Keď sa Lužkov stal starostom. Kde teraz žije Lužkov? Čo robí? Začiatok Lužkovovej politickej kariéry

Kde Lužkov teraz žije, možno povedať so 100% istotou. Ohrdnutý starosta po odstúpení žil nejaký čas v Rakúsku, potom v Anglicku, no je zjavné, že ho to neodolateľne ťahalo do vlasti. Najprv žil v regióne Kaluga a mal včelín, ale jeho duša si zjavne žiadala viac. Bývalý starosta nemohol len chovať včely a pumpovať med a čoskoro sa presťahoval do Kaliningradskej oblasti, kde bolo viac priestoru pre jeho povahu.

Kde teraz žije Jurij Michajlovič Lužkov?

Jurij Michajlovič sa po svojej rezignácii po troch rokoch cestovania do zahraničia vrátil do Ruska a našiel schátraný žrebčín v Kaliningradskej oblasti. Toto staré nemecké zariadenie bolo zničené začiatkom 90-tych rokov, ale Elena Baturina (manželka bývalého starostu), ktorá svojho času stála na čele Ruskej jazdeckej federácie, videla v tomto závode potenciál. Rodina Lužkovcov odkúpila 87 % akcií žrebčína Weedern a začala ho obnovovať.

Päťtisíc hektárov pôdy zaberá žrebčín, ovčín, maštale a polia, kde Jurij Michajlovič chová plemenné športové kone a slávne ovce „Romanovského“.

Musím povedať, že Weedern nie je len žrebčín. Ide o celý majetok starej pruskej rodiny a posledná milenka Anna von Zitzevitz ho opustila až v roku 1946. Asi pred desiatimi rokmi prišla do svojho rodinného hniezda a napriek smútku bola úprimne rada, že panstvo žije a funguje. Bývalý starosta neprestaval všetko, ale ujal sa rekonštrukcie a obnovy bývalého vzhľadu usadlosti. Podarilo sa mu už získať štatút chovného reprodukcie hannoverských koní, a to je pomerne prestížny titul.

Agrokomplex "Weedern" rastie a Jurij Mikhailovič každý rok ovláda nové smery. Teraz sa na poliach Agrokomplexu pestuje repka, pohánka a pšenica. Za volant kombajnu si často sadá aj sám majiteľ a pracuje na rovnakej úrovni ako ostatní operátori kombajnov.

V Agrokomplexe vládne „suchý zákon“, ale to nie je to, čo pracovníkov dráždi. Lužkov, ako hovoria jeho zamestnanci, má „šidlo na jednom mieste“. Neposedí ani sekundu a neustále niečo robí, neustále všetko kontroluje a všetkých poháňa. Hoci jazdí služobne a platí dobrý plat, čo dáva zamestnancov do súladu s jeho šéfom.

Pred pár rokmi sa exstarosta rozhodol začať s výrobou syra. Chovné dojnice boli zakúpené v Nemecku, vybavenie v Slovinsku a registrovaná ochranná známka "Honey Meadows". Pre vzorku bola uvoľnená dávka syra „Adyghe“, čo sa týka brie, hermelínu atď., až po parmezán.

Obyvatelia regiónu reagovali so súhlasom na túto iniciatívu Jurija Michajloviča, pretože jeho výrobky sa predávajú v obchodoch za sociálne ceny a sú vysokej kvality. Objemy zatiaľ neumožňujú prekročiť oblasť, ale nateraz to stačí.

Úspech lužkovskej ekonomiky sa vysvetľuje nielen usilovnosťou, ale aj vedeckým prístupom k podnikaniu. Jurij Michajlovič pozorne študuje skúsenosti zahraničných kolegov a chápe, že ak Nemci dostanú 10 ton sena na hektár a v Rusku je priemer 3 tony, tak tu niečo nie je v poriadku.

Bývalý úradník vlastnými rukami opravuje a dokonca robí zmeny na zariadení, čím sa stáva produktívnejším, čo pracovníkov veľmi prekvapuje.

Hanobený starosta sa prestal hanbiť, keď mu 21. septembra 2016 prezident Ruskej federácie V. Putin udelil vyznamenanie Za zásluhy o vlasť IV stupňa „za aktívnu sociálnu prácu“. Toto ocenenie dalo bývalému politikovi nový impulz a otvorilo nové perspektívy rozvoja. Jurij Michajlovič verí, že sa veľa naučil a môže poskytnúť praktické rady agropriemyselníkom na základe osobných skúseností.

Lužkov, ktorý zostal bez pozície a stal sa farmárom, začal lepšie chápať problémy bežných občanov, malých podnikateľov a farmárov. Po vybudovaní cesty k svojmu žrebčínu na vlastné náklady sa dlho stretával s miestnymi úradníkmi, ktorí nedali povolenie na uvedenie do prevádzky, pričom našli chybu v maličkostiach. To Lužkova pobaví a zarmúti. Veď postavil stovky kilometrov ciest a teraz nemôže zlegalizovať 300 metrov.

Lužkova manželka Elena Baturina nezdieľa túžbu svojho manžela po farmárčení a považuje to za „hobby“. Neustále žije v Londýne, z času na čas navštevuje svojho manžela a dáva peniaze na jeho nové projekty. Jurij Michajlovič zásadne neberie bankové úvery, pretože ich považuje za vydieračské.

Teraz je Yury Lužkov spokojný so svojím životom, aj keď sa niekedy cíti naštvaný v súvislosti so svojou minulosťou. Na odpor k nespravodlivosti voči nemu sa zabudne, až keď sadne za volant traktora alebo obíde svoj majetok.

Tu vidí výsledky svojej práce a teší sa, že sa to všetko objavilo práve vďaka jeho práci. Tento rok bude mať Jurij Michajlovič 82 rokov, ale nechystá sa odísť do dôchodku a vyliezť na sporák. Má príliš veľa práce, príliš veľa práce.

Mimochodom, prvým hotelom Baturina bol Grand Tirolia Hotel, postavený v roku 2009 v rakúskom Kitzbüheli v hodnote asi 40 miliónov eur. V Kitzbüheli sa nachádza sídlo Eleny Nikolaevnej. Celkovo má v úmysle do konca roka 2015 vlastniť na kontinente 14 hotelov.

V hoteli Grand Tirolia sa raz za 12 mesiacov konajú tradičné ceny Laureus. Často sa o nej hovorí ako o „Oscaroch“ medzinárodnej športovej žurnalistiky.

"Emigrant" Lužkov

Bývalý starosta a jeho manželka, ktorá kedysi stála na čele krajinského jazdeckého zväzu, tam vytvorili na základe nemeckého žrebčína, ktorý sa zrútil v 90. rokoch a chovajú športové kone, skutočný dobytčí komplex. A pestujú aj romanovské ovce, preslávené selektívnou vlnou. Vo Veľkej vlasteneckej vojne sa z tejto vlny šili veľmi teplé a odolné vojenské krátke kožuchy.

To znamená, že manželka Jurija Michajloviča investuje iba do projektu svojho manžela, ktorý nie je ani zďaleka ziskový. Ale samotný Lužkov nielenže organizuje a riadi veľmi zložitý poľnohospodársky proces na piatich tisíckach hektárov a za účasti sto ľudí, ale sa na ňom aj aktívne podieľa – na čele nemeckého kombajnu. A je veľmi hrdý na to, že bol zaradený ako zahraničný člen do Zväzu anglických chovateľov oviec.

Dcéry: z Moskovskej štátnej univerzity na UCL

Elena Lužková začala súbežne so štúdiom podnikať. V hlavnom meste Slovenska v Bratislave vytvorila spoločnosť Alener, ktorá sa zaoberá parfumami a kozmetikou.

Lužkov starší však podľa vlastných slov nemieni kontrolovať život a štúdium svojich dcér. Rovnako ako pochopenie smutného faktu, že jeho manželka je často nútená navštíviť a dokonca žiť v Londýne, a nie vedľa neho.

rodina

otec, Michail Andrejevič, sa narodil v dedine Molodoy Tud (teraz okres Oleninsky v regióne Tver); v roku 1928 sa presťahoval do Moskvy a zamestnal sa v ropnom sklade. matka: Anna Petrovna- rodák z obce (dnes - obce) Kalegino.

S prvou manželkou Alevtinou sa rozviedol ešte v študentských časoch, manželstvo bolo bezdetné.

Druhá manželka Marina Lužková(ne Bašilovej, dcéra významnej straníckej a ekonomickej osobnosti Michail Bašilov) zomrel v roku 1989 na rakovinu. Mali dvoch synov - Alexandra a Michaila.

tretia manželka, Elena Nikolaevna Baturina– spolumajiteľ (spolu s bratom Victorom) a generálny riaditeľ CJSC "Inteko". Baturina vlastní aj niekoľko firiem, najmä stavebných spoločností, ktoré pracujú na obecných zákazkách. Pod kontrolou "Inteko" je významná časť ekonomiky Moskvy.

V roku 1991 sa oženili s Baturinou. V druhom manželstve má Lužkov dve dcéry - Elenu a Olgu.

Životopis

Jurij Michajlovič prežil detstvo a mladosť v meste Konotop(Ukrajinská SSR) s babičkou sa po ukončení sedemročného plánu vrátil do Moskvy.

Posledné tri roky (ročníky 8-10) Jurij Lužkov študoval na škole č. 1259 (vtedy - č. 529).

V roku 1953 Lužkov absolvoval strednú školu.

V roku 1954 pracoval v prvom študentskom oddelení, ovládol panenské krajiny v Kazachstane (spolu s A. P. Vladislavlev).

Absolvoval Ústav petrochemického a plynárenského priemyslu pomenovaný po Gubkin. Počas štúdia na inštitúte sa Lužkov aktívne zapájal do práce Komsomolu a organizoval verejné podujatia.

V tej istej skupine s Lužkovom študovalo dievča z bohatej rodiny Marina Bashilova. Jej otec bol šéfom v ropnom priemysle. V piatom ročníku hrali svadbu a usadili sa s ňou v samostatnom byte s vysokými stropmi.

1958 - 1964 Lužkov bol výskumník, vedúci skupiny, zástupca vedúceho laboratória Výskumný ústav plastov. V tom čase bolo toto odvetvie novodobé, čisto aplikované a univerzálne vo vzťahu k mnohým odvetviam sovietskeho hospodárstva. Jeho nepochybnou výhodou je možnosť získať najširšie spojenie medzi metropolitnými " elita druhého stupňa„- v skutočnosti personál, ktorý technicky obsluhuje vývoj samotnej vedeckej elity.

1964 - 1974 - bol vedúcim katedry.

1968 - vstúpil Lužkov CPSU, ktorej členom bol do roku 1991, kým sa to nestalo obscénne.

V roku 1973 Lužkov prestal piť po vážnom infarkte.

1974 - 1980 - bol riaditeľom experimentálnej konštrukčnej kancelárie automatizácie Ministerstvo chemického priemyslu ZSSR.

V roku 1975 bol zvolený za poslanca ľudu Babushkinsky okresná rada v Moskve.

Od roku 1977 do roku 1991 - zástupca Mestská rada v Moskve.

1980 - 1986 Lužkov bol generálnym riaditeľom NPO "Neftechim-avtomatika". V "Chimavtomatika" bol Lužkov nazývaný "Duce" za chrbtom. Nielen pre nejakú vonkajšiu podobnosť s Mussolinim, ale aj pre určitý štýl vedenia.

1986 - 1987 Lužkov bol vedúcim Katedry vedy a techniky, členom kolégia Ministerstva chemického priemyslu ZSSR.

1987 - 1990 - Lužkov bol prvým podpredsedom výkonného výboru mestskej rady v Moskve a súčasne predsedom agropriemyselného výboru mesta Moskva.

V roku 1987 z iniciatívy nového prvého tajomníka CPSU MGK Boris Jeľcin, ktorý si vybral nových zamestnancov, bol vymenovaný za prvého podpredsedu Výkonný výbor mesta Moskva. Lužkov sa zároveň stal predsedom agro-priemyselného výboru mesta Moskva a viedol mestskú komisiu pre družstevnú a individuálnu pracovnú činnosť. Tajomníkom tejto komisie bol Elena Baturina.

ako náčelník Mosagroprom sa dostala do konfliktu s Literaturnaya Gazeta pre uverejnenie článku o nevhodnej kvalite údenín vyrábaných v Moskovskom mäsokombináte. Podal žalobu na Litgazetu, zakázal vstup novinárom a obchodným inšpektorom do všetkých podnikov vyrábajúcich potravinárske výrobky, ale po zverejnení jeho tvrdenia v novinách a listoch čitateľov na podporu autora článku stiahol súdny spor.

