Čo je definícia historiografie. Historiografia dejín. Vlastnosti predrevolučnej domácej historiografie

Pamätáte si, kedy ste študovali históriu na škole alebo na univerzite? Bolo to také zaujímavé? Vaša odpoveď bude s najväčšou pravdepodobnosťou závisieť od toho, ako váš učiteľ materiál prezentoval. Ak vás jednoducho prinútil zapamätať si určité dátumy, potom nie je prekvapujúce, že sa vám história zdala ako „smrteľná nuda“. Možno to tak však vôbec nebolo a váš učiteľ by mohol vdýchnuť život historickej vede. Keď hovoril o živote v starovekom Egypte alebo za čias Sparty, historické rozprávanie doslova ožilo v mysliach zvedavých študentov. Mali ste niekedy pocit, akoby vám v mysli doslova ožili historické postavy? Je dobré, ak to tak bolo. Čo sa deje? Prečo môže byť prístup jedného učiteľa taký odlišný od druhého? Rozdiel medzi dobrým učiteľom dejepisu a zlým je rovnaký ako rozdiel medzi suchým dejepisom a historiografiou. Ukazuje sa, že etapy historiografie sa snažia opísať udalosti oveľa živšie. Ako sa to stane? Poďme to zistiť.

Čo je historiografia?

Historiografia je, zjednodušene povedané, prítomnosť úplných systematizovaných informácií, ktoré odhaľujú podstatu určitého smerovania v dejinách. Dá sa uviesť jednoduchý príklad. Biblická historiografia je súborom zhromaždených informácií o židovskom národe biblických čias, dostupnosti relevantných výskumov v oblasti archeológie, hebrejskej slovnej zásoby a dostupných vedeckých objavov; prehľadný systém faktov na historickej línii alebo dôkazy, ktoré sú prezentované tematicky.

Ak hovoríme o tomto type výskumu ako o vede, tak historiografia je disciplína, ktorá študuje históriu a jej smery. Historiografia sleduje kvalitu vedeckého výskumu a jeho prehľadnú prezentáciu. To zahŕňa zabezpečenie toho, že informácie sú relevantné pre výskumníkov, pre ktorých boli zahrnuté. Podľa Ozhegovovho slovníka je historiografia histórie vedou o rozvoji historických vedomostí a

Pôvod historiografie

Historiografia je metóda štúdia histórie, zdokonalená Croce, vďaka ktorej je možné vidieť prepojenie histórie a filozofie. Prečo bola táto veda potrebná? Faktom je, že okrem pozorovania a zaznamenávania faktov je vždy potrebné poskytnúť vysvetlenie udalostí, ku ktorým došlo. A ako viete, ľudia majú rôzne názory. Preto správne vnímanie reality musí nevyhnutne ovplyvniť to, ako história opisuje svoj uhol pohľadu. Okrem toho Croce prikladal veľký význam modernosti.

Keďže historické dokumenty sú často len vyjadrením čisto subjektívneho pohľadu autora, ktorý sa môže radikálne líšiť od reality, dôležitá je chronológia a správny prístup k výskumu. Pravda, oba tieto pojmy nemožno nazvať protikladmi. Ide skôr o dva úplne odlišné uhly pohľadu. Chronológia uvádza len fakty, kým história je život. Kronika je stratená v minulosti, ale história je v každej dobe súčasná. Navyše, každý nezmyselný príbeh sa mení na banálnu chronológiu. Podľa Croceho história nemôže vychádzať z kroniky, rovnako ako živí nepochádzajú z mŕtvych.

Filologické dejiny

Čo je to filologická história? Ide o prístup, prostredníctvom ktorého je možné získať napríklad viacero historických diel alebo kníh do jednej. Táto technika sa v ruštine nazýva kompilácia - kombinácia výskumu a myšlienok iných ľudí bez nezávislého spracovania primárnych zdrojov. Človek, ktorý používa tento prístup, eliminuje potrebu prehrabávať sa horou kníh, no konečný výsledok získaný takýmto výskumom je prakticky zbytočný. Dostávame suché fakty, možno nie vždy spoľahlivé, ale strácame to najdôležitejšie – živú históriu. História založená na filológii môže byť teda pravdivá, ale nie je v nej žiadna pravda. Tí, ktorí používajú takúto metódu, môžu a chcú presvedčiť ostatných aj seba, že nejaký dokument je nesporným argumentom v prospech pravdy. Ako zostavovatelia chronológie teda hľadajú pravdu v sebe, no unikajú im to najdôležitejšie. Takýto prístup nemôže nijako ovplyvniť skutočný vývoj historiografie.

Niečo viac o pôvode historiografie

Ak hovoríme o tom, čo je sovietska historiografia alebo čokoľvek iné, možno poznamenať, že skôr sa tento termín chápal ako to, čo znamená, a to „história v písaní“ (grafos - písanie). Neskôr sa však všetko zmenilo a dnes za týmto výrazom vidia históriu samotných dejín. Medzi tých, ktorí stáli pri zrode historiografie, patria S. M. Solovjov, V. O. Kľučevskij a P. N. Miljukov. Rovnako ako niekoľko ďalších skúmali predpoklady založené na dôkazoch a už testované systémy. Do konca 19. storočia vedci rozvinuli celú škálu vedeckého historického výskumu. Okrem vyššie uvedených bádateľov možno menovať aj ďalších, ktorí objasnili význam historiografie ako vedy a ktorí opísali proces formovania štúdia minulosti pomocou vedeckého prístupu. Ako sme povedali vyššie, historiografia je vyššia ako filologický úzky pohľad na svet. Je to skôr pokus o znovuvytvorenie sveta, aký bol pred stovkami a dokonca tisíckami rokov, túžba preniknúť myšlienkovým pohľadom do tých dávnych čias a dokonca vzkriesiť život a spôsob života ľudí, ktorí žili dlhý čas. pred.

Význam historiografie

Hlavným cieľom historiografie je úplné pochopenie minulosti aj súčasnosti. Vďaka nej je možné určiť, akým smerom sa bude história vyvíjať, a spresniť vedecké bádanie. Vďaka historiografii je možné vychovať skúsenejších odborníkov v oblasti histórie.

V skutočnosti by medzi vedou a praxou bola obrovská priepasť, keby ich nespájala historiografia, ktorá mení teóriu na praktickú aplikáciu. Navyše, ak má profesionálny historik dobré znalosti o pôvode vedy, ktorú skúma a vyučuje, pomáha mu to byť vynikajúcim profesionálom vo svojom odbore.

Moderné pokusy o rozšírenie pohľadu na historiografiu

Za posledných niekoľko desaťročí sa vynaložilo veľké úsilie na to, aby sa do dejín historickej vedy vniesol nový pohľad. Z publikovanej literatúry stojí za zmienku najmä zbierka „Sovietska historiografia“, vydaná v roku 1996, ako aj kniha „Domáca historická veda v sovietskej ére“ (2002). Nemalo by nás prekvapiť mimoriadny záujem o historiografiu v poslednom období, pretože otvára cestu k hlbšiemu štúdiu historickej vedy.

Snahy o lepšie pochopenie ruskej histórie nie sú novou myšlienkou. Roky plynuli, ľudia sa menili, a preto sa menili aj prístupy k štúdiu. Predtým sa história študovala skôr s cieľom objaviť minulé precedensy. Ruská historiografia sa však vždy formovala pod vplyvom filozofie doby, v ktorej bádateľ žil. Prozreteľnosť, ktorá nemala nič spoločné s pravým učením Písma, bola v stredoveku hlavnou hybnou silou túžby po pochopení dejín. Potom sa každá udalosť alebo udalosť pripisovala Božiemu zásahu, pričom sa ignorovala skutočnosť, že Biblia jasne hovorí: „Človek vládne nad človekom na jeho škodu.“ Písmo teda naznačuje, že za akýkoľvek obrat udalostí v dejinách sú v prvom rade zodpovední ľudia, ktorí ich vytvorili. Takouto úvahou, nezaloženou na faktoch, prešla aj ruská historiografia.

Reprezentácia Slovanov

Aj keď dnes nepoznáme presne všetky myšlienky ľudí, ktoré existovali v časoch Kyjevskej Rusi, ale skúmaním faktov si stále môžeme všimnúť, že v tých dňoch existovalo veľa legiend a piesní, ktoré odrážajú svet ich názorov o svete okolo nich sú radikálne odlišné od súčasnosti. A hoci v nich môžu byť zrnká pravdy, vo všeobecnosti takýmto výstrelkom nikto neverí. Môžete však dbať na slová jedného spisovateľa, ktorý všetky slovanské piesne, eposy, rozprávky a príslovia nazval „dôstojnosťou a inteligenciou ľudu“. Inými slovami, ľudia, ktorí ich písali, uvažovali rovnako.

Postupom času, so vznikom nových historických faktov a nárastom poznatkov v oblasti prístupu k štúdiu histórie sa však samotná veda zdokonaľovala. So vznikom nových uhlov pohľadu a písaním najnovších vedeckých prác sa história zmenila a princípy jej výskumu sa zlepšili.

Dlhoročné pokusy o dodržanie chronológie

Pri čítaní najstarších vedeckých diel o histórii si možno všimnúť jednu zaujímavú charakteristickú črtu - rozprávanie o akýchkoľvek udalostiach zvyčajne začínalo od nepamäti a končilo dobou, v ktorej žil samotný autor. Pre moderných vedcov sú dôležitejšie informácie, ktoré historik napísal o dobe, v ktorej žil, pretože tieto informácie sú najpravdepodobnejšie a najspoľahlivejšie. Štúdia prác rôznych autorov ukazuje, že už vtedy existoval rozdiel v názoroch rôznych ľudí na rovnaké otázky. Rôzni ľudia tak mali často úplne odlišné názory na konkrétnu historickú udalosť.

Čo sme sa naučili?

Mohli sme sa tak ponoriť do stredoveku a vidieť, aké nápadne odlišné boli prístupy k vedeckému bádaniu v porovnaní s našou dobou. Mohli sme sa v krátkosti pozrieť na to, čo ovplyvnilo vývoj histórie ako vedy, a skúmali sme, ako sa plošné bádanie líši od skutočne živého bádania, ktorým sa otvára vedecký prístup, dnes známy ako historiografia. Aplikovaním toho, čo sa naučíte na osobný výskum, môžete urobiť štúdium histórie zaujímavejším pre seba aj pre ostatných. Historiografia Kyjevskej Rusi alebo historiografia Ruska už pre vás nie je problém.

