Povedz mi, ako zomrel princ Igor. Povstanie Drevlyanov a vražda kniežaťa Igora. Náboženstvo a posvätné znalosti Drevlyanov

Po poslednej ceste do Konštantínopolu (944) žil knieža Igor so všetkými v pokoji a dokonca poslal svojho guvernéra Svenelda, aby zbieral hold. Zbieraním pocty v mestách sa Sveneld obohatil a obohatil svoj tím. Jednotka princa Igora začala vyjadrovať nespokojnosť: " Mládež zo Sveneldu sa obliekala do zbraní a šiat, ale my sme nahí. Poď, princ, s nami na poctu a dostaneš seba i nás".
V tomto ohľade sa Igor na jeseň roku 945 rozhodol osobne ísť do polyudye, zbierať hold a vykonávať rozsudok. Po príchode do krajín Drevlyanov podľa kronikára Igor a jeho družina začali vzdávať hold viac ako zvyčajne a spôsobovali Drevlyanom všetky druhy násilia. Po zhromaždení pocty sa čata spolu s Igorom vrátila do Kyjeva, ale na ceste domov Igor náhle zmenil názor na návrat. Povedať tímu " Choď domov s poctou, a ja sa vrátim, stále vyzerám“, prepustil väčšinu svojej jednotky. On sám zostal s malým počtom bojovníkov a vrátil sa, aby si od Drevlyanov uctil.
Drevlyani, keď sa dozvedeli, že Igor opäť prichádza, začali so svojím princom Malom premýšľať: ​​" Vlk sa dostane do oviec, potiahne celé stádo, kým ho nezabijú, takže toto: ak ho nezabijeme, všetci sa zruinujeme."Keď sa tak rozhodli, poslali Igorovi povedať:" Prečo ideš znova? Vzal si všetku poctu, však?"Ale Igor ich neposlúchol, potom Drevljani, ktorí opustili mesto Korosten, zabili Igora. Existujú dôkazy, že" tento nešťastný princ bol priviazaný k dvom stromom, roztrhnutým na dve časti"Takže podľa legendy knieža Igor zomrel.

Ruský veľkovojvoda Igor je jednou z postáv našich dejín, na ktorú sa nalialo veľa špiny. Jeho smrť v podaní Príbehu minulých rokov zanechala negatívnu stopu na celej jeho vláde, v ktorej sa prelialo veľa potu a krvi na posilnenie ruského štátu.

Kronika posledných dní kniežaťa hovorí toto: „Časť povedala Igorovi:“ Sveneldovi mladíci si obliekli zbrane a šaty a sme nahí. Poďme, princ, s nami na poctu, dostaneš ju a my ju dostaneme." A Igor ich počúval - šiel k Drevlyanom pre poctu a pridal novú poctu k predchádzajúcej a jeho muži na nich robili násilie. Vzdávajúc hold, odišiel do svojho mesta. Keď sa vracal späť, zamyslene povedal svojmu tímu: „Choďte domov a ja sa vrátim a zhromaždím ďalších. A poslal svoj sprievod domov a vrátil sa s malým sprievodom, ktorý chcel viac bohatstva. Ďalej, zápletka je každému známa zo školských učebníc dejepisu, Drevljani sa rozhodli na veche: „Ak si vlk zvykne na ovcu, vydrží celé stádo, kým ho nezabijú; tak aj tento: ak ho nezabijeme, zničí nás všetkých." Drevljani zorganizovali prepadnutie a zabili princa a jeho bojovníkov, „keďže ich bolo málo“.

