Téma vlasti v diele Gumilyova. Gumilyov Nikolai Stepanovich: krátka biografia. Gumilyovova raná práca

Rodokmeň Gumilyova Nikolaja Stepanoviča, ruského akmeistického básnika, mal silné vznešené korene. Jeho matka Anna Ivanovna Gumilyova (rodená Ľvova) sa ako dvadsaťtriročná vydala za vdovca Stepana Jakovleviča Gumilyova, ktorý mal povolanie vojenského lekára. Ich syn Nikolay sa narodil tretieho apríla (starý štýl) 1886 v meste Kronštadt, kde jeho otec pracoval v nemocnici. V tom istom roku 1886 sa rodina presťahovala do Tsarskoye Selo. Nikolaj Gumilyov tam prežil celé svoje detstvo. Kvôli častému sťahovaniu musel študovať na rôznych gymnáziách: Petrohrad, Tiflis a Carskoje Selo. Veľa čítal, mal rád Nietzscheho a poéziu symbolistov, v gymnaziálnych rokoch sa začal realizovať ako básnik.

V roku 1905 vyšla prvá zbierka jeho básní Cesta dobyvateľov. Upozornil naň známy symbolistický básnik Valery Bryusov. Dlhé roky aktívne korešpondovali. Po absolvovaní gymnázia odišiel Nikolaj Gumilyov do Paríža (1906), kde žil dva roky. Tam študoval francúzsku literatúru, navštevoval múzeá, počúval prednášky na univerzite Sorbonna. Extrémna materiálna núdza viedla k tomu, že niekedy musel jesť len gaštany. Napriek tomu sa tam, v Paríži, venoval literárnym aktivitám: vydával časopis Sirius, písal príbehy a básne. Na tom istom mieste, v Paríži, v roku 1908 básnik vydal svoju druhú zbierku - Romantické kvety.

V priebehu roku 1909 už v Rusku začal Nikolaj Gumilyov upevňovať svoju literárnu pozíciu: spolupracoval v novom časopise Ostrov, začal pracovať v časopise Apollo, na ktorom sa podieľal až do roku 1917. V roku 1910 Nikolaj Stepanovič navrhol mladú poetku Annu Andreevnu Gorenko (Achmatovovú) a dostal súhlas. A keďže v rodine Gumilyovcov bol smútok za nedávno zosnulým otcom Nikolaja, svadba bola skromná a tichá. Novomanželia absolvovali svadobnú cestu do Paríža. V tom istom roku 1910 bola vydaná tretia Gumilyovova zbierka „Perly“. A na jeseň sa vybral na ďalšiu cestu do Afriky. Ten rok bol taký rušný.

Musím povedať, že Gumilyov bol vášnivým cestovateľom a zamiloval si najmä Afriku. Prvýkrát tam išiel v roku 1908, ale navštívil len Káhiru a Alexandriu. Druhýkrát odišiel do Afriky v zime 1909-1910. A je tu tretí výlet - po svadbe s Akhmatovou. Tentoraz navštívil Džibutsko, Dire Dawa, Harare, Addis Abebu a bol dokonca predstavený habešskému cisárovi. Gumiljov sa odtiaľ vrátil (1911) sklamaný z ciest a chorý na africkú horúčku. Keď sa však zotavil, opäť odišiel na cestu, tentoraz do Talianska (1912).

Na jeseň toho istého roku Gumilyov vstúpil na univerzitu v Petrohrade na rímsko-germánsku katedru, aby študoval starofrancúzsku poéziu a súčasne vydal ďalšiu zbierku svojich básní – „Mimozemské nebo“. V roku 1913 na pokyn Akadémie vied opäť odišiel do Habeša - študovať kultúru a zbierať zbierku domácich potrieb od divokých kmeňov. Táto cesta trvala šesť mesiacov.

V roku 1914, keď začala prvá svetová vojna, odišiel Gumilyov na front. A už koncom tohto roka dostal prvý kríž svätého Juraja za cenné spravodajské informácie a v nasledujúcom roku bol vyznamenaný druhým Jurajom za záchranu guľometu pred delostreleckou paľbou pri ústupe. Udalosti, ktoré Gumiljov zažil počas vojny, sa premietli do jeho knihy Zápisky kavaleristu. V roku 1915 vyšla nová zbierka Gumilyovových básní Quiver. Po liečbe na Kryme - opäť na fronte (1916-1917), potom na pokyn komisára dočasnej vlády žil v Paríži a až v roku 1918 sa vrátil do Ruska.

Manželstvo s Annou Achmatovovou dopadlo neúspešne a v lete 1918 sa rozviedli, hoci mali malého syna Lea, ktorý sa neskôr stal etnografom a tiež vášnivým milovníkom cestovania. Po rozvode sa Gumilyov takmer okamžite oženil s Annou Nikolaevnou Engelhardtovou, s ktorou mal dcéru Elenu. Odvtedy takmer bez prestávky žil v Petrohrade (vtedy Petrohrad), zarábal si prekladmi pre vydavateľstvo Svetová literatúra, učil vo viacerých literárnych ateliéroch, no celá jeho rodina stále hladovala. Napriek hladu a nedostatku peňazí Gumilyov na konci svojho krátkeho života vydal niekoľko ďalších básnických zbierok: „Mik“, „Porcelánový pavilón“, „Bonfire“, „Stan“ a pripravil na publikáciu „Ohnivý stĺp“, ktorá vyšla. po smrti básnika v roku 1923.

Gumiljov život sa náhle a strašne skrátil. V roku 1921 bol zatknutý za účasť na sprisahaní Tagantsev a bol zastrelený 25. augusta. A až o mnoho rokov neskôr sa ukázalo, že jeho „vina“ nebola v účasti, ale iba v neoznámení. Gumilyovova druhá manželka a jeho dcéra zomreli od hladu v obliehanom Leningrade.

Nikolaj Stepanovič Gumilyov žil veľmi jasným, ale krátkym, násilne prerušeným životom. Bez rozdielu obvinený z protisovietskeho sprisahania bol zastrelený. Zomrel pri tvorivom vzlete, plný bystrých nápadov, uznávaný básnik, teoretik verša, aktívna osobnosť literárneho frontu.

A viac ako šesť desaťročí neboli jeho diela vytlačené, na všetko, čo vytvoril, bol uvalený prísny zákaz. Samotné meno Gumilyov prešlo mlčaním. Až v roku 1987 bolo možné otvorene hovoriť o jeho nevine.

Celý Gumilyovov život až do jeho tragickej smrti je nezvyčajný, fascinujúci, svedčí o vzácnej odvahe a sile úžasnej osobnosti. Navyše, jej formácia prebiehala v pokojnej, nevýraznej atmosfére. Gumilyov našiel testy pre seba.

Budúci básnik sa narodil v rodine lodného lekára v Kronštadte. Študoval na gymnáziu Tsarskoye Selo. V rokoch 1900-1903. žil v Gruzínsku, kde bol ustanovený jeho otec. Po návrate rodiny pokračoval v štúdiu na Nikolajevskom gymnáziu Carskoye Selo, ktoré ukončil v roku 1906. Už vtedy sa však oddal svojej vášni pre poéziu.

Svoju prvú báseň uverejnil v Tiflis Leaflet (1902) a v roku 1905 vydal celú knihu básní Cesta dobyvateľov. Odvtedy, ako sám neskôr poznamenal, ho úplne ovládla „pôžitok z tvorivosti, taký božsky zložitý a radostne ťažký“.

Tvorivá predstavivosť prebudila v Gumilyove smäd po poznaní sveta. Odchádza do Paríža študovať francúzsku literatúru. Ale opúšťa Sorbonnu a odchádza, napriek prísnemu zákazu svojho otca, do Afriky. Sen vidieť tajomné krajiny mení všetky predchádzajúce plány. Po prvej ceste (1907) nasledovali v rokoch 1908 až 1913 ďalšie tri, posledná v rámci národopisnej výpravy organizovanej samotným Gumiľovom.

V Afrike zažil veľa útrap, chorôb, z vlastnej vôle išiel do nebezpečných, smrťou ohrozujúcich procesov. Vďaka tomu priviezol z Habeša cenné materiály pre petrohradské múzeum etnografie.

Zvyčajne sa verí, že Gumilyov sa snažil iba o exotiku. Tuláctvo bolo s najväčšou pravdepodobnosťou druhoradé. V. Brjusovovi to vysvetlil takto: "...uvažujem o odchode na šesť mesiacov do Habeša, aby som našiel nové slová v novom prostredí." Gumilev neustále premýšľal o zrelosti poetickej vízie.