z histórie (pozri) a gréčtiny. grapo - píšem, lit. - opis dejín) - 1) Dejiny dejín. veda, ktorá je jednou z najdôležitejších foriem sebapoznania ľudskej spoločnosti. I. volal aj súbor štúdií venovaných konkrétnej téme alebo historickej dobe (napríklad I. chartizmus, I. Veľká vlastenecká vojna Sovietskeho zväzu), prípadne súbor historických štúdií. diela, ktoré majú vnútornú jednotu spoločensko-triednu, teoretickú a metodologickú. alebo národné postoj (francúzsky I., nemecký buržoázny-Junker I., marxistický I.). 2) Vedecké disciplína, ktorá študuje históriu. veda. 3) V najširšom (a v modernom jazyku menej používanom) význame sa I. nazýva samotná história. veda (preto je historiograf to isté čo historik) - pozri História. -***-***-***- Dejiny historickej vedy Hlavné etapy vývoja. V správe. majiteľ otroka a spor. spoločnosti, keď bolo dominantné náboženstvo. svetonázor, história myslenie takmer nepresahovalo jednoduchý opis histórie. hlavne fakty Došlo len k hromadeniu histórie. poznanie a vývoj histórie. reprezentácií. Proces transformácie ist. poznatkov do vedy, formovanie histórie ako vedy sa významnou mierou podieľalo na histórii. obdobie. Dokonca aj jednotliví antickí historici a potom počas renesancie humanistických dejín urobili v tomto smere úplne prvé kroky (vznik vedeckých metód výskumu, kritický postoj k prameňom, prvky racionalistického vysvetľovania historických udalostí). Ale najdôležitejším medzníkom bol začiatok vedeckého výskumu. štúdium histórie je obdobím ranej buržoázie. revolúcie na Západe. Európa, poznamenaná revolúciou v dejinách. myslenie – chápanie dejín sa konečne oslobodzuje od cirkvi. povedané, v histórii vzniká viac či menej rozvinutá myšlienka zákonitostí vývoja dejín. reprezentácie zahŕňajú myšlienku historizmu, historické poznatky sú rozdelené do špeciálnej vetvy humanitných vied. K ser. 19. storočia Proces stávania sa buržoázou sa dokončuje. ist. veda, prudko sa rozvíjajúca v 2. pol. 19. storočia Od konca 19. stor. začína sa nová etapa spojená s prechodom kapitalizmu do štádia imperializmu a charakterizovaná začiatkom krízy buržoázie. A.; ďalší vývoj buržoázie. História éry imperializmu je spojená s procesmi prebiehajúcimi v buržoázii. ideológie v období všeobecnej krízy kapitalizmu. Avšak evolúcia buržoáz. I. je len jedným z aspektov procesu vývoja dejín. veda. Jeho ďalšou, určujúcou stránkou bol vznik a vývoj marxistických dejín Najdôležitejšie medzníky vo vývoji marxistických dejín. vedami sú: vznik marxizmu, v dôsledku ktorého história po prvý raz dostala dôsledne vedeckú. metodologické základ; ďalší vývoj marxistickej metodológie dejín a marxistických dejín. koncepcie V.I. Lenina, vývoj marxistického smeru dejín (v podmienkach, keď dominantným smerom zostala buržoázna historická veda); transformácia marxistickej Indie po víťazstve okt. revolúcia do hlavného prúdu dejín. vedy v ZSSR, a po vytvorení svetového systému socializmu - v iných socialistických krajinách. krajinách, posilňujúc v týchto podmienkach marxistický trend v I. kapitalistický. krajín Dôležitým fenoménom v globálnom procese rozvoja Indie bol vývoj dejín v krajinách východu, ktoré sa oslobodzovali a oslobodzovali spod koloniálnej nadvlády (proces, ktorý sa stal univerzálnym v podmienkach rozpadu koloniálneho systému imperializmu po r. svetová vojna). Hromadenie historických vedomostí a vývoj historických myšlienok v predtriednych, otrokárskych a feudálnych spoločnostiach. Ešte pred príchodom písania. reprezentácie a určité prvky histórie. poznanie existovalo medzi všetkými národmi v ústne šírených rozprávkach, legendách atď. Byť produktom syntetického myslenia a odrážajúceho predstavy ľudského kolektívu o sebe, o veľkých historických prameňoch. udalosti, o vzťahu človeka k prírode, epos často reflektoval dejiny v mytologickej, umelecky zovšeobecnenej podobe. faktov. Už samotný výber faktov je ukazovateľom toho, čo sa pre prvé začiatky dejín zdalo podstatné. vedomie (pracovné procesy, boj o zvládnutie prírodných síl, vzťah ľudských skupín, zmeny ich vnútornej štruktúry atď.). Historicko-kritické. analýza nám umožňuje odhaliť stopy zdrojov. správa prezentácií. éry vo vydaniach, ktoré sa k nám dostali. epos - "Mahabharata", "Ramayana", staroveká Čína. "Kniha piesní" ("Shi Jing") v množnom čísle. Starogréčtina mýty a eposy "Ilias", "Odyssey", v nejakej ruštine. eposy atď Prechod z predtried. spoločnosti na triedu, vznik štátu rozšíril potrebu histórie. vedomostí a v súvislosti s nástupom písma (pozri List) umožnil začať ich hromadiť. Svedčia o tom zdroje. nápisy kráľov Sumeru a Akkadu v Číne. nápisy z éry Shang-Yin, staroveké záznamy o počasí (kroniky) prvých majiteľov otrokov. štátu v Egypte, ako aj vznik štátnych, chrámových a súkromných archívov. Vzniká triedne orientovaný výber a interpretácia dejín. fakty (nápisy z obdobia starovekej a strednej ríše v Egypte, oslavujúce dobyvateľské ťaženia faraónov, nápisy o reforme Urukaginy v Lagaši, ďalší perzský nápis Behistún atď.). Obrovský vplyv na opis a výklad histórie. akcie zabezpečoval druhý východ. náboženský systémy; všetky ist. udalosti boli vysvetlené „vôľou bohov“. východ. knihy Biblie („Kniha kráľovstiev“ a iné) mali silný vplyv na následnú feudálnu cirkev. I. Zároveň v otroctve. Štáty starovekého východu pripravili určité podmienky pre vývoj histórie. poznatky (tvorba a vývoj rôznych chronologických systémov – pozri Kalendár), chronologické. systémy a pod.. Dochádza k formovaniu určitých foriem dejín. cit.: analistika (kroniky), životopisná. a autobiografický op., dochádza ku komplikácii a zmene podôb dejín. op. (napríklad v starovekej Číne - od lakonických nápisov po kroniky vo forme suchého zoznamu udalostí a dátumov (1. čínska kronika "Chunqiu", 8. storočie pred Kristom), a potom až po komentované kroniky). Dôležitá etapa v postupnom vývoji dejín. poznanie bolo historické. myšlienky, ktoré vznikli v antickom svete a súviseli predovšetkým s činnosťou starovekého Gréka. historici Herodotos a Thukydides. Aj keď Herodotos má historické rozprávanie vo vlastnom zmysle slova sa ešte neoddelilo od príbehu obsahujúceho informácie o prírodovede, geografii, etnografii, literatúre, ale stredobodom jeho pozornosti je práve prezentácia histórie. udalosti, zjednotené spoločným konceptom (na opis prehistórie a histórie grécko-perzských vojen) a obsahujúce určitý koncept (vyznačuje sa pokrytím historických udalostí v duchu ideológie aténskej otrokárskej demokracie a porozumením histórie založenej na myšlienke rozhodujúcej úlohy v životoch ľudí neúprosného osudu - Nemesis). V op. Herodotos, objavujú sa prvky histórie. kritika, pokus oddeliť spoľahlivé fakty od fikcie. Pozor na dokument. platnosť naratívu, odmietnutie vysvetľovania dejín zásahom božstiev. silu, túžbu vnútorne preniknúť. vzťah príčin a následkov udalostí a na tomto základe stanoviť spoločné črty v dejinách rôznych národov urobili z Thúkydidovho diela „História peloponézskej vojny“ dôležitú etapu v napredovaní dejín. vedomosti. Zahŕňa predovšetkým politiku. dejiny, rivalita medzi gréc. Pán vy, ale čiastočne aj trieda. boj v rámci týchto štátov, ako aj určité prvky sociálnych a ekonomických dejín. vzťahov bolo dielo Thukydida v mnohých smeroch vrcholom dejín. myšlienky antického sveta, majúce veľký vplyv nielen na staroveké dejiny, ale aj na historikov modernej doby. východ. litrov Dr. Grécko 4.-2. storočie. BC e., významná v objeme, vo svojom výskume. úroveň ako celok nešiel ďalej ako Thukydides. Najväčším fenoménom v ňom boli Polybiove „Všeobecné dejiny“ (2. storočie pred n. l.), v ktorých sa po prvý raz načrtli dejiny nielen jednej krajiny, ale všetkých najvýznamnejších krajín Stredomoria podmanených Rímom – po prvý raz. vznikla koncepcia svetových dejín. Významný význam v dávnych dejinách z hľadiska vývoja historických foriem. rozprávania mali op. Sallust, Tacitus a Plutarch, Krym bol charakterizovaný túžbou vysvetliť udalosti psychológiou osôb, ktoré sa na nich podieľali, použitím portrétnych charakteristík ako prostriedku na zobrazenie histórie. éry. Zvláštne miesto medzi historikmi čias Ríma. Ríšu okupuje Appian (2. storočie). „Z antických historikov, ktorí opísali boj, ktorý sa odohral v hlbinách Rímskej republiky,“ zdôraznil F. Engels, „len Appianus nám jasne a zreteľne hovorí, prečo bol nakoniec vedený: kvôli vlastníctvu pôdy“ (Marx K. a Engels F., Soch., 2. vydanie, zv. 21, str. Túžba „...dostať sa na dno materiálneho základu týchto občianskych vojen“ sa v Appianovi spojila, ako poznamenal K. Marx, s obrazom Spartaka „...najskvelejšieho chlapa v celej starovekej histórii“ (tamže, zväzok 30, s. 126). Prostriedky. ist. op., vytvorené v staroveku, boli "Historické poznámky" ("Shi Ji") Čína. historik Sima Qian (prelom 2.-1. storočia pred Kristom) je prvým zovšeobecňujúcim dielom o dejinách Číny. So vznikom sporov. spoločnosti a až do objavenia sa predpokladov rozpadu feudalizmu bola feudálno-náboženská ideológia silou, ktorá určovala dejiny. myslenie, ktoré brzdilo vývoj dejín. vedomosti. Preniknutý myšlienkami na posilnenie sváru. sociálne vzťahy, vyzdvihovanie politiky. a náboženských postavy, história op. vtedy hodnotili históriu. udalosti v dôsledku zásahu nebeských síl do života ľudí verili, že beh dejín predurčili božstvá. vôľa (prozreteľnosť). Spočiatku najbežnejšia forma histórie. diela hádky. I. väčšina národov mala letopisy, potom ch. Na dôležitosti nadobudli kroniky (v Rusku kronikám zodpovedali letopisy a kroniky). Objavujú sa aj „príbehy“ (op. Jordanes, Gregor z Tours, Pavol Diakon atď.), zdroje. biografie (napr. napísal arabský historik 8. storočia Ibn Ishak, franskí autori 8. – 9. storočia Eingard a Tegan), hagiografie (pozri Životy svätých). Oživuje sa myšlienka univerzálnych, svetových dejín (ale už na feudálno-náboženskom základe) („Dejiny prorokov a kráľov“ bagdadského historika 9. – 1. štvrtiny 10. storočia. Tabari), vzniká charakteristika kresťanského feudalizmu. I. Stredovek. V Európe sa periodizácia dejín podľa „štyroch monarchií“, ktorá spočíva napríklad v základe op. nemecký kronikár z 12. storočia Odtok Freisingenu. Kvôli obmedzeniam náboženstiev. svetonázor, autori kroník a letopisov mohli spravidla vyzdvihovať len vonkajšie. súvislosti medzi javmi v podobe ich chronologickej sekvencie; teda forma zaznamenávania udalostí o počasí („kronika“); ich autorom spravidla chýbala kritika. vzťahu k zdroju. Stredné storočie kroniky a letopisy často obsahovali spracované diela. folklór a literatúra, ktoré sú syntetizovanými kultúrnymi a spoločenskými pamiatkami. myšlienky. Významná kultúrno-historická pamiatka Dr. Rus' je Príbeh minulých rokov (začiatok 12. storočia), ktorý mal veľký vplyv na celý nasledujúci spor. I. Stredovek. Rus'. Jeden z charakteristických typov sporov. I. Čína (ako aj určité ďalšie krajiny Ďalekého východu) boli (až do 19. storočia) tzv. dynastické príbehy. Komplikácia štruktúry stredoveku. spoločnosť, rast miest, zhoršenie triedy. boj, proces feudálnej centralizácie. štát – to všetko rozšírilo okruh dejín. javy zachytené v kronikách (kronikách). Kroník pribúda, vznikajú rôzne druhy, stávajú sa komplexnejšie zásady výberu a interpretácie faktov. materiálna, politická zosilňuje. neobjektívny popis. Takéto žánre histórie sa rozvíjajú. op., ako memoáre, tj. Učebnice a zborníky dejepisu sú čoraz rozšírenejšie. Gor. kroniky, zostávajúce na feudálnej pôde. I., sú však do značnej miery sekulárneho charakteru (ako každá mestská kultúra). Niektorí z hôr. kronikárov, na rozdiel od väčšiny stredoveku. historici opísali ľudí so súcitom. pohyby. V tomto ohľade Parížan Jean de Venet rozpráva Jacquerie; demokratický sentimenty sa prejavili v Novgorodských a Pskovských kronikách. Proces likvidácie léna. fragmentácia vedie k vzniku spoločného štátu. kronikárske zbierky, ktoré zdôvodňovali potrebu štátu. jednota a silný stred. orgány. Sú to „Veľké francúzske kroniky“ (13-15 storočia), „Všeobecná španielska kronika“ (13-14 storočí), Moskovské kroniky 15-16 storočí. atď. Tieto isté myšlienky nachádzajú živé vyjadrenie v iných formách histórie. op. (napr. „Spomienky“ od F. de Cominesa, ktoré mali výrazný vplyv na francúzsku politickú literatúru 16. a 17. storočia). Exacerbácia sociálnych rozporov feudálnych. spoločnosti sa odráža v rôznom chápaní zmyslu dejín. Ak feudálno-katol I. Zap. Európa, vedená myšlienkami Augustína, uvažovala o budúcnosti ľudstva z hľadiska nevyhnutného konca jeho pozemských dejín, po ktorom nasledovalo „upokojenie spravodlivých“ v „nebeskom kráľovstve“, pričom potom vyjadrila ideológiu más. boj proti feudálnej nadvláde. útlaku, predložil Joachim z Flory v 12. storočí. pojem histórie vývoj ľudstva od otroctva k slobode (oblečený do mystickej podoby). Tento koncept obsahoval vyhlásenie o nevyhnutnosti smrti a katolicizme. kostoly a léna. stav dávno pred koncom pozemských dejín ľudstva. Podobné chápanie priebehu dejín je charakteristické pre mnohých ideológov roľnícko-plebejskej opozície voči feudalizmu, vyjadrené v por. - storočie herézy. Neskôr, v podmienkach prudkého vyostrenia protifeudálneho boja v Čechách v 15. storočí. a Nemeckom 16. storočia vznikajú socialistické dejiny. teórie dôsledne nepriateľské voči feudalizmu. Ich vrcholom bol koncept Thomasa Münzera, ktorý predložil myšlienku revolúcie. zničenie triedy. nerovnosť a súkromné ​​vlastníctvo. Zlom vo vývoji dejín. poznanie na ceste k prekonaniu feudálno-náboženského. koncepty a spor. metodologické princípov chápania dejín bol vznik humanist. I. renesancie, spojený so vznikom raného kapitalizmu. vzťahy na Západe Európe. Vytvoril taliančina filozofi a historici konca 14.-16. storočia. humanistický I. však mala svojich predchodcov ďaleko za hranicami Talianska. Najväčší Arab. historik zo 14. storočia Ibn Khaldun v „Úvode“ do rozsiahlej histórie. Práca „Kniha príkladov z dejín Arabov, Peržanov, Berberov a národov, ktoré s nimi žili na Zemi“ rozvinula filozofické a historické myšlienky, ktoré boli do značnej miery na úrovni názorov popredných predstaviteľov humanistických dejín v Taliansku. Ibn Khaldun odmietal vysvetlenia histórie z hľadiska náboženskej ideológie a chápal históriu ako neustálu zmenu v živote a morálke ľudí, ako nepretržitý proces vzostupu a pádu štátov. Ibn Khaldun vo viere, že „prenikol k štúdiu konkrétnych javov cez brány všeobecných príčin“, pripisoval mimoriadny význam vplyvu geografie. prostredia o dejinách spoločnosti. Humanistický I. v Taliansku, reprezentovaný menami L. Bruniho, F. Bionda, N. Machiavelliho, F. Guicciardiniho a iných, sa rozhodne rozišiel s feudálno-teologickým. výklad histórie rozvoj. Hľadala v sebe vysvetlenie histórie, kládla si otázku jej vnútra. zákony a veriť, že sú určené ľudskou prirodzenosťou. Obracia sa k človeku, k jeho záujmom a motívom jeho činnosti, k najvýznamnejším predstaviteľom humanizmu. I. (Machiavelli, Guicciardini) videl hybnú silu dejín. proces v politike boj strán a sociálnych skupín, ktoré sa navzájom vystriedali na čele štátu. orgány. Hoci humanistickí historici mimoriadne zveličovali úlohu jednotlivca v dejinách, nevenovali takmer žiadnu pozornosť činom más a obmedzovali sa takmer výlučne na politiku. dejiny, ale taký sekulárny prístup k dejinám. udalosti bola pre humanistických historikov obrovským pokrokovým krokom vo vývoji dejín. poznanie určovala jeho evidencia, ako aj možnosť racionálneho vysvetlenia dejín. udalosti. To malo za následok veľkú pozornosť k otázkam historickej kritiky. prameňov, čo bolo v rukách humanistických historikov mocnou zbraňou na prekonanie koncepcií a predstáv rozvinutých feudalizmom. I. Pozornosť na dôkazy dala podnet na vznik vedeckých. aparát v op. množstvo humanistických historikov. Bol položený začiatok filológie. kritika (L. Valla), vznikajú počiatky archeológie, história. topografia (F. Biondo). Obrovská úloha vo vývoji humanistiky. I. a I. nasledujúcich čias boli ovplyvnené vynálezom (polovica 15. storočia) a rozšírením tlače. Ukazuje nekonzistentnosť toho, čo prevládalo v st. storočia predstavy o „kontinuite“ existencie Rím. štátu, predstavitelia humanist. I. dokázali kvalitatívnu originalitu antiky v porovnaní s nasledujúcim obdobím (nadvláda feudalizmu), ku ktorému stavali novovek. im éra. Boli tak položené základy novej – trojdielnej – periodizácie dejín (staroveké, stredné a novoveké dejiny); táto periodizácia je ukončená. uznanie až v 18. storočí. Nové chápanie dejín humanistickými historikmi by nebolo možné bez úspechov humanistov. Filozof a politická myšlienky, bez úspechu v oblasti lingvistiky, bez hlbokého štúdia antickej kultúry, a čo je najdôležitejšie – bez štúdia modernej doby. som skúsenosti, ktoré v Taliansku po prvý raz odhalili prechodný charakter feudalizmu a ním generovanej politickej politiky. a ideologické. systémov Humanistický I. mal paneurópsky charakter. Jej významnými predstaviteľmi mimo Talianska boli W. Camden, F. Bacon v Anglicku, J. Wimfeling, S. Frank a ďalší v Nemecku. Franz. politické mysliteľ J. Bodin sa pokúsil odhaliť zákonitosti dejín. vývoj a spájať ich so všeobecnejšími zákonitosťami, ktorým je svet podriadený; ako prvý systematizoval otázku vplyvu prírody na dejiny (ktorú nastolili už starovekí spisovatelia). Humanistický I., ktorý podkopal monopol feudálneho I., ho nedokázal úplne prekonať, pretože v 16.-17. vo väčšine krajín sa zachovala jej sociálna základňa, ktorá sa opierala o spor. I. zvádzal urputný boj s novým chápaním dejín. V tomto zápase predstavitelia feudálno-absolutistickej I. o nové vybavenie fakt. materiál ich názorov použili určití metodici. princípy predložené humanistickými historikmi. Predstavitelia feudálno-absolutistických dejín venovali veľkú pozornosť zhromažďovaniu, systematizácii a spracovaniu prameňov v súlade s ich históriou. reprezentácií. To viedlo k vzhľadu v 17. storočí. pomocných historických disciplín, akými sú diplomacia, paleografia a pod., až po tvorbu rozsiahlych publikácií dokumentov (publikácie podniknuté bollandistami, mauristami, Baluzom a pod.). Táto činnosť kládla reakčné úlohy – obrana a glorifikácia katolicizmu, no objektívne mala istý vedecký význam, t.j. K. prispel k zdokonaleniu súkromných metód analýzy prameňov a sprístupnil na štúdium obrovské množstvo stredovekých dokumentov. Formovanie histórie ako vedy. V dlhom procese formovania histórie ako vedy zohrávajú obrovskú úlohu ideologické hnutia 17. a 18. storočia, ktoré vznikli v ére ranej buržoázie. revolúcie v Európe a súvisiace s ďalším rozvojom buržoázie. ideológie. 