kontrole vybavenia, ktoré im bolo odovzdané, vzdorovito dali pod tlak a vyniesli ho ako šrot.

Leighton R.N., Coakley R.W. Globálna logistika a stratégia. 1940-1943. Washington, 1955. S.259.

Petrov P.S. Aktuálna stránka pomoci Lend-Lease // Military History Journal. 1990. Číslo 6. S. 39.

Ivanov M.S. Esej o histórii Iránu. M., 1952. S. 345.

Ivanov M.S. Esej o histórii Iránu. M, 1952. S 399

V máji 1950 bolo v iránskej armáde asi 80 amerických vojenských poradcov na čele s generálom Evansom. Boli vyslaní do každej zložky armády, do veľkej vojenskej jednotky, ako aj do vojenských vzdelávacích inštitúcií.

Ivanov M.S. Esej o dejinách Iránu M ... 1952. C 354-355.

Ivanov M.S. Esej o histórii Iránu. M., 1952. S. 437.

24. marca 1951 štrajkovali ropní pracovníci Bender-Mashura a Aga-Jari. Čoskoro pokrýval ďalšie ropné podniky a polia v Abadane, Khaftkeli, Gachsarane, Masjed-Soleimane, Laali, Nafte-Sefide atď. Kvôli zhoršeniu situácie boli britské námorné sily vyslané do Ománskeho zálivu a Perzského zálivu, pozostávajúce z 2 lietadlových lodí, 4 krížnikov, 12 torpédoborcov a ďalších vojnových lodí, ktoré spolu s anglickými vojnovými loďami v týchto zálivoch tvorili eskadru 40 jednotiek.

Elwell-Sutton L. iránska ropa. M., 1956. S. 387.

Ivanov M.S. Protinárodný charakter vlády dynastie Pahlavi v Iráne // Otázky histórie. 1980. Číslo 11. S. 65.

Prvý pokus o prevrat sa uskutočnil v noci 16. augusta 1953. Na jeho príprave sa podieľali dôstojníci CIA a americkí vojenskí poradcovia, ktorí boli v iránskej armáde na čele s generálom McClureom. Generál Schwarzkopf, ktorý prišiel do Iránu zo Spojených štátov a v 40. rokoch viedol iránske žandárstvo, pôsobil ako „konzultant“. Prevratu sa zúčastnila šachova garda, niektoré tankové jednotky a vojenské jednotky nachádzajúce sa v regióne Teherán. Prvý pokus bol neúspešný – jednotky lojálne Mossadeghovi odzbrojili vojakov šachovej gardy. Napriek tomu 19. augusta povstalci po stiahnutí ďalších vojenských jednotiek do Teheránu prevzali moc a zatkli vládu Mossadeghu.

Mnohí iránski komunistickí pohlavári našli po štátnom prevrate útočisko v Sovietskom zväze. 1. augusta 1960 bola pod patronátom medzinárodného oddelenia Ústredného výboru KSSZ vytvorená štruktúra s názvom „Azerbajdžanská demokratická strana Azerbajdžanskej organizácie Iránskej strany TUDE“, združujúca demokratické strany Iránu, Iránsky Azerbajdžan a Kurdistan. Na čele tejto štruktúry stál predseda Ústredného výboru a člen politbyra Ústredného výboru TUDE Amir Ali Lahrudi. Od začiatku roku 1986 sa členovia strany začali aktívne presúvať do Iránu a zapájali sa do nelegálnej spravodajskej práce na linkách KGB.

Tuily A. CIA. Vnútorný príbeh. N.Y. 1962. S. 92-96.

To T.Špióni z Ameriky. M., 1967. S. 192.

Ushakov V A., Shestopalov V. Ya. Kto zorganizoval prevrat v roku 1953 v Iráne // Otázky histórie. 1980. č. 4. S. 184.

Od polovice 60. rokov začali USA realizovať vojenské dodávky Iránu na komerčnej báze (od roku 1969 bola bezodplatná finančná pomoc krajine úplne zastavená).

Gromyko A.A. Spomienkový. M., 1988. Kniha. 2. S. 98.

Cit. na: Tarasov A. Perzská fantázia // Politický časopis. 2005. č. 20 (71). S. 56.

Chomejní Ruholláh Musáví- náboženský a politický vodca Iránu. Narodený okolo roku 1900. V roku 1950 bol vyhlásený za ajatolláha (v preklade z perzštiny „božské znamenie“) – najvyššia hodnosť kléru medzi šiitskými moslimami. V roku 1963 počas protivládnych demonštrácií vystúpil proti šachovej pozemkovej reforme a westernizácii Iránu a na krátky čas bol uväznený. V roku 1964 bol vyhnaný z krajiny a usadil sa najskôr v Iraku a potom, čo ho odtiaľ vyhnal Saddám Husajn na predmestí Paríža. Vo februári 1979 sa vrátil do Iránu a bol vyhlásený za náboženského vodcu islamskej revolúcie. Zomrel 3. júna 1989 a bol pochovaný na teheránskom cintoríne Bakheshte-Zahra.

Zotov G. Má Irán atómovú bombu? // Argumenty a fakty. 2006. Číslo 17. S.11.

25. augusta 1941 sovietske a britské jednotky spustili inváziu do Iránu. Hoci naša a západná literatúra všetkými možnými spôsobmi zdôrazňuje „mierový“ charakter zavádzania jednotiek do Iránu, išlo o rozsiahlu vojenskú operáciu s obeťami, najmä medzi civilným obyvateľstvom.