Obraz je obrazný, jasný, nezabudnuteľný. V dôsledku toho už od detstva vieme, že ruský veľkovojvoda Igor je chamtivý a hlúpy zbojník (strčil hlavu s malým počtom vojakov už okradnutému kmeňu), priemerný veliteľ (zápletka upálenia rus. flotila „gréckym ohňom“ v roku 941), zbytočný vládca, ktorý neprospel Rusku.
Pravda, ak uvažujeme rozumne a pamätáme si na subjektivitu historických písomných prameňov, ktoré boli vždy písané na objednávku, tak viaceré nezrovnalosti možno nahradiť. Jednotka hovorí veľkovojvodovi: "a sme nahí." Len pred rokom – v roku 944, mu Byzantínci, vystrašení silou Igorových vojsk, vzdali obrovskú poctu. Princ „vzal od Grékov zlato a hodváb pre všetkých vojakov“. A vo všeobecnosti je smiešne povedať, že čata veľkovojvodu (vojenská elita tej doby) je „naga“. Kronika navyše uvádza, že Igor vzal z Byzancie „poctu, ktorú prijal Oleg a ešte viac“. Oleg bral 12 hrivien striebra na brata (hrivna sa rovnala približne 200 gramom striebra). Pre porovnanie, dobrý kôň stál 2 hrivny. Bojová námorná loď s narazenými bokmi - 4 hrivny. Je jasné, že po takomto bohatstve sú „poklady“ Drevlyanov – med a kožušiny – obyčajnou poctou (daňou).

Ďalšou nezrovnalosťou je obraz „nešťastného princa“, priemerného veliteľa. Počas dlhých rokov svojej vlády (vládol od roku 912 - zomrel v roku 945) Igor prehral iba jednu bitku - v roku 941. Navyše súperom Ruska bola vtedajšia svetová veľmoc, ktorá vlastnila pokročilé vojenské technológie - Byzancia. Okrem toho víťazstvo získali Byzantínci kvôli nedostatku faktora prekvapenia - Gréci sa mali čas dobre pripraviť na bitku (Bulhari informovali o útoku Ruska) a použitie najsilnejších zbraní vtedy. Išlo o tzv. "Grécky oheň" - horľavá zmes, ktorá sa používala na vojenské účely, jej presné zloženie nie je známe. Z tejto zbrane nebola žiadna ochrana, horľavá zmes horela aj na vode. Musíme tiež vziať do úvahy skutočnosť, že vojenské ťaženie ako celok vyhral Igor. O tri roky neskôr veľkovojvoda zhromaždil novú armádu, doplnil ju o Varjagov, uzavrel spojenectvo s Pečenehomi a presunul sa k nepriateľovi. Byzantínci sa zľakli a poslali veľvyslanectvo so žiadosťou o mier. Princ zložil bohatú poctu a uzavrel mierovú zmluvu. Igor sa osvedčil nielen ako bojovník, ale aj ako diplomat – prečo bojovať, ak sám nepriateľ ponúka výnosný mier? Nezabudol ani na zradu Bulharov – „nariadil Pečenehom bojovať proti bulharskej zemi“.

Prečo knieža Igor objednáva Pečenehov? Existuje odpoveď a tiež nezapadá do obrazu „lupiča a dobrodruha“. V roku 915, keď „pečenehovia prvýkrát prišli do ruskej zeme“, veľkovojvoda ich dokázal prinútiť k mieru. Je jasné, že keby bola ruská zem slabá, situácia by sa vyvíjala inak. Ako v tých dňoch, tak aj teraz ľudia rozumejú iba jazyku sily. Pečenehovia migrovali k Dunaju. V roku 920 je v análoch Pechenegov ďalšia fráza - „Igor bojoval proti Pečenehom“. Venujte pozornosť - neodrazil nájazd, nebojoval s nimi v ruskej krajine, ale „bojoval proti Pechenegom“, to znamená, že k nim išiel a vyhral. V dôsledku toho sa Pečenehovia rozhodnú vyskúšať sily Ruska až v roku 968. Okrem toho, ak bol osud toho, že Igor mohol v roku 944 "prikázať" Pečenehom bojovať proti bulharskej zemi, boli vo vazalskej závislosti od Ruska. Aspoň niektoré kmene. Potvrdzuje to účasť pomocných síl Pechenegov vo vojnách Svyatoslava. 48 rokov (dve generácie) sa Pečenehovia neodvážili dotknúť ruských krajín. Toto hovorí veľa. Len jeden riadok - "Igor bojoval proti Pečenehom" a celý zabudnutý čin ruskej armády. Úder bol taký silný, že sa statoční bojovníci zo stepí po dve (!) generácie báli zaútočiť na Rusko. Pre porovnanie, Polovci, ktorí prišli neskôr ako Pečenehovia, podnikli za stopäťdesiat rokov len päťdesiat veľkých útokov na ruské územia. Nehovoriac o malých nájazdoch, s ktorými sa nepočítalo. A ak vezmeme obdobie vlády baptistu Ruska Vladimíra Svyatoslavicha, potom musel postaviť líniu pevností pozdĺž južných hraníc štátu, poháňať tam bojovníkov z celého štátu. Za Vladimíra sa vzťahy medzi Ruskom a Stepou prudko zhoršili – neustále prebiehala „veľká bitka“ s Pečenehomi, ktorí sa takmer každoročne prebíjali na predmestie Kyjeva. Podľa byzantského cisára Konštantína VII Porfyrogeneta sa hordy Pečenehov pohybovali vo vzdialenosti len jedného dňa cesty od Ruska.