Počas prvej svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil na front. V korešpondencii z miesta nepriateľských akcií odrážal ich tragickú podstatu. Nepovažoval za potrebné chrániť sa a zúčastnil sa najdôležitejších manévrov. V máji 1917 odišiel z vlastnej vôle do Solúnskej (Grécko) operácie Entente.

Gumilyov sa vrátil do svojej vlasti až v apríli 1918. A hneď sa zapojil do intenzívnej práce na vytváraní novej kultúry: prednášal na Ústave dejín umenia, pracoval v redakcii vydavateľstva Svetová literatúra, na seminári proletárskych básnikov a v mnohých iných oblastiach kultúry.

Život presýtený udalosťami nezabránil rýchlemu rozvoju a rozkvetu vzácneho talentu. Jedna po druhej vychádzajú Gumilyovove básnické zbierky: 1905 - "Cesta dobyvateľov", 1908 - "Romantické kvety", 1910 - "Perly", 1912 - "Mimozemské nebo", 1916 - "Tuelec", 1918 - "Vatra “, „Porcelánový pavilón“ a báseň „Mick“, 1921 – „Stan“ a „Ohnivý stĺp“.

Gumilyov písal aj prózu, drámy, viedol akúsi kroniku poézie, študoval teóriu verša, reagoval na fenomény umenia v iných krajinách. Ako sa mu toto všetko podarilo vtesnať do nejakých pätnástich rokov, zostáva tajomstvom. Ale zvládol to a okamžite pritiahol pozornosť známych literárnych osobností.

Túžba po objavovaní neznámej krásy stále nebola uspokojená. Jasné, zrelé básne zhromaždené v knihe "Perly" sú venované tejto drahocennej téme. Od glorifikácie romantických ideálov sa básnik dostal k téme hľadania, svojej vlastnej a univerzálnej. „Pocit cesty“ (Blokova definícia; tu sa umelci zvolávali, hoci hľadajú iné veci) je presiaknutý kolekciou „Perly“. Jeho samotný názov pochádza z obrazu krásnych krajín: "Kam ľudská noha neodišla, / Kde v slnečných hájoch žijú obri / A perly sa lesknú v čistej vode." Objavovanie hodnôt ospravedlňuje a zduchovňuje život. Perly sa stali symbolom týchto hodnôt. A symbolom hľadania je cesta. Takto Gumilyov reagoval na duchovnú atmosféru svojej doby, keď bola hlavná definícia novej pozície.

Ako predtým, lyrický hrdina básnika je nevyčerpateľne odvážny. Na ceste: holý útes s drakom - jeho "vzdych" - ohnivé tornádo. Ale dobyvateľ štítov nepozná ústupy: „Lepšie je slepé nič, / než zlaté včera...“ Preto let hrdého orla tak láka. Autorova fantázia akoby dotvárala perspektívu jeho pohybu – „nepoznal rozklad, letel vpred“:

Zomrel, áno! Ale nemohol spadnúť

Vstup do kruhov planetárneho pohybu,

Dole zovreli bezodné ústa,

Ale sily príťažlivosti boli slabé.

Malý cyklus „Kapitáni“, o ktorom sa vyslovilo toľko nespravodlivých úsudkov, sa zrodil z rovnakého úsilia vpred, z rovnakého obdivu k tomuto výkonu:

„Nikto sa netrasie pred búrkou,

Ani jeden neobráti plachty.

Gumilyov si váži činy nezabudnuteľných cestovateľov: Gonzalva a Cooka, Laperousa a de Gamu... Ich mená, poézia veľkých objavov, neochvejná statočnosť každého, „kto sa odváži, kto chce, kto hľadá“ (nie treba tu vidieť príčinu krutosti, predtým sociologicky interpretovanú: „Alebo, keď som na palube objavil nepokoje, / pištoľ vytrhne spoza opaska“?).

V "Pearls" sú presné skutočnosti, povedzme, na obrázku pobrežného života námorníkov ("Kapitáni"). Básnik však odvádza pozornosť od nudnej súčasnosti, hľadá súzvuk s bohatým svetom úspechov a voľne pohybuje pohľadom v priestore a čase. Objavujú sa obrazy rôznych storočí a krajín, najmä tie, ktoré sú uvedené v názvoch básní: „Starý dobyvateľ“, „Barbari“, „Rytier s reťazou“, „Cesta do Číny“. Je to pohyb vpred, ktorý dáva autorovi dôveru vo zvolenú myšlienku cesty. A tiež - forma prejavu.

Cítiť v "Perly" a tragické motívy - neznámi nepriatelia, "monštruózny smútok." Taká je sila neslávneho okolia. Jeho jedy prenikajú do vedomia lyrického hrdinu. „Vždy vzorovaná záhrada duše“ sa mení na visutú záhradu, kde sa tak strašne, tak nízko nakláňa tvár mesiaca, nie slnka.

Skúšky lásky sú naplnené hlbokou horkosťou. Teraz to nie je zrada, čo desí, ako v raných básňach, ale strata „schopnosti lietať“: príznaky „mŕtvej chradnúcej nudy“; "bozky sú zafarbené krvou"; túžba „očarovať záhrady bolestivou vzdialenosťou“; v smrti nájsť „ostrovy dokonalého šťastia“.

Odvážne sa prejavuje skutočne Gumiljov – hľadanie krajiny šťastia aj za hranicou života. Čím tmavšie sú dojmy, tým silnejšia je príťažlivosť svetla. Lyrický hrdina sa usiluje o mimoriadne silné skúšky: "Znova zahorím opojným životom ohňa." Kreativita je tiež istým druhom sebaupálenia: "Tu vlastniť čarovné husle, pozerať sa do očí netvorov / a zomrieť slávnou smrťou, hroznou smrťou huslistu."

V článku „Život poézie“ Gumilev napísal: „Gestom v básni mám na mysli také usporiadanie slov, výber samohlások a spoluhlások, zrýchlenie a spomalenie rytmu, že sa čitateľ básne mimovoľne stáva póza hrdinu zažíva to isté, čo samotný básnik ... » Gumilyov mal takú zručnosť.

Neúnavné hľadanie určilo Gumilevovo aktívne postavenie v literárnom prostredí. Čoskoro sa stal významným prispievateľom do časopisu Apollon, organizoval Workshop básnikov a v roku 1913 spolu so S. Gorodeckým vytvorili skupinu akmeistov.

Najamestickejšia zbierka „Alien Sky“ (1912) bola tiež logickým pokračovaním predchádzajúcich, ale pokračovaním inej ašpirácie, iných plánov.

Na „cudzom nebi“ je opäť cítiť nepokojný duch hľadania. Zbierka obsahovala drobné básne „Márnotratný syn“ a „Objavenie Ameriky“. Zdalo by sa, že boli napísané na skutočne Gumilevovu tému, ale ako sa to zmenilo!

Vedľa Columbusa v „Objavení Ameriky“ stála nemenej významná hrdinka - Múza ďalekých potuliek. Autor je teraz fascinovaný nie veľkosťou činu, ale jeho zmyslom a dušou osudového vyvoleného. Snáď po prvý raz neexistuje harmónia vo vnútornom vzhľade hrdinov-cestovateľov. Porovnajme vnútorný stav Kolumba pred a po jeho ceste: Duchovným okom vidí zázrak.

Celý svet, neznámy prorokom,

Čo leží v priepasti modrej,

Kde sa stretáva západ s východom.

A potom Kolumbus o sebe: Som škrupina, ale bez perál,

Ja som potok, ktorý bol prehradený.

Spadol, teraz už nie je potrebný.

„Ako milenec, na hru druhého

Opúšťa ho Múza ďalekých potuliek.

Analógia s ašpiráciami umelca je bezpodmienečná a smutná. Neexistuje žiadna "perla", minx múza opustila odvážnu. Básnik sa zamýšľa nad účelom hľadania.

Čas mladíckych ilúzií pominul. Áno, a prelom konca 20. storočia – začiatok 10. rokov 20. storočia. bol pre mnohých ťažkým, zlomovým bodom. Cítil to aj Gumilev. Ešte na jar 1909 v súvislosti s knihou kritických článkov I. Annenského povedal: „Svet sa stal väčším ako človek. Dospelý (koľko z nich?) je rád, že bojuje. Je flexibilný, je silný, verí vo svoje právo nájsť si pozemok, kde by mohol žiť. Okrem toho sa snažil o kreativitu. V "Alien Sky" - jasný pokus o stanovenie skutočných hodnôt existencie, požadovanej harmónie.