V apríli 1990, pred prvým zasadnutím novozvolenej demokratickej rady Moskvy, sa stal úradujúcim predsedom výkonného výboru mesta Moskva v dôsledku odstúpenia posledného komunistického predsedu výkonného výboru. Valeria Saykina. Nový predseda Moskovskej rady Gavriil Popov na odporúčanie Jeľcina nominoval Lužkova na post predsedu výkonného výboru mesta Moskva.

V roku 1991 sa Lužkov ožení s Baturinou. Z tohto dôvodu mal konflikt so svojím najstarším synom Michailom (vyštudoval Saratovskú vojenskú školu), podrobnosti o ňom nie sú známe.

Čestný profesor Ruskej akadémie vied, Moskovskej štátnej univerzity, Akadémie práce a sociálnych vzťahov, množstva domácich a zahraničných univerzít, akademik množstva ruských akadémií.

Jurij Lužkov napísal viac ako 200 publikácií vrátane kníh o problémoch sociálneho a ekonomického rozvoja Ruska. Má patenty na viac ako 50 rôznych vynálezov. Bol vyznamenaný Radom Lenina, Čestou, „Za vojenské zásluhy“, Červeným praporom práce, „Za zásluhy o vlasť“ I, II, III. Je laureátom Štátnych cien ZSSR a Ruskej federácie.

politika

V lete až na jeseň roku 1990 sa Lužkov pokúsil aktívne implementovať uznesenie Moskovskej rady podpísanú Popovom o zavedení obchodu s tovarom pomocou pasov s povolením na pobyt v Moskve a „vizitkami kupujúceho“, čo vyvolalo odvetné opatrenia z regiónov. susedná Moskva, ktorá prestala dodávať potraviny do Moskvy.

V júni 1991, pri prvých voľbách starostu Moskvy, bol Lužkov zvolený za viceprimátora Moskvy, Gavriil Popov bol zvolený za starostu Moskvy.

V júli 1991 sa Lužkov stal predsedom vlády Moskvy, ktorá bola vytvorená, aby nahradila výkonný výbor mesta Moskva.

1991 - 1992 - bol viceprimátorom a premiérom moskovskej vlády.

Počas udalostí v auguste 1991 sa Lužkov aktívne podieľal na obranných aktivitách Biely dom spolu so svojou tehotnou manželkou. Bol to Lužkov, ktorý sa stal centrom praktických akcií na obranu Bieleho domu, keď zhromaždil zdroje moskovských dopravných organizácií, bankovníctva a „neformálnych“ štruktúr do jednej päste. Lužkov zároveň podľa ubezpečení niektorých opozičných publikácií porovnával svoju náklonnosť k Jeľcinovi s láskou k vlastnej manželke a Moskve.

Medzitým počas pokusu o štátny prevrat GKChP ráno 19. augusta 1991 prvý tajomník Moskovského mestského výboru KSSZ Jurij Prokofiev telefonicky ponúkol Lužkovovi spoluprácu, ktorú však tvrdo odmietol. Udalosti z augusta 1991 neskôr opísané v knihe "72 hodín agónie".

Dňa 24. augusta 1991, bez toho, aby opustil post predsedu vlády v Moskve, bol vymenovaný za jedného z podpredsedov Výboru pre operatívne riadenie národného hospodárstva ZSSR, vytvoreného namiesto Rady ministrov únie (predseda - Ivan Silajev). Zodpovedal za otázky súvisiace s agrokomplexom, obchodom, zahranično-ekonomickými vzťahmi a sociálnou sférou. Výbor bol rozpustený v decembri 1991 pri likvidácii ZSSR.

V septembri 1991 došlo ku konfliktu medzi kanceláriou primátora a moskovskou mestskou radou v súvislosti s vymenovaním nového vedúceho oddelenia vnútra mesta Moskva (GUVD). Do tejto funkcie vymenovala moskovská mestská rada Vjačeslav Komissarov, proti ktorej kandidatúre sa postavili Popov a Lužkov. Popov ignoroval rozhodnutie moskovskej mestskej rady a vymenoval šéfa moskovského policajného oddelenia Arcadia Murasheva.

V decembri 1991 vláda Moskvy na naliehanie Lužkova oznámila, že Arkadij Murašev nie je vhodný na svoju pozíciu, pretože nie je ochotný použiť políciu na rozohnanie pouličných predajcov a nepovolené zhromaždenia. Využitie polície pri riešení mestských problémov sa potom pre Lužkov stane úplne bežným. Často napríklad vydával dekréty o zákaze pouličného obchodu so zeleninou, zeleninou a ovocím z rúk, po ktorých sa organizovali policajné razie na nebohé babičky s kôprom.

Sám Murašev naznačil, že skutočným dôvodom nespokojnosti vlády bolo vyšetrovanie skutočností brania úplatkov dvoma zamestnancami. Mosprivatizácia a prípadné zapojenie vyšších úradníkov do toho. Vďaka Popovovej podpore zostal Murašev na čele Ústredného riaditeľstva pre vnútorné záležitosti až do konca roku 1992.

Vo februári 1992 Lužkova spolu s Popovom a Muraševom obvinili poslanci Moskovskej rady z „aktu osobných pohnútok“ pri výkone služobných povinností, vyjadrených v zákaze prokomunistickej demonštrácie 23. februára 1992. a použitie polície pri jej rozháňaní.

V rokoch 1991-1993 mal Lužkov veľmi blízky vzťah s "Most", jeho pán Gusinský. Vtedy to bol takmer analóg „Systému“. No ako sa mediálny holding rozvíjal, Most bol čoraz menej ovládateľný. S Lužkovom ich spájali spoloční nepriatelia ( Koržakov, ktorý prepadol „Most“, namierený na Lužkov v rovnakom čase a ešte viac), no záujmy včerajších priateľov sa rozišli. „Most“ sa nielen snažil hrať samostatnú rolu, ale dokonca sa ideovo rozchádzal s úradom primátora, hoci s ním zostal v jednej budove.

A hoci rozvod s Gusinským prebehol bez formálneho škandálu (rovnako zbytočného pre obe strany), Lužkov si z histórie „zrady Mostu“ vyvodil záver: vzťahy s médiami treba budovať jasne, médiá by sa nemali. „priateľské“, ale „naše“.

Začiatkom roku 1992 došlo ku konfliktu medzi Lužkovom a zástupcom riaditeľa oddelenia primátora Moskvy, doktorom ekonómie. Larisa Piyasheva, ktorá navrhla alternatívnu verziu privatizačného programu a obvinila moskovskú vládu zo snahy udržať úradníkov pri moci.

Pijaševov program počítal s úplnou privatizáciou spotrebiteľských a obchodných podnikov s prevodom priestorov do vlastníctva zamestnancov, zatiaľ čo Lužkov trval na privatizácii podnikov kolektívmi za podmienok prenájmu priestorov, ktoré zostali v mestskom vlastníctve, čím si zachoval schopnosť kontrolovať činnosť privatizovaných objektov. Vďaka Popovovmu zásahu bola časť Pijaševovho programu zaradená do oficiálneho programu moskovskej vlády, no v praxi sa privatizácia realizovala podľa Lužkova.

Začiatkom roku 1992 Lužkov zmenil štruktúru moskovskej vlády a vytvoril jej nové zloženie, ktoré ju nazval podľa vzoru federálnej vlády Jeľcin-Burbulis-Gajdar„vláda ekonomických reforiem“.

Dňa 10. marca 1992 podal Najvyššiemu sovietu Ruska vyhlásenie, v ktorom žiadal zákaz konania takzvaného „Zjazdu ľudových poslancov ZSSR“, organizovaného poslancami, ktorí neuznali rozpad r. ZSSR a „Národný Vech“, zhromaždené z iniciatívy "pracovné Rusko".

V apríli 1992 spolu s Popovom podpísal rezignačný list moskovskej vlády v solidarite s ruskou vládou na čele s podpredsedom vlády Jegor Gajdar, ktorý odstúpil na protest proti rozhodnutiu VI. kongresu ľudových poslancov Ruska o priebehu ekonomickej reformy a demarš poslancov označil za ofenzívu konzervatívnych síl na reformy. V dôsledku udalostí, ktoré sa neskôr na kongrese odohrali, sa demisia oboch vlád neuskutočnila.

6. júna 1992 odstúpil starosta Moskvy Gavriil Popov z dôvodu prerušenia dodávok potravinových produktov obyvateľstvu, z ktorých niektoré museli byť distribuované kupónmi, v obmedzenom množstve. Dekrétom prezidenta Ruska Borisa Jeľcina bol Lužkov vymenovaný za starostu Moskvy (pri zachovaní postu premiéra moskovskej vlády) a následne bol do tejto funkcie trikrát opätovne zvolený (v roku 1996 získal 87,5 %, v roku 1999 - 69,89%, v roku 2003 - 74,81% hlasov, prvý dvakrát bol zvolený spolu s Lužkovom za viceprimátora, potom funkcia prestala byť voliteľná). V priebehu postupnej ústavnej reformy zákonodarného zboru sa Lužkovovi podarilo sformovať namiesto Moskovskej rady, ktorá nebola pod jeho kontrolou, poslušné mesto Duma a stal sa suverénnym pánom svojho regiónu.

Moskovský soviet sa pokúsil spochybniť legitímnosť Jeľcinovho dekrétu o vymenovaní Lužkova za starostu Moskvy a dvakrát vyhlásil voľbu nového šéfa administratívy hlavného mesta, no nič z toho nebolo. Prvé rozhodnutie moskovskej mestskej rady, ktorá vyhlásila voľby na 5. decembra 1992, moskovský mestský súd zrušil. Zákonnosť zrušenia neskôr potvrdil Najvyšší súd Ruska.

Nepodarilo sa presadiť ani druhé rozhodnutie moskovskej rady, ktorá vyhlásila voľby na 28. februára. V žiadnom z týchto prípadov sa Lužkov nepokúsil predložiť svoju kandidatúru na post šéfa administratívy, pričom od začiatku stavil na uznanie volieb ako nezákonných. Po vymenovaní za starostu oznámil kontinuitu politiky, ale čoskoro bol Piyasheva prepustený z hlavného oddelenia starostu „pre zníženie počtu zamestnancov“ a bol odvolaný z moskovskej vlády. Jurij Andrejev zodpovedný za privatizáciu. Navrhli sa aj opatrenia na sprísnenie kontroly činnosti privatizovaných podnikov.

Odvtedy sa pravidlá malého a stredného pouličného obchodovania v Moskve neustále a nepredvídateľne menia – zvyčajne v smere väčšej regulácie a obmedzenia. V praxi však obchodníci našli spôsoby, ako tieto obmedzenia obísť: po prvé úplatkami polícii a podriadeným úradníkom, a po druhé, keďže obmedzenia a zákazy majú spravidla charakter ďalšej kampane, ktorá po určitom čase vyprchá. čas.

V októbri 1992 Lužkov vydal dekrét o zákaze predaja domáceho alkoholu v obchodných stánkoch a súkromných predajniach, pričom polícii udelil široké právomoci v boji proti nezákonnému obchodu. Po krátkom zmiznutí sa vodka a iné liehoviny opäť objavili v obchodných stánkoch, hoci rozhodnutie nikto nezrušil.

Od roku 1992 Lužkov pravidelne vydáva príkazy na zákaz pouličného ručného predaja zeleniny, zeleniny a ovocia, po ktorých sú zvyčajne organizované policajné razie u starých žien predávajúcich zeleninu. Po pobúrených článkoch v tlači sa razie zastavili, aby sa o niekoľko mesiacov neskôr obnovili s rovnakými nepresvedčivými výsledkami.

V roku 1992 sa Lužkov s istými výhradami k výsledkom činnosti Jegora Gajdara staval vo všeobecnosti pozitívne a veril, že sa mu podarilo „zariadiť, aby rubeľ fungoval“. Počas Jeľcinovej konfrontácie s Kongresom ľudových poslancov Ruska kvôli Gajdarovi v decembri 1992 aktívne podporoval prezidenta. Zorganizoval zhromaždenie vodičov ťažkých nákladných áut na podporu Jeľcina (kamióny sa vzdorovito preháňali po Kremli krátko po prezidentovom prejave na Kongrese).

Po jeho vymenovaní v decembri 1992 za predsedu vlády Viktor Černomyrdin vyjadril spokojnosť s tým, že na čele vlády stojí „obchodná exekutíva“.