Prevádzkové ciele

Dokonca aj v prvej svetovej vojne prikladali bojovníci veľkú dôležitosť kontrole Iránu kvôli jeho strategickej polohe a zdrojom. Potom sa nemeckí a tureckí vyslanci zo všetkých síl snažili presvedčiť vládu Perzie (ako sa tento štát nazýval pred rokom 1935), aby sa postavila proti Rusku a britským majetkom v Indii. V reakcii na to ruské jednotky na konci roku 1914 vstúpili na sever Perzie, britské jednotky vstúpili na juh krajiny. Ruské jednotky boli v Perzii až do roku 1917.
Podobná situácia sa vyvinula v druhej svetovej vojne. Nemecko sa opäť pokúsilo použiť Irán na útok na „mäkké podhubie“ Britského impéria. Začiatkom operácie Barbarossa sa Irán stal vhodným odrazovým mostíkom pre útok na sovietsky Zakaukaz. ZSSR a Veľká Británia, ktoré sa stali spojencami v protihitlerovskej koalícii, sa rozhodli prijať preventívne opatrenia a okupovať Irán.

Červená armáda už navštívila severný Irán v rokoch 1920-1921, keď sa snažila podnietiť revolúciu na východe. Potom viac ako rok existovala Perzská sovietska republika, ktorá sa dokonca pokúšala dobyť Teherán.
Pre Britániu bola kontrola nad Iránom životne dôležitá pre obranu jej ázijského majetku a produkcie ropy v Perzskom zálive. K tomu teraz pribudlo zabezpečenie linky na dodávku vojenského materiálu do ZSSR. Britské vládnuce kruhy znepokojila nemecká pripravenosť zmeniť Blízky východ na svoju oporu. Ešte v apríli 1941 došlo v susednom Iraku k prevratu a noví vládcovia poskytli Nemecku letecké základne. V reakcii na to Angličania spustili vojenskú inváziu do Iraku a v máji 1941 krajinu obsadili.

Invázia

Zámienkou pre spoločnú inváziu do Iránu bola prítomnosť určitého počtu nemeckých civilných špecialistov v krajine (v priemysle, spojoch atď.). V júli 1941 vydala britská vláda Iránu ultimátum na zatknutie alebo vyhnanie všetkých Nemcov. Šah túto požiadavku ignoroval. 25. augusta 1941 ZSSR a Veľká Británia bez vyhlásenia vojny a predloženia akýchkoľvek dodatočných požiadaviek začali vojenské operácie proti Iránu, na ktorých sa dohodli.

Sovietske jednotky, združené v dvoch armádach Zakaukazského vojenského okruhu a jednej armáde Stredoázijského vojenského okruhu, pozostávali zo 16 divízií vrátane dvoch tankových divízií. Z Iraku vstúpili do Iránu dve divízie a tri brigády britských koloniálnych jednotiek. Spojenecké lietadlá zaútočili na Teherán a ďalšie veľké mestá v krajine, čo si vyžiadalo stovky mŕtvych.
Úlohou spojencov bolo, bez toho, aby sa zapojili do zdĺhavých bojov, rýchlo sa pohybovať smerom k sebe a dobyť kľúčové mestá - riadiace a komunikačné centrá. Irán by sa mohol postaviť proti spojencom iba s deviatimi divíziami porovnateľnej sily, ale oveľa horšie vyzbrojenými a menej bojaschopnými ako divízie Rusov a Britov. 30. augusta sa uskutočnilo prvé stretnutie sovietskych a britských jednotiek pohybujúcich sa cez územie Iránu.

Kontrola nad Iránom

Prevaha spojencov bola okamžite odhalená. Šah 29. augusta nariadil armáde zastaviť odpor a oznámil svoju pripravenosť začať rokovania so spojencami. Jeho meškanie považovali spojenci za úmyselné zdržanie s cieľom umožniť nemeckým agentom utiecť. 17. septembra vstúpili sovietske tanky do Teheránu. Shah Reza Pahlavi abdikoval a bol internovaný v Južnej Afrike. Na trón sa dostal jeho syn Mohammed Reza (zvrhnutý revolúciou v roku 1979).

Operácia stála spojencov 40 mŕtvych sovietskych vojakov a 22 mŕtvych poddaných Britského impéria (väčšinou Indov). V iránskej armáde dosiahli nenahraditeľné straty viac ako 800 ľudí.
ZSSR a Veľká Británia vždy zdôrazňovali, že si nedali za úlohu zmeniť hranice Iránu, ani formu jeho vlády a vnútorného poriadku, ale chceli len zabezpečiť lojalitu iránskej vlády voči sebe.
Spojenecká vojenská kontrola nad Iránom úplne odrezala možnosť Nemecka zasiahnuť odtiaľto akýkoľvek úder alebo dokonca vykonať sabotážnu operáciu proti ZSSR alebo Britskému impériu. Transiránska železnica pravidelne zabezpečovala dodávky do ZSSR v rámci Lend-Lease. Počas vojny bolo touto cestou do ZSSR dodaných 23,8 % všetkého nákladu (podľa tonáže). Iránska cesta sa stala druhou najdôležitejšou medzi zásobovacími cestami do ZSSR.

Stalinov pokus o pripojenie časti Iránu k ZSSR

Obe veľmoci využili svoju vojenskú prítomnosť, aby si tam dlhodobo zabezpečili svoj vplyv. Anglicko (a USA) s tým nemali problém – mohli si byť istí lojalitou nového šacha. Pre Stalina to bolo ťažšie: potreboval buď priviesť k moci v Iráne miestnych komunistov (nie nevyhnutne pod týmto názvom), alebo aspoň odtrhnúť niektoré pohraničné územia od Iránu a pripojiť ich k ZSSR. V rokoch 1941-1945 sa vďaka sovietskej okupácii v iránskom Azerbajdžane rozvinulo hnutie za zjednotenie tejto provincie so sovietskym Azerbajdžanom.

Na Postupimskej spojeneckej konferencii v júli 1945 sa rozhodlo, že cudzie jednotky by sa mali stiahnuť z Iránu najneskôr šesť mesiacov po skončení vojny s Japonskom. Táto lehota teda vypršala 2. marca 1946.