Zahraničné zdroje potvrdzujú názor o sile Ruska za vlády veľkovojvodu Igora. Arabský geograf a cestovateľ 10. storočia Ibn-Chaukal nazýva Pečenehov „hrotom oštepu v rukách Ruska“, ktorý si Kyjev otáča, kam chce. Arabský historik, geograf Al-Masudi nazýva Don - "Ruská rieka" a Čierne more - "Ruské, pretože nikto sa neodváži plávať pozdĺž neho, okrem Rusov". To je za vlády Igora Starého. Byzantský spisovateľ, historik Lev Diakon nazýva kimmerský Bospor (moderný Kerč) ruskou základňou, odtiaľ Igor viedol svoju flotilu do Byzantskej ríše. Z dohody s Byzanciou z roku 944 je zrejmé, že Rusko pod Igorom ovládalo ústie Dnepra aj prechody na Krym zo stepi.

Otázkou je, kto je veľký štátnik? Igorovi, ktorému vzdala hold mocná Byzantská ríša, boli Pečenehovia „ostrou jeho zbrane“ a dve generácie sa neodvážili narušiť ruské hranice, vládca, ktorý urobil z Donu „Ruskú rieku“. Alebo Vladimír "Svätý" - účastník bratovražednej súrodeneckej vojny, ktorý vlastnil stovky konkubín a postavil väznice na Desne, od Pečenehov, ktorí sa potulovali deň cesty z ruských miest.

Záhada Igorovej smrti a rola Oľgy

Otázkou je, ako sa veľký panovník, veliteľ a diplomat, ktorý Grékom zobral zlato, striebro a hodváb, dostal do pasce, ktorú vytvorila chamtivosť jeho bojovníkov? Podľa historika Leva Prozorova Igora nezabili Drevljani, ale varjažská čata, ktorá pozostávala hlavne z kresťanov. Existuje o tom niekoľko faktov. Po prvé, skutočná ruská jednotka by princa neopustila. Jednotka a princ boli jedno. Bojovníci nemohli nechať princa v nepriateľskej krajine. Kniežacia čata utrpela v roku 941 značné škody. Preto, aby zhromaždil hold, vzal varangiánske oddiely a „malú čatu“. Po druhé, armáda Igora pred kampaňou proti Byzancii v roku 944 bola doplnená Vikingmi. Po druhom ťažení proti Byzancii sa v zmluve z roku 944 spomína, že významná časť Rusov skladá prísahu v katedrálnom kostole proroka Eliáša v Kyjeve Podil. Kronika vysvetľuje: "Pre mnohých Varjagov sú kresťania." Po tretie, chamtivosť (oficiálny dôvod smrti Igora a malého tímu) nebola charakteristická pre Rus a vo všeobecnosti pre pohanov na severe Európy. Russ, Slovania vždy udivovali cudzincov svojou štedrosťou a nezáujmom, ktorý sa často zmenil na extravaganciu. Kresťanskí Nemci, kresťanskí Poliaci sa naopak vyznačovali svojou nenásytnosťou po koristi. Po štvrté, byzantský autor Lev Diakon píše, že Igora zabili „Nemci“ a kresťanstvo na brehoch Varjažského mora sa vtedy nazývalo „nemecká viera“.