Lužkov 1. mája 1993 povolil rozohnanie komunistickej demonštrácie, ktorá sa odchýlila od povolenej trasy, výsledkom boli masové strety demonštrantov s políciou, ktoré vyústili do ťažkých zranení na oboch stranách, jeden policajt zomrel.

V auguste - septembri 1993 spolu s podpredsedom vlády Oleg Lobov postavil sa proti predsedovi Výboru pre majetok štátu Anatolij Čubajs(„to, čo sa deje v oblasti privatizácie, je trestný čin“). Veril, že privatizácia by mala priniesť značné príjmy do rozpočtu (najmä mestu) a nemala by byť samoúčelná. Postavil sa proti predaju akcií veľkých moskovských podnikov za poukážky alebo na aukciách, pričom trval na tom, aby boli rozdelené predovšetkým medzi členov pracovných kolektívov, ako aj medzi podnikateľov, ktorí už preukázali svoju užitočnosť pre mesto.

V reakcii na to Čubajs obvinil primátora Moskvy, že privatizácia v hlavnom meste prebieha v rozpore s ruským právom, a vtedajšieho šéfa Analytického centra pre sociálno-ekonomickú politiku za prezidenta. Petra Filippova povedal že " so súhlasom moskovskej administratívy je počet bodov za prijímanie žiadostí do aukcií umelo obmedzený.., „nežiadaní kupci“ sú odrezaní".

Nakoniec (v roku 1994) bol konflikt medzi Lužkovom a Čubajsom vyriešený v prospech Lužkova: prezidentský dekrét zavedený v Moskve "zvláštna objednávka privatizácie", o ktorý sa Lužkov usiloval: 20 % akcií privatizovaných moskovských podnikov bolo rezervovaných pre štát (v skutočnosti pre kanceláriu primátora), výber možností privatizácie určuje kancelária primátora, kancelária primátora má právo odstúpiť oblasti sprivatizovaného majetku, ktoré považuje za „nevyužité“.

V auguste 1993 sa postavil proti zákonu Ruskej federácie „O práve občanov na slobodu pohybu, voľby miesta pobytu a pobytu v rámci Ruskej federácie“, ktorý prijala Najvyššia rada, a nazval ho „zákonom torpédujúcim Moskvu“. Moskovská vláda odmietla splniť tento zákon a povinnú propisku („registráciu“) nezrušila ani po tom, čo slobodu výberu miesta pobytu potvrdila nová ústava prijatá v referende 12. decembra 1993. Lužkov považoval za potrebné zaviesť v Moskve vízový režim. Len pomocou propisky (povinnej registrácie) a vízového režimu sa podľa primátora podarilo ochrániť hlavné mesto pred cudzími kriminálnymi živlami. Vždy presadzoval, aby občania krajín SNŠ dostali povolenie na pobyt, aby mohli žiť v Moskve.

V septembri až októbri 1993, počas ústavnej krízy, sa postavil na stranu Jeľcina. Na jeho príkaz bola budova Najvyššej rady spolu s blízkymi obytnými budovami odpojená od všetkých komunikácií. Nariadil silu, aby rozohnala zhromaždenia a demonštrácie prívržencov opozície. Požiadal o zatknutie podpredsedu mestskej rady v Moskve Jurij Sedych-Bondarenko, ktorého považoval za „jedného z hlavných organizátorov nepokojov v Moskve“.

24. septembra 1993 a. o. prezident Alexander Rutskoy vydal dekrét, ktorý nemal právne účinky na odvolanie Lužkova z postu primátora Moskvy. V budúcnosti Lužkov pokračoval v plnení svojich povinností až do volieb starostu v roku 1996, v ktorých zvíťazil.

Po zabratí budovy radnice prívržencami parlamentu a pokuse o obliehanie televíznej spoločnosti "Ostankino" vystúpil v noci z 3. na 4. októbra 1993 v televízii a – na rozdiel od Gajdara, ktorý zvolával prívržencov demokracie na barikády pri moskovskej mestskej rade – vyzval všetkých, aby nevychádzali na ulicu.

V novembri 1993 Lužkov zaviedol v Moskve „osobitný postup pre pobyt občanov s trvalým pobytom mimo Ruska“, ktorý zabezpečuje ich povinnú registráciu a vyberanie poplatkov od nich. Hoci v dôsledku týchto opatrení nebola prekonaná ani takzvaná „kaukazská kriminalita“, ani „kaukazská dominancia“ v drobnom obchode (zločinci aj obchodníci úspešne kupovali políciu úplatkami), Lužkovova popularita v Moskve dramaticky vzrástla. Zároveň v republikách Severný Kaukaz a Azerbajdžan prebehli v Moskve represie proti "osoby kaukazskej národnosti" vyvolalo rozhorčenie až vyhrážky aplikovaním podobných opatrení proti miestnym Rusom (v hlavnom meste Čečenska Groznom tieto hrozby režim realizoval Džochar Dudajev).

V decembri 1993 sa pokúsil vyhnať spisovateľa z Moskvy Valentina Rasputina, ktorý svojho času dostal bývanie a povolenie na prechodný pobyt v Moskve ako člen prezidentskej rady pod Gorbačov(Ako uvádza Literaturnaya Gazeta, na príkaz Lužkova bol Rasputinovi vypnutý telefón a elektrina, aby sa urýchlilo jeho vysťahovanie). Alexander Solženicyn Lužkov, naopak, pomáhal pri vrátení bytu, ktorý mu bol odobratý počas deportácie, a pri získaní nového domu.

V novembri 1994 ocenil veľkú skupinu vojenského personálu, policajtov a zamestnancov Federálnej kontrarozviedky (FSK) hodinkami a prenosnými počítačmi za účasť na upratovacej akcii v Moskovskej oblasti – v ten istý deň získal titul od r. ministerstvo obrany podplukovník(Predtým bol starším poručíkom v zálohe).

So začiatkom koncom novembra - decembra 1994 vojenské operácie ruských jednotiek v Čečensku a bombardovanie Groznyj Ministri moskovskej vlády vo svojom mene, ako aj v mene moskovskej vlády vyjadrili v televízii plnú podporu činom prezidenta Jeľcina.

V rokoch 1995-1996 Lužkov opakovane vyjadril podporu politike prezidenta a vlády v r. Čečensko. V decembri 1994 poslal Štátnej dume na zváženie návrh zákona, ktorý umožňoval žiť v Moskve bez povolenia na pobyt s väzením až na dva roky.

V decembri 1994 Lužkov založil prvú komerčnú televíznu spoločnosť v Rusku - "teleexpo".

V apríli 1995 sa na žiadosť premiéra Viktora Černomyrdina podieľal na vytvorení hnutia "Naším domovom je Rusko"(NDR), ktorý delegoval podpredsedu vlády Moskvy do organizačného výboru NDR a podporil ho vo voľbách do Dumy na konci toho istého roku, ale sám sa vyhol vstupu do NDR.

Počas parlamentných volieb v roku 1995 podporil listinu NDR – kým v moskovských jednomandátových obvodoch NDR na jeho žiadosť nenominovala svojich oficiálnych nominantov a kancelária primátora podporila niektorých kandidátov podľa vlastného výberu. Po porážke NDR vo voľbách (tretie miesto po a) vyjadril presvedčenie, že za to môže politika Čubajsa (neskôr túto tézu zopakoval prezident Jeľcin).

Od januára 1996 do 2000 - člen Rada federácie podľa polohy. Stal sa členom výboru Rady federácie pre ústavnú legislatívu a súdne a právne otázky.

V roku 1996 sa Lužkov aktívne zúčastnil kampane za znovuzvolenie Jeľcina za prezidenta na druhé funkčné obdobie a pripojil sa tak k svojej (známe obojstranne výhodnej) starostovskej kampani.

17. júna 1996 bol zvolený za starostu Moskvy, keď získal 88,49% hlasov (komunista Valerij Shantsev, ktorý pozastavil svoje členstvo v Komunistickej strane Ruskej federácie, bol spárovaný s Lužkovom ako kandidát na viceprimátora).

V júli 1996 Lužkov vytvoril novú mestskú vládu, v ktorej si udržal post predsedu. Právomoci člena Rady federácie boli potvrdené 17. júla 1996.

Po teroristické bombové útoky v moskovských trolejbusoch 11. a 12. júla 1996 hovoril Lužkov v televízii o potrebe „odstrániť z Moskvy... celú čečenskú diaspóru“. Z tohto dôvodu verejný fond "Publicita" zaslané generálnemu prokurátorovi Ruskej federácie Jurij Skuratovžiadosť o začatie trestného stíhania proti Lužkovovi podľa článku 74-2 (porušenie rovnosti občanov na základe rasy, národnosti alebo náboženstva spáchané úradníkom). Podobnú žiadosť zaslalo moskovskej prokuratúre spoločne Centrum pre ľudské práva "pamätník" A Moskovská helsinská skupina(MHG). V súvislosti s bitím Kaukazčanov v Moskve počas policajnej operácie „Pátranie“ sa Azerbajdžanská organizácia turkickej nacionalistickej mládeže (OTNM) v auguste 1996 vyhrážala, že prijme odvetné opatrenia (“ V Azerbajdžane žijú Rusi, ktorých osud priamo závisí od udalostí odohrávajúcich sa v Rusku").

Krátko po jeho uväznení v auguste 1996 Alexander Lebed Khasavyurtské dohody nazývali ich podpis „ krok v rozpore so záujmami Ruska"A" kapituláciu"pred militantmi. Hodnotenie situácie v Bielorusku v predvečer referenda, ku ktorému bieloruský prezident Alexander Lukašenko a Najvyššia rada Bieloruskej republiky urobili dve rôzne možnosti na zmenu ústavy Bieloruskej republiky, Lužkov povedal, že v dôsledku referenda sa Bielorusko ocitlo na križovatke a jedinou správnou voľbou pre Bielorusko je prezidentská republika (" Ak hovoríme o mojich sympatiách, tak tie sú, samozrejme, na strane bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka.").

5. decembra 1996 Rada federácie na podnet Lužkova uznala Sevastopolčasť územia Ruskej federácie a kvalifikoval kroky ukrajinského vedenia na „odmietnutie“ tejto časti ako v rozpore s medzinárodným právom. V decembri 1996 sa Lužkov zúčastnil na stretnutí guvernérov donorských regiónov (Petrohrad, región Samara a iné), na ktorom bola navrhnutá zmena postupu zdaňovania regiónov.

V januári 1997, keď Štátna duma prijala zmeny zákona "O cestných fondoch", ktorým sa ustanovuje odmietnutie vyčlenenia prostriedkov na výstavbu ciest v meste a zníženie dotácií z federálneho rozpočtu, obvinil Štátnu dumu z „ekonomickej diskriminácie Moskvy“ a oznámil zámer napadnúť rozhodnutie Štátnej dumy v r. ústavný súd.

Vo februári 1997 na kongrese "Rusko-Bielorusko: minulosť, prítomnosť, budúcnosť" vyhlásil, že najlepšou formou zjednotenia oboch republík je konfederácia. Keď hovoríme o štruktúre Ruska, Lužkov povedal, že teraz je v Rusku príliš veľa subjektov federácie - vytvorenie 10-12 veľkých územných celkov by bolo optimálne.

V marci 1997 vyhlásil, že v Bielorusku existuje „piata kolóna“, ktorá sa snaží odtrhnúť republiku od Ruska, „a to“ v Bielorusku neexistujú žiadne obmedzenia slobody prejavu alebo médií".

Na stretnutí rusko-bieloruského zjednocujúceho fóra Sojuz v máji 1997 vyzval Gajdara, Čubajsa a Boris Berezovský ktorý podľa jeho názoru podlieha cudziemu vplyvu".

V apríli 1997 bol delegovaný Radou federácie do spoločnej komisie, aby zhrnula výsledky celoštátnej diskusie a dokončila návrh Charty Únie Bieloruska a Ruska.

Dňa 10. marca 1997 bol prezidentským dekrétom predstavený Štátnej komisii pre rok súhlasu a zmierenia (podľa dohody). Na prvomájové sviatky v roku 1997, keď hovoril v Moskve k veteránom Veľkej vlasteneckej vojny a na zhromaždení odborov, povedal s odkazom na bytovú a komunálnu reformu v Rusku, že ceny za bývanie a služby v Moskve sa nezvýšia. Uviedol tiež, že by sa mali prehodnotiť výsledky privatizácie v Rusku.

Po tom, čo v máji 1997 v Kyjeve prezidenti Ruska a Ukrajiny podpísali dokumenty o Kryme a Sevastopole, označil tento krok za „nesprávny“ a uviedol, že „ Sevastopoľ je ruské mesto a bude to ruské bez ohľadu na to, aké rozhodnutia sa prijmú".

