anglosaská kultúra kvôli jej črtám. Anglosaský epos, poézia. USA, Kanada, Austrália

Kapitola III. pohanské náboženstvo Sasov.

Keď uvažujeme o modlárstve dávnych čias z výšin nášho prosperujúceho veku, nemôžeme sa zaobísť bez istého zmätku nad posadnutosťou, ktorá tak dlho zatemňuje ľudskú myseľ v rôznych častiach zemegule. Samozrejme, chápeme, že je nemožné vidieť majestátnu kupolu vesmíru, považovať planéty pohybujúce sa v rutinnom poradí, odhaliť kométy, ktoré sa rútia zo systému do systému na dráhach, ktorých priemer je takmer nekonečný, objaviť nové na obežných dráhach. nespočetné množstvo súhvezdí a predpovedať svetlo iných, ktorých žiarivosť lúča k nám ešte nedorazila; chápeme, že je nemožné rozjímať o týchto nespočetných sférach existencie bez pocitu úcty, cítime, že táto úžasná nádhera prírody nám hovorí o Veľkom Stvoriteľovi. A preto je veľmi ťažké pochopiť, prečo mali pokyny neba učiť to či ono miestne modlárstvo, ktoré, ako sa zdá, bolo pôvodne určené na zničenie dokonalým majestátom samotného neba a jeho neobmedzenými hranicami.

Najstaršie náboženstvá sveta boli zjavne čistým teizmom, bez modiel a chrámov. Tieto základné atribúty v politickej štruktúre modlárstva nepoznali ani starí Pelasgovia, hlavní predkovia Grékov, ani raní Egypťania a Rimania. Židovskí patriarchovia ich nepoznali a aj naši germánski predkovia sa podľa Tacita zaobišli bez nich.

Medzitým sa u každého národa, s výnimkou Židov, časom neustále zlepšoval systém modlárstva. Božstvo bolo nahradené symbolmi, ktoré si ľudská hlúposť zvolila za svojich predstaviteľov; najstaršie z nich boli nebeské telesá – najnevinnejšie predmety hriešneho uctievania. Keď bolo možné urobiť z modlárstva výnosný obchod, hrdinovia ustúpili kráľom povýšeným na bohov. Zbesilá predstavivosť čoskoro pracovala s takou štedrosťou, že vzduch, more, rieky, lesy a zem zaplavili najrôznejšie božstvá a bolo ľahšie, ako poznamenal staroveký mudrc, stretnúť boha ako človeka.

Ak si však túto otázku položíme hlbšie, môžeme dospieť k záveru, že polyteizmus aj modloslužba boli na jednej strane výsledkom činnosti ľudskej pýchy, zahadzujúcej všetko jej chápaniu nedostupné; na druhej strane je výsledkom prirodzeného pohybu ľudského intelektu smerom k poznaniu a záverom. Boli to falošné závery, no zároveň to boli podľa názoru niektorých autorov chybné pokusy v procese vývoja. Ako sa rozvíjal intelekt, keď sa prebudila zmyselnosť a začali sa šíriť neresti, niektorí začali mať predstavu, že uctievaný Všemohúci je taký majestátny a človek taký bezvýznamný, že ľudia alebo ich skutky nemôžu byť predmetom jeho božskej pozornosti. U iných sa prejavila túžba oslobodiť sa spod poručníctva takej dokonalej a posvätnej Bytosti, aby sa mohli oddávať všetkým druhom telesných radostí s menším obmedzením a pokáním. Od tohto momentu sa týmto myšlienkam a túžbam dostalo uznania, pretože podnecovali túžbu ľudí uctievať božstvá s chybami podobnými ich vlastným; a výklad nášho svetového poriadku, ktorý bol delegovaný na nižšie božstvá, ktoré majú svoje slabosti, sa stal vítaným návrhom, pretože sa snažil zosúladiť vnímanie vznešeného majestátu božstva so skúsenosťou každodenných neprávostí a bláznovstiev božstva. ľudská rasa. Inak by ľudstvo neuznalo existenciu tohto Božstva a neverilo by v jeho prozreteľnosť a zároveň by nemohlo žiť v pohodlí bez viery v jedno alebo druhé. Preto bol polyteizmus ovplyvnený neustálym rozvojom a sebauspokojovaním náboženskej tvorivosti ako akéhosi predpokladu, ktorý mal zjednotiť obe tieto pravdy a uspokojiť pochybnosti škrupulóznych a zvedavých. Spočiatku boli nové fiktívne postavy uctievané ako poslovia a predstavitelia Najvyššej bytosti. Ale ako nadobúdali čoraz výraznejšie črty a odtiene, najmä po prevalení praxe alegorizácie prírodných javov, fiktívne božstvá sa mnohonásobne rozmnožili a porovnávali so všetkými oblasťami a prejavmi prírody. Kult hrdinov vznikol z viery v nesmrteľnosť duše a včas sa pridal k tej hojnosti posmrtnej vďačnosti a úcty, ku ktorej ľudstvo vždy tak inklinovalo. Zdá sa, že tieto vrtochy boli prirodzeným dôsledkom toho, že sa človek vzdialil od Božieho vedenia, pretože nemôžeme mať žiadne skutočné poznanie o stvorení, prozreteľnosti a vôli Všemohúceho Vládcu, okrem jeho vlastných odhalení týchto úctivých tajomstiev. Ľudské pokolenie nemalo inú možnosť, len veriť, svedomito zachovávať všetko, čo mu povedal, a nechať sa viesť jeho poručníctvom. Ale len čo sa vyššie uvedené náklonnosti a správanie rozšírili, začal sa odklon od veľkých a jednoduchých právd Všemohúceho Vládcu k vytváraniu a uprednostňovaniu dohadov ľudskej nevedomosti a dohadov. Nevyhnutným výsledkom takéhoto žalostného spôsobu života bol klam a klam; vedomie sa zahmlievalo a degradovalo pod ťarchou vlastných teórií a svet bol naplnený poverami a absurditou.

Použitie idolov bolo pokusom rozptýliť vedomie, prebudiť spomienky, pritiahnuť zmysly a upriamiť pozornosť na viditeľný obraz neviditeľnej Všadeprítomnosti. Vo všetkých náboženských krajinách, najmä v tých s najmenej rozvinutou inteligenciou, boli na tieto účely veľmi účinné. Vo všeobecnosti polyteizmus aj modlárstvo skôr či neskôr skĺzli do upnutia vedomia výlučne na vlastné falošné fantázie, potlačenie schopnosti myslieť, nahradenie uctievania Všerodiča a vznik najextrémnejších povier a tyranského prenasledovania. Nepretržitý vývoj ľudskej mysle následne viedol k zrušeniu oboch týchto domnelých náboženských svetonázorov s rovnakou silou, s akou boli pôvodne navrhované. Keď sa naši saskí predkovia usadili v Anglicku, používali ich oboch: mali veľa bohov a uctievali svoje modly. Rozvoj inteligencie však rýchlo viedol k oslabeniu pripútanosti k ich kmeňovej povere, čo možno usudzovať z úprimnosti, s akou počúvali prvých kresťanských misionárov, a z rýchlosti, s akou prijímali kresťanskú vieru.

Krása mena, ktoré dali saské a germánske národy Bohu, sa nevyrovná žiadnemu inému okrem váženejšieho hebrejského mena. Sasi ho volajú Boh, doslova Dobrý; to isté slovo označujúce Božstvo aj jeho najpríťažlivejšiu vlastnosť.

Náš vlastný systém pohanstva Anglosasov je nám známy veľmi priemerne, pretože neexistujú žiadne dôkazy o počiatočných štádiách jeho vývoja a o štádiu rozkvetu sa uvádza len niekoľko podrobností. Zdá sa, že mal veľmi heterogénny charakter a existoval dlhý čas, pričom vo svojom vývoji dosiahol trvalé inštitúcie a značnú rituálnu nádheru.

Že keď sa Anglosasovia usadili v Británii, mali modly, oltáre, chrámy a kňazov, že ich chrámy mali ploty, že boli považovaní za znesvätených, ak na nich hádzali oštepy, že kňaz mal zakázané nosiť zbrane alebo jazdiť na koni okrem na kobyle – to všetko sa dozvedáme z nespochybniteľného svedectva ctihodného Bédu ().

Niektoré predmety ich uctievania nachádzame v názvoch aktuálnych dní v týždni.

Pokiaľ ide o slnko a mesiac, môžeme len povedať, že u Sasov bolo slnko ženským božstvom a mesiac bol mužský (); o Tiwovi nevieme nič viac ako jeho meno. Woden bol považovaný za ich veľkého praotca, od neho odvodzovali svoj rodokmeň. Neskôr sa ukáže, že výpočty uskutočnené na základe týchto genealógií zaraďujú obdobie pôsobenia skutočného Wodena do tretieho storočia kresťanskej éry (). O Saxonovi Wodenovi, jeho žene Frige a Tanre či Thorovi vieme veľmi málo a nebolo by úplne správne tu podrobne rozpisovať všetky fantázie, ktoré o nich boli vymyslené. Bohovia severu Odin, Frigg (alebo Friga) a Thor boli zrejme ich normanskými náprotivkami, aj keď bohom Sasov sa neodvažujeme pripisovať svetový poriadok a mytológiu, ktorú nám skaldi nasledujúcich storočí priniesli z r. Dánsko, Island a Nórsko. Woden bol najvyšším idolom pohanského náboženstva Sasov, ale nemôžeme k tomu dodať nič iné, ako opis Odina, ktorý uvádzajú Dáni a Nóri ().

Mená dvoch anglosaských bohýň nám priniesol Bede. Spomína Rhedu, ktorej obetovali v marci, ktorá dostala od obradov na jej počesť názov Rhed-monath a Eostre, ktorej sviatky sa slávili v apríli, ktorá v tejto súvislosti dostala názov Eostre-monath (). Meno tejto bohyne prežilo dodnes v mene veľkého veľkonočného obradu: spomienka na jeden z idolov našich predkov tak zostane zachovaná, kým bude existovať náš jazyk a bude žiť naša krajina. Bohyňu nazývali gydena; a keďže sa toto slovo používalo ako vlastné meno namiesto Vesta (), je možné, že pod týmto menom mali svoje vlastné božstvo.

Fausete, modla uctievaná na Helgolande, jednom z ostrovov pôvodne osídlených Sasmi, bola taká známa, že toto miesto začalo niesť jeho meno; volalo sa to Fosetesland. Stavali mu tam chrámy a túto oblasť považovali za takú posvätnú, že sa nikto neodvážil dotknúť sa tam pasúcich sa zvierat alebo si napiť vody z prameňa, ktorý tu vytekal, s výnimkou majestátneho ticha. V ôsmom storočí sa Willibrord, anglosaský konvertita narodený v Northumbrii, ktorý pod patronátom svojho strýka Bonifáca odišiel ako misionár do Fríska, pokúsil vykoreniť túto poveru, hoci Radbod, zúrivý kráľ ostrova, bol odsúdený na zánik. všetkých jeho znesvätiteľov na krutú smrť. Willibrord, ktorý sa nezľakol následkov, pokrstil na jar troch ľudí v mene Najsvätejšej Trojice a nariadil, aby bolo niekoľko kráv, ktoré sa tam pasú, zabitých ako potrava pre jeho spoločníkov. Pohania, ktorí to videli, očakávali, že ich zasiahne smrť alebo šialenstvo ().

Od Tacita vieme, že Angli mali bohyňu, ktorú nazývali Nertha alebo Matka Zem. Hovorí, že na ostrove uprostred oceánu bol háj, v ktorom bol krytý vozík, ktorého sa mohol dotýkať iba kňaz. Keď mala byť bohyňa vo vnútri vozíka, bola vynesená, ťahaná kravami, s najväčšou úctou. Vtedy bola rozšírená radosť, oslava a pohostinnosť. Zabudli na vojny a zbrane a vládnuci mier a pokoj boli známe len vtedy a boli milované len dovtedy, kým kňaz nevrátil bohyňu nasýtenú komunikáciou so smrteľníkmi do jej chrámu. Vozík, prikrývku a samotnú bohyňu umývali v jazere ukrytom pred zvedavými očami. Potom sa otroci slúžiaci na obrade utopili v tom istom jazere ().

Sasovia sa báli zlého stvorenia, ktoré nazývali Faul (), istej ženskej nadprirodzenej sily, ktorú nazývali „škriatok“, a veľmi často ju používali na porovnávanie svojich dám v pochvalných slovách. Takže Judith sa volá ælfscinu, žiarivá ako elfka (). Uctievali aj kamene, háje a pramene (). Kontinentálni Sasovia uctievali Lady Heru, fantastickú bytosť, o ktorej verili, že sa vznáša vo vzduchu celý týždeň po ich Yule, t.j. medzi našimi Vianocami a Troch kráľov. Verilo sa, že po jej návšteve prišla hojnosť (). Môžeme dodať, že slovo Hilde, jeden zo saských výrazov pre bitku, možno súvisí s rovnomennou bohyňou vojny.

To, že Sasi mali veľa idolov, je zrejmé z viacerých zdrojov. Pápež Gregor v ôsmom storočí, keď sa obracia na starých Sasov, ich vyzýva, aby opustili svoje modly, či už zo zlata, striebra, medi, kameňa alebo niečoho iného (). Hovorí sa, že Hama, Flynn, Siba a Zernebog, alebo temné, zlomyseľné, zlovestné božstvo, sú súčasťou zástupu ich bohov, ale nemôžeme o nich povedať nič okrem ich mien (). Spomínala sa aj Saská Venuša; bola zobrazená ako nahá na voze, s hlavou orámovanou myrtou, horiacou fakľou v hrudi a symbolom mieru v pravej ruke. Je pravda, že takýto popis ukazuje príliš veľa sofistikovanosti vo svojich detailoch a jeho zdroj nie je najvýznamnejší ().

V Crodusovom opise sú výraznejšie znaky pravosti; zdá sa, že sa zachovala v kronike Brunswicku, ktorú neskorší historici použili pri svojej práci. Crodus vyzeral ako starý muž, oblečený v bielej tunike, prikrytý ľanovým opaskom s voľnými koncami visiacimi nadol. Bol zobrazený s nepokrytou hlavou; v pravej ruke držal nádobu plnú ruží a iných kvetov topiacich sa vo vode; vľavo je koleso voza; jeho bosé nohy stáli na rybe pokrytej nerovnými šupinami, ako na tyči (). Idol stál na piedestáli. Našiel sa na hore Herkinius v pevnosti Harsburg, ktorá sa v staroveku nazývala Saturburg (), t.j. opevnenie na vrchu Satura. Bol teda s najväčšou pravdepodobnosťou idolom Satur (Satur), z ktorého pochádza aj názov našej soboty ().

Niet pochýb o tom, že Sasi mali zlovestný zvyk ľudských obetí na pamiatku určitých dôležitých udalostí. Tacitus to spomína ako vlastnosť všetkých Germánov, ktorí v určité dni prinášali ľudské obete svojmu najvyššiemu božstvu. Sidonius dosvedčuje, že po návrate z predátorských ťažení Sasi obetovali desatinu svojich zajatcov, ktorých vybrali žrebom (). Už sme spomenuli, že za svätokrádež bol zločinec obetovaný bohu, ktorého chrám znesvätil; Ennodius hovorí o Sasoch, Herulich a Frankoch, že verili, že svoje božstvá upokojili ľudskou krvou (). Ale či boli ľudské obete povinnou súčasťou ich náboženského rituálu, alebo či to boli len obete zajatcov alebo zločincov, ku ktorým dochádzalo z času na čas, nie je možné rozhodnúť pre nedostatok iných údajov ().

O rituáloch Anglosasov nemáme prakticky žiadne podrobné informácie. Vo februári obetovali svojim bohom palacinky, a preto sa mesiac nazýval Sol Monat.

September sa kvôli pohanským oslavám, ktoré pripadali na toto obdobie, nazýval Khalig Monat, posvätný mesiac. November je známy ako mesiac obetí, Blot Monat, pretože obetovali svojim bohom dobytok, ktorý v tomto čase zabili (). Keďže Anglosasovia mali vo zvyku jesť v zime solené alebo sušené mäso, možno práve november alebo Blot Monat bol čas, kedy sa pripravovali a požehnali zásoby jedla na zimu.

