Kritériom pravdy v dialektickom materializme je. Nemecká klasická filozofia. Úplné a komplexné pochopenie predmetu

270. Konvencionalizmus chápe pravdu ako...

Dohoda vedcov o výbere najvýhodnejšej a najľahšie použiteľnej vedeckej teórie

2) zhoda poznatkov s objektívnou realitou

3) neprotirečenie, znalosť sebazhody

4) vedomosti užitočné pre človeka

271. Prívrženci považujú všetko, čo je užitočné, za pravdu.

pragmatizmus

2) Marxizmus

3) neotomizmus existencializmus

4) pragmatizmus považuje za pravdu ...

272. Zjavná a spoľahlivá zhoda poznatkov o predmete so samotným predmetom

1) všeobecná platnosť kolektívnych vyhlásení

Vedomosti vedúce k úspešnému konaniu

273. Podľa klasickej pozície je pravda teoretická konštrukcia, ktorá umožňuje dosiahnuť úspech v danej situácii.

1) čo ako také uznáva väčšina

Súlad poznatkov s objektívnou realitou

274. Konečné poznanie určitých aspektov reality je

2) hypotéza

3) relatívna pravda

absolútna pravda

275. Hlavným kritériom pravdy pre dialektický materializmus je...

1) zmyslové zážitky

2) logické konštrukcie

Cvičte

4) samozrejmosť a spoľahlivosť

276. Preháňanie významu absolútnej pravdy je

1) Gnosticizmus

2) agnosticizmus

dogmatizmus

4) skepticizmus

277. Moderný dialektický materialistický výklad pravdy to predpokladá

absolútna pravda neexistuje

Pravda je proces

2) Pravda je vždy subjektívna,

Pravda je neoddeliteľne spojená s objektovo-zmyslovou činnosťou, praxou

4) v poznaní sa treba snažiť o večnú a absolútnu pravdu.

278. Zámerné skreslenie subjektom reality sa vykladá ako..

Klamať.

2) vysvetlenie.

3) klam.

4) fantázia.

279. Poznatky v súčasnosti praxou nepotvrdené alebo nedostatočne logicky podložené sa nazývajú ...

1) klam

2) Spoľahlivý

3) chybné

Hypotetický

280. Neplatí pre formy praxe ako kritérium pravdivosti...

1) ideológia

2) Verejná produkcia

3) Sociálno-politická činnosť

4) vedecká a experimentálna činnosť

281. Opakom pravdy je....

2) pochybnosť

Prelud

282. Relatívne a absolútne pravdy sú...

1) iba rôzne úrovne alebo formy pravdy, rovnaké pojmy

2) formy subjektívnej pravdy

vzájomne sa vylučujúce momenty procesu poznávania

283. Každá relatívna pravda...

Obsahuje zlomok absolútneho

2) je prekážkou absolútnej pravdy

3) identické s absolútnou pravdou

4) nemá nič spoločné s absolútnym

284. Relatívna aj absolútna pravda.

Úplné a komplexné pochopenie predmetu

2) sú objektívne

3) sa môže časom revidovať

4) sú subjektívne

285. Závislosť poznania od podmienok, miesta a času vyjadruje pojem ...

1) absolútnosť "Nepravda"

2) konkrétnosť»abstraktnosť»

286. Filozof argumentujúc, že ​​pravda je zjavením podstatných síl samotnej hmoty, jej samohybnosti, zaujíma stanovisko...

1) Objektívny idealizmus

2) materializmu

3) Subjektívny idealizmus

4) pragmatizmus

287. Nasledujúce rozsudky nesúhlasia s hľadiskom dialektického materializmu v definícii pravdy

Pravda je poznanie potvrdené mýtmi

2) pravda je také poznanie, podľa ktorého vytvárame umelecké diela

Pravda je to, čo jednoducho a ekonomicky opisuje tok ľudskej skúsenosti.

