Sergei Shoigu - biografia, fotografia, osobný život ministra obrany Ruskej federácie. Sergei Shoigu, biografia, správy, fotografie Shoigu biografia

Sergei Kuzhugetovič Shoigu (Tuv. Sergey Kuzhuget oglu Shoigu; narodený 21. mája 1955, Čadan, Tuvská autonómna oblasť, RSFSR, ZSSR) je ruský vojenský a štátnik. Minister obrany Ruskej federácie od 6. novembra 2012. Armádny generál (2003). Hrdina Ruskej federácie (1999).

Predseda Štátneho výboru RSFSR a Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof (1991-1994), minister Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof (1994-2012), guvernér Moskovskej oblasti (2012).

Životopis

Sergei Shoigu sa narodil 21. mája 1955 v malom mestečku Čadan v autonómnej oblasti Tuva v rodine redaktora regionálnych novín Kuzhuget Sereeevich Shoigu a špecialistky na chov dobytka Alexandry Yakovlevna Shoigu (rodenej Kudryavtseva).

Neslúžil v armáde.

Vzdelávanie

V rokoch 1962 až 1972 študoval na miestnej škole. V rokoch 1972 až 1977 študoval Sergei Shoigu na Krasnojarskom polytechnickom inštitúte a získal titul v odbore stavebné inžinierstvo.

V roku 1996 obhájil na RANEPA dizertačnú prácu „Organizácia verejnej správy pri prognózovaní mimoriadnych situácií s cieľom znižovania sociálno-ekonomických škôd“ na RANEPA pre stupeň kandidát ekonomických vied.

Vedúci medziregionálneho hnutia „Jednota“ (1999-2001), spolupredseda strany „Jednotné Rusko“ (2001-2002 spolu s Yu. M. Lužkovom a M. Sh. Shaimievom), člen Najvyššej rady hl. "Spojené Rusko". Zakladateľ strany Jednotné Rusko.

Prezident Ruskej geografickej spoločnosti (od roku 2009).

Vedúci ruského ministerstva pre mimoriadne situácie

Od roku 1991 je predsedom Ruského záchranného zboru; Predseda Štátneho výboru RSFSR pre mimoriadne situácie. Od roku 1991 do roku 1994 - prvý predseda nového Štátneho výboru Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov prírodných katastrof.

V roku 1992 bol vymenovaný za zástupcu vedúceho dočasnej správy na území Severného Osetska a Ingušska počas osetsko-ingušského konfliktu. Od roku 1993 do roku 2003 - predseda Národnej komisie Ruskej federácie pre implementáciu Medzinárodnej dekády OSN pre znižovanie prírodných katastrof.

Od roku 1994 do roku 2012 - minister Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof (Zároveň od 10. januára do 7. mája 2000 - podpredseda vlády Ruskej federácie). Ako minister pre mimoriadne situácie viedol mnohé záchranné a humanitárne operácie ruského ministerstva pre mimoriadne situácie. Opakovane ho občania Ruska označili za najobľúbenejšieho ministra, ktorého činnosť schvaľuje väčšina Rusov.

V roku 1996 - kurátor volebnej kampane prezidenta Ruskej federácie v zakladajúcich subjektoch Ruskej federácie.

Od roku 1996 - člen Bezpečnostnej rady Ruskej federácie (od roku 2012 - stály člen Bezpečnostnej rady Ruskej federácie).

V roku 2000 stál na čele strany Jednota, ktorá sa neskôr spolu so stranami Vlasta (Jurij Lužkov) a Celé Rusko (Mintimer Šaimiev) pretransformovala na stranu Jednotné Rusko.

Od 15. októbra 2003 - člen námornej rady pri vláde Ruskej federácie. Od novembra 2009 - prezident Ruskej geografickej spoločnosti. Od októbra 2010 - člen Národného protiteroristického výboru Ruska. Od júla 2011 - člen Medzirezortnej komisie pre boj proti extrémizmu v Ruskej federácii. Do 30. júna 2011 bol predsedom predstavenstva prevádzkovateľa federálnej siete v oblasti plavebných činností NIS GLONASS.

Politická kariéra Sergeja Shoigu

Sergej Šojgu začal svoju kariéru politika v roku 1995, keď vstúpil do združenia Náš domov - Rusko, ktoré viedol Viktor Černomyrdin. V roku 1996 dohliadal na volebnú kampaň pre prezidentské voľby v Ruskej federácii v subjektoch federácie. V roku 2000 sa stal šéfom strany Jednota, ktorá vo voľbách do Dumy prehrala s komunistami, no obišla blok Ju.Lužkova Otčenáš – celé Rusko. Potom sa strany „Jednota“, „OVR“ a „Celé Rusko“ (Mintimer Šaimiev) zjednotili a vytvorili pro-prezidentskú stranu „Jednotné Rusko“.

Vo voľbách do Dumy (2003, 2007 a 2011) na straníckych listinách Jednotného Ruska bolo meno Šojgu vždy v prvej trojke vďaka vysokej sledovanosti politika.

V marci 2012 navrhol Šojgua Jednotné Rusko prezidentovi Ruskej federácie D. Medvedevovi ako kandidáta na gubernátora Moskovskej oblasti. V apríli toho istého roku Moskovská regionálna duma podporila kandidatúru a 11. mája 2012 sa Sergei Shoigu stal guvernérom Moskovskej oblasti. Ale na tomto kresle nevydržal ani rok, lebo. v novembri 2012 bol na odporúčanie prezidenta Ruskej federácie vymenovaný za ministra obrany Ruskej federácie. Jeho predchodca Anatolij Serďukov odstúpil pre svoju účasť v škandále Oboronservis.

rodina

Otec - Kuzhuget Sereevich Shoigu (1921-2010) (narodený Kuzhuget Shoigu Seree oglu: rodové a osobné mená boli omylom zamenené pasažérom) celý život pracoval v straníckych a sovietskych orgánoch, bol tajomníkom regionálneho výboru CPSU v Tuve. a odišiel ako prvý podpredseda Rady ministrov Tuva ASSR. Viedol aj tuvanský štátny archív a šesť rokov pracoval ako redaktor novín Shyn (Pravda) v tuvanskom jazyku, napísal romány Čas a ľudia, Čierne supie pierko (2001), Tannu-Tyva: krajina jazier a modré rieky (2004).

Matka - Alexandra Yakovlevna Shoigu (1924-2011), ctená pracovníčka poľnohospodárstva Republiky Tuva, do roku 1979 - vedúca oddelenia plánovania Ministerstva poľnohospodárstva republiky.

Sestra - Larisa - zástupkyňa Štátnej dumy 5. zvolania a 6. zvolania zo strany Jednotné Rusko.

Manželka - Irina Alexandrovna, prezidentka spoločnosti Expo-EM zaoberajúca sa obchodnou turistikou (medzi hlavných klientov patrí ruské ministerstvo pre mimoriadne situácie).

Dve dcéry:

1. Julia (nar. 1977), kandidátka psychologických vied, od septembra 2008 - riaditeľka Centra núdzovej psychologickej pomoci ruského ministerstva pre mimoriadne situácie (od roku 2002).
2. Ksenia (1991) - študentka Ekonomickej fakulty MGIMO.

Sergej Kuzhugetovič Šojgu (21. máj 1955, Čadan, autonómny okruh Tuva) je ruský štátnik, od 6. novembra 2012 minister obrany Ruskej federácie. Armádny generál (2003). Hrdina Ruskej federácie (1999).

Predseda Štátneho výboru RSFSR a Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof (1991 – 1994), minister Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof (1994 – 2012), guvernér Moskovskej oblasti (2012).

Vedúci medziregionálneho hnutia „Jednota“ (1999-2001), spolupredseda strany „Jednotné Rusko“ (2001-2002 spolu s Yu. M. Lužkovom a M. Sh. Shaimievom), člen Najvyššej rady hl. "Spojené Rusko".

Od roku 1991 viedol Štátny výbor RSFSR a Ruskej federácie pre civilnú obranu, mimoriadne situácie a odstraňovanie následkov prírodných katastrof. Medzi všetkými ruskými postsovietskymi politikmi na ministerskej úrovni je držiteľom absolútneho rekordu vo funkcii: od roku 1991 viedol boj proti mimoriadnym udalostiam vo všetkých štruktúrach ruskej vlády. armádneho generála. Hrdina Ruskej federácie. Tuvinian od narodenia. Člen Najvyššej rady Všeruskej politickej strany „Jednotné Rusko“. Bol spolupredsedom strany Jednotné Rusko (spolu so Šaimievom).

Vzdelávanie

V roku 1977 absolvoval Krasnojarský polytechnický inštitút v odbore stavebné inžinierstvo.

V roku 1996 obhájil dizertačnú prácu „Organizácia verejnej správy pri prognózovaní mimoriadnych situácií s cieľom znižovania sociálno-ekonomických škôd“ pre stupeň kandidát ekonomických vied.

rodina

Otec - Kuzhuget Sereevich Shoigu (1921-2010) (narodený Kuzhuget Shoigu Seree oglu: rodové a osobné mená boli omylom zamenené pasažérom) celý život pracoval v straníckych a sovietskych orgánoch, bol tajomníkom regionálneho výboru CPSU v Tuve. a odišiel ako prvý podpredseda Rady ministrov Tuva ASSR. Viedol aj tuvanský štátny archív a šesť rokov pracoval ako redaktor novín Shyn (Pravda) v tuvanskom jazyku, napísal romány Čas a ľudia, Čierne supie pierko (2001), Tannu-Tyva: krajina jazier a modré rieky (2004).