Gumilyova priťahuje fenomén života. Je prezentovaná nezvyčajným a priestranným spôsobom - "s ironickým úsmevom, kráľ-dieťa na koži leva, zabúdajúc na hračky medzi svojimi bielymi unavenými rukami." Tajomný, zložitý, rozporuplný a lákavý život. Jej podstata však uniká. Básnik odmieta nestále svetlo neznámych „perličiek“ a predsa sa ocitá v zajatí niekdajších predstáv – o spásnom pohybe do vzdialených hraníc: Prechádzame hmlistými rokmi,

Nejasne cítiť vietor ruží,

Veky, priestory, príroda

Získajte späť staroveký Rhodos.

Ale čo zmysel ľudskej existencie? Gumilyov na túto otázku sám nachádza odpoveď v Theophile Gauthierovi. V článku venovanom jemu ruský básnik vyzdvihuje princípy blízke obom: vyhýbať sa „náhodným, konkrétnym, aj vágnym, abstraktným“; poznať „majestátny ideál života v umení a pre umenie“. Neriešiteľné sa ukazuje ako výsada umeleckej praxe. V "Alien Sky" Gumilyov zahŕňa výber Gauthierových básní vo svojom preklade. Medzi nimi sú inšpirované riadky o nehynúcej kráse, ktorú vytvoril človek. Tu je nápad pre veky:

Všetok prach.- Jeden, radujúci sa,

Umenie nezomrie.

Ľudia prežijú.

Takto dozreli myšlienky „akmeizmu“. A v poézii sa vlievali „nesmrteľné črty“ toho, čo videl a zažil. Vrátane Afriky. Zbierka obsahuje "Habešské piesne": "Vojenské", "Päť býkov", "Otrokyňa", "Zanzibarské dievčatá" atď. V nich, na rozdiel od iných básní, je veľa šťavnatých skutočností: každodenných, spoločenských. Výnimka je pochopiteľná. „Piesne“ tvorivo interpretovali folklórnu tvorbu Habešanov. Vo všeobecnosti je cesta od pozorovania života k Gumilevovmu obrazu veľmi náročná.

Umelcova pozornosť k životnému prostrediu bola vždy zvýšená.

Raz povedal: „Básnik musí mať Pľuškinovu ekonomiku. A šnúrka sa bude hodiť. Nič by nemalo vyjsť nazmar. Všetko pre poéziu. Schopnosť udržať čo i len „lano“ je jasne cítiť v „Africkom denníku“, príbehoch, priamej reakcii na udalosti prvej svetovej vojny – „Zápisky kavaleristu“. Ale podľa Gumilyova je „poézia jedna vec a život druhá“. Podobný výrok je aj v umení (z Gauthierových prekladov):

„Vytvorenie krajšieho,

Než odobratý materiál

Nebojácny."

Bol teda v Gumilevových textoch. Konkrétne znaky zmizli, pohľad objal generála, významný. Ale autorove pocity, zrodené zo živých dojmov, získali pružnosť a silu, zrodili smelé asociácie, príťažlivosť k iným výzvam sveta a obraz získal viditeľnú „vecnosť“.

Zbierka básní Quiver (1916) Gumilyovovi dlhé roky neodpustila a obvinila ho zo šovinizmu. Gumiljov mal motívy na víťazný boj s Nemeckom, asketizmus na bojisku, ako aj pre iných spisovateľov tej doby. Vlastenecké cítenie bolo mnohým blízke. Negatívne bolo vnímaných aj množstvo faktov z básnikovho životopisu: dobrovoľný vstup do armády, hrdinstvo prejavené na fronte, túžba zúčastniť sa na akciách Dohody proti rakúsko-nemecko-bulharským jednotkám v gréckom prístave Solún, atď. jambov": "V tichom volaní vojnovej trúby / zrazu som počul pieseň môjho osudu ..." Gumilyov považoval svoju účasť vo vojne za najvyššie poslanie, bojoval, podľa očitých svedkov, so závideniahodnou pokojnou odvahou, bol ocenený dvoma krížmi. Ale napokon, takéto správanie svedčilo nielen o ideologickom postoji, ale aj o morálnom, vlasteneckom postoji. Čo sa týka túžby zmeniť miesto vojenskej činnosti, opäť tu zasiahla sila Múzy ďalekých potuliek.

Gumilyov v Zápiskoch kavaleristu odhalil všetky útrapy vojny, hrôzu smrti, muky domáceho frontu. Napriek tomu to neboli tieto poznatky, ktoré tvorili základ zbierky. Keď Gumilyov videl problémy ľudí, dospel k širokému záveru: „Duch<...>skutočné ako naše telo, len nekonečne silnejšie ako ono.“

Podobné vnútorné postrehy lyrického hrdinu priťahuje aj Quiver. B. Eikhenbaum v ňom bdelo videl „tajomstvo ducha“, hoci to pripisoval len vojenskej dobe. Filozofický a estetický zvuk básní bol, samozrejme, bohatší.

V roku 1912 Gumilyov úprimne povedal o Blokovi: dve sfingy ho „nútia“ spievať a plakať „s ich neriešiteľnými hádankami: Rusko a jeho vlastná duša. "Tajomné Rusko" v "Quiver" tiež vyvoláva bolestivé otázky. Ale básnik, ktorý sa považuje za „nie tragického hrdinu“ – „ironickejší a suchší“, chápe iba svoj postoj k nej:

Oh, Rusko, čarodejnica je drsná,

Svoje si zoberiete všade.

bežať? Ale páčia sa ti nové

Budeš žiť bez teba?

Existuje spojenie medzi Gumilyovovým duchovným hľadaním, zobrazeným v Quiver, a jeho následným správaním v živote?

Zdá sa, že existuje, hoci je zložitý, nepolapiteľný. Smäd po nových, nevšedných zážitkoch ťahá Gumilyova do Solúna, odkiaľ odchádza v máji 1917. Sníva aj o dlhšej ceste – do Afriky. Vysvetliť to všetko len túžbou po exotike sa zdá nemožné. Koniec koncov, nie je náhoda, že Gumilyov cestuje okružnou cestou - cez Fínsko, Švédsko a mnohé krajiny. Je to orientačné a niečo iné. Potom, čo sa nedostal do Solúna, žije pohodlne v Paríži, potom v Londýne, v roku 1918 sa vracia do revolučne chladného a hladného Petrohradu. Vlasť drsnej, kritickej éry bola vnímaná pravdepodobne ako najhlbší zdroj sebapoznania. tvorivý človek. Niet divu, že Gumilev povedal: "Všetci, všetci, napriek dekadencii, symbolizmu, akmeizmu a tak ďalej, sme predovšetkým ruskí básnici." Práve v Rusku vznikla najlepšia zbierka básní Ohnivý stĺp (1921).

Gumilev okamžite neprišiel k textom Ohnivého stĺpu. Významným medzníkom po „Quiver“ boli diela jeho parížskych a londýnskych albumov, ktoré vyšli v „Bonfire“ (1918). Už tu prevládajú autorove úvahy o vlastnom svetonázore. Vychádza z „najmenších“ pozorovaní – stromov, „oranžovo-červenej oblohy“, „medom voňajúcej lúky“, „chorej“ rieky v ľadovom záveji. Vzácna expresivita „krajiny“ poteší. Ale v žiadnom prípade to nie je samotná príroda, čo básnika uchváti. Pred našimi očami sa okamžite odhalí tajomstvo jasného náčrtu. Práve to objasňuje skutočný účel veršov. Je napríklad možné pochybovať o odvahe človeka, ktorý počul jeho volanie do „skromnej“ krajiny: „A staň sa hviezdou, ako si ty, / prebodnutou ohňom!“? Všade hľadá možnosti, ako sa „uhnať za svetom“. Akoby sa bývalý zasnený, romantický hrdina Gumilyov vrátil na stránky novej knihy. Nie, toto je dojem minúty. Zrelé, smutné chápanie existencie a svojho miesta v nej je epicentrom "Bonfire". Teraz je snáď možné vysvetliť, prečo dlhá cesta volala básnika. Báseň „Veľká pamäť“ obsahuje antinómiu: A tu je celý život!

Vírenie, spev,

More, púšte, mestá,

blikajúci odraz

Navždy stratené.

A tu opäť radosť a smútok,

Opäť, ako predtým, ako vždy,

More máva sivou hrivou,

Púšte a mestá stúpajú.

Hrdina chce vrátiť „navždy stratené“ ľudstvu, nepremeškať niečo skutočné a neznáme vo vnútri ľudí. Preto sa nazýva „pochmúrnym tulákom“, ktorý „musí ísť znova, musí vidieť“. Pod týmto znamením sú stretnutia so Švajčiarskom, nórske hory, Severné more, záhrada v Káhire. A na materiálnom základe sa vytvárajú priestranné, zovšeobecňujúce obrazy smutného putovania: putovanie je „ako pozdĺž kanálov vyschnutých riek“, „slepé prechody priestorov a časov“. Aj v cykle ľúbostných textov (D. Gumilev zažil v Paríži nešťastnú lásku k Elene) sa čítajú rovnaké motívy. Milovaný vedie „srdce k výšinám“, „rozptyľuje hviezdy a kvety“. Nikde, ako tu, neznelo pred ženou také sladké potešenie. Ale šťastie - iba vo sne, delírujúce. Ale naozaj - túžba po nedosiahnuteľnom:

Tu stojím pri tvojich dverách,

Iná cesta mi nebola daná.