4) pravda je také poznanie, podľa ktorého dosahujeme cieľ.

288 Z dialektického hľadiska

1) pravda je jednota objektívneho a subjektívneho

2) Existujú univerzálne absolútne pravdy

3) Pravda je vždy relatívna

Pravda je jednota

5) relatívne a absolútne

6) pravda je absolútna a omyl je relatívny

289. Medzi objektívne príčiny výskytu chýb vo vede patrí

1) neschopnosť dospieť k pravde

2) Chyby jednotlivých vedcov

3) mnohorozmernosť predmetu poznania

Proces hľadania pravdy spojený s nomináciou

Predpoklady a hypotézy

6) nedokonalosť metód poznávania

Vlastnosti vedeckého poznania

290. Neplatí pre funkcie vedy

1) estetický

2) Vysvetľujúce

3) kognitívne

4) Prediktívne

291. Informácie šírené antropológiou, parapsychológiou, ufológiou sa vzťahujú na poznatky tzv.

1) vedecký

2) kvázi vedecký

3) paravedecký

4) predvedecký

Pseudovedecké poznanie sa vo filozofii nazýva

1) proto-poznanie, ktoré sa v budúcnosti stane vedou, poznatky, ktoré špekulujú o súhrne populárnych teórií

Vedomosti získané v dôsledku odklonu od akceptovaných noriem kognitívneho procesu

3) poznatky, ktoré nespĺňajú kritériá vedeckého charakteru, ale našli si podporu úradov

292. Umenie v akejkoľvek produkcii sa nazývalo v staroveku

1) myslenie

technika

3) Náboženská skúsenosť

293. Netýka sa podstaty vedeckej revolúcie.

1) vytváranie nových výskumných programov

2) budovanie nových teoretických konceptov

Štúdium histórie predmetu

294. Vedecké poznanie sa považuje za najvyššiu kultúrnu hodnotu...

1) dobrovoľnosť

vedeckosť

3) nihilizmus

4) antiscientizmus

295. Verí, že vedecký a technologický pokrok prispieva k rastu etického nihilizmu. .

1) dogmatizmus

2) liberalizmus

antiscietizmus

4) vedeckosť

296. Veda pôsobí ako

1) formy kultúry, ktoré môžu vysvetliť čokoľvek

Duchovná a praktická činnosť zameraná na pochopenie podstaty zákonitostí objektívneho sveta

3) súbor pohľadov na svet a miesto človeka vo svete

Súbor vedomostí nahromadených človekom

297. Charakteristickými znakmi vedeckého poznania sú: systematizácia, dôkazy a tiež ..,

Overiteľnosť

2) večnosť

3) pravda

4) osobný charakter

298. Formálnym rozdielom medzi vedeckou činnosťou a nevedeckou činnosťou je prítomnosť týchto zložiek:

1) vážnosť zámeru vedca

2) výskumný ústav

3) presné zaznamenávanie faktov

V procese poznávania sa poznatky nielen získavajú, ale aj hodnotia. Vedomosti možno hodnotiť z rôznych hľadísk: užitočnosť, dôležitosť, použiteľnosť atď. Hlavné miesto tu zaujíma hodnotenie vedomostí z hľadiska ich pravda alebo nepravda. Otázka pravdy je ústrednou otázkou teórie poznania. Hegel napísal: „Pravda je veľké slovo a ešte väčší čin. Ak sú duch a duša človeka stále zdravé, potom by sa pri zvuku tohto slova mala jeho hruď zdvihnúť vyššie.

Slovo „pravda“ má mnoho významov. Zoberme si otázku, ktorú podľa kresťanskej náuky Pilát položil Kristovi: "Čo je pravda?" V skutočnosti tu možno vidieť dve rôzne otázky: 1) čo znamená pojem pravda vo všeobecnosti a 2) ktoré z niekoľkých učení je pravdivé? Filozofia sa zaujíma hlavne o prvú otázku, zatiaľ čo druhá je zvyčajne položená v nejakej špeciálnej oblasti poznania.

