Vynikajúci renesanční humanisti a ich diela. Renesanční humanisti Renesanční filozofi umelci a humanisti

Nesterov A.K. Humanizmus renesancie // Encyklopédia Nesterovcov

Humanizmus sa stal silným ideologickým základom rozvoja renesančnej kultúry ako celku.

Humanizmus renesancie je rozdelený do 3 období:

1. Raný humanizmus (od konca 14. storočia do polovice 15. storočia) sa nazýva aj občiansky humanizmus alebo eticko-filologický. Rétorika, gramatika, poézia, história a morálna filozofia sa študovali a vyučovali na základe klasickej učenosti, čím sa vytvorili predpoklady pre vznik raného humanizmu, namiesto tém a metód stredovekej scholastiky.
2. Rozvoj tradičných sfér kultúry (od polovice 15. storočia) počas renesancie v Taliansku prispel k rozvoju humanizmu v ďalších oblastiach: teológii, prírodnej filozofii a prírodných vedách. Objavil sa florentský novoplatonizmus Ficina, neoaristotelizmus Pomponazziho a ďalšie smery.
3. Humanizmus neskorej renesancie zažil nový vzostup na pozadí konfliktov reformácie 16. storočia a problémov kultúrneho sebaurčenia európskych národov. Zároveň sa objavil severský humanizmus, ktorého predstaviteľmi boli Erasmus Rotterdamský, Thomas More a ďalší.

V ranom období humanizmu sa etické otázky skúmali v jedinom kontexte so sociálno-politickými aspektmi v dielach Leonarda Bruniho, Mattea Palmieriho a iných.

Princípy renesančného humanizmu:

• Nadradenosť verejných záujmov nad súkromnými
• Pracujte v prospech spoločnosti
• politickú slobodu

Ak raný humanizmus, prostredníctvom úsilia Petrarcu, Boccaccia, Salutatiho, predložil program budovania novej kultúry adresovanej človeku a problémom jeho bytia, potom ďalší vývoj humanistického myslenia priniesol množstvo problémov významných pre spoločnosť. Všeobecná diskusia.

Najmä humanisti XV-XVI storočia. snažiť sa v praxi ukázať možnosti a perspektívy praktickej realizácie reforiem v spoločnosti.

Odvtedy sa v spisoch mnohých humanistov stala ústrednou témou úvah nedokonalosť spoločnosti, v ktorej žijú, a v súvislosti s tým aj myšlienka vytvorenia „ideálneho štátu“.

Jedným z popredných smerov talianskeho humanizmu bol občiansky humanizmus, ktorý sa formoval vo Florencii, ktorá sa nie náhodou stala jeho vlasťou. V tomto významnom centre hospodárskeho a kultúrneho života Talianska zohrali už v 14. – 15. storočí hlavnú úlohu v prudkom rozvoji hospodárstva nežidovia (mešťania), ktorých právne zafixoval republikánsky systém. Do konca XIV storočia sa však zintenzívnil politický boj medzi „tučnými“ a „chudými“ ľuďmi, čo viedlo v roku 1434 k nastoleniu tyranie Mediciovcov. Práve tento politický vývoj Florencie sa odrazil v spisoch autorov, ktorí sa hlásia k pozíciám občianskeho humanizmu. Jedným z predstaviteľov tohto smeru bol Leonardo Bruni (1374-1444). Ako prvý tajomník pápežského úradu od roku 1405 a potom kancelár Florentskej republiky od roku 1427 do roku 1444 Bruni vo svojich dielach „Chvála mesta Florencie“, „O florentskom štáte“ komplexne predstavil svoje etické a politické myšlienky. “, „História florentského ľudu“ .

Etická, politická a sociálna ideológia Bruniho bola založená na princípoch slobody, rovnosti a spravodlivosti a sloboda bola chápaná ako dôsledné uplatňovanie demokratických princípov v politickom živote republiky a kategorické odmietanie tyranie. Rovnosť chápal ako rovnosť všetkých plnohodnotných občanov pred zákonom a rovnaké možnosti ich účasti vo verejnej správe. Spravodlivosť je chápaná ako súlad zákonov republiky so záujmami spoločnosti. Bruni našiel potvrdenie svojich sociálnych názorov v dielach antických autorov a navyše v liste pápežovi Eugenovi IV. píše, že medzi doktrínami antických filozofov a kresťanským učením o otázkach spoločného dobra a ideálov tzv. štátny systém. Na základe toho vyhlási Florenciu za nástupkyňu Rímskej republiky. Florencia bola podľa neho ideálom mestskej republiky, aj keď poznamenal, že moc v meste patrila skôr vznešeným a bohatým než predstaviteľom strednej, remeselníckej vrstvy nežidov.

Významným krokom vo vývoji „občianskeho humanizmu“ bola etická a politická koncepcia Mattea Palmieriho (1406 – 1475), ktorý bol nielen autorom množstva diel, ale prejavil sa aj ako aktívna politická osobnosť vo Florencii. Republika. V eseji „O občianskom živote“ Palmieri, na základe dávnych tradícií, načrtáva myšlienku dokonalej spoločnosti. Dielo má jasné didaktické zameranie – naučiť svojich spoluobčanov, ako vytvárať „dokonalú spoločnosť“. Za hlavnú podmienku „správnej štruktúry spoločnosti a štátu“ považoval spravodlivé zákony. Politickým ideálom Palmieri je popolánska republika, v ktorej by moc patrila nielen najvyššej, ale aj strednej vrstve občanov. Palmieri zároveň na rozdiel od Bruniho, ktorý bol nedôverčivý k nižším vrstvám nežidov, prisúdil dosť veľkú úlohu v politickom živote republiky chudobným obchodným a remeselníckym vrstvám.

Freska od Raphaela „Aténska škola“.

Ďalšou etapou rozvoja humanistického myslenia florentskej školy bolo dielo vynikajúcej humanistickej osobnosti Niccola Machiavelliho (1469–1527). Machiavelli sa vyznačoval nezávislosťou svojich občianskych sympatií a politických názorov, pričom vo Florencii pôsobil v politike, zastával funkcie v úrade, Rade desiatich, venoval sa diplomatickej činnosti, dopisoval, zostavoval správy a správy o súčasnej politike, na r. stav vecí v Taliansku a Európe. Skúsenosti štátnika a pozorovanie diplomata, ako aj štúdium antických spisovateľov dali Machiavellimu bohatý materiál na rozvoj jeho politických a sociálnych koncepcií.