18. novembra 1997 na medailovej slávnosti venovanej o 850. výročie Moskvy, vedúci riaditeľstva pre vnútorné záležitosti miest „Zlatého prsteňa“ Ruskej federácie sa vyslovili v prospech „ prehodnotiť zlú privatizáciu a obnoviť štátnu reguláciu priemyslu"a odsúdený" prerozdeľovanie majetku, čo je umocnené trestnou činnosťou niektorých členov vlády, konkrétne Čubajsa".

V decembri 1997 usporiadal riadne voľby do Moskovskej mestskej dumy, čím zabezpečil úplné víťazstvo nevysloveného „zoznamu úradu starostu“ (28 z 35). Prívrženec Lužkova sa opäť stal predsedom Moskovskej mestskej dumy Vladimír Platonov.

V januári 1998 podporil vyhlásenie ministra vnútra Ruskej federácie Anatolij Kulikov o možnosti vykonávať preventívne údery proti teroristickým základniam v Čečensku („K Kulikovmu vyhláseniu mám kladný postoj. Útoky banditov, podobne ako nedávny útok na vojenskú jednotku v Buynaksku, nemôžu zostať bez odozvy. Nedostaňte sa na naše územie. Ak štrajk, dostanete odplatu“).

20. mája 1998 bol Lužkov schválený ako zástupca Ruskej federácie v Snemovni reprezentantov Kongresu miestnych a regionálnych samospráv Európy.

Začiatkom septembra 1998, po neúspechu Černomyrdinovej kandidatúry v Štátnej dume pri hlasovaní o jeho schválení za predsedu vlády, bol poslancami Štátnej dumy zaradený do zoznamu kandidátov na post predsedu vlády Ruskej federácie. Lužkov uviedol, že nepodmienil svoje vymenovanie za premiéra zachovaním postu primátora Moskvy, čo médiá považovali za jeho súhlas, ale takmer súčasne povedal, že „možnosť jeho vymenovania do funkcie premiéra sa neočakávalo a neočakáva.“

30. septembra 1998 na tlačovej konferencii v Londýne povedal, že ak vo voľbách v roku 2000 neuvidí dôstojného kandidáta, bude sám bojovať o prezidenta Ruska.

19. decembra 1998 na zakladajúcom kongrese Celoruskej politickej verejnej organizácie (OPOO) "vlasť" Lužkov bol jednomyseľne zvolený za vedúceho organizácie.

Vo februári 1999 bol Lužkov spolu s RNU a „antisemitskými komunistami“ zaradený do zverejnenej správy amerického ministerstva zahraničia o porušovaní ľudských práv v Rusku za registráciu a schvaľovanie policajných akcií proti Kaukazčanom. 31. marca 1999 prešiel z Výboru Rady federácie pre ústavnú legislatívu a súdne a právne otázky do Výboru Rady federácie pre rozpočet, daňovú politiku, finančnú, menovú a colnú reguláciu, bankovníctvo. V máji 1999 Lužkov oznámil svoj zámer usporiadať voľby primátora Moskvy v predstihu a spojiť ich s voľbami do Štátnej dumy v decembri 1999.

V máji 1999 vystúpil proti demisii vlády Evgenia Primaková.

3. júla 1999 vo svojom prejave v Mníchove povedal, že „za určitých podmienok“ sa nezúčastní prezidentských volieb.

V auguste 1999 opakovane potvrdil, že svoju kandidatúru na prezidenta nepodá, ak Primakov bude súhlasiť s kandidatúrou na tento post.

V roku 1999 bol Lužkov zbavený ochrany Federálnej bezpečnostnej služby (FSO).

V auguste 1999 spolu s Primakovom a guvernérom Petrohradu Vladimír Jakovlev viedol volebný blok "Vlasť - celé Rusko"(OVR).

17. septembra 1999 oficiálne oznámil svoje rozhodnutie kandidovať na post primátora Moskvy v predčasných voľbách 19. decembra 1999 a opäť vymenoval Shanceva za svojho kandidáta na viceprimátora. Paralelne bol zaradený pod N2 v centrálnej časti zoznamu kandidátov na poslancov Štátnej dumy z bloku OVR.

19. decembra 1999 vyhral voľby primátora Moskvy so ziskom 69,89 % hlasov ( Sergej Kirienko, ktorý obsadil druhé miesto - 11,25 %). Bol zvolený aj za poslanca Štátnej dumy na listine OVR, ktorá získala 13,33 % (2. miesto), mandát však odmietla. Právomoci člena Rady federácie boli potvrdené 5. januára 2000.

Neočakávaná bola jeho kritika úradujúceho prezidenta a výzvy na skorú rezignáciu. Kariéra primátora tým vôbec neutrpela. Naopak, keď sa Lužkov stal členom Rady federácie, ako vedúci subjektu federácie, obsadil významné pozície - bol členom výboru pre rozpočet, menovú reguláciu, daňovú politiku a bankovníctvo. V roku 2000 sa stal členom Štátnej rady Ruskej federácie.

Lužkov začiatkom februára 2000 odmietol kandidovať na prezidenta Ruska, na čo sa ho listom z 31. januára pýtala iniciatívna skupina voličov v regióne Samara na čele s. Nikolaj Zubkov.

V prezidentských voľbách 26. marca 2000 Lužkovova „Vlasť“ oficiálne podporila kandidatúru Vladimír Putin. V júni až júli 2000 pri diskusii v Rade federácie o prezidentskom balíku zákonov o reforme hornej komory parlamentu zaujal opatrný postoj, ale chránenec primátora, predsedu Moskovskej mestskej dumy Platonova, skutočne viedol (spolu s prezidentom Čuvašska Nikolaj Fedorov) odpor k reformám zo strany niektorých senátorov.

V júli 2000 bola Lužkovovi poskytnutá ochrana Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) - namiesto FSO, o ktorej služby ho v roku 1999 pripravil Jeľcin.

28. júla 2000 Medzimestský súd v Ostankine uznal skutočnosti uvedené v televíznej reportáži za nepravdivé. Dorenko v novembri 1999, že nemocnica v Budennovsk neobnovil ho primátor Moskvy, ale šéf spoločnosti Mobitex Bedjet Paccoli. Podľa súdneho rozhodnutia musí Dorenko zaplatiť žalobcovi 25 000 rubľov a ORT 50 000 rubľov.

V auguste 2000 ho prijal z rúk prezidenta Putina Čestný rád, predniesol ďakovnú reč, v ktorej vyznel urazený bezvýznamnosťou ocenenia. (" Toto je vážny, silný ukazovateľ vášho postoja k Moskve, vášho postoja k Moskovčanom. Vladimir Vladimirovič, prajeme vám veľa úspechov v tejto práci. Chcel by som povedať, samozrejme, želáme vám veľa šťastia, ale nech sú tieto úspechy výsledkom práce, výsledkom vášho úsilia a nie výsledkom nejakých náhodných momentov. Aj keď náhodné šťastie je tiež pekná vec").

12. apríla 2001 Lužkov a na spoločnej tlačovej konferencii oznámili zámer hnutia Vlast a strany "jednota" vytvoriť „jednu politickú štruktúru a jednu politickú stranu“. Šojgu však 28. mája oznámil, že nedôjde k spojeniu strany Jednota a hnutia Otčenáš do jednej strany – vznikne koalícia.

5. júna 2001 na konferencii moskovskej oblastnej organizácie Otčenáš Lužkov oznámil, že hnutie sa najneskôr v októbri 2001 pretransformuje na stranu.

V júni 2001 bola na príkaz Lužkova v kancelárii starostu vytvorená rada starších pozostávajúca z 37 ľudí. Najskúsenejší a najsmerodajnejší bývalí predsedovia výkonného výboru Mestského zastupiteľstva v Moskve a mestskej samosprávy, ktorí pôsobili vo výkonných orgánoch najmenej 20 rokov, ako aj poslanci Mestského zastupiteľstva v Moskve, ktorí boli do jeho zloženia zvolení v r. najmenej štyrikrát sa stali členmi rady. V máji 2001, po prijatí plánu reorganizácie elektroenergetiky, Jurij Lužkov povedal, že privatizáciu ruských energetických systémov považuje za "veľkú chybu". " Novému vlastníkovi na problémy spotrebiteľa jednoducho nezáleží: ak nezaplatíte, vypneme ho. Táto cesta je pre nás slepou uličkou, najmä preto, že v mnohých vyspelých kapitalistických krajinách, napríklad vo Francúzsku, je energetika pod kontrolou štátu a funguje dobre.". (IA "Rosbalt" 23.5.2001)

Dňa 12. júla 2001 sa na ustanovujúcom kongrese stal spolu so Šojgu spolupredsedom Všeruského zväzu Strany jednoty a Hnutia vlasť.

V auguste 2001 zakázal býčie zápasy v Moskve napriek tomu, že organizátori predstavenia chceli uviesť nekrvavú „portugalskú“ verziu súboja s býkom.

29. septembra 2001 oznámil, že moskovská vláda podala na súd žalobu o nezákonnosti odvolania generálneho riaditeľa Mosenerga. Alexandra Remezová. Podľa Lužkova „vylúčenie generálneho riaditeľa energetickej spoločnosti a vymenovanie úradujúceho šéfa Mosenerga“ Arcadia Evstafieva, je nebezpečný, pretože nie je špecialistom v oblasti energetiky, nepozná štruktúru Mosenerga a je nepravdepodobné, že by vedel, čo je Ohmov zákon.“

13. októbra 2001 na zjazde hnutia Vlast Lužkov vyzval delegátov, aby vytvorili jednotnú stranu s Jednotou. Zdôraznil, že táto strana sa stane „ masová, mocná, vplyvná politická sila schopná niesť zodpovednosť za osud krajiny".

1. decembra 2001 bol na zakladajúcom zjazde Všeruskej strany „Jednota a vlasť“ zvolený za spolupredsedu Najvyššej rady strany (spolu so Sergejom Šojgu a Mintimer Šaimiev).

15. februára 2002 Lužkov ostro kritizoval prácu správy Kremľa. Na celoruskom seminári straníckych aktivistov povedal, že prezidentská administratíva pracuje "bez jasného chápania funkcií, cieľov a zodpovedností". Navrhol tiež spresniť funkcie prezidentskej administratívy v osobitnom zákone, aby sa vylúčil stav, keď tento orgán „ často pôsobí ako akási druhá vláda vo vzťahu k hlavnému kabinetu ministrov a iným mocenským štruktúram".

13. september 2002 vyzval na obnovu námestia Lubjanka v Moskve Pamätník Felixa Dzeržinského, pričom zdôrazňuje, že to neznamená „návrat do minulosti“.

V decembri 2002 Lužkov v liste adresovanom prezidentovi Ruskej federácie navrhol oživiť myšlienku „otočenia sibírskych riek“, ktorú Ústredný výbor KSSZ v roku 1986 na samom začiatku „perestrojky“ zamietol. ". Podľa Lužkova je projekt relevantný, pretože „naše storočie bude charakterizované predajom sladkej vody na svetovom trhu v objemoch porovnateľných s objemom predaja ropy. infraštruktúra pre obchod s vodou bude efektívnejšia ako pre obchodnú infraštruktúru, ako je ropa pretože voda je obnoviteľný zdroj a ropa nie.“

Mestský súd v Moskve 16. januára 2003 vyhovel žalobe Generálnej prokuratúry a vyhlásil pravidlo charty hlavného mesta, ktoré umožňuje voľbu viceprimátora, za v rozpore s federálnym zákonom a nepodlieha aplikácii. Lužkov podal kasačnú sťažnosť na Najvyšší súd Ruskej federácie. Požiadal Najvyšší súd, aby vo veci rozhodol znovu a žiadosť Generálnej prokuratúry zamietol.

Lužkov 11. februára 2003 kritizoval vedenie komplexu majetkových a pozemkových vzťahov v hlavnom meste za prudké zvýšenie nájomného v meste.

28. marca 2003 Najvyšší súd Ruska potvrdil správnosť rozhodnutia Moskovského mestského súdu, ktorý zakázal Moskovčanom zvoliť si viceprimátora Moskvy. Súd tak zamietol Lužkovovu kasačnú sťažnosť.

1. mája 2003 na odborovom zhromaždení ostro kritizoval federálnu vládu, ktorá podľa jeho slov „ slúži nie skutočnému sektoru ekonomiky, ale oligarchom, slúžiacim len im... Je to hanba“ Na rovnakom zhromaždení vystúpil proti vstupu Ruska do WTO, keďže z tohto " vyhrá ťažobný priemysel, teda opäť oligarchovia, a ruská výroba sa ukáže ako nekonkurencieschopná".