Ich slávny sviatok Yule (Geol, Jule alebo Yule), ktorý sa oslavoval v rovnakých dňoch ako naše Vianoce, bol spojením náboženstva a pitia. December sa nazýval erra Geola alebo pred Vianocami. Január – eftera Geola, alebo po Yule. Keďže Štedrý deň bol jedným zo saských názvov nazývaných Geola alebo Geohol deg, je pravdepodobné, že to bol deň, kedy sa tento sviatok začal. Tento deň považovali za prvý v roku. Problém sa datuje od slnovratu, keď sa s jeho nástupom začala predlžovať dĺžka dňa (). Vzhľadom na to, že sa tomu hovorilo aj „noc matiek“ a Sasi uctievali slnko ako ženu, dochádzam k záveru, že tento sviatok bol zasvätený slnku.

A predsa, najslávnejším saským idolom na kontinente bola Irminsula ().

Meno tohto uctievaného idolu bolo napísané rôznym pravopisom. Saská kronika vydaná v Mainzi v roku 1492 ho nazýva Armensula, čo je v súlade s výslovnosťou moderného Saska. Meibom, najstarostlivejší študent tohto kuriózneho predmetu saského modlárstva, sa držal mena Irminsula (). Stál pri Eresbergu na brehu rieky Dimel (). Spomínaná Saská kronika nazýva toto miesto Marsburg. Rýmovaná kronika z trinásteho storočia ho spomína ako Meersberg (teraz Marsberg. Poznámka al_avs

), čo je moderný názov ().

Týčivá postava predstavovala ozbrojeného bojovníka. Pravá ruka držala zástavu, ktorá pútala pozornosť šarlátovou ružou; vľavo – váhy. Hrebeň jeho prilby bol vyrobený v tvare kohúta; na hrudi bol vyrytý medveď a na štíte visiacom z pliec v poli plnom kvetov bol obraz leva (). Zdá sa, že opis Adama z Brém naznačuje, že bol vyrobený z dreva a že miesto, na ktorom stál, bolo pod holým nebom. Bol to najväčší idol celého Saska a podľa Rohlvinka, spisovateľa pätnásteho storočia, ktorého pramene nám nie sú známe, napriek tomu, že hlavnou postavou bola bojovná socha, v jej blízkosti boli ďalšie tri (). Z kroniky s názvom Ľudová kronika vieme, že vyobrazenia Irminsuly boli aj v iných saských chrámoch ().

V chráme slúžili kňazi oboch pohlaví. Ženy sa zaoberali predpovedaním a veštením; muži sa obetovali a často zasahovali do politických záležitostí, pretože sa verilo, že ich schválenie zaručí priaznivý výsledok.

Kňazi z Irminsuly v Eresbergu vymenovali Gowgravena, vládcov oblastí kontinentálneho Saska. Vymenovali aj sudcov, ktorí každoročne rozhodovali miestne spory. Takýchto sudcov bolo šestnásť: najstarší, a teda hlavný, sa volal Gravius; najmladší je Frono alebo asistent; zvyšok boli Freyerichter alebo slobodní sudcovia. Vykonali spravodlivosť v sedemdesiatich dvoch rodinách. Dvakrát do roka, v apríli a októbri, prišli Gravius ​​​​ a Frono do Eresbergu a tam urobili upokojujúcu obetu v podobe dvoch voskových sviečok a deviatich mincí. Ak v priebehu roka niektorý zo sudcov zomrel, okamžite to oznámili kňazom, ktorí si vybrali náhradu z uvedených sedemdesiatich dvoch rodín. Predtým, ako bol na túto cestu ustanovený muž, bolo jeho zvolenie oznámené ľudu sedemkrát silným hlasom pod holým nebom, čo sa považovalo za jeho inauguráciu.

V hodine boja kňazi sňali sochu svojej modly zo stĺpa a priniesli ju na bojisko. Po bitke boli zajatci a slabomyseľní z radov vlastnej armády obetovaní modle (). Meibom cituje dve strofy starej piesne, v ktorej sa syn saského kráľa, ktorý prehral bitku, sťažuje, že ho vzali ku kňazovi na obetu (). Dodáva, že podľa niektorých spisovateľov v určité sväté dni starí Sasovia, najmä ich bojovníci, oblečení v brnení a mávali železnými cestami, jazdili okolo modly na koňoch a z času na čas zosadli, aby si pred ňou kľakli a uklonili sa. a šepkaním vyslovili svoje modlitby za pomoc a víťazstvo ().

Komu bola táto grandiózna socha postavená, zostáva otázkou plnou neistoty. Keďže Ερμηϛ je v súlade s Irminsulom a Αρηϛ je zvukom podobný Eresbergu, idol bol identifikovaný Marsom a Merkúrom (). Niektorí bádatelia ho považovali za pomník slávneho Arminia () a jeden z nich dokázal, že ide o symbolickú modlu, ktorá nesúvisí so žiadnym konkrétnym božstvom ().

V roku 772 bol tento uctievaný predmet saského modlárstva zhodený a rozbitý a jeho chrám zničený Karolom Veľkým. Jedna polovica jeho armády tri dni pokračovala v práci na zničení svätyne, zatiaľ čo druhá zostala v plnej bojovej pohotovosti. Jeho obrovské bohatstvo a vzácne nádoby boli rozdelené medzi dobyvateľov alebo prevedené na charitatívne účely ().

Existuje niekoľko zmienok o osude stĺpa po zvrhnutí modly (). Bol hodený do vozíka a utopený vo Wesere na mieste, kde následne Corby vstal.

Modloslužobné národy sú mimoriadne poverčivé. Sklon ľudí poznať budúcnosť sa snaží uspokojiť svoju nevedomosť iluzórnym používaním veštenia, losov a znamení.

Všetky germánske národy boli unesené touto absurditou. Tacitove svedectvo o tom, podané o Germánoch ako celku, rozšíril Meginhard aj na starých Sasov.

Verili, že hlasy a let vtákov sú interpretáciou Božej vôle, verili, že vzdychanie koní závisí od nebeskej inšpirácie, a svoje sociálne problémy riešili múdrosťou losu.

Malý konár ovocného stromu rozdelili na drevené štiepky, označili ich a náhodne rozhádzali na bielom rúchu. Kňaz, ak to bola štátna rada, alebo hlava rodiny, ak bolo súkromné ​​stretnutie, sa pomodlil, uprene sa zahľadel do neba, trikrát zdvihol jeden čip a vyložil, čo bolo predpovedané podľa predtým aplikovaného znamenia. Ak bolo znamenie nepriaznivé, diskusia bola odložená ().

Aby Sasovia odhalili osud nadchádzajúcej bitky, vybrali si zajatca z ľudí, ktorí sa im postavili na odpor, a pridelili mu vlastného bojovníka, aby sa im postavil. Na základe výsledku tohto boja usúdili svoje budúce víťazstvo alebo porážku ().

O epických základoch svetového poriadku anglosaského pohanstva nemáme žiadne písomné dôkazy. O náboženstve Normanov, ktoré prevládalo v krajinách obývaných Angli a Sasmi pri Labe, a bolo náboženstvom normanských kolónií v Anglicku, sa k nám dostalo dostatok dokumentárnych zdrojov. Možno v nich vidieť podstatu viery našich primitívnych predkov.

V niektorých ohľadoch bol polyteizmus severu jednou z najracionálnejších foriem modlárstva. Hoci je štýlom a fantáziou nižšia ako klasická mytológia, napriek tomu, za jej hranice, vo všeobecnosti odráža silu a rozvoj intelektu. Edda, napriek svojmu neporiadku, má koherentnejší teologický systém ako väčšina Ovídiových Metamorfóz.

Je pozoruhodné, že Normani uctievali troch hlavných najvyšších bohov, ktorí sú navzájom spriaznení: Odina, ktorého nazývali Otcom alebo Všeobecným rodičom, Freyu, jeho manželku a ich syna Thora. Modly týchto bohov boli inštalované v ich slávnom chráme v Uppsale (). Z týchto troch Dáni, podobne ako Anglosasovia, vzdali najvyššie pocty Odinovi, Nóri a Islanďania Thorovi a Švédi Freyi ().

Normani mali niekoľko úžasných legiend, ktoré sa k nám dostali v starodávnej epickej piesni „Veštenie z Völvy“. Jedna z nich hovorí, že kráľovstvo neexistencie predbehlo zem a nebo (). Ďalším je, že v určenom období bude zem a celý svet spálený v plameňoch. Koniec sveta sa spájal s istým tvorom menom Surt, t.j. „čierna“, ktorá bude musieť tento plameň nasmerovať (). Až do dnešného dňa musel Loki, ich zdroj zla, zostať v jaskyni na železnom vodítku (). Po tomto dni povstane Nový svet; potom spravodliví nájdu šťastie (). Bohovia budú sedieť neďaleko a rozprávať sa, zatiaľ čo bezbožní budú odsúdení na neradostnú existenciu (). Edda končí popisom tejto poslednej časti, ktorá nám ju predstavuje podrobnejšie:

„Sneh padá zo všetkých strán... Tri takéto zimy prichádzajú za sebou, bez leta, a ešte skôr prídu ďalšie tri zimy, s veľkými vojnami po celom svete Bratia sa zo sebectva navzájom zabíjajú žiadne zľutovanie ani pre otca, ani pre syna.. Vlk prehltne slnko... Ďalší vlk ukradne mesiac... Hviezdy zmiznú z neba... celá zem a hory sa budú triasť, že budú padať stromy na zem, hory sa zrútia... a potom sa more rúti na zem, pretože svetový had sa obrátil v obrovskom hneve a vyliezol na pobrežie... Je vyrobená z klincov mŕtvi vládne obrom menom Khrum toľko jedu, že vzduch aj vody sú naplnené jedom... synovia Muspella sa rútia zhora a vpredu a za ním žiari plameň: svetlo z toho. meč je jasnejší ako od slnka Keď cválajú cez Bifrost, tento most sa rúca... Synovia Muspella sa tam dostanú aj na pole zvané Vigrid a Svetový had. Je tam aj Loki a Moody a s ním aj všetci mraziví obri. Ale synovia Muspella stoja v špeciálnej armáde a tá armáda je úžasne jasná... Heimdall sa postaví a hlasno zafúka na roh Gjallarhorn, čím prebudí všetkých bohov... Jeden... žiada Mimira o radu... jaseň Yggdrasil sa chveje a všetko na nebi je plné hrôzy a na zemi. Aesir a všetci Einherjarovia sa vyzbrojia a vyrazia na bojisko. Odin ide vpredu v zlatej prilbe... Vyráža bojovať s Fenrirom Wolfom. Thor... dal všetku svoju silu do boja so svetovým hadom. Frey bojuje v krutom boji so Surtom, kým nepadne mŕtvy. Pes Garm... vstupuje do boja s Tyrom a navzájom sa zabijú. Thor zabil svetového hada, ale... padá na zem mŕtvy, otrávený hadím jedom. Vlk prehltne Odina a ten zomrie. Vidar rukou chytí vlka za hornú čeľusť a roztrhne mu ústa. Loki bojuje s Heimdallom a zabijú sa navzájom. Potom Surt hodí oheň na zem a spáli celý svet“ ().

Tieto tradície dobre súhlasia s myšlienkou spomenutou na začiatku tejto práce, že barbarské národy Európy vznikli z odnoží civilizovanejších štátov.

Alegória, vzrušená predstavivosť, mystika a skreslené vysvetlenia pridali k týmto tradíciám mnoho divokých a absurdných bájok, ktorých význam nedokážeme pochopiť. Štruktúra Niflheimu, čiže podsvetia, z ktorého prúdili rieky mrazu, a Muspellheimu, čiže krajiny ohňa, z ktorej vychádzali iskry a plamene. Premena mrazu z tepla na kvapky, z ktorých jeden sa stal obrom menom Ymir (), druhý kravou menom Audumla, aby ho nakŕmil. Krava olizujúca soľ a mráz zo skál, ktorá sa zmenila na krásnu bytosť, z ktorej vzišiel jeho syn Bor, Odin a všetci bohovia (), pričom z nôh zlého Ymira sa zrodili mrazoví obri. Borovi synovia zabili Ymira a z jeho rán tieklo také obrovské množstvo krvi, že sa v ňom utopili všetky rodiny mrazivých obrov, s výnimkou tej, ktorá unikla na ich lodi (). Vytvorenie zeme z Ymirovho mäsa, premena jeho potu na moria, kosti na hory, vlasy na lesy, mozgy na oblaky a lebky na oblohu (). Všetky tieto myšlienky vysvetľujúce pôvod okolitého sveta, ľubovoľné alegórie, ktoré jasne prezentujú udalosti, ktoré sa odohrali, neusporiadané legendy a pozmenené fantázie - to všetko demonštruje zmes, ktorú obsahuje mytológia všetkých ľudí.

Už sme si všimli, že medzi Anglosasmi, na vyjadrenie božstva vo všeobecnosti, bolo najrozšírenejším slovom Boh, čo tiež znamenalo Dobro. Táto identita slov nás privádza späť do tých primitívnych čias, keď bola Božská bytosť ľuďom známa predovšetkým pre jej dobré skutky, bola predmetom ich lásky a bola uctievaná pre výhody, ktoré jej boli udelené. Ale keď ustúpili od čistej viery počiatočných štádií vývoja a nasmerovali svoje náboženstvo k uspokojeniu svojich vlastných sklonov, nových trendov a ašpirácií, potom začali vznikať systémy svetového poriadku, snažiace sa vysvetliť pôvod okolitého sveta bez jeho predchádzajúceho večného existencie, alebo aj bez jej pomoci, a nastoliť ich chápanie stvorenia a zničenia sveta. Od tej doby normanskí kozmogonisti učili o vzniku krajiny mrazu na severe a krajiny ohňa na juhu; o pôvode, v dôsledku ich vzájomného pôsobenia, kmeňa zlých stvorení z obra Ymira a bohov z kravy Audumly; o vojne medzi bohmi a zlým kmeňom; o smrti Ymira; o stvorení zeme a neba z jeho tela; a nakoniec o príchode síl ohnivej krajiny, aby zničili všetky veci, vrátane samotných bohov. Prelínanie materializmu, ateizmu a modlárstva evidentné v týchto ideách demonštruje odklon ľudskej mysle od jej pôvodných veľkých právd a jej snahu nahradiť tieto pravdy vlastnými ilúziami a chybnými závermi. Zdá sa, že toto všetko – polyteizmus aj mytológia – je akýmsi pokusom o kompromis medzi skepticizmom a poverami.

Intelekt, v procese prirodzeného vývoja, začínajúc chápať svet okolo seba, si dovolil, ignorujúc osobnú nevedomosť, pochybovať a tieto pochybnosti vyriešiť pomocou svojich fantázií (alebo ich zakryť svojimi alegóriami) a vytvoriť si vieru. uspokojiť svoje vlastné preferencie.

Neskôr, ako sa inteligencia rozvíjala, ľudia prestali byť spokojní so svojou mytológiou. Existuje dostatok dôkazov o šírení tohto odcudzenia (), ktoré v konečnom dôsledku pripravilo Severanov na prijatie vznešených právd kresťanstva, hoci k nim spočiatku prechovávali nepriateľstvo.