Zaujímavý je aj fakt návratu čaty do Kyjeva, princ a jeho najbližší spolupracovníci boli zabití a vojaci sa vrátili živí a zdraví. Nie sú potrestaní a ich smiešny príbeh sa stáva oficiálnym príbehom. Je jasné, že atentát mal zákazníka. Kresťanská komunita v Kyjeve sa v tom čase cítila dobre, dokonca aj princ Askold prijal kresťanskú vieru, za Igora sa objavil katedrálny kostol. Kresťanské spoločenstvo malo aj vysokú patrónku – princeznú Oľgu, Igorovu manželku. Oficiálne sa verí, že v tom čase bola pohankou a bola pokrstená z rúk byzantského cisára Konštantína. Ale byzantské zdroje túto verziu nepotvrdzujú.

Oľgina „pomsta“ vyvoláva ešte viac otáznikov. Svojho manžela vraj pomstila „podľa krutého pohanského zvyku“. Treba si uvedomiť, že podľa pohanských zvykov bola krvná pomsta záležitosťou úzkeho okruhu mužov – ide o brata, syna, otca zavraždeného, ​​bratovho syna, či syna sestry. Ženy ako pomstitelia neboli brané do úvahy. Okrem toho v tých časoch neboli skutky kresťanov o nič menej (ak nie hroznejšie) ako skutky pohanov. Napríklad kresťanský cisár Justinián Veľký nariadil zmasakrovať 50 000 odbojných kresťanov na hipodróme v hlavnom meste a cisár Bazil II nariadil popravu 48 000 zajatých Bulharov (tiež kresťanov).

Počet mŕtvych je prekvapivý, iba na „krvavej hostine“ bolo podľa kroniky zabitých 5 000 Drevlyanov, ktorí pili grécke víno. Podľa toho, ako sa Olga ponáhľa a podľa počtu zabitých, má človek dojem, že nejde o pomstu, ale o „čistenie“ od prípadných svedkov. Je pravda, že sa zrejme nikdy nedozvieme, či bola Olga medzi organizátormi tejto vraždy, alebo ju „naslepo“ použili agenti Konštantínopolu, ktorí konali prostredníctvom kresťanských komunít v Kyjeve a Drevlyane.

Igor bol prvým princom staroruského štátu z dynastie Rurik. Málokto vie, že samotný Rurik bol novgorodským princom. A princ Oleg, nazývaný Prorok, si podrobil Kyjev a previedol naň hlavné mesto. Oleg bol Rurikovým príbuzným a po smrti mu nechal mladého Igora, ako aj akési regentstvo s ním. Prorocký Oleg vládol jednomyseľne ako neobmedzený samovládca, no v mene mladého Igora vykonal množstvo činov, najmä krvavých. Napríklad, keď oklamal princov Askolda a Dira, ktorí tam vládli z Kyjeva, popravil ich so slovami: „Nie ste kniežatá ani kniežacia rodina. Ale som z kniežacej rodiny. A toto je syn Rurika.

Knieža Igor vládol Kyjevu 33 rokov a zdalo by sa, že jeho život ako skutočného predka dynastie by mal byť s určitosťou známy. Avšak nie je. Jednota nie je ani v určení dátumu jeho narodenia. Encyklopédia preto uvádza, že sa narodil okolo roku 878, rok pred smrťou svojho otca, ktorého niektorí historici vo všeobecnosti nepovažujú za historickú osobu.

Väčšina ľudí, ktorí absolvovali sovietsku školu, si bude môcť spomenúť, že Igor bol bezvýznamný princ, ktorý zomrel pri zbieraní holdu Drevlyanov kvôli svojej chamtivosti a hlúposti. Táto verzia historickej pravdy však nezodpovedá. Navyše, príčiny jeho smrti a skutoční vrahovia neboli definitívne objasnení.