Matka - Alexandra Yakovlevna Shoigu (1924-2011), ctená pracovníčka poľnohospodárstva Republiky Tuva, do roku 1979 - vedúca oddelenia plánovania Ministerstva poľnohospodárstva republiky.

Sestra - Larisa - zástupkyňa Štátnej dumy 5. zvolania a 6. zvolania zo strany Jednotné Rusko.

Manželka - Irina Alexandrovna, prezidentka spoločnosti Expo-EM zaoberajúca sa obchodnou turistikou (medzi hlavných klientov patrí ruské ministerstvo pre mimoriadne situácie).

Dve dcéry:

1. Julia (nar. 1977), kandidátka psychologických vied, od septembra 2008 - riaditeľka Centra núdzovej psychologickej pomoci ruského ministerstva pre mimoriadne situácie (od roku 2002).
2. Ksenia (1991) - študentka Ekonomickej fakulty MGIMO.
Kariéra
1972-1977 - študent Krasnojarského polytechnického inštitútu
1977-1978 - majster trustu Promkhimstroy, Krasnojarsk
1978-1979 - majster, vedúci sekcie trustu Tuvinstroy, Kyzyl (hlavné mesto Tuvskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky)
1979-1984 - hlavný majster, hlavný inžinier, vedúci stavebného fondu "Achinskalumiystroy", Achinsk
1984-1985 - Zástupca manažéra trustu Sayanalyuminstroy, Sayanogorsk
1985-1986 - manažér trustu Sayantyazhstroy, Abakan
1986-1988 - manažér trustu Abakanvagonstroy, Abakan
1988-1989 - Druhý tajomník ÚV Abakan CPSU, Abakan
1989-1990 - inšpektor Krasnojarského oblastného výboru CPSU, Krasnojarsk
1990-1991 - Podpredseda Štátneho výboru RSFSR pre architektúru a stavebníctvo, Moskva
1991 - predseda Ruského záchranného zboru, Moskva
1991 - predseda Štátneho výboru RSFSR pre mimoriadne situácie, Moskva
1991-1994 - predseda Štátneho výboru Ruskej federácie pre civilnú obranu, mimoriadne situácie a odstraňovanie následkov prírodných katastrof
1992 - vymenovaný za zástupcu vedúceho dočasnej správy na území Severného Osetska a Ingušska počas osetsko-ingušského konfliktu
v noci z 3. na 4. októbra 1993 mu na žiadosť Jegora Gajdara pridelil 1000 guľometov s muníciou z jemu podriadeného systému civilnej obrany.
1993-2003 - predseda Národnej komisie Ruskej federácie pre implementáciu Medzinárodnej dekády OSN pre znižovanie prírodných katastrof
1994-2012 - minister Ruskej federácie pre civilnú obranu, mimoriadne situácie a odstraňovanie následkov živelných pohrôm (Zároveň od 10. januára 2000 do 7. mája 2000 - podpredseda vlády Ruskej federácie.)
1996 - kurátor volebnej kampane prezidenta Ruskej federácie v zakladajúcich subjektoch Ruskej federácie
Od roku 1996 - člen Bezpečnostnej rady Ruskej federácie
V roku 2000 stál na čele strany Jednota, ktorá sa neskôr spolu so stranami Vlasta (Jurij Lužkov) a Celé Rusko (Mintimer Šaimiev) pretransformovala na stranu Jednotné Rusko.
Od roku 2001 - člen námornej rady pod vládou Ruskej federácie
Od novembra 2009 - prezident Ruskej geografickej spoločnosti.
Do 30. júna 2011 bol predsedom predstavenstva prevádzkovateľa federálnej siete v oblasti plavebných činností NIS GLONASS.
Dňa 4. apríla 2012 ho Jednotné Rusko navrhlo na post gubernátora Moskovskej oblasti.
Šojguovu kandidatúru na post guvernéra Moskovskej oblasti 5. apríla 2012 jednomyseľne podporila Moskovská oblastná duma.
11. mája 2012 bol Šojgu inaugurovaný a oficiálne sa stal guvernérom Moskovskej oblasti.
Dňa 6. novembra 2012 bol vymenovaný za ministra obrany Ruskej federácie namiesto odvolaného Anatolija Serďukova. Podľa tlačovej tajomníčky premiérky Natalyi Timakovej odporučil Šojgu na vymenovanie za ministra obrany Dmitrij Medvedev.

Ocenenia a tituly

poručík v zálohe (1977)

Najvyššie vojenské hodnosti

Generálmajor (26. apríla 1993)
Generálporučík (5. máj 1995)
Generálplukovník (8. decembra 1998)
Armádny generál (7. mája 2003)

Prémiové a pomenované zbrane

9 mm pištoľ Yarygin

Štátne ceny Ruska

Hrdina Ruskej federácie - za odvahu a hrdinstvo preukázané pri výkone vojenskej povinnosti v extrémnych situáciách (20. september 1999)
Rad "Za zásluhy o vlasť" II stupňa (28.12.2010) - za zásluhy o štát a dlhoročnú svedomitú prácu.
Rad "Za zásluhy o vlasť" III. stupňa (21.5.2005) - za veľký prínos k posilneniu civilnej obrany a zásluhy pri predchádzaní a odstraňovaní následkov živelných pohrôm
Čestný rád (2009) - za zásluhy o štát a veľký prínos k zlepšeniu bezpečnostného systému Ruskej federácie v oblasti civilnej obrany, ochrany obyvateľstva a území pred mimoriadnymi udalosťami
Objednávka „Za osobnú odvahu“ (február 1994)
Medaila „Obranca slobodného Ruska“ (marec 1993)
Medaila „Na pamiatku 850. výročia Moskvy“
Medaila „Na pamiatku 300. výročia Petrohradu“ (2003)
Čestný titul „Čestný záchranár Ruskej federácie“ (18. 5. 2000) – za zásluhy pri predchádzaní a odstraňovaní následkov nehôd, katastrof a živelných pohrôm
Medaila „Na pamiatku 1000. výročia Kazane“ (august 2005)

Povzbudenie prezidenta a vlády Ruska

Vďačnosť prezidenta Ruskej federácie (1993)
Poďakovanie prezidenta Ruskej federácie (17. júla 1996) - za aktívnu účasť na organizácii a vedení volebnej kampane prezidenta Ruskej federácie v roku 1996
Poďakovanie prezidenta Ruskej federácie (22.2.1999) - za veľký prínos k posilneniu obranyschopnosti krajiny a v súvislosti s Dňom obrancov vlasti
Poďakovanie prezidenta Ruskej federácie (30. 7. 1999) - za aktívnu účasť na realizácii plánu politického urovnania konfliktu medzi Zväzovou republikou Juhoslávia a NATO a poskytovanie humanitárnej pomoci obyvateľom č. Zväzová republika Juhoslávia
Čestný diplom vlády Ruska (16. apríla 2000) - za služby štátu a dlhoročnú bezchybnú prácu
Vďačnosť vlády Ruska (21. mája 2005) – za zásluhy o zlepšenie civilnej obrany a osobný prínos pri ochrane obyvateľstva pred následkami prírodných katastrof, katastrof a poskytovanie pomoci obetiam[
Nominálne bojové ručné zbrane s krátkou hlavňou - 9 mm pištoľ PYa (6P35) s 36 nábojmi (29. decembra 2008) - za služby štátu

Ocenenia subjektov Ruskej federácie

Rad za zásluhy o územie Altaj, 1. trieda (Územie Altaj, 2011) - za poskytovanie praktickej pomoci pri prevencii a odstraňovaní prírodných katastrof[
Rád za zásluhy (Ingušsko, 2007)
Medaila "Čestný odznak" (Republika Severné Osetsko - Alania, 2005)
Medaila „Za zásluhy o územie Stavropol“ (január 2003)
Čestný občan regiónu Kemerovo (2005)
Odznak „Za zásluhy o Moskovský región“ (24. decembra 2007)

Rezortné ocenenia

Tri medaily „Za posilnenie bojového spoločenstva“ (ministerstvo obrany Ruska)
Medaila „Za usilovnosť pri plnení úloh technickej podpory“ (Ministerstvo obrany Ruska)
Medaila „200 rokov ministerstva obrany“ (ministerstvo obrany Ruska)
Medaila „200 rokov Ministerstva vnútra Ruska“ (MVD Ruska)
Čestný odznak Ústrednej volebnej komisie Ruskej federácie „Za zásluhy pri organizovaní volieb“ (9. apríla 2008) – za aktívnu pomoc a významnú pomoc pri organizovaní a vedení volebných kampaní v Ruskej federácii

Zahraničné ocenenia

Rád "Danaker" (Kirgizsko, 21. máj 2002) - za veľký prínos k upevňovaniu priateľstva a spolupráce medzi Ruskou federáciou a Kirgizskou republikou
Medaila „Dank“ (Kirgizsko, 22. januára 1997) – za prínos k rozvoju a posilneniu spolupráce medzi Kirgizskou republikou a Ruskou federáciou a v súvislosti s 5. výročím vzniku Spoločenstva nezávislých štátov[

cirkevné ocenenia

Rád sv. Sávu 1. triedy (Srbská pravoslávna cirkev, 2003)

Verejné ocenenia

Laureát Ceny sv. Ondreja I. za rok 1997 - za brilantné riešenie v čo najkratšom čase úlohy sformovania celoruskej „pomocnej a záchrannej“ služby, ktorá sa stala symbolom spoľahlivosti a nádeje pre milióny ľudí z ľudí
Laureát ceny Vladimíra Vysockého „VLASTNÁ TRAŤ“ v roku 1998 – za hľadanie originálnych riešení, aktivitu tvorivého nasadenia a vysokú profesionálnu úroveň
Laureát Národnej verejnej ceny pomenovanej po Petrovi Veľkom v roku 1999 - za efektívne riadenie a rozvoj národného systému civilnej bezpečnosti Ruska
Akademik Akadémie problémov kvality Ruskej federácie, Medzinárodnej akadémie vied o environmentálnej bezpečnosti, ako aj Ruskej a Medzinárodnej inžinierskej akadémie
Od 11. mája 2012 guvernér Moskovskej oblasti.