Anglosaská spoločnosť očami historika

„...Kmeň Anglov alebo Sasov, ktorí dostali pozvanie od kráľa, vyráža na troch lodiach do Británie a na príkaz toho istého kráľa zaberá parkovacie miesto vo východnej časti ostrova, akoby išiel do boja. za vlasť, ale v skutočnosti - za jej výboje... Hovoria, že ich vodcami boli dvaja bratia, Hengest a Horsa; Horsa bol neskôr zabitý vo vojne s Britmi a vo východnej časti Kentu je dodnes pamätník na jeho počesť,“ hovorí slávny historik, vedec a spisovateľ 8. storočia. Beda ctihodný na úvodnej strane dejín anglosaského Anglicka (Beda, s. 34-35). O jej spoľahlivosti nepochyboval ani on sám, ani iní kronikári, ktorí používali rovnakú tradíciu. A moderní historici nie sú ochotní to spochybňovať, najmä preto, že archeologické a iné materiály potvrdzujú výskyt Nemcov na Britských ostrovoch v tomto období. A predsa... Ak si spomenieme, že ruská zem pochádzala podľa kronikára od troch bratov Rurika, Sineusa a Truvora, povolaných zo zámoria, a poľský štát vytvoril Krak, povolaný vládnuť a v Anglicku -Saská epická báseň „Beowulf“, ako v škandinávskej ságe o dánskych kráľoch („Sága o Skjoldungoch“), rozpráva príbeh zakladateľa prvej dánskej kráľovskej dynastie Skild Skeving (škandinávsky Skjold), ktorý sa plavil zo zámoria, potom sa táto správa javí v trochu inom svetle. Legenda o povolaní prvých vládcov odhaľuje „historické kúpele“ mnohých európskych národov. Spája epickú a historickú minulosť, no zároveň predstavuje začiatok vlastného historického času.

Moderní historici rozlišujú dve obdobia vo vývoji anglosaského Anglicka (polovica 5. – polovica 11. storočia), hranicou medzi ktorými bolo 9. storočie. Rané obdobie sa považuje za obdobie rozkladu kmeňového systému a vzniku prvkov feudálnych vzťahov v ekonomike a sociálnej štruktúre spoločnosti. Začalo sa koncom 8. storočia. Invázia Škandinávcov, ktorá viedla k ich zaujatiu významnej časti Anglicka, na jednej strane na istý čas spomalila tempo feudalizácie a na druhej strane prispela ku konsolidácii niekoľkých barbarských kráľovstiev do jediný ranofeudálny anglický štát. Počas X - prvej polovice XI storočia. (v roku 1066 Anglicko dobylo vojsko Viliama, potomka škandinávskych Vikingov, vojvodu z Normandie, vazala francúzskeho kráľa), postupne dozrievali feudálne vzťahy: formovanie tried feudálov a závislých roľníkov, feudálna pôda vlastníctvo, systém vlády, vojenská organizácia, cirkev atď. d. A hoci proces feudalizácie nebol ukončený do doby normanského výboja, Anglicko v 10. - 1. polovici 11. storočia. predstavoval ranofeudálny štát. Vráťme sa však k počiatkom anglosaského Anglicka.

Severogermánske kmene Anglov, Sasov a Jutov sa začali sťahovať na Britské ostrovy v polovici 5. storočia. Do tejto doby, od 1. stor. n. Británia, obývaná Piktmi a keltskými kmeňmi (Británi a Škóti), bola rímskou provinciou. Legionári tu zakladali opevnené osady, ktorých zvyšky sa na niektorých miestach zachovali dodnes, ako aj názvy -chester a -caster (z latinského castrum - „opevnený tábor“) miest, ktoré vtedy vyrástli.

Vybudovali rozsiahlu sieť ciest spájajúcich opevnené body; nakoniec vytvorili niekoľko mocných obranných línií tiahnucich sa niekoľko desiatok kilometrov, ktoré mali chrániť „rímsku Britániu“ pred miestnymi kmeňmi Piktov a Škótov.

Na začiatku 5. stor. Rím, ktorý zahynul pod údermi Gótov, bol nútený stiahnuť zvyšky svojich jednotiek z Británie. V roku 409, ako odpoveď na výzvu britských vodcov, aby im pomohli proti postupu Piktov, im cisár Honorius poradil, aby sa bránili, ako najlepšie vedia (Beda, s. 28). Súdiac podľa udalostí, ktoré sa ďalej rozvinuli, zrekonštruované z roztrúsených kúskov informácií v neskorších zdrojoch, Briti neboli v tomto boji príliš úspešní. Už v druhej štvrtine 5. stor. čelili potrebe hľadať žoldnierske sily na odrazenie útokov Piktov a Škótov.

O udalostiach tejto doby vypovedajú pramene rôznych dôb a žánrov. Spomedzi nich sú najdôležitejšie tri: nahnevané odsudzovanie úpadku kresťanskej morálky, napísané keltským mníchom Gildasom, „O smrti a dobytí Británie“ (asi 548), vedecká kronika ctihodného Badeho „Cirkevné dejiny“. of the Angles“ (8. storočie) a svetská „Anglosaská kronika“ “, ktoré sa začali zostavovať až na konci 9. odseku, ale v ktorých boli zjavne použité skoršie záznamy, najmä vo veľkonočných tabuľkách . Gildas bez toho, aby menoval mená alebo dátumy, pateticky zvolal: „Rozzúrení Sasovia, navždy hroznej pamäti, boli prijatí na ostrov ako mnoho vlkov do stáda Onov, aby ich chránili pred severskými národmi. Nič ničivejšie a deštruktívnejšie sa v tomto kráľovstve nikdy nestalo. Ó, zatmenie a tuposť rozumu a chápania! Ach, slabomyseľnosť a hlúposť týchto duší!" (Gildas, s. 30). Gildasove historické informácie sú, samozrejme, mizivé. Ale predsa Gildas, súčasník poslednej etapy nemeckého dobýjania Anglicka, aj keď mimoriadne vágne, potvrdzuje podrobnejšie, no neskoršie zdroje.

Vo všeobecnosti sa ukazuje celkom jasný obraz anglosaského dobytia Británie. Angličania, ktorí nedokázali odolať náporu Piktov a viesť neustále bratrovražedné vojny, a ak budete nasledovať Bedeho a iné písomné zdroje, vodca jedného z britských kmeňov (alebo zväzu kmeňov) menom Vortigern, požiadal Nemcov o pomoc. . Vortigern v tom nadviazal na tradíciu založenú v rímskych časoch: archeologické vykopávky na juhovýchode Anglicka ukázali, že izolované – nie početné – sídla a pohrebiská Germánov sa našli už koncom 4. storočia. pozdĺž ciest a pri hradbách rímskych miest a opevnení (York, Ancaster atď.). Ako odplatu za službu dostávali žoldnieri pôdu, na ktorej sa mohli usadiť. Päť po sebe idúcich záznamov v Anglosaskej kronike pod 455-473. hovoria o vypuknutí konfliktu medzi Hengestom a Vortigern: Nemci sa zrejme vymanili z poslušnosti a začali konať vo vlastnom záujme, a nie v záujme miestnej šľachty; o založení kráľovstva v Kente Hengestom a o rozsiahlych vojenských akciách Hengesta a jeho syna Eska (Horsa zomrel v bitke s Vortigern v roku 455) proti Britom, ktorí „utiekli z Anglov ako oheň“ (473).

Ďalšia skupina správ v kronike pochádza z rokov 477-491, keď sa objavili nové oddiely Nemcov, ktorých, ako sa zdá, nikto nepozval. Prichádzajú so svojimi rodinami, zmocňujú sa pôdy na juhovýchode a východe krajiny, zakladajú osady a vedú neustály boj s keltským obyvateľstvom. Do tejto doby sa datuje pôsobenie legendárneho kráľa Artuša, jedného z keltských vodcov, ktorí kládli nemeckým objaviteľom tvrdý odpor. Do polovice 6. stor. Hromadné sťahovanie pokračuje. Už to nie sú epizodické nájazdy, nie čata a nie usadzovanie malých oddielov, ale masová kolonizácia južného a stredného Anglicka. V súčasnosti je známych viac ako 1 500 pohrebísk s 50 000 pohrebmi Anglosasov z obdobia pred 600 rokmi – taký bol rozsah tejto kolonizácie.

To, čo ich boj s miestnym obyvateľstvom mimoriadne vyostrilo, bola skutočnosť, že Nemci sa snažili usadiť na miestach s najúrodnejšou pôdou, vyhýbajúc sa horským a bažinatým oblastiam. Ale práve tu žili Kelti. Preto Nemci vyháňajú miestnych obyvateľov z krajín, ktoré vyvinuli. Archeológovia našli mnoho opustených, zdevastovaných a vypálených keltských osád, čo svedčí o boji, ktorý sa tu rozpútal. Zatlačením Britov na západ a sever (Wales, Cornwall) Germáni založili svoje vlastné dediny, niekedy využívali zvyšky rímskych opevnení (väčšina z nich zahynula a život v nich sa neobnovil). Nemecké osady do polovice 6. storočia. obsadil celé južné a stredné Anglicko až po Humber na severe. Napriek tomu aj v oblasti ich hlavného sídla prežila časť keltského obyvateľstva: údaje z leteckých snímok hovoria o koexistencii polí keltského a germánskeho typu v Sussexe a Yorkshire a v právnych knihách a naratívnych pamiatkach Briti sa však spomínajú ako neslobodní, závislí od Nemcov.

Kto boli títo „zúriví Sasovia“ a odkiaľ prišli? Bed a po ňom ďalší autori vymenúvajú troch „ľudí“, ktorí sa podieľali na dobytí Anglicka: Anglov, Sasov a Jutov. Lokalizácia týchto germánskych kmeňov na kontinente je založená na správach rímskych historikov, predovšetkým Tacita, a na archeologických údajoch: predpokladá sa, že Juti žili na Jutskom polostrove (ich lokalizácia je stále kontroverzná), Angli - na juhu Jutska, Sasov - medzi dolným tokom Labe a Weser.

Na osídľovaní Anglicka sa zrejme zúčastnili aj Frízi, ktorí obývali južné pobrežie Severného mora, a možno aj malý počet Frankov. Beda ďalej poukazuje na to, že Angli osídlili východné Anglicko, Sasi osídlili južné Anglicko a Juti obsadili Kent. Archeologické materiály však nepotvrdzujú striktné vymedzenie oblastí osídlenia každého kmeňa. Podľa vtipnej poznámky anglického historika P. Blaira toto posolstvo skôr poukazuje na usporiadanosť Badovho myslenia ako na usporiadanosť osídlenia. Všetky pokusy archeológov identifikovať špecifické kmeňové znaky v hmotnej kultúre osadníkov boli márne. Podobnosť zvykov, domácich potrieb, zbraní, typov bývania; zrejme vznikli v období veľkého sťahovania národov (IV-V storočia), keď sa začali strácať kmeňové rozdiely medzi Angli a Sasmi a do značnej miery aj medzi Jutmi. Počas dobývania sa rýchlo zahladili zvyšky etnických charakteristík. Preto aj tých pár druhov vecí, pre ktoré sa etnicita zdá byť etablovaná, ako sa v posledných rokoch ukázalo, má podstatne širšie rozšírenie ako územia, ktoré označil Bada. „Anglické“ brošne sa teda našli v Kente a „kentské“ šperky sa nachádzajú aj vo Východnom Anglicku. Nie je možné konštatovať rozdiely v takej významnej kategórii hromadných nálezov, ako je keramika, na ktorej sú založené chronologické a etnické konštrukcie archeológov.

Je teda dôvod hovoriť nielen o kultúrnej blízkosti kmeňov, ktoré osídlili Anglicko, ale aj o ich pomerne zmiešanom osídlení, hoci – a tu má Bada pravdu – na určitých územiach prevládali osadníci rôznych kmeňových príslušností. Jedine Kent odhaľuje najväčšiu originalitu ako v kultúre, tak aj v sociálnej štruktúre spoločnosti.

Stieranie kmeňových rozdielov, ktoré už v Bedovej dobe zrejme bolo málo citeľné, pripravilo cestu k pomerne rýchlemu sformovaniu jedinej kultúry na celom priestore okupovanom Nemcami. Samotný Bada so všetkou túžbou po presnosti používa etnonymá „Angles“ a „Saxons“ zameniteľne. Koncom 9. stor. Kráľ Alfréd Veľký, predstaviteľ západosaskej (Wessexskej) dynastie, ktorá pod jeho vládou zjednotila väčšinu Anglicka, nazýva svoj jazyk „angličtinou“ (angličtina) a svojich poddaných – obyvateľov južného a stredného Anglicka – „angličtinou“. “.

Vojensko-kolonizačný charakter anglosaského presídľovania na Britské ostrovy určoval znaky ekonomického rozvoja nových krajín, ich politickú štruktúru a sociálnu štruktúru spoločnosti. Pod vedením kmeňových vodcov (v latinských prameňoch sa zvyčajne nazývajú rex - „kráľ“), ktorí mali organizovanú vojenskú silu - čaty, v boji proti miestnemu obyvateľstvu a iným skupinám osadníkov vznikali malé územné spolky. , podriadený autorite „kráľa“.

Politická mapa Anglicka v čase dobytia je prakticky neznáma. Až okolo roku 600 sa objavil dosť nejasný obraz o politickom rozdelení krajín vyvinutých Nemcami. Existujú dôkazy o existencii približne 14 „kráľovstiev“ (ako ich nazýva Beda a iní autori), z ktorých 10 sa nachádzalo v južnom Anglicku. Medzi nimi vedúcu pozíciu zastáva prevažne saský Wessex a Essex, anglická Mercia a East Anglia a jutský Kent. Na severe vyniká Northumbria. Prvé anglické „kráľovstvá“ už neboli kmeňové, ale územné a politické entity. Ich nestabilita, neusporiadanosť moci a celého systému riadenia, ktorý sa v tomto období len rozvíjal, však neumožňuje hovoriť o nich ako o etablovaných štátoch. Išlo o takzvané barbarské kráľovstvá, typické pre obdobie prechodu od kmeňového k štátnemu usporiadaniu spoločnosti.

V priebehu 7.-8. stor. Medzi kráľovstvami prebieha neustály boj o nadvládu. Buď sa rozšíria, pohltia slabších susedov, alebo ich zničí silnejší nepriateľ, ktorý ich zas zaradil do svojej sféry vplyvu. Do 9. storočia. Politická situácia sa trochu stabilizuje: také spolky ako Lindsay, Deire a iné konečne zanikajú Sedem ranofeudálnych štátov rozdeľuje južné a stredné Anglicko. Ich rivalita pokračuje, no manželstvá medzi členmi kráľovských rodín, politické spojenectvá a vzájomné záväzky ich čoraz viac spájajú do jedného celku, najmä preto, že ani v materiálnej, ani v duchovnej kultúre jednotlivých oblastí neboli zásadné rozdiely. K jednotným procesom feudalizácie dochádza aj v sociálno-ekonomickom živote anglosaských kráľovstiev.

Na prahu dobytia Angli, Sasovia a Juti zažívali poslednú etapu kmeňového systému. Majetkovú stratifikáciu spoločnosti sprevádzalo oddeľovanie klanovej šľachty, sústredenie moci do rúk kmeňových vodcov, ktorí ju vlastnili nielen vo vojne, ale aj v čase mieru, hoci moc vodcu bola stále do značnej miery obmedzená na rada šľachty (starších). Väčšinu obyvateľstva predstavovali slobodní členovia komunity, ktorí tvorili aj kmeňovú armádu. Otroci, zajatci zajatí vo vojenských podnikoch, netvorili významnú vrstvu.

Dobytie Anglicka značne urýchlilo sociálny rozvoj osadníkov. V prvom rade boli podkopané kmeňové väzby medzi slobodnými členmi komunity. Najstaršie právne kódexy v Kente (Ethelbertove zákony, okolo 600, Witredove zákony, 695 alebo 696), vo Wessexe (Ineove zákony, medzi 688 a 695) a v iných kráľovstvách poskytujú dostatok dôkazov o tom, že začiatkom 7. stor. . Malá rodina sa postupne stáva hlavnou ekonomickou jednotkou. Je stanovená individuálna zodpovednosť za akýkoľvek priestupok. „Witredove zákony“ (§ 12) poznamenávajú, že manžel, ktorý upadol do pohanstva (práve v tom čase sa do krajiny zavádzalo kresťanstvo), „bude zbavený všetkého svojho majetku“, a to len vtedy, ak sa manžel aj manželka oddávajú modlárstvu. on be Všetok rodinný majetok bol skonfiškovaný. Rovnako v prípade krádeže: „Ak niekto kradne, ale jeho žena a deti o tom nevedia, nech zaplatí pokutu 60 šilingov. Ak kradol s vedomím celej svojej domácnosti, všetci musia ísť do otroctva“ („Zákony Ine“, § 7; 7.1).