Vo filozofii sa pojem pravdy spravidla vzťahuje na poznanie, súdy, pojmy. Ale chápanie pravdy je v rôznych filozofických smeroch odlišné.

V objektívnom idealizme a náboženstvo sa pravda chápe ako niekt myšlienka mimo človeka. Náboženstvo hovorí o pravde zjavenia. Sú to akési myšlienky, pokyny, normy ľudského správania, pochádzajúce od božstva. Vec možno nazvať aj pravdou, ak zodpovedá myšlienke. Skutočný priateľ je ten, kto zodpovedá pojmu priateľ (Hegel).

Subjektívny idealizmus spája pravdu s vlastnosťami a štruktúrou ľudského vedomia, interpretuje pravdu ako „ekonómiu myslenia“, konzistenciu poznania, proces myslenia vedúci k užitočným výsledkom atď.

V materializme pojem pravdy sa nevzťahuje na žiadne veci, javy objektívneho sveta, ale na poznatky o týchto predmetoch, javoch. Základy materialistického chápania pravdy položil Aristoteles; pokladajúc pravdu nie za vlastnosť vecí, ale za vlastnosť reprezentácií a úsudkov, definoval pravdivosť určitých úsudkov ako ich zhodu s realitou. Tento pohľad sa nazýva klasická teória pravdy. Zdieľali ho mnohí filozofi (vo filozofii modernej doby – Holbach, Feuerbach, Marx atď.).

Lenin nazýva objektívnu pravdu „obsahom poznania, ktoré nezávisí od subjektu, t. j. nezávisí ani od človeka, ani od ľudstva“. Ako sa vedomostná pravda prejavuje v subjektívnej podobe, to formuluje človek, ale pojem pravda charakterizuje poznanie nie z hľadiska subjektívna forma, ale z hľadiska ich objektívneho obsahu. A obsah pravdy neurčujú subjektívne vôle ľudí, ale tie vlastnosti a vzťahy objektívneho sveta, ktoré sa odrážajú v poznaní. objektívna pravda je obsah ľudského poznania, ktorý zodpovedá objektívnemu svetu.

Objektívna pravda je nezávislá od človeka a ľudstva v tom zmysle, že nezávisí od svojvôle ľudí, od ich subjektívnych túžob a motívov. Nepravdivé tvrdenia nezodpovedajú realite, pretože závisia od svojvôle toho, kto ich vymyslel a šíri. Keďže človek objektívnemu svetu nediktuje svoje výroky, ale naopak svoje úsudky, obsah svojich úsudkov čerpá z objektívneho sveta, vyjadruje pravdu.

Keď už hovoríme o falošnom, treba rozlišovať úmyselné klamstvá A klam. Prvý nastáva vtedy, keď si človek uvedomí, že jeho tvrdenie nezodpovedá realite, ale potvrdí ho ako pravdivé; chybujúci prijíma nepravdu za pravdu. Zámerné klamstvo aj blud sú si podobné v tom, že nezodpovedajú predmetom.

Vedomosti môžu zodpovedať objektu, ktorý sa v nich odráža, s rôznym stupňom úplnosti a presnosti. Hoci ľudstvo s každou generáciou hlbšie a plnšie odráža hmotný svet a seba samého, nemá zmysel hovoriť o „dopĺňaní“ poznania. Ľudské poznanie je v každom okamihu obmedzené, približne správne odráža realitu. Toto obmedzenie je spôsobené úrovňou rozvoja praxe. znalosti ľudí, ktoré v podstate adekvátne odrážajú svet a v procese rozvoja praxe sa špecifikuje, prehĺbená, konkretizovaná, nazývaná relatívnou pravdou. Na druhej strane pravdivé poznanie vždy obsahuje prvky presného, ​​absolútne správneho poznania, ktoré sa zvyčajne nazýva absolútna pravda. absolútna pravda sú výsledky poznania jednotlivých aspektov skúmaných objektov (napríklad formou konštatovania faktov: „Telesá sa skladajú z atómov“, „Strana trojuholníka je menšia ako súčet ostatných dvoch strán“ , atď.), potom obsah poznania, ktorý sa zachováva v procese ďalšieho poznávania. Absolútna pravda sa chápe aj v zmysle úplného poznania sveta (ktoré v skutočnosti nie je nikdy dosiahnuteľné).