Ale už 3. septembra 1945, deň po skončení 2. svetovej vojny, bola v Tabrize s podporou ZSSR vyhlásená nezávislosť Azerbajdžanskej demokratickej republiky. V januári 1946 bola v neutrálnej zóne medzi sovietskou a britskou okupačnou zónou vyhlásená prosovietska republika Iránsky Kurdistan.
Tieto akcie separatistov a Sovietskeho zväzu spôsobili prvý veľký konflikt medzi ZSSR a Západom od konca 2. svetovej vojny. Veľká Británia, ako bolo dohodnuté, do 2. marca 1946 stiahla svoje jednotky z Iránu. Sovietsky zväz sa však nechystal odísť.
Navyše, 4. marca sa sovietske tanky pohli smerom k Teheránu. To vyvolalo silnú reakciu na Západe. Stalin v tom čase ešte nebol pripravený na ostrý rozchod s USA a Anglickom, keďže dúfal v ich ekonomickú pomoc pri povojnovej obnove ZSSR. Dosiahol oddialenie odsunu sovietskych vojsk a prenesenie riešenia tejto otázky do dohody medzi ZSSR a Iránom. Podľa niektorých správ sa vtedy USA vyhrážali zhodením atómovej bomby na Baku, ak sa ZSSR okamžite nedostane z Iránu.

V apríli šach súhlasil s vytvorením sovietsko-iránskeho ropného konzorcia (neskôr túto dohodu nedodržal) a začalo sa sťahovanie sovietskych vojsk. Aby USA ešte viac ponížili ZSSR, trvali na oznámení ukončenia stiahnutia sovietskych vojsk z Iránu do prvého výročia víťazstva nad Nemeckom 9. mája 1946.

Koncom 30. rokov 20. storočia Nemecko prevzalo Irán pod svoje krídla. Boli tam otvorené nemecké umelecké školy, Nemci boli pozývaní viesť oddelenia vzdelávacích inštitúcií, v školách sa študovala nemčina. Iránski študenti boli vítanými hosťami nemeckých vzdelávacích inštitúcií. Irán však nebol sám proti sebe – v posledných rokoch sa aktívne vydal cestou „westernizácie“.

V relatívne nedávnej minulosti zažil štát sériu porážok vo vojnách s Ruskou ríšou, stratil územia moderného Azerbajdžanu a Arménska a o niekoľko desaťročí neskôr ho úplne obsadili britské jednotky. Irán získal nezávislosť až v roku 1921, keď sa k moci dostal Reza Pahlavi. Nový šach konal rozhodne – vykonal reformu súdnictva, prijal občiansky zákonník a zrušil režim kapitulácie, zabránil násilnému zabratiu pôdy a umožnil iránskym ženám odmietnuť nosiť závoj, pričom toto právo zabezpečil samostatným dekrétom.

Reza Pahlavi vo všeobecnosti patril k ľuďom, ktorí idú za svojim cieľom doslova po hlave. Titul šáh získal zvrhnutím predchádzajúceho vládcu Ahmada Qajara, ktorý ho pred niekoľkými rokmi sám vymenoval najprv za vojenského guvernéra a vrchného veliteľa a potom za ministra vojny. A práve za Pahlaviho sa Irán stal Iránom - predtým, ako viete, sa po mnoho storočí nazýval Perzia.

Existuje rozšírená verzia, že Nemci presvedčili o premenovaní štátu Shaha, pretože názov „Irán“ pochádza z avestského Airyāna – krajiny Árijcov.

Valentin Berežkov, Stalinov osobný prekladateľ, napísal: „V tom čase sa hlavné mesto Iránu hemžilo utečencami z vojnou zničenej Európy... Medzi masou utečencov bolo veľa nacistických agentov. Široké možnosti im v Iráne nevytvárali len zvláštne podmienky tejto krajiny, ale aj záštita, ktorú Nemcom v posledných rokoch poskytoval starý Reza Shah, ktorý otvorene sympatizoval s Hitlerom. Vláda Rezu Shaha vytvorila veľmi priaznivé prostredie pre nemeckých podnikateľov a podnikateľov, čo Hitlerova inteligencia naplno využila tým, že svojich obyvateľov vysadila v Iráne. Keď sa po začiatku vojny valila do Iránu vlna utečencov, gestapo to využilo na posilnenie svojich agentov v tejto krajine, ktorá zohrávala dôležitú úlohu ako tranzitný bod anglo-amerických dodávok do Sovietskeho zväzu.

Irán porušuje zmluvu

Tento stav bol nielen nerentabilný, ale aj nebezpečný pre ZSSR aj Veľkú Britániu. Po prvé, nacistická koalícia by sa v tejto situácii mohla ľahko zmocniť britsko-iránskych ropných polí. Po druhé, zablokovať transiránsku cestu, po ktorej sa počas druhej svetovej vojny doručoval tovar z Veľkej Británie a USA do ZSSR.

Trikrát ZSSR požadoval od Pahlavího vyhnanie Nemcov z Iránu a bol trikrát odmietnutý. Požadoval, mimochodom, z úplne legálnych dôvodov - v roku 1921 bola medzi ZSSR a Iránom uzavretá zmluva o priateľstve, ktorej jeden z článkov znel:

„Obe Vysoké zmluvné strany sa dohodli, že v prípade, že sa tretie krajiny pokúsia vykonávať okupačnú politiku na území Perzie ozbrojeným zásahom alebo premeniť územie Perzie na základňu pre vojenské akcie proti Rusku, ak to ohrozuje hranice Ruskej Federatívnej Socialistickej Republiky alebo jej spojeneckých mocností, a ak sa perzská vláda po varovaní ruskej sovietskej vlády neocitne v moci odvrátiť toto nebezpečenstvo, ruská sovietska vláda bude mať právo poslať svoje jednotky na územie Perzie, aby v záujme sebaobrany prijali potrebné vojenské opatrenia. Po odstránení tohto nebezpečenstva sa ruská sovietska vláda zaväzuje okamžite stiahnuť svoje jednotky z hraníc Perzie.