O prechode z veľkej rodiny na malú hovoria aj archeologické materiály. Osady spravidla pozostávajú z jedného alebo dvoch veľkých domov s rozlohou 40 - 60 metrov štvorcových. m (v Chaltone bol objavený napr. dom s rozmermi 24,4 x 5,1 m) s niekoľkými mohutnými stĺpmi podopierajúcimi strechu, niekedy aj s jednou vnútornou priečkou. Zvyšok tvoria malé stavby bez stĺpov či priečok. Ich veľkosť sa pohybuje od 6 do 20 metrov štvorcových. m. Predpokladá sa, že časť z nich slúžila ako obydlia pre malé rodiny, časť bola hospodárskymi budovami: dielňami, skladmi a pod. Všetky malé domy sú pochované v zemi a krby sa nachádzajú v obytných budovách. Dvere sú zvyčajne umiestnené v dlhej stene a vo veľkých domoch sú dvoje dvere oproti sebe." Niekedy bol komplex budov, obytných a obchodných, obohnaný plotom, z ktorého zostali stopy po stĺpoch. To naznačuje, že tam boli samostatné usadlosti v rámci obce uvádzajú aj súdne orgány, ktoré ustanovujú pokuty za násilné vniknutie „do dvora“ („Zákony Ethelberta“, § 17) a koncom 7. storočia „Zákony Ine“ (§). 40) dokonca zaviazať osobu, aby v zime aj v lete udržiavala svoj dvor oplotený.

To sú nepochybné znaky postupnej straty významu hlavnej ekonomickej jednotky zo strany klanu. Avšak stáročné inštitúcie boli pomaly odstraňované a prvky klanovej organizácie existovali ešte dlho. Po prvé, pokrvní príbuzní si zachovali právo na pokutu - wergeld za vraždu príbuzného; v niektorých prípadoch, napríklad, keď vrah utiekol, príbuzní zaňho museli zaplatiť wergeld rodine zavraždeného (Ethelbertove zákony, § 23). Právna kompilácia „O Wergeldoch“ (§ 5), zostavená koncom 10. alebo začiatkom 11. storočia, ale obsahujúca materiály zo 7. storočia, identifikuje hlavné kategórie príbuzných, ktorí sa podieľajú na platbe a prijatí. Vergeldov. Najbližšiu skupinu príbuzných tvorili tri generácie v zostupných a bočných líniách: deti dotyčného, ​​jeho bratia a strýkovia z otcovej strany; vzdialenejší, ale tiež oprávnení na wergeld boli synovci a strýkovia z matkinej strany, bratranci a sesternice. Spolu tvorili „rod“. Určitú úlohu pri dedení majetku zohrali blízki príbuzní: podľa kentských zákonov bola bezdetná vdova zbavená „majetku“, ktorý prešiel na manželových príbuzných, ktorí tiež vykonávali opatrovníctvo v prítomnosti malých detí („Zákony z Witreda“, § 36 „Zákony Chlotara a Edrica“, § 6, posledná štvrtina 7. storočia).

Jednou z najdôležitejších pamiatok klanového systému, ktorá sa najviac odráža v hrdinskom epose, bola krvná pomsta. Právni experti sa ho snažia legislatívne nahradiť systémom pokút a tým ho vyradiť z každodennej praxe. Avšak aj zákony 7. – 9. stor. sú nútení uznať právo na krvnú pomstu, napríklad v prípadoch, keď vrah alebo jeho príbuzní nemôžu zaplatiť wergeld („Zákony Ine“, § 74.1).

Kráľovská moc do určitej miery podporovala zachovanie právnej zodpovednosti klanu za niektoré delikty, čím sa zvyšovala úloha rodovej organizácie pri udržiavaní všeobecného mieru a spoločenského poriadku. Preto pozostatky klanového systému prežili až do dobytia Normanmi v polovici 11. storočia, hoci v najpodstatnejšej oblasti – využívaní pôdy – boli vytlačené oveľa skôr.

Ustanovenie foriem vlastníctva pôdy do značnej miery determinoval aj priebeh dobývania krajiny. Hoci jednotlivé skupiny osadníkov predstavovali príbuzenské skupiny, nepodarilo sa obnoviť rodinné spoločenstvá, aké existovali na kontinente. Teraz sa formovanie komunít uskutočnilo v procese dlhodobého medzipásmového osídlenia rôznych kmeňov a klanov. Bola to už vidiecka obec, ktorá pozostávala zo začiatku 7. storočia. väčšinou z malých rodín. Ponechala si vlastníctvo spoločne obsadenej časti pôdy, ktorá sa stala známou ako ľudová krajina (ľudová pôda) a zahŕňala tak ornú pôdu, ako aj pôdu, pasienky, lesy a rieky, ktoré boli v spoločnom užívaní. Ale už v 7. stor. zákonné orgány povoľujú existenciu osobných pozemkov na obecných pozemkoch („Zákony Ine“, § 42), hoci zostali majetkom spoločenstva. Nemohli byť odkázaní, tým menej nebol povolený predaj a prevod pozemkov zaradených do ľudovej krajiny na cudziu osobu. Vo folklórnej sfére preto pomaly vznikal najdôležitejší predpoklad pre vznik feudálneho pozemkového vlastníctva - voľne scudziteľné pozemky.

Avšak do 10. stor. situácia sa mení. Transformuje sa tak samotné spoločenstvo, ako aj formy pozemkového vlastníctva členov spoločenstva. Súdiac podľa pamätníkov 9. - 11. storočia, medzi členmi spoločenstva vznikalo individuálne vlastníctvo pozemkového prídelu. Orná pôda sa začína dediť a môže sa predať. Zmluva medzi Angličanmi a Škandinávcami v roku 991 potvrdila právo súkromného vlastníctva pôdy: „A kúpa pôdy a udelenie pánom (zeme), ktoré má právo dať... (všetci) nech je to trvalé, aby to nikto nemohol porušiť“ (§ III.3). Do kolektívneho vlastníctva obce, ktorá sa postupne susedí, patria len lesy, lúky a iné pozemky.

K formovaniu súkromného pozemkového vlastníctva došlo intenzívnejšie vo sfére kráľovského pozemkového vlastníctva. Po presídlení sa kmeňový vodca - kráľ - stáva najvyšším správcom pôdy, na ktorej sa usadzuje obyvateľstvo, ktoré s ním prišlo. V boji proti iným skupinám osadníkov, ktorí majú vlastného vodcu, si podmaňuje určité územie - „kráľovstvo“ a prideľuje pôdu členom svojho klanu, predstaviteľom iných šľachtických rodín a bojovníkom. Časť zeme tvorí kráľovský majetok, panstvo, ktoré už na začiatku 7. stor. v kráľovských listinách sa nazýva „moja zem“. Kráľova právomoc sa vzťahuje aj na spoločné pozemky. Drží na nich súdy, vyberá dane, takže obecné pozemky v kráľovských listinách 7. stor. označované ako „krajiny môjho súdu“ alebo „krajiny mojej správy“. Zriadenie kráľovského najvyššieho vlastníctva pôdy rýchlo viedlo k rozvoju prvkov feudálnej držby pôdy. Už v prvých desaťročiach 7. stor. Prax, že kráľ udeľuje pôdu na obhospodarovanie a kŕmenie, sa rozširuje. Takáto krajina sa začala nazývať „bockland“ (z bbs - „list“). V skutočnosti to znamenalo, že kráľ preniesol na inú osobu moc nad slobodnými členmi komunity žijúcimi na tejto zemi. Osoba, ktorej bol udelený Buckland - Glaford, získala právo vyberať dane, viesť súdne konania a vyberať súdne pokuty, t. j. vykonávať tu kráľovské výsady. Časť zbierok a pokút si mohol nechať pre seba ako platbu za svoju „prácu“.

Podmienky udelenia boklandu a rozsah práv jeho vlastníka boli veľmi rôznorodé. V niektorých prípadoch bol Bockland daný navždy a Glaford mohol celú alebo časť pôdy predať alebo zdediť (list č. 77, 194). V iných prípadoch sa Bockland sťažoval na doživotie a len pod podmienkou, že pre neho vykoná vojenskú službu; Po smrti Glaforda bola krajina opäť vrátená kráľovi. Niekedy bol bokland oslobodený od určitého počtu alebo od všetkých povinností, t. j. jeho vlastník získal imunitné práva (napríklad charta č. 51).

Takéto ocenenia spravidla dostávali predstavitelia svetskej šľachty, ako aj - ako sa šírilo kresťanstvo - kostoly a kláštory. Hneď v prvých listinách zo začiatku 7. storočia boli schválené pozemkové granty pre kláštory: prijaté na prelome 6. a 7. storočia. Kresťanstvo Kráľ Ethelbert z Kentu dáva pozemky kláštoru sv. Andrej (osvedčenie č. 3). novozaložený kláštor sv. Petra (listina č. 4) atď. Najvyššie právo kráľa nakladať s pôdou

ukotvuje na súdoch a stáva sa právnou normou. Zároveň až do 9. stor. Bockland spravidla nemohol byť odcudzený rodine osoby, ktorej bol udelený. Ak nemal dedičov, pôda bola vrátená kráľovi a buď pričlenená ku kráľovskému panstvu, alebo prevedená na inú osobu.

Už od polovice 8. stor. S Bocklandom sa spája povinnosť výkonu vojenskej služby. Listiny čoraz viac stanovujú „trojitú povinnosť“, ktorú musí príjemca boklandu splniť, či už ide o predstaviteľa svetskej alebo cirkevnej šľachty: musí sa objaviť v milícii s príslušným ozbrojeným oddielom, podieľať sa na obnove pevností a na výstavbe. mostov. Napríklad kráľ Ine udeľuje pôdu biskupstvu Winchester (707): „Ja, Ine... sa vraciam do kostola Winchester... nejaká časť dediny 40 yardov na mieste zvanom Alresford... Nech vyššie uvedené -spomínaná obec zostáva oslobodená od bremena všetkých zemských služieb, s výnimkou troch: účasti v domobrane a pri obnove mostov a pevností“ (list č. 102). Kráľ si vyhradzuje právo odobrať bockland, ak jeho príjemca nesplní tieto povinnosti.

Koncom 9.-10. stor. Majitelia Bocklandu získavajú čoraz viac práv na voľné nakladanie s pôdou. Ak bola pôda daná „navždy“ a s právom nakladať s ňou „podľa vlastného uváženia“, ale s povinnou vojenskou službou (a to boli vzorce pre väčšinu grantov pre kláštory a mnohé svetské osoby tej doby), potom jej majiteľ mal možnosť predať alebo previesť na akúkoľvek osobu. V roku 875 istý Eardulf previedol pôdu na Wighelma, „vo všetkých ohľadoch slobodnú“ s „právom odkázať ju, komu chce“, za platbu „120 mankuz najčistejšieho zlata“ (list č. 192).

V súvislosti so zmenou charakteru vlastníctva pôdy a so zvyšujúcou sa majetkovou stratifikáciou sa sociálna štruktúra anglosaskej spoločnosti výrazne mení a stáva sa komplexnejšou v porovnaní s dobou dobývania. V polovici 5. stor. pozostávala predovšetkým z hmoty! slobodných členov komunity, nad ktorými sa týčila rodová šľachta, ktorá sa ešte úplne neoddelila od svojho prostredia. Na spodku spoločenského rebríčka bola malá vrstva otrokov.

Do začiatku 7. stor. obraz sa stáva komplikovanejším. Pomerne podrobne sa jej venujú právni experti, ktorí určujú výšku pokút za rôzne priestupky v závislosti od sociálneho postavenia obete. Staré anglické právne kódexy odzrkadľujú rozvinutú stratifikáciu spoločnosti s dôslednou gradáciou sociálnych statusov v rámci troch hlavných kategórií obyvateľstva: neslobodní, slobodní členovia komunity a šľachta. Existujú určité rozdiely v identifikácii a právnom postavení určitých kategórií obyvateľstva v Kente a Wessexe, Mercii a Východnom Anglicku. Veľkosť pokút je rôzna, niekedy aj ich pomer; Odlišná je aj terminológia právnych expertov: napríklad označenie jednej z kategórií neslobodných ľudí – esnov – nájdeme len v Kente. Preto sú mnohé špecifické otázky a terminológia a výklady niektorých článkov právnych expertov diskutabilné.

Neslobodná vrstva má niekoľko kategórií: otroci, závislí, polozávislí atď. Hlavným zdrojom otrokov počas dobývania Británie bolo zajatie zajatcov: miestnych obyvateľov – Keltov, a niekedy aj obyvateľov iných kráľovstiev porazených v bratovražedných vojnách. .

Ale v X - XI storočí. Ako sa ustálilo feudálne vlastníctvo pôdy a zintenzívnilo sa vykorisťovanie slobodných členov obce, ktorí boli povinní platiť dane a vykonávať určité práce pre vlastníka pôdy, niektorí z nich skrachovali a prišli o pozemky. Roľníci bez pôdy, zbavení práv slobodného človeka, upadli do závislosti. Slobodný člen spoločenstva, ktorý nemohol zaplatiť daň alebo súdnu pokutu, sa zmenil na otroka, ak jeho príbuzní do roka neposkytli primeranú náhradu. V rokoch hladomoru, obzvlášť ťažkých pre obyčajných roľníkov, sa rozšíril predaj detí alebo zbedačených príbuzných do otroctva. Počet závislých v Anglicku preto postupne rástol a hlavnou rezervou na ich doplnenie boli slobodní bežní členovia komunity. Tento proces však prebiehal pomaly a dokonca už v roku 1086, keď bol na príkaz nových normanských vládcov zostavený súpis obyvateľstva - „Kniha Domesday“, až 15% roľníkov v Anglicku si ponechalo pôdu a osobnú slobodu. To znamenalo, že v čase normanského výboja ešte nebola dokončená feudalizácia anglickej spoločnosti. Mnohé prvky feudálnej štruktúry sa však zreteľne prejavili už v 10. storočí.

S formovaním feudálneho vlastníctva pôdy stráca otroctvo, ktoré predtým existovalo v patriarchálnych formách, svoj význam. Hoci sa pojem „otrok“ používa aj v 10. a 11. storočí, jeho obsah sa mení. Zákonníky z 10. – 1. polovice 11. storočia, ako aj ďalšie dokumenty ukazujú, že väčšinu závislých ľudí, označovaných týmto slovom, nemožno považovať za skutočných otrokov. Už v 7. stor. Prvé informácie sa objavujú o „otrokoch“, ktorí majú pozemok, ktorý obrábajú, platia kúry a nesú ďalšie povinnosti (predovšetkým roboty). Od 9. storočia tento pojem označuje najmä osobne závislých vlastníkov pôdy a jeho zachovanie je skôr daňou za konzervativizmus terminológie ako odrazom skutočného stavu vecí. Informácie o prepúšťaní otrokov sú čoraz častejšie. Zákonodarcovia stanovujú postup udeľovania slobody, mnohé závety obsahujú klauzuly o prepustení otrokov, ktorí, keď sa stali oslobodenými, zostali závislí od svojho bývalého pána.

Postavenie závislých roľníkov bolo ťažké. Spisovateľ a cirkevný vodca z konca 10. – prvej polovice 11. storočia vo svojich „Rozhovoroch“. Ælfric ústami oráča, ktorý si hovorí „neslobodný“, hovorí: „Na úsvite idem von, zapriahnem voly na darebákov a nútim ich orať. Nie je také zlé počasie, aby som sa odvážil skryť sa v dome, lebo sa bojím svojho pána. Ale keď sú voly zapriahnuté a radlica a kombajn nasadený na pluh, musím každý deň orať celý hektár alebo aj viac... Musím naplniť volské jasle senom a napojiť ich a odpratať hnoj...“ Aj keď sa uznávalo právo závislej osoby pracovať pre seba, dostať od pána aj prídel pôdy, z ktorej musel odvádzať cent, robotná práca bola veľká a tvorcovia zákonov sa snažili trochu obmedziť vykorisťovanie. neslobodný, aj keď v rámci dodržiavania cirkevnej disciplíny, ktorý si vyžadoval prísne dodržiavanie nedeľného pokoja: „Ak esn vykonáva otrocké práce podľa príkazu pána od soboty do západu slnka v pondelok, zaplatí jeho pán 80 šilingov“ (Witredove zákony, § 9). „Zákony Ine“ sa uchyľujú k ešte tvrdším opatreniam: „Ak otrok pracuje v nedeľu na príkaz svojho pána, nech je slobodný a pán nech zaplatí pokutu 30 šilingov“ (§ 3).