Na príklade učenia najvýraznejších predstaviteľov florentskej školy (Bruni, Palmieri, Machiavelli) možno sledovať vývoj prístupov k problému ideálneho štátu. Bola to cesta od uvedomenia si neideálnosti reálneho sveta k formovaniu predstáv o rozhodujúcej reorganizácii spoločnosti a dosiahnutí spoločného dobra. Ak sa v 14. storočí otázka slobody v štáte chápala len v politickom aspekte (demokratické slobody), tak do 16. storočia sa sloboda interpretovala v širšom zmysle (sloboda národa, sloboda spoločnosti).

Literatúra

1. Temnov, E. I. Machiavelli. – M.: KNORUS, 2010
2. Kruzhinin V.A. Dejiny politických doktrín - M .: Knorus, 2009
3. Bragina, L. M. Taliansky humanizmus. Etické učenie storočí XIV-XV. - M: Osveta, 2008

· proticirkevná orientácia;

uznanie osoby ako harmonickej jednoty telesných a duchovných princípov, mysle a vášní;

chápanie človeka ako aktívneho, aktívneho človeka;

Uznanie slobody mysle a myslenia;

uznanie kreativity ako najvyššieho prejavu ľudských schopností;

Optimistický pohľad, snaha o plnosť života.

„Talentované, nepokojné, bezuzdné mysle, rýchlo pracujúce, prehnane pyšné, nikdy neuspokojené, so stoickými rečami v jazyku, ale bažiace po peniazoch, po požehnaniach života, po cti a úcte, nehanebne sa uchádzajúce o priazeň u vznešených a bohatých, kruto medzi sebou súperiaci“, - taký je portrét týchto ľudí nového plemena, hrdo sa nazývajúcich humanistami (A. Stepanov).

F. Petrarca, duchovný otec humanistov, zvolal: „Akokoľvek je pre nás všetkých vzácnejšia výrečnosť ako život sám, točíme sa v prachu literárnej palestry, tak horlivo sa usilujeme o slávu ako o cnosť!“

Myšlienky humanizmu, že u človeka sú dôležité jeho osobné vlastnosti, ako je inteligencia, tvorivá energia, podnikavosť, sebaúcta, vôľa a vzdelanie, a v žiadnom prípade nie sociálne postavenie a pôvod, sa stanú základom kultúry Nového Vek.

Aj názvy renesančných traktátov sú dôkazom nových pohľadov na človeka: „O výhode a nadradenosti človeka“ (Fazio) alebo „Reč o dôstojnosti človeka“ (Pico Della Mirandola) (pre porovnanie môžeme pripomenúť stredoveké posolstvo pápeža: „O bezvýznamnosti ľudského stavu“).

Príkladom novej osobnosti je taliansky humanistický filozof Pico Della Mirandola(1463 - 1494). Vo veku 20 rokov vedel 28 jazykov a jeho viera v neobmedzenosť ľudskej mysle a jeho vlastné vzdelanie bola taká veľká, že súhlasil s pozvaním 20 najchytrejších ľudí z celého sveta, aby odpovedali na 700 najťažších otázky. Európska kultúra nepoznala také sebavedomie, najmä po tisícročnom ponižovaní stredovekého človeka.

Renesancia dala ospravedlnenie pre takéto povznesenie človeka. Pico Della Mirandola vyložil príbeh o stvorení človeka Bohom novým spôsobom: keď stvoril človeka a „... postavil ho do stredu sveta, oslovil ho slovami: „Nedávame ti, Ó, Adam, buď určité miesto, alebo svoj vlastný obraz, alebo osobitnú povinnosť, aby si mal miesto a osobu a povinnosť z vlastnej vôle, podľa svojej vôle a svojho rozhodnutia.

Sloboda a nezávislosť tak boli vyhlásené za neodcudziteľné vlastnosti človeka, no ešte významnejšia bola myšlienka človeka ako stredu sveta. Práve ona sa stala základom nového svetonázoru – antropocentrizmu, podľa ktorého bol človek považovaný za najvyšší cieľ vesmíru.

5. Apel na antiku.

Staroveká kultúra sa stala zdrojom inšpirácie a nových myšlienok pre renesanciu. Humanisti videli v staroveku vzor harmónie, rozumného spoločenského poriadku a snažili sa priblížiť svetonázoru staroveku. Návrat k zabudnutým výdobytkom antickej kultúry sa udial v oblasti vedy, filozofie, literatúry, umenia, klasickej „zlatej latinčiny“. V Taliansku sa teda hľadali rukopisy starovekých spisovateľov, diela starovekého sochárstva a architektúry sa získavali zo zabudnutia a stali sa vzormi pre štúdium a napodobňovanie (napríklad Michelangelo zobrazuje biblického Dávida v podobe antického hrdinu).

Florencia v 15. storočí. Vznikla Platónska akadémia, kde osvietená aristokratická verejnosť študovala výrečnosť, znalosť latinčiny a gréčtiny, milosť mravov a umenie milovať.

Napodobňovanie antiky bolo často paradoxné. Napríklad architekt Alberti vytvoril v Rimini v gotickom chráme hrob vznešenej dámy, na ktorom bol latinský nápis: „Divae Isotta Sacrum“, t.j. „Božská Isota“, ako písali na rímskych náhrobných kameňoch. Tento príklad je veľmi názorný: na jednej strane sa renesancia snažila oživiť pohanský starovek, no na druhej strane tvorcami renesancie boli ľudia kresťanskej kultúry a antika sa im nemohla organicky priblížiť.

Renesancia sa tak stala zážitkom spájania nezlučiteľného: pohanskej a kresťanskej kultúry. Pozoruhodným príkladom takéhoto zážitku je dielo Botticelliho, ktorý zobrazoval pohanské bohyne s tvárami Madony.

Pozoruhodný je v tomto smere pohľad O. Spenglera, ktorý považuje renesanciu za kultúrny regres: Európa nevytvorila nič nové, len mechanicky zopakovala staré objavy.

