Ako Schlimann našiel Tróju. Deväť zaujímavých faktov o Schlimannovi. Ako Schliemann prišiel na Tróju

Kedysi na južnom pobreží Hellespontu (Dardanelles) stálo staroveké mesto Trója, ktorého hradby podľa legendy dal postaviť sám boh Poseidon. Toto mesto, ktoré Gréci nazývali Ilion (odtiaľ názov Homérovej básne „Ilias“), ležalo na námornej obchodnej ceste z Malej Ázie do Pontus Euxinus (Čierne more) a bolo známe svojou mocou a bohatstvom. Posledným vládcom Tróje bol múdry starec Priam.

Okolo roku 1225 p.n.l. e. bojovné grécke kmene Achájcov sa zjednotili na veľké vojenské ťaženie v Malej Ázii. Pod vedením mykénskeho kráľa Agamemnona Achájci prekročili Egejské more a obliehali Tróju. Až v desiatom roku, po krutých bojoch, sa im podarilo zmocniť sa nedobytného mesta a zničiť ho ...

Deň nebude a posvätná Trója zahynie,
Spolu s ňou zahynie Priam a ľudia kopijníka Priama.

Trójsky kráľ Priam a mnohí občania boli zabití, kráľovná Hecuba a ďalšie trójske ženy boli predané do otroctva spolu so svojimi deťmi. Z horiaceho mesta sa podarilo ujsť len malému oddielu Trójanov, ktorý viedol Priamov najmladší syn Aeneas. Sediac na lodiach odplávali niekam na more a ich stopy sa následne našli v Kartágu, Albánsku a Taliansku. Július Caesar sa považoval za potomka Aenea.

O trójskej vojne sa nezachovali žiadne písomné dokumenty ani dôkazy – iba ústne podanie a piesne potulných spevákov Aed, ktorí ospevovali činy nezraniteľného Achilla, prefíkaného Odysea, vznešeného Diomeda, slávneho Ajaxa a iných gréckych hrdinov. O niekoľko storočí neskôr veľký slepý spevák Homer, vychádzajúc zo zápletiek piesní, ktoré sa v tom čase stali skutočne populárnymi, zložil veľkú báseň s názvom Ilias. Po dlhú dobu sa báseň odovzdávala z generácie na generáciu ústnym podaním. O niekoľko storočí neskôr bol jeho text zapísaný. Táto báseň, ktorá prešla niekoľkými tisícročiami a vstúpila do života mnohých generácií ľudí, sa už dávno stala súčasťou svetovej literárnej klasiky.

Literárne - a všetko? Áno. Minimálne do 19. storočia nikto nikdy nepovažoval Iliadu za historický prameň. V ponímaní „serióznych vedcov“ a nemenej vážnych obyvateľov to bola len starogrécka mytológia, epos. A prvý, kto uveril „rozprávkam o slepom Homérovi“, bol Nemec Heinrich Schliemann (1822-1890).

Ako dieťa počul od svojho otca príbehy o hrdinoch Homera. Keď vyrástol, sám čítal Iliadu. Tieň veľkého slepca zmiatol jeho dušu a zmocnil sa ho na celý život. Nešťastie mnohých ľudí je, že neveria na rozprávky. Ale mladý Schliemann veril Homerovi až do konca. A ešte ako dieťa Heinrich Schliemann oznámil svojmu otcovi: „Neverím, že z Tróje nič nezostalo. Nájdem ju."

Ariadnina niť legiend ho teda zaviedla do hlbín tisícročí...

Existujú však všetky dôvody domnievať sa, že vyššie uvedený príbeh, prevzatý zo Schliemannovej autobiografie, si úplne vymyslel sám a o Troya a Homera sa začal zaujímať oveľa neskôr, už v dospelosti. Tohto malého muža (1 m 56 cm) – uneseného, ​​detinsky zvedavého a zároveň tajnostkárskeho a sústredeného – neustále sužoval smäd po poznaní. Úspešný obchodník a milionár, polyglot, archeológ samouk a rojko posadnutý myšlienkou nájsť Homerovu Tróju – to všetko je Heinrich Schliemann, ktorého životná cesta je taká bohatá na dobrodružstvá a búrlivé zvraty osudu, že len jeden ich popis by zabral celú knihu. Jeho osud nie je len úžasný - je jedinečný!

So zväzkom Homéra v ruke v lete 1868 prišiel Schliemann do Grécka. Ruiny Mykén a Tiryns naňho urobili veľký dojem – práve odtiaľ začali achájske vojská vedené kráľom Agamemnonom svoje ťaženie proti Tróji. Ale ak sú realitou Mykény a Tiryns, tak prečo nebyť realitou Tróje?

Ilias sa stal Schliemannovým sprievodcom, ktorý mal vždy pri sebe. Keď prišiel do Turecka, na brehoch starovekého Hellespontu, dlho hľadal dva zdroje opísané v básni - horúce a studené:

Bežali k prameňom, krásne tečúcim
Dvaja z nich tu porazili kľúč, tvoriaci pôvod priepasti Xanth
Prvý prameň tečie horúcou vodou. Neustále
Je obalený hustou parou, akoby dymom hasiča.
Čo sa týka druhého, aj v lete je jeho voda podobná
Alebo s vodným ľadom, alebo so studeným snehom, alebo s krúpami.

(pieseň "Ilias", XXII.)

Schliemann našiel pramene opísané Homérom na úpätí kopca Bunarbashi. Ukázalo sa však, že nie sú dvaja, ale 34. Po dôkladnom preskúmaní kopca Schliemann dospel k záveru, že to stále nie je Trója. Mesto Priam je niekde blízko, ale toto nie je ono!

Schliemann s objemom Homera v rukách chodil okolo Bunarbashiho a kontroloval takmer každý krok, ktorý urobil proti Iliade. Pátranie ho priviedlo na 40 metrov vysoký kopec so sľubným názvom Hissarlyk („pevnosť“, „hrad“), ktorého vrcholom bola plochá štvorcová plošina so stranami 233 m.