Ale vo všeobecnosti sa nesloboda často rovnala majetku alebo dobytku. Nie náhodou sa v súpisoch často uvádzajú aj osobne odkázaní ľudia spolu s vybavením a dobytkom: „... 13 práceschopných mužov a 5 žien a 8 mladých mužov a 16 volov...“

Všetci právni experti, počnúc tými najstaršími, bojujú proti úteku neslobodných, zrejme najbežnejšej forme sociálneho protestu. Zákony Ine počítajú s prípadom, keď zločin spáchala osoba, ktorá utiekla od svojho pána. Má byť obesený (§ 24). Podľa „Zákonov Æthelstanu“ (924-939) musí byť utečenec, ak je prichytený, kameňovaný. Utajenie a pomoc neslobodnej osobe v úkryte, dokonca aj bez popola, sa trestá vysokými pokutami. Trest za poskytnutie zbraní alebo koňa na úteku je obzvlášť vysoký (Zákony Ine, § 29).

Rozpad komunálnej organizácie a rozvoj súkromného vlastníctva pôdy viedli k rastu sociálnej stratifikácie medzi slobodnými. V storočiach VI-VIII. Rozvrstvenie spoločnosti sa prehlbuje a medzi šľachtou a slobodnými členmi komunity – Cairlmi, vzniká čoraz väčšia priepasť. Podľa Ethelbertových zákonov sa wergeld za zabitie grófa rovnal polovici wergeld grófa, predstaviteľa jednej z kategórií šľachty (§ 13-16). Do konca 7. stor. tento pomer sa mení a wergeld of the arl sa rovná 7 wergeld of the arl („Zákony Chlothara a Edrica“, § 1, 3). Zároveň vo Wessexe v súlade so „Zákonmi Ine“ zodpovedá wergeld bežného člena komunity l5 grófskeho wergeldu (§ 5).

V 7. – 8. stor. slobodní členovia komunity-karlovia mali orné pozemky pre osobnú potrebu a mali všetky práva slobodného človeka. Zúčastňovali sa verejných stretnutí, plnili vojenské povinnosti, dostávali kompenzáciu za vniknutie do domu alebo panstva, mohli mať otrokov a iné závislé osoby a mohli slobodne opustiť svoj pozemok a presťahovať sa na iné miesto. Prevažná väčšina právnych textov 7. – 8. stor. venovaný ochrane práv karlov: ich životov, cti, majetku, otrokov a bezpečnosti panstva. V tom istom čase mali caerls aj početné povinnosti. V prvom rade ide o platenie daní kráľovi, ak mal karel majetok na území kráľovského panstva, alebo vlastníkovi pôdy, ako aj cirkevných desiatkov. Caerls vykonával vojenskú službu, slúžil v milícii a tvoril väčšinu pešej armády. Okrem toho sa podieľali na zadržiavaní zločincov, vystupovali na súde ako žalobcovia a svedkovia a napokon vykonávali obchod, miestny aj medzinárodný. Tak, v VII - IX storočia. Caerls tvorili základ spoločnosti.

Veľkosť pozemku sa pohybovala vo veľmi širokých medziach. Priemerný prídel bol jeden alebo dva gaidy ornej pôdy (gaida bol pozemok ornej pôdy, ktorý mohol obrábať jeden záprah so štyrmi pármi volov). Zdroje spomínajú aj prosperujúcejšie caerly: napríklad v Ethelredovej listine (984) je uvedený „roľník“, ktorý vlastnil osem sprievodcov. Od konca 8. stor. je povolená zmena spoločenského postavenia karla, ktorý vlastní päť sprievodcov pôdy: dostáva väčší wergeld - 1200 šilingov namiesto 600, t.j. rovná sa tzn., s čím súviseli aj zmeny v organizácii armády. Karl, ktorý vlastnil takýto prídel už v tretej generácii, získal dedičný štatút desať (spočiatku tento pojem znamenal bojovníkov, sluhov, neskôr sa rozšíril na všetkých predstaviteľov privilegovanej časti spoločnosti). Desatorom sa stal aj obchodník, ktorý sa „trikrát plavil do zámoria“ („Zákony severských ľudí“ § 9, 11; „O svetských rozdieloch a zákonoch“, § 2).

Ale takéto prípady boli zriedkavé. Oveľa rozšírenejší bol proces zbedačovania Caerlovcov a ich postupná strata nezávislosti. Od 7. stor V Anglicku vznikla prax patronátu: materiálna neistota, neschopnosť zaplatiť dlh alebo pokutu viedli k tomu, že slobodný člen komunity upadol do osobnej závislosti, dočasnej alebo trvalej, na osobe, ktorá mu poskytla patronát. Možno niektorí z patrónov dostali od majstra pozemkový prídel a upadli do pozemkovej závislosti. V tomto prípade mohol byť bývalý slobodný člen komunity zbavený slobody pohybu, práva na svoj majetok a odovzdaný mecenášovi. Podľa „Zákonov Witread“ (§ 8, porov. „Zákony Ine“, § 39, 62, 70) mal vykonávať určité práce v prospech patróna. Formy závislosti boli mimoriadne rôznorodé a zahŕňali peňažné dane, potravinové dane a rôzne formy záprahu. Zrejme začiatkom 10. stor. sa odvoláva na záznam o povinnostiach karlov na jednej z usadlostí: „... od každého sprievodcu musia v deň jesennej rovnodennosti zaplatiť 40 pencí a dať 6 kostolných meríc piva, 3 sestrie pšenice na biely chlieb. a orať 3 hektáre vo svojom vlastnom čase a zasiať ich vlastnými semenami a vo svojom vlastnom čase doručiť [úrodu] do stodoly a dať tri libry jačmeňa ako gafol (potravinové nájomné - E.M.) a pol akra zozbierali ako gafol vo svojom vlastnom čase a poskladali úrodu na stohy a nasekali 4 vozy palivového dreva... A každý týždeň musia robiť takú prácu, akú im prikážu, s výnimkou 3 týždňov: jeden uprostred zimy , ďalší na Veľkú noc a tretí v predvečer Nanebovstúpenia Pána.“ Ako vidno z tohto súpisu, keirl bol osobne slobodný, keďže naňho bola daň. Súčasne s jedlom a peňažným nájomným musel vykonávať aj niektoré formy robotnej práce, ktorá bola predtým povinnosťou len pre neslobodných.

Rastúce vykorisťovanie a porušovanie osobnej slobody Caerlovcov sprevádzala tendencia k ich pripútanosti k pôde. V rade právnych kódexov 9. – prvej polovice 11. stor. sú poskytnuté opatrenia na sťaženie presunu z jedného okresu (grófstva) do druhého alebo zmeny veliteľa. Už v „Alfrédových zákonoch“ (koniec 9. storočia) je právo na zmenu bydliska slobodného člena komunity obmedzené: „Ak chce niekto z jednej dediny hľadať pána v inej dedine, nech urobí toto s vedomím ealdormana, ktorému patrí.“ bol stále podriadený vo svojom grófstve“ (§ 37). Úrady sa obávajú najmä ľudí, ktorí nemajú pána, a preto nepodliehajú jurisdikcii miestnych súdnych orgánov. Úrady ich považujú za možných výtržníkov. V prvej polovici 10. stor. ľudia bez pánov sú zjavne v menšine a „zákony Æthelstanu“ priamo zaväzujú každého človeka mať „patróna“: jeho príbuzní musia „takéhoto človeka „usadiť v záujme ľudového práva a musia ho nájsť pánom v ľudovom práve“. zhromaždenia“ (§ 11.2 ). Ak sa pán nenájde, „odteraz by sa mal mať na pozore a ten, kto ho prenasleduje, ho môže zabiť ako zlodeja“ (tamtiež).

Traktát z prvej polovice 11. storočia. „O správe panstva“ podrobne hovorí o štruktúre panstva, zodpovednosti rôznych kategórií farmárov, organizácii práce a formách feudálnej renty. Pomenúva niekoľko skupín roľníkov, ktorí vlastnili pôdu a niekedy aj dobytok a náradie od majiteľa panstva. Hoci sa jeden z nich – geniti – približuje k slobodným a sú zjavne bývalými karolmi (keďže platia daň v hotovosti a prijímajú služobníkov ako sochory), všetci sú povinní znášať určité povinnosti v prospech feudálneho pána: vojenské a strážne, roboty vo forme spracovania pánskej ornej pôdy, pasenie, oprava plotov; zľavu na potraviny. Je zrejmé, že na feudálnych panstvách neskorého anglosaského obdobia sa rozdiely v povinnostiach medzi slobodnými a neslobodnými roľníkmi stierali. Postupne tá významná časť roľníkov, ktorí mali vlastnú farmu, postupne stratila svoje plné práva a bola vystavená čoraz väčšiemu vykorisťovaniu. Platením daní štátu a cirkvi, plnením množstva štátnych povinností, boli postupne zaťahovaní do vznikajúcej vrstvy feudálne závislého roľníctva: Znížila sa miera slobody členov obce, znížila sa ich ekonomická a osobná závislosť od vlastníkov pôdy. v tej či onej forme.

Spoločenskú elitu spoločnosti spolu s kráľom a členmi kráľovskej rodiny tvoria ďalší predstavitelia rodovej šľachty – grófi, ako aj slúžiaca aristokracia – Gesitovia a thegovia. V 7. – 9. stor. diferenciácia medzi šľachtou bola menej výrazná ako rozdiely medzi šľachtou a jednoduchými slobodnými ľuďmi. Kráľovská služba už v 8. storočí. udelil množstvo privilégií, čím sa zvýšil status slobodného človeka. Teda škoda spôsobená osobe vykonávajúcej príkaz pre kráľa bola trestaná dvojitým wergeldom; výrazne sa zvýšila pokuta v prospech akejkoľvek osoby, slobodnej alebo neslobodnej, v kráľovských službách. Nie je nezvyčajné ani to, že kráľ udeľuje svojim spoločníkom vyššie postavenie. Napríklad v Alfredových listinách 871 - 877. Často sa spomína istý Ethelnot, ktorý svedčí o udelení kráľa. Neskôr sa v Anglosaskej kronike nazýva ealdorman, ktorý viedol armádu jedného zo grófstiev v ťažení proti Dánom.

Významnými vlastníkmi pôdy sa postupne stávali predstavitelia najvyššej šľachty, svetskej i cirkevnej. Kráľovské granty, výkupy pôdy a nútené podmanenie si slobodných členov komunity vedú k vytvoreniu rozsiahlych pozemkových pozemkov roztrúsených na veľkom území. Napríklad thean Wulfric Spott, zakladateľ kláštora v Burton-on-Trent (1004), vlastnil viac ako 72 majetkov, z ktorých väčšina bola v Staffordshire a Derbyshire. Zvyšok sa nachádzal v siedmich ďalších okresoch. Wulfrik patril k jednej z najmocnejších rodín a mnohí z jeho príbuzných boli ealdormeni. Ešte rozsiahlejšie boli majetky grófov Godwina a Leofrica, najmocnejších dôverníkov kráľa Edwarda Vyznávača (polovica 11. storočia). Takýchto veľkostatkárov však bolo málo. Prevládali domény 15-20 usadlostí.

Predstavitelia šľachty zvyčajne bývali na svojich panstvách alebo tam mali aspoň sídla. Písomné aj archeologické pramene dávajú predstavu o živote v panstve ušľachtilej osoby. V začiatkoch mala usadlosť jednoposchodový, zvyčajne drevený dom, pozostávajúci z jednej veľkej sály. Tu trávili čas cez deň a usporadúvali hody. V noci tu spávali bojovníci. Vedľa haly boli postavené samostatné malé obytné miestnosti - spálne majiteľa usadlosti a jeho rodinných príslušníkov. Súčasťou panstva boli aj hospodárske budovy vrátane remeselníckych dielní, stajní a polodomov, kde bývalo služobníctvo. Celý komplex bol obohnaný hlineným valom s dreveným plotom na vrchole. Pri stavbe burgov, ako sa takéto usadlosti nazývali, sa v neskoršom období začal čoraz viac používať kameň na stavbu obytných budov aj hradieb. Podobné burgy stavali na svojich pozemkoch aj králi.

Spolu s mešťanmi - opevnenými panstvami šľachty a kráľa a často aj okolo nich sa formovali sídla mestského typu, kde sa usídlili predovšetkým remeselníci a obchodovalo sa tam18. Mestá z rímskych čias po anglosaskom dobytí upadli a s výnimkou niekoľkých najväčších a výhodne umiestnených na obchodných cestách, ako sú Londýn a York, boli opustené. Ale už v 7. – 9. stor. Začína sa oživovanie starých a vznik nových mestských centier. Londýn a York, Westminster a Dorchester, Canterbury a Sandwich a mnohé ďalšie sa stávajú centrami remesiel, medzinárodných a v 10. – prvej polovici 11. storočia. a domáci obchod. Sústreďujú sa v nich vládne orgány, sú centrami diecéz a sídlami svetských i cirkevných feudálov a formuje sa v nich mestská kultúra, ktorá je odlišná od vidieckej. Napokon v prvej polovici 11. stor. Vzniká špeciálny mestský zákon, ktorý napokon oddeľuje mesto od dediny a posilňuje význam mesta ako jedného z pilierov kráľovskej moci.

Vojenský charakter dobytia viedol k prudkému zvýšeniu moci kmeňového vodcu. Už na kontinente, súdiac podľa správ rímskych historikov, začala jeho moc nadobúdať dedičný charakter. Ale aj po presídlení a ešte aj v 10. stor. najstarší syn nebol nevyhnutne nástupcom svojho otca (pozri tabuľku). Následníkom trónu mohol byť ktorýkoľvek z kráľových synov, ako aj jeho brat alebo synovec (aj keď tam boli synovia). V Badových dejinách sa viac ráz spomína, že za jeho života kráľ vymenoval svojho nástupcu. Je zrejmé, že kráľovská moc bola stále považovaná za výsadu nie jednej osoby, ale klanu ako celku a ktorýkoľvek jeho člen si mohol uplatniť nárok na trón. Práve toto dedičné vlastníctvo práva na kráľovskú moc spôsobilo mnohé spory v rámci raných anglických zriadení. Až v 10. storočí. Postupne sa upevňuje právo najstaršieho z kráľových synov na trón.

Zároveň sa posilňuje postavenie samotného kráľa. V súlade s germánskymi normami (zachovanými napr. v Škandinávii aj v neskoršom období) mohol byť kráľ, ktorý svojím konaním škodil spoločnosti, vyhnaný alebo zabitý. Späť v 8. storočí. Šľachta jednotlivých kráľovstiev sa k tomuto opatreniu uchýlila viackrát. V roku 774 bol zosadený kráľ Northumbrie Elchred, v roku 757 bol kráľ Wessexu Sigebercht zbavený kráľovskej moci radou šľachty „pre nespravodlivé skutky“. Ale už koncom 10. stor. slávny cirkevný vodca a spisovateľ Ælfric tvrdí, že kráľa nemožno zvrhnúť: „... po jeho korunovaní má moc nad ľudom a oni nemôžu zhodiť jeho jarmo z ich šije.“

V 7. stor osobnosť kráľa je chránená pred útokmi, rovnako ako osobnosť každého slobodného človeka, hrabošom, hoci oveľa väčším. Podľa „Zákonov severného ľudu“ sa wergeld za vraždu kráľa, ktorý sa rovná wergeldovi grófa, vypláca jeho rodine a rovnaká suma sa vypláca „ľudu“ na zaplatenie „kráľovskej dôstojnosti“. “ (§ 1). Anglosaská kronika hovorí, že v roku 694 obyvatelia Kentu zaplatili kráľovi Ine z Wessexu 30 000 pencí za upálenie jeho príbuzného, ​​člena kráľovskej rodiny.

Dodatočná platba za „kráľovskú dôstojnosť“ naznačuje osobitné postavenie kráľa, jeho povýšenie nielen nad ľuďmi ako celkom, ale aj nad šľachtou.