Práve táto dohoda dala zelenú nasadeniu vojsk.

V roku 1941, po nemeckom útoku na ZSSR, diskutovali Stalin a Molotov s britským veľvyslancom Crippsom o možnosti spoločného odporu proti nemeckej invázii do Iránu. V dôsledku toho bola vydaná Smernica NKVD ZSSR a NKGB ZSSR č. 250/14190 „O opatreniach na zabránenie presunu nemeckých spravodajských agentov z územia Iránu“, ktorá sa stala východiskom pre prípravu vojenská operácia.

Vzdal sa takmer bez boja

Zo strany ZSSR postupujúceho zo severu sa zúčastnili štyri armády pozostávajúce z mnohých horských pušiek, horskej jazdy, stíhacieho letectva, kavalérie, tankových plukov, práporov a divízií, poľnej nemocnice, lekárskeho práporu a niekoľkých pekární. Veľká Británia na južných frontoch pomáhala, ako len mohla, vyslala niekoľko divízií a brigád s podporou flotily. Zo strany ZSSR operáciu viedol generálporučík, ktorý neskôr viedol slávnejšiu a vážnejšie porazenú kerčskú vyloďovaciu operáciu, v dôsledku ktorej zomrelo viac ako 300 tisíc sovietskych vojakov a viac ako 170 tisíc bolo zajatých. Nemci.

Je však nepravdepodobné, že by sa v iránskej operácii mohlo niečo pokaziť. Irán čelil celej spojenej sile sovietskych a britských jednotiek iba s deviatimi divíziami a 60 lietadlami. Iránske letectvo bolo zničené v prvých dňoch. Dve divízie dobrovoľne zložili zbrane. Nepriateľské vojská nekládli veľký odpor a bez boja sa vzdávali mesto po meste. Časť ustúpila do Teheránu a pripravovala sa na obranu hlavného mesta až do konca.

V tom istom čase sa funkcie premiéra ujal štátnik Forugi, ktorý bol z tohto postu pred niekoľkými rokmi odvolaný kvôli tomu, že otec jeho zaťa bol podozrivý z účasti na vzbure proti Pahlavího reformám. . S ľahkou rukou nového premiéra bol vydaný rozkaz ukončiť odpor, takmer okamžite schválený miestnym parlamentom.

Počet obetí bol nízky - 64 Britov zabitých a zranených, asi 50 mŕtvych a asi tisíc zranených sovietskych vojakov a asi tisíc mŕtvych Iráncov.

8. septembra 1941 strany konfliktu podpísali dohodu, ktorá určila umiestnenie sovietskych a britských jednotiek v Iráne. Briti obsadili ropné polia na juhu, ZSSR obsadil sever. Reza Pahlavi abdikoval, pričom opraty vlády (veľmi podmienené, vzhľadom na to, že územie štátu bolo pod kontrolou sovietskych a britských vojsk) odovzdal svojmu synovi Mohammedovi Rezovi Pahlavimu. Mohamed sa stal posledným iránskym šachom – zvrhli ho počas islamskej revolúcie v roku 1979 a o rok neskôr zomrel na lymfóm.

Po vojne museli spojenecké mocnosti stiahnuť jednotky z Iránu. ZSSR tam udržiaval prítomnosť do mája 1946, na ním kontrolovanom území až do stiahnutia vojsk boli neuznané štátne útvary -

Kurdská republika Mahabad a Južný Azerbajdžan.

"Chceme kompenzáciu"

Samozrejme, Irán z okupácie nezískal žiadnu výhodu. Historik a politológ Alexander Orishev v knihe „V auguste 1941“ napísal: „Koniec 20. storočia. Irán sa stretol s hlbokou vierou v hodnoty islamskej vlády, s nádejou na ďalšiu prosperitu a ekonomický rast. A málokto si už pamätá, že ešte na začiatku minulého storočia tu všetko vyzeralo inak. Irán bol krajinou depresívnej chudoby, predstavoval typický polokoloniálny štát, v niektorých ohľadoch dokonca zaostalejší ako Osmanská ríša. Jeho ekonomika upadala: prakticky neexistovali továrne a pohodlné komunikačné prostriedky, elektrina bola dostupná iba vo veľkých mestách. Väčšina Iráncov bola negramotná, chudoba a slabý rozvoj lekárskej starostlivosti prispeli k vysokej úmrtnosti.

Irán je stále trochu urazený ZSSR za okupáciu. V roku 2010 iránsky prezident uviedol: „Spôsobili ste Iráncom veľkú škodu tým, že ste na ich plecia naložili ťažké bremeno a stali ste sa víťazmi v druhej svetovej vojne. Po vojne ste ani nič nezdieľali. Ak dnes poviem, že chceme plnú kompenzáciu, vedzte, že pôjdeme naplno a dostaneme ju.“ V roku 2013 bol však nahradený. Tento prezident zatiaľ takéto požiadavky nepredložil.

Michail Čerepanov o záhadnej invázii sovietskej armády v roku 1941 na územie Iránu

Pred 76 rokmi, 22. júna 1941, vpadli fašistické vojská do Sovietskeho zväzu. Člen korešpondent Akadémie vojenských historických vied, vedúci Múzea-pamätníka Veľkej vlasteneckej vojny Kazaňského Kremľa Michail Čerepanov v dnešnom stĺpčeku Realnoe Vremya hovorí o kritickej situácii pre našu krajinu, ktorá sa vyvinula v predvojnových rokoch. Náš publicista zameriava pozornosť čitateľa najmä na pôsobenie sovietskych vojakov a dôstojníkov v Iráne v prvých dňoch vojny.