Zaujímavosti

Príjmy ministra v roku 2006 dosiahli 1,74 milióna rubľov.
Stredoveká pevnosť Por-Bazhyn v Tuve sa vďaka úsiliu Sergeja Shoigu stala pamätníkom federálneho významu.
Je hráčom HC „CSKA“ na unikátnom projekte „CSKA – Spartak. Konfrontácia“, ktorej sa zúčastňujú hokejoví veteráni, známi politici a mladí hokejisti škôl CSKA a Spartaka.
Je prezidentom Medzinárodnej športovej federácie hasičov a záchranárov.
V apríli 2012 vyjadril názor na vhodnosť presunu hlavného mesta Ruska na Sibír.
14. októbra 2010 bolo oznámené, že Federálna protimonopolná služba zakázala umiestniť meno šéfa ministerstva pre mimoriadne situácie Sergeja Šojgu na vodné filtre Viktora Petrika. Špeciálne vytvorená komisia protimonopolnej služby uznala, že výrobcovia vodných filtrov OJSC Heracles a LLC Holding Golden Formula sa dopustili nekalej súťaže, keď na propagáciu svojich produktov použili meno Shoigu. Zistilo sa, že ministerstvo pre mimoriadne situácie a Shoigu nedali podnikateľom povolenie na takúto reklamu. FAS tiež udelil pokutu spoločnosti Golden Formula vo výške 200 tisíc rubľov za použitie názvu filtra „ZF Ministerstvo pre mimoriadne situácie (SHOYGU)“

V literatúre

V knihe Dmitrija Glukhovského „Twilight“ sa objavuje pod názvom „Sergei Kochubeevich Shaibu“, „vedúci ministerstva pre mimoriadne situácie“.

V románe Andrey Maksimushkin "Biela pomsta" sa objavuje pod menom Sergei Kozhutdinovič Boigu.

Minister obrany Ruskej federácie

Minister obrany Ruskej federácie

Minister obrany Ruskej federácie. Predtým pôsobil ako guvernér Moskovskej oblasti (od mája do novembra 2012), minister Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof (od roku 1994 do roku 2012). armádneho generála. Člen Bezpečnostnej rady Ruskej federácie, spolupredseda strany Jednotné Rusko, prezident Ruskej geografickej spoločnosti. Hrdina Ruska. Pod jeho vedením sa Ruský záchranný zbor, založený v roku 1991, zmenil z hnutia nadšencov na silnú civilnú polovojenskú štruktúru v postavení ministerstva.

Sergej Kuzhugetovič Šojgu sa narodil 21. mája 1955 v meste Čadan v autonómnej oblasti Tuva (od roku 1961 - Tuvská autonómna sovietska socialistická republika) v rodine dedičných kočovných pastierov. Otec Kuzhuget Sergejevič Shoigu, narodený ako Shoigu Kuzhuget – rodové a osobné mená boli vymenené z rozmaru pasového úradníka, celý život pracoval v straníckych a sovietskych orgánoch a odišiel do dôchodku ako prvý námestník Rady ministrov Tuva ASSR.

Shoigu Jr. študoval priemerne, bol solídnym študentom C. Bol známy ako chuligán (dokonca dostal prezývku Shaitan), no vďaka vysokému postaveniu svojho otca mu ušli všetky žarty.

V roku 1967 poslali rodičia Shoigu na leto na archeologickú expedíciu Tuva, ktorá sa konala pod záštitou Leningradskej pobočky Akadémie vied ZSSR. V dôsledku toho pracoval s archeológmi v záplavovej zóne vodnej elektrárne Sayano-Shushenskaya počas všetkých letných prázdnin od piateho ročníka až po promóciu.

V roku 1972 po skončení školy odišiel študovať na Krasnojarský polytechnický inštitút. V tom istom roku sa stretol s Irinou Antipinou, dcérou Alexandra Antipina, manažéra stavebného fondu v Krasnojarsku. Shoigu a Antipina študovali v rovnakej skupine na Stavebnej fakulte. Zosobášili sa v roku 1977.

Po ukončení strednej školy pracoval Shoigu v sibírskych stavebných trustoch, pričom za 11 rokov prešiel z majstra na správcu trustu.

Svokor predstavil Šojgu prvému tajomníkovi straníckeho výboru mesta Achinsk Olegovi Semenovičovi Sheninovi. Je to Shenin Shoigu, kto vďačí za svoju propagáciu po straníckej línii. Takže v roku 1988 sa vďaka Sheninovi Shoigu stal druhým tajomníkom Abakanského mestského výboru CPSU av roku 1989 inšpektorom Krasnojarského regionálneho výboru CPSU, kde zároveň jeho budúci spolupracovník a stály zástupca Jurij Leonidovič Vorobyov pracoval.

V roku 1990 odišiel Šojgu do Moskvy, spoliehajúc sa na pomoc Šenina, v tom čase ľudového zástupcu ZSSR. Šojgu chcel vo formujúcej sa vláde Ivana Silajeva stáť na čele Výboru pre odstraňovanie následkov černobyľskej havárie, no poslanci Najvyššieho sovietu hlasovali proti. Ale o niečo neskôr dostal Shoigu post podpredsedu Štátneho výboru RSFSR pre architektúru a výstavbu.

Na jar roku 1991 viedol Šojgu Ruský záchranný zbor, organizáciu vytvorenú v decembri 1990 združujúcu dobrovoľné záchranné tímy vytvorené horolezcami po ničivých zemetraseniach v Leninakane a Spitaku. Prezident RSFSR ponúkol tejto organizácii štátny štatút a finančnú pomoc výmenou za slobodné a demokratické voľby vedenia. V týchto voľbách vyhral Šojgu, ktorý získal skutočnú alebo fiktívnu podporu pre Jeľcina.

17. apríla 1991 bol dekrétom Rady ministrov RSFSR Šojgu schválený ako vedúci záchranného zboru. V júli bola RKS premenovaná na Štátny výbor RSFSR pre mimoriadne situácie, pričom za jeho predsedu bol vymenovaný Šojgu.

Nová organizácia nemala žiadne priestory, žiadny personál, žiadny jasný akčný plán. Vytvorenie prvého záchranného tímu trvalo niekoľko mesiacov.

V auguste 1991 Šojgu aktívne podporoval Jeľcina, za čo mu bola následne udelená medaila Obranca slobodného Ruska. Tu sa cesty Shoigu a Olega Shenina, ktorí podporovali Štátny výbor pre mimoriadne situácie, rozišli. Počas prevratu obsadili Šojguovi záchranári budovu Doguzhievovej komisie (Štátna komisia pre mimoriadne situácie, vytvorená po zemetrasení v Arménsku). Neskôr prevzali komunikačné systémy komisie, infraštruktúru a strategické zásoby, ktoré sa vytvárali po celej krajine pre prípad núdze.

Prvou záchrannou akciou Výboru pre mimoriadne situácie v septembri 1991 bol incident v ropnej rafinérii Ufa, kde hrozil pád 700-tonového úlomku potrubia. Účinok takéhoto pádu by bol ekvivalentný zemetraseniu s magnitúdou 9. Usmerneným výbuchom záchranári zlikvidovali nebezpečenstvo a samotná operácia bola zapísaná do Guinessovej knihy rekordov.

Na jeseň sa Shoiguovi podarilo previesť pod svoju kontrolu sily civilnej obrany so všetkými zbraňami, infraštruktúrou a personálom asi 20 000 ľudí. Pozdvihol tak postavenie svojho oddelenia, ktoré už bolo osobne podriadené Jeľcinovi. Samotný útvar bol v novembri 1991 premenovaný na Štátny výbor pre civilnú obranu, mimoriadne situácie a odstraňovanie následkov živelných pohrôm pod vedením prezidenta RSFSR.

Šojgu sa podieľal na urovnaní niekoľkých ozbrojených konfliktov, ktoré vypukli na Kaukaze začiatkom 90. rokov: v Severnom a Južnom Osetsku, Abcházsku, Ingušsku.

V roku 1993, počas konfrontácie s Najvyšším sovietom, sa Jeľcin opäť spoliehal na šéfa záchranárov: v noci 4. októbra dostalo Shoiguovo oddelenie na žiadosť Jegora Gajdara povolenie na vydávanie zbraní zamestnancom.