Aj keď viem, že sa neodvážim

Nikdy nevstupujte do týchto dverí.

Nesmierne hlbšie, mnohostrannejšie a nebojácnejšie, už známe duchovné kolízie sú stelesnené v dielach Ohnivého stĺpa. Každý z nich je perla. Je celkom možné povedať, že básnik svojím slovom vytvoril tento poklad, ktorý dlho hľadal. Takýto úsudok nie je v rozpore so všeobecnou koncepciou zbierky, kde sa kreativite prisudzuje úloha posvätných obradov. Medzi požadovaným a dosiahnutým pre umelca nie je žiadna priepasť.

Básne sa rodia z večných problémov – zmyslu života a šťastia, rozporu duše a tela, ideálu a skutočnosti. Odvolanie im dáva poéziu majestátnej prísnosti, precíznosti zvuku, múdrosti podobenstva, aforistickej presnosti. V zdanlivo bohatej kombinácii týchto vlastností je organicky tkaná ďalšia. Vychádza z teplého, vzrušeného ľudského hlasu. Častejšie – sám autor v neviazanom lyrickom monológu. Niekedy - objektivizovaní, hoci veľmi nezvyčajní, "hrdinovia". Emocionálne zafarbenie zložitého filozofického hľadania z neho robí, hľadanie, súčasť živého sveta, vyvoláva vzrušenú empatiu.

Čítanie Ohnivého stĺpu prebúdza pocit stúpania do mnohých výšok. Nedá sa povedať, ktoré dynamické myšlienkové obraty autora sú v „Pamäť“, „Les“, „Duša a telo“ znepokojivejšie. Už úvodná strofa „Pamäť“ zasiahne našu myšlienku trpkým zovšeobecnením: Len hady zvliekajú kožu.

Aby duša starla a rástla,

Bohužiaľ, nie sme ako hady,

Meníme duše, nie telá.

Čitateľ je potom šokovaný básnikovým priznaním svojej minulosti. No zároveň bolestné pomyslenie na nedokonalosť ľudských osudov. Týchto prvých deväť srdečných štvorverší sa zrazu presunie do akordu, ktorý mení tému: Som ponurý a tvrdohlavý architekt

Chrám, ktorý sa týči v temnote

Žiarlil som na slávu Otca

Ako v nebi, tak aj na zemi.

A z nej - do sna o rozkvete zeme, rodnej krajiny. A tu však ešte nie je koniec. Záverečné riadky, čiastočne opakujúce tie pôvodné, nesú nový smutný význam – pocit časových obmedzení ľudského života. Báseň, ako mnohé ďalšie v zbierke, má symfonický vývoj.

Vzácnu expresívnosť dosahuje Gumilyov spojením nekompatibilných prvkov. Les v rovnomennom lyrickom diele je jedinečne bizarný. Žijú v ňom obri, trpaslíci, levy, objavuje sa „žena s mačacou hlavou“. Toto je „krajina, o ktorej nemôžete snívať ani vo sne“. Avšak tvor s mačacou hlavou dostáva prijímanie obyčajným liekom. Vedľa obrov sa spomínajú rybári a... rovesníci Francúzska. Čo je to - návrat k fantazmagóriám ranej Gumilevovej romantiky? Nie, autor odstránil fantastické: „Možno, že ten les je moja duša...“ Takéto odvážne asociácie sa používajú na stelesnenie zložitých zložitých vnútorných impulzov. V The Baby Elephant sa titulný obrázok spája s niečím ťažko spájateľným - so zážitkom lásky. Objavuje sa v dvoch podobách: uväznená „v tesnej klietke“ a silná ako ten slon, „ktorý kedysi preniesol Hannibala do chvejúceho sa Ríma“. „Stratená električka“ symbolizuje šialený, osudový pohyb „nikam“. A je vybavená desivými detailmi mŕtveho kráľovstva. Navyše s ním úzko súvisia zmyslovo-meniace sa duševné stavy. Takto sa sprostredkúva tragédia ľudskej existencie ako celku a konkrétneho človeka. Gumilev využil právo umelca so závideniahodnou slobodou, a čo je najdôležitejšie, dosiahol magnetickú silu vplyvu.

Básnik akoby neustále posúval úzke hranice básne. Osobitnú úlohu zohrali nečakané konce. Zdá sa, že triptych „Soul and Body“ pokračuje v známej téme „The Quiver“ – len s novou tvorivou energiou. A nakoniec - nepredvídané: všetky ľudské impulzy, vrátane duchovných, sa ukážu ako "slabý odraz" vyššieho vedomia. „Šiesty zmysel“ okamžite zaujme kontrastom medzi skromným pohodlím ľudí a skutočnou krásou, poéziou. Zdá sa, že účinok sa dosiahol. Zrazu v poslednej strofe myšlienka prenikne do iných hraníc:

Takže storočie po storočí, je to skoro, Pane? --

Pod skalpelom prírody a umenia,

Náš duch kričí, telo chradne,

Zrodenie orgánu pre šiesty zmysel.

Lineárne obrazy úžasnou kombináciou najjednoduchších slov-pojmov vedú naše myšlienky aj k vzdialeným horizontom. Nedá sa inak reagovať na také nálezy ako „skalpel prírody a umenia“, „vstupenka do Indie ducha“, „záhrada oslňujúcich planét“, „perzský chorý tyrkys“...

Tajomstiev poetického čarodejníctva v Ohnivom stĺpe je nespočetné množstvo. Vynárajú sa však na tej istej ceste, zložitej vo svojom hlavnom cieli – preniknúť do pôvodu ľudskej prirodzenosti, do želaných perspektív života, do podstaty bytia. Gumilyovov postoj bol ďaleko od optimistického. Osobná osamelosť si vybrala svoju daň, ktorej sa nikdy nedokázal vyhnúť ani ju prekonať. Verejná pozícia sa nenašla. Prelomové obdobia revolučnej doby prehĺbili minulé sklamania v súkromnom živote i v celom svete. Autor „Ohnivého stĺpu“ zachytil bolestivé zážitky na dômyselnom a jednoduchom obrázku „stratenej električky“:

Pretekal ako temná, okrídlená búrka,

Stratil sa v priepasti času...

Zastavte, vodič vozňa,

Teraz zastavte auto.

„Ohnivý stĺp“ predsa vo svojej hĺbke skrýval obdiv k jasným, krásnym citom, voľnému letu krásy, lásky, poézie. Pochmúrne sily sú všade vnímané ako neprijateľná prekážka duchovného vzostupu:

Kde všetka iskra, všetok pohyb,

Spievame všetci - žijeme tam s tebou;

Tu je všetko len náš odraz

Naplnené hnijúcim jazierkom.

Básnik vyjadril nedosiahnuteľný sen, smäd po šťastí, ktorý ešte človek nenarodil. Myšlienky o hraniciach bytia sa odvážne vzďaľujú.

Gumilyov učil a myslím, že aj naučil svojich čitateľov pamätať si a milovať „Všetok ten krutý, sladký život,

Celá pôvodná, podivná krajina ... “.

Videl život aj zem ako bezhraničné, kývajúce na ich vzdialenosti. Zrejme aj preto sa vrátil k svojim africkým dojmom („Stan“, 1921). A bez toho, aby sa dostal do Číny, urobil aranžmán čínskych básnikov (Porcelánový pavilón, 1918).

V "Bonfire" a "Pillar of Fire" našli "dotyky do sveta tajomného", "výpady do sveta nepoznateľného". Pravdepodobne to znamenalo Gumilyovovu príťažlivosť k „jeho nevýslovnej prezývke“ ukrytej v duchovných zákutiach. Ale týmto spôsobom bol s najväčšou pravdepodobnosťou vyjadrený opak obmedzených ľudských síl, symbol bezprecedentných ideálov. Sú podobné obrazom božských hviezd, oblohy, planét. S niektorými „vesmírnymi“ asociáciami vyjadrovali básne zbierok ašpirácie úplne pozemského charakteru. A predsa je sotva možné hovoriť, ako je to teraz dovolené, dokonca aj o neskorej Gumilyovovej tvorbe ako o „realistickej poézii“. Aj tu si zachoval romantickú exkluzivitu, svojráznosť duchovných metamorfóz. Ale práve týmto spôsobom je nám básnikovo slovo nekonečne drahé.