15. júna 2003 Lužkov oznámil, že sa v súvislosti s neuspokojivou prácou obrátil na prezidenta Ruska a Bezpečnostnú radu Mosenergo. Išlo o časté výpadky elektriny, havárie v systéme.

Lužkov 17. júna 2003 priamo na zasadnutí vedenia mesta odvolal šéfa pozemkového inšpektorátu hl. Igor Čekulajev za " nedostatočne tvrdý“ postoj k prípadom zneužívania a drepovania pôdy".

3. septembra 2003 bola na XVI. knižnom veľtrhu-výstava predstavená Lužkova kniha „Starosta a o starostovi“.

17. septembra 2003 moskovská mestská regionálna pobočka strany Jednotné Rusko pozvala Jurija Lužkova, aby viedol krajskú kandidátku strany vo voľbách do Štátnej dumy.

Dňa 20. septembra 2003 bol zaradený do federálneho zoznamu strany Jednotné Rusko pod číslom 3 v centrálnej časti zoznamu pre účasť vo voľbách do Štátnej dumy 4. zvolania.

V októbri 2003 na stretnutí Putina s japonským premiérom Junichiro Koizumi bolo rozhodnuté vytvoriť "Rada múdrych", ktorá by sa zaoberala rozvojom strategickej spolupráce medzi Ruskom a Japonskom v ekonomických, politických, kultúrnych, vzdelávacích a vedeckých otázkach.

Putin 20. októbra 2003 na záver stretnutia oznámil, že považuje Lužkova za vhodného kandidáta na post spolupredsedu Rady múdrych. Lužkov súhlasil s vedením Rady z ruskej strany.

22. októbra 2003 na zasadnutí moskovskej vlády, po vypočutí správ od úradníkov o stave systému účtovania spotreby vody v hlavnom meste, Lužkov oznámil, že zmení tím úradníkov z oddelenia bývania a komunálnych služieb, pretože ich nečestnej práce.

7. decembra 2003 vyhral voľby starostu Moskvy so ziskom 74,82 % hlasov. Lužkov najbližší rival Alexander Lebedev získal 12 %. Odmietol mandát poslanca Štátnej dumy.

16. marca 2004, počas vážnej krízy gruzínsko-adzharských vzťahov, ktorá hrozila prerásť do vojny, Lužkov nečakane prišiel do Batumi. Navyše na to musel letieť vlastným lietadlom do tureckého Trabzonu (adzharský vzdušný priestor bol uzavretý) a potom prejsť cez hranicu autom. Po stretnutí s adžarianským vodcom Aslan Abashidze vyhlásil, že „eskalácia situácie“ neprichádza z Adjara a z Tbilisi. Povedal tiež, že do Batumi neprišiel, "aby sa nemiešal do vnútorných záležitostí Gruzínska, ale ako človek blízky Abashidzemu".

17. marca 2004 ruský minister zahraničných vecí oznámil, že ruské vedenie podporuje Lužkovovu iniciatívu na vyriešenie konfliktu medzi gruzínskymi a ajarijskými úradmi. Podľa Lavrova v predvečer bývalého ministra zahraničných vecí Igor Ivanov požiadal prezidenta Gruzínska o prijatie Lužkova a dostal s tým súhlas.

6. mája 2004 rezignoval šéf Adzharie Abashidze po rokovaní s predsedom Bezpečnostnej rady RF Igorom Ivanovom a odletel do Moskvy. V noci 6. mája 2004 sa Lužkov stretol na letisku Vnukovo-2 s Abashidzem a jeho synom Georgeom, starostom Batumi.

V máji 2004 časopis Forbes zhodnotil stav Lužkovovej manželky Eleny Baturiny v r 1,1 miliardy dolárov, čím sa dostala na 35. miesto v rebríčku najbohatších Rusov.

2. júna 2004 gruzínsky prezident Michail Saakašvili oznámil, že „všetky ekonomické záujmy Jurija Lužkova v Adžarii budú skonfiškované“. Lužkovov tlačový tajomník Sergej Tsoi v komentári k vyjadreniu uviedol: „ Primátor hlavného mesta nemá v Adžari žiadne osobné ekonomické záujmy, ale len záujmy Moskvy a Moskovčanov Poznamenal tiež, že Saakašviliho fráza o „skupovaní ukradnutého tovaru v Abcházsku“ je „prinajmenšom nepriateľská voči starostovi a vláde Moskvy“.

Lužkov podal 23. júla 2004 žalobu na ochranu cti a dôstojnosti na riaditeľa Štátneho ústavu dejín umenia. Alexej Komech a televízny kanál "Rusko". Dôvodom boli vyjadrenia Komecha v rozhovore pre televíziu, že projekt rekonštrukcie centrálnej výstavnej siene "manéž", poškodený požiarom v máji 2004, neprešiel potrebnými súhlasmi federálnych úradov.

5. augusta 2004 Lužkov navštívil Abcházsko. Podľa tlačovej služby moskovskej vlády sa v rámci tejto neformálnej cesty mali s vedením Abcházska prediskutovať otázky poskytovania humanitárnej pomoci jej obyvateľstvu vrátane ruských občanov, ktorí tam žijú. Medzitým štátny minister Gruzínska pre riešenie konfliktov Georgij Khaindrava vyjadril nespokojnosť s návštevou primátora Moskvy v Suchumi, ktorá nebola koordinovaná s Tbilisi. Návštevu označil za „pre nich úplne nepochopiteľnú“ uviedol, že „ prejav na stretnutí mal byť o obnove železnice Soči-Sukhumi".

V decembri 2004 v rozhovore pre Izvestija povedal, že podľa sociálnych programov: podpora veteránov, dôchodcov, mladých rodín atď., Moskovská vláda robí „ dokonca viac ako v sociálne orientovanej krajine ako Švédsko".

V tom istom rozhovore musel Lužkov opäť odpovedať na otázky o podnikaní svojej manželky: " Hlásim sa k vám úplne oficiálne - za 15 rokov, čo moja manželka šéfuje firme Inteko (mimochodom Elena začala podnikať ešte skôr, ako som sa stal primátorom), nevyhrala ani jednu mestskú stavebnú súťaž, okrem posledného. jeden - podľa budovy Molzhaninovo. A potom noviny napísali, že to urobila z obchodného hľadiska absolútne neúspešne - rozvoj stránky, inžinierstvo, sociálna infraštruktúra by bol drahý. Je mi jedno, či je to úspešné alebo nie, je to jej vec, jej rozhodnutie. Podnikanie mojej manželky nepovažujem za niečo, čo by zdiskreditovalo našu rodinu a naše priezvisko".

V roku 2004 bol v samom centre Moskvy zbúraný hotel "Moskva". Na jej mieste mala vyrásť nová. Čoskoro však Lužkov povedal, že sa mu páči pohľad, ktorý sa na mesto po zbúraní otvoril, a že by bolo pekné vytvoriť tu nové námestie - najväčšie v Európe. Na túto tému sa rozprúdila diskusia, mnohí starostu podporili.

Vo februári 2005 však Lužkov oznámil, že hotel „bude kompletne zrekonštruovaný v rovnakých rozmeroch a architektúre ako pred demoláciou“.

Dňa 16. februára 2005 oznámil, že má v úmysle odvolať sa na Ústavný súd Ruska proti niektorým ustanoveniam zákona o speňažovaní dávok a že tento zákon považuje za „nesprávny“.

V apríli 2005 povedal, že úradníci sa ho pokúšali oklamať, keď cestoval po Moskve. Preto len ráno hovorí, kam pôjde.

V júni 2005 sa ostro postavil proti šíreniu hazardných hier v Moskve: Budem podporovať každé radikálne riešenie tohto problému. To, čo sa teraz deje v meste, je úplná skazenosť a morálna škaredosť... Rozhodnutie, že miestne úrady nemôžu zasahovať do činnosti herní, bolo prijaté bez nášho súhlasu. Toto je politický sadizmus!". Dňa 23. júna 2005 podpísal nariadenie "O opatreniach na personálnu obnovu a vytvorenie zálohy", podľa ktorého do konca roku 2005 mali mnohé kľúčové pozície obsadiť mladí ľudia do 35 rokov. rokov a poradcami funkcionárov sa mali stať aktivisti mládežníckych spolkov.

Poslanci Moskovskej mestskej dumy prijali 6. júla 2005 v prvom čítaní zákon „O verejných funkciách v meste Moskva“, vypracovaný v Lužkovovom aparáte. Tento dokument zaručoval starostovi po jeho rezignácii štátnu chatu, špeciálne komunikácie, štátne auto, bodyguardov a mesačnú platbu asi 115-tisíc rubľov, kým nedostane novú prácu. Dňa 30. júla 2005 oznámil svoj úmysel podať žalobu. Obvinil ho z krádeže 49 % akcií spoločnosti. "Sibneft-Yugra", ktorú vytvorila vláda Moskvy, "Sibneft" a "SibirEnergy". Išlo o spreneveru prostriedkov mesta,“ čo by stačilo na zásobovanie Moskvy ropou na 40 rokov“, – povedal Lužkov.

Koncom júla 2005 podpísal v Moskve rezolúciu o vytvorení mládežníckeho hnutia "Občianska zmena" a na jeho financovanie vyčlenila z mestského rozpočtu 3 milióny rubľov.

V septembri 2005 moskovská organizácia strany Jednotné Rusko poverila Lužkova vedením straníckej listiny vo voľbách do Moskovskej mestskej dumy. V prvej trojke zoznamu nechýbal ani predseda Moskovskej štátnej dumy Vladimír Platonov a jeho zástupcom Andrej Metelsky.

Od októbra 2005 - člen Rady prezidenta Ruskej federácie pre implementáciu prioritných národných projektov.

V októbri 2005 rozhodol o zrušení postu viceprimátora, ktorý zostal po odchode Shantseva neobsadený. Medzi svojich prvých zástupcov rozdelil divízie komplexu, ktorý predtým viedol Shantsev.

15. novembra 2005 vo vysielaní televíznej spoločnosti TVC zvolala stranu „plánu Čiernej stovky“ a uviedla, že mestské úrady „majú silu zabrániť ich vystúpeniu v zárodku“.

Moskovská pobočka EP 30. novembra 2005 oznámila, že ak vyhrá voľby do Moskovskej mestskej dumy 4. decembra 2005, navrhne Lužkovovu kandidatúru na post primátora v roku 2007 (za predpokladu, že bude prijatý príslušný federálny zákon umožnenie stranám navrhnúť kandidátov na post šéfa kraja).

1. decembra 2005 podal sťažnosť na Čubajsa priamo prezidentovi Ruskej federácie. Dôvodom sťažnosti bol Čubajsov návrh, ktorý bol prednesený deň predtým, vypnúť dodávku elektriny do veľkých podnikov v Moskve, ak v meste zostanú mrazy pod 25 stupňov dlhšie ako tri dni.

4. decembra 2005 bol zvolený do Moskovskej mestskej dumy na listinu Jednotného Ruska, ale odmietol poslanecký mandát.

Dňa 20. decembra 2005 podpísal dekrét, podľa ktorého by sa listy s oznámeniami o akýchkoľvek zhromaždeniach, demonštráciách, sprievodoch a demonštráciách na území Centrálneho správneho obvodu hlavného mesta mali odteraz posielať osobne primátorovi Moskvy. Predtým moskovská vláda rozhodovala o oznámeniach o hromadných zhromaždeniach s viac ako 5 000 účastníkmi a o oznámeniach o pochodoch s menej ako 5 000 účastníkmi rozhodovali prefekti.

29. decembra 2005 Izvestija zverejnila dlhý rozhovor s Lužkovom. V ňom opísal Jeľcina (o ktorom raz povedal: „Jedna láska – Moskva, jedna láska – manželka, jedna láska – prezident“) ako človeka, “ čo prinieslo nášmu štátu veľa problémov a škôd".

21. januára 2006 hovoril o prípade Slobodan Miloševič: "Je to hanba pre Európsky súd, ktorý bezdôvodne postavil Miloševiča pred súd a niekoľko rokov ho držal vo väzbe a teraz nevie, čo s ním, keďže všetky ich obvinenia stroskotali.".

15. februára 2006 vystúpil proti vstupu Ruska do Svetová obchodná organizácia(WTO).

V marci 2006 gruzínsky minister pre záležitosti utečencov a osídľovanie Giorgi Kheviashvili oznámil, že vláda krajiny má v úmysle skonfiškovať nehnuteľnosti primátora Moskvy v Abcházsku.