17. a najmä 18. storočie. sa vyznačujú rozhodnúť. boj proti feudálno-náboženstvu svetonázor, vytrvalé hľadania v oblasti všeobecných zákonitostí vývoja ľudskej spoločnosti – vedecké pokusy. prístup k histórii. V prekonávaní feudálno-náboženských svetonázory ako metodologické. základy histórie Osvetová výchova mala v myslení veľký význam Napriek tomu, že v rôznych krajinách mala táto výchova výrazné znaky, mala určité spoločné črty. Bola súčasťou širokej ideologickej a politickej agendy. a filozof prúdy v spoločnosti. myšlienky o ére nastupujúceho kapitalizmu, keď ťažiskom celého spoločenského života bol boj proti feudálno-absolutistickému systému vo všetkých jeho prejavoch, uvoľňujúci cestu buržoázii. rozvoj. V podmienkach nedostatočného rozvoja rozporov buržoáznych. sociálno-ekonomické vzťahy, boj za oslobodenie od stredoveku, feudálny vo svojej podstate, svetonázor, proti feudalizmu. spoločnosti a politická systém určil všeobecný ideový základ názorov historikov-osvietencov so všetkými ich často veľmi významnými teoretickými a metodologickými. nezrovnalosti. Rozhodujúce pre formovanie dejín. názory osvietencov mali najakútnejšie spoločensko-politické. boj ranej buržoáznej éry. revolúcie. Teoretické pochopenie úspechov v oblasti modernej vedy zo strany pedagógov. Prírodná veda a technika ich oplodnili históriou. myslenie s filozofickými závermi vyvodenými na tomto základe. francúzske postavy osvietenstvo 18. storočia, ktoré bolo klasikou. zap formulár Osvietenstvo ako celok nastolilo otázku zákonitostí v dejinách s dovtedy neznámou jasnosťou. Ich predchodcovia boli Holanďania a Angličania. mysliteľov 17. storočia (G. Grotius, T. Hobbes), ktorí sa pokúšali o vytvorenie teórií spoločností. vývoj založený na tzv „sociálna fyzika“, teória prirodzeného práva a iné racionalistické. teórie. taliansky mysliteľ J. Vico urobil prvý hlboký pokus obsiahnuť celú históriu ľudstva ako proces určený prísnym vzorom a predložil myšlienku cyklu v dejinách. Franz. Osvietenci, pristupujúci k problémom dejín z pozície racionalizmu, hľadali zákonitosti dejín buď v racionálnej podstate človeka, alebo v interakcii ľudskej spoločnosti s prírodou, alebo mechanicky prirovnávali zákony histórie k prírodným zákonom. Pre celú ich metafyziku. a idealistický. limity výskumu pedagógov v oblasti histórie. vzory mali veľký význam pre rozvoj histórie ako vedy. Osvietenci predložili požiadavku na vytvorenie univerzálnych dejín ľudstva, založených na uznaní jednoty osudov ľudskej rasy, as tým spojenom princípe komparatívneho štúdia dejín všetkých národov (Voltaire); teória „stavu prírody“, ktorá tvrdí, že na začiatku dejín. vývoj, človek bol len súčasťou prírody (Rousseau); myšlienka neustáleho pokroku, ktorý potvrdzuje históriu ako podstatu. proces pohybu ľudstva po vzostupnej línii od nižších k vyšším formám spoločenského života (najúplnejšie stelesnenie našiel v Condorcete); doktrína vplyvu na sociálny rozvoj prírodnej geografie. prostredia (Montesquieu). Prvé b. priamo súviseli so skúsenosťami z revolúcií. alebo m. určité pokusy dať I. materialistický. základe, najmä vznik predstavy, že formy štátu a jeho inštitúcií závisia od rozdelenia majetku v štáte (J. Garrington – na skúsenostiach z anglickej revolúcie, A. Barnave – na skúsenostiach Francúzov revolúcia). Odmietanie politiky ako jediného predmetu štúdia. dejepis, predstavitelia dejín školstva verili, že hlavným predmetom štúdia historikov by mali byť dejiny kultúry, pokrývajúce všetky aspekty života spoločnosti vrátane dejín vedy, školstva, literatúry, ekonómie atď. Angličtina. vzdelávacie I., ktoré sa vyvinulo po angl. buržoázny revolúcie a všeobecne odlišné politické. umiernenosť, podala v dielach svojich najvýznamnejších predstaviteľov W. Robertsona a E. Gibbona podrobne o antiklerikálnom a antifeudalizme. pozície významných období v dejinách stredoveku. Najvýraznejšia osobnosť vzdelávacej filozofie dejín v Nemecku I. G. Herder rozvinul myšlienky jednoty a zákonitosti dejín. vývoj, charakterizovaný nejednotnosťou, ale smerujúcou k vyššiemu stavu – ľudskosti. Herderovo všeobecne idealistické chápanie dejín však zahŕňalo určitý elementárny materializmus. momenty. Nové trendy vo vývoji dejín sa v Rusku prejavili ojedinelým spôsobom, ktorý pokračoval aj v 18. storočí. zostať šľachtickým nevoľníkom. krajine. Oslobodenie od náboženstiev. pohľad na dejiny, racionalizmus, chápanie dejín ako polit. História štátu je charakteristická pre V. N. Tatiščeva, jedného z najväčších predstaviteľov ruštiny. vznešený I.; pokúsil sa podať holistickú schému ruštiny. dejín, ktoré slúžili jeho predstavám o zdôvodnení pokrokovosti ruštiny. autokracia. Túžba preskúmať národné dejiny v rámci svetových dejín. proces, v ktorom sa striedajú obdobia úpadku a prosperity, odhaľujúce opakovateľnosť etáp vo vývoji rôznych národov; pohľad na históriu ako prostriedok výchovy občanov a vlastencov. vlastnosti v ruštine ľudia sú charakteristickí pre históriu. pohľady M.V. Lomonosova. Ďalší vývoj ruštiny. dejiny ušľachtilých dejín sú spojené s menami M. M. Shcherbatova, I. N. Boltina a ďalších a Boltin predložil myšlienky komparatívnej histórie. metóda štúdia histórie a vzťahov príčina-následok. javov. V 18. storočí v Rusku bol položený začiatok zbierania a vydávania. ist. pramene (Tatiščev, N.I. Novikov a ďalší – pozri článok Archeografia). Revolučne-osvietenské chápanie dejín nachádzalo živý výraz v názoroch A. N. Radiščeva, ktorý pristupoval k otázkam dejín z pohľadu revolucionára. boj proti autokracii a otroctvu. To mu umožnilo pristupovať k histórii ako k cyklicky sa rozvíjajúcemu boju medzi slobodou a despotizmom, a tým podložiť vzorec revolúcií. revolúcie v histórii. Na rozdiel od revolučného chápanie dejín Radishchevom, šľachticko-monarchickým. I. v Rusku (N. M. Karamzin, M. P. Pogodin a ďalší) obhajovali tézu o údajne rozhodujúcej úlohe autokracie v Rusku. histórie. V podmienkach rastúcej buržoázie revolučný hnutia na Západe Európa a dozrievajúca kríza poddanstva. budova v Rusku rusky ušľachtilý I. rozvinul myšlienku ruskej identity. história údajne vylučujúca možnosť revolúcie v Rusku. So silnou kritikou monarchie. Karamzinove koncepcie presadzovali vznešení revolucionári - dekabristi. Tl. odporca dejín školstva v Európe koncom 18. storočia - začiatkom 18. storočia. 19. storočia sa stal reakčným romantizmu, ktorý vznikol a formoval sa ako ideológia vznešenej reakcie na Francúzov. buržoázny revolúcia, filozofia vzdelávania a ideológia. Vo vývoji ideologickej a politickej ideológie, ktorá je vo svojej podstate reakčná. základy romantiky Rozhodujúcu úlohu zohrali E. Berk, J. de Maistre, F. Chateaubriand, F. Schlegel, K. L. Haller, A. Muller. Za svoj cieľ si stanovila rehabilitáciu stredoveku, ktorý je jeho neoddeliteľnou súčasťou sociálnej a politickej. systému a ideológie romantickí historici rezolútne odmietli myšlienku prevratu, revolúcie v dejinách (táto myšlienka bola nimi jasne formulovaná a vyriešená v reakčno-negatívnom zmysle). Odmietli racionalizmus. vysvetlenie histórie osvietencami, odmietli vidieť v prírode. zákony ľudskej prirodzenosti zákony histórie. Vysloviť sa proti osvieti. I. s reakciou. politické pozície, zároveň správne poukázali na antiizmus. postoj osvietencov k stredoveku a trval na prítomnosti vnútorných. pripojenia vo všetkých zdrojoch. éry. Verili, že moderné stav každého človeka je výsledkom pomalého a trvalého. ist. rozvoj (myšlienka takzvaného „organického rozvoja“), v ktorom je stelesnený „duch ľudí“. V tomto ohľade romantici kladú históriu ako prioritnú úlohu. výskumné štúdium kvalitatívnej jedinečnosti dejín rôznych národov, objasnenie jednotlivých charakteristík dejín. javov. Myšlienky romantizmu sa najviac rozšírili v Nemecku, kde ovplyvnili štúdium dejín štátu a práva (historická právnická škola – Savigny, Eichhorn a ich nasledovníci). východ. právnická fakulta to dala. dôležitosť štúdia histórie. zdrojov a kritizovať ich. Obrovská úloha vo vývoji kritických metódy výskumu v histórii. veda zohrala úlohu aj v ich rozvoji vo filológii (F.A. Wolf) a najmä vedeckej. činnosti v oblasti antiky. dejiny A. Becka a predovšetkým B. G. Niebuhra. To umožnilo najmä začať vytvárať sériové publikácie prameňov k dejinám staroveku (Corpus inscriptionum Graecarum) a stredoveku (Monumenta Germaniae Historica), ktoré sú v mnohom príkladné. Vedené teoretickým a metodologickým Bratia J. Grimm a V. Grimm na základe zásad romantizmu odviedli skvelú prácu pri štúdiu dejín Nemecka. jazyky, mytológia, folklór, zvykové právo. S romantikom smer súvisel so vznikom školy L. Rankeho v Nemecku. východ. Rankeho koncepcia s charakteristickým prozreteľnosťou vo výklade dejín. proces, myšlienka rozhodujúcej úlohy ideí (predovšetkým náboženských) vo vývoji spoločnosti, kult silného štátu, ospravedlnenie za vojnu, presadzovanie nadradenosti vonkajších záležitostí. politika nad domácim, extrémnym nacionalizmom mala významný vplyv na junkersko-buržoáziu. nemecký I. Ak romantický. smer I., napriek všetkej reakčnosti jeho politikov. myšlienky vytvorené v prvých desaťročiach 19. storočia. jednoznačný krok vpred vo vývoji histórie. poznania, potom ešte väčší význam pre tvorbu histórie. vedy mali filozoficko-historické. utopické koncepty socializmus, filozofia Hegela a pôsobenie predstaviteľov buržoáznych liberálnych dejín. školy 1. pol 19. storočia (najmä vo Francúzsku). Základné myšlienky filozofie dejín utopizmu. socializmus navrhol AC Saint-Simon. Medzi nimi: nevyhnutnosť a relatívna progresívnosť každého zdroja. éry a sociálno-politických spoločností, ktoré vytvorila. inštitúcie závislé od majetkových pomerov; nejednotnosť a nevyrovnanosť dejín. procesu, ktorý vedie k prirodzenej zmene vo všetkých sociálnych a štátnych. formuláre; uznanie ekonomiky a triedy. boj – spolu s ľudským rozumom a filozofiou – hybnými silami dejín; ist. nevyhnutnosť prechodu k socializmu. organizácie spoločnosti. Saint-Simonova myšlienka triedy. boja, ktorý vznikol jeho zovšeobecnením dejín. Francúzske skúsenosti buržoázny revolúcia, bola prijatá Francúzmi. buržoázno-liberálni historici éry reštaurovania - O. Thierry, F. Minier, F. Guizot, A. Thiers. „Od čias Veľkej francúzskej revolúcie európske dejiny obzvlášť jasne odhalili v mnohých krajinách toto skutočné pozadie udalostí, boj tried a už éra reštaurovania vo Francúzsku predložila množstvo historikov (Thierry, Guizot, Minier, Thiers), ktorí pri zovšeobecňovaní toho, čo sa dialo, nemohli neuznať triedne boje ako kľúč k pochopeniu celých francúzskych dejín“ (V.I. Lenin, Soch., zv. 21, s. 42). Títo historici ešte nemohli poskytnúť vedecké informácie. odpovede na otázku o pôvode tried (napr. Thierry vysvetlil pôvod tried z výbojov), stotožňovali boj tried s bojom rôznych národností. Obraz je navyše liberálno-buržoázny. historikov, len trieda pôsobila ako prirodzená. feudálny boj spoločnosti, boj „tretieho stavu“ na čele s nastupujúcou buržoáziou proti feud. aristokracie, boj, ktorý nachádza svoje zavŕšenie v prechode polit. moc pre buržoáziu a triedu. Nevnímali boj proletariátu proti buržoázii alebo ho považovali za porušenie normálneho, prirodzeného poriadku. Napriek tomu všetkému však vývoj špecifických dejín Francúzska a Anglicka ako dejín triedy. boj viedol k vedeckému výsledky prvoradého významu. Došlo aj k rozšíreniu zdrojových štúdií. zdrojová základňa Objavilo sa množstvo štúdií. spoločensko-politické publikácie histórie. V idealistickom rámci. filozofia dejín je najplodnejším pokusom o odhalenie vnútorného. spojenie medzi neustálym pohybom, zmenami a transformáciami, ktoré sú vlastné histórii ľudstva, sa ujal F. W. Hegel. Zdá sa, že Hegel vo svojom obraze vývoja ľudskej spoločnosti spája myšlienku svetových dejín. pokrok presadzovaný osvietenstvom a princíp „organického rozvoja“ presadzovaný romantikmi. Ale hlavné bolo, že Hegel vniesol do konceptu world-ist. dialektický proces vývojový princíp – história. vývoj sa javil ako boj protichodných princípov. To viedlo k výraznému obohateniu historickej metodológie. výskumu. Hegelov princíp je však dialektický. vývoj sa neuplatňoval vo vzťahu k materiálnemu rozvoju spoločnosti, ale vo vzťahu k rozvoju myšlienky „absolútneho ducha“; Vzhľadom na idealizmus svojho systému Hegel interpretoval vnútornú súvislosť dejín. udalosti ako neustála túžba po realizácii absolútnej myšlienky. Schéma svetových dejín, ktorú navrhol Hegel, založená na myšlienke jej podstaty ako pokroku vedomia slobody, sa ukázala ako skreslená vo svojom obsahu skutočný proces spoločností. vývoja (rozdelenie národov na historické a nehistorické, vylúčenie väčšiny národov Východu z historického procesu, vyhlásenie dejín nemeckých národov za vrchol ľudských dejín, apoteóza pruského militaristického štát atď.). Práve táto stránka Hegelových názorov mala najväčší vplyv na reakciu. smer buržoázny I., najmä v Nemecku. Niektorí historici zároveň akceptovali progresívne stránky Hegelovho učenia. K rozvoju problémov v dejinách kresťanstva veľkou mierou prispeli „ľavicoví hegelovci“ D. Strauss a B. Bauer. Avšak skutočnými dedičmi všetkého revolučného v Hegelovom učení boli Marx a Engels. Hegelove názory mali veľký vplyv na formovanie polovice 19. storočia. liberálno-buržoázny I. v Rusku, zastúpený v oblasti všeobecných dejín T. N. Granovským, v oblasti národných dejín S. M. Solovjovom a ďalšími. Solovyovove koncepty boli charakterizované myšlienkami o internom, „organickom“. vzory histórie procesom podmieneným objektívnymi (predovšetkým geografickými) faktormi sa popiera nadtriedny charakter štátu, ako najvyššieho stelesnenia dejín ľudu. postoj k ľuďom prejavom a k revolúcii vôbec, chápať boj protikladov v dejinách ako boj „kmeňových“ a „štátnych“ princípov. Solovjov veril, že s Petrovými reformami sa Rusko vydalo cestou „europeizácie“. Myšlienky opaku histórie. vzory na Západe, kde vývoj spoločnosti šiel „zdola“ a v Rusku, kde autokratický štát údajne pôsobil ako „organizátor“ spoločnosti, tried a ich vzťahov medzi sebou, vypracovali historici štátnej školy ( K. D. Kavelin, B. N. Chicherin atď.) a získal od nich teoretické údaje. odôvodnenie. Predmarxistické vedecké dejiny. myslenie dostalo svoj najvyšší rozvoj v revolučno-demokratickom. historické koncepty. Vo svojej najdôslednejšej podobe ho vyvinula ruština. revolučných demokratov založených na revolúcii. ideológia boja proti autokratickému poddanstvu. budovanie, kritika sociálnych antagonizmov kapitalizmu. budova na Západe Európe. V histórii V názoroch V. G. Belinského, A. I. Herzena, N. A. Dobrolyubova, N. G. Černyševského našla aproximácia histórie výraz. vedomostí až po materialistické chápanie histórie. Po zvládnutí výdobytkov predmarxistickej filozofie, histórie. a sociológ. myšlienky na Západe Európe, opierajúc sa o pokrokové tradície ruštiny. filozofia a veda, revoluční demokrati videli obmedzenia liberálno-buržoázneho. hodina teórie. boja, Hegelova filozofia dejín, odmietala myšlienky o možnosti socializmu. premeny v dôsledku mierovej evolúcie (charakteristické pre západoeurópskych utopických socialistov), ​​podrobili ušľachtilých a buržoáznych rozsiahlu kritiku. I. v Rusku (teória oficiálnej národnosti, historický koncept slavjanofilov, štátna škola). Jadrom revolučného demokratického konceptu bola myšlienka rozhodujúcej úlohy ľudu. masy v spoločnosti vývoj, v priebehu ktorého má revolucionár rozhodujúci význam. boj utláčaných proti utláčateľom. Sociálno-politický Záverom z tohto konceptu bola téza o nevyhnutnosti – v dôsledku revolúcie. hnutia ľudí masy - oslobodenie od všetkých druhov sociálneho útlaku. V konečnom dôsledku zotrvávanie v pozícii idealizmu v oblasti metodológie spoločností. vied, revoluční demokrati zároveň pri nastolení otázky objektívnych zákonitostí dejín, ktoré považovali za spoločné všetkým národom, pripisovali mimoriadny význam rozvoju ekonómie. každodenný život, zmeny v sociálno-ekonomickom. pozíciu hmotn. Po preukázaní sociálnej podmienenosti výkladu dejín šľachticmi a meštianmi. historici, revoluční demokrati boli zároveň presvedčení o objektivite výsledkov vedeckých dejín. vedomosti. Zároveň verili, že najväčšiu objektívnu pravdu poznania zabezpečuje uvažovanie o histórii z hľadiska. výhody ľudí. Revolučne-demokratické koncepcia dejín do značnej miery prispela k príprave podmienok pre šírenie materializmu v Rusku. chápanie histórie proces. Vznik marxistickej historiografie. Napriek významu. pokrok ist. poznania, všetky predmarxistické dejiny charakterizoval idealizmus. výklad hlavných príčin rozvoja spoločnosti. S objavom materializmu K. Marxom a F. Engelsom. chápanie dejín, ich dôsledné šírenie materializmu do oblasti spoločností. javy, dejiny po prvý raz dostali dôsledne vedecké. metodologické základ. Byť zlomovým bodom vo vývoji poznania spoločností. život, objav materializmu. chápanie dejín vychádzalo z celého súboru objektívne pravdivých výsledkov poznávacej činnosti mnohých generácií historikov, filozofov a ekonómov (predstavitelia klasickej buržoáznej politickej ekonómie – A. Smith, D. Ricardo a i.). Keď už hovoríme o prepojení medzi rozvojom spoločností. veda pred Marxom a vznikom marxizmu, V.I. Lenin napísal: „Keďže túto vedu vybudovali po prvé klasickí ekonómovia, ktorí objavili zákon hodnoty a základné rozdelenie spoločnosti na triedy, - keďže táto veda bola ďalej obohatená v súvislosti s. oni, osvietenci 18. storočia v boji proti feudalizmu a klerikalizmu – keďže túto vedu napriek ich reakčným názorom posunuli vpred historici a filozofi začiatku 19. storočia, ešte viac objasnili otázku triedneho boja, rozvíjali dialektickú metódu a jej uplatňovanie alebo začiatok uplatňovania v spoločenskom živote – potom marxizmus, ktorý práve na tejto ceste urobil množstvo obrovských krokov vpred, je najvyšším vývojom celej historickej, ekonomickej a filozofickej vedy Európy“ (op. 20, str. 184). Vznikla a vyvinula sa ako vedecké zovšeobecnenie „... súhrnu revolučných skúseností a revolučného myslenia všetkých krajín sveta“ (tamže, zv. 21