V priebehu 7. – 9. stor. kráľovská moc sa upevňuje, kráľ začína v spoločenskej hierarchii zaujímať miesto, ktoré je neporovnateľné s postavením akéhokoľvek iného predstaviteľa svetskej šľachty. Od kráľa (podobne ako od arcibiskupa) sa nevyžaduje, aby mal svedkov alebo zložil prísahu na súde – toto ustanovenie je prvýkrát zavedené v zákonoch Whitread (§ 16). Porušenie pokoja v kráľovskom dome, na území jeho burgu alebo jednoducho v jeho prítomnosti sa trestá čoraz väčším wergeldom. Napokon sa v Alfrédových zákonoch objavuje článok, ktorý naznačuje definitívne oddelenie kráľovského spoločenského postavenia od ostatných slobodných ľudí: „Ak niekto osobne alebo tým, že poskytne azyl vyhnancovi alebo niekomu z jeho ľudu, sprisahá proti životu kráľa, odplatí to životom. a všetko, čo vlastní“ (§ 4). Teraz nehovoríme o peňažnej kompenzácii ako predtým, ale o treste smrti pre zločinca. Vražda kráľa sa tak vymyká bežným zločinom. Osobnosť kráľa sa stáva nedotknuteľnou. Od polovice 8. stor. Kráľovskú moc posväcuje aj autorita cirkvi: za vlády kráľa Offa v Mercii sa zaviedol obrad pomazania kráľa a odovzdania atribútov moci kráľovi. V Offových listinách sa prvýkrát objavuje formula „kráľ z Božej milosti“. Alfréd na konci 9. storočia. odôvodňuje zákonnosť udelenia pôdy „mocou od Boha“ a kráľovskou autoritou.

Zmena postoja ku kráľovi bola dôsledkom prudkého nárastu jeho úlohy vo všetkých sférach verejného života: zahraničnej a domácej politickej, vojenskej a predovšetkým v oblasti civilnej správy. Už v 7. stor. kráľ je najvyšší súd za niektoré druhy zločinov môže kráľ uložiť trest smrti (napríklad zlodej prichytený pri čine). Kráľovi ako predstaviteľovi najvyššej moci prislúcha právo kontrolovať život a slobodu obyvateľstva, nielen radových členov komunity, ale aj šľachty.

V IX - X storočí. Šľachta disponujúca rozsiahlym pozemkovým majetkom a miestnymi správnymi a súdnymi právami začala prejavovať nezávislosť od kráľovskej moci a niekedy s ňou dokonca vstupovala do otvoreného boja. Zákonníky odrážajú túžbu kráľov vykonávať kontrolu nad šľachtou, potláčať svojvoľnosť a neposlušnosť „mocných rodín“. Pokusy o marenie spravodlivosti sa začali trestať pokutami v prospech kráľa. Æthelstan prvýkrát stanovuje právo kráľa prenasledovať odbojnú šľachtu, vyhnať z krajiny a popraviť feudálov, ktorí sa nechcú podriadiť úradom a prejaviť im odpor („Zákony Æthelstanu“, § 8, 2-3 ): „A ak sa stane, že sa ktorýkoľvek klan stane tak mocným a veľkým... že nám odoprie rešpekt k našim právam a príde na obranu zlodeja, potom sa všetci spojíme... a zavoláme ako veľa ľudí, ako si myslíme, že je pre tento prípad potrebných, aby títo vinníci pocítili silný strach pred naším zhromaždením a my sa všetci spojíme a pomstíme škody a zabijeme zlodeja a tých, ktorí s ním bojujú...“

Potlačiť odpor vo vnútri krajiny a odrážať útoky zvonku králi už v 7. – 8. stor. mal značnú vojenskú silu. Na jednej strane to boli čaty pozostávajúce z profesionálnych bojovníkov, ktorí boli v službách kráľa a dostávali odmenu ako odmenu, ako aj pozemky. Mladší bojovníci, Gesitovci, väčšinou žili v kráľovských meštiach a popri armáde vykonávali aj iné funkcie, často pôsobili ako kráľovskí úradníci. Kráľovi šľachetnejší spoločníci, thegni, spravidla vlastnili pôdu a časť času trávili na svojich majetkoch, pričom boli na kráľovskom dvore počas určitých stanovených období. Zúčastňovali sa aj na vláde, boli členmi kráľovskej rady a pôsobili ako úradníci. Význam slúžiacej šľachty rastie s feudalizáciou anglosaskej spoločnosti a vojenská služba sa stáva prvoradou povinnosťou šľachty. Na druhej strane väčšinu armády tvorila milícia, ktorá bola regrutovaná na územnom základe: jeden vybavený bojovník spomedzi slobodných členov komunity – kaerlov z pozemného vlastníctva piatich hydov. Každý správny obvod tak zásoboval určitý počet ľudí kráľovským vojskom, ktoré viedol ealdorman tohto okresu a miestny statkár Thegns. Striktné dodržiavanie vojenskej služby a prítomnosť profesionálnej časti armády viedli k vytvoreniu v 9. – 10. storočí. mocnú a bojaschopnú armádu, ktorá sa úspešne vyrovnala s ťažkými úlohami, ktorým Anglicko v tomto období čelilo.

Súčasne prebiehalo aj formovanie vládnych orgánov, v 7. stor. ktoré boli ešte v plienkach. Vtedy sa však sformovali niektoré základné princípy budúceho systému riadenia, ktoré sa jasnejšie prejavujú v IX - XI BB. Vytvorila sa sieť správnych obvodov - grófstiev (neskôr - žúp), ktoré spravovali kráľovskí úradníci - ealdormeni, predstavitelia najšľachtických rodov. Ich povinnosti spočiatku zahŕňajú vyberanie daní a súdnych poplatkov v prospech kráľa, vedenie okresných milícií počas nepriateľských akcií a vedenie súdnych konaní. Za vlády Alfréda boli na území južne od Temže menovaní ealdormeni do každého zo grófstiev, no koncom 10. – prvej polovice 11. stor. moc ealdormenov (pod vplyvom škandinávskej spoločenskej terminológie sa dnes bežne nazývajú grófovia – zo škandinávskeho jarl – „ušľachtilý človek“) siaha do viacerých krajov a ich priama kontrola prechádza na šerifov, ktorí vykonávajú len administratívnu a súdnu činnosť. funkcie. Vyznačujú sa aj úradníci - gerefovia, ktorí spravujú kráľovské majetky, vyberajú dane v prospech kráľa, zastupujú záujmy koruny a neskôr sú povinní starať sa o udržiavanie poriadku („Zákony Athelstanu“, § 11; „Zákony Edgara “, § 3, 1 959-975 gg).

Hlavným orgánom miestnej správy počas celého anglosaského obdobia zostala rada grófstva, na čele ktorej stáli najskôr ealdormen a neskôr šerifi. Prostredníctvom týchto rád kráľ vykonáva čoraz väčšiu kontrolu nad stavom vecí. Právnické knihy 10. storočia. určiť, že grófska rada by sa mala schádzať aspoň dvakrát ročne, zvažovať súdne spory a súdne spory, ktoré nespadajú do kompetencie nižšieho súdu – zasadanie stoviek, ako aj riešenie otázok zdaňovania, vojenskej služby atď. na stretnutiach stoviek malých administratívno-územných jednotiek, ktoré tvorili grófstvo. Zúčastnili sa ich zástupcovia vidieckych obcí zaradených do stovky, kňazi, veľkostatkári, neskôr zvláštni úradníci. Účasť na schôdzach stovky bola povinnosťou a výsadou všetkých slobodných obecných karlov. Pod vedením zvolenej „stovky“ a neskôr kráľovského úradníka-gerefa boli súdení zločinci, zvažované súdne spory a riešené otázky miestnej samosprávy. Stretnutia stoviek mali aj policajné funkcie: povinnosť nájsť a zneškodniť zločinca a zabezpečiť vyplatenie wergeldu.

Najvyšším orgánom vlády bol Uitenagemot, rada šľachticov pod vedením kráľa. Jeho členmi boli členovia kráľovskej rodiny, biskupi, ealdormen a kráľovskí thegns. Do konca anglosaského obdobia neboli funkcie Uitenagemot rozdelené: na jeho zasadnutiach sa riešili všetky administratívne, súdne, legislatívne a zahraničnopolitické otázky. Členovia Uitenagemot schvaľovali (alebo v prípade potreby volili) kráľa, podieľali sa na tvorbe zákonov, boli svedkami najmä veľkých pozemkových úprav a rozhodovali o vojne a mieri.

Dá sa predpokladať, že stretnutia stoviek aj kráľovská rada siahajú do ľudových zhromaždení a rád starších, ktoré existovali v klanovej spoločnosti. Naznačuje to aj pôvod názvu „uitenagemot“: od slova witan - „múdry, informovaný“. Ale v 9. – 11. stor. obaja sú napriek všetkým nediferencovaným funkciám riadiacimi orgánmi ranofeudálneho štátu a majú výrazne triedny charakter.

S dozrievaním feudálnych vzťahov sa čoraz viac prejavovala tendencia k zjednocovaniu jednotlivých kráľovstiev a vytvoreniu jediného staroanglického štátu. Wessex, Kent, Východné Anglicko – najväčšie z južných anglických kráľovstiev – v 7. – 9. storočí. striedať a ovládnuť ostatných. Vládcovia dominantného kráľovstva dostávajú titul Bretwalda - „vládca Británie“, ktorý nebol nominálny, ale poskytoval skutočné výhody oproti iným kráľom: právo na pocty z iných kráľovstiev, schvaľovanie veľkých pozemkových grantov. Z času na čas sa na dvore „vládcu Británie“ zišli počas vojny iní králi, ktorí mu mali poskytnúť vojenskú pomoc. V roku 829 (827) počíta autor Anglosaskej kroniky za celé obdobie života Nemcov na Britských ostrovoch iba osem panovníkov, ktorým bol udelený tento titul (presnejšie, boli dostatočne mocní na to, aby ho získali).

V 7. stor Northumbria je na prvom mieste a má prioritu už tri generácie. Koncom 7. stor. Mercia sa zmocňuje dominantného postavenia; Králi Ethelbald a Offa rozšírili svoju moc na celé územie južne od Humberu a až na začiatku 9. stor. K najvyššej moci sa dostávajú králi z Wessexu, ktorých dominancia po viac ako dve storočia sa vysvetľuje tak vysokým sociálno-ekonomickým rozvojom južného Anglicka, ako aj politickou situáciou, ktorá sa v krajine vyvinula v 9. storočí.

Toto storočie bolo v mnohých ohľadoch prelomové a znamenalo začiatok novej etapy vo vývoji anglosaskej spoločnosti. Zmeny v charaktere pozemkového vlastníctva, v postavení slobodných členov komunity, prudké posilnenie kráľovskej moci a posilnenie administratívneho aparátu znamenali formovanie feudálnych vzťahov a vznik štátu. Veľmi tomu napomáhalo vonkajšie nebezpečenstvo, ktoré v 9. stor. požadoval od Anglicka všetko úsilie. Toto nebezpečenstvo prišlo od bývalých susedov Anglov a Jutov na kontinente - Dánov a neskôr - od Nórov a Švédov.

V 8. stor Škandinávske kmene vstupujú do posledného štádia rozkladu kmeňového systému, ktorý je sprevádzaný zvýšenou vonkajšou expanziou. Podobnú situáciu zažili anglosaské kmene v 5. storočí, keď ich migračné procesy priviedli na Britské ostrovy. Rok 793 otvoril novú éru v živote európskych krajín na západe a juhu kontinentu, ako aj v samotnej Škandinávii - vek Vikingov. Tento rok Dáni napadli a úplne vyplienili kláštor sv. Cuthberta na ostrove Lindisfarne, v nasledujúcom roku bol kláštor v Jarrow poškodený a v roku 795 škandinávskych Vikingov videli obyvatelia južného a západného Anglicka a Írska. Škandinávci sa predtým plavili do západnej Európy, obchodovali s miestnym obyvateľstvom a niekedy útočili na pobrežné dediny. Ale udalosti posledného desaťročia 8. – polovice 9. stor. prekonali všetky predchádzajúce predovšetkým svojou mierkou. Až do 30. rokov 8. storočia Dáni z východu a juhu a Nóri zo severu a západu podnikali nájazdy a drancovali osady a kláštory pozdĺž pobrežia a pri ústiach veľkých riek. Nóri sa usadili na Shetlandských a Orknejských ostrovoch, ktoré by počas stredoveku patrili Nórsku, a zaútočili na Írsko, Ostrov Man a severné a západné pobrežie Anglicka. Vikingské „dračie“ lode rozsievajú hrôzu a paniku. Každoročné útoky Normanov boli pre Anglicko skutočnou katastrofou, podľa súčasníka oveľa horšou ako hladomor alebo mor: „Všemohúci Boh poslal zástupy zúrivých pohanov – Dánov, Nórov, Gótov a Svei; spustošili hriešnu zem Anglicka od jedného pobrežia k druhému, zabili ľudí a dobytok a neušetrili ani ženy, ani deti.“ Vikingovia, ktorí mali v polovici 9. storočia vynikajúcu vojenskú organizáciu a vynikajúce zbrane. presunul od jednorazových nájazdov k zajatiu a kolonizácii rozsiahlych území na juhovýchode Anglicka, čo viedlo k výrazným zmenám na politickej mape krajiny.

V rokoch 835 až 865 každoročne obliehali oddiely dánskych Vikingov na desiatkach lodí (Anglosaská kronika ich v niektorých kampaniach počíta až na 350) južné a východné pobrežie Anglicka. Po útoku na ostrov Sheppey pri ústí Temže boli spustošené polostrov Cornwall, Exeter, Portsmouth, Winchester, Canterbury a napokon aj Londýn. V roku 851 Vikingovia prvýkrát zimovali v Anglicku. Predtým na jeho brehoch trávili len letný čas a domov sa vrátili na jeseň. Do vnútrozemia ostrova ešte často neprenikli, pričom sa obmedzili na pobrežný pás dlhý 10-15 km. Anglické štáty, roztrúsené a viedli nepretržité občianske spory, bez skúseností s odrážaním útokov z mora, sa ocitli bezmocné zoči-voči dobre vyzbrojenému, vycvičenému a organizovanému nepriateľovi využívajúcemu rýchle lode s plytkým ponorom, čo umožnilo napr. Vikingovia vyplávali priamo na breh.

V 30-50 rokoch 9. stor. Nórsky tlak na Írsko zosilňuje. V roku 832 sa istý Turgeis, podľa neskorších írskych prameňov opradených legendami, vylodil so svojou čatou na severe Írska, potom, využívajúc občianske spory miestnych vládcov, dobyl Ulster a hlavné mesto regiónu. náboženské centrum Armagh, po ktorom víťazne pochodoval takmer cez celé Írsko a stal sa jeho najvyšším vládcom. Ale napriek tomu, že niektorí z Írov sa postavili na jeho stranu, boj proti dobyvateľom sa rozšíril av roku 845 bol Turgeis zajatý a zomrel. V rokoch 850-855 Do boja vstupujú Dáni, no Nóri, ktorí po smrti Turgeisa ustúpili, opäť naberajú na sile a v roku 853 ich flotila pod velením istého Olava, syna nórskeho kráľa (zvyčajne sa stotožňuje s polo- legendárny Olav Biely), blíži sa k Dublinu. Íri uznali jeho moc a vzdali hold, ako aj wergeld za Turgeisa. Nórske „kráľovstvo“ založené Olavom s centrom v Dubline trvalo viac ako dve storočia a slúžilo ako východiskový bod pre nórsku kolonizáciu západného Anglicka.