Pravda je proces, ktorý prechádza od menej presných a úplných znalostí k presnejším a úplnejším znalostiam. Tento proces - pohyb k absolútnej pravde prostredníctvom relatívnych. Prvky presného poznania sú prítomné v každej relatívnej pravde. Na ceste pohybu k objektívnej pravde koexistuje pravda s klamom, ilúziou, fantáziou; relatívne premenlivé, približné znalosti - s ustálenými, presnými, absolútnymi.

Nemali by sme si myslieť, že objektívna, relatívna a absolútna pravda sú samostatne existujúce pravdy. Pravda je jedna. Každá objektívna pravda obsahuje relatívny aj absolútny moment. Naše vedomosti sú relatívne aj absolútne.

K charakteristike pravdy treba pridať znak konkrétnosti pravdy. Každá myšlienka, každá teória sa musí posudzovať v určitých podmienkach, v rámci určitej tematickej oblasti, v určitom jazyku, v určitom kontexte. Neexistuje žiadna abstraktná pravda, pravda je vždy konkrétna. Vezmime si napríklad atomistickú koncepciu minulosti. V podstate obsahuje pravdu: hmotné telá sa skutočne skladajú z atómov a atómy sú nedeliteľné. Ak však nenaznačíme, že hovoríme o určitých podmienkach, predpokladáme, že atómy sú vždy nedeliteľné, tak sa pomýlime, porušíme princíp konkrétnosti pravdy.

Dialektické chápanie pravdy si vyžaduje odmietnutie dogmatického, metafyzického štýlu myslenia, ktorý absolutizuje poznané. Nedá sa predpokladať, že existujú myšlienky, ktoré sa raz a navždy nemenia, teórie, ktoré sú vhodné v každej dobe, vo všetkých prípadoch života. Dialektika je však proti relativizmu, ktorý, keď sa postaví proti absolútnu v pravde, nakoniec dôjde k popretiu objektívnej pravdy vo všeobecnosti, vyhlási akúkoľvek pravdu za podmienenú, vyhlási akékoľvek úsudky za rovnako prijateľné. Odtiaľ vedie cesta ku skepticizmu a agnosticizmu.

Ak chcete zistiť pravdivosť poznania, musíte použiť určité kritérium pravdy, spôsob testovania a zdôvodňovania vedomostí. Ako sa filozofia vyvíjala, bolo navrhnutých množstvo kritérií pre pravdu.

Descartes navrhol jasnosť a dôkazy ako kritérium pravdy. Ak je niečo jasné a zrejmé, potom je to pravda. Teda 2 + 2=4 je tak jasné a zrejmé, že to nikto nepopiera ako pravdivé. Viacerí filozofi vidia kritérium pravdy vo všeobecnej platnosti. Z hľadiska tohto kritéria je pravdou to, s čím všetci ľudia (alebo prevažná väčšina) súhlasia, čo platí všeobecne. Mach navrhol „ekonomiku myslenia“ ako kritérium pravdy.Čo je jednoduché, čo je ekonomické, to je pravda. Pragmatizmus navrhol toto kritérium: pravdivé je to, čo je užitočné, prospešné pre ľudí. Ako kritérium pravdivosti bola navrhnutá vnútorná súdržnosť myšlienok, ich hodnota atď.. Je ľahké vidieť, že všetky tieto kritériá trpia. subjektivizmus.