Nikolaj Gumiljov- slávny ruský básnik strieborného veku, prozaik, prekladateľ a literárny kritik. Jeho životopis je plný mnohých smutných udalostí, o ktorých vám práve teraz povieme.

Vo veku 35 rokov bol Gumilyov zastrelený pre podozrenie z účasti na sprisahaní. Za svoj krátky život však stihol napísať mnoho diel, ktoré sa stali klasikou ruskej literatúry.

Upozorňujeme na kľúčové body Nikolaja Gumilyova. .

Biografia Gumilyova

Nikolaj Stepanovič Gumilyov sa narodil 3. apríla 1886 v Kronštadte. Vyrastal v šľachtickej rodine vojenského lekára Stepana Jakovleviča, ktorého manželkou bola Anna Ivanovna.

Detstvo a mladosť

Ako dieťa bol Nikolaj Gumilyov neustále chorý a vo všeobecnosti bol fyzicky slabým dieťaťom. Navyše neznášal hluk a trpel častými záchvatmi migrény.

Napriek tomu, už v ranom veku, Nikolai začal písať poéziu, prejavujúc pozoruhodné schopnosti.

Po promócii v roku 1906 odchádza do. Tam Nikolai začína chodiť na prednášky a stretáva sa s rôznymi spisovateľmi.

Život po strednej škole

Prvou Gumilevovou zbierkou básní je Cesta dobyvateľov. Zaujímavosťou je, že kniha vyšla za peniaze rodičov. A hoci nemala veľký úspech, vo všeobecnosti bola zbierka kritikmi prijatá pozitívne.

Následne medzi Gumilyovom a slávnym symbolistickým básnikom začali dokonca priateľské vzťahy.

Počas pobytu v Paríži Gumilyov začína vydávať časopis Sirius, ktorý bude čoskoro zatvorený. Zaujímavosťou je, že v tomto časopise uverejnila Anna Akhmatova svoje prvé básne (pozri).

zrelé obdobie

V roku 1908 vyšla druhá zbierka diel Nikolaja Gumilyova s ​​názvom „Romantické básne“. Väčšina diel bola venovaná Achmatovej, s ktorou nadviazal blízky vzťah.

Potom, čo Bryusov prečítal nové básne Gumilyova, znova zopakoval, že básnik má veľkú budúcnosť (pozri).

V tom istom roku sa Gumilev rozhodne vrátiť do svojej vlasti. Tam sa zoznámil s ruskými básnikmi a začal pracovať ako kritik v novinách Rech, v ktorých publikoval aj svoje diela.

Na jeseň roku 1908 sa Gumilyov vydal na cestu. Podarí sa mu navštíviť, a. Pre nedostatok peňazí sa Nikolaj musí vrátiť domov.

Výlet do „krajiny faraónov“ naňho urobil veľký dojem. Následne sa stal jedným z najväčších prieskumníkov, ktorý uskutočnil niekoľko vedeckých expedícií na tento kontinent.

V roku 1909 vstúpil Nikolaj Gumilyov na právnickú fakultu Univerzity v Petrohrade. Spolu so svojimi podobne zmýšľajúcimi ľuďmi vytvára časopis Apollo, v ktorom naďalej publikuje poéziu a udržiava jednu z nadpisov.

Koncom toho istého roku odchádza básnik do Habeša, kde strávi niekoľko mesiacov. Svoje dojmy z výletu opíše v diele „Perly“.

Životopis po roku 1911

Nikolaj Gumilyov je zakladateľom školy akmeizmu. Toto literárne hnutie sa postavilo proti symbolizmu.

Predstavitelia akmeizmu presadzovali vecnosť a presnosť slova, vyhýbajúc sa abstraktným pojmom.

Prvou akmeistickou básňou v Gumilyovovej biografii je „Márnotratný syn“. Jeho popularita každým dňom rastie a začína byť považovaný za jedného z najtalentovanejších básnikov.

V roku 1913 Gumilyov opäť odišiel do Afriky, kde strávil pol roka. V súvislosti s vypuknutím prvej svetovej vojny (1914-1918) sa musel vrátiť domov.

Keďže je patriotom svojej krajiny, ide na front. Služba však nebránila Nikolajovi Stepanovičovi pokračovať v písaní.

V roku 1915 vyšli Zápisky kavaleristu a zbierka Tulec.

Po skončení vojny začal Gumilyov pracovať na preklade eposu o Gilgamešovi. Paralelne s tým prekladá básne západných básnikov.

Poslednou zbierkou v Gumilyovovej biografii je Ohnivý stĺp. Túto knihu mnohí považujú za vrchol jeho tvorby.

Kreativita Gumilyov

Vo svojich dielach Gumilyov venoval veľkú pozornosť. V jeho poézii sa objavujú témy lásky, mytológie a. Mnohé z jeho básní boli venované Anne Akhmatovej.

V neskoršom období biografie sa Gumilyov stále viac dotýkal. S čitateľom sa nielen porozprával, ale prinútil ho zamyslieť sa aj nad hlavnými problémami ľudstva.

Osobný život

Prvou manželkou Gumilyova bola Anna Achmatova, s ktorou mali syna Lea. Spolu žili 8 rokov, po ktorých sa rozviedli.

Druhou manželkou básnika bola Anna Engelhard, ktorá mu porodila dievča Elenu. Zaujímavosťou je, že Anna spolu so svojou dcérou zomrela v Leningrade počas blokády.

Potom mal Gumilyov búrlivý románik s Olgou Vysotskou. Následne sa im narodil syn Orestes, ale básnik sa o tom kvôli smrti nikdy nedozvedel.

Smrť

3. augusta 1921 bol Gumilyov zatknutý NKVD a obvinený z protiboľševického sprisahania.

A hoci sa mnohí spisovatelia snažili básnika zachrániť, úrady nerobili žiadne ústupky. osobne sa stretol s tým, že chcel zmeniť rozhodnutie o Gumilyovovi, ale neprinieslo to žiadne výsledky.

V dôsledku toho bol 24. augusta vyhlásený dekrét o poprave básnika, ako aj 56 jeho „spolupáchateľov“.

O dva dni neskôr, 26. augusta 1921, bol vo veku 35 rokov zastrelený Nikolaj Stepanovič Gumiljov.

Rusko tak prišlo o jedného z najtalentovanejších básnikov a vedcov svojej doby.

Pred smrťou napísal Nikolaj Gumilyov na stenu cely tieto riadky: „Pane, odpusť mi moje hriechy, idem na svoju poslednú cestu.

Ak sa vám páčil Gumilyovov životopis, zdieľajte ho na sociálnych sieťach a prihláste sa na odber stránky. U nás je to vždy zaujímavé!

Páčil sa vám príspevok? Stlačte ľubovoľné tlačidlo.

Kreativita vynikajúceho básnika začiatku XX storočia. Nikolaj Stepanovič Gumilyov (1886-1921) je príkladom prekonania estetickej doktríny akmeizmu.

N. S. Gumilyov sa narodil v Kronštadte v rodine námorného lekára 3. (15. apríla) 1886. Detstvo budúceho básnika prešlo v Carskom Sele, kde študoval na gymnáziu Carskoje Selo, ktorého riaditeľom bol I. F. Annensky. Koncom roku 1903 sa zoznámil so školáčkou Anyou Gorenko (budúca Anna Achmatova). V roku 1905 mu v Petrohrade vyšla prvá zbierka básní Cesta dobyvateľov. Asi tri roky strávil v Paríži, kde vydával časopis Sirius a vydal zbierku básní Romantické kvety (1908).

Po návrate do Ruska Gumilyov vstúpil na Petrohradskú univerzitu, aktívne spolupracoval v novinách a časopisoch, založil „Akadémiu veršov“ pre mladých básnikov. V rokoch 1909-1913. podnikol tri cesty do Afriky. V roku 1910 sa oženil s A. A. Gorenko (rozchod s ňou nastal v roku 1913, oficiálny rozvod - v roku 1918). V rokoch 1911-1912. prišlo obdobie organizačnej jednoty a tvorivého rozkvetu akmeizmu. Gumilev v tom čase publikoval svoju najdivokejšiu zbierku básní - "Mimozemskú oblohu" (1912). Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa básnik dobrovoľne prihlásil do pluku Lancers a za účasť v bojoch mu boli udelené dva kríže sv. Juraja.

V roku 1916 vyšla nová zbierka básní Quiver. Gumilyov bol v tom čase v zahraničí ako súčasť expedičného zboru. Tam sa stretol s udalosťami roku 1917 a do Petrohradu sa vrátil až v roku 1918. V posledných troch rokoch života sa aktívne venoval tvorivej, organizačnej a pedagogickej práci, vydával zbierky básní „Vatra“, „Porcelánový pavilón“ , "Stan", "Ohnivý stĺp" .