Historiografia (z histórie a...grafiky)

1) dejiny historickej vedy ako celku, ako aj súbor štúdií venovaných konkrétnej téme alebo historickej dobe (napríklad I. Veľká októbrová socialistická revolúcia), alebo súbor historických prác, ktoré majú vnútornú jednotu v spol. , triedne alebo národné termíny (napríklad marxistický I ., francúzsky I.). 2) Vedecká disciplína, ktorá študuje dejiny historickej vedy.

I. ako dejiny historickej vedy. I. do polovice 19. storočia. (pred vznikom marxistickej I.). V dávnych dobách, ešte pred príchodom písma, existovali historické myšlienky a niektoré prvky historických vedomostí medzi všetkými národmi v ústne prenášaných príbehoch a tradíciách, v rodokmenoch ich predkov. Vznik tried a štátu rozšíril potrebu historických vedomostí a vznik písma umožnil začať ich hromadenie. V ranotriednych spoločnostiach boli pripravené niektoré podmienky pre rozvoj historického poznania (napr. boli vypracované rôzne chronologické systémy), vznikli prvé záznamy historického obsahu: historické nápisy (kráľov, faraónov), záznamy o počasí a pod. Náboženstvo malo obrovský vplyv na opis a interpretáciu historických udalostí. Všetky historické udalosti boli vysvetlené „vôľou bohov“. Takéto historické myšlienky boli zakotvené vo „svätých knihách“ (napríklad v Biblii (pozri Bibliu)).

Dôležitým stupňom progresívneho rozvoja historického poznania boli antické dejiny. Najvyšší prejav našli v spisoch starogréckych historikov Herodota (prezývaného „otec dejín“) a najmä Thúkydida; tá sa vyznačuje odmietnutím vysvetľovať históriu zásahom božských síl a túžbou preniknúť do vnútorného vzťahu príčiny a následku udalostí, prvkov historickej kritiky - pokusu oddeliť spoľahlivé fakty od fikcie. Diela týchto historikov už nie sú útržkovité, ale ucelené, zábavné rozprávanie, venované predovšetkým politickým dejinám (dejinám grécko-perzských vojen, peloponézskej vojne).

Dejiny éry feudalizmu, keď charakter historického myslenia určovala predovšetkým feudálno-cirkevná ideológia, sa vyznačovali prozreteľnostným pohľadom na dejiny, v ktorom sa na historické udalosti nazeralo ako na výsledok zásahu božej vôle, ako napr. realizácia „božieho plánu“ (pozri provizórium). Táto myšlienka prenikla aj do feudálno-kresťanskej periodizácie svetových dejín podľa „štyroch monarchií“ (asýrsko-babylonská, médsko-perzská, grécko-macedónska, rímska – posledný „pozemský“ štát) – ich postupné zmeny sa považovali za výsledok božskej prozreteľnosti. Západoeurópske feudálno-kresťanské dejiny spolu s Bibliou výrazne ovplyvnili filozofické a historické koncepcie kresťanského teológa Augustína Blaženého a moslimské dejiny výrazne ovplyvnil Korán. (o moslimskom arabskom stredoveku. A pozri v článku Arabská kultúra, časť Historická veda.) Najbežnejšími formami historických spisov spolu s hagiografickou (hagiografickou) literatúrou (pozri Životy svätých) boli anály, „svetové dejiny“ ( napríklad západoeurópsky kronikár Otto z Freisingenu, arabský historik at-Tabari) - prehľady svetových dejín od „stvorenia sveta“. Stredovekí autori spravidla videli iba vonkajšiu súvislosť javov v podobe ich chronologickej postupnosti, odtiaľ charakteristickú formu historických spisov s poveternostným záznamom udalostí – letopisy, ruské kroniky (najslávnejšie zo zbierok raných ruských kroník je „Príbeh minulých rokov“). Historický príbeh sa postupne stával komplexnejším. Primitívne letopisy sú nahradené zložitejšími kronikami a ako sa mestá rozvíjajú, objavujú sa mestské kroniky; v procese štátnej centralizácie vznikajú zbierky kroník (napr. Veľké francúzske kroniky 13. – 15. storočia, moskovské zbierky kroník 15. – 16. storočia atď.). Jeden z prvých pokusov stredovekých dejín prejsť od čisto naratívnej histórie k prezentovaniu historických udalostí v ich príčinnej súvislosti (na svetskom základe) sa uskutočnil v 14. storočí. Arabský historik Ibn Khaldun, ktorý odmietal vysvetľovanie dejín z hľadiska náboženskej ideológie a chápal dejiny ako neustálu zmenu v živote a morálke ľudí, ako nepretržitý proces vzostupu a pádu štátov.

Prvou etapou formovania buržoázneho historického myslenia boli západoeurópske humanistické dejiny renesancie (pozri renesancia) (15.-16. storočie). Jej najvýraznejší predstavitelia videli hybnú silu historického procesu v politickom boji strán a sociálnych skupín, ktoré sa navzájom nahrádzali pri moci (talianski humanisti N. Machiavelli, F. Guicciardini), snažili sa odhaliť zákonitosti historického vývoja a spojiť ich s tzv. všeobecnejšie zákony, rozvíjajúce otázky vplyvu geografického prostredia na dejiny (francúzsky mysliteľ J. Bodin). Tento sekulárny prístup k dejinám znamenal prelom s ich feudálno-teologickým výkladom a bol obrovským pokrokovým krokom vo vývoji dejín Mimoriadny význam pre dejiny mal vynález (polovica 15. storočia) a rozšírenie polygrafie. Humanistickí historici, opierajúci sa o úspechy filológie, položili základy systematickej kritiky historických prameňov (talianski humanisti Flavio Biondo, Lorenzo Valla atď.), ktoré sa stali mocným nástrojom na prekonanie myšlienok rozvinutých feudálnymi dejinami (taliansky humanista L. Bruni) novej periodizácie dejín (rozdelenie na staroveké, stredné, moderné). Humanistické dejiny podkopali monopol feudálnych dejín v západnej Európe. Predstavitelia feudálno-absolutistických a feudálno-katolíckych dejín v boji proti novému chápaniu dejín venovali veľkú pozornosť zhromažďovaniu, systematizácii a vydávaniu historických prameňov. V 17. storočí objavujú sa pomocné historické disciplíny (diplomacia, paleografia); Bollandisti a Mauristi vydávajú prvé rozsiahle zbierky stredovekých historických dokumentov. V 18. storočí Zber a vydávanie historických prameňov sa začalo v Rusku (pozri článok Archeografia).

V 17. storočí Holandskí a anglickí buržoázni myslitelia (G. Grotius, T. Hobbes) uskutočnili prvé pokusy o vytvorenie teórií sociálneho rozvoja na základe princípov prirodzeného práva (Pozri Natural Law) a iných racionalistických učení; Taliansky mysliteľ G. Vico oživil a rozvinul myšlienku cyklu v histórii. S dovtedy neznámou jasnosťou nastolili otázku zákonitostí histórie francúzski osvietenci 18. storočia. Približujúc sa k histórii z hľadiska racionalizmu, hľadali zákony histórie buď v racionálnej podstate človeka, alebo v interakcii spoločnosti s prírodou, mechanicky prirovnávajúc zákony histórie k prírodným zákonom. Francúzski osvietenci predložili myšlienku vytvorenia univerzálnej histórie ľudstva, založenej na uznaní jednoty osudov ľudskej rasy (Voltaire), teórii stavu prírody, ktorá tvrdila, že na začiatku historického vývoja bol človek len súčasťou prírody (J. J. Rousseau), myšlienka neustáleho pokroku v dejinách (J. Condorcet a ďalší), rozvinula doktrínu o vplyve prirodzeného geografického prostredia na spoločenský vývoj ( C. Montesquieu). Za hlavný predmet štúdia historikov považovali nielen politické dejiny, ale aj kultúrne dejiny (v širokom zmysle slova). Významní predstavitelia anglického a škótskeho školstva (E. Gibbon, W. Robertson) podrobne pokryli dôležité obdobia európskych dejín z protiklerikálnych a protifeudálnych pozícií. Veľký význam mali filozoficko-historické koncepcie nemeckých pedagógov, najmä I. G. Herdera a ruských pedagógov, najmä A. N. Radiščeva, ktorí pristupovali k dejinám z pohľadu revolučného boja proti autokracii a poddanstvu.

Proti sebe postavili dejiny osvietenstva a jeho myšlienky na začiatku 19. storočia. predstavitelia reakčného vznešeného romantizmu a. Tento trend romantických dejín (silný najmä v nemeckej historickej a historicko-právnej vede) odmietal existenciu revolúcií v dejinách, idealizoval stredovek a popieral racionalistické vysvetlenie dejín. Romantici však – napriek reakčnému charakteru svojich všeobecných postojov – prispeli plodnými myšlienkami k progresívnemu rozvoju historickej vedy. Trvali na existencii vnútorného prepojenia v historických epochách, veriac, že ​​súčasný stav každého národa je produktom jeho dlhého historického vývoja, upozorňovali na kvalitatívnu jedinečnosť dejín jednotlivých národov atď. Významní predstavitelia tzv. -zvaná historická právnická škola (Pozri Historická právnická škola) v Nemecku (F.C. Savigny, K.F. Eichhorn) významne prispela k štúdiu dejín štátu a práva, pričom svoj výskum založila na dôkladnom štúdiu a kritike historických prameňov. Klasická filológia zohrala významnú úlohu vo vývoji kritických výskumných metód v historickej vede. Jeho aplikácia na staroveké dejiny (nemeckí vedci F. A. Wolf, A. Beck a najmä B. G. Niebuhr) znamenala novú etapu vo vývoji tohto odvetvia historickej vedy. L. Ranke (Nemecko) ako prvý systematicky aplikoval princíp bádania, ktorý predtým predkladali antickí filológovia na pramene stredovekých a novovekých dejín. Pokrok v pramenných štúdiách umožnil začať s tvorbou prvých vedeckých sériových publikácií prameňov k dejinám staroveku („Korpus gréckych nápisov“ – od roku 1825, neskôr, od roku 1863 – „Korpus latinských nápisov“) a tzv. Stredovek ( Monumenta Germaniae historica atď.). Zároveň Rankeho historický koncept (prozidentalizmus, myšlienka rozhodujúcej úlohy ideí v dejinách, presadzovanie nadradenosti zahraničnej politiky pred domácou politikou, primárna pozornosť na aktivity „veľkých ľudí“ atď.) bol reakčný; mala výrazný a trvalý vplyv na konzervatívne junkersko-buržoázne hnutie v Nemecku.

V ruských dejinách v tom čase dominovalo šľachticko-monarchistické hnutie (najväčšími predstaviteľmi 1. polovice 19. storočia boli N.M. Karamzin a M.P. Pogodin). Obhajovala tézu o rozhodujúcej úlohe autokracie v ruských dejinách, o zásadnom rozdiele v historickom vývoji Ruska a západnej Európy (v predpetrinskej ére), o neprijateľnosti revolučnej cesty vývoja pre Rusko. „Skeptická škola“ ruských dejín (M. T. Kachenovsky a iní), ktorá si vyžadovala kritický prístup k historickým prameňom, začala kritickú revíziu mnohých koncepcií vznešených dejín.

V 1. polovici 19. stor. Vývoj historických myšlienok výrazne ovplyvnili filozofické a historické koncepcie utopického socializmu (predovšetkým A. Saint-Simon) a filozofia G. Hegela, ktorý v rámci idealistickej filozofie dejín urobil najplodnejší pokus odhaliť vnútorné prepojenie neustáleho pohybu, zmeny a transformácie, ktoré sú vlastné histórii ľudstva. Saint-Simonovu myšlienku o úlohe triedneho boja v dejinách, ktorá vzišla z jeho zovšeobecnenia historickej skúsenosti Veľkej francúzskej revolúcie, prevzali francúzski liberálno-buržoázni historici éry reštaurovania - A. Thierry, F. Mignet, F. Guizot. Napriek historickým a triednym obmedzeniam nimi predloženej teórie triedneho boja (vysvetlenie pôvodu tried z dobytia, stotožnenie boja tried s bojom „rás“), ich vývoj špecifických dejín Francúzsko a Anglicko ako dejiny triedneho boja boli fenoménom veľkého vedeckého významu vo svetových dejinách.

Uznávanie zákonitostí historického vývoja, túžba vytvoriť prepojenie historických javov a považovať dejiny za proces vývoja predovšetkým politických a právnych inštitúcií - s osobitným zreteľom na dejiny štátu (s ktorými boli dejiny ľudu spojené). často identifikovaný) – stal sa charakteristickým pre prístup mnohých významných historikov k pokrytiu histórie 19 V. Z týchto pozícií pristupoval najmä S. M. Solovjov k úvahám o ruských dejinách.

Predmarxistické vedecko-historické myslenie dosiahlo najvyšší rozvoj v revolučno-demokratickom poňatí dejín. V historických názoroch V. G. Belinského, A. I. Herzena, N. A. Dobroľjubova, N. G. Černyševského a demokratického historika A. P. Ščapova sa prejavil prístup historického poznania k materialistickému chápaniu dejín. Revoluční demokrati, ktorí v konečnom dôsledku zotrvávali na pozíciách idealizmu v oblasti metodológie sociálnych vied, zároveň pri nastoľovaní otázky objektívnych zákonov histórie, ktoré považovali za spoločné všetkým národom, kládli osobitný význam na rozvoj ekonomického života, zmeny sociálno-ekonomickej situácie ľudí hm. Jadrom revolučnej demokratickej koncepcie bola myšlienka rozhodujúcej úlohy más v sociálnom rozvoji, počas ktorej revoluční demokrati pripisovali rozhodujúci význam revolučnému boju utláčaných proti utláčateľom. Revolučne-demokratické poňatie dejín do značnej miery prispelo k príprave podmienok pre šírenie materialistického chápania dejín v Rusku.

Vznik marxistických dejín Napriek výraznému pokroku v historickom poznaní sa všetky predmarxistické dejiny vyznačovali idealistickým výkladom hlavných príčin vývoja spoločnosti. S rozšírením dialektického materializmu do oblasti spoločenských javov K. Marxom a F. Engelsom dostali dejiny po prvý raz dôsledne vedecký metodologický základ. Prelomom vo vývoji poznania spoločenského života sa stal vznik materialistického chápania dejín. Marxizmus dokázal, že hybné sily dejín sú determinované materiálnou výrobou, vznikom, vývojom a zánikom rôznych spôsobov výroby, z ktorých vznikla celá spoločenská štruktúra. Kľúč k štúdiu sebapohybu ľudskej spoločnosti bol nájdený v zákonitostiach vývoja výrobných metód. Takto bola naznačená cesta „...k vedeckému štúdiu histórie ako jediného, ​​prirodzeného procesu v celej jeho obrovskej rozmanitosti a nejednotnosti“ (Lenin V.I., Poln. sobr. soch., 5. vyd., zv. 26, s. .58). Aplikácia doktríny sociálno-ekonomických formácií na analýzu konkrétnych spoločenských javov ako vedúceho metodologického princípu umožnila „...správne a presne zobraziť skutočný historický proces...“ (tamže, zv. 1, s. 164). Na tomto základe Marx a Engels ukázali, že samotný objektívny chod dejín vedie k víťazstvu proletariátu nad buržoáziou, k likvidácii kapitalizmu v dôsledku socialistickej revolúcie, k víťazstvu komunizmu. Marxová a Engelsova identifikácia významu triedneho boja a revolúcií v dejinách, svetohistorického poslania robotníckej triedy, úlohy diktatúry proletariátu, proletárskej strany vyzbrojenej historickej vedy s pochopením hlavných a rozhodujúcich otázky sociálneho rozvoja. Historické poznanie sa tak organicky spájalo s praxou revolučného boja proletariátu.

Marxov „kapitál“ mal veľký význam pre rozvoj marxistickej historickej vedy. S príchodom Kapitálu (prvý diel vyšiel v roku 1867) sa materialistické chápanie dejín pretransformovalo z vedeckej hypotézy na striktnú vedeckú teóriu potvrdenú komplexnou analýzou kapitalizmu, ktorá sa stala synonymom jediného vedeckého vnímania dejín ( pozri tamtiež, str. Marx a Engels uviedli príklady využitia dialekticko-materialistickej metódy nielen pri rozvíjaní všeobecných filozofických a ekonomických problémov, ale aj problémov konkrétnych dejín. To sa odrazilo v takých historických štúdiách ako „Triedny boj vo Francúzsku“, „Osemnásty brumaire Louisa Bonaparta“ od Marxa, „Roľnícka vojna v Nemecku“, „Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu“ od Engelsa. , atď. Najúplnejšie pokrytie bolo prijaté v dielach Marxa a Engelsa, ktoré sú dejinami kapitalistickej spoločnosti, dejinami buržoáznych revolúcií, dejinami robotníckeho a národnooslobodzovacieho hnutí, ale rozvinuli aj mnohé zásadné problémy dejín predkapitalistické formácie.