6. Pochopenie kreativity.

Renesancia nebola neopodstatnená a postavila človeka do stredu sveta, na miesto Boha. Renesanční myslitelia na to našli presvedčivé dôkazy: Človek je ako Boh, pretože. je schopný tvoriť. Schopnosť tvoriť sa pre renesanciu stala hlavnou dôstojnosťou človeka. Kreativita bola cenená nad bohatstvom a titulmi (črt humanizmu možno nazvať druhom nepriateľstva voči sile zlata a bohatstva).

Mnohé príklady uznania najvyššieho postavenia umelca predstavuje renesancia, medzi ktoré patrí Giotto, ktorý si dovolil byť drzý a poznámky o neapolskom kráľovi, alebo Michelangelo, ktorého sláva bola taká veľká, že jeho meno nebolo treba. tituly alebo dokonca priezvisko.

Ideálom renesancie je človek – tvorca, univerzálny génius, ktorý nepozná hranice, usilujúci sa prijať nemožné, spojiť božské a ľudské. Príkladom je Michelangelo, ktorý ako tvorca vytvára nový svet na freskách Sixtínskej kaplnky. Toto chápanie človeka sa nazývalo renesančný titanizmus. Najlepším príkladom toho je postava Leonardo da Vinci.

Vo svojej tvorbe akoby súperil s prírodou a Stvoriteľom, akoby navrhol a postavil svet z prirodzeného chaosu. Jeho „Gioconda“ je príkladom „vyššej syntézy“ založenej na všetkých poznatkoch o prírode a človeku. Keď sa ju divák snaží obdarovať určitými emóciami alebo jej pripisuje ten či onen stav mysle, zničí Leonardov plán: pre Leonarda sú tieto kategórie plytké; etika, duša, viera sú príliš ľudské. Jeho predstava je nadľudská - všetko naraz a nič konkrétne: osobnosť, vek a pohlavie Giocondy (existuje verzia, že ide o autoportrét Leonarda v mladom veku a obraz ženy), denná doba , ročné obdobie, geografia krajiny a dokonca aj jeho pozemský pôvod zostávajú otázkou pre diváka. „Mona Lisa sa usmieva ako samotný vesmír“ (A. Yakimovich).

7. "Druhá strana titanizmu."

Bezprecedentný pred renesanciou sa umelcov pokus povzniesť sa nad prírodu zmenil na pokus povzniesť sa nad človeka. Kultúrny bádateľ A.F. Losev to nazval „satanským pokušením“ a v prebudeneckých myšlienkach videl prejav nemoralizmu.

Každodenná realita tej doby totiž veľmi zvláštne stelesňovala myšlienky humanistov o ľudskej slobode. Neobmedzená sloboda sa zmenila na povoľnosť a pohŕdanie všetkými možnými morálnymi normami. Je na to veľa príkladov. Na pomstu sa v kostoloch otrávili misky so svätenou vodou. Pápež Alexander IV. sa omylom otrávil vlastným jedom. V rezidencii rímskeho pápeža sa konali orgie, rímski pápeži chodili so svojím sprievodom na poľovačku. Kňazi mali zakázané „stať sa kupliarmi pre prostitútky pre peniaze“, mnísi sa oddávali orgiám a spisovatelia prirovnávali kláštory k brlohom. Neapolský kráľ Ferrante držal svojich nepriateľov v klietkach, vykrmoval, zabíjal, solil a podával svojim nepriateľom na stôl a vojvoda z Ferrary chodil po meste nahý. „Odvrátená strana titanizmu“ to nazval A.F. Losev.

Antika poskytovala zvláštny základ pre dvojitú morálku: spoliehajúc sa v závislosti od okolností, či už na kresťanské alebo antické autority, bolo pre renesančného človeka ľahké ospravedlniť akúkoľvek myšlienku, akýkoľvek čin.

Protipólom humanizmu boli v skutočnosti názory talianskeho mysliteľa Nicolo Machiavelli(1469-1527), ktorý odôvodnil použitie akýchkoľvek prostriedkov na dosiahnutie cieľa. Machiavelli vo svojej knihe The Sovereign vyjadril myšlienku, že politik je oslobodený od zákazov morálky, keď ho prirovnal ku kentaurovi: „Nový panovník musí ovládať povahu šelmy aj človeka.“ To bolo prvé uvedomenie si tragického rozporu medzi univerzálnou morálkou a politickými záujmami.

Myšlienky anglického humanistu Thomasa Morea (1478-1535) a talianskeho filozofa Tommasa Campanella (1568-1639), ktorí videli ideál sociálnej harmónie v spoločnosti vybudovanej na tuhom hierarchickom systéme, ktorý reguluje všetky sféry života, boli tiež sebanegácia obrodného humanizmu. Následne sa tento model bude nazývať „kasárenský komunizmus“. V srdci tejto metamorfózy leží pomerne hlboký pocit mysliteľov renesancie o dvojitej povahe slobody.

Obdobie talianskej renesancie je podmienene rozdelené do niekoľkých etáp:

Proto-renesancia (trecento) - koniec XIII - XIV storočia.

Raná renesancia (quattrocento) - XV storočia.

Vrcholná renesancia (cinquecento) – 1. polovica 16. storočia.

Neskorá renesancia - 2. polovica 16. - začiatok 17. storočia.

protorenesancia(obdobie XIII - začiatok XIV storočia) do značnej miery pripravilo cestu pre umenie renesancie. Toto obdobie je poznačené tvorbou veľkého básnika Danteho Alighieriho, architekta Arnolfa di Cambia, sochára Nicolae Pisana a autora fresiek Giotta di Bondone (1266/1267 - 1337), ktorého meno sa spája s obratom k realistickému umenie,

Raná renesancia. Literárna tvorivosť patrí do obdobia ranej renesancie. Francesco Petrarcha(1304-1374). V dejinách renesancie zostal ako prvý humanista a vášnivý popularizátor dedičstva antických autorov, o čom svedčí aj jeho pojednanie O veľkých mužoch antiky. Celosvetovú slávu si získali Petrarcove sonety o živote a smrti Madony Laury, ktoré oslavujú vznešenú lásku k žene.