„... Prišli sme na obrovskú, vysokú náhornú plošinu pokrytú úlomkami a kúskami opracovaného mramoru,“ napísal Schliemann. - Štyri mramorové stĺpy sa bezradne týčili nad zemou. Sú napoly zarastené do pôdy, čo naznačuje miesto, kde sa v staroveku nachádzal chrám. To, že na veľkom námestí bolo vidieť pozostatky starovekých budov, nenechalo nikoho na pochybách, že sme pri hradbách kedysi prekvitajúceho veľkomesta. Inšpekcia kopca a prepojenie oblasti s inštrukciami Homera nenechali nikoho na pochybách - tu sú ukryté ruiny legendárnej Tróje ...

Pre spravodlivosť treba poznamenať, že Schliemann nebol prvý, kto mal v úmysle hľadať Tróju na južnom pobreží Dardanel. Už starovekí autori vedeli, že Trója sa nachádza niekde v blízkosti kopca Hissarlik. Herodotos napísal, že sa tu zdržiaval kráľ Xerxes, vládca Perzie a miestni mu rozprávali príbeh o obliehaní a dobytí Tróje. Šokovaný Xerxes obetoval tisíc oviec a prikázal kňazom pokropiť múry Tróje vínom na pamiatku veľkých hrdinov minulosti.

Alexander Veľký, ktorý zostal v Tróji, vykonal rituálny obrad: polial sa olejom, nahý bežal okolo „Achilovej hrobky“ a nasadil si starodávnu zbraň uloženú v miestnom chráme Atény Trójskej.

Julius Caesar tu našiel len ruiny – štyridsať rokov pred tým mesto zničili Rimania. Na ruinách Tróje postavil oltár a zapálil kadidlo a požiadal bohov a antických hrdinov, aby mu pomohli v boji proti Pompeiovi.

Šialený cisár Caracalla, ktorý navštívil Tróju obnovenú pod menom New Ilion, si tu želal znovu vytvoriť scénu Achillovho smútku za zosnulého Patrokla. Aby to urobil, prikázal otráviť svojho obľúbeného Festa, postavil obrovskú pohrebnú hranicu, osobne zabil obetné zvieratá, položil ich spolu s telom zavraždeného „priateľa“ do ohňa a zapálil.

Cisár Konštantín, ktorý navštívil v 120. rokoch n. e. ruiny Tróje, chcel tu založiť hlavné mesto Východorímskej ríše, no potom jeho voľba padla na Byzanciu – tak sa objavil Konštantínopol.

Odvtedy pretieklo pod mostom veľa vody. Postupne sa zabudlo na presnú polohu Tróje. V roku 1785 Francúz Choiseul-Goufier, ktorý podnikol niekoľko výprav do severozápadnej Anatólie, dospel k záveru, že Tróju treba hľadať v oblasti Bunarbashi, desať kilometrov od Hissarliku. V roku 1822 škótsky novinár Maclaren publikoval článok, v ktorom tvrdil, že Trója je vrch Hissarlik. Ten istý McLaren osobne navštívil toto miesto v roku 1847 av roku 1863 opäť publikoval svoju prácu, čím potvrdil skorší predpoklad. Na Hisarlika upozornil Schliemanna Američan Frank Calvert, britský konzul v Dardanelách a tiež veľký obdivovateľ Homéra, ktorý polovicu Hisarlika kúpil do vlastného majetku. Už v roku 1863 sa Calvert pokúsil presvedčiť riaditeľa grécko-rímskej zbierky Britského múzea v Londýne, aby vybavil výpravu na Hissarlik.

Vykopávkam predchádzalo únavné čakanie na povolenie na ich realizáciu. Keď sa v apríli 1870 konečne začalo s prácami, bolo jasné, že Schliemann stojí pred veľmi náročnou úlohou: aby sa dostal k ruinám „homérskej“ Tróje, musel preraziť niekoľko kultúrnych vrstiev, ktoré siahajú do rôznych čias – vrch Hissarlik. , ako sa ukázalo ako poriadna „poschodová torta“. Už mnoho rokov po Schliemannovi sa zistilo, že celkovo sa na Hisarliku nachádza deväť rozsiahlych vrstiev, ktoré zahŕňali asi 50 fáz existencie sídiel rôznych období. Najstaršie z nich patria do tretieho tisícročia pred naším letopočtom. e. a najnovšie - do roku 540 nášho letopočtu. e. Ale ako každý obsedantný hľadač, ani Schliemann nemal trpezlivosť. Ak by hĺbil postupne a uvoľňoval vrstvu po vrstve, objav „homérskej“ Tróje by sa odložil o mnoho rokov. Chcel sa okamžite dostať do mesta kráľa Priama a v tomto zhone zdemoloval kultúrne vrstvy ležiace nad ním a značne zničil spodné vrstvy - to neskôr celý život ľutoval a vedecký svet mu to nemohol odpustiť. omyl.

Napokon sa pred očami Schliemanna objavili zvyšky obrovských brán a múrov pevnosti, spálené silným ohňom. Schliemann nepochybne usúdil, že ide o zvyšky Priamovho paláca, zničeného Achájcami. Mýtus nadobudol telo: pred pohľadom archeológa ležali ruiny posvätnej Tróje...

Následne sa ukázalo, že Schliemann sa mýlil: mesto Priam ležalo vyššie ako to, ktoré považoval za Tróju. Ale skutočnú Tróju, hoci ju veľmi pokazil, predsa vykopal, bez toho, aby to sám vedel, ako Kolumbus, ktorý nevedel, že objavil Ameriku.

Ako ukázal najnovší výskum, na kopci Hissarlik bolo deväť rôznych „Trójí“. Najvyššia vrstva zničená Schliemannom - Trója IX - bola pozostatkom mesta z rímskej éry známeho ako New Ilion, ktoré existovalo najmenej do 4. storočia nášho letopočtu. e. Nižšie ležala Trója VIII - grécke mesto Ilion (Ila), obývané okolo roku 1000 pred Kristom. e. a zničený v roku 84 pred Kr. e. Rímsky generál Flavius ​​​​Fimbrios. Toto mesto bolo známe svojím chrámom Atény z Ilia alebo Atény Trójskej, ktorý navštívilo mnoho známych osobností staroveku, vrátane Alexandra Veľkého a Xerxa.