Dialekticko-materialistická filozofia nepopiera dôležitosť jasnosti myšlienok, ich koherencie atď., ale nemožno ich uznať ako základné kritériá pravdy. Treba nájsť objektívne kritérium. A taký je prax.

Celý proces učenia je založený na praxi, začína a končí ňou. Vedomosti sa nezískavajú na to, aby sme ležali mŕtvou váhou. Vedomosti sa oživujú, objektivizujú. Prirodzene, nie každá myšlienka sa dá „objektivizovať“, ale len pravdivá. Cvičenie je kritériom pravdy, pretože v materiálnej činnosti sú myslenie na predmet a pôsobenie naň spojené a korelované.

Prax ako kritérium pravdy si protirečí: je absolútna aj relatívna. Absolútnosť praxe ako kritéria pravdy spočíva v tom, že práve prax poskytuje rozhodujúcu skúšku pravdivosti poznania a za touto skúškou nie je žiadna iná skúška. Prax je zároveň relatívna, pretože dokazuje pravdivosť vedomostí pre konkrétnu oblasť, za určitých podmienok a s určitou presnosťou. Prax sa historicky vyvíja a je v každom okamihu obmedzená. Ale pri všetkej relativite praxe, ak v určitom štádiu vývoja poznania potvrdila nejakú myšlienku, potom obsahuje objektívnu pravdu. Aj keď je tento názor následne revidovaný, zrnko pravdy v ňom obsiahnuté zostáva.

Pravda je obsah poznania, ktorý primerane odráža realitu; primeranosť odrazu sa overuje praxou.

Okamžitý cieľ poznanie je chápanie pravdy, ale keďže proces poznania je zložitý proces približovania obrazu v myslení k objektu,

toľko dialekticko-materialistické chápanie pravdy

Zahŕňame niekoľko aspektov jeho zváženia. Presnejšie povedané, pravda by mala byť považovaná za určitú epistemologický systém. Teória pravdy sa javí ako systém vzájomne súvisiacich kategórií. Najdôležitejším pojmom teórie pravdy je „objektivita pravdy“. Chápe sa to ako podmienenosť obsahu poznania subjektom poznania. objektívna pravda nazývajú taký obsah poznania, ktorý nezávisí od poznávajúceho subjektu („človek a ľudstvo“). Napríklad výrok „Zem sa otáča okolo svojej osi“.

Objektivita pravdy je najpodstatnejšou vlastnosťou pravdy. Vedomosti sú zmysluplné (hodnotné) len vtedy, keď obsahujú objektívny obsah. V.G. Belinsky napísal: "Presviedčanie by malo byť drahé len preto, že je pravdivé, a už vôbec nie preto, že je naše." Pri zdôrazňovaní objektivity pravdy by sme však nemali zabúdať, že ako spôsob osvojenia si reality človekom pravda je subjektívna.

Dialekticko-materialistická doktrína pravdy sa od formulovania tejto otázky zásadne líši nielen idealistami, ale aj predmarxistickými materialistami, ktorí nerozumeli dialektike poznania. Po uznaní objektívnej pravdy vyvstáva nová otázka: môžu ľudské predstavy vyjadrovať objektívnu pravdu naraz, v celom rozsahu, absolútne, alebo len približne, relatívne? Hegel napísal: „Pravda nie je razená minca, ktorá

možno dať hotové a v rovnakej forme ukryté vo vrecku “(Hegel G. Soch. - M .; L., 1929-1937. T. 4. S. 20).

Pochopenie pravdivého poznania – vnútorne kontroverzný proces spojené s neustálym prekonávaním bludov. Poznávanie je proces pohybu od obmedzeného, ​​približného poznania k stále hlbšiemu a všeobecnejšiemu poznaniu.

schuschy. Na rozdieloch stupňa úplnosti odrazu vlastné rôznym štádiám formovania a vývoja poznania, vychádza z rozlišovania medzi relatívnymi a absolútnymi pravdami, ako aj z chápania poznania ako dialektického pohybu od relatívnych právd k absolútnej pravde ako najúplnejšej a najpresnejšej reprodukcii sveta.