Kontroverzné mýty

22. júna sa odohrala najtragickejšia udalosť v histórii našej krajiny i celého sveta. Naše pokojné mestá boli vystavené najtvrdšiemu bombardovaniu nacistickej Luftwaffe. Začala sa invázia nepriateľa, ktorá za svoj hlavný cieľ považovala fyzické zničenie troch štvrtín obyvateľstva sovietskeho štátu. Bez ohľadu na náboženské, národné či sociálne charakteristiky len preto, že 196 miliónov ľudí obsadilo územie, ktoré Hitler potreboval na realizáciu šialených nacistických myšlienok.

O tom, aké boli plány hlavného nacistu vo vzťahu k našim starým otcom a pradedom a aké boli realizovateľné - samostatný rozhovor. Deň pamiatky a smútku je príležitosťou opäť sa zamyslieť nad tým, čo spôsobilo na našom území masové úmrtia nielen vojenského personálu, ale aj civilného obyvateľstva. Prečo naša robotnícko-roľnícka Červená armáda nedokázala udržať nielen hranice vlasti, ale ani polovicu jej európskej časti? Boli príčiny našej porážky v rokoch 1941 – 1942 výsledkom subjektívnych faktorov, politických chýb vedenia krajiny, ako dodnes tvrdia historické encyklopédie a učebnice? Alebo boli iné dôvody, ktoré nezáviseli od konkrétnych rozhodnutí I.V. Stalin a jeho okolie? Kto nesie bremeno zodpovednosti za tragédiu Veľkej vlasteneckej vojny a druhej svetovej vojny? Je to len o Hitlerovom nacizme? A čo je najdôležitejšie, sme dnes poistení proti opakovaniu takejto tragédie?

Súhlaste s tým, že bez skutočného pochopenia príčin toho, čo sa stalo pred 76 rokmi, nezabránime opakovaniu apokalypsy. A najsmutnejšie na tom je, že všetky pokusy poctivých historikov nájsť odpoveď na položené otázky sú zmarené nie vedeckými protiargumentmi, ale aktívnym utajovaním a potláčaním skutočných historických faktov. Zdá sa, že niekomu prospieva nechávať v nevedomosti ďalšie a ďalšie nové generácie Rusov, kŕmiť ich mýtmi a osočovaním predvojnových a vojnových generácií spoluobčanov.

Pripomeňme si aspoň jeden z týchto mýtov, dodnes žijúcich v učebniciach: „Naša krajina nebola vôbec pripravená odrážať agresiu nepriateľov, brániť sa. Nemali sme na to skúsenosti v armáde ani vojenskú techniku. A vo všeobecnosti bolo 40 000 vojenského personálu ZSSR potláčaných (naznačené - zastrelené) samotným Stalinom. A na druhej strane sa argumentuje, že to bola naša krajina, ktorá bola kováčskou kádrou nacistického Nemecka a iniciátorom druhej svetovej vojny.

Tieto a podobné tvrdenia nechám na svedomí domácich a zahraničných historikov, ktorí už desaťročia obhajujú doktorandské dizertačné práce o tomto ohováraní. Chápem, že na vyvrátenie oboch prístupov vo výklade dejín treba desiatky monografií. Navrhujem trochu odbočiť od tradičných sporov o detaily a čísla a pozrieť sa na situáciu z úplne iného uhla. S tým, ktorý bol 76 rokov nielen utajovaný, ale bol vyňatý z rozsahu seriózneho vedeckého výskumu. Ale podľa mňa práve v ňom sú hlavné dôvody niektorých krokov vedenia našej krajiny, ktoré viedli k tragédii v júni 1941.

Veď posúďte sami.

Kľúč k porozumeniu je v sýrskom meste Aleppo

Zhodou okolností sa v týchto dňoch pozornosť našich i svetových médií sústreďuje na tragické udalosti v sýrskom meste Aleppo. Dnes sa tam prelieva krv civilistov. Zahynul tam desiaty ruský vojak. Tam - akési centrum boja proti svetovým silám teroru. A málokto vie, že práve v Aleppe sa odohrala udalosť, ktorá sa stala rozhodujúcou v reťazci následných politických krokov lídrov rôznych krajín, ktoré viedli k tragédii z 22. júna 1941.

Práve v Aleppe sa 20. marca 1940 konalo stretnutie predstaviteľov francúzskeho a britského vojenského velenia, na ktorom sa konštatovalo, že v júni 1940 bude postavených 20 vojenských letísk na Blízkom východe. Ich hlavným cieľom sú sovietske ropné polia na Kaukaze a na pobreží Kaspického mora.

Let Berlín – Baku

Toto rozhodnutie nebolo spontánne. Dôkazom toho sú vyjadrenia a činy francúzskych a britských politikov za posledných pár mesiacov.

Poďme sledovať ich históriu.

• 31. októbra 1939 minister zásobovania Veľkej Británie vyhlásil: "Ak budú zničené ruské ropné polia, stratí ropu nielen Rusko, ale aj ktorýkoľvek jeho spojenec." Francúzsky minister financií mu zopakoval: "Francúzske letectvo bude zo Sýrie bombardované prieskumom ropy a rafinériami na Kaukaze."
• 14. decembra 1939 bol ZSSR vylúčený zo Spoločnosti národov v súvislosti s útokom na Fínsko.
• 8. januára 1940 nemecký konzulát v Ženeve potvrdil: „Anglicko má v úmysle zasadiť prekvapivý úder nielen ruským ropným oblastiam, ale zároveň sa pokúsi pripraviť Nemecko o zdroje rumunskej ropy na Balkáne.“
• 8. marca 1940 náčelníci britských štábov predložili vláde správu s názvom „Dôsledky vojenských operácií proti Rusku v roku 1940“.
• Február 1940. Generál J. Jonot, veliteľ francúzskeho letectva v Sýrii, to povedal jasne: "O výsledku vojny sa rozhodne na Kaukaze, a nie na západnom fronte."
• 11. januára 1940 britské veľvyslanectvo v Moskve oznámilo, že akcia na Kaukaze by mohla „v čo najkratšom čase zraziť Rusko na kolená“.
• Náčelník cisárskeho generálneho štábu Anglicka generál E. Ironside predložil 24. januára 1940 memorandum: „Účinnú pomoc Fínsku budeme môcť poskytnúť iba vtedy, ak zaútočíme na Baku s cieľom spôsobiť vážnu štátnu krízu. v Rusku."
• 1. februára 1940 iránsky minister vojny A. Nakhjavan vyjadril želanie kúpiť 60 bombardérov a 20 stíhačiek z Anglicka, čím vyjadril svoju pripravenosť použiť ich na zničenie Baku.