V tom istom roku začal Shoigu robiť kariéru v „strane moci“ a vstúpil do predbežného zoznamu „Ruská voľba“. Nikdy sa nedostal do konečného zoznamu.

Dňa 31. januára 1994 bol dekrétom prezidenta Ruska Šojgu predstavený Bezpečnostnej rade Ruskej federácie. Šojgu sa ako člen Bezpečnostnej rady podieľal na rozhodnutí začať vojnu v Čečensku v roku 1994, no o jeho postoji k tejto otázke nie je známe takmer nič.

Vo februári 1994 boli jeho zásluhy označené novým ocenením - Rádom "Za osobnú odvahu". Potom odbor záchranárov opäť zvýšil svoj štatút: výbor sa zmenil na ministerstvo. 20. novembra 1994 sa Šojgu stal ministrom Ruskej federácie pre civilnú obranu, núdzové situácie a odstraňovanie následkov katastrof.

Po reorganizácii podal Šojgu vláde Ruskej federácie žiadosť, v ktorej navrhol zaviesť generálne funkcie na ministerstve: 9 generálplukovníkov, 33 generálporučíkov, 76 generálmajorov a 4 kontraadmiráli, pričom hodnosť armádneho generála by minister. Jurij Baturin (šéf Komisie pre najvyššie vojenské pozície, najvyššie vojenské hodnosti a najvyššie špeciálne hodnosti Rady pre personálnu politiku za prezidenta Ruskej federácie), do ktorého kompetencie táto otázka patrila, návrh zvážil a opravil - Šojgu dostal hodnosť generálmajora. A už 5. mája 1995 mu dekrétom prezidenta Ruska bola udelená hodnosť generálporučíka.

Šojgu aktívne podporoval Jeľcinov tím počas predvolebnej kampane v rokoch 1995-1996. V roku 1995 pomáhal Černomyrdinovi organizovať hnutie Náš domov je Rusko, čím sa pripojil k organizačnému výboru hnutia. Neskôr bol Šojgu členom politickej rady a pôsobil ako predseda komisie rady pre boj proti kriminalite a právnu politiku.

17. júla 1996 sa mu dostalo Jeľcinovej vďaky ako aktívneho účastníka „organizácie a vedenia prezidentskej volebnej kampane“, kurátora volebnej kampane v konštitučných celkoch Ruskej federácie.

20. septembra 1999 bol Šojgu ocenený titulom Hrdina Ruska „za odvahu a hrdinstvo preukázané pri plnení vojenskej povinnosti v extrémnych situáciách“.

Vo volebných kampaniach v rokoch 1999-2000 hral Shoigu jednu z prvých úloh. V roku 1999 sa stal šéfom novovzniknutého Medziregionálneho hnutia „Jednota“. Novinári nazvali toto nové združenie Shokagur (začiatočnými písmenami názvov prvých troch). Sergejovi Šojgu, Alexandrovi Karelinovi a Alexandrovi Gurovovi sa podarilo získať podporu voličov a získali 23,32 percenta hlasov, pričom prehrali iba s Komunistickou stranou Ruskej federácie. Úspech tohto hnutia v mnohom uľahčil Putinovi, ktorý v prezidentských voľbách získal Šojguovu bezvýhradnú podporu. V roku 2000, od 10. januára do 7. mája, v najdôležitejšom predvolebnom období, pôsobil Šojgu nielen ako šéf ministerstva pre mimoriadne situácie, ale aj ako podpredseda vlády Ruskej federácie. Presne tri roky po Putinovej inaugurácii, 7. mája 2003, bola Šojguovi udelená ďalšia vojenská hodnosť – hodnosť armádneho generála.

Po voľbách sa Šojgu naďalej zapájal do budovania strany, priťahoval slávnych športovcov, predstaviteľov vedy a umenia do radov Jednoty a vytvoril mládežnícku divíziu svojho hnutia - Jednotu mládeže.

1. decembra 2001 sa Šojgu stal spolupredsedom strany Jednotné Rusko, ktorá vznikla z bývalých konkurentov vo voľbách do Štátnej dumy v roku 1999 (medziregionálne hnutie Jednota a spoločensko-politická organizácia Vlasť – celé Rusko). Šojgu stratil post lídra Jednotného Ruska Borisa Gryzlova.

V roku 2002 bolo ministerstvo pre mimoriadne situácie nakoniec rozšírené o pohltenie štátnej hasičskej služby. Takže Shoigu zjednotil hlavné záchranné služby krajiny pod jeho vedením.

Počas volieb poslancov do Štátnej dumy v roku 2003 bol Šojgu druhý na zozname Jednotného Ruska. Dokonca bol nútený odísť na dovolenku a v predvolebnom období formálne nezvládol činnosť ministerstva pre mimoriadne situácie. Počas predvolebnej kampane Šojgu navrhol odobrať občianstvo Rusom, ktorí sa trikrát bez vážneho dôvodu nezúčastnili volieb. Na prvom mieste sa umiestnilo „Jednotné Rusko“, ktoré získalo 37,57 percenta hlasov.

Dňa 12. septembra 2007 sa Šojgu stal úradujúcim šéfom Ministerstva pre mimoriadne situácie Ruskej federácie vďaka tomu, že premiér Michail Fradkov požiadal prezidenta Putina, aby v plnej sile odstúpil zo svojho kabinetu. Premiér svoju požiadavku zdôvodnil túžbou dať prezidentovi slobodu v personálnom rozhodovaní v predvečer parlamentných a prezidentských volieb. Putin demisiu prijal a požiadal premiéra a ostatných ministrov, aby si dočasne plnili svoje povinnosti.

Na miesto Fradkova prezident nominoval šéfa Federálnej služby finančného monitorovania Viktora Zubkova, ktorého vymenovanie schválila Štátna duma 14. septembra. 24. septembra sa dozvedeli o nových menovaniach vo vláde. Šojgu zostal na svojom bývalom ministerskom poste,,.

Očakávalo sa, že Šojgu bude zaradený na federálny zoznam „Spojeného Ruska“ vo voľbách do Štátnej dumy na piatom zvolaní, ktoré je naplánované na december 2007. Prezident Putin však 1. októbra 2007 na straníckom kongrese súhlasil s vedením zoznamu, po ktorom sa rozhodlo, že stranícku trojku nevytvorí. Shoigu bol na čele zoznamu „Spojeného Ruska“ na území Stavropol, kde sa v roku 2002 zaoberal odstraňovaním následkov povodní. Okrem toho jeho sestra Larisa Shoigu, ktorá sa stala druhou kandidátkou strany v Republike Tyva, vstúpila na volebnú listinu Spojeného Ruska.

Vo voľbách, ktoré sa konali 2. decembra 2007, Jednotné Rusko získalo 64,3 percenta hlasov ruských voličov. Šojgu podľa očakávania odmietol mandát poslanca v prospech iných kandidátov a jeho sestra Larisa sa stala poslankyňou Štátnej dumy Ruskej federácie.

V marci 2008 vyhral prezidentské voľby prvý podpredseda vlády Ruska Dmitrij Medvedev (jeho kandidatúru nominovalo v decembri 2007 viacero politických strán v krajine vrátane Jednotného Ruska a podporil ju prezident Putin),,. 7. mája 2008 sa Medvedev ujal úradu prezidenta Ruska. V súlade s ústavou krajiny v ten istý deň vláda podala demisiu, po ktorej nový prezident krajiny podpísal dekrét „O vzdaní sa právomocí vládou Ruskej federácie“, v ktorom nariadil členom kabinetu vrátane Šojgu, pokračovať v činnosti až do vytvorenia novej vlády Ruska. Medvedev zároveň navrhol Štátnej dume, aby Putina schválili za predsedu vlády Ruskej federácie. 8. mája 2008 na zasadnutí Štátnej dumy Putina schválili za premiéra.

12. mája 2008 Putin vymenoval do ruskej vlády. Šojgu sa opäť stal šéfom ministerstva pre mimoriadne situácie.

Začiatkom augusta 2008 sa odohrali udalosti, ktoré boli neskôr v médiách označované ako „päťdňová vojna“. Vstup gruzínskych jednotiek na územie neuznanej Republiky Južné Osetsko a ostreľovanie jej hlavného mesta - mesta Cchinvali 8. augusta 2008 Rusko považovalo za akt agresie proti mierovým silám a civilnému obyvateľstvu republiky. V ten istý deň prezident Medvedev poveril premiéra Putina, Šojgu a ministra vnútra Rašída Nurgalijeva, aby zorganizovali poskytovanie humanitárnej pomoci obetiam a na druhý deň ruský líder oznámil začiatok operácie „na presadenie mieru“ v r. zóna gruzínsko-južného Osetského konfliktu.“ 11. augusta vyšlo najavo, že v prvej fáze Rusko vyčlení asi 10 miliárd rubľov na obnovu infraštruktúry v Južnom Osetsku a 500 miliónov rubľov na pomoc obetiam humanitárnej katastrofy v r. Južné Osetsko.

Plán urovnania konfliktu podpísali znepriatelené strany v tom istom mesiaci. Po skončení nepriateľských akcií ruské ministerstvo pre mimoriadne situácie a ruskí energetici začali s obnovou komunikácií a zásobovania energiou v Južnom Osetsku, predovšetkým v Cchinvali, kde bolo podľa predstaviteľov republiky zničených „90 percent energetického hospodárstva“. Šojgu vyjadril názor, že obnova hlavného mesta Južného Osetska bude trvať minimálne dva roky a mnohé budovy by bolo potrebné „prestavať“.