Petrarchovým študentom a nasledovníkom bol Boccaccio(1313-1375) - autor zbierky realistických poviedok "Dekameron", ktorá sa stala satirou na cirkev, plnou jemných postrehov, výborných znalostí psychológie, humoru a optimizmu.

Odkaz vynikajúceho majstra štetca ranej renesancie Sandro Botticelli(1445-1510), ktorý pôsobil na dvore Medici vo Florencii, sa vyznačuje jemným sfarbením a náladou smútku.

Sochár Donatello(c.1386-1466), oživujúci staroveké tradície, ako prvý predstavil nahé telo v sochárstve. Jeho umenie sa vyznačuje realistickým spôsobom.

Philippe, jeden zo zakladateľov renesančnej architektúry Brunelleschi(1377-1446) oživil hlavné prvky antickej architektúry, zručne vyriešil najzložitejšie technické problémy (stavba kupoly florentskej katedrály), významne prispel k fundamentálnej vede (teória lineárnej perspektívy).

vrcholnej renesancie. Obdobie vrcholnej renesancie bolo pomerne krátke. Spája sa predovšetkým s menami troch skvelých majstrov, titanov renesancie – Leonarda da Vinciho, Raphaela Santiho a Michelangela Buonarrotiho. V tvorbe predstaviteľov vrcholnej renesancie dosiahli svoj vrchol realistické a humanistické základy kultúry renesancie.

Leonardo da Vinci(1452-1519) sa medzi predstaviteľmi renesancie sotva vyrovná talentom a všestrannosťou. Leonardo bol zároveň umelcom, teoretikom umenia, sochárom, architektom, matematikom, fyzikom, mechanikom, astronómom, fyziológom, botanikom, anatómom, obohacujúc tieto a mnohé ďalšie oblasti vedomostí o objavy a brilantné odhady.

V diele Leonarda sa najplnšie prejavil univerzalizmus predstaviteľov renesancie, kde je ťažké nájsť ostré hranice medzi vedou, umeleckou fantáziou a stelesnením myšlienok.

Mladší súčasník Leonarda, veľkého talianskeho maliara Rafael Santi(1483-1520) sa zapísal do dejín svetovej kultúry ako tvorca obrazových majstrovských diel presiaknutých gráciou a jemnou lyrikou („Sixtínska madona“). Majstra preslávili aj maľby obradných siení Vatikánskeho paláca (freska „Aténska škola“) a architektonické projekty.

Posledným majstrom vrcholnej renesancie bol Michelangelo Buonarroti(1475-1564) - veľký sochár, maliar, architekt a básnik. Napriek jeho všestrannému talentu je označovaný predovšetkým za prvého kresliara v Taliansku vďaka najvýznamnejšiemu dielu už zrelého umelca - maľbe klenby Sixtínskej kaplnky vo Vatikánskom paláci (celková plocha fresky je 600 metrov štvorcových).

Michelangelo sa ako sochár preslávil raným dielom David. Ale skutočné uznanie si Michelangelo získal ako architekt a sochár ako projektant a stavbyvedúci hlavnej časti budovy Dómu sv. Petra v Ríme, ktorý je dodnes najväčším katolíckym kostolom na svete. Nemenej slávne mu prinieslo architektonické a sochárske dielo vo Florencii, najmä sochársku kompozíciu v kaplnke Medici. Štyri nahé postavy na sarkofágoch vládcov Florencie „Večer“, „Dcéra“, „Ráno“ a „Deň“ veľmi názorne ilustrujú majstrovo uvedomenie si obmedzení ľudských možností, zúfalstvo pred rýchlo plynúcim časom. Tieto tragické nálady sú počuť v básni posledného titána renesancie, napísanej v mene sochy „Noc“:

„Je príjemné spať, je príjemnejšie byť kameňom

Oh, v tomto veku, zločineckom a hanebnom,

Nežiť, necítiť je závideniahodná vec.
Prosím, drž hubu, neopováž sa ma zobudiť."

Umenie Benátok. Obdobie vrcholnej a neskorej renesancie bolo obdobím rozkvetu umenia v Benátkach. V druhej polovici XVI storočia. Benátky, ktoré si zachovali republikánsku štruktúru, sa stávajú akousi oázou a centrom renesancie. Medzi umelcami benátskej školy - Giorgione(1476-1510), ktorý svoje meno zvečnil plátnami "Judita", "Spiaca Venuša", "Country Concert". Najväčší predstaviteľ benátskej školy - Tizian Vecellio(1477 alebo 1487 -1576). Počas svojho života sa mu dostalo uznania v Európe. Tizianove diela priťahujú novosť riešenia predovšetkým koloristických a kompozičných problémov („Kajúca Magdaléna“, „Láska pozemská a nebeská“, „Venuša“, „Danae“, „Svätý Sebastián“ atď.)

Neskorá renesancia. Obdobie neskorej renesancie bolo poznačené nástupom katolíckej cirkvi. Cirkev sa snažila obnoviť čiastočne stratenú nerozdelenú moc nad mysľami, pričom na jednej strane povzbudzovala kultúrnych osobností a na druhej strane využívala represívne opatrenia proti vzpurným. Takže mnohí maliari, básnici, sochári, architekti opustili myšlienky humanizmu a zdedili iba spôsob a techniku ​​veľkých majstrov renesancie (takzvaný manierizmus). Medzi najvýznamnejších manieristických umelcov patria Jacopo Pontormo (1494-1557), Francesco Parmigianino (1503-1540), Angelo Broisino (1503-1572), ktorých charakterizuje ideál chladnej a zároveň zmyselne tajomnej krásy.

2.2. Humanizmus talianskej renesancie

Na konci XIV - začiatku XV storočia. v Európe, menovite v Taliansku, sa začala formovať ranoburžoázna kultúra, nazývaná kultúrou renesancie (renesancie). Pojem „renesancia“ naznačoval nové spojenie s antikou. V tejto dobe sa talianska spoločnosť začína aktívne zaujímať o kultúru starovekého Grécka a Ríma, hľadajú sa rukopisy antických spisovateľov, preto sa našli spisy Cicera a Tita Livia. Renesancia sa vyznačovala mnohými veľmi výraznými zmenami v mentalite ľudí v porovnaní s obdobím stredoveku. Svetské motívy európskej kultúry sa zintenzívňujú, rôzne sféry života spoločnosti – umenie, filozofia, literatúra, školstvo, veda – sa stávajú čoraz nezávislejšie a nezávislejšie od cirkvi. Stredobodom pozornosti renesančných postáv bol človek, preto svetonázor nositeľov tejto kultúry označujeme pojmom „humanistický“ (z lat. humanus – ľudský).