3. augusta 1921 bol Gumilyov zatknutý pre obvinenie z účasti na kontrarevolučnom sprisahaní a 25. augusta 1921 bol zastrelený.

Gumilyov začal svoju literárnu kariéru počas rozkvetu symbolistickej poézie. Nie je prekvapujúce, že v jeho raných textoch je veľmi citeľná závislosť na symbolike. Je zaujímavé, že budúci akmeista vo svojej tvorbe nenadväzoval na chronologicky najbližšiu generáciu mladých symbolistov, ale riadil sa básnickou praxou starších symbolistov, predovšetkým K. D. Balmonta a V. Ya Bryusova. Od prvého v Gumilyovových raných básňach - dekoratívnosť krajiny a všeobecná túžba po chytľavých vonkajších efektoch, s druhým, začínajúceho básnika spojilo ospravedlnenie za silnú osobnosť, spoliehanie sa na solídne charakterové vlastnosti.

Avšak aj na pozadí Bryusovovho lyrického hrdinstva sa pozícia raného Gumilyova vyznačovala osobitnou energiou. Pre jeho lyrického hrdinu neexistuje priepasť medzi realitou a snom: Gumilyov potvrdzuje prioritu odvážnych snov, slobodnej fantázie. Jeho rané texty sú bez tragických poznámok, ktoré sú tak charakteristické pre poéziu Annenského, Bloka, Andreja Belyho. Okrem toho sa Gumilyov vyznačuje zdržanlivosťou v prejavoch akýchkoľvek emócií: v tom čase hodnotil čisto osobný, konfesionálny tón ako neurasténiu. Lyrický zážitok v jeho poetickom svete je určite objektivizovaný, náladu sprostredkúvajú vizuálne obrazy, usporiadané do harmonickej „malebnej“ kompozície.

Symbolisti vychádzali z myšlienky splynutia rôznych stránok a aspektov života, princíp nepretržitej korešpondencie znamenal nízku hodnotu jednotlivca, oddelenosti. Vo vzťahu ku konkrétnym prejavom reality sa zámerne pestovala optická ďalekozrakosť: „pozemský“ priestor obklopujúci lyrického hrdinu sa stal krátko nakresleným, zámerne rozostreným pozadím, na ktoré sa premietali „kozmické“ intuície. Gumilyov a básnici jeho generácie dôverovali oveľa viac zmyslovému vnímaniu, predovšetkým vizuálnemu. Evolúcia raného Gumilyova je postupným upevňovaním práve tejto štýlovej kvality: využitie vizuálnych vlastností obrazu, rehabilitácia jedinej veci, ktorá je dôležitá nielen ako znak duchovných hnutí alebo metafyzických vhľadov, ale aj (a niekedy na prvom mieste) ako farebná zložka celkovej scenérie.

Začiatkom 10. rokov 20. storočia Gumilyov sa stal zakladateľom nového literárneho hnutia - akmeizmu. Princípy akmeizmu boli do značnej miery výsledkom Gumilyovovho teoretického chápania vlastnej básnickej praxe. Kľúčovými kategóriami v akmeizme boli kategórie autonómie, rovnováhy, konkrétnosti. „Miestom pôsobenia“ lyrických diel akmeistov je pozemský život, zdrojom dejovosti je činnosť samotného človeka. Lyrický hrdina akmeistického obdobia Gumiljovovej tvorby nie je pasívnym kontemplátorom životných tajomstiev, ale organizátorom a objaviteľom pozemskej krásy. Básnik verí v tvorivú silu slova, ktorú si necení nestálosť, ale stálosť sémantických vlastností. A v básňach zbierky „Mimozemské nebo“ (vrchol Gumiľjovovej akmeistickej poetiky) – striedmosť výrazu, verbálna disciplína, vyváženosť cítenia a obrazu, obsahu a formy.

Od bujnej rétoriky a dekoratívnej okázalosti prvých kolekcií Gumilyov postupne prechádza k epigramatickej prísnosti a jasnosti, k rovnováhe lyriky a epickej popisnosti. „Jeho básne sú chudobné na citový a hudobný obsah; zriedka hovorí o intímnych a osobných zážitkoch; ... vyhýba sa textom lásky a textom prírody, príliš individuálnym vyznaniam a príliš ťažkému sebaprehlbovaniu, napísal V.M. Žirmunsky v roku 1916. - Na vyjadrenie nálady vytvára objektívny svet vizuálnych obrazov, napätých a živých, vnáša do svojich básní naratívny prvok a dodáva im poloepický charakter - baladickú formu. Hľadanie obrazov a foriem v ich sile a jase korešpondujúcich s jeho svetonázorom privádza Gumilyova k obrazu exotických krajín, kde vo farebných a farebných víziách nachádza vizuálne, objektívne stelesnenie svojho sna. Gumiljovova múza je „múzou ďalekých potuliek“...

Poetiku neskorých Gumiľjovových textov charakterizuje odklon od formálnych princípov akmeizmu a rast intímnej konfesionálnej lyriky. Jeho básne sú plné úzkosti, eschatologických vízií, pocitov existenciálnej tragédie. Pátos „podmanivosti“ a optimistickej trúfalosti strieda poloha tragického stoicizmu, odvážneho odmietania. Zmyselne vnímané obrazy v jeho básňach premieňajú odvážne metafory a nečakané prirovnania. Básnická skladba je často postavená na nasadení kľúčovej metafory, ktorá sa nakoniec rozvinie do symbolu. Básnik sa teraz neuspokojí s farebnou objektivitou opisov, život vidí oveľa hlbšie ako jeho vonkajšie znaky. Neskoré Gumiľovove texty majú svojim tónom a hlbokým obsahom oveľa bližšie k symbolizmu ako k akmeizmu.

Medzi ostatnými básnikmi strieborného veku Gumilyov vyniká významom evolúcie, ktorá sa odohrala v jeho textoch. Nie je náhoda, že mnohí pamätníci, ktorí naňho zanechali spomienky, a väčšina kritikov a bádateľov Gumiľjovovej poézie, písali predovšetkým o badateľnom kvalitatívnom raste jeho tvorby, o tematickej a štýlovej premene poézie. Paralelne s rozširovaním tematického obsahu sa Gumilevova lyrika postupne prehlbovala a rast formálnej zručnosti básnika bol len vonkajším vyjadrením duchovného rastu jeho lyrického hrdinu. Medzi básňami prvých troch Gumiljovových zbierok a majstrovskými dielami jeho poslednej básnickej knihy je nielen kontinuita (samozrejme citeľná), ale aj kontrast. Niekedy je tento kontrast dokonca absolutizovaný, interpretovaný ako zlom alebo neočakávaná metamorfóza. Takže, podľa Vyach.Vs.Ivanov, Gumilyovov poetický osud „pripomínajúci výbuch hviezdy, pred jej zničením náhle jasne zažiaril ... ..." Ohnivý stĺp "a priamo susedí ... s touto zbierkou básní je nezmerne vyššia ako všetky predchádzajúce.“

Porovnajme prvú báseň cyklu „Kapitáni“, uverejnenú v prvom čísle časopisu „Apollo“ v roku 1909, a „Canzone II“, zahrnutú v poslednej Gumilevovej zbierke „Ohnivý stĺp“.

Báseň „Kapitáni“ sa stala pre čitateľov 10. rokov 20. storočia. akási vizitka básnika. V popredí je v nej obraz kapitánov vytvorený básnikovou fantáziou, malebná projekcia básnikových predstáv o ideáli moderného človeka. Tento muž, blízky lyrickému hrdinovi raného Gumiľova, sa ocitá v romantike potuliek. Láka ho línia vzďaľujúceho sa horizontu a vábivé trblietanie vzdialenej hviezdy – ďaleko od domáceho pohodlia a každodenného života civilizácie. Svet sa mu otvára, akoby prvému človeku, vo svojej pôvodnej sviežosti, sľubujúcej sériu dobrodružstiev, radosti z objavovania a opojnej chuti víťazstiev.

Gumiljovho hrdinu zachváti smäd po geografickej novosti, pre neho „akoby neboli spočítané všetky hviezdy“. Na tento svet neprišiel ako zasnený kontemplátor, ale ako odhodlaný účastník života, ktorý sa odohráva pred jeho očami. Realita sa mu preto javí ako postupné chvíle prenasledovania, boja, premáhania. Je príznačné, že ústredná štvrtá a piata strofa básne predstavuje zovšeobecneného „kapitána“ v momente konfrontácie – najprv s nahnevaným morským živlom („chvejúci sa most“, „útržky peny“) a potom s námorníckym tímom. ("vzbura na palube").