17. augusta 2009 došlo v jadrovej elektrárni Sayano-Shushenskaya k nehode, v dôsledku ktorej zomrelo 75 ľudí. Šojgu na mieste nešťastia koordinoval práce na odstraňovaní jeho následkov, v deň nešťastia minister povedal, že obnovenie stanice potrvá roky.

V novembri 2009 bol Šojgu zvolený za prezidenta Ruskej geografickej spoločnosti (RGS), pričom na tomto poste nahradil admirála Anatolija Komaritsyna, ktorý odstúpil v októbri. Hneď na druhý deň viedol Správnu radu Spoločnosti premiér Putin, ktorý tiež oznámil, že vláda pridelí Ruskej geografickej spoločnosti granty vo výške 50 miliónov rubľov. Tieto peniaze môže spoločnosť podľa Šojgu minúť na natáčanie populárno-vedeckých filmov a tvorbu školských učebníc zemepisu. Oznámil tiež zámer Ruskej geografickej spoločnosti získať vlastný televízny kanál a vytvoriť populárno-vedecký časopis,,,.

Šojgu viedol záchrannú operáciu v bani Raspadskaja v Kuzbase, kde 9. mája 2010 došlo k dvom výbuchom, v dôsledku ktorých zomrelo asi 90 ľudí.

Od júla do augusta 2010 pre abnormálne horúce a suché počasie vypukli požiare v lesoch a rašeliniskách vo viacerých častiach Ruska. V dôsledku katastrofy zomrelo viac ako 50 ľudí, tisíce zostali bez domova, zhorelo viac ako milión hektárov lesa. Vo viacerých mestách vrátane Moskvy vznikla nepriaznivá ekologická situácia v dôsledku smogu z požiarov. Väčšina ohnísk bola uhasená až v druhej polovici augusta, keď horúčavy ustúpili,,. Podľa Šojgu, ktorý na hasenie požiarov dohliadal, škody z nich dosiahli asi 12 miliárd rubľov vrátane nákladov na obnovu domov obetiam požiaru, nezávislí experti však uviedli, že celková výška škôd môže byť asi 450 miliárd rubľov. rubľov. V tlači boli Shoigu a ministerstvo pre mimoriadne situácie kritizované za ich slabé vybavenie špeciálnym vybavením a nepripravenosť na takéto rozsiahle prírodné katastrofy. Niektoré zdroje tvrdili, že požiare lesa a rašeliny nenapraviteľne poškodili popularitu ministra pre mimoriadne situácie. Sám Šojgu uviedol, že ministerstvo pre mimoriadne situácie podľa lesného zákona nezodpovedá za hasenie alebo predchádzanie požiarom, keďže tento útvar nie je v zákone spomenutý, čím sa časť viny kladie na Rosleskhoz, ktorý nedávno informoval jeho rezort, že situácia s požiarmi sa vymkla spod kontroly, . Minister tiež požiadal o vyčlenenie peňazí na nákup doplnkovej techniky na hasenie požiarov vrátane hasičských lietadiel Il-76, Be-200ChS.

V septembri 2011 bol Šojgu zaradený do zoznamu kandidátov Jednotného Ruska vo voľbách do Štátnej dumy šiesteho zvolania ako prvé číslo v regionálnej skupine Krasnojarského územia. Po voľbách, ktoré sa konali v decembri 2011, Shoigu odmietol poslanecký mandát. Jeho sestra Larisa Shoigu si zároveň udržala kreslo zástupcu Tuvy v dolnej komore parlamentu.

Tlač napísala, že počas pôsobenia vo vláde sa Šojgu prejavil ako mimoriadne opatrný a ústretový politik. Svoj rezort dôrazne dištancoval od politiky, právo na politickú činnosť ponechal len sebe. Médiá vytvorili obraz vedúceho ministerstva pre mimoriadne situácie ako hlavného záchrancu Ruska: neustále je prítomný v správach venovaných veľkým katastrofám spôsobeným človekom a prírodným katastrofám, robí vyhlásenia, niekedy dokonca namiesto iných úradníkov. Napísali, že Shoigu zaujíma víťaznú pozíciu, nie je zodpovedný za prevenciu katastrof a nehôd, ale za odstránenie následkov a obnovu toho, čo bolo zničené: rád osobne vedie záchranné operácie, verejne obviňuje miestne orgány z nedbanlivosti, berie osobnú zodpovednosť za odstraňovanie následkov katastrof. Neustále preukazuje svoju efektivitu, dostáva od svojich nadriadených nielen kredit dôvery, ale aj slušné financovanie, povolenie prevziať súvisiace štruktúry, poznamenali médiá.

Dňa 30. marca 2012 Jednotné Rusko zaradilo Šojgu na zoznam kandidátov navrhnutých stranou na post gubernátora Moskovskej oblasti, ktorý bol prepustený v súvislosti s rezignáciou Borisa Gromova. Prezident Medvedev predložil 4. apríla 2012 svoju kandidatúru na post guvernéra Moskovskej oblastnej dume a na druhý deň jeho kandidatúru podporili poslanci neďaleko Moskvy. Shoigu mal nastúpiť do svojej novej funkcie v máji 2012. Po schválení na svojom novom poste Šojgu okamžite navrhol zvýšiť príjmy regiónu a zaviazať obyvateľov moskovského regiónu pracujúcich v hlavnom meste, aby platili dane nie Moskve, ale regionálnemu rozpočtu. Médiá s odvolaním sa na odborníkov označili túto iniciatívu za „nemožnú“.

10. apríla 2012 Šojgu oznámil ďalšiu zo svojich nových pozícií: „na čiastočný úväzok“ viedol jedno z laboratórií Moskovskej štátnej univerzity (ktoré nebolo špecifikované).

Moskovská oblastná duma prijala 19. apríla v prvom čítaní návrh zákona o oddelení postov gubernátora Moskovskej oblasti a predsedu regionálnej vlády (Šojguov predchodca na čele Moskovskej oblasti Boris Gromov spojil tieto funkcie. príspevky). Zároveň bolo navrhnuté vytvorenie nového orgánu - správy guvernéra,.

11. mája 2012 bol Šojgu inaugurovaný a oficiálne sa stal guvernérom Moskovskej oblasti. V novej funkcii však dlho nevydržal. Ruský prezident Vladimir Putin vymenoval 6. novembra 2012 Šojgua za ministra obrany Ruskej federácie namiesto odvolaného Anatolija Serďukova. Bolo poznamenané, že voľba nového šéfa moskovského regiónu sa mala konať v septembri 2013. 8. novembra bol do funkcie úradujúceho guvernéra regiónu vymenovaný Andrej Vorobjov, šéf frakcie Dumy Spojeného Ruska. Shoigu, ktorý sa ujal funkcie guvernéra Moskovskej oblasti, medzi svoje hlavné úlohy označil zvýšenie sociálneho zabezpečenia obyvateľov Moskovskej oblasti, zvýšenie rozpočtu regiónu a vytvorenie atraktívnej investičnej klímy v ňom.

Počas guvernérstva Šojgu rezignovali starosta Chimki Vladimir Strelchenko a šéf Balashikha Vladimir Samodelov. Voľba nového starostu v Chimki vyvolala veľkú pozornosť verejnosti. Zúčastnili sa na nich okrem iných bývalý prefekt Severného správneho okruhu Moskvy Oleg Mitvol a líderka hnutia Ekologická obrana Moskovskej oblasti Evgenia Chirikova, víťazstvo však získal Oleg Šachov, ktorý získal podporu Jednotného Ruska.

Z iniciatívy Shoigu bol zostavený zoznam bezohľadných vývojárov moskovského regiónu, ktorý v októbri 2012 zahŕňal 31 spoločností. Okrem toho, Šojgu nariadil vypracovať register podvedených akcionárov a zákon „O ochrane práv občanov, ktorí investovali do výstavby bytových domov...“ bol novelizovaný tak, aby uznal objekt za problematický, ak jeho výstavba je po lehote splatnosti viac ako tri mesiace.

Koncom augusta 2012 podpísal Šojgu spolu s moskovským starostom Sobyaninom dohodu o pridelení 9 miliárd rubľov z moskovského rozpočtu v rokoch 2012-2014 trom okresom Moskovskej oblasti na pokrytie nedostatku financií, ktorý vznikol v dôsledku tzv. strata podnikov platiacich dane, ktoré skončili na území „novej Moskvy“. V októbri 2012 prijala Moskovská oblastná duma rozpočet, podľa ktorého mali vlastné príjmy regiónu v budúcom roku vzrásť o 6,6 percenta na 23,6 miliardy rubľov. Šojgu tiež presadzoval, aby sa daň z príjmu fyzických osôb preniesla nielen do rozpočtu Moskvy, kde sídlila väčšina zamestnávateľov, ale aj do rozpočtu regiónu, kde boli daňoví poplatníci registrovaní.

Jedným z projektov Shoigu bolo vybudovanie zábavného parku „Rusko v miniatúre“ pri letisku Domodedovo so zmenšenými kópiami pamiatok zo všetkých regiónov krajiny. Náklady na vytvorenie parku sa odhadovali na 50 miliárd rubľov, ale podľa Shoigu sa mali vyplatiť na úkor turistov. Myšlienku vytvorenia parku schválil prezident Vladimir Putin, ale jeho výstavba sa ešte nezačala.