Anglické bombardéry v Abadane (Irán)

V Ankare britská, francúzska a turecká armáda diskutovali o využití tureckých letísk na bombardovanie Kaukazu. Očakávalo sa, že Baku bude zničené za 15 dní, Groznyj - za 12, Batumi - za 2 dni. Dokonca aj v deň nemeckého útoku na Francúzsko jej armáda informovala Churchilla, že je pripravená bombardovať Baku.

• V dňoch 30. marca a 5. apríla 1940 uskutočnili Angličania prieskumné lety nad územím ZSSR.
• 14.06.1940 nemecká okupácia Paríža. Zachytenie dokumentov francúzskeho generálneho štábu. Sovietska rozviedka dostáva potvrdenie z nemeckých zdrojov: pripravuje sa bombardovanie Kaukazu.

Takže I.V. Stalin dostal od svojej rozviedky informácie o skutočnom ohrození jeho jediného ropného poľa. Aké kroky mala prijať ktorákoľvek hlava štátu na jeho mieste?

Otvorenie zakaukazského frontu

• Jar 1940. Hlavné riaditeľstvo vzdušných síl Červenej armády pripravilo zoznam vojensko-priemyselných objektov v Turecku, Iráne, Afganistane, Iraku, Sýrii a Palestíne.
• Leto 1940. Zakaukazský vojenský okruh bol posilnený o 10 divízií (5 peších, tankových, jazdeckých a 3 leteckých divízií). Počet lietadiel sa zvýšil z niekoľkých desiatok na 500. Boli vytvorené a rozmiestnené armády kombinovaných zbraní: 45. a 46. na hraniciach s Tureckom, 44. a 47. na hraniciach s Iránom.
• 14.11.1940 sovietsko-nemecké rokovania v Berlíne skončili dohodou o spoločných operáciách proti Veľkej Británii. Nemecké jednotky mali byť presunuté cez ZSSR do Turecka, Iránu a Iraku.

• apríla 1941 britské komando dobylo prístav Basra v Iraku. V rekordnom čase tam bol zriadený závod na montáž áut, ktoré prišli zo Spojených štátov s hotovými súpravami.
• 5. mája 1941 Spravodajské riaditeľstvo Generálneho štábu Červenej armády oznámilo: „Dostupné sily nemeckých jednotiek pre operácie na Blízkom východe sú vyjadrené v 40 divíziách. Na rovnaké účely sú sústredené až dve výsadkové divízie s pravdepodobným využitím v Iraku.
• Hitlerov zástupca za stranu Rudolf Hess priniesol 10. mája 1941 britskej vláde návrh na ukončenie vojny a dosiahnutie dohody na základe antikomunizmu. Anglicko malo dať Nemecku slobodu konania proti sovietskemu Rusku a Nemecko súhlasilo, že Anglicku zaručí zachovanie jej koloniálneho majetku a dominancie v Stredozemnom mori.
• 15. mája 1941 bol podpísaný rozkaz č. 0035 „O nerušenom prechode lietadla Yu-52 cez hranice“. Hitlerov vyslanec priniesol list Stalinovi o jeho túžbe pokračovať vo vojne s Veľkou Britániou.
• 19. mája 1941 Timošenko a Žukov navrhli Stalinovi myšlienku preventívneho úderu proti Nemecku.
• 24. mája 1941 dal Stalin príkaz piatim západným vojenským okruhom: "Nerozkývajte čln!"
• Máj 1941 Len v Azerbajdžane bolo mobilizovaných 3 816 civilistov, ktorí boli vyslaní do Iránu.
• Začiatkom júna 1941 sa v Stredoázijskom vojenskom okruhu za účasti predstaviteľov Generálneho štábu Červenej armády uskutočnilo veliteľsko-štábne cvičenie „Sústredenie samostatnej armády na štátnu hranicu“.

• 8. júla 1941 Smernica NKVD ZSSR a NKGB ZSSR č. 250/14190 „O opatreniach na zabránenie presunu nemeckých spravodajských agentov z územia Iránu“.
• 12. júla 1941 podpísali ZSSR a Veľká Británia dohodu o rozdelení okupačných zón v Iráne.
• 23.8.1941 Podpísaná: Smernica veliteľstva Najvyššieho veliteľstva č. 001196 "Veliteľovi síl Stredoázijského vojenského okruhu o zostavení a vstupe 53. samostatnej armády do Iránu" a Smernica Najvyššieho veliteľstva č. 001197 "Veliteľovi ozbrojených síl Zakaukazského vojenského okruhu o nasadení Zakaukazského frontu a zavedení dvoch armád do Iránu."
• 25.8.1941 tri armády Červenej armády (44., 47. a 53. samostatná), 1264 lietadiel a kaspická vojenská flotila v počte viac ako 350 tisíc vojakov a dôstojníkov prekročili hranice Iránu s úlohou „zničiť 3 iránske divízie v prípade, odporu“.
• 17. septembra 1941 vstúpila Červená armáda do mesta Teherán.
• 23.2.1942 Prvú kolónu 50 vozidiel vyslali Angličania cez Irán do Sovietskeho zväzu.