Renesanční humanisti verili, že u človeka nie je dôležitý jeho pôvod alebo sociálne postavenie, ale osobné vlastnosti, ako inteligencia, tvorivá energia, podnikavosť, sebaúcta, vôľa a vzdelanie. Silná, talentovaná a všestranne rozvinutá osobnosť, človek, ktorý je tvorcom seba a svojho osudu, bol uznávaný ako „ideálny človek“. V renesancii nadobúda ľudská osobnosť nebývalú ranú hodnotu, najdôležitejšou črtou humanistického prístupu k životu je individualizmus, ktorý prispieva k šíreniu myšlienok liberalizmu a všeobecnému zvýšeniu miery slobody ľudí v spoločnosti. Nie je náhoda, že humanisti, ktorí sa vo všeobecnosti nebránia náboženstvu a nespochybňujú základné ustanovenia kresťanstva, prisúdili Bohu úlohu stvoriteľa, ktorý uvádza svet do pohybu a ďalej nezasahuje do života ľudí.

Ideálny človek je podľa humanistov „univerzálny človek“, človek je tvorca, encyklopedista. Renesanční humanisti verili, že možnosti ľudského poznania sú nekonečné, pretože ľudská myseľ je podobná božskej mysli a človek sám je smrteľným bohom a nakoniec ľudia vstúpia na územie nebeských svätých, usadia sa tam a stanú sa podobnými bohovia. Vzdelaných a nadaných ľudí v tomto období obklopovala atmosféra všeobecného obdivu, uctievania, boli uctievaní, ako v stredoveku, svätci. Užívanie si pozemského bytia je neodmysliteľnou súčasťou kultúry renesancie. jeden

Pri počiatkoch renesancie (ranej renesancie) v Taliansku stál veľký Dante Alighieri (1265-1321), autor komédie, ktorej potomkovia vyjadrujú svoj obdiv, nazývanej Božská komédia. 2

Dante, Francesco Petrarca (1304-1370) a Giovanni Boccaccio (1313-1375), slávni básnici renesancie, boli tvorcami talianskeho literárneho jazyka. Počas svojho života sa ich diela dostali do širokého povedomia nielen v Taliansku, ale aj ďaleko za jeho hranicami a dostali sa do pokladnice svetovej literatúry.

Renesanciu charakterizuje kult krásy, najmä krásy človeka. Talianska maľba, ktorá sa na čas stáva vedúcou umeleckou formou, zobrazuje krásnych dokonalých ľudí. Maľovanie

Ranú renesanciu predstavuje dielo Batticelliho (1445-1510), ktorý vytvoril diela s náboženskou tematikou a mytologickými námetmi, vrátane obrazov „Jar“ a „Zrodenie Venuše“, ako aj Giotto (1266-1337), ktorý oslobodil taliansku freskovú maľbu spod vplyvu byzantskej .

Jedným z najznámejších sochárov tej doby bol Donatello. (1386-1466), autor množstva realistických portrétnych diel

1 Básnici renesancie - M .: Pravda, 1989. - S. 8-9.

2Dante Alighieri. Božská komédia. - M.: Osveta, 1988. - S. 5

typu, prvýkrát po antike, ktorý opäť predstavil nahé telo v sochárstve. Najväčší architekt ranej renesancie - Brunelleschi (1377-1446). Usiloval sa o spojenie prvkov starovekého rímskeho a gotického štýlu, staval chrámy, paláce, kaplnky.

Obdobie ranej renesancie sa skončilo koncom 15. storočia, vystriedala ju vrcholná renesancia - obdobie najvyššieho rozkvetu humanistickej kultúry Talianska. Vtedy boli s najväčšou plnosťou a silou vyjadrené myšlienky o cti a dôstojnosti človeka, jeho vysokom osude na Zemi. Titánom vrcholnej renesancie bol Leonardo da Vinci (1456-1519), jeden z najpozoruhodnejších ľudí v histórii ľudstva, s všestrannými schopnosťami a talentom.

Posledným veľkým predstaviteľom kultúry vrcholnej renesancie bol Michelangelo Buonarotti (1475-1564) – sochár, maliar, architekt a básnik, tvorca slávnej sochy Dávida.

Ďalšou etapou v kultúre renesancie je neskorá renesancia, ktorá, ako sa bežne verí, pokračovala od 40. rokov. 16. storočia do konca 16. - prvých rokov 17. storočia.

Taliansko, rodisko renesancie, bolo prvou krajinou, kde sa začala katolícka reakcia. V 40-tych rokoch. 16. storočia tu bola reorganizovaná a posilnená inkvizícia, ktorá prenasledovala vodcov humanistického hnutia. V polovici XVI storočia. Pápež Pavol IV zostavil „Register zakázaných kníh“, ktorý bol následne mnohokrát doplnený o nové diela. Tento zoznam obsahuje diela, ktoré pod hrozbou exkomunikácie veriacim zakázali čítať, pretože odporovali podľa cirkvi základným ustanoveniam kresťanského náboženstva a mali škodlivý vplyv na myslenie ľudí. „Index“ zahŕňa aj spisy niektorých talianskych humanistov, najmä Giovanniho Boccaccia. Zakázané knihy boli spálené, rovnaký osud mohol pokojne postihnúť aj ich autorov a všetkých disidentov, ktorí aktívne obhajujú svoje názory a nechcú robiť kompromisy s katolíckou cirkvou. Mnoho pokročilých mysliteľov a vedcov zomrelo na hranici. V roku 1600 bol teda v Ríme na Námestí kvetov upálený veľký Giordano Bruno, autor slávnej eseje „O nekonečne, vesmíre a svetoch“.

Mnohí maliari, básnici, sochári, architekti opustili myšlienku humanizmu a snažili sa naučiť iba „spôsob“ veľkých postáv renesancie.