Relatívna pravda je približná zhoda poznania s predmetom. Relativita pravdy je spôsobená nasledujúcimi faktormi: (1) subjektivita foriem reflexie (činov ľudskej psychiky); (2) približný (obmedzený) charakter všetkých vedomostí; (3) obmedzená oblasť reflexie v konkrétnych aktoch poznania;

(4) vplyv na reflexiu ideológie; (5) závislosť pravdivosti úsudkov od typu a štruktúry jazyka teórie;

(6) obmedzená úroveň praxe. Príkladom relatívnej pravdy je výrok „Súčet vnútorných uhlov trojuholníka je 180˚“, keďže je pravdivý iba v euklidovskej geometrii.

absolútna pravda charakterizuje poznatky z hľadiska ich stálosti, úplnosti a nevyvrátiteľnosti. V dialekticko-materialistickej epistemológii sa pojem „absolútna pravda“ používa v tri rôzne zmysly: (1) ako úplné a vyčerpávajúce poznanie všetkého, čo bolo, je a bude; (2) objektívny obsah vedomostí ako súčasť relatívnych vedomostí; (3) takzvané „večné“ pravdy, teda pravdy konkrétnej skutočnosti. Napríklad "Napoleon zomrel 5. mája 1821", "Belinsky - 26. mája 1848".

Jednota teórie a praxe, vedomostí a činnosti nachádza vyjadrenie v princípe konkrétnosti pravdy. Konkrétnosť pravdy- ide o vlastnosť pravdy, založenú na úplnosti reflexie a s prihliadnutím na špecifické podmienky existencie a poznania predmetu v súvislosti s praktickými potrebami.

3. Prax ako kritérium pravdy

IN dialektický materialistický epistemológia spoločnosti

vojensko-historická prax pôsobí ako kritérium pravdivosti

nás, pretože ako materiálna činnosť ľudí má dôstojnosť bezprostrednej reality. Cvičenie spája a koreluje objekt a činnosť, ktorá sa vykonáva v súlade s myšlienkou naň. Práve v praxi sa prejavuje realita a sila nášho myslenia. Nie je náhoda, že Karl Marx poznamenal: „Otázka, či ľudské myslenie má objektívnu pravdu, vôbec nie je otázkou teórie, ale praktickou otázkou“ (Marx K., Engels F. Soch. 2. vyd. T. 3. S. 1). Friedrich Engels je ešte presvedčivejší: „... správnosť nášho chápania daného prírodného javu môžeme dokázať tak, že ho sami vyprodukujeme, povoláme z jeho podmienok, prinútime ho slúžiť aj našim cieľom...“ (Marx K. ., Engels F. Soch. 2. vydanie T. 21. S. 284). Prax je absolútnym (v zmysle, že je základným) aj relatívnym kritériom pravdy. Prax ako základné kritérium pravdy nám umožňuje bojovať idealizmus a agnosticizmus. Prax je relatívne kritérium, keďže má konkrétny historický charakter. A to nedovoľuje, aby sa naše vedomosti zmenili na „absolútne“. Prax je v tomto prípade namierená proti dogmatizmu. Zároveň, keď sa poznatky (teória) rozchádzajú od

prax, človek musí byť kritický nielen k vedomostiam,

ale aj cvičiť.