Buržoázia I. 2. polovica 19. - začiatok 20. storočia. Buržoázna historická veda 2. polovice 19. storočia. mal veľké úspechy v oblasti zhromažďovania faktov a prvotného spracovania zozbieraného materiálu, zvyšovania úrovne výskumnej práce a jej technológie, rozvíjania pomocných historických disciplín a vydávania historických prameňov. Zlepšila sa organizácia historickej vedy a historického vzdelávania - všade na univerzitách vznikli katedry histórie a historické semináre, vznikli početné historické spolky a rýchlo sa zvýšil počet historických časopisov (pozri Historické časopisy). Došlo k rozšíreniu problémov, ktoré skúmala historická veda. Dejiny politických udalostí stále zaujímali dominantné postavenie v buržoáznych dejinách. Buržoázne dejiny však začali viac-menej rozsiahle štúdium dejín duchovnej a materiálnej kultúry, dejín spoločensko-hospodárskeho života, priemyslu, obchodu a o niečo neskôr aj dejín sociálnych hnutí. V historickom výskume sa začala používať komparatívna historická metóda a historici sa čoraz viac začali obracať na štatistiku. Veľké úspechy boli zaznamenané pri štúdiu raných štádií vývoja ľudskej spoločnosti. V prácach amerického vedca L. G. Morgana bol prvýkrát široko interpretovaný problém gens ako univerzálnej formy organizácie primitívnej spoločnosti. Diela nemeckého vedca G. L. Maurera, zakladateľa komunálnej teórie (Pozri Komunálna teória), dokázali, že súkromné ​​vlastníctvo pôdy nebolo pôvodnou formou vlastníctva pôdy. Jednou z najväčších štúdií z oblasti starovekých dejín, ktorá mala významný vplyv na ďalší vývoj buržoáznych dejín v antike, boli „Rímske dejiny“ nemeckého historika T. Mommsena. V problémoch medievistiky zaujímala dôležité miesto otázka pôvodu západoeurópskeho feudalizmu. Obnovilo sa hľadanie odpovede na ňu, ktoré sa začalo už v 18. storočí. polemiku medzi takzvanými germanistami a romanistami o úlohe germánskych a rímskych inštitúcií pri formovaní feudalizmu. Medzi buržoáznymi medievistami historických a právnych (Maurer, G. Weitz, P. Roth a ďalší v Nemecku, W. Stebs a ďalší vo Veľkej Británii) a historických a ekonomických smerov (od polovice 70. rokov získava čoraz väčší vplyv gg. ) prevládali predstavy o kvalitatívnom rozdiele medzi stredovekou spoločnosťou a neskororímskou spoločnosťou, zdôrazňovala sa rozhodujúca úloha slobodného roľníctva a komunity v ranom stredoveku (jeho význam uznávali aj predstavitelia patrimoniálnej teórie (viď. Patrimoniálna teória) 2. polovica 19. storočia. - nemeckí vedci K. T. Inama-Sternegg, K. Lamprecht atď.). Buržoázni bádatelia moderných dejín zintenzívnili štúdium problémov buržoáznych revolúcií. Vo francúzskych dejinách sa v boji proti klerikálno-monarchistickým, buržoázno-šľachtickým a iným reakčným trendom (A. Tocqueville, I. Taine a i.) upevňuje liberálno-republikánska tradícia v skúmaní Veľkej francúzskej revolúcie ( od 70-80-tych rokov revolúcie (A. Olar a jeho škola). Anglické liberálne dejiny, odrážajúce rastúci konzervativizmus anglickej buržoázie, stavali (po T. B. Macaulayovi) do kontrastu nekrvavú „Slávnu revolúciu“ z rokov 1688-89 s „extrémami“ revolučných udalostí 40. rokov. 17. storočie; koncept anglickej revolúcie vznikol ako čisto náboženská, „puritánska“ revolúcia, revolúcia bez triedneho boja (S. R. Gardiner).

Vývoj buržoáznych dejín v 2. polovici 19. storočia. v popredných európskych krajinách a USA bol silne ovplyvnený pozitivizmom (O. Comte, G. Spencer a i.). Všeobecnými, najcharakteristickejšími črtami pozitivistických dejín boli: kritika tradičných dejín (ktorá redukovala úlohu historika na opis jednotlivých udalostí a aktivít „veľkých ľudí“), zvýšená pozornosť k hospodárskym a sociálnym dejinám, odmietanie špekulatívnych, špekulatívnych konštrukcií v r. v prospech akumulácie, starostlivého kritického overovania a opisu „pozitívnych“ historických faktov. Pozitivistická etapa v dejinách znamenala v tomto smere určitý krok vpred vo vývoji buržoáznej historickej vedy. Pozitivistické dejiny sa zároveň vyznačovali mechanickou interpretáciou myšlienky historickej zákonitosti, popieraním revolučných skokov v histórii a kázaním evolucionizmu a agnosticizmu pri vysvetľovaní podstaty a príčin historických javov. Pozitivistická ideológia, ktorá sa rozvíjala v období dovŕšenia priemyselnej revolúcie v hlavných kapitalistických krajinách, v podmienkach rastu robotníckeho hnutia a triedneho boja proletariátu, smerovala proti marxistickému svetonázoru a mladomarxistickej ideológii.

Vo Veľkej Británii historici liberálno-pozitivistického smeru vytvorili prvé veľké práce o ekonomických dejinách (T. Rogers, W. Kenningham), zovšeobecňujúce syntetické práce („History of Civilization in England“ od G. Buckla, „History of the English Ľudia“ od J. Greena). Pozitivistická história sa v Spojených štátoch intenzívne rozvíjala, najmä po občianskej vojne v rokoch 1861–65; Veľký význam mali práce historika a sociológa J. Drapera. V ruských dejinách sa novým fenoménom stalo dielo V. O. Kľjučevského, ktorý svoju pozornosť pri štúdiu ruského historického procesu sústredil na rozbor sociálnych a ekonomických faktorov (najmä v dielach 80. rokov) a svoje názory do značnej miery postavil do protikladu s tzv. historické pojmy, ktoré predtým dominovali v ruštine I. verejná škola (Pozri Verejná škola) (B. N. Chicherin, K. D. Kavelin atď.). Pod silným vplyvom pozitivizmu sa rozvinul svetonázor N. P. Pavlova-Silvanského, ktorý obhajoval myšlienku jednoty ruských a západoeurópskych historických procesov a dokázal prítomnosť feudalizmu v stredovekej Rusi (čo potom Rusi popierali. buržoázni a vznešení historici). Od 70-80 rokov. narastá vplyvný liberálno-pozitivistický trend ruských historikov študujúcich západoeurópske dejiny (N. I. Kareev, M. M. Kovalevskij, P. G. Vinogradov, I. V. Luchitsky, neskôr D. M. Petruševskij, A. N. Savin) ; Zvlášť významným spôsobom prispeli k rozvoju agrárnej histórie Francúzska a Anglicka. V Nemecku bol vplyv pozitivizmu nevýrazný (najväčším nemeckým pozitivistickým historikom bol K. Lamprecht). Tu sa po zjednotení krajiny „zhora“ zreteľne prejavila konvergencia liberálnych a konzervatívnych (od L. Rankeho) trendov v Nemecku Historici „malej nemeckej“ školy (G. Siebel, G. Treitschke , I. Droysen atď.) vo svojich historických spisoch vytvorili legendu o „historickom poslaní“ pruskej dynastie Hohenzollernovcov ako „zberateľov a zjednotiteľov“ Nemecka.

Od konca 19. do začiatku 20. storočia. V buržoáznej histórii sa objavujú znaky krízy, ktorá sa rozšírila predovšetkým do oblasti historickej metodológie. Sociálne príčiny krízy súviseli s nástupom éry imperializmu a prehlbovaním rozporov kapitalistického systému, epistemologických - s kolapsom pozitivistického prístupu k historickému procesu, ktorý sa jasne prejavil v týchto rokoch. . V buržoáznych dejinách v popredných kapitalistických krajinách existuje tendencia revidovať teoretické a metodologické základy histórie ako vedy (odmietnutie uznať prirodzenú a progresívnu povahu spoločenského vývoja, jednotu svetového historického procesu a objektívnu povahu samotných historických vedomostí); zosilneli tendencie približovania histórie k literatúre a umeniu (a nie k exaktným vedám, čo bolo charakteristické pre pozitivizmus). Tieto symptómy sa stali obzvlášť zreteľnými v Nemecku [rozšírenie názorov „idiografickej“ bádenskej školy novokantovstva (pozri novokantovstvo) (W. Windelband, G. Rickert), M. Weber, odpor k myšlienke ​​historická zákonitosť od historikov G. von Belowa, F. Meineckeho, G. Onkena a iných]. „Antipozitivistická reakcia“ sa zreteľne prejavila v talianskych dejinách, kde tradičné školy, ktoré prežívali krízu, čiastočne spojenú s pozitivizmom („kriticko-filologický“, „ekonomicko-právny“), nahradili neohegelovské „ eticko-politický“ koncept dejín histórie (ktorý si zachoval vplyv v talianskom Taliansku v 20. storočí).

Koniec 19. – začiatok 20. storočia. - éra vynikajúcich archeologických objavov (pozri článok Archeológia), ovládaných historickou vedou. I. pokračuje v hromadení faktografického materiálu a napreduje v štúdiu jednotlivých aspektov historického procesu. Historici stále viac venujú pozornosť problémom ekonomiky a sociálnych vzťahov (vrátane starovekých dejín – nemeckí historici E. Meyer, R. Poehlmann a i.). Posilňujú sa organizačné základy historickej vedy a historického vzdelávania, objavujú sa zásadné zovšeobecňujúce práce (napr. „Cambridge History“, „Svetové dejiny“ od E. Lavissea a A. Ramba, „Dejiny západnej Európy v modernej dobe“ od N. I. Kareeva ). Vo Francúzsku vznikajú veľké štúdie o dejinách Veľkej francúzskej revolúcie (A. Aulard a jeho škola, A. Mathiez), práce o sociálnych a ekonomických dejinách (E. Levasseur, J. Weil), zásadné, písané od r. progresívna pozícia, „Socialistické dejiny“ v úprave a za účasti J. Jaurèsa. V USA sa kladú základy vplyvného smeru buržoázneho ekonomizmu: diela F. Turnera sa na „pohyblivej hranici“ USA objavujú ako najvýznamnejší faktor ich dejín v modernej dobe. Počas tohto obdobia vytvoril Charles Beard svoje prvé diela, ktoré sa snažili nájsť sociálno-ekonomické korene politického boja v USA v rokoch prvej americkej revolúcie.

Zároveň v oblasti konkrétnej historiografickej tvorby koniec 19. - začiatok 20. stor. poznačený posilňovaním reakčných tendencií. Vznikol na prelome 19. a 20. storočia. Takzvané kritické hnutie revidovalo (z reakčných metodologických pozícií) liberálne historické koncepcie, ktoré dominovali buržoáznym dejinám v druhej polovici 19. storočia. Modernizácia dejín vlastná buržoáznym dejinám sa zintenzívnila. Historici tohto smeru v snahe dokázať večnosť kapitalistického systému „našli“ kapitalizmus v staroveku (E. Meyer) a v stredoveku (rakúsky historik A. Dopsch). Myšlienka „kontinuity“ (kontinuity) počas prechodu zo staroveku do stredoveku (predložená francúzskym historikom N. D. Fustel de Coulanges), spojená s popieraním revolučných skokov v histórii, získala čoraz väčšie uznanie v buržoáznej histórii. V Rusku bolo markantným prejavom krízy buržoáznej historickej vedy oživenie predstáv o zásadne odlišnom historickom vývoji Ruska a západnej Európy (predovšetkým v prácach P. N. Miljukova), vplyv ideí novokantovstva v metodológii (A. S. Lappo-Danilevskij, D. M. Petruševskij). Zosilnené reakčné prúdy v buržoáznych dejinách boli namierené nielen proti marxizmu, ale aj proti rôznym variantom liberálneho a demokratického prístupu k historickému procesu (pravicovo-buržoázne dejiny vo Francúzsku, pannemecké dejiny, expanzívna škola v štúdiu USA politika, šovinistický trend v talianskych dejinách atď.).

Marxistický trend v Indii na konci 19. a začiatku 20. storočia. Začiatok leninskej etapy v Marxisti I. Koncom 19. - začiatkom 20. stor. na rozdiel od dominantnej buržoáznej ideológie a v boji proti nej sa rozvíja marxistický trend I. G. V. Plechanov, F. Mehring, A. Bebel, P. Lafargue, J. Connolly, A. Labriola, D. Blagoev a ďalší predstavitelia o. vážne prispelo k vedeckému rozvoju dejín robotníckeho hnutia, kapitalizmu, roľníckeho a roľníckeho hnutia, revolúcií, sociálneho myslenia a iných problémov. Vývoj marxistického historického myslenia bol zároveň negatívne ovplyvnený zvýšeným oportunizmom radu ideológov 2. internacionály (nemeckí sociálni demokrati E. Bernstein, K. Kautsky, G. Kunow atď.), čo sa prejavilo v ich historických názoroch na mnohé dôležité problémy (dejiny kapitalizmu, medzinárodné pracovné hnutie, koloniálna politika atď.).

Začiatok novej etapy vo vývoji marxistického historického myslenia položili diela V. I. Lenina. Osobitný význam mal pre I. Leninov rozvoj teoretických a metodologických základov spoločenských vied (vrátane historickej vedy) – rozvoj materialistickej teórie poznania, dialekticko-materialistického historizmu, obhajoba vedeckého postoja o existencii objektívnych historické zákony, možnosť poznania historických javov, rozvoj zásad straníckosti v histórii a vede, triedny prístup k hodnoteniu historických udalostí („Čo sú to „priatelia ľudu“ a ako bojujú proti sociálnym demokratom? ““, „Materializmus a empiriokritika“ a iné diela). Toto všetko bolo obzvlášť dôležité v kontexte nastupujúcej teoreticko-metodologickej krízy buržoáznej historickej vedy. Lenin vo svojom boji proti buržoáznym a reformným dejinám rozvinul a obohatil marxistický koncept svetohistorického procesu. Rozvinul problémy socialistickej revolúcie, úlohu ľudových más v dejinách buržoáznych revolúcií, robotnícke, demokratické a národnooslobodzovacie hnutia atď. od V. I. Lenina vo svojej teórii imperializmu („Imperializmus ako najvyšší stupeň kapitalizmu“ a iné diela). Stále v dielach 90. rokov. („Rozvoj kapitalizmu v Rusku“ atď.) Lenin položil základy marxistickej koncepcie ruského historického procesu. Leninove diela zásadne vyriešili také zásadné problémy ruských dejín, akými sú periodizácia dejín Ruska a ruského revolučného hnutia, črty feudálneho systému v Rusku, genéza kapitalizmu, otázky poreformného sociálno-ekonomického a politického vývoja. Ruska, domáca a zahraničná politika cárizmu a mnohé ďalšie. Marxistický koncept ruských a svetových dejín rozvinul v Rusku rad straníckych lídrov, publicistov a historikov.

Marxistické dejiny v ZSSR a iných krajinách po roku 1917. Víťazstvom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku sa po prvý raz vytvorili podmienky na premenu marxistického smeru dejín na dominantný smer historickej vedy v celej krajine. Formovanie sovietskej historickej vedy prebiehalo v urputnom ideologickom boji proti buržoáznym statkárom a menševickým historickým koncepciám, v boji proti trockistickým, kautskyitským a iným deformáciám dejín. Sovietska historická veda sa opierala o základné diela Marxa, Engelsa a Lenina. Veľký význam mal ďalší Leninov vývoj v pooktóbrovom období marxistickej koncepcie historického procesu – zovšeobecnenie skúseností s prípravou a uskutočnením Októbrovej revolúcie, prvých rokov sovietskej moci, dejín strany, história medzinárodných robotníckych a národnooslobodzovacích hnutí a mnohé ďalšie. Potreby budovania socializmu, úlohy komunistického vzdelávania pracujúceho ľudu a boj proti nepriateľskej ideológii vyniesli v mladej sovietskej histórii do popredia potrebu rozvíjať nové historické problémy. Výskum sovietskych historikov prvej generácie (A. A. Adoratskij, M. N. Pokrovskij, I. I. Skvorcov-Stepanov, E. M. Jaroslavskij, V. I. Nevskij, F. A. Rotshtein, M. S. Olminskij, N. N. Baturin, M. P. Pavlovič a i.) bol dôležitým problémom národných dejín sveta a i. etapa formovania sovietskych marxistických dejín Rozvinuli najdôležitejšie problémy moderných a súčasných dejín: dejiny buržoáznych revolúcií (najmä Veľkej francúzskej revolúcie), parížskych komún, vzniku a rozvoja marxizmu, ruského revolučného hnutia. Boľševizmus, Veľká októbrová revolúcia, národnooslobodzovacie hnutia atď. Štúdium týchto nových historických problémov bolo organicky spojené s formulovaním a riešením najdôležitejších teoretických problémov: úloha revolúcií vo svetových dejinách, vzorce triedneho boja v rôznych etapy spoločenského vývoja, rozdiel medzi Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou a revolúciami minulosti, jej charakter, hybné sily, medzinárodný význam, úloha más v dejinách atď.