Humanistické hnutie bolo celoeurópskym fenoménom: v 15. stor. humanizmus presahuje talianske uličky a rýchlo sa šíri vo všetkých západoeurópskych krajinách. Každá krajina mala svoje vlastné charakteristiky pri formovaní renesančnej kultúry, svojich národných úspechov, svojich vodcov.

2.3. Odchod z humanizmu mimo Talianska

V Nemecku sa myšlienky humanizmu stali známymi v polovici 15. storočia, pričom mali silný vplyv na univerzitné kruhy a pokrokovú inteligenciu.

Vynikajúcim predstaviteľom nemeckej humanistickej literatúry bol Johann Reuchlin (1455-1522), ktorý sa snažil ukázať božstvo v samotnom človeku.

Oživenie v Nemecku je neoddeliteľne spojené s fenoménom reformácie - hnutím za reformu katolíckej cirkvi, za vytvorenie "lacnej cirkvi" bez rozlúčok a poplatkov za rituály, za očistenie kresťanského učenia od všetkého zlého. ustanovenia, ktoré sú nevyhnutné v stáročných dejinách kresťanstva. Martin Luther (1483-1546), 3 doktor teológie a mních augustiniánskeho kláštora, viedol hnutie za reformáciu v Nemecku. Myslel si. Tá viera je vnútorný stav človeka. Toto spasenie je dané človeku priamo od Boha, a to prísť k Bohu

možné bez sprostredkovania katolíckeho kléru. Luther a jeho priaznivci sa odmietli vrátiť do lona katolíckej cirkvi a protestovali proti požiadavke zriecť sa svojich názorov, čo znamenalo začiatok protestantského trendu v kresťanstve. Martin Luther ako prvý preložil Bibliu do nemčiny, čo výrazne prispelo k úspechu reformácie.

Víťazstvo reformácie v polovici XVI. vyvolalo verejné rozhorčenie a rast národnej kultúry. Výtvarné umenie prekvitalo pozoruhodne.

Ulrich Zwingli bol zakladateľom reformácie vo Švajčiarsku. V roku 1523 uskutočnil v Zürichu cirkevnú reformu, pri ktorej sa zjednodušili cirkevné obrady a bohoslužby, zrušilo sa množstvo cirkevných sviatkov, zatvorili sa niektoré kláštory, sekularizovali sa cirkevné pozemky. Následne sa centrum švajčiarskej reformácie presunulo do Ženevy a na čele reformného hnutia stál Kalvín (1509-1562). 4 Reformácia zvíťazila vo Švajčiarsku v 40. rokoch. storočia a toto víťazstvo do značnej miery určilo všeobecnú kultúrnu atmosféru v spoločnosti: bol odsúdený nadmerný luxus, veľkolepé slávnosti, zábavy, bola schválená čestnosť, pracovitosť, obetavosť a prísna morálka. Tieto myšlienky sú rozšírené najmä v severských krajinách. Najväčším predstaviteľom renesančnej kultúry v Holandsku bol Erazmus Rotterdamský (1496-1536). Hodnota diel veľkého humanistu a pedagóga, vrátane jeho slávnej „Chvály hlúposti“, pre výchovu k slobodomyseľnosti, kritickému postoju k scholastike, poverčivosti je skutočne neoceniteľná. V Anglicku bola centrom humanistických myšlienok Oxfordská univerzita, kde pôsobili poprední vedci tej doby – Grosin, Linacre, Colet. Rozvoj humanistických názorov v r

__________________________

3 Filozofický encyklopedický slovník. -M.: Sovietska encyklopédia.1989.-S.329.

4 Filozofický encyklopedický slovník. -M.: Sovietska encyklopédia, 1989.-s.242

sféra sociálnej filozofie sa spája s menom Thomasa Morea (1478-1535), autora Utópie, ktorý čitateľovi predstavil ideálnu, podľa neho ľudskú spoločnosť: všetci sú si v nej rovní, neexistuje súkromné ​​vlastníctvo. , a zlato nie je hodnota - robia z neho reťaze pre zločincov.

Najväčšou postavou anglickej renesancie bol William Shakespeare (1564-16160), tvorca svetoznámych tragédií Hamlet, Kráľ Lear, Othello a historických hier.

Prebudenie v Španielsku bolo kontroverznejšie ako v iných európskych krajinách: mnohí humanisti tu neboli proti katolicizmu a katolíckej cirkvi.

Vo Francúzsku sa humanistické hnutie začína šíriť až začiatkom 16. storočia. Vynikajúcim predstaviteľom francúzskeho humanizmu bol Francois Rabelais (1494-1553), ktorý napísal satirický román Gargantua a Pantagruel.

Najväčší predstaviteľ kultúry Francúzska XVI. bol Michel de Montaigne (1533-1592). Jeho hlavným dielom – „Pokusy“ bola reflexia filozofických, historických, etických tém. Montaigne dokázal dôležitosť experimentálnych vedomostí, oslavoval prírodu ako mentora človeka. „Experimenty“ Montaigne boli namierené proti scholastike a dogmatizmu, presadzovali myšlienky racionalizmu; toto dielo malo významný vplyv na následný vývoj západoeurópskeho myslenia.

Humanisti neboli úzkymi špecialistami, ale boli špecialistami na kultúru vôbec.„Sú nositeľmi novej šľachty (nobilitas), stotožnený s osobnou zdatnosťou a znalosťami "Pozri Poletukhin Yu.A. Klasik právneho myslenia a vzdelávania o probléme trestu smrti. - M: Čeľabinsk.: ChelGU, 2010. S. 87

Filológia bola hlavným nástrojom humanistu. Bezchybná znalosť latinčiny a gréčtiny a najmä zručné ovládanie klasickej latinčiny boli nevyhnutnou požiadavkou pre povesť humanistu a ovládanie ústnej latinčiny bolo veľmi žiadúce. Vyžadovalo si to aj jasný rukopis a neuveriteľnú pamäť. Humanisti sa vo svojich ateliéroch zaujímali o nasledovné predmety – gramatiku, rétoriku, etiku, históriu a poéziu atď. Humanisti opúšťajú stredoveké umelecké formy a vzkriesili nové - poéziu, epištolárny žáner, fikciu, filozofické traktáty.