Trója VII, ktorá existovala asi osemsto rokov, bola dosť bezvýznamná obec. Ale Trója VI (1800-1240 pred Kr.) bola s najväčšou pravdepodobnosťou mestom kráľa Priama. Schliemann sa tým ale doslova prehnal a snažil sa dostať do ďalších vrstiev, pretože bol presvedčený, že jeho cieľ je oveľa hlbší. V dôsledku toho ťažko poškodil Tróju VI, ale narazil na zuhoľnatené ruiny Tróje V, mesta, ktoré existovalo asi sto rokov a zomrelo pri požiari okolo roku 1800 pred Kristom. e. Pod ňou ležali vrstvy Trója IV (2050 – 1900 pred Kr.) a Trója III (2200 – 2050 pred Kr.), pomerne chudobné sídliská z doby bronzovej. Ale Trója II (2600-2200 pred Kr.) bola veľmi významným centrom. Práve tu v máji 1873 Schliemann urobil svoj najdôležitejší objav...

Schliemann si v ten deň pri pozorovaní postupu prác na ruinách „Priamovho paláca“ náhodou všimol istý predmet. Keď sa okamžite zorientoval, oznámil prestávku, poslal robotníkov do tábora a on sám a jeho manželka Sophia zostali vo výkope. Schliemann v najväčšom zhone pri práci s jedným nožom vydoloval zo zeme poklady neslýchanej hodnoty – „poklad kráľa Priama“!

Poklad pozostával z 8833 predmetov vrátane unikátnych kalichov zo zlata a elektra, nádob, domáceho medeného a bronzového náčinia, dvoch zlatých diadémov, strieborných fliaš, korálikov, retiazok, gombíkov, spôn, úlomkov dýk, deviatich bojových sekier vyrobených z medi. Tieto predmety boli upečené do úhľadnej kocky, z čoho Schliemann usúdil, že boli kedysi pevne zabalené v drevenej truhlici, ktorá sa v priebehu minulých storočí úplne rozpadla.

Neskôr, po smrti objaviteľa, vedci zistili, že tieto „poklady Priama“ vôbec nepatrili tomuto legendárnemu kráľovi, ale inému, ktorý žil tisíc rokov pred homérskym charakterom. To však nijako neznižuje hodnotu Schliemannovho nálezu - „Priamove poklady“ sú komplexom šperkov z doby bronzovej, jedinečným svojou úplnosťou a zachovalosťou, skutočným zázrakom starovekého sveta!

Len čo sa vedecký svet dozvedel o nálezoch, prepukol obrovský škandál. Nikto zo „serióznych“ archeológov nechcel o Schliemannovi a jeho pokladoch počuť. Schliemannove knihy Starožitnosti Tróje (1874) a Ilion. Mesto a krajina trójskych koní. Výskum a objavy v krajine Trója “(1881) spôsobili výbuch rozhorčenia vo vedeckom svete. William M. Calder, profesor antickej filológie na University of Colorado (USA), nazval Schliemanna „odvážnym snílkom a klamárom“. Profesor Bernhard Stark z Jeny (Nemecko) uviedol, že Schliemannove objavy nie sú ničím iným ako „šarlatánstvom“...

Schliemann bol totiž povolaním archeológ, no nemal dostatočné znalosti a mnohí vedci mu dodnes nevedia odpustiť jeho chyby a bludy. Nech je to však akokoľvek, bol to práve Schliemann, kto objavil pre vedu nový, dovtedy nepoznaný svet, a práve on položil základ pre štúdium egejskej kultúry.

Schliemannov výskum ukázal, že Homérove básne nie sú len krásne rozprávky. Sú najbohatším zdrojom poznania, odhaľujúce každému, kto si želá, mnoho spoľahlivých detailov zo života starých Grékov a ich doby.

Stojí za zmienku, že postoj samotného Schliemanna k homérskym opisom sa časom zmenil. „Homer všetko preháňal s poetickou slobodou,“ napísal si do denníka, keď nadobudol presvedčenie, že Trója, ktorú objavil, je oveľa menšia ako tá, o ktorej sa hovorí v Iliade.

Celkovo Schliemann vykonal štyri veľké výkopové kampane v Tróji (1871 – 1873, 1879, 1882 – 1883, 1889 – 1890). Počnúc treťou už začal do vykopávok zapájať odborníkov. Zároveň sa názory odborníkov a názor Schliemanna často rozchádzali. Vykopávky Tróje pokračovali v rokoch 1893–1894. - Dörpfeld, dôveryhodný spolupracovník samotného Schliemanna a v rokoch 1932 až 1938 - Bledgen.

Aká bola realita Homerica Troya?

Bolo to hlavné mestské centrum neskorej doby bronzovej. V tom čase na hrebeni kopca Hisarlyk stála mohutná pevnosť s vežami, ktorej dĺžka múrov bola 522 metrov. Hradby Tróje boli postavené z veľkých vápencových dosiek s hrúbkou 4–5 m. V jednej z veží, ktorá bola vysoká 9 metrov, bola vybudovaná podzemná studňa vytesaná do skaly v hĺbke 8 m. bol palác vládcu (Priama?) a „Arsenal“ je veľká (26 × 12 m) stavba, v ktorej ruinách sa našlo 15 hlinených jadier pre vrhačov kameňov. Domy v Tróji boli postavené z kameňa a surových tehál. V meste vtedy žilo asi 6 tisíc ľudí.

Súdiac podľa niektorých správ, hlavnou príčinou smrti „Tróje kráľa Priama“ nebola vojna, ale zemetrasenie, ktoré bolo na týchto miestach časté. Je možné, že mesto, ktoré utrpelo prírodnou kataklizmou, prepadli Achájci, ktorí ho napokon zničili a vyplienili. Mimochodom, nepriamo o tom hovorí aj Homér: boh Poseidon, ktorý postavil hradby Tróje, bol oklamaný Trójanmi a nedostal za svoju prácu dohodnutú platbu. Preto bol Poseidon počas trójskej vojny nepriateľom Priama a spojencom Achájcov. Poseidon však nebol len bohom mora – nazývajú ho „natriasač zeme“, teda spôsobujúci zemetrasenia! Legendy opäť pripomínajú históriu...