Noviny Kommersant poznamenali, že počas 179 dní vlády Šojgu v Moskovskej oblasti sa zvýšila pôrodnosť, znížila sa nezamestnanosť, zvýšila sa priemerná mzda a znížil sa počet registrovaných trestných činov.

Podľa výkazu ziskov a strát zverejneného v apríli 2012 zarobil Shoigu v roku 2011 4 milióny 942 tisíc rubľov, zatiaľ čo jeho manželka zarobila viac ako 78 miliónov rubľov. Úradník vlastnil obytný dom o výmere 477,3 m2, dva pozemky o výmere 7434 a 11895 m2, podiely na dvoch bytoch a auto ZiM; jeho manželka - auto Audi.

Šojguovi podriadení a príbuzní urobili úspešnú kariéru. Zástupcovia predsedov ministerstva pre mimoriadne situácie Valery Vostrotin a Alexander Moskalets sa v roku 2003 stali poslancami Štátnej dumy za Jednotné Rusko. Andrey Vorobyov, syn zástupcu Šojgu Jurija Vorobjova, v apríli 2005 viedol Ústredný výkonný výbor Jednotného Ruska.

Manželka úradníka Irina Shoigu (Antipina) bola v médiách spomínaná ako spoluzakladateľka niekoľkých cestovných a poradenských spoločností vytvorených koncom 90. rokov. Písali o nej aj ako o prezidentke spoločnosti Expo-M založenej v roku 2002, ktorá organizovala výstavy a slúžila okrem iného ruskému ministerstvu pre mimoriadne situácie a Rosoboronexportu (podľa niektorých správ Irina Shoigu prestala pracovať na Expo-M v roku 2003) , . Jedna z dvoch dcér Šojgu, Julia (narodená v roku 1977), sa v roku 2002 stala riaditeľkou Centra núdzovej psychologickej pomoci ruského ministerstva pre mimoriadne situácie.

Médiá písali o Šojgu ako o šéfovi tuvanskej diaspóry v Moskve. Poznamenalo sa, že jeho meno je vo svojej vlasti veľmi rešpektované: v jeho rodnom meste Čadan je po ňom pomenovaná ulica, objavil sa horský vrchol Sergeja Shoigu, štátna farma Flame of Revolution bola slávnostne premenovaná na Balgazyn State Unitary Enterprise pomenovaná po Sergej Šojgu. Od jeho slova závisí výsledok volieb v republike .

V deň 50. výročia Šojgua mu bol udelený Rád za zásluhy o vlasť III.

Použité materiály

A o. guvernér Moskovskej oblasti bol šéfom frakcie Dumy EP Vorobyov. - Správy RIA, 08.11.2012

Ivan Makarov. Výsledky vlády Sergeja Shoigu. - Kommersant, 07.11.2012. - № 210 (4995)

Šojgu bol vymenovaný za ministra obrany namiesto Serdyukova. - Správy RIA, 06.11.2012

Nový guvernér Moskovskej oblasti bude zvolený v priamych voľbách v septembri 2013. - Interfax, 06.11.2012

Čo dokázal Šojgu ako guvernér Moskovskej oblasti. - RBC Real Estate, 06.11.2012

Sergei Shoigu: čo sa urobilo počas šiestich mesiacov guvernéra. - RBC, 06.11.2012

Šojgu nastúpil do funkcie guvernéra Moskovskej oblasti. - Správy RIA, 11.05.2012

Posty guvernéra a predsedu vlády Moskovskej oblasti môžu byť oddelené 26. apríla. - Správy RIA, 19.04.2012

S. Shoiguovi bolo umožnené usporiadať tandem na predmestí. - RBC, 19.04.2012

Informácie o príjmoch, majetku a záväzkoch majetkovej povahy predložené členmi vlády Ruskej federácie za účtovný rozpočtový rok od 1. januára 2011 do 31. decembra 2011. - Internetový portál vlády Ruskej federácie (government.ru), 12.04.2012

Šojgu informuje Ruskú geografickú spoločnosť o svojej novej pozícii – stal sa na čiastočný úväzok vedúcim laboratória Moskovskej štátnej univerzity. - Interfax, 10.04.2012

Irina Gruzinová. Prerozdeľovanie príjmov. - Moskovské správy, 09.04.2012

Jevgenij Arsjukhin. Šojgu ponúkol, že bude platiť dane v mieste bydliska. - TVNZ, 08.04.2012

Moskovská oblastná duma schválila Šojgua za guvernéra Moskovskej oblasti. - Správy RIA, 05.04.2012

Šojgu schválil guvernér moskovského regiónu. - Newspaper.Ru, 05.04.2012

Veronika Romanenková. Medvedev navrhol Šojgua na post guvernéra Moskovskej oblasti. - ITAR-TASS, 04.04.2012

Gryzlov: "Jednotné Rusko" navrhne prezidenta na posty šéfov oblastí Moskva, Omsk, Saratov. - Jednotné Rusko (oficiálna stránka strany), 30.03.2012

Šojgu bol na zozname kandidátov na post guvernéra Moskovskej oblasti. - IA Rosbalt, 30.03.2012

Žukov a Naryškin prijali mandát poslanca Štátnej dumy, Šojgu mandát odmietol. - Interfax, 15.12.2011

Anna Timofeeva. Hlava Tuvy ustúpila Larise Shoigu v Štátnej dume. - Ruské noviny (rg.ru), 14.12.2011

Kompletný zoznam kandidátov Jednotného Ruska pre voľby do Štátnej dumy. - IA REGNUM, 25.09.2011

Andrej Bojkov. Dym bez ohňa. - Naša verzia, 23.09.2010

Ruské požiare „spálili“ povesť Šojgu a Putina. - Newsland, 23.08.2010

Jevgenij Belov. Jedna, ale ohnivá sila. - Kommersant-Vlast, 23.08.2010. - №33 (887)

Rusko ukončilo výnimočný stav pre požiare. - RBC, 23.08.2010

Madeleine Leroyer. Poutine ou la verticale du pouvoir russe. - Le Figaro (per. InoSMI.Ru), 22.08.2010

Shoigu on fires: Znovu hovorím: nie sme zodpovední. V lesnom zákone nás nikde nenájdete. - deň pred, 20.08.2010

S. Shoigu pomenoval približnú výšku škôd spôsobených požiarmi v Rusku. - RBC, 19.08.2010

Šojgu oznámil, koľko miliárd „spálili“ ruské požiare a koho zavinili. - NEWSru.com, 19.08.2010

Elena Racheva. Sú čísla konečné? - Nové Noviny, 17.05.2010

Anastasia Smirnová. Banícky Mezhdurechensk padol do blokády. - Nový región, 17.05.2010

Dni bez vzduchu. - Zrak, 12.05.2010

Svetlana Alikina. Ruská geografická spoločnosť kúpi autoritatívny špecializovaný časopis av budúcnosti vytvorí svoj vlastný televízny kanál - Shoigu. - ITAR-TASS, 18.11.2009

Ruská geografická spoločnosť dostane 10 grantov na - ITAR-TASS, 18.11.2009

Kongres Ruskej geografickej spoločnosti bude pokračovať vo svojej práci. - Vesti.Ru, 18.11.2009

Detstvo

Šojguov detský sen nebol originálny – chcel byť pilotom. Takmer všetky deti tej doby snívali o oblohe a vesmíre. Pravda, potom Sergej Shoigu prestal snívať o oblohe a vybral si cestu. Chcel byť kamionista. Toto dielo nazval romantické, ďaleko, ďaleko, kam chceš, zastavíš sa.

Po štúdiu na strednej škole v 7. ročníku začal Sergej pracovať v expedícii Tuva z Akadémie vied. Pracoval 5 rokov (čo znamená leto ako sezóna) na HPP Sayano-Shushenskaya.

Nebol chuligán, no uraziť sa nenechal. Počas ľadového driftu sebavedomo skákal na ľadové kryhy a nebál sa pošmyknúť sa. Zúčastňoval sa pouličných bitiek, nikdy neustúpil. Sergey mal rád šport - futbal, atletiku. Šojgu venoval väčšinu svojho voľného času športu, čo ho zachránilo pred pádom do nevýhodnej spoločnosti.

Sergey študoval dobre a školu absolvoval bez problémov. Po absolvovaní 10. ročníka som odišiel do Krasnojarska, aby som vstúpil do ústavu. V roku 1972 bol Sergej Kuzhugetovič zapísaný do inštitútu pre špecializáciu „stavebný inžinier“.

Vzdelanie a začiatok cesty

V tomto sa jeho kariérny rast nezastavuje, ale naopak prudko rastie smerom nahor. V roku 1986 bol Shoigu vymenovaný za manažéra stavebných združení v Abakane. Po 2 rokoch práce sa Shoigu zamestnal ako tajomník CC CPSU v meste Abakan. O rok neskôr sa sťahuje späť do Krasnojarska a stáva sa inšpektorom výboru CPSU.