Igor začal samostatne kraľovať až po smrti proroka Olega – osobnosti tiež pololegendárnej, aspoň v žiadnom zahraničnom zdroji nespomínanej, a to aj napriek tomu, že jeho „štít je na bránach Caragradu“. Oleg zomrel v roku 911 (podľa iných zdrojov v roku 922). Pred smrťou stihol Igora oženiť s budúcou prvou ruskou sväticou – princeznou Oľgou. Pred sobášom sa Olga volala Bariéra a pochádzala z Pskova, kde bola buď obyčajnou, alebo naopak zo šľachtickej rodiny Gostomyslovcov. Je možné, že sa v skutočnosti narodila v Plovdive a bola bulharskou princeznou. Mnoho historikov tvrdí, že Olga bola dcérou prorockého Olega. A s istotou je známe len to, že pri krste dostala meno Elena.

Po Oľge si Igor zobral niekoľko ďalších manželiek. Najväčšej úcte sa však u neho podľa starých kroník tešil ten, kto sa neskôr stal svätcom. Predpokladá sa, že manželstvo bolo uzavreté v roku 903, ale aj tento dátum je veľmi pochybný. Najmä ak analyzujeme skutočnosť, že ich syn Svyatoslav sa narodil v roku 942.

Princ Igor uskutočnil svoju prvú vojenskú kampaň proti Drevlyanom v roku 914. Tento slovanský kmeň mal hlavné mesto v Iskorostene, 150 kilometrov od Kyjeva. Prorocký Oleg ich dobyl, ale po jeho smrti Drevlyani odmietli vzdať hold. Igor porazil Drevlyanov a prekryl ich poctou viac ako Oleg. V roku 915 sa Igor prvýkrát stretol s Pečenehomi. Igorovi sa s nimi podarilo uzavrieť „večný mier“, ktorý trval až do roku 920, po ktorom vlastne na hraniciach Ruska a stepí prebiehala nepretržitá vojna.

Počas vlády Igora sa ruské jednotky ochotne plavili cez Kaspické more a okrádali pobrežné štáty regiónu. Podarilo sa im dokonca vyplieniť a zmasakrovať hlavné mesto kaukazského Albánska, mesto Berdaa, ktoré sa nachádza na území moderného Azerbajdžanu. „Rus, chamtivý bitiek,... vyšiel na more a vtrhol na paluby svojich lodí... Títo ľudia zdevastovali celé územie Berdaa... To je niečo iné ako lupiči, ako vlci a levy. Nikdy sa neoddávajú zábave z sviatkov... Zmocňujú sa krajín a dobývajú mestá...“ napísal neskôr Nizami.

Avšak Olegova vojenská sláva - ten istý štít, veľmi priťahoval princa Igora. V roku 941 podnikol prvé ťaženie proti Konštantínopolu. Je zaujímavé, že ruské kroniky, ktoré hovoria o tejto kampani, sú prerozprávaním gréckych zdrojov, uvádzajú: „11. júna ... rosy priplávali do Konštantínopolu na desiatich tisícoch lodí.“ Hlavné sily Byzantíncov v tom čase bojovali na iných frontoch. Do bitky však odvážne vstúpila hlava mesta, varovaná Bulharmi pred inváziou.

Byzantínci boli vyzbrojení „gréckym ohňom“ – horľavou zmesou schopnou horieť vo vode a podarilo sa im spáliť väčšinu ruskej flotily. Výlet sa skončil ničím. V dôsledku toho sa však jeho knieža Igor stal prvým ruským vládcom, ktorý sa objavil v byzantských kronikách. Je prvým, ktorý je krížovo spomenutý v ruských aj zahraničných zdrojoch. A preto je prvým vládcom Ruska, ktorého skutočná existencia sa považuje za preukázanú.