Ujasnime si rozsah našich síl v Iráne:

• 47. armáda (63. a 76. divízia horských strelcov, 236. strelecká divízia, 6. a 54. tanková divízia, 23. a 24. jazdecká divízia, 2 prápory motocyklového pluku, 2 divízie protilietadlového delostrelectva, 2 prápory samohybného delostrelectva);
• 44. armáda (20. a 77. horská strelecká divízia, 17. horská jazdecká divízia, motorizovaný pluk, protilietadlový delostrelecký pluk, 2 stíhacie letecké pluky);
• 53. armáda (39., 68., 83. divízia horských strelcov);
• 4. jazdecký zbor (18. a 44. horská jazdecká divízia, 2 prápory protilietadlového delostrelectva, 2 stíhacie letecké pluky).

Červená armáda v Iráne

Oficiálne straty Červenej armády v Iráne od 25. augusta do 30. augusta 1941 - asi 50 ľudí bolo zabitých, asi 100 bolo zranených a zasiahnutých granátmi, 4000 bolo evakuovaných pre chorobu; Stratili 3 lietadlá, ďalšie 3 - z nejasných príčin sa nevrátili.

Pripomínam, že v nóte vlády ZSSR vláde Iránu z 25. augusta 1941 bolo spomenuté, že „56 agentov nemeckých spravodajských služieb preniklo do iránskych vojenských podnikov pod rúškom inžinierov a technikov ... otočilo územie r. Irán do arény na prípravu vojenského útoku na ZSSR.

Ukazuje sa, že proti 56 nemeckým spravodajským dôstojníkom 25. augusta 1941 (keď už boli nacisti pri Smolensku) poslal Stalin 3 personálne, dobre vyzbrojené a skúsené armádne boje mimo našej krajiny? Alebo sme nasadili jednotky proti inému nepriateľovi?

A hlavne: kedy to bolo hotové?

Vojnový veterán Chistopolets Fayzrakhman Galimov (zomrel v roku 2004) vo svojej knihe „Cesty vojaka“ (Kazaň, 1998) píše: „Naša 83. divízia horských strelcov sa od 22. júna do októbra 1941 zúčastnila vojenských operácií na iránskom území a ja som pracoval v Iráne ako skaut od 15. mája do septembra 1941. Od začiatku roku 1940 sme v spravodajskej škole študovali perzský jazyk, geografiu tejto krajiny, život obyvateľstva - až po obliekanie do iránskych šiat. Pracoval so mnou major Muhammad Ali. Na naše otázky – prečo je to všetko potrebné, inštruktori odpovedali: chytať a vypočúvať prebehlíkov.

V máji 1941 bola škola upozornená. Dostali sme rozkaz: ísť do regiónu Nakhichevan. Začali nás pripravovať na prekročenie iránskych hraníc. Začiatkom júna som skončil v Iráne. Najprv som chodil s udicami a keď som sa dostal do Teheránu, stal sa zo mňa „obuvník“. Išiel som k obchodníkovi, ktorý pracoval pre sovietsku rozviedku. Poskytol mi dokumenty. Potom cesta viedla ku Kaspickému moru, kde bolo naplánované stretnutie s mentorom. Po stretnutí s majorom som sa dozvedel, že cieľom môjho hodu bolo zabrániť prípadnému vylodeniu Nemecka. Agenti informovali, že Nemci pripravovali výbuchy na ropných poliach v Baku. Naši prieskumníci našli na brehu čln s výbušninami. Po kontaktovaní veliteľstva dostali príkaz na zničenie objektu a 21. júna bola loď vyhodená do vzduchu. Za túto operáciu mi bola udelená medaila „Za vojenské zásluhy“. Na ocenení je napísané: "Za záchranu ropných polí v Baku."

Fajzrachman Galimov

22. júna o 05:00, keď už nemecké lietadlá bombardovali sovietske mestá, naša 83. horská strelecká divízia prekročila hranice a rozmiestnila sa na iránskom území. Naše pluky pochodovali bezvodnou stepou, prechádzali cez piesočné a skalnaté púšte. Niektorí nevydržali horúčavy a upadli do bezvedomia. Padli aj kone. Medzi bojovníkmi sa objavil chorý na choleru. V Tabrize, Teheráne, Kum (Moku) nás stretli prázdne ulice - obyvatelia sedeli doma. Eliminujúc nemecké vylodenie, išli sme ku kaspickému pobrežiu a čakali na nový rozkaz, no ten nikdy neprišiel... Kampaň divízie sa skončila začiatkom septembra. Pacientov odviezli po mori do ZSSR. Mnoho vojakov sa vrátilo domov s tropickými chorobami.

Počas operácie som spojil povinnosti veliteľa čaty delostreleckých batérií a tlmočníka veliteľa divízie. V roku 1942 bola do bojovej oblasti pri Tuapse vyslaná 83. horská strelecká divízia. Hlavný kontingent sovietskych vojsk zostal v Iráne až do roku 1946.

Možno veterán niečo pokazil? Mohla by byť 83. horská strelecká divízia už 22. júna v Iráne, ak by oficiálny rozkaz začať ofenzívu dostal až 25. augusta?

Napodiv, F. Galimov má pravdu. Svedčí o tom osud veliteľa 83. divízie horských strelcov, generálmajora Sergeja Artemyeviča Baidalinova. Od mája 1939 viedol divíziu a 12. júla 1941 bol zatknutý na území severného Iránu, odsúdený na trest smrti za porušenie rozkazu NPO č.00412. Okamžite zostrelený. Rehabilitovaný bol 30. 10. 1958. Je to zaznamenané v knihe doktora historických vied A.A. Pečenkin „Najvyšší veliteľský štáb Červenej armády počas druhej svetovej vojny“ (Moskva, 2002).

Sergej Baidalinov

Ako mohol byť veliteľ divízie v júli 1941 na iránskom území? Ak si pozorne preštudujete dokumenty Ústredného archívu Ministerstva obrany Ruskej federácie, každý sa presvedčí, že dávno pred oficiálnym začiatkom iránskeho ťaženia vojaci a dôstojníci 83. divízie horských strelcov „bez stopy zmizli. ."