Prax nie je len istým kritériom pravdivosti, ale aj kritérium istoty poznaním a poznaním. Práve ona im dáva istotu. Korelácia pojmov, poznatkov s praxou ich napĺňa konkrétnym obsahom a stanovuje limity účtovníctva v princípe nekonečného spojenia poznateľného predmetu s inými predmetmi. A v medziach stanovených praxou (úroveň jej rozvoja, praktické potreby a úlohy) sa zhoda poznatkov s realitou stáva celkom jednoznačnou a môže byť v tomto zmysle vyčerpávajúca. V opačnom prípade zostaneme na pozíciách absolútny relativizmus a nebudeme schopní vyriešiť ani jednoduchú kognitívnu úlohu každodenného života, ako je vtip „Koľko palivového dreva potrebujete na zimu?“. Filozofický význam tohto vtipu sa dá ľahko zachytiť z jeho obsahu. Jeden mladý muž, od prírody obyvateľ mesta, sa presťahoval na vidiek a rozhodol sa u svojho vidieckeho priateľa overiť, koľko dreva treba na zimu? Priateľ mal nielen svetské skúsenosti z dedinského života, ale aj humor, a tak na otázku odpovedal otázkou:

- Záleží na akej chate? Mesto vysvetlilo čo. Prvý sa znova opýtal:

- Záleží na koľkých rúrach? Druhý odpovedal koľko. Opäť prišla otázka:

- Záleží aké palivové drevo?

- Breza, - povedalo mesto.

- Záleží aká je zima? - hádal sa dedinčan.

A dialóg pokračoval. A dalo by sa pokračovať donekonečna.

Pravda je zhoda predstáv alebo tvrdení so skutočným stavom vecí, teda zhoda nášho poznania so skutočnosťou. Realita v tejto definícii je chápaná veľmi široko:

• a) objektívna realita (vonkajší svet);
• b) subjektívna realita (vnútorný duchovný svet);

Podľa klasickej koncepcie je pravda poznanie zodpovedajúce skutočnosti. Z hľadiska tohto prístupu je hlavnou vlastnosťou pravdy objektivita – nezávislosť od človeka. Napríklad Aristoteles definoval pravdu ako zhodu poznania s predmetmi (teória korešpondencie).

Podľa koherentnej teórie je pravda poznanie konzistentné s existujúcimi teóriami (Hegel).

Z hľadiska pragmatizmu je pravda poznanie vedúce k úspešnému konaniu. Kritériom pravdivosti je užitočnosť, efektívnosť (C. Pierce, W. James, D. Dewey).

Podľa konvencionalizmu je pravda výsledkom dohody medzi vedcami o výbere najvýhodnejšej a najľahšie použiteľnej vedeckej teórie (A. Poincaré).

Dialekticko-materialistický koncept pravdy dopĺňa a rozvíja klasický koncept. Zahŕňa predstavy o objektívnej pravde, absolútnej a relatívnej pravde, o konkrétnosti pravdy.

Objektívna pravda je obsah nášho poznania, ktorý nezávisí od vôle a vedomia ľudí a ktorý primerane odráža predmety a javy reality.

Objektívna pravda zahŕňa absolútnu a relatívnu pravdu.

Absolútna pravda je 1) úplná, vyčerpávajúca znalosť sveta; 2) prvky vedomostí, ktoré nepodliehajú zmenám a zdokonaľovaniu v budúcnosti.

Relatívna pravda - 1) neúplné, nevyčerpávajúce poznatky o svete, 2) prvky poznania, ktoré sa budú ďalej spresňovať a rozvíjať.

Klasická koncepcia pravdy narazila na značné ťažkosti.

Prvá ťažkosť súvisí s konceptom reality. Aby sme mohli porovnať poznatky s realitou, musíme si byť istí ich autentickosťou. Neexistuje však žiadna istota, pretože naše poznatky neporovnávame so samotnou realitou, ale s naším vnímaním. Naše vnemy, vytvorené obrazy nemôžu byť nezávislé od našich kognitívnych schopností. Kruh je uzavretý.

Druhá ťažkosť súvisí s potrebou objasniť samotný pojem „korešpondencia“. Vzťah medzi myšlienkou a realitou totiž nie je len korešpondencia. Myšlienka, obraz nie je kópiou reality, ale komplexným ideálnym útvarom, ktorý má viacúrovňovú štruktúru. V skutočnosti porovnávame poznatky s faktami, ale samotné fakty sú vyjadrené aj vo výrokoch. Preto stanovujeme iba zhodu niektorých vyhlásení s inými.