Tvorba nových dejín o tradičných problémoch a obdobiach dejín sa uberala predovšetkým cestou revízie a prekonávania idealistických koncepcií svetohistorického procesu a nastolenia materialistického chápania dejín, cestou komplexného štúdia a prehodnotenie historického materiálu nahromadeného predrevolučnou vedou. Marxistickí historici prvej generácie vážne kritizovali najdôležitejšie teoretické princípy buržoáznych dejín – historický idealizmus, pluralizmus, rôzne typy modernizácie historickej minulosti a obmedzenia jej problémov (ignorovanie dejín triedneho boja atď.). M. N. Pokrovskij, prvý z ruských profesionálnych historikov, ktorý sa pokúsil systematicky predstaviť dejiny Ruska z marxistickej pozície, zohral v sovietskej historickej vede v období jej formovania vedúcu úlohu. Jeho činnosť najvýraznejšie odzrkadľovala úspechy i ťažkosti 1. etapy rozvoja marxistickej historickej vedy v ZSSR. Hľadanie nových spôsobov rozvoja historického myslenia, vzhľadom na úzku faktografickú základňu výskumu väčšiny problémov histórie, v kombinácii s nedostatočnou marxistickou prípravou mladého personálu, viedlo k niektorým chybným hodnoteniam a postojom a viedlo k vzniku prvkov schematizmu, „ekonomického materializmus“ a vulgarizmus vo vtedajších sovietskych dejinách. Úspechy a slabiny 1. etapy vývoja sovietskej Indie sa prejavili aj v experimentoch uskutočnených koncom 20. a začiatkom 30. rokov. Marxistickí historici diskutovali o sociálno-ekonomických formáciách a „ázijskom spôsobe výroby“, primitívnom komunálnom systéme, otroctve a feudalizme atď. Sovietski historici pod vedením komunistickej strany kritizovali a prekonali buržoázne apologetické a nihilistické prístupy k historickým minulosti.

Od polovice 30. rokov. začala nová etapa vo vývoji sovietskej historickej vedy. V tom čase sa už marxisticko-leninská teória a metodológia udomácnili vo všetkých oblastiach štúdia histórie. V sovietskej historickej vede sa stal dominantným koncept svetohistorického procesu, ktorý ho považuje za prirodzenú zmenu sociálno-ekonomických formácií: primitívny komunálny systém, formácia otrokov, feudalizmus, kapitalizmus, socializmus (komunizmus). Rast odborných zručností a príprava marxistických historikov (vrátane tých v tých odvetviach historickej vedy, ktoré boli predtým monopolom starých, predrevolučných historikov) umožnili začať intenzívne monografické štúdium mnohých problémov a období národných dejín. a svetových dejín. Štúdium sociálno-ekonomických vzťahov a postavenia priamych výrobcov zaujalo ústredné miesto v historickom výskume. Najväčšie úspechy bádateľov zapojených do dejín ruského a západoeurópskeho feudalizmu boli teda spojené so štúdiom agrárnych vzťahov, dejín roľníctva (práce B. D. Grekova, N. M. Družinina o dejinách roľníctva v Rusku, E. A. Kosminského , S. D. Skazkin a ďalší o agrárnych dejinách západnej Európy atď.), staroveké ruské remeslo (B. A. Rybakov). Študovali a diskutovali sa problémy sociálno-ekonomických predpokladov prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu v Rusku. Osobitná pozornosť sa v tomto období venovala identifikácii jednoty svetohistorického procesu a všeobecných vzorcov vo vývoji spoločnosti. Tak napríklad v oblasti starovekých dejín sa vytvoril pohľad nielen na staroveké spoločnosti, ale aj na staroveké východné spoločnosti ako otrokárske spoločnosti, veľa úsilia sa zameralo na prekonanie „eurocentrizmu“, ktorý je súčasťou buržoáznych dejín; dokazovanie základnej jednoty ciest sociálneho rozvoja krajín Východu a Západu atď. d. d. Významné miesto v predvojnovom, vojnovom a povojnovom období mala práca na odhaľovaní fašistického falšovania dejín ruských a iných slovanských národov, na dejinách vojen a vojenského umenia a vojensko-vlasteneckej tematike. . Zároveň sa v týchto rokoch v historickej vede objavili črty dogmatizmu a schematizmu pri štúdiu množstva problémov, najmä o dejinách Veľkej októbrovej revolúcie, občianskej vojny v rokoch 1918-20 a následného vývoja; V sovietskej spoločnosti sa objavili jednostranné, subjektivistické interpretácie, ktoré sa rozvíjali v atmosfére kultu Stalinovej osobnosti.

Začal v polovici 50-tych rokov. odstránenie negatívnych dôsledkov kultu osobnosti prispelo k dôslednejšiemu uplatňovaniu marxisticko-leninských princípov pri skúmaní historických procesov. Rozšíril sa okruh problémov, ktoré sú predmetom historického výskumu. Ťažisko v oblasti štúdia národných dejín sa presunulo do dejín sovietskej spoločnosti. Dejiny sovietskej spoločnosti a dejiny strany, ktorých štúdium v ​​predchádzajúcom období obzvlášť zaostávalo, boli doplnené o hodnotné dokumentárne publikácie, monografické štúdie a kolektívne práce (o dejinách októbrovej revolúcie, sovietskej robotníckej triede a roľníctvo, socialistická industrializácia a kolektivizácia, budovanie národného štátu v ZSSR a pod.). Dejiny marxizmu a leninizmu, najpálčivejšie problémy dejín svetového robotníckeho a komunistického hnutia, dejiny krajín socialistického spoločenstva, formovanie a vývoj svetového systému socializmu a dejiny národného oslobodenia hnutie sa začalo aktívnejšie rozvíjať. Slavistický výskum zaznamenal výrazný rozvoj. V podstate po prvý raz v sovietskych dejinách sa začali študovať dejiny afrických a latinskoamerických krajín a výrazne sa rozšíril výskum dejín ázijských krajín. Dochádza k ďalšiemu objasneniu a zdokonaľovaniu marxisticko-leninského konceptu svetohistorického procesu. Výrazne to uľahčil výskum uskutočnený v 60. rokoch. diskusie a diskusie: o sociálno-ekonomických formáciách a „ázijskom spôsobe výroby“, o genéze feudalizmu v Rusku, v krajinách Európy a východu, o „vzostupných“ a „zostupných“ fázach feudálnej formácie v Rusku , o genéze kapitalizmu v západnej Európe a v Rusku, o hlavných etapách ruského revolučného hnutia a spôsoboch jeho ďalšieho štúdia, o ruskom imperializme atď. venovať väčšiu pozornosť špecifikám ich prejavu v rôznych regiónoch a krajinách sveta, rôznym možnostiam a typom historického vývoja. Dejinám ideológie a kultúry sa venuje väčšia pozornosť ako v predchádzajúcom období, v rôznych historických epochách sa prejavuje tendencia ku komplexnejšiemu skúmaniu tried a sociálnych skupín. Intenzívnejšie sa začali rozvíjať problémy dejín historickej vedy. Rozšíril sa okruh skúmaných problémov súvisiacich s metodologickými problémami marxistických dejín (vzťah histórie a teórie historického materializmu, kritériá pravdy v historickej vede, predmet, metóda a úlohy marxistických dejín. , špecifiká historického výskumu) a jeho pojmový aparát (doba, historický fakt, prechodné obdobie a pod.).

Počas všetkých rokov existencie marxistických dejín v ZSSR vytvorili sovietski historici značné množstvo cenných štúdií, ktoré získali uznanie v ZSSR aj v zahraničí. Vytvorilo sa množstvo výskumných smerov, ktoré sa vyznačujú určitými špecifikami vo vývoji veľkých problémov histórie, napríklad M. N. Tichomirov - o ruských dejinách éry feudalizmu, A. L. Sidorov - o dejinách ruského imperializmu, I. I. mincovne - k dejinám Veľkej októbrovej revolúcie, M. V. Nechkina - k dejinám ruského revolučného hnutia 19. storočia; o štúdiu Veľkej francúzskej revolúcie a dejinách socialistického učenia (vznik týchto vedeckých smerov je spojený s menami N. M. Lukina, V. P. Volgina); E. A. Kosminský a A. I. Neusykhin - o agrárnych dejinách západoeurópskeho stredoveku, V. V. Struve - o dejinách starovekého východu, V. B. Lutsky - o nových a súčasných dejinách arabských krajín, I. M. Reisner - o dejinách Indie atď. Jedným z dôkazov plodného rozvoja sovietskej historickej vedy je formovanie a úspech národných dejín v zväzových republikách, vytváranie ich vlastných národných kádrov marxistických historikov. (Pozri články o republikách Únie, podsekcia Historická veda.)

Marxisticko-leninská koncepcia národných a svetových dejín bola konkrétne zakomponovaná do základných zovšeobecňujúcich kolektívnych diel – 10-zväzkových „Svetových dejín“ (1955-66), 12-zväzkových „Dejin ZSSR“. Od staroveku až po súčasnosť." Vznikli 5-dielne „Dejiny občianskej vojny v ZSSR“ (1935-60) a 6-dielne „Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny Sovietskeho zväzu“. 1941-1945“ (1963-65) vychádza 6-zväzkový „Dejiny KSSZ“. Štúdiu buržoáznych revolúcií sa venujú súborné práce sovietskych historikov: „Francúzska buržoázna revolúcia 1789-1794“ (1941), „Revolúcie 1848-1849“ (zv. 1-2, 1952), „Anglická buržoázna revolúcia 17. storočia.” (zv. 1-2, 1954). Výsledky štúdia medzinárodného robotníckeho hnutia sú zhrnuté v kolektívnych prácach „Parížska komúna z roku 1871“ (zv. 1-2, 1961), „Prvá internacionála“ (1.-3. časť, 1964-68), „História druhej internacionály“ (zv. 1-2, 1965-1966), v stručnom zhrnutí pripravenom Inštitútom marxizmu-leninizmu náčrt dejín Kominterny (1969). Súborné dielo „Dejiny diplomacie“ (1. vydanie - zv. 1-3, 1941-45; 2. prepracované a rozšírené vydanie - zv. 1-3, 1959-65) podáva marxistické pokrytie dejín diplomacie počas celej jej histórie. . Osobitné zovšeobecňujúce práce sú venované zahraničnej politike ZSSR („História medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky ZSSR“, 2. vyd., zv. 1-3, 1967; „Sovietsky zväz v Organizácii spojených národov“, zv. 1-2, 1965; „Sovietsky zväz a Organizácia Spojených národov 1961-1965“, 1968 atď.). Vznikli súborné zovšeobecňujúce práce o dejinách mnohých cudzích krajín vrátane Poľska, Bulharska, Československa, Juhoslávie, Rumunska, USA, Talianska, o nemeckých dejinách, súborné práce o nových a najnovších dejinách krajín cudzieho východu a Latinská Amerika atď. Základný 3-zväzok „História Byzancie“ (1967). Vychádza "sovietska historická encyklopédia" - prvá marxistická univerzálna referenčná publikácia o histórii (do roku 1972 - 13 zväzkov).

Formovanie svetového socialistického systému vytvorilo predpoklady pre víťazstvo marxisticko-leninskej ideológie vo veľkej skupine krajín. V mladomarxistických dejinách v zahraničných socialistických krajinách sa popri národných špecifikách objavovali aj všeobecné procesy. Vo vývoji dejín vo väčšine týchto krajín možno rozlíšiť tri hlavné etapy súvisiace najmä so všeobecnými medzníkmi ich historického vývoja. Už v prvom období (1945 - koniec 40. rokov 20. storočia) boli prijaté opatrenia na vytvorenie na novom základe a výrazné rozšírenie organizačnej, pramennej a publikačnej základne historickej vedy. Marxistický trend sa však v tomto období v prostredí prudkého ideologického, politického a triedneho boja len začínal etablovať ako dominantný. V akademickej sfére a v pedagogickej oblasti spravidla zostala prevaha starých vedcov založených na starej buržoáznej metodológii. Koncom 40-tych – polovici 50-tych rokov, keď sa tvorivé jadro marxistických historikov posilnilo a objavilo sa značné množstvo monografických prác, postupne si marxistická metodológia získavala čoraz viac vedúcich pozícií. Tento proces bol však zložitý a protirečivý a ešte nepokrýval všetky oblasti historickej vedy. Obdobie od polovice 50. rokov. sa stal vo všeobecnosti časom konečného víťazstva marxisticko-leninskej metodológie historického výskumu. Nastolenie a víťazstvo marxistickej ideológie sa udialo pod ideologickým vedením komunistických strán.

V oblasti konkrétneho historického výskumu charakterizujú historikov socialistických krajín dva hlavné smery. Prvým je vedecky zdôvodnené kritické prehodnotenie starých, buržoáznych koncepcií národných dejín, napríklad rekonštrukcia historikov NDR vo všeobecných prácach a špeciálnych monografiách hlavných línií nových a nedávnych dejín Nemecka a dejín NDR. Nemecké robotnícke hnutie (G. Schilfert, I. Streisand, K. Oberman, E. Engelberg, H. Bartel a i.), nové spravodajstvo českých vedcov o revolúcii z roku 1848 ako o hnutí nielen národnej, ale aj sociálnej triedy, štúdia maďarských historikov o oslobodzovacom boji maďarského ľudu proti Habsburgovcom atď.

Druhým hlavným smerom výskumu historikov socialistických krajín bolo objavovanie a rozvíjanie nových problémov, vrátane tých, ktoré stará veda ignorovala. Prvýkrát boli pochopené celé obdobia národných dejín, odhalený objektívny sociálno-ekonomický základ domorodých sociálnych procesov, ktoré predtým zostávali v tieni - napríklad plodný vývoj problémov robotníckeho a roľníckeho hnutia. v Poľsku, ČSR, Rumunsku, Maďarsku, Juhoslávii, Bulharsku (N. Gonsorovskaja-Grabovskaja, M. Gosiorovskij, A. Ocetea a i.), pracuje o vplyve ruskej revolúcie 1905-1907 a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie na vývoj triedneho a národného boja (L. Stern, P. Constantinescu-Yash, F. Čulinovič a i.), zásadné štúdium protifašistického Hnutia odporu v NDR, Juhoslávii, ČSR, Rumunsku (O. Wincer, I. Marjanovič a ďalšie; Je tu badateľný obrat k štúdiu moderných dejín. Významné miesto zaujímajú problémy štúdia ľudovodemokratických a socialistických revolúcií a socialistickej výstavby.

Zásadný vývoj takých kľúčových problémov národných dejín, akými sú dejiny roľníctva a jeho triedneho boja, formovanie proletariátu, vývoj robotníckeho hnutia, národnooslobodzovacie hnutia 19. a začiatku 20. storočia. a protifašistického boja a pod., umožnili prejsť k vytvoreniu – na marxisticko-leninskej metodológii – zovšeobecňujúcich ucelených prác o dejinách Bulharska, Poľska, Česko-Slovenska, Rumunska a iných krajín.

Veľká pozornosť sa venuje rozvoju dejín revolučných, kultúrnych a vedeckých väzieb medzi krajinami socialistického systému. Významnú úlohu vo vývoji dejín v socialistických krajinách zohrávajú vedecké kontakty historikov socialistických krajín, využitie skúseností sovietskych dejín a spoločné rozvíjanie viacerých zásadných problémov dejín. Výrazné zvýšenie podielu marxistických dejín po 2. svetovej vojne (1939 – 1945) a kolektívne rozvíjanie dôležitých historických problémov marxistickými historikmi v mnohých krajinách, to všetko sú nové javy vo vývoji svetových dejín ako celku. Indikátorom zvýšeného vplyvu marxistických historických vied socialistických krajín na svetovú historickú vedu je najmä ich aktívna účasť na medzinárodných kongresoch historických vied (pozri Medzinárodné historické kongresy). Sovietski vedci teraz vystupujú na medzinárodnej scéne spolu s historikmi z iných socialistických krajín a nachádzajú podporu u pokrokových predstaviteľov historickej vedy v kapitalistických krajinách.

Obdobie novodobých dejín (najmä po 2. svetovej vojne) bolo v Indii v mnohých kapitalistických krajinách poznačené výrazným nárastom marxistického trendu. Marxistickí historici týchto krajín najvýraznejšie prispeli k rozvoju problémov moderných a súčasných dejín, robotníckeho a socialistického hnutia, revolučných tradícií svojich národov, hospodárskych dejín a situácie pracujúcich más. Silný marxistický trend je v I. Francúzsku, Taliansku, Japonsku a mnohých ďalších krajinách. Marxistické dejiny Francúzska najintenzívnejšie rozvíjajú dejiny ľudových hnutí, Veľkú francúzsku revolúciu, hospodárske dejiny, dejiny robotníckeho a socialistického hnutia, koloniálnu politiku, Hnutie odporu (A. Soboul, C. a J. Villard, J. Brua, F. Chenault atď.). Medzi problémami talianskych dejín, ktoré najdôkladnejšie študujú marxistickí historici v Taliansku, zaujímajú najvýznamnejšie miesto problémy risorgimenta, dejiny robotníckeho a socialistického hnutia, fašizmus a antifašistické hnutie, problémy národohospodárskych dejín (E. Sereni, G. Candeloro, G. Manacorda, G. Bertie a ďalší). Americkí marxistickí historici vytvorili diela, ktoré pokrývajú takmer celú škálu hlavných problémov dejín USA: sociálno-ekonomický vývoj krajiny a dve americké revolúcie, robotnícke a černošské hnutie (J. Allen, G. Aptheker, W. Foster, V. Perlo, F. Foner atď.). Hlavné problémy národných dejín rozvíjajú marxistickí historici z Veľkej Británie (A. Morton, M. Dobb atď.) a iných krajín.

Významné miesto v marxistickej ideológii v socialistických aj kapitalistických krajinách má odhaľovanie sociálnej a ideologickej orientácie buržoáznej a reformnej ideológie.