A tak mladší poručík, veliteľ streleckej čaty 150. horského streleckého pluku, Vafin Irshod Sagadievich, narodený v roku 1915, zmizol v apríli 1941 (TsAMO, op. 563783, spis 14).

S poručíkom Syutkinom Kuzmom Vasilievičom, veliteľom čaty 67. delostreleckého pluku, v ktorom slúžil od novembra 1938, sa stratil kontakt od júna 1941 (TsAMO, op. 11458, spis 192).

O vojakovi Červenej armády 428. pluku horských strelcov Delasovi Ivanovi Arsentievičovi, narodenom v roku 1921, „žiadne správy od 26. júna 1941“ (TsAMO, op. 18002, r. 897).

Vojak Červenej armády toho istého pluku Juraev Numon zmizol v júli 1941 (TsAMO, inventár 977520, spis 413) a Chalbaev Michail Fedorovič, narodený v roku 1921. zomrel 20. augusta 1941 (TsAMO, op. 977520, d. 32).

Spiridonov Nikolaj Spiridonovič, narodený v roku 1915, z obce Vazhashur, okres Kukmorskij, ktorý od 4. októbra 1939 slúžil ako vojak Červenej armády, zomrel v Iráne. Posledný jeho list je z 22. júla 1941 (TsAMO, inventár 18004, spis 751).

V júli 1941 boli nezvestní aj vojaci z iných divízií 53. samostatnej armády.

Zachytený v Iráne

Do Indického oceánu

Môžete to nazvať chybami v záznamoch, no možno to považovať za dôkaz korektnosti našinca Galimova. Čo to hovorí? Skutočnosť, že zavádzanie sovietskych vojsk do Iránu sa začalo nie 25. augusta 1941 na zabezpečenie lend-lease, ale 22. júna s cieľom ukázať Hitlerovi, že „nepodliehame provokáciám“ a v súlade s dohodou uzavretou v novembri 1940 v Berlíne, pri ochrane našej ropy pred hrozbami zo strany Spojeného kráľovstva.

Už 22. júna 1941 sa anglický veľvyslanec v Rusku Cripps pýtal Molotova na účelnosť prítomnosti jednotiek Červenej armády na hraniciach s Iránom.

Podľa oficiálnych dokumentov sme sa 25. augusta 1941, ignorujúc skutočnú hrozbu Wehrmachtu pre naše hlavné mestá, snažili za každú cenu zabezpečiť cestu, aby sme dostali 50 britských áut ... v roku 1942. Boli by užitočné v prípade pádu Moskvy a Leningradu? Nemohla sa naša armáda sama vyrovnať s porážkou troch iránskych divízií?

Na tieto otázky bude mať každý svoju odpoveď. Je však čas konečne pomenovať skutočnú príčinu našich porážok na západnej hranici v júni 1941: Hitler by sa neodvážil zaútočiť na ZSSR bez jednoznačnej podpory Veľkej Británie. A Stalin ho nepovažoval za svojho nepriateľa, pretože videl skutočnú hrozbu pre svoje ropné oblasti zo strany budúcich spojencov – Anglicka a Francúzska.

A nemenej dôležitým dôvodom vstupu našich vojsk do Iránu bola podľa mňa túžba Ruska už od cárskych čias vybudovať prieplav z Kaspického mora do Perzského zálivu. Čo môže byť dôležitejšie ako priamy prístup do Indického oceánu, obídenie tureckých prielivov a Suezského prieplavu? Dnes sa o tomto projekte opäť diskutuje na najvyššej úrovni medzi lídrami našich štátov.

Ďalšie fakty v prospech vyslovenej hypotézy možno nájsť v Múzeu-pamätníku Veľkej vlasteneckej vojny v Kazanskom Kremli.

A nemenej dôležitým dôvodom pre vstup našich jednotiek do Iránu bola podľa mňa túžba Ruska už od cárskych čias vybudovať kanál z Kaspického mora do Perzského zálivu.

Michail Cherepanov, fotografie poskytol autor

odkaz

Michail Valerijevič Čerepanov- vedúci Múzea-pamätníka Veľkej vlasteneckej vojny v Kazanskom Kremli; predseda združenia "Klub vojenskej slávy"; člen redakčnej rady Knihy pamäti obetí politických represií Tadžickej republiky. Ctihodný pracovník kultúry Republiky Tatarstan, člen korešpondent Akadémie vojenských historických vied, laureát štátnej ceny Republiky Tatarstan.

• Narodený v roku 1960.
• Vyštudoval Kazanskú štátnu univerzitu. IN AND. Uljanov-Lenin s titulom v odbore žurnalistika.
• Vedúci pracovnej skupiny (od roku 1999 do roku 2007) Knihy pamäti obetí politických represií v Tatárskej republike.
• Od roku 2007 pôsobí v Národnom múzeu Republiky Tatarstan.
• Jeden z tvorcov 28-dielnej knihy „Pamäť“ Tatarskej republiky o padlých počas druhej svetovej vojny, 19 zväzkov Knihy pamäti obetí politických represií Tatarskej republiky atď.
• Tvorca elektronickej Knihy pamäti Republiky Tatarstan (zoznam domorodcov a obyvateľov Tatarstanu, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny).
• Autor tematických prednášok z cyklu „Tatarstan počas vojnových rokov“, tematických exkurzií „Úsilie krajanov na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny“.
• Spoluautor konceptu virtuálneho múzea „Tatarstan – Vlasť“.
• Člen 60 pátracích výprav na pochovanie pozostatkov vojakov, ktorí zahynuli vo Veľkej vlasteneckej vojne (od roku 1980), člen predstavenstva Zväzu pátracích tímov Ruska.
• Autor viac ako 100 vedeckých a vzdelávacích článkov, kníh, účastník celoruských, regionálnych a medzinárodných konferencií. Komentár Realnoe Vremya.