Tretí problém spôsobujú problémy s konformitou ako takou. A čo výroky ako „všetko má svoj dôvod“, „energia sa neničí“? S akými konkrétnymi predmetmi alebo faktami môžu tieto tvrdenia súvisieť, ak sa vzťahujú na všetko na svete?

Štvrtý problém súvisí s existenciou pluralizmu právd. Napríklad človek študuje vedy: biológiu, medicínu, antropológiu, sociológiu, ekonómiu, etiku atď. Každá z nich dáva svoje vlastné poznatky o človeku, ktoré nemožno spájať do jedného celku ani uprednostňovať pred druhým.

Ťažkosti klasického konceptu sú ešte zreteľnejšie na pozadí logických paradoxov, ktoré sa v ňom nachádzajú. Napríklad paradox klamára. Ak o sebe klamár tvrdí: „Klamem,“ opisuje fakt svojho neúprimného správania. Zároveň je jeho tvrdenie spoľahlivé, teda pravdivé. Preto je klamár slušný človek, pretože hovorí pravdu.

Riešenie: Z hľadiska dialektického materializmu sú hlavné formy pravdy absolútna a relatívna. Absolútna pravda sa chápe ako úplné, vyčerpávajúce poznanie o predmete, ktoré sa považuje za cieľ poznania. Špecifické výdobytky vedy sa hodnotia ako relatívne pravdy – neúplná znalosť predmetu.

8. „Pravda je dohoda,“ verili predstavitelia ...

9. Filozofické učenie, podľa ktorého existuje poznanie získané človekom pred skúsenosťou a nezávisle od nej, sa nazýva ...

10. Úplné vyčerpávajúce poznanie, ktoré je totožné so svojím predmetom a nemožno ho vyvrátiť ďalším vývojom poznania, sa chápe ako _____________ pravda.

11. Z hľadiska pragmatizmu je hlavným kritériom pravdivosti ...

Riešenie:„Pravda je poznanie, ktoré prispieva k tvorivej sebarealizácii jednotlivca,“ verili predstavitelia existencializmu. Existenciálna realita zahŕňa duchovné a životné hodnoty ľudí, ako sú ideály dobra, spravodlivosti, krásy, pocity lásky, priateľstva, ale aj duchovný svet človeka.

13. Hlavným kritériom pravdy z hľadiska dialektického materializmu je ...

Riešenie: Hlavným kritériom pravdy je z pohľadu dialektického materializmu prax. Prax je chápaná ako cieľavedomá, subjektovo-zmyslová činnosť človeka na pretváranie hmotných systémov a seba samého.

14. Zámerné zavádzanie vedome nesprávnych myšlienok do pravdy sa nazýva ...

15. Výsledky konkrétnych vied, neúplné poznatky o predmete sa chápu ako ____________ pravda.

Riešenie: Výsledky konkrétnych vied, neúplné poznatky o predmete sa chápu ako relatívna pravda. Relatívna pravda je obsahovo objektívna a vylučuje omyl a nepravdu. Klasická mechanika sa teda pred objavením sa teórie relativity považovala za pravdivú v istom absolútnom zmysle. Neskôr sa ukázalo, že bez obmedzení to už nemožno považovať za pravdivé.

Riešenie: Autorom diela „Pravda a metóda“ je H.-G. Gadamer je nemecký filozof, zakladateľ filozofickej hermeneutiky. Ľudské poznanie je podľa Gadamera „nemetodické“, navyše vedecký a teoretický vývoj reality je len jednou z možností vzťahu človeka k svetu. Gadamerovo dielo v istom zmysle pokračuje v „rehabilitácii“ humanitných vied („vedy o duchu“ siahajúce až do nemeckého romantizmu), ktorú začal koncom 19. storočia W. Dilthey.