Autor je natoľko uchvátený poetizáciou vôľového impulzu, že si nevšimne, ako sa gramatický plurál („kapitáni vedú“) v rámci jednej zložitej vety mení na jednotné („kto ... poznamená ... si pamätá ... alebo ... slzy” ). V tejto syntaktickej nekonzistencii sa prejavuje prirodzené váhanie medzi „všeobecným“ a „veľkým“ plánom obrazu, ktoré je vlastné ranému Gumilyovovi. Na jednej strane je všeobecné „morské“ pozadie básne vytvárané prelínajúcimi sa konvenčne romantickými kontrastmi („polárny-južný“, „čadič-perla“, „maelstrom-pleted“). Na druhej strane sú detailne prezentované „skvelé“ podstatné detaily („kúsky peny z vysokých topánok nad kolená“, „zlato... z ružovkastých brabantských manžiet“).

Hoci báseň napísal Gumilyov dva roky pred inštitucionalizáciou akmeizmu, už v nej sú badateľné tendencie akmeistickej štýlovej reformy. Ide v prvom rade o prostredie na prebúdzanie sa v čitateľovi plastických, a nie hudobných (ako u symbolistov) myšlienok. Na rozdiel od symbolizmu, presiaknutého „duchom hudby“, sa akmeizmus zameria na to, čo sa týka priestorových umení – maľby, architektúry, sochárstva.

"Kapitáni" je postavený ako poetický opis obrazu. Morské pozadie je na ňom napísané pomocou štandardných techník morského umenia („skaly“, „hurikány“, „kúsky peny“, „hrebene vĺn“). V strede obrazovej kompozície je silák povznesený nad živly a zástup komparzistov-námorníkov, akoby zostúpil zo stránok prózy R. Kiplinga (Gumiľov mal v obľube dielo tohto anglického spisovateľa). Vo vonkajšom vzhľade tejto osoby je však viac doplnkov teatrálnosti, zámerného dandyzmu ako špecifických znakov riskantnej profesie. Nie je v nej ani náznak útrap lodného života, dokonca je vnímaná metonymia „morská soľ“, ktorá je na rovnakej úrovni ako módna „trstina“, veľkolepé „topánky nad kolená“ a ozdobné „šnurky“. ako malebná dekorácia. V básni dekoratívne slúži lexikálna exotika („malstroms“, „feluccas“) aj akustické efekty. Vo zvukovej kompozícii verša sa striedavo valia vlny aliterácií na „z“ („ohyby zelene sa vlnia“), „r“ („na roztrhanej mape ... drzý“), „b“ („objavenie nepokoja“ na palube“) sú hmatateľné.

Jednou zo základných téz akmeistických manifestov bude téza o dôvere v trojrozmerný svet, o umeleckom vývoji rozmanitého a pulzujúceho pozemského sveta. Na pozadí symbolistickej obraznosti vyzerajú Gumilyovove rané básne oveľa konkrétnejšie a šťavnatejšie. Sú postavené podľa zákonov rétorickej jasnosti a kompozičnej vyváženosti (jasnosť a vyváženosť sú ďalším z dôležitých štýlových princípov akmeizmu). Veľká miera objektivity, ktorá je na „Kapitánoch“ badateľná, však sama o sebe nezaručovala básnikov prístup k spoločensko-historickej realite, ba čo viac – zmysluplné prehĺbenie textov.

Menil sa len typ lyriky: intímno-konfesionálnu lyriku vystriedal spôsob nepriameho vyjadrovania, kedy sa básnik vyhýbal otvorenej reflexii, akoby „prekladal“ svoju náladu do reči viditeľných, graficky čistých obrazov. Samotné tieto obrazy boli častejšie spájané s obrazmi iných druhov umenia (divadlo, maliarstvo) a odkazom predchádzajúcich literárnych období ako s historickou realitou predrevolučného desaťročia v Rusku.

Raný Gumiľjov sa jednoznačne snaží o formálnu dokonalosť verša, vyhýba sa neuchopiteľnému, prchavému, ťažko vyjadriteľnému – to všetko podľa jeho bývalého učiteľa Annenského „na tomto svete niet súzvuku ani ozveny“. Takáto zdržanlivosť zohrala spočiatku pozitívnu úlohu: obišiel osud básnikov-epigonov symbolistickej poézie, dokázal nájsť vlastnú tému a postupne rozvíjať svoj vlastný štýl.

Jeho neskoršia tvorba však odhaľuje „tajnú príbuznosť“ s dedičstvom symbolistickej éry – o to pozoruhodnejšie, že „prekonanie symbolizmu“ spočiatku akoby dávalo hlavný zmysel jeho básnickej tvorbe.

Báseň „Canzone II“ zo zbierky „Ohnivý stĺp“ sa nesie v úplne inej tónine ako „Kapitáni“. Namiesto romantického životného potvrdenia je tu intonácia žalostného uistenia, namiesto jasnej exotiky sú tu náznaky „prekliateho vnútrozemia“. Ak sa raný Gumiľjov vykašľal na individuálne vyznania a príliš osobný tón, tak v zbierke Ohnivý stĺp tvoria zmysluplné jadro básní život duše a úzkosti vedomia.

Slovo „canzona“ (v preklade z taliančiny – „pieseň“) v názve sa nepoužíva v poetickom, ale v najvšeobecnejšom zmysle: naznačuje sa lyrická, konfesionálna kvalita básne. Samotný charakter nadpisov neskorého Gumilyova je oveľa rozmanitejší ako predtým: okrem geografickej alebo zoologickej exotiky („Hyena“, „Jaguár“, „Žirafa“, „Jazero Čad“ atď.) a pomenovania hrdinov básne („Don Juan“, „Kapitáni“ atď.) sú čoraz častejšie používané priame alebo metaforické označenia pocitov, emocionálnych stavov, vyšších hodnôt („Pamäť“, „Slovo“, „Duša a telo“, „Šiesty zmysel“ , „Stratená električka“, „Hviezdny horor).

Tento vývoj titulov odráža zmeny v samotnom tematickom repertoári neskorších textov. Hlavným motívom "Canzony" je pocit duálneho sveta, intuícia o inom živote, plnom zmyslu a krásy, na rozdiel od "totosvetského" sveta - sveta "hnijúcej nádrže" a prašných ciest. . Ústrednú opozíciu básne dáva dvojica zámenných prísloviek „tu – tam“. Organizačným princípom „tu“ tieňového sveta je hrubá sila času. Rozširujúc metaforu „zajatia času“ básnik používa reťaz personifikácií: leto mechanicky listuje „stránkami dní“, kyvadlo sa ukazuje ako kat „sprisahaneckých sekúnd“, kríky pri ceste sú posadnuté s túžbou po smrti. Všetko tu nesie pečať repetitívnosti, nezáživnosti, chradnúcej beznádeje. Dokonca aj v slove „prašný“ sa v dôsledku fonetickej podobnosti so slovesom „polonil“ objavujú neočakávané sémantické ozveny: prach zodpovedá zajatiu.

Najvýraznejší obraz „tieňového“ života vzniká nečakaným „zhmotnením“ kategórie času v druhej strofe. Ako komponenty jedného obrazu sa využívajú významovo a štylisticky heterogénne prvky: fyziologicky špecifické „hlavy“ patria k abstraktným „sekundám“, pohyb kyvadla prelieva krv. Zdá sa, že metafora sa snaží „zabudnúť“, že ide o metaforu, a získať nemetaforické telo.

Takéto kombinácie logicky nekompatibilných predmetov a znakov sú charakteristickým znakom surrealistického štýlu. Surrealistický štýl využíva okázale svetlé, no nevysvetliteľné, nelogické kombinácie obrazov, stretáva bežné a úžasné. Ako samostatné literárne hnutie existoval surrealizmus v 20. rokoch 20. storočia. vo Francúzsku. V ruskej literatúre sa po Gumiljovovi objavili prvky surrealizmu v tvorbe básnika ruskej emigrácie B. Poplavského. Rovnaký typ snímok sa nachádza v slávnej „Stratenej električke“.

Vo svete súčasnej reality sú skutočný zázrak a skutočná krása nemožné - to je význam novej neočakávanej kombinácie v tretej strofe "Canzona" ("Jednorožec nepovedie / Biely seraf nás povedie za uzdu" ).

Ako vidíme, ak sa skorší Gumilyovov štýl vyznačoval estetizovanou, dekoratívnou objektivitou, potom vo veršoch poslednej zbierky materiálnosť, textúra určitých detailov slúži úplne neornamentálnym účelom. Namiesto sviatočného spestrenia teraz lyrický hrdina objavuje obmedzenia pozemského života. Pozemská existencia pre neho stratila svoju vnútornú hodnotu.