Za posledných sto rokov sa starobylé múry vykopaného mesta, vystaveného neustálemu dažďu a vetru, začali rúcať a praskať. Okrem toho ich trápili náletové kríky a iné rastliny, ktorých korene sa ako vrtáky začali zarezávať do kameňa. Až v roku 1988 sa podarilo zastaviť deštruktívny proces ničenia - medzinárodná skupina archeológov na čele s Nemcom Manfredom Korfmanom prišla na rad konzerváciou starobylých múrov. Od roku 1992 sa pod hlavičkou spoločného projektu „Troy and Troad“ združuje 75 vedcov rôznych profesií z 8 krajín sveta. Archeológia územia“, pokračuje výskum vrchu Hissarlik a jeho okolia.

V októbri 1995 došlo k novému objavu – písmo existovalo v starovekej Tróji! Podľa nájdenej bronzovej pečate s chetitskými hieroglyfmi (1100 pred Kr.) dospel Manfred Korfman k záveru, že Trója je tým istým mestom, o ktorom sa zmieňuje nielen Homér, ale aj najstarší chetitský epos. Korfman si je istý, že najnovšie nálezy v opevnení sú nespochybniteľným dôkazom pravdivosti homérskej trójskej vojny.

Existuje aj iný uhol pohľadu: nemecký archeológ Zanger, odvolávajúc sa na slávny text Platóna, tvrdí, že Trója je Atlantída. Ako dôkaz uvádza prítomnosť vodnej priekopy obklopujúcej mesto, zatopenej v staroveku a objavenej už v roku 1994. Platón vo svojich spisoch opisuje Atlantídu obmývanú prstencami umelých nádrží. Dva priečne kanály, najnovšie objavené v pobrežných horách, s výhľadom na veľkú panvu, by mohli slúžiť ako nájazdy, veľmi výhodné na parkovanie lodí pri vstupe do prístavu Atlantis.

Tak či onak, ale vykopávky a štúdie Tróje pokračujú. Ariadnina niť legiend zavedie novú generáciu vedcov do hlbín histórie.

V tento deň:

1. Sergej Schlieman
2. Natália Schliemannová
3. Hope Schliemannová
4. Andromache Schliemannová
5. Agamemnon Schliemann

Johann Ludwig Heinrich Július Schliemann(nemčina Johann Ludwig Heinrich Július Schliemann ; 6. január, Neubukov, Mecklenburg-Schwerin – 26. december, Neapol) – Nemecký obchodník a amatérsky archeológ, známy svojimi nálezmi v Malej Ázii, na mieste starovekej (homérskej) Tróje.

Životopis

Heinrich Schliemann sa narodil 6. januára 1822 na území vtedajšieho vojvodstva Mecklenburg-Schwerin v meste Neubukov ležiacom neďaleko Baltského mora. Jeho otec Ernst Schliemann (1780-1870) bol miestnym kňazom. Otec synovi často prerozprával rôzne legendy, a preto sa v Schliemannovi ml. prebudil vážny záujem o históriu.

skoré roky

Schliemann starší povzbudil v synovi záujem o históriu. On sám sa napriek duchovenstvu držal dosť slobodných názorov na život.

Ernst Schliemann. Vzťah Heinricha Schliemanna s otcom nebol ľahký, no nikdy s ním nestratil kontakt.

Škandalózny príbeh s otcom viedol k rozpadu rodiny. Heinricha vychoval jeho strýko, pastor v meste Kalkhorst pri Grevesmühlene. Poslal chlapca, aby sa naučil základy latinčiny od učiteľa Carla Andressa. Jedného vianočného dňa Henry napísal pomerne veľkú esej v latinčine o trójskej vojne a poslal ju svojmu otcovi. Keď Andress videl úspech študenta, rozhodol sa zapísať mladého Schliemanna na gymnázium, ale potom sa jeho otec opäť „vyznamenal“. Bol zažalovaný za spreneveru a na urovnanie prípadu museli byť použité prostriedky, ktoré mohli byť investované do vzdelania jeho syna. Schliemannovi sa podarilo odučiť na gymnáziu len tri mesiace. Jeho záujem o históriu a klasické jazyky sa nikdy nerozvinul. Musel študovať na skutočnej škole.

V roku 1836 14-ročný Schliemann ukončil vysokú školu a začal pracovať ako predavač v obchode s potravinami vo Fürstenbergu neďaleko Berlína.

Cesta trvala viac ako dva roky. Po návrate do Európy sa Schliemann úplne oddal svojmu dávnemu snu o archeológii. Začal študovať základy tejto vedy, počúval aj prednášky na Sorbonne o starovekej histórii a archeológii.

Potom Schliemann pozval svoju manželku, aby prišla k nemu do Paríža. Po jej odmietnutí sa ju snažil prinútiť tým, že prestal dávať peniaze a svojim známym zakázal pomáhať hladujúcej rodine, no nepomohlo to a Schliemann musel odísť do Ameriky, kde sa mohol jednostranne rozviesť (pravoslávna cirkev, samozrejme , odmietol Schliemann).

Vykopávky Tróje

Nový archeológ

Bez toho, aby si vypočul vybrané kurzy, Schliemann opustil Sorbonnu. V máji 1868 opäť navštívil Taliansko, vtedajšie centrum archeologického výskumu. Bývalý podnikateľ túto krajinu opakovane navštívil, no teraz sa na rímske ruiny a ruiny Pompejí pozrel novými očami.

Spoľahlivosť biografických údajov

Množstvo moderných kritikov verí, že Schliemannov životopis spred roku 1868 obsahuje mnoho romantizovaných momentov:

• Epizóda so stroskotaním lode v roku 1841, keď Schliemann, údajne idúci do Venezuely, skončil v Holandsku, je pochybná.
• Komunikácia s americkým prezidentom Millardom Fillmoreom a recepcia v Bielom dome v roku 1851 je fiktívna.
• Schliemann sa zrejme o Grécko začal zaujímať najskôr pri svojej prvej ceste do tejto krajiny v roku 1868. Gréčtinu mohol študovať na gymnáziu, ale v jeho rozsiahlej korešpondencii o tom nič nenasvedčuje.
• „Priamov poklad“Pravdepodobne bol zozbieraný z rôznych nálezov rôznych období. Jeho hmotnosť je taká, že ho Sophia Schliemann nedokázala prepašovať v košíku so zeleninou.