Významné zmeny v živote ministra obrany sa začali v roku 1990, keď prišiel do Moskvy s cieľom zdokonaliť sa. V tomto čase naňho upozornil muž, ktorý sa podieľal na zostavovaní vlády. Tento muž sa volal Ivan Silaev. Ivan zariadil Shoigu pre svoju prvú službu v hlavnom meste - zástupca vedúceho Štátneho výboru pre výstavbu a architektúru. Shoigu tu pracoval v rokoch 1990 až 1991.

Sergejovi sa jeho práca nepáčila, bola dosť nudná a monotónna. Medzi hlavné úlohy Shoigu na tejto pozícii patrila práca s dokumentáciou. Mladý manažér sa rozhodne presťahovať späť do Krasnojarska. Tam je Sergejovi ponúknutá funkcia vedúceho záchranného oddelenia. Táto práca bola ideálna pre mladého a energického manažéra. Šojgu takmer od nuly vybudoval taký systém ministerstva pre mimoriadne situácie, ktorému sa dodnes rovnajú všetky svetové krajiny. V prvom roku svojej práce nariadil vytvorenie záchranných skupín po celom Rusku a o niečo neskôr sa z okruhu záchranárov stal Výbor pre mimoriadne situácie. Názov tohto orgánu sa mnohokrát zmenil, až kým v roku 1994 Sergei Shoigu viedol ministerstvo pre mimoriadne situácie.

Sergej Kuzhugetovič dokázal urobiť z ministerstva pre mimoriadne situácie vplyvný orgán. Ministerstvo pre mimoriadne situácie Ruskej federácie je k dnešnému dňu divíziou a tímami záchranárov vo všetkých regiónoch, výskumným centrom a centrom pre monitorovanie a predpovedanie mimoriadnych udalostí. Celý tento systém vybudoval Sergej Kuzhugetovič, ktorý je pre mnohých Rusov vzorom odvahy a zodpovednosti.

Šojguova politická cesta

Vo voľbách do Štátnej dumy sa Šojguovo meno dostalo trikrát medzi trojicu najlepších v strane, čo bolo spôsobené politikovou veľkou obľubou.

Na jar 2012 bol Sergej Shoigu nominovaný na post guvernéra Moskovskej oblasti. V tom čase bol prezidentom Dmitrij Medvedev. Prezident spolu s mestskou radou Moskvy podporili a schválili kandidáta Sergeja Šojgu. 12. mája 2012 sa Sergej Kuzhugetovič oficiálne stal hlavou Moskovskej oblasti. V tejto pozícii však pracoval za veľmi málo. Koncom roka 2012 bol Sergei Shoigu vymenovaný za ministra obrany. Anatolij Serdyukov, ktorý zastáva túto funkciu, bol z tejto funkcie prepustený kvôli verejnému škandálu.

Osobný život

Počas manželstva mali Sergei a Irina dve dcéry: Juliu a Ksenia. Najstaršia dcéra išla v šľapajach svojho otca, zastáva funkciu riaditeľky Centra psychologickej pomoci na ministerstve pre mimoriadne situácie. Najmladšia dcéra Ksenia je študentkou, podarilo sa jej hrať portrétovú rolu v jednom z filmov Nikity Mikhalkova.

Štátne a verejné ocenenia

V roku 2012 dostal najvyššie vyznamenanie - Rytiersky kríž na znak milosrdenstva a spásy. V súčasnosti má hodnosť armádneho generála.
Život Sergeja Shoigua je príkladom toho, že ako obyčajný stavebný majster môže človek dosiahnuť nevídané výšky. Šojgu sa zapáčil ľuďom vďaka svojej odvahe. V časoch prírodných katastrof bol jedným z prvých, ktorí cestovali uprostred udalostí a pomáhali ľuďom.

Silný, nezávislý, brutálny. Toto je pravdepodobne najlepší spôsob, ako opísať túto osobu. Neskutočná vytrvalosť, s ktorou išiel za svojim cieľom, je úžasná. Shoigu je vo výbornej fyzickej kondícii, často hrá futbal a rád jazdí.

Pri pohľade na zoznam jeho ocenení možno s istotou povedať, že Sergei Shoigu je skvelý človek. Počas svojho života ani raz nespustil ruky, nevzdal sa, neupokojil sa. Tvrdohlavo kráčal za svojim cieľom a dnes je pre mnohých garantom dôvery v budúcnosť.

Sergei Shoigu je významný štátnik a ruský vojak, armádny generál, Hrdina Ruskej federácie, ktorý zastáva post ministra obrany Ruska. Jeden z mála politických storočných, ktorého dnes Rusi považujú za „hlavného záchrancu krajiny“, pretože Šojgu vytvoril absolútny rekord ako šéf ministerstva pre mimoriadne situácie: od roku 1991 do roku 2012 viedol rezort vo všetkých vládach.

Sergei Kuzhugetovič Shoigu sa narodil 21. mája 1955 v meste Čadan v regióne Tuva. Celé detstvo strávil v Tuve. Otec Kuzhuget Sereeevich je podľa národnosti Tuvan, pracoval ako redaktor v regionálnych novinách Shyn a potom pôsobil ako podpredseda v Tuvanskej rade ministrov. Sergeyova matka, Alexandra Yakovlevna Kudryavtseva, je Ruska (narodená v dedine Yakovlevo pri Oreli), bola špecialistkou na chov dobytka, potom dlho viedla plánovacie oddelenie poľnohospodárskeho oddelenia republiky. Priezvisko Sergeja Shoigu je Kuzhuget, ale pri opätovnom vydaní dokumentácie jeho otca sa urobila chyba a v pase sa náhodou vymenilo meno a priezvisko.

Sergei Shoigu so svojimi rodičmi a sestrou

Počas školských rokov bol Sergej obyčajný chlapec a v detskom tíme nijako nevyčnieval. V roku 1972 zmaturoval na miestnej škole s vyznamenaním a odišiel do Krasnojarska, kde získal vysokoškolské vzdelanie, keď sa zapísal na Polytechnický inštitút na Stavebnú fakultu.

V roku 1996 Sergei Shoigu obhájil dizertačnú prácu o organizácii verejnej správy pri predpovedaní núdzových situácií, za čo získal titul kandidáta ekonomických vied.

V mladosti pracoval Sergej Kuzhugetovič v stavebníctve takmer 15 rokov: pracoval na veľkých stavbách na Sibíri, kde zastával najmä manažérske pozície.

Na samom konci 80. rokov si budúci minister vyskúšal stranícke funkcie: v rokoch 1988 až 1989 pôsobil ako druhý tajomník Abakanského výboru KSSZ, ďalší rok pôsobil ako inšpektor Krasnojarského oblastného výboru KSSS. CPSU.

V roku 1990 sa začína moskovské obdobie biografie Sergeja Shoigu: je vymenovaný za podpredsedu Štátneho výboru RSFSR pre architektúru a výstavbu. V tejto pozícii však nezotrval dlho - iba rok.

Politika a štátna služba

O niekoľko mesiacov neskôr Sergej Kuzhugetovič Shoigu inicioval vytvorenie ruského záchranného zboru, ktorý viedol. Neskôr sa toto oddelenie pretransformovalo na Štátny výbor Ruskej federácie pre civilnú obranu, mimoriadne situácie a odstraňovanie následkov prírodných katastrof. Šojgu pôsobil na čele tohto oddelenia ako predseda v rokoch 1991 až 1994.

Vďaka iniciatíve a rozvoju Sergeja Kuzhugetoviča ruské ministerstvo pre mimoriadne situácie v súčasnosti zahŕňa niekoľko oblastí, najmä má pátracie a záchranné služby vo všetkých regiónoch Ruska, jednotky civilnej obrany, Akadémiu civilnej ochrany, špecializované strediská pre výcvik ruských záchranárov a monitorovanie a predpovedanie mimoriadnych situácií, ako aj výskumný ústav. Toto oddelenie sa stalo jednou z najdôležitejších zásluh Shoigu.

V politike sa Sergej Šojgu začal prejavovať v roku 1995 ako súčasť združenia Náš domov - Rusko, ktorému šéfoval. V roku 2000 sa Sergej Kuzhugetovič stal predsedom politickej strany Jednota, ktorá sa po určitom čase zmenila na stranu Jednotné Rusko, ktorá zahŕňala aj strany Celé Rusko a Vlasť Mintimera Shaimieva.

Autorita ministra obrany ministerstva pre mimoriadne situácie je nespochybniteľná a nezískal ju v hlavných kanceláriách ministerstva, ale v horúcich miestach katastrofických oblastí po celom svete, kam letel Sergej Šojgu so svojimi podriadenými. Za svoju aktívnu záchranársku činnosť bol opakovane ocenený nielen v Rusku, ale aj v zahraničí, kde pôsobili ruskí záchranári. V roku 1999 získal Sergei Shoigu najvyššie ocenenie - titul Hrdina Ruska.

V roku 2012 bol Šojgu nominovaný Jednotným Ruskom na post guvernéra Moskovskej oblasti, kde ho jednomyseľne podporili všetci členovia Moskovskej regionálnej dumy. Tento rok bol významný v biografii Sergeja Shoigu - na odporúčanie bol vymenovaný do funkcie ministra obrany Ruskej federácie, kde nahradil bývalého ministra, ktorý bol prepustený v dôsledku škandálu s Oboronservis.

Na novom zodpovednom poste bol Sergej Šojgu poznačený množstvom reforiem. Z jeho iniciatívy boli vytvorené arktické jednotky, začala sa výstavba najväčšieho a jediného vojensko-vlasteneckého parku „Patriot“, ktorý dal silný impulz rozvoju armádneho športu.