Na východe pokračoval nápor Dánov, „Veľká armáda“ Dánov, ako ju nazýva Anglosaská kronika, sa vylodila vo Východnom Anglicku na jeseň roku 865. Na jej čele stáli synovia slávneho Vikinga Ragnara. Kožené nohavice - Ivar the Boneless a Halfdan. Po ročnom pobyte vo východnom Anglicku po dohode s miestnymi úradmi získali kone a výstroj na ďalšie výpravy do vnútrozemia krajiny. Prvý z nich bol zameraný na York. Ako sa spomína v islandskej ságe o Ragnar Leatherpants, cieľom Ivara a Halfdana bolo pomstiť svojho otca, ktorý ukončil svoj život v hadej studni v Yorku. Tento príbeh sa veľmi podobá legende, no nech sú skutočné dôvody akékoľvek, 1. novembra 866 vstúpili Dáni do Yorku. Po zjednotení, aby odrazili Škandinávcov, padli v boji dvaja predtým znepriatelení uchádzači o severoumbrijský trón, juhovýchodná Northumbria padla do rúk Dánov a severozápadná Northumbria padla pod nadvládu Nórov, ktorých útok sa zhodoval s kampaňou Ivara a Halfdana. . Deväť rokov dánska armáda bojovala v Mercii, zaútočila na Wessex, porazila spoločnú armádu Mercian-Wessex vedenú Ethelredom a jeho bratom Alfredom a v roku 871 dobyla Londýn. Nakoniec, v roku 876, po rozdelení na dve časti, sa dánska armáda začala usadzovať v okupovaných krajinách. Kronikár pod týmto rokom píše: „Halfdan rozdelil krajiny Northumbrianov a oni začali orať a zabezpečovať si živobytie.“ Ďalšia časť armády sa opäť presunula do Wessexu, no situácia tam bola tentokrát iná. Po smrti svojho brata v roku 871 sa k moci dostal Alfréd, neskôr prezývaný Veľký. Alfred, ktorý už mal bohaté skúsenosti s bojom proti Vikingom, zaznamenal dve črty ich taktiky: použitie námorníctva a vyhýbanie sa bitkám v otvorených oblastiach. Už v lete 875 odolali lode postavené na príkaz Alfreda prvým námorným bitkám. Alfredovou dôležitou strategickou akciou bola obnova starých a založenie nových pevností, schopných podporovať veľké posádky a odrážať útoky malých nepriateľských oddielov alebo vydržať až do príchodu hlavnej armády. Zdroje uvádzajú až 30 pevností, ktoré do konca Alfredovho života plnili obranné funkcie. Problémy na mori a ťažká porážka v bitke, ktorú si Alfréd vynútil v roku 878, prinútili Dánov opustiť Wessex. Vodca Škandinávcov Guthrum sa dal pokrstiť a uzavrel s Alfrédom mierovú zmluvu, po ktorej sa táto časť armády usadila vo Východnom Anglicku. Do roku 878 teda väčšina pozemkov na východe ostrova od rieky. Tees na severe až po Temžu na juhu obývali Dáni - účastníci kampane v roku 865. . a stal sa známym ako Denlo - „oblasť dánskeho práva“.

Ale samotná politická a vojenská sila južného Anglicka nestačila na to, aby Wessex naďalej zadržiaval nápor Dánov. Preto Alfred v roku 886 obsadil Londýn a pomocou manželských zväzkov s kráľovskými dynastiami Východného Anglicka a Mercie, ktorých králi práve v tom čase jeden zomrel a druhý utiekol do zámoria, sa stal najvyšším vládcom celého Anglicka, ktoré nebolo okupované. Dáni. V rámci odporu voči vonkajším útokom tak vznikol jednotný staroanglický štát.

Z hľadiska sociálno-ekonomického rozvoja výrazne zaostali za Anglosasmi Škandinávci, ktorí sa usadili v Anglicku. Formy vlastníctva pôdy, politického systému a právnych noriem, ktoré priniesli, boli oveľa primitívnejšie a archaickejšie ako tie anglosaské. Keď sa však Škandinávci usadili medzi miestnym obyvateľstvom, rýchlo prijali progresívnejšie formy sociálno-ekonomickej štruktúry Anglosasov, čo im poskytlo iba určitú originalitu. V 10. storočí v Denloe, podobne ako v celom Anglicku, bol založený systém administratívno-územných okresov (wapen-tac v Denloe a stovky v iných častiach Anglicka) na výber daní a vytvorilo sa feudálne závislé roľníctvo. Veľký význam má aj pokresťančenie pohanských Dánov, ktoré stiera hranice v duchovnej kultúre miestneho a prisťahovaleckého obyvateľstva. Ich rozdiely v materiálnej kultúre už v prvej polovici 10. storočia. prestávajú byť pociťované v dôsledku etnického miešania zaznamenaného archeológmi a postupnej asimilácie Dánov.

Procesy etnickej syntézy v samotnom Denlo sa zintenzívnili v 10. storočí. aktívnym konaním Alfredových nástupcov, ktorí prešli z obrany do ofenzívy. Tento boj viedol k tomu, že sa Denlo podrobil moci anglických kráľov a skončila jeho politická nezávislosť. V roku 955 bol vyhnaný posledný škandinávsky vládca Yorku Eirik Bloodaxe a celé Anglicko vrátane Northumbrie a severozápadnej Mercie bolo zjednotené v rukách dynastie Wessexovcov, ktorá mala moc až do začiatku 11. storočia.

Za vlády Ethelreda Nerozhodnutého (978-1016) sa expanzia Škandinávcov opäť zintenzívnila. Armáda dánskeho kráľa Sveina Forkbearda, o ktorej sa predpokladá, že vytvorila v Dánsku špeciálne vojenské tábory na výcvik bojovníkov (Trelleborg, Aggersborg, Furkat;), v rokoch 1003-1010. drancuje pozemky na východe Anglicka bez toho, aby narazil na väčší odpor. „Keď bol nepriateľ na východe, naša armáda bola na západe, a keď bol nepriateľ na juhu, naša armáda bola na severe. Potom boli všetci radní povolaní ku kráľovi, aby prediskutovali, ako by sa mala krajina brániť, ale hoci rozhodnutie padlo, mesiac sa nesledovalo a napokon nezostal jediný náčelník, ktorý by bol naklonený postaviť armádu. , ale každý utiekol, ako len on mohol,“ napísal kronikár z Abingdonu. Anglický štát zaplatil kolosálne odškodné za odkúpenie útokov: Anglosaská kronika uvádza, že v roku 1002 zaplatil Dánom 24 000 libier striebra, v roku 1007 36 000 libier. Silný tok striebra sa odrážal v škandinávskych pokladoch tej doby, ktoré obsahovali asi 35 000 libier. Anglosaské mince, z ktorých väčšina bola razená za Æthelreda Nerozhodnutého.

V roku 1013 Sweyn pristál v Sandwichi, potom prenikol do Humberu a proti prúdu rieky. Ouse dosiahol Gainsborough, kde bol vyhlásený za kráľa Northumbrie. Odtiaľto odišiel do Mercie a Wessexu, po zúrivom odpore dobyl Londýn a stal sa kráľom celého Anglicka. Æthelred bol nútený utiecť do Normandie. V roku 1016 sa po jeho smrti (Sweyn zomrel v roku 1014) stal anglickým kráľom Sweynov syn Cnut. Jeho popularitu v krajine posilnilo manželstvo s vdovou po Ethelredovi Emmou. Do jeho smrti v roku 1036 sa vnútorné a vonkajšie postavenie Anglicka stabilizovalo. Jeho synovi Hardacnutovi sa však nepodarilo udržať si moc a od roku 1042 sa anglický štát po niekoľkoročnom vzájomnom boji opäť vrátil k predstaviteľovi starej anglosaskej dynastie Edwardovi Vyznávačovi, synovi Ethelreda Nerozhodného a Emmy.

Cirkev zohrala dôležitú úlohu v sociálno-ekonomickom rozvoji anglosaskej spoločnosti. Béda hovorí, že budúci pápež Gregor I. som raz videl v Ríme pekného mladého otroka, ktorý bol prinesený na predaj. Gregory, zasiahnutý vznešenosťou mladého muža a jeho silou, sa oňho začal zaujímať. Keď sa dozvedel, že ide o obyvateľa Británie, vyjadril ľútosť nad tým, že takí mocní a krásni ľudia sú v hriechu a nepoznajú pravého Boha (Beda, s. 96-97). Krátko po nástupe na pápežský trón poslal Gregor Augustína do Británie, aby kázal kresťanstvo.

Písal sa rok 597 a kresťanské náboženstvo, samozrejme, nebolo cudzie obyvateľom Britských ostrovov. Mnohé skupiny Keltov boli pokresťančené už v 3. storočí, dávno pred presídlením Germánov, no počas dobývania kostol stratil svoje bývalé postavenie. Významná časť keltských kresťanov emigrovala na kontinent, do Armoriky a časť bola asimilovaná Germánmi. Na západe krajiny a v Írsku však zostalo niekoľko kláštorov, kde sa udržiavali tradície keltskej verzie kresťanstva. V Írsku žilo ešte veľa pustovníkov, z ktorých jeden, sv. Columba (521-597) sa pokúsil priviesť Anglosasov do kostola a založil neskôr slávny kláštor v Ione. Táto misia nebola úspešná. Napriek tomu začiatkom 7. stor. Pôdu pre prijatie nového náboženstva pripravil tak vlastný vývoj spoločnosti na ceste k feudalizmu, ako aj neustále kontakty s kresťanským svetom. Preto je misia sv. Augustín a následní kazatelia priniesli želané výsledky.

Avšak počas celého 7. stor. Postavenie kresťanskej cirkvi v Anglicku bolo nestabilné. Panovníci, ktorí prijali novú vieru, sa z veľkej časti riadili praktickými úvahami a keď sa situácia zmenila, ľahko sa vrátili k pohanstvu. Kráľ Ethelbert z Kentu konvertoval na kresťanstvo v roku 601 pod vplyvom svojej manželky, francúzskej kresťanskej princeznej, ktorá si so sebou priviedla biskupa (Bed, s. 52-55); no čoskoro po jeho smrti v roku 616 bol kult pohanských bohov obnovený, aj keď nie nadlho (Beda, s. 111 -112). Až v polovici 7. stor. Kentskí králi dostali príležitosť zničiť pohanské chrámy, ale prešlo ďalších 50 rokov, kým kráľ Kentu Witred uložil pokutu za modlárstvo. V polovici 7. storočia, počas morovej epidémie, boli kresťanskí kazatelia, ako uvádza Beda, nútení utiecť zo zdanlivo obráteného Essexu (Bzda, s. 240-241). Modloslužba sa rozšírila po celom kráľovstve a trvalo dlho, kým sa v tejto časti Anglicka posilnila pozícia kresťanstva.

Časté boli aj prípady dvojakej viery. Raedwald, kráľ Východného Anglicka a jeden z ôsmich „vládcov Británie“ († asi 624), ktorého pohreb bol pravdepodobne vykopaný v Sutton Hoo, bol pokrstený, ale potom sa vrátil k viere svojich predkov a nainštaloval dva oltáre. chrám: jeden na kresťanskú bohoslužbu, druhý na pohanské obrady (Béda, s. 140). Pri jeho pohrebe, pohanskom podľa rituálu (na lodi s veľkým počtom rôznych predmetov), ​​boli objavené dve lyžice, z ktorých na jednej bolo vyryté meno „Paul“, na druhej „Saul“.

Ešte neskôr preniklo kresťanstvo na sever a severozápad. Christianizácia Mercie sa začala až v roku 685. Politické výhody kresťanstva a jeho schopnosť podporovať kráľovskú moc však ocenila šľachta z južných, najrozvinutejších oblastí Anglicka a v roku 664 ju Whitbyský koncil uznal za oficiálne náboženstvo.

Metódy zavádzania nového náboženstva a prvotné formy cirkevnej ideológie uvádzané do povedomia masy obyvateľstva v Anglicku na tomto okraji kresťanského sveta boli originálne a vyznačovali sa výraznou toleranciou. Dômyselný politik, pápež Gregor I. v roku 601 napísal misionárom pôsobiacim v Británii: „... chrámy modiel v tejto krajine by sa vôbec nemali ničiť, ale mali by sa obmedziť len na ničenie modiel samotných; nech pokropia takéto kostoly svätenou vodou, postavia oltáre a uložia relikvie; lebo ak sú tieto chrámy dobre postavené, potom je užitočnejšie jednoducho ich premeniť, aby neslúžili démonom, aby slúžili pravému Bohu; samotní ľudia, keď uvidia svoje chrámy nezničené a odstránili bludy zo svojich sŕdc, budú sa o to ochotnejšie hrnúť na miesta, na ktoré boli oddávna zvyknutí, poznajúc a uctievajúc pravého Boha. A keďže pohania majú vo zvyku obetovať početné býky démonom, je potrebné, aby to nahradili nejakou slávnosťou: v dňoch spomienky alebo narodenia sv. z mučeníkov, ktorých relikvie sú tam uložené, nech si ľudia postavia chatrče z konárov stromov pri kostoloch... a slávia takéto dni náboženským jedlom... keď im bude zabezpečená materiálna spokojnosť, ľahšie prijmú duchovnú radosť. “ (Beda, s. 79- 80). Postupné vytláčanie pohanských zvykov, ich nahradzovanie kresťanskými, až po dočasné zachovanie pohanských božstiev, ale v inej podobe – ako zlí duchovia, spolupáchatelia diabla – taká je taktika kresťanskej cirkvi v novoobrátených krajinách.

Jedným z takýchto príkladov prispôsobenia pohanských predstáv a ich kombinácie s kresťanskými je kúzlo na lumbago a reumatickú bolesť, kde pohanskí bohovia, es, sú prirovnávaní k čarodejniciam a celé kúzlo končí odvolaním sa na kresťanského boha.

Od náhleho pichnutia - rumanček a červená žihľava klíčia cez stenu domu a šťavel. Uvaríme na oleji. Rýchlym cvalom sa rútili cez kopce a po krajinách sa hnali zlí duchovia. Chráňte sa teraz, buďte uzdravení od zlého. Tu, oštep, pretože sa zapichol dovnútra! Chytil som svoj štít, iskrivú mušľu, keď mocné panny zbierali úrodu, let urýchľovali škriekajúce oštepy. Pošlem im späť dar, ktorý nie je horší ako šíp, ktorý prerezáva vzduch. Tu, oštep, pretože sa zapichol dovnútra! Kováč ukoval, brúsil nôž, hrozivú zbraň, ktorá prinášala smrť. Tu, oštep, pretože sa zapichol dovnútra! Šesť kováčov kovalo, brúsilo oštepy smrti. Tu, oštep, pretože sa zapichol dovnútra! Ak sa vo vnútri skrýva maličký kúsok železa, výtvor čarodejníc, nechajte ho vytiecť! Či už si zranený na koži, alebo do mäsa, alebo do krvi, alebo do kosti, alebo do nohy, nech ti to neublíži na živote! Či už vás zraní Ess, alebo vás zrania elfovia, alebo vás zrania čarodejnice, pomôžem vám! Toto je proti ranám es, toto je proti ranám elfov, toto je proti ranám čarodejníc – pomôžem vám! Ten, kto poslal oštep, nech letí do hôr! Nech ste uzdravení, nech vám Boh pomáha!

Keltskí misionári napriek porážke v roku 664 neukončili svoju činnosť na severe a severozápade Anglicka. Kláštor v Ione sa stal centrom šírenia kresťanstva na území severne od Humberu, teda predovšetkým v Northumbrii. Keltskí misionári v 7. – 8. storočí. zaplaví nielen Anglicko, ale aj kontinent, hlásajúc kresťanstvo medzi pohanskými Nemcami: vo Frísku v Sasku. Zohrávajú významnú úlohu vo vývoji kresťanskej cirkvi v týchto oblastiach: obsadzujú posty biskupov, zakladajú početné kláštory a stávajú sa ich opátmi. V Anglicku bol preto do značnej miery citeľný vplyv keltskej cirkvi.

Írska cirkev bola prevažne kláštorná a to viedlo k rýchlemu rastu kláštorov v Anglicku v 7.-9. Jedným z prvých bol kláštor sv. Cuthberta v Lindisfarne, po ktorom nasledovalo založenie kláštorov v Ely, Jarrow, Whitby a na desiatkach ďalších miest. Ich tvorcami boli jednak hlásatelia kresťanstva, neskôr cirkevní hierarchovia a predstavitelia svetskej šľachty, ktorí štedro poskytovali pozemky a financie na stavbu kostolov a kláštorných budov, výzdobu kostolov, nákup predmetov potrebných na bohoslužby a knihy. Početné dary pôdy menia cirkev na najväčšieho vlastníka pôdy spolu s kráľom a zvyšujú jej bohatstvo a autoritu.