Veľkú úlohu začala hrať najvyššia povesť humanizmu. Charakteristickým znakom renesancie bola najvyššia spoločenská prestíž humanistických vedomostí a talentov, kult kultúry. Dobrý latinský štýl sa stal nevyhnutnosťou politiky. V prvých desaťročiach 15. storočia sa nadšenie pre humanistické učenie stalo bežnou súčasťou spoločenského života.

Jedným zo zakladateľov vzniku humanistickej filozofie bol

veľký európsky básnik Francesco Petrarca(1304 - 1374). Narodil sa v rodine chudobných obyvateľov Florencie, ktorí boli v čase narodenia ich syna vyhnaní z rodného mesta a žili v malom mestečku Arezzo. Už v detstve spolu s rodičmi vystriedal mnoho rôznych bydlisk. A to sa stalo akýmsi symbolom celého jeho osudu - počas svojho života veľa cestoval, žil v rôznych mestách Talianska, Francúzska, Nemecka. Všade nachádzal česť a úctu početných obdivovateľov a obdivovateľov jeho básnického talentu.Pozri Tamže.

Petrarca však nie je len básnik, ale aj jedinečný a zaujímavý mysliteľ a filozof. Bol to on, kto ako prvý v Európe sformuloval myšlienky humanizmu, začal hovoriť o potrebe oživenia antického ducha, ideáloch staroveku. Niet divu, že už na začiatku XV storočia. napísal: "Francesco Petrarca bol prvým, ku ktorému zostúpila milosť, a on rozpoznal a uvedomil a priniesol na svetlo eleganciu antického štýlu, strateného a zabudnutého."

Petrarca, ktorý bol úprimne veriacim kresťanom, neakceptoval rozšírené scholastické chápanie podstaty Boha a predovšetkým ustálenú dominanciu racionalizovaného kresťanstva. Preto vyzval, aby sa nerozhadzovali sily v neplodných logických špekuláciách, ale aby sa znovu objavilo skutočné čaro celého komplexu humanitných disciplín. Skutočná múdrosť podľa neho spočíva v poznaní spôsobu dosiahnutia tejto múdrosti. Preto je potrebné vrátiť sa k poznaniu vlastnej duše. Petrarch napísal: „Neprekáža mi bariéra kníh a obdiv pozemských vecí, keďže som sa od pohanských filozofov naučil, že nič nie je hodné obdivu, okrem jedinej duše, proti ktorej sa všetko zdá bezvýznamné.“

S Petrarchom sa začína prvá humanistická kritika Aristotela. Petrarcha sa síce k samotnému Aristotelovi správa s veľkou úctou, no používanie aristotelovského štýlu myslenia scholastickými filozofmi, princípov aristotelovskej logiky na dokazovanie právd viery, mu vôbec nesedí. Petrarca trvá na tom, že čisto logické spôsoby chápania Boha nevedú k poznaniu, ale k ateizmu.

Sám Petrarcha uprednostňoval Platónovu filozofiu a na ňom založené spisy cirkevných otcov. Tvrdil, že ak Platón nedosiahol pravdu, bol k nej bližšie ako ostatní. Uvedomujúc si Platónovo „filozofické prvenstvo“, rétoricky sa opýtal: „A kto by popieral také prvenstvo, snáď okrem hlučného davu hlúpych scholastikov?“

Vo všeobecnosti Petrarca volá po čo najaktívnejšom štúdiu filozofického dedičstva staroveku, po oživení ideálov staroveku, po oživení toho, čo sa neskôr začalo nazývať „starodávny duch“. Napokon ho, ako mnohých antických mysliteľov, zaujímali predovšetkým vnútorné, morálne a etické problémy človeka.

Nemenej nápadným vynikajúcim humanistom renesancie bol Giordano Bruno(1548 - 1600). Narodil sa v meste Nola neďaleko Neapola. Neskôr, po svojom rodisku, si hovoril Nolan. Bruno pochádzal z rodiny drobného šľachtica, ale už v prvých rokoch sa začal zaujímať o vedy, teológiu a ako mladík sa stal mníchom dominikánskeho kláštora. Výhradne teologické vzdelanie, ktoré mohol Bruno získať v kláštore, však čoskoro prestalo uspokojovať jeho hľadanie pravdy. Nolanian sa začal zaujímať o myšlienky humanizmu, začal študovať filozofiu, starodávnu, najmä starovekú, aj modernú. Už v mladosti nadobudol jednoznačný výraz jeden charakteristický rys Giordana Bruna – mal nekompromisnú povahu, od mladosti až do konca života pevne a nebojácne obhajoval svoje názory, nebál sa vstúpiť do sporov a sporov. V tomto nekompromisnom postoji našla svoje vyjadrenie téza „hrdinského nadšenia“, ktorú Bruno presadil ako hlavnú vlastnosť skutočného vedca – v boji za pravdu človek necíti strach ani zo smrti. Ale samotnému Brunovi slúžil hrdinský boj za pravdu celý život ako zdroj jeho nekonečných konfliktov s okolím.Pozri Poletukhin I.A. vyhláška. Op. S.91.

Jeden z týchto konfliktov, ku ktorým došlo medzi mladým mníchom a predstaviteľmi kláštora, viedol k tomu, že Bruno musel z kláštora utiecť. Niekoľko rokov sa túlal po mestách Talianska a Francúzska. Prednášky, ktoré Bruno navštevoval na univerzitách v Toulouse a Paríži, tiež často končili prudkými hádkami medzi Nolanzom a profesormi a študentmi. Talianskemu mysliteľovi sa zo všetkého najviac pohoršoval záväzok vysokoškolských učiteľov k scholastike, ktorá, ako sa domnieval, už dávno prežila svoju užitočnosť. Konflikty s vedeckou komunitou pokračovali v Anglicku, kde Bruno navštevoval Oxfordskú univerzitu.