Schliemannovo druhé manželstvo vyzerá veľmi pochybne. Podľa zákonov Ruskej ríše neboli Schliemann a Ekaterina Petrovna Lyzhina-Schliemann rozvedení, Schliemann to urobil v štáte

Pred 140 rokmi objavil archeológ samouk Heinrich Schliemann starovekú Tróju a našiel slávny „Priamov poklad“. Hľadač pokladov sa stal jedným zo zakladateľov modernej archeológie.

Archeológia už niekoľko storočí smeruje k tomu, aby bola považovaná za akademickú vedu. Jeho dlhá história zahŕňala hľadačov pokladov aj dobrodruhov. Na priesečníku vedy a dobrodružstva stál Heinrich Schliemann, hľadač pokladov a jeden zo zakladateľov modernej archeológie v jednom.

Dobrodruh

Búrlivý život nemeckého obchodníka sa vôbec nepodobal životopisu vedca. Schliemann sa narodil 6. januára 1822 v chudobnej rodine, začínal ako poslíček u obchodníka s potravinami, vo veku 24 rokov sa stal zástupcom známej amsterdamskej firmy v Petrohrade a o pár rokov neskôr úspešným obchodníkom prvého cechu, ruský občan a jeden z najväčších dodávateľov ruskej armády v krymskej vojne.

Viac ako raz mal dobrodružnú sériu. Vo veku 19 rokov sa pokúsil odísť do Venezuely, ale stroskotal. Nešťastnému námorníkovi pomohol pruský konzulát v Amsterdame. Po ošetrení v nemocnici sa zamestnal v obchodnej spoločnosti. Práca nezabrala veľa času a Schliemann využil možnosť štúdia cudzích jazykov.

Keď študoval úplne sám, podarilo sa mu za menej ako tri roky zvládnuť holandský, anglický, francúzsky, taliansky a portugalský jazyk. Čoskoro mal opäť šťastie: dostal lepšiu prácu – v obchodnej spoločnosti B. G. Schroedera. Tam začal študovať ruštinu. Len za mesiac a pol bol Schliemann schopný písať obchodné listy do Ruska. Firma vyslala do Petrohradu nádejného zamestnanca ako svojho obchodného zástupcu. V januári 1846 odišiel 24-ročný Schliemann do Ruska. Naučil sa jazyky v prvom rade, aby uspel v oblasti obchodovania.

Celkovo Schliemann počas svojho života ovládal 15 jazykov a denník si viedol vždy v jazyku krajiny, v ktorej sa práve nachádzal.

V roku 1850 sa na vrchole zlatej horúčky presťahoval na niekoľko rokov do Spojených štátov a zdvojnásobil svoj majetok požičiavaním peňazí zlatokopom. Celý ten čas sníval o mýtoch starovekého Grécka, ale nikdy sa vážne nezaoberal vedou.

Otec v detstve často rozprával synovi rôzne legendy, a preto sa v Schliemannovi ml. prebudil vážny záujem o históriu. Zničenie Pompejí počas sopečnej erupcie, trójska vojna a ďalšie živé udalosti z minulosti vzrušili detskú predstavivosť.

Dom v Noubukowe, kde sa Schliemann narodil

V roku 1829 daroval Schliemann starší svojmu osemročnému synovi Svetovú históriu pre deti, ktorú ilustroval Georg Ludwig Yerrers. Malý Heinrich sa naivne spýtal: umelec musel vidieť Tróju na vlastné oči, inak by mohol kresliť obrázky? Otec vysvetlil, že umelec sa riadil iba vlastnou predstavivosťou. Chlapca to začalo zaujímať: koniec koncov, ak v Tróji boli hradby pevnosti, potom ich pozostatky možno nájsť v zemi. A sám sa rozhodol, že jedného dňa nájde Tróju.

Kedysi dávno na južnom pobreží Hellespontu (prieliv Dardanely) stálo staroveké mesto Trója, ktorého hradby podľa legendy dal postaviť sám boh Poseidon. Toto mesto, ktoré Gréci nazývali Ilion(odtiaľ - názov Homérovej básne "Ilias"), ležal na námornej obchodnej ceste z Malej Ázie do Pontus Euxinus (Čierne more) a bol známy svojou mocou a bohatstvom. Posledným vládcom Tróje bol múdry starec Priam.

Okolo roku 1225 p.n.l. bojovné grécke kmene Achájcov sa zjednotili na veľké vojenské ťaženie v Malej Ázii. Pod vedením mykénskeho kráľa Agamemnona Achájci prekročili Egejské more a obliehali Tróju. Až v desiatom roku, po krutých bojoch, sa im podarilo zmocniť sa nedobytného mesta a zničiť ho ...

Trójsky kráľ Priam a mnohí občania boli zabití, kráľovná Hecuba a ďalšie trójske ženy boli predané do otroctva spolu so svojimi deťmi. Z horiaceho mesta sa podarilo ujsť len malému oddielu Trójanov, ktorý viedol Priamov najmladší syn Aeneas. Sediac na lodiach odplávali niekam na more a ich stopy sa následne našli v Kartágu, Albánsku a Taliansku. Július Caesar sa považoval za potomka Aenea.

O trójskej vojne sa nezachovali žiadne písomné dokumenty ani dôkazy.. - iba ústne tradície a piesne potulných spevákov Aed, ktorí spievali činy nezraniteľného Achilla, prefíkaného Odysea, vznešeného Diomeda, slávneho Ajaxa a iných gréckych hrdinov.

O niekoľko storočí neskôr veľký starogrécky slepý spevák Homér, vychádzajúc zo zápletiek piesní, ktoré sa v tom čase stali skutočne ľudovými legendami, zložil veľkú báseň s názvom Ilias.