11. júla 2006 vyhral Lužkov súdny spor proti Alexander Lebedev. Žaloba súvisela s článkom v novinách okresu Voikovsky, Nash Raion, kde Lebedev vzniesol niekoľko obvinení proti Lužkovovi, ktoré súd uznal za diskreditáciu cti, dôstojnosti a obchodnej povesti primátora hlavného mesta.

20. júla 2006 Lužkov povedal na stretnutí v Suchumi s prezidentom Abcházska Sergej Bagapshže Moskva bude budovať svoje vzťahy s republikou ako samostatný štát bez ohľadu na postavenie Tbilisi.

16. augusta 2006 sa Lužkov stal gentlemanom Rád pomenovaný po Akhmadovi Kadyrovovi- najvyššie vyznamenanie Čečenska.

20. decembra 2006 Andrej Metelskij, podpredseda Moskovskej mestskej dumy, šéf frakcie Jednotné Rusko, oznámil, že frakcia navrhne Lužkova na post primátora Moskvy na nové funkčné obdobie v decembri 2007.

Vo februári 2007 vo svojom prejave na Vianočnom čítaní Lužkov hovoril o „bezprecedentnom tlaku“, ktorý naňho vyvinuli rôzne medzinárodné kruhy v súvislosti so zákazom. gay sprievod. Takéto udalosti nazval „satanskou akciou“ a povedal, že nedovolí, aby pokračovali.

21. februára 2007 na slávnostnom otvorení „Moskovského domu“ v Sevastopole spomenul „problémy, ktoré odtrhli Sevastopoľ od Ruska, odtrhli Krym od Ruska“.

Organizátori pochodu gay pride, ktorý v máji 2006 neuspel, podali 26. februára 2007 žalobu na Lužkova. Dôvodom procesu bolo vyhlásenie Lužkova, ktorý označil sprievod homosexuálov za „satanskú akciu“.

Putin predložil 22. júna 2007 Lužkovovu kandidatúru Moskovskej mestskej dume na schválenie na post primátora Moskvy.

27. júna 2007 Duma schválila Lužkova. Len 3 zo 4 členov frakcie komunistickej strany hlasovali proti.

2. októbra 2007 sa zistilo, že Lužkov bude na čele moskovskej listiny Jednotného Ruska vo voľbách do Štátnej dumy 2. decembra 2007 ako „lokomotíva“.

8. novembra 2007 vo svojom prejave na konferencii „Rusko a Abcházsko: smerom k spoločnému ekonomickému priestoru“ povedal: „Sme presvedčení o práve Abcházska na vybudovanie suverénneho štátu, keďže Abcházsko je suverénny štát. Rusko) musí urobiť rázny krok a rozhodnúť o uznaní suverenity Abcházska“.

2. decembra 2007 bol Lužkov zvolený do Štátnej dumy na 5. zvolaní na listine Jednotného Ruska a odmietol mandát.

30. októbra 2008 bola prezentácia Lužkovovej novej knihy "Voda a mier", v ktorej dokazuje potrebu návratu k projektu prevedenia časti toku severných riek do Strednej Ázie.

V polovici 80. rokov podľa Lužkova projekt odklonu rieky zmarila liberálna inteligencia, ktorá tento podnik nenávidela „ako jeden z megaprojektov sovietskeho štátu a takéto projekty pre ostrieľaného liberála so západným prízvukom v r. nepokojná hlava je ako ostrý nôž... Útok na projekt prevozu vody mal skrytý (iná otázka je, že niekto jasne poznal a niekto nepochopil) cieľ zničiť jednotu osudov, spoločnú históriu Ruska a Strednej Ázie , demontáž ZSSR. (Kommersant, 31. október 2008).

Časopis ForeignPolicy zverejnil koncom roka 2008 rebríček najnebezpečnejších miest sveta s rekordne vysokým počtom vrážd na obyvateľa. V prvej päťke sa spolu s Caracasom, Kapským Mestom, New Orleans a Port Moresby (Papua Nová Guinea) nachádza aj hlavné mesto Ruska Moskva. Tieto megamestá obišli ďalších 130 miest sveta. Moskva si s vyše 10 miliónmi obyvateľov a mierou vrážd 9,6 na 100 000 obyvateľov za rok vyslúžila piate miesto v rebríčku najnebezpečnejších miest sveta.

V roku 2008 uskutočnila Nadácia verejnej mienky prieskum medzi 34 000 ľuďmi v 34 zakladajúcich subjektoch federácie a zistila, že 42 % Moskovčanov priznalo, že dali úplatok úradníkovi. Moskva bola uznaná za najskorumpovanejšie mesto v krajine. V decembri 2008 bola v Moskve ustanovená protikorupčná rada na čele s Lužkovom.

Za Lužkova sa Moskva neustále radí medzi najdrahšie mestá sveta. Podľa ročného hodnotenia poradenskej spoločnosti Mercer v rokoch 2006, 2007, 2008 teda hlavné mesto Ruska viedlo hodnotenie najdrahších megamiest na svete (berúc do úvahy náklady na 200 tovarov a služieb v 143 mestách svet). V roku 2009 ustúpila japonským mestám Tokio a Osaka: situáciu zmenila kríza a znehodnotenie rubľa voči doláru.

Ako jedno z najdrahších miest na svete, pokiaľ ide o priemerný plat obyvateľov, je Moskva ďaleko za Londýnom alebo Parížom - rozdiel je 3,5 až 4-krát. Od polovice roku 2009 je priemerný plat Moskovčana 31 156 rubľov. Ceny kľúčových potravín v ruskej metropole zároveň dobiehajú európske a z hľadiska rastu cien potravín je Rusko výrazne pred Európou.

Rozdiel medzi 10 % najbohatších a 10 % najchudobnejších je kritický 42-krát, ktorý sa nenachádza v žiadnom inom regióne Ruska.

Od roku 1991 do roku 2000 zažila Moskva prudký nárast počtu súkromných motorových vozidiel. Za toto obdobie sa počet áut na cestách v meste zvýšil takmer šesťnásobne, v priemere o 150-200 tisíc áut ročne. Moskva čelí vážnemu preťaženiu ciest súkromnými vozidlami. Zároveň bolo vybudovaných veľa veľkých diaľnic a dopravných uzlov. Zrenovovaný v 90. rokoch 20. storočia MKAD, objavilo sa Tretí dopravný krúžok, ktorej účelom je odľahčenie ciest hlavného mesta a zníženie počtu dopravných zápch.

Pod Lužkovom sa rozvinula aj verejná doprava. V tom čase bola v Rusku po prvýkrát uvedená do prevádzky jednokoľajová doprava, bolo rozšírené moskovské metro. Začala sa výstavba prvého úseku Štvrtý dopravný krúžok, ktorá sa podľa aktuálnych plánov stane súčasťou Severovýchodný akord. V tom istom čase pod Lužkovom utrpela straty moskovská električka. Dĺžka električkových tratí sa v rokoch 1989-2004 skrátila zo 460 na 420 km, najmä v dôsledku rozširovania ciest boli uzavreté trate na uliciach Prospekt Mira, Nižňaja Maslovka a Begovája. Osobná premávka električky v rokoch 1995-2010 klesla z 1,4 milióna ľudí ročne na 214-tisíc.

Zároveň sa ukázalo, že náklady na výstavbu ciest v Moskve boli najvyššie na svete - 1 km Moskovského okruhu - 100 miliónov dolárov; 1 km tretieho okruhu - 117 miliónov dolárov. Rekord však patrí štvorkilometrovému úseku Štvrtého okruhu. Tam bude kilometer stáť moskovský rozpočet 537 miliónov dolárov, čo je drahšie ako stavba kilometra tunela pod Lamanšským prielivom a kilometer veľkého hadrónového urýchľovača. Podľa odborníkov sa pri vysokých nákladoch na výstavbu ciest pod Lužkovom problém dopravných zápch nikdy nevyrieši.

V Moskve v roku 2000, ceny za služby bývanie a komunálne služby rástli rýchlejšie ako celoštátny priemer. Od roku 2001 vzrástli viac ako 6-krát (v Rusku - päťkrát). Nad priemerom ruskej a moskovskej inflácie. Za prvých šesť mesiacov sa ceny v Moskve len podľa oficiálnych údajov zvýšili o 12,5 %, kým v Rusku o 7,4 %. V Moskve je priemyselný pokles výrazne vyšší - viac ako 25-28% v roku 2009 z objemov roku 2008, zatiaľ čo v Rusku - 14,8%.

V roku 2009 bol Lužkov kritizovaný za implementáciu programu leteckého šírenia jodidu strieborného a suchého ľadu nad moskovským regiónom na prerozdelenie zrážok v regióne s cieľom znížiť náklady na čistenie moskovských ulíc. Ekológovia a vedenie moskovského regiónu vyjadrili obavy, že takýto experiment môže len poškodiť životné prostredie hlavného mesta a regiónu.

V septembri 2010 ruské ústredné televízne kanály spustili niekoľko dokumentárnych filmov, v ktorých ostro kritizovali starostovu činnosť. Verejne sa diskutovalo o obchode, peniazoch, prepojeniach samotného Lužkova a všetkých členov jeho rodiny. "Bezprávnosť. Moskva, ktorú sme stratili", "Prípad Cap"- rozdrvili dôveru a podkopali autoritu Jurija Michajloviča nemilosrdným valčekom.

V odpovedi na list prezidentovi Ruskej federácie z 27. septembra 2010, v ktorom primátor vyjadril rozhorčenie nad kritikou, ktorú voči nemu vzniesli v televízii.

Dňa 28. septembra 2010 v reakcii na list prezidenta Lužkova Dmitrij Medvedev podpísal dekrét o predčasnom ukončení právomocí moskovského primátora Jurija Lužkova („Odvolať Jurija Michajloviča Lužkova z postu primátora Moskvy pre stratu dôvery prezidenta Ruskej federácie.“ ... „Vymenovať Vladimir Iosifovič Resin dočasným primátorom Moskvy na obdobie pred nástupom do funkcie osoby splnomocnenej primátorom Moskvy).

Odborníci označili Lužkova za obeť zákulisných intríg Vladimír Putin. Vyhlásil vyhrážky svojej rodine a presťahoval sa do Londýna, kde Lužkovove dcéry z vlastnej vôle vylúčili z Moskovskej štátnej univerzity. Lužkov po svojej rezignácii opakovane uviedol, že niektoré politické sily chcú odobrať podnik jeho rodine.

Väčšinu Lužkovových spolupracovníkov nový primátor odvolal zo svojich funkcií, kritika jeho rozhodnutí a konania vo funkcii primátora dlhodobo neopúšťala stránky tlače, internetu a spravodajstva všetkých televíznych kanálov. V roku 2010 bol vymenovaný za dekana Fakulty manažmentu veľkých miest Medzinárodná univerzita v Moskve.

Člen predstavenstva od roku 2012 OAO United Oil Company(výkonný orgán Ufaorgsintez), ktorý je kontrolovaný skupinou Systém AFK a štruktúry Jakov Goldovský.

V súčasnosti prevádzkuje vlastnú farmu Kaliningradská oblasť. V októbri 2015 sa pochválil v rádiu „Komsomolskaja pravda“: „ Tu mám 5,5 tisíc hektárov pôdy v Kaliningradskej oblasti. Teraz som dostal úrodu obilia z každého hektára, vrátane pšenice, 53,6 centov na hektár. Navyše potravinárska pšenica. A to nepovažujeme za rekord. Budeme pridávať ďalšie".

príjem

Podľa Ústrednej volebnej komisie bol Lužkov príjem v roku 2002 vo výške 9 miliónov 148 tisíc 150 rubľov. Vlastnil pozemok s rozlohou 25 akrov v regióne Kaluga a obytnú budovu s rozlohou 62 m2. metrov na rovnakom mieste, automobil GAZ-69 a príves za auto.

Ročný príjem za rok 2004, ktorý Lužkov vyhlásil ako kandidát do Moskovskej mestskej dumy vo voľbách v roku 2005, predstavoval 2 milióny 438 rubľov.

Koncom októbra 2007 boli zverejnené údaje o majetku a príjmoch Lužkova. Vlastnil štyri pozemky v regióne Kaluga, z ktorých jeden mal 798-tisíc 528 metrov štvorcových. Mal tiež obytnú budovu s rozlohou 62 metrov štvorcových v regióne Kaluga. metrov a byt v Moskve s rozlohou 150,3 m2. metrov. Celkový príjem Lužkova v roku 2006 bol 31 miliónov 906 tisíc 922 rubľov. Bolo naň zaregistrované osobné auto GAZ-69E z roku 1964 a príves z roku 2000. Vlastnil aj 1,11 milióna dlhopisov v OAO KB MIA.