V tých istých rokoch Giordano Bruno plodne pracuje na vlastných skladbách. V rokoch 1584-1585. v Londýne vyšlo šesť jeho dialógov v taliančine, v ktorých načrtol systémy svojho svetonázoru. Práve v týchto dielach boli prvýkrát vyjadrené myšlienky plurality svetov, ktoré popierali tradičnú myšlienku Zeme ako stredu vesmíru. Tieto myšlienky spôsobili ostré odmietnutie rímskokatolíckej cirkvi ako heretickej, prekračujúcej cirkevné dogmy. Brunove dialógy navyše obsahovali tvrdú a štipľavú kritiku, ktorej vystavoval scholastických učencov. Nolan bol opäť v centre konfliktu, čo vyvolalo nevôľu vedeckej komunity, a bol nútený opustiť Anglicko a ísť do Francúzska.

Nolanzove filozofické názory sa formovali pod vplyvom mnohých predchádzajúcich učení: novoplatonizmu, stoicizmu, myšlienok Demokrita a Epikura, Herakleita a humanistických teórií. Nápadný je vplyv konceptov arabsky hovoriacich filozofov Averroesa a Avicennu, ako aj židovského filozofa Avicebrona (ktorého však vtedy považovali za Araba Ibn Gebirola). Pozorne študoval Bruna a texty Hermesa Trismegista, ktorého Bruno vo svojich vlastných spisoch nazval Merkúrom. Pre Bruna mala veľký význam kopernikovská teória heliocentrickej štruktúry vesmíru, ktorá slúžila ako východiskový bod pre jeho vlastné kozmologické myšlienky. Moderní bádatelia zdôrazňujú vážny vplyv filozofie Mikuláša Kuzánskeho, najmä doktríny o zhode protikladov. Pravdepodobne len Aristoteles a na ňom vychádzajúci scholastickí filozofi Bruna vôbec neprijali a neustále kritizovali.

Filozofickým protipólom k učeniu Giordana Bruna je doktrína o zhode protikladov, ktorú sa naučil, ako už bolo spomenuté, od Mikuláša Kuzánskeho. Uvažujúc o zhode nekonečna a konečného, ​​vyššieho a nižšieho, Bruno rozvíja doktrínu o zhode maxima a minima. Pomocou, okrem iného, ​​matematických výrazov, prichádza k záveru, že keďže maximum a minimum sa zhodujú, tak minimum ako najmenšie je podstatou všetkých vecí, „nedeliteľným začiatkom“. Ale keďže minimum je „jediná a koreňová podstata všetkých vecí“, potom „nie je možné, aby malo presné jednoznačné meno a také meno, ktoré by malo pozitívny a nie negatívny význam“. Preto aj sám filozof zdôrazňuje, že treba rozlišovať tri druhy miním: vo filozofii je to monáda, vo fyzike atóm, v geometrii bod. Rôzne názvy minima však nepopierajú jeho hlavnú kvalitu: minimum ako podstata všetkých vecí je základom všetkého, vrátane maxima: „Podstata vecí sa teda vôbec nemení, je nesmrteľná, žiadna možnosť ju nerodí a nikto ju neničí, nekazí, neubúda a nezväčšuje. Vďaka nej sa rodia tí, čo sa rodia a v nej sú rozhodnutí.“

Nemôžem vo svojom diele nezaznamenať ani takého vynikajúceho humanistu renesancie, ako je Thomas More(1478 - 1535), narodil sa v rodine slávneho londýnskeho právnika, kráľovského sudcu. Po dvoch rokoch štúdia na Oxfordskej univerzite Thomas More na naliehanie svojho otca vyštudoval právo a stal sa právnikom. Postupom času si More získal slávu a bol zvolený do anglického parlamentu. Pozri O. F. Kudryavtsev. Renesančný humanizmus a "utópia".-M.: Moskva, M.: Nauka.2009. S. 201.

Začiatkom 16. storočia sa Thomas More zblížil s humanistickým okruhom Johna Coleta, v ktorom sa zoznámil s Erazmom Rotterdamským. Následne mali More a Erasmus blízke priateľstvo.

Pod vplyvom humanistických priateľov sa formuje aj svetonázor samotného Thomasa Morea - začína študovať diela starovekých mysliteľov, keď sa naučil grécky jazyk a zaoberá sa prekladmi antickej literatúry.

Thomas More bez toho, aby opustil literárne diela, pokračuje vo svojich politických aktivitách - bol šerifom Londýna, predsedom Dolnej snemovne anglického parlamentu, získal rytiersky titul. V roku 1529 sa More ujal najvyššieho vládneho postu v Anglicku – stal sa lordom kancelárom.

Ale na začiatku 30. rokov 16. storočia sa Morova pozícia dramaticky zmenila. Anglický kráľ Henrich VIII. sa rozhodol uskutočniť cirkevnú reformu v krajine a postaviť sa na čelo Cirkvi. Thomas More odmietol prisahať vernosť kráľovi ako novej hlave Cirkvi, opustil post lorda kancelára, bol však obvinený z velezrady a v roku 1532 uväznený v Toweri. Thomas More bol popravený o tri roky neskôr.

Thomas More vstúpil do dejín filozofického myslenia predovšetkým ako autor knihy, ktorá sa stala akýmsi triumfom humanistického myslenia. More to napísal v rokoch 1515 - 1516. a už v roku 1516 za aktívnej asistencie Erazma Rotterdamského vyšlo prvé vydanie pod názvom „Veľmi užitočná, ale aj zábavná, skutočne zlatá knižka o najlepšej štruktúre štátu a o novom ostrove Utópia. ." Už za jeho života prinieslo toto dielo, krátko nazývané „Utópia“, Viac celosvetovej slávy.

Samotné slovo „utópia“ vymyslel Thomas More, ktorý ho zložil z dvoch gréckych slov: „ou“ – „nie“ a „topos“ – „miesto“. Doslova „Utópia“ znamená „miesto, ktoré neexistuje“ a nie nadarmo sám Mor preložil slovo „Utópia“ ako „Nigdea“ Pozri Kudryavtsev O.F. vyhláška. Op. Od 204.

Moreova kniha hovorí o istom ostrove zvanom Utópia, ktorého obyvatelia vedú ideálny životný štýl a zaviedli ideálny štátny systém. Už samotný názov ostrova zdôrazňuje, že hovoríme o javoch, ktoré neexistujú a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nemôžu existovať v reálnom svete.