Prvý neúspech princa Igora neodradil. V rokoch 943-944 knieža zhromažďuje novú armádu, ktorá okrem slovanských jednotiek zahŕňa mnoho varjažských jednotiek a najatú jazdu Pečenehov. Opäť pochoduje na Konštantínopol a víťazí a bez preliatia jedinej kvapky krvi. Byzantínci boli tak vystrašení správami o obrovskej armáde kniežaťa, že vyslali veľvyslancov, ktorí sľúbili vzdať hold, štedro odmeniť každého bojovníka a, moderne povedané, poskytnúť ruským obchodníkom najvýhodnejšie zaobchádzanie s národom. Po porade s čatou princ tieto návrhy prijal. A vrátil sa do Kyjeva so slávou a bohatstvom.

Skutočnosť, že tento princ, múdry mnohými bitkami a tridsiatimi rokmi vládnutia, rozširovaním svojich hraníc a úspešne obmedzujúcim nápory nepriateľov, urobil podľa oficiálnej verzie ďalej, sa vzpiera logickému vysvetleniu. V roku 945 poslal na žiadosť čaty, ktorá "bola nadmerne používaná a opotrebovaná", poctu Drevlyanom. Treba si uvedomiť, že čata je najvyššia vrstva vtedajšej spoločnosti, z ktorej sa bojari následne sformovali, takže hladovať a byť zle oblečení rozhodne nemohli. Okrem toho sa nikde neuvádza nič o odmietnutí Drevlyanov vzdať hold, ktorý im Igor uložil v roku 914. To znamená, že sa ukazuje, že autokrat, ktorý zhromaždil všetko vedenie krajiny, ide okradnúť svojich vlastných poddaných. No povedzme, že presne to sa stalo. Potom sa zrejme v budúcnosti len zbláznil. Igor, ktorý bez akéhokoľvek odporu zhromaždil hold, posiela väčšinu tímu s cennosťami do Kyjeva a vracia sa do Iskorostenu s malým gangom, ktorý ho chce znova okradnúť. Drevlyani sa pod vedením princa Mala vzbúria, zničia jeho čatu, zatiaľ čo samotný princ, priviazaný k dvom stromom, je roztrhaný na kusy.

Ďalej viac. Nepriateľ, tak nenávidený, že na jeho zničenie bola zvolená tá najbrutálnejšia poprava, je pochovaný s veľkou pompou a cťou neďaleko Iskorostenu, pričom mu na telo nasype obrovskú mohylu. Princ Mal si bez rozmýšľania ide nakloniť princeznú Olgu. Bezútešná vdova, prirodzene, ako správna kresťanka, prikáže z pomsty za smrť svojho manžela pochovať zaživa do zeme jeho aj celý jeho sprievod. Navyše ju to tak zlomilo, že sa neskôr išla ešte trikrát pomstiť Drevlyanom.

To, že v tejto verzii niečo nie je v poriadku, si historici všimli už dlhšie. Je dosť ťažké spoľahnúť sa na staré kroniky ako na spoľahlivý dokument, keďže všetko bolo napísané výlučne na príkaz panovníkov a spôsobom, ktorý títo panovníci považovali za správny. Bola navrhnutá verzia, že Igora mohli zabiť nespokojní Varjagovia. V predĺženej verzii verzia hovorí, že Varjagovia boli podplatení. Otázkou zostáva: kým? Stará detektívna zásada hovorí: „Qui prodest“ - hľadajte niekoho, kto má prospech.

Takže princezná Olga, ktorá na to nemala žiadne dynastické práva, po smrti princa Igora sama vládla Rusku 17 rokov, od roku 945 do roku 962.

Do roku 912 vládol Kyjevskej Rusi knieža Oleg v mene Igora, pretože ten bol ešte veľmi mladý. Igor, ktorý bol svojou povahou a výchovou skromný, úctivo zaobchádzal so svojimi staršími a neodvážil sa uplatniť svoje práva na trón počas života Olega, ktorý za svoje činy obklopil svoje meno svätožiarou slávy. Princ Oleg schválil výber manželky pre budúceho vládcu. Kyjevské knieža Igor sa v roku 903 oženil s jednoduchým dievčaťom Oľgou, ktorá žila neďaleko Pskova.