V 8. stor posilňuje sa postavenie cirkvi, vytvára sa stabilný systém diecéz - cirkevné obvody na čele s biskupmi. Augustín si za svoje centrum vybral aj Canterbury, kde sa v ďalších dobách nachádzala rezidencia hlavy anglickej cirkvi. Mocná a bohatá anglosaská cirkev, podporovaná Rímom, zohrala významnú úlohu pri posilňovaní štátnej a kráľovskej moci a posväcovala ju svojou autoritou. Cirkevní predstavitelia sa aktívne zapájali do riešenia vnútropolitických a zahraničnopolitických otázok, podieľali sa na tvorbe právnych kódexov, boli členmi kráľovských rád. Anglosaská cirkev ako jeden organizmus nespájajúci sa s jednotlivými ranými štátnymi útvarmi prispela v 9. – 10. storočí k ich konsolidácii.

Búrlivý, zmenami naplnený spoločenský a politický život sa odrážal aj v duchovnom svete Anglosasov: v ústnej literatúre a literatúre, vo výtvarnom a úžitkovom umení, architektúre a remeslách. V predvečer dobytia Normanmi sa Anglicko preslávilo v celej Európe eleganciou svojich rukopisov, nádherou výšiviek a bohatstvom šperkov. Nie náhodou diela anglických majstrov 8. – prvej polovice 11. stor. možno nájsť vo Francúzsku, Nemecku, Holandsku, Taliansku: sú to dary anglických kráľov a cirkevných hierarchov panovníkom a kláštorom susedných krajín, sú to poklady ulúpené Vikingami a predávané nimi v obchodných centrách západnej Európy a napokon ide o korisť Normanov Viliama Dobyvateľa, vyvezenú do Francúzska po roku 1066. Mimoriadnu hodnotu a atraktivitu dodala anglosaským výrobkom mimoriadne unikátne spojenie rôznych tradícií: rímskej, keltskej, škandinávskej, francúzskej, ktorej prvky , reinterpretované a kombinované so starými nemeckými, zlúčené do nových foriem ostrovného štýlu.

Najstaršími umeleckými pamiatkami, ktoré sa zachovali dodnes, sú šperky z drahých kovov a bronzu. Už v 6. stor. Anglosasovia výborne ovládali techniky filigránu a cloisonne emailu, intarzie a razby. Okrúhle brošne, pôvodne požičané od Frankov, sa stávajú zložitejšími vo svojom dizajne, v ktorom sa široko používajú motívy nemeckého „štýlu zvierat“ - schematické obrázky zvierat a vtákov. Pod vplyvom keltského umenia prichádzajú na rad aj geometrické vzory. Zvláštnu nádheru im dodávajú vložky z granátov, horského krištáľu a farebného skla, ako napríklad brošne zo 7. storočia. z Kingstonu. Polychrómovaný štýl sa stal populárnym v 6.-7. Medzi zlaté priečky sa vkladali kamene, najčastejšie granáty, ktoré tvorili rôzne geometrické tvary: hviezdy, rozety. Takto boli v pohanských časoch navrhnuté brošne, spony, rukoväte mečov a po prijatí kresťanstva - kríže. Hlavným materiálom pre nich je zlato, menej často - striebro a bronz.

Zároveň sa „zvierací štýl“, nemecký pôvod, tešil nemenej obľube v zdobení. Konvenčné figúrky zvierat zdobia zbrane, štíty a prilby, brošne a spony. Keltský dekoratívny motív - pletenie - ponúka anglosaským remeselníkom novú možnosť: jeho spojenie so „zvieracím ornamentom“, ktorý sa dosahuje vytváraním zložitých kompozícií, v ktorých sa predlžujú a prepletajú trupy, labky, krky a chvosty zvierat, tvoria bizarné vzory. Čoraz viac sa obrysy zvieraťa strácajú v zákrutách pruhov, opletenie zaberá celý priestor zdobeného predmetu. Tu sú dva východoanglické kúsky. Na staršej brošni zo 6. stor. Hlavy zvierat v strede sú stále dobre viditeľné, zatiaľ čo pole zapínania na opasok je vyplnené tkaním.

Rôznorodosť šperkárskych techník umožnila výrobu širokej škály predmetov z mnohých materiálov. Jemné zdobenie zlatého prsteňa Ella (7. storočie) a intarzie zlatom, granátmi a sklom na mrože alebo slonovine na vrchnáku kabelky od Sutton Hoo, päť medailónov s čiernymi striebornými vyobrazeniami Krista v sláve a evanjelistov na „Tassilo pohár“ (okolo roku 770) a strieborný relikviár s intarziou sú dôkazom vysokej zručnosti anglosaských remeselníkov 6.-8. storočia. Tieto isté tradície pokračujú a rozvíjajú sa v 9. – 10. storočí.

Rozširuje sa ďalšia forma úžitkového umenia – rezbárstvo z kostí. Podobne ako sochárstvo vo všeobecnosti, aj anglosaské rezbárstvo vzniklo pod silným vplyvom neskororímskeho sochárstva a jeho najstaršie príklady, ako napríklad niektoré obrazy na Frankovej rakve (7. storočie), majú monumentalitu a statickú kvalitu neskoroantických prototypov. Postupne sa však umocňuje prirodzenosť, výraznosť a dynamika v rezbe. Slonovinová obálka evanjelia (začiatok 9. storočia) s dvanástimi výjavmi na novozákonnú tematiku a v strede s postavou Krista nesúceho kríž prezrádza nielen sklon k realizmu, ale aj hlboký výraz a spiritualitu zložitých multi- figúrové kompozície. Túžba po maximálnej expresivite v rezbe na kosti a dreve vyústi do vášnivých, patetických výjavov, ako napríklad na hlavici biskupského berňa v polovici 11. storočia. s napätými postavami ľudí plných pohybu a pátosu.

Zároveň sa rozvíja kamenosochárstvo, ktoré má korene v keltskom umení a nemá obdoby v západnej Európe, hoci v tradičnejších formách. Už v 7. stor. V Írsku sa objavili kamenné kríže s reliéfmi zobrazujúcimi Krista a výjavy z evanjelií. Jedným z najlepších je kríž z Monasterbois (okolo roku 900), na ktorom sú vyrezané reliéfy na témy Kristovho umučenia a v zameriavacom kríži vetiev je postava ukrižovaného Krista. Najprv prenikli do Northumbrie a zručnosti rezania kameňa sa rozšírili do iných častí Anglicka. Sochárske kompozície na krížoch sú často sprevádzané textami v latinčine a anglosaskom jazyku, ktorý je napísaný anglickým runovým písmom. Najpozoruhodnejší je Ruthwellov kríž, ktorý spolu s obrazom Márie a dieťaťa, Márie Magdalény, Jána Krstiteľa, scénami Zvestovania, Úteku do Egypta a mnohými ďalšími obsahuje text básne „Vízia Kríža“, zachovaný aj v rukopise. Prienik škandinávskeho umenia v 9.-10. nápadne ovplyvňuje výzdobu krížov: komplexné prelínanie pruhov v škandinávskom štýle vypĺňa celú plochu kmeňa jedného z najvyšších - 4,6 m - krížov, korunovaného malými vetvami s prstencom. Podľa písomných prameňov tieto a desiatky ďalších krížov slúžili k modlitbám a zjednodušeným bohoslužbám na miestach, kde v blízkosti neboli kostoly, ktoré do určitej miery nahrádzali oltáre. O to zvláštnejší je kríž z Middletonu (Yorkshire) s vyobrazením Vikinga a bez akýchkoľvek kresťanských symbolov, okrem samotného tvaru pamätníka. Pravdepodobne ho vyrezal škandinávsky pohanský rezbár, ktorý žil v Denloe a prijal podobu bežnú pre kamenné pamiatky v Anglicku – kríž. Ďalším nepopierateľne škandinávskym dielom je postava „veľkej šelmy“ – tradičný motív „zvieracieho štýlu“ v Škandinávii – na kamennej doske nájdenej v Londýne.

Oveľa menej známe sú architektonické pamiatky Anglosasov. Prevažná väčšina stavieb bola drevená a aj pri vykopávkach je ťažké vystopovať ich pozostatky. Kamenná výstavba sa začala v 7. – 8. storočí a išlo najmä o kláštorné budovy a kostoly. Z tej doby sa nezachovali prakticky žiadne svetské stavby a niekoľko zachovaných kostolov bolo následne zrekonštruovaných a renovovaných. Napriek tomu stavby z anglosaského obdobia naznačujú prienik románskej architektúry na ostrov a jeho extrémne zjednodušenie. Pre väčšinu kostolov sú typické malé rozmery a mimoriadne skromný vonkajší dizajn stien a portálov. Iba v X-XI storočiach. pribudli významnejšie stavby, veža v juhozápadnej časti sa stala nepostrádateľným prvkom kostolov), začali sa využívať niektoré prvky dekoratívneho stvárnenia stien. Anglosasovia však dosiahli najväčší úspech v kresťanských časoch v literatúre a v umení rukopisu a dizajnu.

1. Duchovná kultúra Anglosasov. Individuálny nábor Anglosasov ustúpil presídľovaniu. Invázia germánskych kmeňov sa stala začiatkom zakladania nových štátnych útvarov. Anglosaská mytológia sa od keltskej mytológie len málo líši. Hlavou panteónu germánskych bohov bol.... Boden. Sutsello. Christianizácia začala koncom 6. storočia. Ovplyvnený rímskymi misionármi. Írska cirkev. Veľká úloha kláštora a kňazov ako centier vedy a kultúry. O procese christianizácie – dôkazy z ručne písaných kníh 7.-8. Pamätníky írskych ručne písaných kníh.

Ďalší vývoj písma svedčí o vývoji kresťanstva. Sú zahrnuté udalosti súvisiace s presídľovaním germánskych kmeňov tri zdroje. Dvaja z nich patria kresťanským autorom (Gildes, keltský mních, o smrti a dobytí Británie, kronika Bede Ctihodný „Cirkevné dejiny Anglov“, obdobie od dobytia Caesara do roku 700). Anglosaská kronika 9. storočia. bol zostavený z iniciatívy panovníka Alfréda Veľkého. Kroniky opisujú boj medzi keltskými a germánskymi kmeňmi.

Čoskoro sa rozdiely medzi Germánmi a Keltmi zmazali. IN koniec 9. storočia Kráľ Alfréd Veľký vládca Susexu pomenoval svoj jazyk angličtina a nazval svojich poddaných (južné a stredné Anglicko) angličtina. Hlavnú úlohu v christianizácii zohral pápež Gregor 1 (590-604). V roku 595 nariadil kupovať anglosaských otrokov z trhu s otrokmi, aby slúžili v kláštoroch Británie. O rok neskôr posiela do Británie 40 benediktínskych mníchov. Rímska cirkev zároveň upustila od úplného vykorenenia pohanstva. Táto politika dobre vyhovovala špecifickému kultúrnemu rozvoju Anglosasov. Nemôžete sa dotknúť chrámu, iba zničiť obrazy modiel. Na mieste chrámov postavte kresťanské kostoly. V dôsledku takejto tolerancie RKC sa kresťanstvo rýchlo ujalo. V roku 664 na koncile vo Winbury bolo kresťanstvo uznané za oficiálne náboženstvo Anglosasov. Úspechy kresťanstva boli dvojaké – sformovali sa dva kultúrne prúdy: latinsko-nábožensko-mníšska tradícia, ľudová tradícia (vychádzajúca z predkresťanskej kultúry). Výsledkom bola syntéza. Tento faktor bol rozhodujúci pri formovaní anglosaskej stredovekej literárnej kultúry.

Považuje sa za prvého anglosaského spisovateľa Aldheim (640-703). Autor teologických traktátov v latinčine, ako aj autor básní. Traktáty sa zachovali dodnes. Básne v starej angličtine spomenul iba William Somebody (12. storočie). Zostavil tiež zbierku „Hádanky“ - stovky malých básní popisujúcich mytologické zvieratá a súhvezdia. Neskôr boli preložené do starej angličtiny a zaradené do krátkej zbierky anglosaskej poézie.

Béďa ctihodný .(673-775) Vyštudoval kláštornú školu. Študoval v Jarrowe (kláštor je známym centrom teológie). Jeho diela pokrývajú širokú škálu problémov teológie, medicíny, matematiky, gramatiky a poézie. Najväčšie dielo je „Cirkevné dejiny uhlov“ 731. tu je podrobný popis dobytia Británie Rimanmi, geografické črty. Vo svojej tvorbe sa opiera o skoršie kroniky. Bol vzorom až do renesancie. Dante vo svojej Božskej komédii v raji opisuje umiestnenie Ctihodného medzi Platóna, Aristotela a iných.

Rozkvet epickej tvorivosti - 8-9 storočí. Existujú 4 hlavné žánre:

1. Hrdinský epos - ústredným miestom sú príbehy o boji proti monštrám, o vojnách atď.

2. Hrdinské elégie - krátke diela o duševnom, psychickom stave hrdinu, ktorý prežíva osamelosť, utrpenie, stratu rodičov.

3. Náboženský epos - spracovanie biblických legiend a životov svätých.

4. Historické piesne – zobrazovali tú či onú udalosť.

Prenášané ústne. Boli nazývaní nosičmi a tvorcami v húfoch- interpreti a tvorcovia týchto rozprávok. Títo ľudia boli považovaní za Božích vyvolených. Toto bola jedna z najuznávanejších postáv. Sedel pri nohách kráľa a bol zasypaný darmi. Strážca múdrosti. Väčšinou to boli bojovníci, ako aj predstavitelia šľachty. Niekedy dokonca aj králi vystupovali ako výrovy morské. Sám Alfréd Veľký sa správal ako morský orol.

Básne – Weowulf, Vidsid. Weowulf (8. storočie) – jediné väčšie dielo Anglosasov, ktoré sa zachovalo v úplnosti, bohatosť tém a zápletiek, zložitosť a všestrannosť obsahu. Widseed (7. storočie) – neobvyklý obsah, pozostáva z 3 špeciálnych cyklov. 1 - zoznam mien slávnych mien rôznych národov, 2 - zoznam slávnych skupín kmeňov, 3 - zoznam vládcov, s ktorými Vidsid zostal.

Napriek rozkvetu ústnej anglosaskej kultúry sa písomná tradícia v 8. a 9. storočí rozvíjala pomerne pomaly. V tom čase na Britské ostrovy zaútočili Vikingovia, ktorí zničili kláštory. V dôsledku toho zostalo iba jedno kultúrne centrum - Yorský kláštor. Získal tam vynikajúce teologické vzdelanie. Alcuin - prvý anglosaský mysliteľ. Poslal ho pápež, aby viedol biskupstvo v Keldeberi. V roku 780 odišiel na misiu do Ríma k pápežovi. Na spiatočnej ceste som stretol Karola Veľkého. Alcuin sa stal jeho hlavným poradcom. Na dvore Veľkej karty bola v meste Aachen zorganizovaná Akadémia. V Tours vytvoril vo Francúzsku filozofickú školu. Alcuin zanechal veľké písomné dedičstvo. Alcuinova práca bola symbolom obnovenia Karolíny. - obnovenie veľkosti Ríma.

Británia zostala na periférii karolínskej renesancie. Británia mala svoje vlastné kultúrne centrum a vlastnú renesanciu pod záštitou Alfréda Veľkého. Došlo k oživeniu anglosaskej kultúry. Na dvore Alfréda Veľkého sa vytvoril okruh teológov, filozofov a spisovateľov. Cestovali po krajine a nahrávali diela anglosaskej tradície. Monológy Aurelia Augustína, spisy pápeža Gregora 1.

10-11 storočie – Benediktínska renesancia je posledným vzostupom anglosaskej kultúry. Hlavnými predstaviteľmi sú Elfric a Wulfstan. Obľúbenosť si získala každodenná literatúra určená pre masového čitateľa. " Bestiár"obsahuje popis 3 tvorov: pantera, veľryby a jarabice. Panter symbolizuje Krista, drak symbolizuje diabla. Trojdňovým snom pantera je smrť a vzkriesenie Krista. Bola napísaná v poetickej forme.