V roku 1858 Schliemann radikálne zmení svoj osud, o pár rokov zlikviduje svoj podnik a začne viesť život intelektuálneho cestovateľa. Vo veku 44 rokov vstúpil ako študent na Sorbonnu, kde študoval filológiu a literatúru. 15. augusta 1868 sa počas cesty do Grécka stretáva s britským diplomatom Frankom Calvertom. Spája ich nielen vášeň pre grécke báje a veľká Homérova Ilias, ale aj samotný prístup k antickému textu.

Obaja sa nenechali zahanbiť, že slepý básnik spieval obliehanie Tróje okolo konca 8. storočia pred Kristom, pričom opísané udalosti (ak sa vôbec stali) sa odohrali o 500 rokov skôr. Ale Calvert a Schliemann pristúpili k textu, ktorý čítali v origináli, doslova. Pre nich to nie je poetický opis dávnych legiend, ale tajomný rébus obsahujúci indície, ktoré treba len rozpoznať a rozlúštiť, aby našli cestu do skutočnej Tróje. Geografické popisy uvedené v Iliade viedli k podozreniu, že pod kopcom Hissarlik v severozápadnom modernom Turecku by sa mohli skrývať ruiny Tróje.

Schliemann sa pustil do práce vo veľkom. Počnúc rokom 1870 s povolením osmanských úradov doslova prerezáva Hissarlik zúrivosťou hľadača pokladov. Schliemann vykopáva obrovskú priekopu hlbokú 15 metrov priamo v strede kopca, pričom úplne ignoruje horné vrstvy osídlenia.

Po vykopaní sa na úpätí kopca si Schliemann uvedomí, že ruiny nie jedného, ​​ale niekoľkých starobylých miest ležia nad sebou. Keď v druhej vrstve odspodu nájde pozostatky mohutných pevnostných múrov a stopy po požiari, samoukovi sa archeológovi všetko vyjasní: môže to byť, samozrejme, len palác trójskeho kráľa Priama a stopy skazy, ako si je istý, priamo naznačujú úspešný útok hrdinov -Achájcov, ktorí sa ukryli v slávnom trójskom koňovi.

" Priamov poklad"

Napokon 31. mája 1973, presne pred 140 rokmi, Schliemann nachádza to, čo považuje za rozhodujúce potvrdenie svojej teórie: obrovský poklad, viac ako 8 000 predmetov, vrátane predmetov vyrobených z drahých kovov. A tu sa Schliemann nesprával ako vedec. Ilegálne pašoval šperky z Osmanskej ríše, pričom na svojej mladej gréckej manželke, ktorá pózovala pre európsku tlač, bez rozpakov nosil starodávne šperky. Schliemann prišiel s celým príbehom o tom, ako s manželkou Sophiou našli „priamov poklad“ a tajne ho vyniesli z tábora od robotníkov.

Dnes už vedci s istotou vedia, že Sophia v tom momente pri vykopávkach vôbec nebola, nevedia však s istotou určiť, či Schliemann našiel celý poklad na jednom mieste, alebo ho zozbieral z rôznych lokalít. Nech už je to akokoľvek, Schliemann nesporne prispel k rozvoju archeológie ako vedy, k metodológii, dokumentačnej podpore a interpretácii archeologických prameňov.

Skvelý archeológ a skvelý obchodník

Po tom, čo sa Schliemann preslávil v celej Európe objavom Tróje, pokračoval vo vykopávkach v Grécku a Taliansku a úspešne spájal archeologické objavy s kampaňami na popularizáciu archeológie. No rok pred smrťou si ešte musel priznať, že sa o svojej hlavnej pýche – poklade Priama – vážne mýlil. Vrstva, v ktorej sa poklady našli, sa ukázala byť oveľa staršia ako doba, v ktorej sa mala odohrávať Trójska vojna opísaná Homérom. Šperky boli vyrobené okolo roku 2400 pred Kristom. To znamená, že poklad nemohol patriť kráľovi Priamovi.

Doteraz spory neutíchli: objavil Heinrich Schliemann skutočne tú istú Tróju? Napokon, Homér používal ústne povesti, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu po mnoho stoviek rokov. "Historický základ Iliady? To je úplný nezmysel," hovorí napríklad kolínsky archeológ profesor Dieter Hertel.

Tak či onak, Ilias je vynikajúcim príkladom toho, čo moderní historici nazývajú „oral history“ (orálna história). Mnohé riadky básne s ich presným hexametrom a archaickými formuláciami sa dali ľahko naučiť naspamäť a mohli sa v nezmenenej podobe odovzdávať po mnoho generácií, kým ich nenapísal slepý básnik. Preto sa dnes väčšina vedcov prikláňa k názoru, že Schliemann mal napokon pravdu. Dobrodružný hľadač pokladov sa stal jedným zo zakladateľov modernej archeologickej vedy. V Tróji sa začala archeológia.

Okrem vykopávok v Hissarliku sa Schliemann zaoberal vykopávkami v Mykénach, čo viedlo k ešte úžasnejším výsledkom – objavil bohatú kultúru, ktorá sa odvtedy nazýva mykénska.

V posledných rokoch svojho života trávil Schliemann svoj voľný čas v Aténach. Tam si postavil dom pre seba, kde sa všetko podobalo Homerovi: služobníci dostali mená gréckych hrdinov a hrdiniek, syn z druhého manželstva sa volal Agamemnon, dcéra - Andromache. Schliemann však v tomto paláci dlho nežil, keďže v posledných rokoch svojho života veľa cestoval a podnikal vykopávky.

Heinrich Schliemann zomrel v Neapole. Pochovaný v Aténach. Kópia Homérovej „Iliady“ a „Odysey“ bola uložená do rakvy archeológa. Diplomati z mnohých krajín prišli za Schliemannom na ich poslednej ceste.

Schliemann bol povolaním archeológ, no nemal dostatočné vedomosti a mnohí vedci mu dodnes nevedia odpustiť jeho chyby a bludy. Nech je to však akokoľvek, bol to práve Schliemann, kto objavil pre vedu nový, dovtedy nepoznaný svet, a práve on položil základ pre štúdium egejskej kultúry.

Schliemannov výskum ukázal, že Homérove básne nie sú len krásne rozprávky. Sú najbohatším zdrojom poznania, odhaľujúce každému, kto si želá, mnoho spoľahlivých detailov zo života starých Grékov a ich doby.