Začiatok vlády

Keď Oleg zomrel, Igor sa stal plnohodnotným princom Ruska. Jeho vláda začala vojnou. V tomto čase sa kmeň Drevlyanov rozhodol dostať z moci Kyjeva a začalo sa povstanie. Nový vládca tvrdo potrestal rebelov a spôsobil im zdrvujúcu porážku. Táto bitka začala početné kampane kniežaťa Igora. Výsledkom ťaženia proti Drevlyanom bolo bezpodmienečné víťazstvo Ruska, ktoré ako víťaz požadovalo od rebelov dodatočnú poctu. Nasledujúce kampane boli zamerané na konfrontáciu s Pechenegmi, ktorí po vytlačení kmeňov Ugorov z Uralu pokračovali v postupe na Západ. Pečenehovia v boji proti Kyjevskej Rusi obsadili dolný tok rieky Dneper, čím zablokovali obchodné príležitosti Ruska, pretože cesta od Varjagov ku Grékom prechádzala cez Dneper. Kampane, ktoré viedol knieža Igor proti Polovtsy, sa uskutočnili so striedavým úspechom.

Kampane do Byzancie

Napriek prebiehajúcej konfrontácii s Polovcami pokračujú nové vojny. V roku 941 Igor vyhlasuje vojnu Byzancii, čím pokračuje v zahraničnej politike svojich predchodcov. Dôvodom novej vojny bolo, že po smrti Olega sa Byzancia považovala za oslobodenú od predchádzajúcich záväzkov a prestala plniť podmienky mierovej zmluvy. Kampaň proti Byzancii bola skutočne vynikajúca. Bolo to prvýkrát, čo taká veľká armáda postupovala na Grékov. Kyjevský vládca vzal so sebou podľa kronikárov asi 10 000 lodí, čo je 5-krát viac ako armáda, s ktorou vyhral Oleg. Ale tentoraz sa Rusom nepodarilo Grékov zaskočiť, podarilo sa im zhromaždiť veľkú armádu a vyhrali prvú bitku na súši. V dôsledku toho sa Rusi rozhodli vyhrať vojnu námornými bitkami. Ale ani to nezabralo. Byzantské lode pomocou špeciálnej zápalnej zmesi začali spaľovať ruské lode ropou. Ruské vojny boli touto zbraňou jednoducho ohromené a vnímali ju ako nebeskú. Armáda sa musela vrátiť do Kyjeva.

O dva roky neskôr, v roku 943, knieža Igor organizuje novú kampaň proti Byzancii. Tentokrát bola armáda ešte väčšia. Okrem ruských jednotiek boli pozvané aj žoldnierske oddiely, ktoré pozostávali z Pečenehov a Varjagov. Vojsko sa presúvalo do Byzancie po mori a po súši. Nové kampane sľubovali, že budú úspešné. Prekvapivý útok však zlyhal. Zástupcom mesta Chersonesos sa podarilo nahlásiť byzantskému cisárovi, že na Konštantínopol postupuje nová veľká ruská armáda. Tentoraz sa Gréci rozhodli vyhnúť bojom a navrhli novú mierovú zmluvu. Kyjevské knieža Igor po porade so svojou družinou prijal podmienky mierovej zmluvy, ktoré boli totožné s podmienkami zmluvy, ktorú podpísali Byzantínci s Olegom. Tým sa skončili byzantské kampane.

Koniec vlády kniežaťa Igora

Podľa záznamov v análoch Igor v novembri 945 zhromaždil tím a presťahoval sa do Drevlyanov, aby zhromaždil hold. Po zhromaždení holdu prepustil väčšinu jednotiek a s malým tímom odišiel do mesta Iskorosten. Účelom tejto návštevy bolo vyžiadať si poctu pre seba osobne. Drevlyanovci boli pobúrení a plánovali vraždu. Po vyzbrojení armády sa vydali smerom k princovi s jeho družinou. Takto došlo k vražde kyjevského vládcu. Jeho telo bolo pochované neďaleko Iskorostenu. Podľa legendy bola vražda mimoriadne brutálna. Ruky a nohy mal priviazané k ohnutým stromom. Potom boli stromy uvoľnené... Tak sa skončila vláda kniežaťa Igora...