Vo februári 2009 zverejnil časopis Finance nový rating ruských miliardárov, podľa ktorého rodina Lužkov-Baturinovcov veľmi schudla. Manželka Jurija Michajloviča v ňom obsadila 45. miesto: časopis odhadol jej majetok na 1 miliardu dolárov, to znamená, že podľa odhadov financií stratila asi 6 miliárd.

Manželka moskovského primátora Jurija Lužkova podľa Forbes v roku 2009 „zmrazila“ časť developerských projektov v Moskve resp. Ukrajina. Mnoho obytných komplexov sa však naďalej stavia: je lacnejšie dokončiť ako opustiť.

V júli 2009 zverejnila Elena Baturina vyhlásenie o príjmoch a majetku za rok 2008. Podľa oficiálnych novín moskovskej vlády „Tverskaja, 13“ dosiahol celkový príjem manželky primátora Moskvy viac ako 7 miliárd rubľov, čo je asi 1183-krát viac ako príjem samotného starostu, Kommersant. noviny vypočítané.

Podľa údajov zverejnených 4. júla 2009 Baturina dostala viac ako 15 miliónov rubľov ako plat na svojom oficiálnom pracovisku - Inteko CJSC. V tomto roku sa Baturine podarilo zarobiť peniaze na rozvojové projekty (asi 440 miliónov rubľov) a získať úroky z vkladov (o niečo menej ako 1,5 milióna rubľov). Hlavným zdrojom príjmov boli výsledky transakcií s predajom cenných papierov (viac ako 6,5 miliardy rubľov).

Manželka moskovského starostu okrem hotovosti vlastnila aj podiely v dvoch moskovských apartmánoch s rozlohou 150 a 159 metrov štvorcových. m (1/4 a 1/3 akcií) a má tiež poľnohospodársky pozemok s rozlohou 2,85 hektára v regióne Kursk. Baturina vlastní šesť áut: PorscheTurbo S z roku 2005, Mercedes-Benz S600 z roku 2007 a Mercedes-Benz ML63AMG z roku 2007, Audi 80 z roku 1995, Mercedes-Benz S220 z roku 1957 a vzácny Talbot-95 z roku 1934.

Informácie o príjme Eleny Baturinovej boli zverejnené v súlade s protikorupčným dekrétom prezidenta Ruskej federácie z 18. mája 2009, podľa ktorého sú úradníci a ich rodinní príslušníci povinní každoročne poskytovať údaje o svojich príjmoch. zverejnenie v médiách. Sám Jurij Lužkov zverejnil údaje o svojich príjmoch a majetku aj v novinách "Tverskaja, 13" - deň po vydaní prezidentského dekrétu. Noviny zároveň poznamenali, že manželka primátora Elena Baturina podala priznanie v mieste bydliska. Publikácia tiež uviedla, že dcéry starostu Elena (študentka) a Olga (študentka) vlastnia iba 1/4 akcií moskovského bytu s celkovou rozlohou 150 metrov štvorcových. m.

Samotný starosta je podľa zverejnených údajov vlastníkom 6 miliónov rubľov, 1/4 podielu v moskovskom byte s rozlohou 150 metrov štvorcových. ma štyri pozemky v regióne Kaluga na chov včiel s celkovou rozlohou niečo vyše 1,1 milióna metrov štvorcových. m, automobil GAZ-69-E a príves na prepravu včelích úľov.

Naposledy Lužkov zverejnil svoje zárobky v roku 2007, v predvečer posledných volieb do Dumy, v ktorých bol na čele zoznamu Jednotného Ruska pre Moskvu. Potom mal primátor hlavného mesta na účtoch oveľa väčšiu sumu – 31 miliónov rubľov. Okrem toho v roku 2006 Lužkov vlastnil podiely v Norilsk Nickel, LUKOIL, MTS, RAO UES Ruska, Gazprom, Tatneft, Sberbank a ďalších. Nie je známe, či vo vlastníctve starostu zostali akcie popredných ruských spoločností, ale dača v Moskovskom regióne s celkovou rozlohou 2531,2 m2. m Aj keď vychádzame zo skromného hodnotenia elitného bývania v Moskve, 6 000 $/m2. m, približne, trhová hodnota chaty Lužkov je asi 15 miliónov dolárov.

Povesti (škandály)

Od roku 1993 bola moskovská vláda opakovane obviňovaná z korupcie. Objavili sa tak zvesti o neoprávnenej podpore niektorých komerčných štruktúr zo strany moskovských orgánov (Skupina JSC Most, Organizačný výbor, Mosinvest, Mosprivatizácia, Moskovský cech).

Tlač porovnala odhadované náklady na Lužkovovu chatu v dačom družstve "borovica" s veľkosťou platu primátora a dospel k sklamaným záverom - nekonverguje, nekorešponduje atď. Bol požiadaný o bezplatné zverejnenie daňového priznania k dani z príjmov. Toto všetko Jurij Lužkov bezpečne ignoroval. Najnepríjemnejší príbeh bol však nafúknutý kvôli moskovskému novinárovi Anatolij Baranova, "ktorý sa odvážil pristúpiť k pokrytiu osoby primátora bez náležitého rešpektu Podľa niektorých moskovských publikácií bol prepustený z práce, zažalovaný o 100 miliónov, telefonické vyhrážky a neustále sledovanie "donútili známeho reportéra a občana, ktorý dodržiava zákony, aby sa zmenil na flákača, začal život ilegálneho imigranta." v jeho rodnom meste."

V roku 1994 sa Lužkov stal objektom intríg šéfa prezidentskej bezpečnostnej služby. Alexandra Koržáková a vicepremiér Oleg Soskovets, ktorá vyvrcholila článkom Rossijskaja gazeta „Sneh padá“ (19. novembra) a vojenskou operáciou „Náhubok v snehu“ z 2. decembra 1994, zjavne namierenou proti skupine Most Vladimíra Gusinského, ale vtedajším patrónom bol Lužkov. hlavný cieľ „Most“.

Podľa britskej tlače rodina Lužkov-Baturinovcov vlastní dom v Londýne prostredníctvom offshore spoločností, je druhým najväčším po Buckinghamský palác(sídlo britskej kráľovnej). Údaje o kúpe kaštieľa "Whitanhurst"(Witanhurst) sa objavil v júli 2008. Denník DailyMail zároveň pomenoval cenu – 100 miliónov dolárov.Noviny uvádzajú, že Witanhurst je 90-izbové sídlo v oblasti Highgate. Jednou z najväčších miestností je tanečná sála s rozlohou 70 metrov štvorcových. ft.

22. septembra 1999 Lužkov oznámil, že bude žalovať nemecké noviny Bild, ktoré tvrdili, že kúpil kone v NSR za 150 000 nemeckých mariek (ako uvádza vo svojom informačnom a analytickom programe moderátor televízie ORT Sergei Dorenko).

V októbri 1999 podal žalobu na ochranu cti, dôstojnosti a obchodnej povesti na časopis Kult osobností ORT a Dorenko, ktorí v televízii oznámili najmä to, že Lužkovov osobný majetok podľa magazínu Kult osobností je 200-400 miliónov dolárov.

Medzimestský súd v Ostankine 3. decembra 1999 rozhodol, že obvinenia šírené v autorskom programe Dorenko 5. septembra, 26. septembra a 3. októbra nie sú pravdivé; "falošná, diskreditujúca česť a dôstojnosť" boli uznané ako informácie o Lužkovovom osobnom stave, jeho získaní pozemku v Španielsku a iných. Súd nariadil ORT nahradiť morálnu ujmu spôsobenú Lužkovovi vo výške 50 000 rubľov a Dorenkovi - 100 000 rubľov; ORT a Dorenko sú tiež povinní vyvrátiť informácie, ktoré šírili „najneskôr do týždňa“.

4. februára 2002 došlo na zasadnutí moskovskej vlády venovanej postupu výstavby v meste k veľkému škandálu. Po prejave Vladimíra Resina, ktorý prečítal správu o činnosti moskovských staviteľov v roku 2002, sa Lužkov ujal slova so zvláštnym vyhlásením. Predložil niekoľko hromadných listov obyvateľov novostavieb, ktorí sa sťažovali na zlú kvalitu bývania. Lužkov povedal, že kým "slávny SU-155" správy o úspechu, obyvatelia hlavného mesta trpia nekvalitnou prácou stavbárov. Ukázal aj fotografie domov a bytov, z ktorých podľa neho tento záver priamo vyplýva. Starosta sa sťažoval, že za nekvalitnú prácu stavbárov Moskovčania vinia zo všetkých hriechov jeho, starostu. V reakcii na to Resin obvinil viceprimátora Valeryho Shantseva z falšovania fotografií. V dôsledku toho sa Jurij Lužkov rozhodol vytvoriť komisiu, ktorá by sa do piatich dní zaoberala obvineniami proti staviteľom. Podľa výsledkov jej práce je podľa Lužkova možné odvolanie na prokuratúru. " Vašou filozofiou je zarábanie peňazí, vy a ja nie sme na rovnakej ceste“, – povedala Lužkovská živica.

6. augusta 2002 zverejnilo vedenie najväčších lotyšských novín Diena výzvu úradom, aby zamietli vstupné vízum do Lužkova, ktorého návšteva Riga bol naplánovaný na 27.-28.9.2002. Diena ho obvinila z „ Veľký ruský šovinizmus"a tvrdil, že vždy "prispieval k zhoršovaniu vzťahov medzi Lotyšskom a Ruskom", porovnávajúc Lotyšsko s "Pol Potovou Kambodžou". sa po Spojených štátoch ukázalo ako nepriateľ číslo dva."

Medzinárodná ľudskoprávna organizácia Privacy International udelila 9. apríla 2003 Lužkovovi Cenu hlúpej bezpečnosti, druhý stupeň nominácie. "Úprimná hlúposť" za jeho vytrvalú túžbu zachovať inštitúciu propiska. Propiska, ktorá je určená na zníženie miery teroristickej hrozby a kriminality, podľa organizácie vôbec neplní svoju funkciu, keďže podľa moskovských korešpondentov PrivacyInternational môžete policajtov, ktorí ju kontrolujú, zaplatiť za 5 dolárov. -10 dolárov. (Lužkov stratil prvé miesto v prospech austrálskej vlády za aktívnu kampaň za obmedzenie slobôd s cieľom bojovať proti terorizmu v krajine, kde nikdy nedošlo k jedinému teroristickému útoku).

Na jar 2004 sa tlač začala čoraz častejšie stretávať so správami odvolávajúcimi sa na „informované zdroje“, že Kremeľ odporučil Lužkovovi, aby dobrovoľne opustil svoj post, a že sa to Putinovi nepáčilo. spoločnosti ovládané Lužkovovou manželkou Jelenou Baturinovou príliš profitujú z moskovského stavebného biznisu".

15. apríla 2004 sa v Moskovskom múzeu architektúry uskutočnilo stretnutie za okrúhlym stolom o problémoch zachovania architektonického dedičstva 20. storočia. Tí, ktorí sa na ňom zišli, vydali otvorený list prezidentovi krajiny a primátorovi hlavného mesta, v ktorom protestovali proti politike vyhladzovania moskovských architektonických pamiatok. Predovšetkým sa v ňom uvádzalo: "Staviteľská politika, ktorá sa dnes v Moskve uplatňuje, je vo svojej podstate zločinná, antisociálna a protištátna, zbavuje budúce generácie ruských občanov historickej pamäti. Ničenie architektonickej minulosti v Moskve má škodlivý vplyv na ruský mestá, ktoré tiež začali rapídne strácať historický vzhľad. Začalo sa totálne ničenie hmotných dôkazov o veľkosti Ruska. Blíži sa kultúrna katastrofa, s ktorou by sa nemal zmierovať ani štát, ani spoločnosť.“

14. novembra 2007 Babuškinskij súd v Moskve plne uspokojil Lužkovovu žalobu proti. Podľa rozhodnutia súdu mali Limonov a Rádio Liberty zaplatiť Lužkovovi po 500 000 rubľov ako náhradu za morálnu ujmu. Dôvodom žaloby bolo vysielanie Rádia Liberty zo 4. apríla 2007, počas ktorého Limonov uviedol, že „moskovské súdy ovláda Lužkov“. Súd ignoroval názor expertky z Inštitútu ruského jazyka Iriny Levontinovej, ktorá povedala, že Lužkovova urazená fráza Limonova neznamená, že sa starosta dopustil „nezákonného a nemorálneho konania“, ale iba charakterizuje stav súdneho systému v kapitál.