(1822-1890) Nemecký priemyselník a archeológ

Pravda a fikcia v biografii Heinricha Schliemanna sú tak úzko prepojené, že nie je vôbec ľahké zistiť pravdu. Pripomeňme si napríklad, že I. Stone z neho urobil svojho hrdinu v románe „Grécky poklad“ a opísal Schliemannovu vznešenú lásku ku krásnej Gréke. V skutočnosti išlo už o druhé manželstvo známeho priemyselníka, ktorý si dal veľmi konkrétne ciele – nájsť staroveké poklady a ešte viac zbohatnúť.

Heinrich Schliemann sa narodil v rodine pastora v malom nemeckom mestečku Neubuk. V štrnástich rokoch sa stal učňom v malej obchodnej spoločnosti a postupne, krok za krokom, začal cestu ku komerčnému úspechu. Spočiatku sa pokúšal zbohatnúť v Amerike, no po niekoľkých neúspešných pokusoch sa vrátil do Európy a začal obchodovať s Ruskom. Heinrich Schliemann bol prirodzene obdarený jedinečnými jazykovými schopnosťami. Preto pre neho nebolo ťažké naučiť sa niekoľko jazykov. Len za pár mesiacov sa naučil po rusky a odišiel do Petrohradu, kde sa stal zástupcom holandskej obchodnej spoločnosti. O rok neskôr si otvoril vlastný biznis – začal obchodovať s indigom a liadkom.

V roku 1852 sa Heinrich Schliemann oženil s Jekaterinou Lyzhinou, dcérou ruského obchodníka, a získal štatút obchodníka prvého cechu. V tomto manželstve mali tri deti.

Počas dvoch desaťročí obchodné aktivity Heinricha Schliemanna pokračovali a počas tejto doby sa jeho majetok zvýšil viac ako šesťkrát.

Úspešný podnikateľ, ktorý je za zenitom úspechu, sa rozhodne zmeniť svoj osud a ísť do vedy, pretože obchodovanie sa mu už nezdá byť také atraktívne. Preto v rokoch 1863-1864 zlikvidoval obchodné záležitosti v Rusku a presťahoval sa do Nemecka. Manželka nechcela ísť do neznámej krajiny, pretože patrila ku konzervatívnym kruhom ruskej kupeckej triedy a so svojím manželom si nerozumela. Schliemann však pokračoval v pomoci deťom až do svojej smrti. Ich osud, žiaľ, bol neradostný. V mladosti zomreli tri deti a len jedna dcéra dospela a našla si vlastnú rodinu.

Po usadení sa v Drážďanoch Heinrich Schliemann začal predovšetkým prehlbovať svoje vzdelanie. K tomu podniká niekoľko ciest a štyri roky študuje filozofiu, literatúru a filológiu na rôznych univerzitách.

Publikovanie rôznych materiálov ho povzbudzuje, aby obmedzil okruh svojich záujmov na históriu starovekého Grécka. V roku 1869 obhájil dizertačnú prácu a stal sa doktorom archeológie na univerzite v Rostocku. Potom Heinrich Schliemann dostane oficiálne povolenie od tureckých úradov a začne vykopávky na kopci Hissarlik.

V tomto čase sa Sophia Engastromenos stáva jeho najbližšou asistentkou a priateľkou. Keďže Schliemann bol ženatý a nikdy sa nerozviedol, formalizoval svoj vzťah so Sophiou v Spojených štátoch, kde v roku 1850 získal občianstvo. Ale neskôr sa fakt bigamie predsa len ukáže a skomplikuje život jeho dedičom.

Heinrich Schliemann vykonával vykopávky jedenásť rokov - od roku 1871 do roku 1882. Počas tejto doby objavil veľa zvyškov rôznych budov a ukázalo sa, že na svahu bolo postavených deväť miest. Nakoniec usúdil, že mesto vykopané pod kopcom je tá istá legendárna Trója, o ktorej hovoril Homer v básňach Odysea a Ilias. Dôkazom toho boli mnohé vzácne predmety z bronzu, zlata a striebra.

Technika razenia, ktorej sa pridržiaval Heinrich Schliemann, samozrejme zodpovedala úrovni vtedajšej vedy. Hlavnú pozornosť preto venoval hľadaniu predmetov hmotnej kultúry a neusiloval sa o zachovanie ruín, ktoré vykopal. Preto Schliemann nevedel presne datovať svoje nálezy a nevšimol si, že mesto, ktoré vykopal, pochádza z oveľa staršej doby ako homérske Grécko.

V máji 1873 objavil Heinrich Schliemann najsenzačnejší nález – pokladnicu zlatých predmetov, ktorú nazval pokladmi Priama, legendárneho vládcu Tróje. Obsahovala viac ako 8 000 predmetov zo zlata a striebra – ženské šperky, riad, obetné náčinie. Najprv vzal poklad do Atén a potom do Berlína, kde bola postavená špeciálna budova na jeho uloženie a vystavenie v Berlínskom múzeu.

Na základe svojich poznatkov pripravil Heinrich Schliemann unikátne vedecké dielo – viaczväzkové vydanie Dejín Tróje. Prvýkrát vo svetovej praxi boli k nemu pripojené presné fotografie všetkých nálezov. Samozrejme, v Schliemannovej práci sú chyby, keďže v tom čase sa archeológia len začínala formovať ako veda. Samotné metódy vydávania archeologických prameňov však neskôr využili Schliemannovi prívrženci.

Do roku 1945 boli poklady uložené v Berlíne. Po skončení druhej svetovej vojny sa ukázalo, že celá zbierka gréckych šperkov zmizla bez stopy. Archeológovia dlho verili, že zomrela. A len pred niekoľkými rokmi sa ukázalo, že predmety zo zbierky Heinricha Schliemanna boli v roku 1945 prevezené do Moskvy a umiestnené v skladoch Múzea výtvarných umení Alexandra Puškina a Ermitáže.