V novembri 2012 minister obrany vymenoval bývalú televíznu moderátorku Mariu Kitaevovú za svoju poradkyňu, ktorá v čase, keď bol guvernérom Sergej Šojgu, pracovala pod ním ako poradkyňa pre informačnú politiku.

Reformy pod vedením nového ministra urobili ozbrojené sily Ruskej federácie nezraniteľnými voči vonkajším hrozbám. Celý svet videl zvýšenú bojovú efektivitu Ozbrojených síl RF počas udalostí v roku 2014 na Krymskom polostrove. Prezident Ruska vysoko ocenil počínanie ministerstva obrany, ktorému sa pod rúškom posilnenia ochrany ruských vojenských objektov na Kryme podarilo rýchlo nasadiť na polostrove špeciálne jednotky a námornú pechotu GRU, čím sa zabezpečilo odzbrojenie ukrajinskej armády. vojenské rozmiestnenie na polostrove.

Silu ruskej armády bolo možné opäť dokázať v rokoch 2015-16 počas. Do roku 2015 sa ruská armáda stane druhou najmocnejšou na svete.

Prieskumy verejnej mienky ukázali, že armádny generál Sergej Šojgu je od roku 2013 lídrom v hodnotení výkonu medzi ministrami ruskej vlády.

Minister obrany Ruskej federácie popri svojej hlavnej činnosti stojí od roku 2009 na čele Ruskej geografickej spoločnosti, predsedá Medzinárodnej športovej federácii hasičov a záchranárov a spravuje webovú stránku fóra Ruskej federácie. Ministerstvo obrany.

Bezpodmienečne bystrému a charizmatickému ministrovi je venovaná bezpodmienečná pozornosť, takže jeho vyhlásenia a prejavy sú často analyzované do úvodzoviek. Napríklad pri rozhovore s členmi Rady federácie v marci 2010 sa Sergej Šojgu vyjadril o výrobe hasiacich prístrojov tak bujne, že jeho citát sa dlho tešil z rôznych médií.

Ale niekedy sa Shoiguovi pripisujú výroky iných ľudí. Napríklad v roku 2015 bol minister odsúdený za príspevok na Twitteri, v ktorom údajne vyzýval na vstup ruských tankov do Poľska. Ako sa ukázalo, Sergei Shoigu nikdy nič také nenapísal.

Situácia na Ukrajine

V júli 2014 Ministerstvo vnútra Ukrajiny otvorilo trestné konanie proti Sergejovi Shoiguovi, v ktorom bol minister obrany Ruskej federácie obvinený z financovania milícií v Donbase. Obžalovaní v tomto trestnom prípade spolu so Shoiguom sú Konstantin Malofeev. Podľa kyjevských úradov sa Sergej Šojgu a množstvo ruských politikov podieľa na organizovaní účasti neidentifikovaných osôb v nelegálnych ozbrojených formáciách na juhovýchode Ukrajiny.

Trestné stíhanie Sergeja Šojgu na Ukrajine nie je jediným prípadom obvinenia ruských politikov a podnikateľov zo strany ukrajinských orgánov. Na Ministerstve vnútra Ukrajiny boli začaté trestné veci proti poradcovi ruského prezidenta Sergeja Glazyeva a šéfovi pohraničnej služby FSB Ruskej federácie Vladimirovi Kulishovovi. Obviňujú ich z verejných výziev na rozpútanie vojenského konfliktu a z nelegálnych dodávok zbraní na juhovýchod Ukrajiny.

Začatie trestných vecí proti ruským politikom je podľa politikov odpoveďou ukrajinských orgánov na trestné stíhanie niektorých ukrajinských podnikateľov a politikov v Rusku. Trestné prípady v Rusku boli podané najmä proti ministrovi vnútra Ukrajiny Arsenovi Avakovovi a bývalému guvernérovi Dnepropetrovskej oblasti, oligarchovi.

Osobný život

Na rozdiel od otvorených politických a spoločenských aktivít je osobný život Sergeja Shoigu v tieni. Je známe, že minister obrany Ruskej federácie sa stretol so svojou budúcou manželkou v študentských rokoch a už v piatom ročníku univerzity legalizovali svoj vzťah. Manželka Sergeja Shoigu, Irina Antipina, je sebestačná osoba, ktorá pôsobí v oblasti podnikania.

Manželka Sergeja Shoigu vedie cestovnú kanceláriu Expo-EM, ktorej klientmi sú nielen súkromné ​​osoby, ale aj záchranári z ministerstva pre mimoriadne situácie. Irina Shoigu okrem toho zastáva funkciu dekanky Fakulty Vysokej školy športového priemyslu Plechanovskej ruskej ekonomickej univerzity a je aj členkou Správnej rady Detského sociálneho fondu Republiky športu a Medzinárodného Verejná organizácia Humanitárna dimenzia, kde sa venuje najmä tvorbe a realizácii mládežníckych programov.

Rodina ministra obrany Ruska má dve dcéry - Juliu a Ksenia. Dcéra Sergeja Shoigu, Yulia, má v súčasnosti na starosti psychologickú asistenčnú službu ministerstva pre mimoriadne situácie a najmladšia dcéra Shoigu získala diplom na Ekonomickej fakulte MGIMO. Je pozoruhodné, že Ksenia hrala v epizóde drámy Burnt by the Sun-2, kde hrala zdravotnú sestru.

Pred pár rokmi sa šuškalo, že minister má druhú manželku, neoficiálnu, ktorú pred spoločnosťou tají. Volá sa Elena a predtým pracovala ako letuška v lietadle EMERCOM. Podľa neoverených informácií žena údajne porodila syna Daniila Sergeja Shoigu, ktorý je veľmi podobný svojmu otcovi. Tieto fámy nie sú potvrdené, Šojguovo okolie verí, že takéto klebety sa šíria s cieľom zdiskreditovať ministra, ktorého dôveryhodnosť je dnes veľmi vysoká.

Čo sa týka zvykov a preferencií Shoigua, potom podľa neho zdravý životný štýl nie je pre neho. Šéf rezortu obrany RF miluje dobré jedlo, chutné mäso, čerstvé ryby a červené víno. Aj Sergej Šojgu je, a minister sa s jeho závislosťou nelúči, vysvetľuje svoju pozíciu neochotou stratiť potešenie. Sergej Kuzhugetovič je vo vynikajúcej kondícii, aktívne sa venuje futbalu a jazde na koni.

Je známe, že Sergei Shoigu rád študuje históriu Ruska a hokej. Je starým fanúšikom tímu CSKA, ale miluje aj futbal a fandí Spartaku.

Sergej Kuzhugetovič zbiera šable, dýky a japonské samurajské meče. Veľmi dobre hrá na gitare a maľuje vodovými farbami.

príjem

O príjmy ministra sa zaujímajú mnohí občania, pozorne to sleduje najmä opozícia. Je známe, že Sergej Šojgu, ktorý v roku 2012 pôsobil ako minister obrany, zarobil viac ako 15 miliónov rubľov, čo je viac ako 4-násobok príjmu jeho predchodcu v roku 2011.

Podľa Forbes dosiahol celkový príjem rodiny ministra obrany v roku 2012 83,02 milióna rubľov.

• V apríli 1993, po recertifikácii, Sergei Shoigu (v tom čase bol vedúci ministerstva pre mimoriadne situácie v hodnosti nadporučíka v zálohe) získal hodnosť generálmajora. Je pozoruhodné, že súčasne bol porušený poriadok prideľovania dôstojníckych hodností.
• V októbri 1993 Šojgu odpovedal na žiadosť tým, že mu poskytol 1000 guľometov s muníciou. Pravda, neprišlo na distribúciu guľometov.
• Zať Sergeja Kuzhugetoviča - Alexej Kuzovkov - v roku 2005 vyhral súťaž vyhlásenú moskovskou vládou na obsadenie voľných miest verejných notárov. Súťaž bola neskôr vyhlásená za nezákonnú.

• Vďaka úsiliu Sergeja Shoigu získala stredoveká tuvanská pevnosť Por-Bazhyn štatút pamiatky federálneho významu.
• V roku 2009 minister navrhol zaviesť trestnú zodpovednosť pre tých, ktorí popierajú víťazstvo ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne.
• Na jar 2012 vyvolal veľký ohlas názor ministra, že by bolo pekné presunúť hlavné mesto Ruska na Sibír.

• V októbri 2012 Federálna protimonopolná služba zakázala umiestniť meno Sergeja Šojgu na vodné filtre Viktora Petrika.
• 9. mája 2015 sa minister, ktorý opúšťa brány Spasskej veže pred začiatkom Prehliadky víťazstva, prekrížil, pretože nad oblúkom brány sa týči pravoslávna ikona. Pred začiatkom prehliadky v roku 2016 urobil to isté Sergej Kuzhugetovič.

Sergei Shoigu dnes

18. marca 2018 opäť zvíťazil Vladimir Putin. Bezprostredne po zvolení prezidenta Ruskej federácie vláda na čele s predsedom odstúpila.

Vladimir Putin hneď po nástupe do úradu opäť ponúkol post premiéra Dmitrijovi Medvedevovi. 18. máj bol oznámený novinárom. Sergej Šojgu si udržal pozíciu vedúceho ruského ministerstva vnútra.