Veľký zásadný význam má rast marxistickej ideológie v kapitalistických krajinách. Nespája sa len s novými úspechmi vo vývoji vedeckej koncepcie národných dejín týchto krajín, ale prispieva aj k zvyšovaniu stratifikácie v rámci buržoáznych dejín Pod vplyvom úspechov marxistickej školy vstupuje mnoho historikov kapitalistických krajín do dialógu a niekedy dokonca do spolupráce s marxistickými historikmi. V niektorých krajinách (napríklad v Taliansku) vzniká v Indii široký progresívny demokratický tábor, kde čestné miesto zaujíma marxistický trend.

Historici z latinskoamerických krajín významne prispievajú k rozvoju marxistických dejín. Marxistickí historici Argentíny (R. Iscaro, B. Marianetti, L. Paso), Brazílie (C. Prado Junior, R. Facu, O. Brandan atď.), Čile (V. Teitelboim, E. R. Necochea) mnohí urobili pre rozvoj vedecká koncepcia dejín týchto krajín, štúdium vedúcich sociálno-ekonomických procesov, hlavných problémov triedneho a protiimperialistického boja. Svojou činnosťou prispeli k zblíženiu všetkých pokrokových, národne demokratických, protiimperialistických síl.

Buržoázne dejiny po roku 1917. Po prvej svetovej vojne 1914-18 a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii určila hlavný smer vývoja dejín konfrontácia o hlavných metodologických a špecifických historických otázkach marxisticko-leninských a buržoáznych dejín (a reformistický k nemu priliehajúci) V modernej dobe je India v stave neustále sa prehlbujúcej krízy. Vyjadruje sa predovšetkým v ideologických a metodologických postojoch významnej časti buržoáznych dejín, v hlbokom prenikaní relativizmu a subjektivizmu do nich a v popieraní historických zákonitostí, ktoré podkopávajú samotné základy histórie ako vedy. Zväčšuje sa priepasť medzi narastajúcim tokom publikovaných vedeckých prác a zužovaním kognitívnych schopností buržoázneho intelektualizmu Zintenzívnila sa „politizácia“ viacerých smerov buržoázneho intelektualizmu a otvorená podriadenosť celých jeho škôl a trendov. reakčné vládnuce kruhy a monopolistická buržoázia. Ďalším dôležitým aspektom krízy buržoáznych dejín je rastúca stratifikácia v tábore buržoáznych historikov tvárou v tvár kolapsu ich tradičných všeobecných predstáv a úspechov marxistických dejín.

Vo vývoji buržoáznych dejín po roku 1917 možno rozlíšiť dve obdobia: pred a po druhej svetovej vojne (1939-45).

V prvom období zaujímali vedúce postavenie krajiny, ktoré zvíťazili v 1. svetovej vojne (1914-18) - Veľká Británia a Francúzsko; Nemecké dejiny, ktoré predtým udávali tón v mnohých oblastiach historického výskumu, zaznamenali po porážke Nemecka v 1. svetovej vojne úpadok. Vo Veľkej Británii sa v medzivojnovom období intenzívne rozvíjali dejiny práce, ktoré predstavovali dejiny robotníckeho hnutia ako rovnocennú tému akademického výskumu (J. D. Cole a jeho nasledovníci). Krízové ​​javy sa zreteľne prejavili v reakčnej koncepcii svetového historického procesu ako vývoja a zmeny uzavretých civilizácií (A. J. Toynbee), v širokej revízii tradičných liberálnych koncepcií národných dejín L. Namierom a jeho školou. Vo Francúzskej Indii sa významným fenoménom stala činnosť Spoločnosti Robespierristických štúdií (na čele s A. Mathiezom a potom J. Lefebvrom). Pod vplyvom metodológie marxizmu vznikli hodnotné diela tohto smeru o sociálno-ekonomických dejinách Veľkej francúzskej revolúcie. Pokusom prekonať krízu, ktorú prežívala buržoázna spoločnosť, bol vznik v 20. rokoch. vplyvný trend v štúdiu hospodárskych a sociálnych dejín, spojený s časopisom „Annales“ as menami M. Bloka a L. Febvra. Bádatelia v tomto smere napísali hodnotné práce o sociálno-ekonomických dejinách západoeurópskeho feudalizmu, kultúrnych dejinách atď. K tomuto smeru má blízko belgický historik A. Pirenne. Pri výklade hlavných problémov dejín stredoveku sa však najväčšiemu vplyvu u západoeurópskych buržoáznych historikov tešila dopschova koncepcia.

V USA sa široko rozvinul buržoázny ekonóm (C. Beard a jeho škola), štúdium dejín robotníckeho hnutia sa rozšírilo a stalo sa majetkom „akademickej“ vedy (J. Commons a jeho nasledovníci, tzv. Commons-Wisconsinská škola). Napriek tomu, že historici v týchto oblastiach nahromadili obrovský faktografický materiál a dobre známe úspechy pri zdôrazňovaní určitých aspektov historického vývoja Spojených štátov, ich diela mali spravidla apologetickú povahu a mali ďaleko od vedeckej rekonštrukcie hlavných procesy národných dejín.

Boj medzi extrémne reakčným nacionalistickým (G. von Below, A. Schaefer atď.) a liberálnym (spolu so sociálnym reformistom, ktorý sa k nemu pridal) hnutím vo Weimarskom Nemecku začiatkom 30. rokov. skončilo víťazstvom prvého. Výsledkom bolo, že tradičný nemecký „historizmus“ ustúpil v spoločenskom vývoji otvorenému relativizmu a potom, ako logický dôsledok, bludnej nacistickej „teórii rytmov“.

Po 2. svetovej vojne došlo k ďalšiemu prehĺbeniu krízových čŕt v buržoáznych dejinách a rastúcej stratifikácii medzi buržoáznymi historikmi v súvislosti s vývojom marxisticko-leninských dejín v socialistických krajinách a v samotných kapitalistických krajinách. Výrazne vzrástol záujem o teoretické problémy historickej vedy, spojený s túžbou buržoáznej historickej vedy postaviť proti marxistickej metodológii svoju historickú syntézu. Súčasnú etapu vývoja svetových dejín charakterizuje čoraz rozšírenejšie zavádzanie výskumných techník do dejín a výsledkov dosahovaných v príbuzných vedných disciplínach – sociológia, ekonómia, demografia, sociálna psychológia atď. To je však často sprevádzané asimiláciou reakčných teórií. ktoré dominujú v buržoáznej sociológii a iných príbuzných disciplínach, sa ukazuje ako forma historickej syntézy v rámci idealistickej metodológie (narastajúci vplyv na dejiny reakčných sociologických teórií je charakteristický najmä pre mnohé oblasti modernej buržoáznej historickej vedy v USA ). Najmä pre moderné buržoázne dejiny je veľmi príznačné rozšírené používanie štrukturálnej metódy v historickom výskume a vášeň pre kvantitatívne metódy ekonomických vied súvisiacich s históriou. Metodológia výskumu zároveň prakticky nahrádza metodológiu a pomocné metódy práce historika, ktoré sú samy osebe schopné obohatiť a prehĺbiť jeho prácu, sa absolutizujú a menia na svoj protiklad. Takáto „štrukturalizácia“ a „matematizácia“ historických poznatkov v podobe, v akej ich uskutočňujú mnohí moderní buržoázni historici, je ďalším dôkazom prehlbujúcich sa krízových javov moderných buržoáznych dejín.

Zvýšený vplyv marxizmu na buržoázne dejiny sa prejavuje nielen v prechode niektorých progresívnych historikov k marxistickým pozíciám pri pokrývaní množstva veľkých historických problémov, ale aj v pozornosti k tým otázkam a aspektom historického procesu, ktoré predtým ignorovali „ akademická veda. Moderné buržoázne dejiny sa vyznačujú zvýšeným záujmom o hospodárske dejiny. Ukazovateľom toho je výrazný nárast podielu historického a ekonomického výskumu, vytváranie početných centier pre organizáciu a koordináciu výskumu sociálno-ekonomických problémov, konanie (od roku 1960) medzinárodných kongresov o hospodárskych dejinách atď. vývoj buržoáznych dejín ekonomických problémov charakterizuje zameranie sa na dejiny obchodu a financií, čiastočne techniky, odklon od štúdia priemyselných vzťahov, uvažovanie o ekonomike bez spojenia s triednym bojom. Dochádza teda k asimilácii postoja buržoázneho I. k úlohe ekonómie v spoločenskom vývoji v podobe vnímania myšlienok ekonomického materializmu. U reakčnej časti buržoáznych historikov je vývoj problémov ekonomických dejín sprevádzaný tvorbou (resp. asimiláciou) buržoáznych apologetických historických a ekonomických konceptov – napríklad teórie „starého“ a „nového“ kapitalizmu (podľa ktorej všetky sociálne zlozvyky a deprivácie más sú vysvetlené genézou buržoáznej spoločnosti a nie samotnou podstatou kapitalizmu a patria do vzdialenej minulosti), teóriou „jednotnej priemyselnej spoločnosti“ atď.

Moderné buržoázne dejiny sa vyznačujú aktualizáciou problémov a citeľne zvýšenou pozornosťou k problémom moderných a súčasných dejín. Došlo ku kvantitatívnemu nárastu literatúry o histórii robotníckeho hnutia. Na jeho štúdiu sa aktívne podieľajú profesionálni historici, objavili sa vedecké spoločnosti a výskumné ústavy. O dejinách marxizmu, leninizmu, komunistických a robotníckych strán vyšlo veľké množstvo prác, ktoré podávajú skreslený obraz o vývoji medzinárodného robotníckeho hnutia. Rozšírili sa reformné teórie. Značný počet diel je presiaknutý duchom antikomunizmu (v skrytej alebo otvorenejšej forme). „Dôkazy“ zastaranosti marxizmu, náhodnosti októbrovej revolúcie, odporu marxizmu k leninizmu, pomyselnej absencie predpokladov pre proletársku revolúciu na Západe, vykreslenia medzinárodného komunistického hnutia ako „nástroja Moskvy“ “, sfalšované pokrytie procesu formovania svetového socialistického systému, proces industrializácie a kolektivizácie v ZSSR, história Veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941-45 atď. - hlavné smery falšovania histórie mnohými buržoázni „sovietológovia“ a „kremlinológovia“.

Posledné desaťročia priniesli vynútený návrat niektorých buržoáznych historikov do pozície uznávania jednoty svetohistorického procesu. Za týmto vynúteným uznaním je rýchly vzostup národnooslobodzovacieho hnutia vo svete, vznik veľkého počtu nových suverénnych štátov. Zároveň to vôbec neznamená úplné odmietnutie vedúcich trendov v buržoáznych dejinách od eurocentrizmu, od teórií o oddelenom rozvoji rôznych regiónov v uzavretých kruhoch „kultúr“. Vo vývoji príslušných problémov sa objavujú aj „ultraľavicové“ tendencie maoistického typu, ktoré sa v podstate spájajú s najreakčnejšími prúdmi imperialistických dejín.

V povojnových rokoch nastali vo vývoji buržoáznych dejín v rôznych krajinách určité zmeny. Do popredia sa dostali Spojené štáty americké, ktoré sa aktivizovali vo vývoji problémov nielen amerických dejín, ale aj svetových dejín vo všetkých svojich obdobiach. Americká história udáva tón v mnohých oblastiach historického výskumu. Zároveň ešte jasnejšie odhaľuje črty krízy, ktoré sa najzreteľnejšie odhaľujú v teoretických prácach o histórii. Kedysi vplyvný ekonomický trend sa vytráca zo scény, nahrádzajú ho školy, ktoré sú vedeckému prístupu k histórii ešte viac vzdialené. Objavuje sa škola „neoliberalizmu“ (A. M. Schlesinger ml., R. Hofstader atď.), ktorej predstavitelia odmietajú akúkoľvek analýzu sociálno-ekonomických rozporov v americkej spoločnosti, velebia činnosť buržoáznych reformátorov a prezentujú americký kapitalizmus ako dynamický systém ktorá prispôsobuje svoju štruktúru potrebám sociálneho rozvoja bez triedneho boja a sociálnych otrasov. Predstavitelia školy „neokonzervativizmu“ (R. Brown, D. Boorstin atď.) idú v tomto smere ešte ďalej, popierajúc zákonnosť a nevyhnutnosť vojny za nezávislosť v Severnej Amerike 1775-83 a americkej občianskej vojny 1861- 65 a uvažovať o týchto zlomových bodoch americkej histórie ako o dôsledku chýb, ktoré urobili revolucionári. Objavuje sa hrubo ospravedlňujúca „obchodná škola“, ktorá otvorene oslavuje kapitalistickú elitu Spojených štátov a jej činy, a niektorí historici študujúci zahraničnú politiku a medzinárodné vzťahy sa zvrhávajú na bojovníkov antisovietizmu a antikomunizmu a spevákov „amerického sveta“. hegemónia."

Francúzske dejiny zaujímali v povojnovom období čoraz výraznejšie miesto. Ich charakteristickým znakom je ďalší vývoj smerovania hospodárskych a sociálnych dejín (E. Labrousse a i.), ktoré naďalej prežívajú určitý vplyv marxistickej metodológie.

Vo Veľkej Británii prebieha ostrý zápas medzi buržoáznymi a marxistickými dejinami o ústredné otázky národných dejín (dejiny anglickej buržoáznej revolúcie v 17. storočí a priemyselná revolúcia, zahraničná a koloniálna politika, robotnícke hnutie, otázka vplyv rozvoja kapitalizmu na postavenie robotníckej triedy, osud Britského impéria).

Vedúce postavenie v povojnovom západonemeckom Nemecku od polovice 50. rokov. zastáva takzvaný pseudoliberálny smer na čele s H. Rothfelsom, ktorý nahradil skupinu G. Rittera, ktorá kraľovala v prvom povojnovom desaťročí (ktorá sa v mnohom pridŕžala tradícií skompromitovaného prusko-nemeckého reakčný I.).

I. krajiny, ktoré sa vymanili z koloniálnej a polokoloniálnej závislosti. V moderných svetových dejinách bol významným fenoménom vývoj národných dejín v krajinách, ktoré sa vymanili z koloniálnej a polokoloniálnej závislosti a nastúpili cestu samostatného rozvoja. Dejiny v týchto krajinách mali dlho feudálny charakter (prevládali najmä kronikárske formy historických spisov, neexistovali široké zovšeobecnenia ani moderné metódy vedeckej kritiky). Vznik buržoáznej histórie je tu úzko spätý s formovaním národov a národností, rastom národného sebauvedomenia a hľadaním koreňov historických tradícií, ktorým by bolo možné čeliť vplyvom ideológie kolonialistov. Proces formovania národných dejín je neoddeliteľný od činnosti pedagógov. Takže v Indii na začiatku 19. storočia. Rammohan Rai bol jedným z prvých v indickej Indii, ktorý začal študovať históriu ruskej kultúry a náboženstva; v Číne sa Kang Yu-wei a Liang Qi-chao podujali na revíziu konfuciánskych textov a na ich základe sa snažili vysvetliť potrebu progresívnych reforiem. Začiatok moderných dejín v arabských krajinách položili Butrus al-Bustani, Rifaa at-Tahtawi, J. Zeidan a ďalší; v Iráne - Aga Khan Kermani, Malkom Khan; na Filipínach - Jose Rizal. Dejiny východných krajín sa formovali pod silným vplyvom západoeurópskych dejín.

Po oslobodení krajín Východu spod koloniálnej nadvlády v Indii zosilnela túžba prehodnotiť koncepcie koloniálnych dejín a prehodnotiť udalosti národných dejín. Spojenie antikoloniálnej ideológie so záujmom o národné dejiny je čoraz zreteľnejšie. Takže napríklad India a Pakistan, na rozdiel od západnej buržoáznej Indie, ktorá považovala indické povstanie v rokoch 1857-59 za vojenskú vzburu, hodnotí túto udalosť ako ľudové progresívne povstanie; Významné historické osobnosti (Jugurtha v Alžírsku, Chaka a Dingaan v Južnej Afrike, Samory Toure v západnej Afrike, M. Sakaya na Filipínach) sú v národných dejinách považované za hrdinov oslobodzovacieho hnutia.

Štúdium staroveku a stredoveku naďalej zaujíma významné miesto v dejinách týchto krajín. Vedcov zároveň lákajú najmä problémy, ktoré rezonujú s modernou dobou. Obdobia bývalej veľkosti sú v kontraste s dobou koloniálneho útlaku.

Dejiny moderných štátov subsaharskej Afriky sa vyznačujú túžbou dokázať existenciu národov týchto krajín s ich vlastnou jedinečnou kultúrou dávno pred objavením sa Európanov v Afrike a očistiť históriu afrických národov od ich falšovanie v dielach niektorých európskych buržoáznych rasistických historikov.

Osobitné miesto v národných dejinách zaujímajú: dejiny oslobodzovacieho hnutia v modernej a súčasnej dobe, dejiny národnooslobodzovacích revolúcií a boj proti imperializmu v súčasnosti. Na formovanie a vývoj národných dejín majú veľký vplyv diela významných osobností národnooslobodzovacieho hnutia [J. Nehru (India), Kemal Ataturk (Turecko), Sekou Toure (Guinea), J. Kenyatta (Keňa) atď.].

V mladých národných školách historikov v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike záujem o čisto politické dejiny ustupuje širším témam, najmä kultúrnym dejinám, problémom sociálnych a ekonomických dejín. Špecializácia historikov sa prehlbuje nielen v jednotlivých obdobiach, ale aj v témach a problémoch v rámci týchto období.