Limonov sa proti rozhodnutiu Babushkinského súdu odvolal na Mestský súd v Moskve, ale na webovej stránke NBP zverejnil vyhlásenie: „ Keďže moskovské súdy v žiadnom prípade nie sú pod kontrolou primátora Moskvy, očakávam, že moskovský mestský súd v nadchádzajúcom mesiaci potvrdí rozhodnutie Babuškinského súdu a zaviaže ma zaplatiť starostovi 500 000 rubľov za jeho česť a dôstojnosť. . Keďže som chudobný, už začínam zbierať drobné a žiadam občanov, aby ma podporili, pomohli mi zaplatiť Lužkovovi dlžnú sumu. Prineste si nechcené mince, najlepšie medené".

11. mája 2008 vo svojom prejave v Sevastopole na oslavách 225. výročia Čiernomorskej flotily opäť vyhlásil, že Sevastopoľ nikdy nebol presunutý na Ukrajinu a že jeho otázka zostáva nevyriešená (“ Rozhodneme to v prospech tých štátnych pozícií a štátneho práva, ktoré má Rusko vo vzťahu k svojej námornej základni - Sevastopol). Oznámil tiež svoj zámer navrhnúť ruským orgánom, aby v roku 2008 neobnovili zmluvu o priateľstve podpísanú v roku 1997 medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou.

V reakcii na tieto vyhlásenia 12. mája 2008 Bezpečnostná služba Ukrajiny vyhlásila Lužkova za osobu non grata a zakázala mu vstup do krajiny na dobu neurčitú.

Lužkov 3. júna 2008 podpísal dekrét moskovskej vlády o premenovaní stanice metra Bitsevsky Park na "Novojasenevskaja", a "Obchodné centrum" - v "výstava". Toto rozhodnutie spôsobilo zmätok medzi mnohými Moskovčanmi, pretože vedenie mesta a metra tvrdošijne odmietalo premenovať stanicu pomenovanú po boľševickom vrahovi. "Voikovskaya", s odvolaním sa na vysoké náklady na akciu, a potom zrazu našli peniaze na dve stanice s neutrálnymi názvami, takže spomienka na Voikova zostala na pokoji. Aj v Moskve zostali ulice Menzhinsky, Kibalchich, Andropov, Leninsky Prospekt a tak ďalej.

1. júla 2008 vo svojom prejave na zasadnutí moskovskej vlády, kde sa diskutovalo o cieľovom programe realizácie štátnej politiky voči krajanom v zahraničí na roky 2009-2011, vyzval, aby sa neobnovovala dohoda o priateľstve a spolupráci medzi Ruskom a Ukrajinou. (podpísaná v roku 1998 na 10 rokov). " Zažívam intelektuálny úder, keď vidím, čo sa deje na Ukrajine vo vzťahu k Rusku a ruskému jazyku", - vysvetlil. Podľa Lužkova dostávajú učitelia ruského jazyka na Kryme nižší plat ako ostatní učitelia a na Ukrajine je zakázané premietať televízne programy v ruštine bez titulkov: " Toto je politika ukrajinských úradov vytlačiť ruský jazyk, keď celý ľavý breh a Krym myslia a hovoria rusky".

V júli 2008 sa v Lužkove konala Rada verejného mestského plánovania, ktorá zvažovala osud Poskytovanie skladov na rohu Ostozhenka a Garden Ring. Mali byť „reštaurované“ tak, že podľa mnohých by architektonická pamiatka skutočne zahynula. Lužkov sa odvolával na príklady Gostinyho Dvora a Caricyna a pýtal sa, či ich rekonštrukcia nebola urobená zle. „Zle,“ ozývali sa z publika jednotlivé hlasy. Lužkov odpovedal, že sa to ľuďom páči a že „hlas ľudu je hlas Boží“. „Architektúru mesta vám sami upravovať nebudeme,“ povedal na adresu namietateľa.

Vedomosti 9. októbra 2008 napísali, že v postsovietskych rokoch asi 400 historických budov, z toho 80 architektonických pamiatok.

Dňa 22. októbra 2008 Basmannyho súd čiastočne vyhovel Lužkovovej žalobe proti Alexander Lebedev a časopis GQ o ochrane cti a dôstojnosti a obchodnej povesti. Lebedev a časopis museli zaplatiť Lužkovovi po 50 000 rubľov. Dôvodom konania bol rozhovor uverejnený v časopise Lebedevom, prijatý a Ksenia Sokolová. Na otázku, kto by mohol šíriť klebety o Putinovom osobnom živote v novinách Moskovsky Korrespondent (Putin údajne opúšťa manželku a ide za gymnastkou a poslankyňou Štátnej dumy Ruskej federácie Alina Kabaeva), Lebedev navrhol, že by to mohlo byť "Yu. M. Lužkov". Lebedev počas procesu tvrdil, že nemal na mysli konkrétneho starostu hlavného mesta Jurija Michajloviča Lužkova, ale jednoducho „istého Ju. M. Lužkova, ktorých je v krajine pomerne veľa“, ale súd sa postavil na stranu starosta. Od roku 2003 to bol štvrtý súdny spor za ohováranie, ktorý Lebedev prehral s Lužkovom.

V novembri 2009 vyhral Lužkov prípad na ochranu cti a dôstojnosti proti politikovi a vydavateľstvu Kommersant. Bolo oznámené, že podľa rozhodnutia súdu sa od obžalovaných bude vymáhať milión rubľov. Okrem toho bude Nemcov povinní vyvrátiť informácie zverejnené v politikovom rozhovore pre noviny a jeho správe. "Lužkov. Výsledky".

V Moskve.

V roku 1958 absolvoval Moskovský inštitút petrochemického a plynárenského priemyslu (dnes Ruská štátna univerzita ropy a zemného plynu) pomenovanú po I. M. Gubkin s diplomom v strojárstve.

V rokoch 1958-1963 pracoval ako pomocný vedecký pracovník, vedúci skupiny, zástupca vedúceho laboratória pre automatizáciu technologických procesov vo Výskumnom ústave plastov (NII).

V rokoch 1964-1971 bol vedúcim oddelenia pre automatizáciu Štátneho výboru pre chémiu.

V rokoch 1971-1974 pôsobil ako vedúci oddelenia automatizovaných riadiacich systémov (ACS).

V rokoch 1974-1980 pracoval Jurij Lužkov ako riaditeľ experimentálnej konštrukčnej kancelárie pre automatizáciu na Ministerstve chemického priemyslu ZSSR.

V roku 1980 bol vymenovaný za generálneho riaditeľa Výskumného a výrobného združenia Neftekhimavtomatika a v roku 1986 za vedúceho oddelenia vedy a techniky Ministerstva chemického priemyslu ZSSR.

V roku 1987 sa stal prvým podpredsedom výkonného výboru mesta Moskva, predsedom agro-priemyselného výboru mesta Moskva (Mosagroprom).

V júni 1991 bol spolu s Popovom zvolený za viceprimátora Moskvy.

V júli 1991 nastúpil na post predsedu vlády mestskej vlády Moskvy vytvorenej na základe výkonného výboru mesta Moskva.

Jurij Lužkov je laureátom Štátnej ceny Ruskej federácie v oblasti vedy a techniky (2000).

Bol vyznamenaný Radom Lenina, Červeným praporom práce, „Za zásluhy o vlasť“ I. stupňa (2006), „Za zásluhy o vlasť“ II. stupňa (1995), „Za vojenské zásluhy“ (2003), Rád cti (2000), medaily.

Má rezortné ocenenia a ocenenia Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Bol tiež ocenený čestnými titulmi „Čestný chemik Ruskej federácie“, „Čestný staviteľ Ruskej federácie“.

Jurij Lužkov je ženatý a má tretie manželstvo. Prvé manželstvo bolo študentské a rýchlo sa rozpadlo. Jeho druhá manželka Marina Bashilova zomrela v roku 1989. V roku 1991 sa Jurij Lužkov oženil s podnikateľkou Elenou Baturinovou.

Elena Baturina je na čele rebríčka Forbes „25 najbohatších žien v Rusku“. Forbes odhadol Baturinov majetok na 1,1 miliardy dolárov.

Jurij Lužkov má štyri deti. Dvaja synovia z manželstva s Marina Bashilova - Michail (1959) a Alexander (1973) a dve dcéry od Eleny Baturiny - Elena (1992) a Olga (1994).

Materiál bol pripravený na základe informácií RIA Novosti a otvorených zdrojov

V posledných dňoch bol nepretržite v Rakúsku, kde má jeho manželka nehnuteľnosti a vážne obchodné záujmy.

Gottfried-Kumpf-Gasse 18 v Breitenbrunne južne od Viedne je adresa trvalého bydliska, na ktorej bola dlhodobo registrovaná v Rakúsku. Nedávno sa však odtiaľto odsťahovala, hoci, ako sa ukázalo, sem nikdy neprišla. Podľa reportérov "Di Presse", dom nebol prenajatý na bývanie.

Po prvé, je to bez tváre budova s ​​rozlohou 150 metrov štvorcových. m, po druhé, na tej istej adrese je zaregistrovaný viceprezident Inteko Oleg Soloshansky a ďalší Rus a po tretie, Baturina ani Lužkova v Breitenbrunne nikto nikdy nevidel.

Obyvatelia Breitenbrunnu sú zmätení. "Načo potrebovali tento dom? Celé tie mesiace bol prázdny!" hovorí sused Andreas Siegl.

Primátor mesta Josef Trellinger je naštvaný: "Škoda, že sme sem nikdy neprišli. Frau Baturinovej by som udelil titul čestný Breitenbrunn."

Výber domu v Breitenbrunne je o to nepochopiteľnejší, že Lužkovci majú v Aurachu luxusnú vilu za 20 miliónov eur, kde sú ich susedmi rodina Swarovski, majitelia obchodného reťazca Herti a bohémovia.

"Každý vie, že tu žije Lužkov a Baturina. Ale nikto sa tu na nich predtým nepýtal. Všetkých zaujímalo: kde tu býva Hansi Hinterseer?" hovorí prevádzkovateľ čerpacej stanice

Teraz sú tu novinári. „Teraz tu nemáme pokoj, len preto, že má niekto veľa peňazí,“ sťažuje sa sused Lužkovcov.

„Absolútne normálni ľudia, bez domýšľavých manierov,“ hovoria o nich ďalší obyvatelia Aurachu.

Hovorí sa, že manželka exstarostu rada chodí nakupovať - ​​tu ju nikto nespozná.

"Pani Baturina sa tu objavila pred štyrmi rokmi a odvtedy sem chodí. Vždy ju sprevádza tlmočník a ochranka a raz s ňou prišiel aj Jurij Lužkov. Elena je vždy pokojná, priateľská," spomína Erika Janisch, zamestnankyňa o. butiku Kitzbühel Shportalm.

Podľa kitzbühelského purkmistra Klausa Winklera na rozdiel od iných boháčov, ktorí sa v týchto miestach usadili, boli Lužkov a Baturina jediní, ktorí pre región niečo urobili. Spoločnosť "Inteko" sponzoruje svetový pohár v triatlone, kongresy Rotary klubu už tretí rok, dvakrát podporila hudobný festival "Jazznova". V roku 2008 sem priviedli Carlosa Santanu a v roku 2009 Stevieho Wondera – to bola senzácia.

Neďaleko bývalej vily postavilo Inteko hotel Grand Tyrolia s 18-jamkovým golfovým ihriskom. Ročný členský príspevok ich golfového klubu je 16 000 eur.

Pravda, Frau Baturina sa domnieva, že ju bývalý finančný poradca oklamal: "Dva roky dávala 1 milión 200 tisíc eur na sponzorské účely. A potom sa ukázalo, že jej poradca si zobral províziu vo výške 15 %," hovorí jej právnik Emilio Stock.

Salaše v meste, kde sa k Lužkovcom správajú tak vrúcne, im však už nie sú po chuti. Príliš blízko cesty. "Ľudia sa prakticky pozerajú do okien. Nepáči sa im to," hovorí Shtok. Zdá sa, že si musíte nájsť nový domov.

Okrem toho sa povráva, že manželia Lužkovci si kúpili vilu vo viedenskej štvrti Döbling. Práve vo Viedni bola zaregistrovaná Baturinova realitná spoločnosť „Safo GmbH“. Obsahuje významnú časť kapitálu Inteko v Rakúsku, čo vám umožňuje ušetriť na daniach investovaním v rámci krajiny.