Je dôležité, aby bol monológ lyrického hrdinu v Canzone adresovaný jeho spriaznenej duši. Navyše, práve intímne spojenie dvoch duší sa ukazuje byť zdrojom hrdinovej metafyzickej intuície. Prísľub „skutočného pokoja“ vidí v „skrytom smútku“ svojej milovanej. Miesto objektívnej konkrétnosti vo finále básne zaujíma „symbolistický“ spôsob vyjadrenia – obrazy-symboly „ohnivej drogy“ a „vietor z ďalekých krajín“, extrémne členité kombinácie „všetko iskrivé, všetok pohyb“ , intonácia podhodnotenia.

Pri všetkej jasnosti obrázkov a premyslenosti kompozície nie je v Canzone II žiadna malebnosť sama o sebe. Výtvarné úlohy tu ustúpili expresívnym: báseň je vnímaná ako „krajina duše“, ako priama lyrická spoveď básnika. Gumiľjova neskorá poézia pozoruhodne potvrdila jednu z téz, ktoré vyslovil v článku „Čítateľ“: „Poézia a náboženstvo sú dve strany tej istej mince. Obe vyžadujú od človeka duchovnú prácu. Nie však v mene praktického cieľa, akým je etika a estetika, ale v mene vyššieho, pre nich neznámeho.“

Pojem „akmeizmus“ a meno N. Gumilyova sú neoddeliteľne spojené. Ako jediný plne stelesňoval ideový program tohto literárneho smeru. Vystúpenie ameistov bolo akýmsi protestom proti „znehodnocovaniu“ slova. "Ruža" prestala byť symbolom Matky Božej, večnej ženskosti, stala sa absolútne pozemskou kvetinou. "Bytie", "večnosť", "Sophia" - tieto slová opustili poetický lexikón.

Tu je popis žirafy z Gumilevovej básne:

Daruje sa mu pôvabná harmónia a blaženosť,

A jeho koža je zdobená magickým vzorom,

Komu sa len mesiac odváži rovnať,

Drvenie a kolísanie na vlahe širokých jazier.

Žirafa sa tu neobjavuje v symbolickej, ale v skutočnej podobe. A emócie, ktoré obraz zvieraťa vyvoláva, sú živé, nie knižné.

Acmeisti vyhrali. Bolo to víťazstvo N. Gumilyova. Tvorca bystrého a originálneho literárneho smeru - akmeizmu - si získal sympatie čitateľov nielen silou umeleckého talentu, originalitou a dokonalosťou básnických zjavení, ale aj fanatickou láskou k cestovaniu a potulkám, ktoré sa stali jeho neoddeliteľnou súčasťou. svojho života a diela. Múza ďalekých potuliek, ktorú spieval v mnohých básňach, sa stala básnikovou sprievodkyňou v nepreniknuteľných džungliach strednej Afriky, v ohnivých pieskoch Sahary, na hornom toku a ústí vysokovodného Nílu, v hl. ponuré hory Habeša a exotické lesy Madagaskaru ... Staroveké mestá Európy, Blízkeho východu, Stredozemného mora ...

A to je celý život! Vírenie, spev,

More, púšte, mestá,

blikajúci odraz

Navždy stratené.

Skutočné dielo poetického umenia, recitované Gumilyovom v článku „Dedičstvo symbolizmu a akmeizmu“, musí byť dokonalé, vybrúsené ako žiletka. Je to dosiahnuteľné? Je možné premeniť teoretické výpočty na realitu poézie? To je dosiahnuteľné, tvrdil Gumilyov, ak sa básnik stane hrdinom, ktorý si vyberie ťažkú ​​a nebezpečnú cestu. Zostávalo to len potvrdiť životom. A on to urobil. Od prírody bojazlivý, fyzicky slabý, nariadil si, aby sa stal silným a rozhodným, vydal sa na dlhé a riskantné cesty, stal sa lovcom levov a nosorožcov, dobrovoľníkom na fronte v imperialistickej vojne a prijal dvoch vojakov Georges za statočnosť a napokon našiel sám vo vyšetrovacej cele petrohradského Gubčeka, aby vyšetrovateľovi vyhlásil o svojom „monarchizme“ namiesto toho, aby sa pokúsil ospravedlniť a zachrániť si život. Zasnený textár vykorenil zo svojho srdca lásku a namyslenosť, zbavil sa smútku a zmätku a v tégliku vášní ukoval silný, zvonivý, ako damašková šabľa, hlas, ktorý ničí ľudský strach a pokoru, dláždi cestu ľudskému hrdosť a odvaha. Hrdinami jeho básní sú objavitelia nových krajín a filibustri, tuláci, stredovekí rytieri, lovci afrických zvierat a nebojácni kapitáni... Skutoční i mýtickí hrdinovia, ktorí žili pred mnohými storočiami a súčasníci, ktorí sa rozhodli dosiahnuť severný pól – tí všetci sa stali asistenti básnika, ktorý sníval o tom, že zo svojich čitateľov urobí hrdinov „silnej, veselej a zlej planéty“.

Učím ich, ako sa nebáť

Nebojte sa a urobte, čo je potrebné.

Treba poznamenať, že už v ranej tvorbe básnika boli načrtnuté hlavné (výhradne "Gumilyov") črty, ktoré sa tak či onak, menili a zlepšovali, prešli všetkými jeho zbierkami a nakoniec vytvorili jedinečný obraz. jeho poetiky. Aké sú tieto vlastnosti? Nepochybne romantický duch väčšiny jeho diel, ktorý určoval výber určitého systému umeleckých prostriedkov: obrazná stavba, kompozícia, dej, poetická reč. Pohŕdanie svetom peňažných záujmov, malomeštiacky blahobyt, duchovná nečinnosť, odmietanie buržoáznej morálky podnietili básnika k tvorbe hrdinov na rozdiel od svojich súčasníkov, hrdinov inšpirovaných odvážnymi myšlienkami, ale v zásade ušľachtilých, zmocnených násilnou vášňou pre zmenu, objav, boj, triumfálne víťazstvo nad vonkajším svetom, aj keby to víťazstvo stálo ich životy.

Ako conquistador v železnej škrupine,

Už som na ceste a veselo si kráčam

Potom odpočíva v radostnej záhrade,

To prikláňanie sa k priepastiam a priepastiam.

Nech príde smrť, volám ktorúkoľvek!

Budem s ňou bojovať až do konca

A možno aj ruku mŕtveho muža

Dostanem modrú ľaliu.

Druhou charakteristickou črtou Gumiľjovovej poézie je kultivovanosť, filigránska forma, rafinovanosť rýmov, harmónia a eufónia zvukových opakovaní, vznešenosť a noblesa básnickej intonácie. „Počnúc Cestou dobyvateľov a končiac Ohnivým stĺpom,“ poznamenal literárny kritik EF Toilerbakh, „básnik kráčal vždy tou istou cestou: k dokonalosti formy, k mágii slova, k despotickému majstrovstvu. veršov.“ V básni „Básnikovi“ Gumilyov vyjadril svoj postoj k básnickej forme a požiadavkám na básnikovo remeslo:

Nech je váš verš flexibilný, ale elastický,

Ako topoľ v zelenej doline,

Ako hruď zeme, kde bol poháňaný pluh,

Ako dievča, ktoré nepoznalo muža.

Dbajte na sebavedomú závažnosť:

Váš verš by sa nemal trepotať ani biť.

Hoci má múza ľahké kroky,

Je to bohyňa, nie tanečnica.

Treťou charakteristickou črtou básnikovho diela je jeho záľuba v exotike, záujem o africký a ázijský kontinent, o mytológiu a folklór kmeňov, ktoré ich obývajú, o pestrú a bujnú vegetáciu a nezvyčajné zvieratá. Svetlý, farebný svet Gumilevových básní nevyvoláva zložité asociácie, no vždy poteší čitateľa svojou originalitou. Výstrely v súboji zabili Puškina a Lermontova, prebodli ich guľkou, srdce Majakovského prestalo bublať, šialená krutosť skrátila život N. Gumilyova ...

Koľko básnikov Rusko predčasne stratilo! Ako ich vzkriesiť? Ako oživiť? Náš dotyk s ich básňami, naša spomienka na ne sa môže stať skutočne živou vodou. Len vtedy rozkvitnú „záhrady duše“ mŕtvych básnikov a prekvapia nás svojou krásou a noblesou.

Záhrady mojej duše sú vždy vzorované,

V nich sú vetry také svieže a tiché,

Majú zlatý piesok a čierny mramor,

Hlboké, priehľadné bazény.

Rastliny v nich, ako sny, sú mimoriadne.

Nechajte sirocco zúriť v púšti

Záhrady mojej duše sú vždy vzorované.