Nacionalistické antiimperialistické dejiny krajín Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky sa niekedy stavajú proti buržoáznemu eurocentrizmu tým, že zveličujú úlohu „vlastného kontinentu“, „vlastnej“ krajiny vo svetových dejinách, preceňujú úroveň jej rozvoja v určitých obdobiach, a idealizovanie postáv minulosti. Zástancovia takzvaného Asiacentrizmu teda tvrdia, že hlavnú úlohu vo svetových dejinách zohrali štáty Ázie; zástancovia teórie takzvanej africkej výnimočnosti sa snažia dokázať, že Afrika ide osobitnou cestou odlišnou od iných kontinentov atď. Marxistickí vedci z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky vedú odhodlaný boj proti zveličovaniu úlohy národov Európy vo svetových dejinách a proti zvyšovaniu úlohy národov akejkoľvek inej časti sveta obhajujú objektívnu demonštráciu špecifického príspevku každého národa k svetovému historickému procesu. Marxistická historická veda socialistických krajín má významný vplyv na dejiny v krajinách Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky.

História ako vedná disciplína, ktorá študuje dejiny historickej vedy. Marxisticko-leninská I. má tieto hlavné aspekty výskumu:

1) objasnenie sociálneho základu historického poznania v každom štádiu jeho vývoja, určenie jeho sociálnych funkcií v rôznych obdobiach a spôsob ich uskutočňovania; potreba študovať historické koncepty v organickom spojení so spoločensko-politickým životom doby, kedy sa tieto koncepty rozvíjali. Tento aspekt štúdie nám umožňuje vytvoriť vzťah medzi historickou vedou a modernou. Vzhľadom na vzťah historickej vedy a moderny I. študuje najvýznamnejší zdroj straníckosti v historickom poznaní a konštatuje závislosť účinnosti historického poznania od spoločenských pozícií historika.

2) Štúdium teoretických a metodologických princípov, ktoré sú vlastné každému smeru historického myslenia. Vyžaduje si to odhalenie súvislostí medzi historickou vedou na jednej strane a filozofiou, sociológiou, politickou ekonómiou, teóriami štátu a práva, teoretickou prírodnou vedou na strane druhej. Štúdium teoretických a metodologických princípov sa zároveň nemôže zredukovať len na analýzu súhrnu relevantných všeobecných teoretických tvrdení historikov konkrétnej školy, ale zahŕňa analýzu aplikácie teoretických a metodologických princípov v praxi školy. historický výskum.

3) Rozbor pramennej základne historických prác, charakter použitia prameňov, konkrétne metódy výskumu. Štúdium histórie v tomto aspekte umožňuje osvetliť jedinečnosť výskumných metód charakteristických pre rôzne smery historického myslenia, určiť miesto každej školy pri etablovaní a systematizácii historických faktov a objasniť vzťah medzi metodológiou a metódy historického výskumu.

4) Rozbor problematiky historického bádania, jeho vývoja a rozšírenia ako najvýznamnejšieho prejavu pokroku historického poznania a ako prejavu spoločensko-ekonomických a politických požiadaviek danej historickej doby.

5) Štúdium historických konceptov vytvorených rôznymi hnutiami a školami historického myslenia. Analýza historických konceptov umožňuje na jednej strane sledovať proces prekonávania zastaraných historických predstáv a na druhej strane objasniť moment kontinuity vo vývoji historickej vedy, využitie objektívne pravdivých výsledkov predchádzajúcich období tohto obdobia. vývoj v nových podmienkach. Na tomto základe je konkrétnejšie vykreslený boj predstaviteľov rôznych škôl o historické problémy, ktoré sú aktuálne pre danú dobu.

6) štúdium organizácie a foriem bádateľskej práce v oblasti histórie vrátane sústavy vedeckých inštitúcií a archívov; otázky prípravy personálu, publikačnej činnosti, foriem využívania a propagácie historických pojmov a pod.

Rôzne aspekty historiografického výskumu spolu úzko súvisia. Iba komplexné štúdium historiografického materiálu umožňuje vedecky reprodukovať hlavné línie dejín historickej vedy ako celku a jednotlivé významné javy tejto histórie a umožňuje využiť skúsenosti historických poznatkov na rozvíjanie problémov, ktoré sú relevantné. z pohľadu štúdia histórie dnes. Štúdium historiografických problémov v moderných podmienkach vyžaduje od výskumníka vysokú úroveň všeobecnej historickej kultúry, dobrú znalosť konkrétneho historického materiálu, ovládanie marxisticko-leninskej teórie, čo umožňuje kreatívnu aplikáciu kategórií dialektického a historického materializmu na analýzu. historiografických javov a procesov, bez ktorých je dôsledné vedecké poznanie historických dejín nemysliteľnou vedou.

Lit.: Eseje o dejinách historickej vedy v ZSSR, zv. 1-4, M., 1955-66; Sovietska historická veda od XX do XXII zjazdu KSSZ. So. čl., [h. 1-2], M., 1962-63; Diela sovietskych historikov za roky 1965-1969, M., 1970; Chubaryan A. O., Sovietska historická veda po XXIII. zjazde CPSU, „Otázky histórie“, 1971, č. 3; Kertman L. E., Larkina K. I., Rakhshmir P. Yu., Ushkevich N. F., Štúdium problémov moderných a súčasných dejín v rokoch 1966-1970, tamže, č. 4; Marx je historik. [So. Art.], M., 1968; Gorodetsky E.N., Lenin je zakladateľom sovietskej historickej vedy. Dejiny sovietskej spoločnosti v dielach V. I. Lenina, M., 1970; V.I. Lenin ako historik. Bibliografia sovietskej historickej literatúry, „Dejiny ZSSR“, 1969, č. 4-6; Alekseeva G.D., Októbrová revolúcia a historická veda v Rusku (1917-1923), M., 1968; Vainstein O. L., Historiografia stredoveku..., M.-L., 1940; jeho, západoeurópska stredoveká historiografia, M.-L., 1964; jeho, Dejiny sovietskych stredovekých štúdií. 1917-1966, L., 1968; Kosminský E. A., Historiografia stredoveku..., [M.], 1963; Historiografia modernej doby v Európe a Amerike, M., 1967; Historiografia nových a najnovších dejín Európy a Ameriky, M., 1968; Postovskaya N. M., Štúdium starovekých dejín Blízkeho východu v Sovietskom zväze (1917-1959), M., 1961; Kuznecova N. A., Kulagina L. M., Z dejín sovietskej orientalistiky 1917-1967, M., 1970; Thompson J. W., Dejiny historického písania, v. 1-2, NY, 1942; Barnes N. E., Dejiny historického písania, 2. vydanie, N. Y., 1962; Fueter E., Geschichte der neueren Historiographie, 3 Aufl., Münch. - B., 1936; Gooch G. P., Dejiny a historici v 19. storočí, L. - 1952; Histoire et historiens depuis cinquante ans. Méthodes, organization et résultats du travail historique de 1876 á 1926, v. 1-2, P., 1927-28; Relazioni del X Congresso Internazionale di scienze storiche, v. 6, Firenze, 1955 (historiografické prehľady); Rosenthal F., Dejiny moslimskej historiografie, Leiden, 1952; Historici juhovýchodnej Ázie, vyd. od D. G. Hall, L., 1961; Historici Blízkeho východu, L., 1962; Historici Indie, Pakistanu a Cejlónu, vyd. od C. N. Philips, L., 1961.

Historický slovník galicizmov ruského jazyka - (z histórie a...grafiky), 1) dejiny historickej vedy ako celku, ako aj súbor štúdií venovaných konkrétnej dobe, téme, problému. 2) Odvetvie historickej vedy, ktoré študuje jej vznik a vývoj (hromadenie historických poznatkov... ... Moderná encyklopédia

HISTORIOGRAFIA, a, ženy. 1. Veda o rozvoji historického poznania a metódy historického výskumu. 2. Súbor historických štúdií týkajúcich sa akej doby. obdobie, problém. I. Rusko. | adj. historiografické, oh, oh. Inteligentný...... Ozhegovov výkladový slovník

- (z gréckeho historia príbeh o minulých udalostiach a grafo, ktoré píšem) anglicky. historiog rahy; nemecký Historiografia. Odvetvie histórie veda, ktorá študuje svoju históriu (hromadenie historických poznatkov, boj pri interpretácii historických javov, zmena metodologických smerov v... ... Encyklopédia sociológie Wikipedia

Pojem „historiografia“ pozostáva z dvoch gréckych slov: „história“, t.j. prieskum, výskum minulosti a „grafo“ - píšem. Pojem „historiografia“ nie je jedinečný.

Historiografia 歴史学 - v širšom zmysle slova - je pomocná historická disciplína, ktorá študuje dejiny historickej vedy. Historiografia skúma správnu aplikáciu vedeckej metódy pri písaní historického diela, pričom sa zameriava na autora, jeho zdroje, oddelenie faktov od interpretácie, ako aj štýl, preferencie autora a publikum, pre ktoré toto dielo v odbore napísal. histórie.

V užšom zmysle slova ide o súbor výskumov v oblasti histórie venovaný konkrétnej téme alebo historickej dobe (napríklad historiografia éry Tokugawa), alebo súbor historických prác, ktoré majú vnútornú jednotu v ideologickom , jazykové alebo národnostné pojmy (napríklad marxistická, ruskojazyčná alebo japonská historiografia) .

Chcel by som vás upozorniť ešte na jednu okolnosť. Pojem „historiografia“ sa často vzťahuje na historickú literatúru o akomkoľvek probléme, probléme alebo období. V tomto zmysle je zvykom hovoriť o historiografii feudalizmu, historiografii Veľkej francúzskej revolúcie, historiografii roľníckej reformy z roku 1861 v Rusku atď.

Termín „historiografia“ sa používa aj ako synonymum pre historické diela, historickú literatúru vo všeobecnosti. Na základe tohto chápania sa v minulom storočí autori historických diel nazývali historiografmi.

Je dôležité vziať do úvahy, že historiografia či tvorba písomných diel o histórii nie je vlastná každej spoločnosti. Pred príchodom písma samozrejme neexistovala ani písaná história: udalosti minulosti sa odzrkadľovali len v ústnom ľudovom umení – folklóre.

Myšlienka predmetu historiografie sa vyvíjala postupne, ako sa rozvíjala teória a prax historiografického výskumu.

Dejiny historiografie

V dávnych dobách, ešte pred príchodom písma, existovali historické myšlienky a niektoré prvky historických vedomostí medzi všetkými národmi v ústne prenášaných príbehoch a tradíciách, v rodokmenoch ich predkov. Vznik tried a štátu rozšíril potrebu historických vedomostí a vznik písma umožnil začať ich hromadenie. V ranotriednych spoločnostiach boli pripravené niektoré podmienky pre rozvoj historického poznania (napr. boli vypracované rôzne chronologické systémy), vznikli prvé záznamy historického obsahu: historické nápisy (kráľov, faraónov), záznamy o počasí a pod. Náboženstvo malo obrovský vplyv na opis a interpretáciu historických udalostí. Všetky historické udalosti boli vysvetlené „vôľou bohov“. Takéto historické myšlienky boli zakotvené vo „svätých knihách“ (napríklad v Biblii).

Dôležitou etapou progresívneho rozvoja historického poznania bola antická historiografia

Najvyšší prejav našiel v spisoch starovekých gréckych a potom rímskych historikov. Diela týchto historikov už nie sú útržkovité, ale ucelené, zábavné rozprávanie, venované predovšetkým politickým dejinám.

Historiografia- toto sú dejiny historickej vedy ako celku, ako aj súbor štúdií venovaných konkrétnej dobe, téme, problému. Historiografia je aj súbor historických prác, samotný opis dejín, historický proces. Rozlišujú sa aj národné historiografie (francúzske, americké, ruské atď.) a historiografie s určitými ideologickými usmerneniami (osvietenská, liberálna, marxistická atď.).

Prvotné historické poznatky vznikali u východných Slovanov v predštátnom období – vo forme folklóru. V rôznych časoch historici rôznymi spôsobmi vysvetľovali dôvody a zákonitosti vývoja dejín našej krajiny.

Kronikári už od čias Nestora verili, že svet sa vyvíja podľa Božej prozreteľnosti a Božej vôle. Žáner historickej literatúry známy ako kronikárstvo vznikol koncom 10. storočia. Najznámejšia ruská kronika Rozprávka o minulých rokoch vznikla v 12. storočí.

Proces formovania histórie ako vedy je spojený s menami vynikajúcich predstaviteľov 18. storočia. – V.N. Tatiščev (1686-1750) a M.V. Lomonosov (1711-1765). Ich diela boli písané z racionalistickej pozície. Tatiščevov autor napísal prvé vedecké zovšeobecňujúce dielo o histórii Ruska: „Ruské dejiny od najstarších čias“. Príčinu historických udalostí videl v činnosti vynikajúcich ľudí. M.V. Lomonosov ako prvý použil komparatívnu historickú metódu, porovnávajúc históriu Ruska so západnou Európou.

Zásadnú prácu o histórii Ruska vytvoril N.M. Karamzin (1766-1826). „História ruského štátu“ v 12 zväzkoch bola určená širokému okruhu čitateľov. Hlavnou myšlienkou autora je potreba múdrej autokracie pre Rusko. V Karamzinových tradíciách pokračovali predstavitelia konzervatívneho trendu v predrevolučnej historickej vede - A.S. Chomjakov, M.P. Pogodin, V.P. Meshchersky, L.N. Tichomirov.

S.M. je právom považovaný za vynikajúceho historika 19. storočia. Solovyov (1820-1879), ktorý zaznamenal objektívny a prirodzený charakter vývoja historického procesu. Vo svojej „Histórii Ruska od staroveku“ v 29 zväzkoch použil komparatívnu historickú metódu, pričom poukázal na jedinečnosť historického osudu Ruska. Soloviev videl faktory pohybu ruských dejín v „povahe krajiny“, „povahe kmeňa“ a „priebehu vonkajších udalostí“ a tiež zaznamenal obrovskú úlohu štátu.

Jasný a mnohostranný obraz ruskej histórie podal Solovyovov študent V.O. Kľučevskij (1841-1911). Klyuchevského metodológiou bol pozitivizmus. Veril, že svetové dejiny sa vyvíjajú podľa všeobecných zákonitostí. Každá krajina sa zároveň vyznačuje množstvom charakteristík, ktoré sú determinované kombináciou geografických, etnických, ekonomických, politických a sociálnych faktorov. Počiatočný faktor je prírodno-geografický. Pre Rusko zohral rozhodujúcu úlohu rozvoj územia. V teoretických názoroch mu bol blízky S.F. Platonov (1850-1933), ktorého „Prednášky o ruských dejinách“ opakovane, podobne ako diela N.M. Karamzina, S.M. Solovyová, V.O. Klyuchevsky, boli v posledných rokoch znovu publikované.

Osobitné miesto v domácej a svetovej historiografii zaujíma kultúrno-historický prístup, ktorého zakladateľom bol vynikajúci ruský vedec N.Ya. Danilevskij (1822-1885). Podľa tohto prístupu nie sú svetové dejiny jednotným a univerzálnym procesom. Ide o súbor individuálnych dejín špecifických a jedinečných civilizácií, ktoré majú vo svojom vývoji určité sociálno-biologické vzorce: narodenie, detstvo, mladosť, zrelosť, staroba, degradácia, smrť. Danilevskij považoval ruský ľud za historicky mladých ľudí, ktorí sú predurčení nahradiť starnúce a degradujúce západné národy ako svetových lídrov. V tradíciách Danilevského kultúrno-historického prístupu pokračovali v 20. storočí takí významní historici ako O. Spengler, A. Toynbee, L.N. Gumilev.

Materialistický prístup je v ruskej historiografii viditeľný od konca 18. storočia v koncepcii A.N. Radishcheva. Veril, že základom historického vývoja nie je zdokonaľovanie ľudského ducha, ale zmena ekonomických foriem, hoci nevysvetlil, od čoho to vlastne závisí.

Neskôr, v 19. storočí, tieto myšlienky rozvinuli revolucionári – od populistov po marxistov. Po októbrovej revolúcii sa materializmus stal dominantným a jediným oficiálne prijateľným historickým pojmom v krajine.

Počas sovietskeho obdobia historici, vedení materialistickým chápaním dejín, zamerali svoju pozornosť na problémy sociálno-ekonomického rozvoja a ľudového hnutia. Princípy teórie formácie boli základom pre historické chápanie sveta. Najvýznamnejšie diela tohto obdobia sú diela historikov B.A. Rybáková, B.D. Greková, S.D. Bakhrushin, M.N. Tikhomirov, M.N. Pokrovského a ďalších, hoci historická veda ako celok v tomto období úspešne plnila svoje sociálne funkcie, dominancia jednej metodológie (marxizmus-leninizmus) výrazne obmedzovala kreativitu vedcov. A to v súlade s tým obmedzovalo možnosti získania objektívneho poznania.

Moderná ruská historická veda prechádza zvláštnym obdobím, keď sa vyvíjajú a schvaľujú nové prístupy, pozície a smery. Niektorí historici volajú po pokračovaní tradícií predrevolučnej historickej školy, iní študujú skúsenosti západnej historickej vedy a ďalší navrhujú pozitívne využiť výskum sovietskych historikov. Ruskí historici teraz venujú osobitnú pozornosť civilizačnému prístupu, ktorý nám umožňuje identifikovať vnútornú hodnotu našej spoločnosti, jej miesto vo svetových dejinách a kultúre.