Čo sa týka aktivít samotného Schliemanna, pokračoval vo vykopávkach, ale už na pevnine Grécka a objavil polohu pevnosti v Mykénach. Bol to druhý senzačný objav, ktorý urobil archeológ v rokoch 1876 až 1878. Odkryl päť kráľovských pohrebísk, kde bolo uložených mnoho pokladov. Tieto diela viedli k objavu krétsko-mykénskej civilizácie, čím sa vyplnila medzera v dejinách gréckeho umenia. Okrem toho Heinrich Schliemann vykopával v Tiryns, kde v rokoch 1884-1885 odkryl ruiny grandiózneho gréckeho paláca.

Svoje plány však nestihol uskutočniť a naplno opísať všetko, čo sa mu podarilo objaviť, keďže na jar 1890 nečakane zomrel na akútny zápal stredného ucha.

Mnohí moderní vedci, najmä archeológovia a historici, dnes obviňujú Heinricha Schliemanna z neprofesionality až barbarstva. Zároveň nesmieme zabúdať, že jeho práca odrážala osobitnú etapu vo vývoji archeologickej vedy. Schliemann nielenže dokázal, že Trója existovala, ale na základe textov Homérových básní určil aj jej presnú polohu.

Archeológia už niekoľko storočí smeruje k tomu, aby bola považovaná za akademickú vedu. Jeho dlhá história zahŕňala hľadačov pokladov aj dobrodruhov. Na priesečníku vedy a dobrodružstva stál Heinrich Schliemann, hľadač pokladov a jeden zo zakladateľov modernej archeológie v jednom.

Dobrodruh

Búrlivý život nemeckého obchodníka sa vôbec nepodobal životopisu vedca. Schliemann sa narodil 6. januára 1822 v chudobnej rodine, začínal ako poslíček u obchodníka s potravinami, vo veku 24 rokov sa stal zástupcom známej amsterdamskej firmy v Petrohrade a o pár rokov neskôr úspešným obchodníkom prvého cechu, ruský občan a jeden z najväčších dodávateľov ruskej armády v krymskej vojne. Viac ako raz mal dobrodružnú sériu. Vo veku 19 rokov sa pokúsil odísť do Venezuely, ale stroskotal a v roku 1850 sa na vrchole zlatej horúčky presťahoval na niekoľko rokov do Spojených štátov a zdvojnásobil svoj majetok požičiavaním peňazí zlatokopom. Celý ten čas sníval o mýtoch starovekého Grécka, ale nikdy sa vážne nezaoberal vedou.

Až v roku 1858 Schliemann radikálne zmenil svoj osud, o pár rokov svoj podnik zlikvidoval a začal viesť život intelektuálneho cestovateľa. Vo veku 44 rokov vstúpil ako študent na Sorbonnu, kde študoval filológiu a literatúru. 15. augusta 1868 sa počas cesty do Grécka stretáva s britským diplomatom Frankom Calvertom. Spája ich nielen vášeň pre grécke báje a veľká Homérova Ilias, ale aj samotný prístup k antickému textu.

Obaja sa nenechali zahanbiť, že slepý básnik spieval obliehanie Tróje okolo konca 8. storočia pred Kristom, pričom opísané udalosti (ak sa vôbec stali) sa odohrali o 500 rokov skôr. Ale Calvert a Schliemann pristúpili k textu, ktorý čítali v origináli, doslova. Pre nich to nie je poetický opis dávnych legiend, ale tajomný rébus obsahujúci indície, ktoré treba len rozpoznať a rozlúštiť, aby našli cestu do skutočnej Tróje. Geografické popisy uvedené v Iliade viedli k podozreniu, že pod kopcom Hisarlik v severozápadnom modernom Turecku by sa mohli skrývať ruiny Tróje.

Schliemann sa pustil do práce vo veľkom. Počnúc rokom 1870 s povolením osmanských úradov doslova prerezáva Hissarlik zúrivosťou hľadača pokladov. Schliemann vykopáva obrovskú priekopu hlbokú 15 metrov priamo v strede kopca, pričom úplne ignoruje horné vrstvy osídlenia.

Po vykopaní na úpätí kopca si Schliemann uvedomí, že ruiny nie jedného, ​​ale niekoľkých starobylých miest ležia nad sebou. Keď v druhej vrstve odspodu nájde zvyšky mohutných pevnostných múrov a stopy po požiari, samoukovi archeológovi je všetko jasné: môže to byť, samozrejme, len palác trójskeho kráľa Priama a stopy skazy, ako si je istý, priamo naznačujú úspešný útok hrdinov -Achájcov, ktorí sa ukryli v slávnom trójskom koňovi.

" Priamov poklad"

Napokon 31. mája 1873, presne pred 140 rokmi, Schliemann nachádza to, čo považuje za rozhodujúce potvrdenie svojej teórie: obrovský poklad, viac ako 8 000 predmetov, vrátane predmetov vyrobených z drahých kovov. A tu sa Schliemann nesprával ako vedec. Ilegálne pašoval šperky z Osmanskej ríše, pričom na svojej mladej gréckej manželke, ktorá pózovala pre európsku tlač, bez rozpakov nosil starodávne šperky. Schliemann prišiel s celým príbehom o tom, ako s manželkou Sophiou našli „priamov poklad“ a tajne ho vyniesli z tábora od robotníkov.

Dnes už vedci s istotou vedia, že Sophia v tom momente pri vykopávkach vôbec nebola, nevedia však s istotou určiť, či Schliemann našiel celý poklad na jednom mieste, alebo ho zozbieral z rôznych lokalít. Nech už je to akokoľvek, Schliemann nesporne prispel k rozvoju archeológie ako vedy, k metodológii, dokumentačnej podpore a interpretácii archeologických prameňov.

Skvelý archeológ a skvelý obchodník

Kontext

Po tom, čo sa Schliemann preslávil v celej Európe objavom Tróje, pokračoval vo vykopávkach v Grécku a Taliansku a úspešne spájal archeologické objavy s kampaňami na popularizáciu archeológie. No rok pred smrťou si ešte musel priznať, že sa o svojej hlavnej pýche – poklade Priama – vážne mýlil. Vrstva, v ktorej sa poklady našli, sa ukázala byť oveľa staršia ako doba, v ktorej sa mala odohrávať Trójska vojna opísaná Homérom. Šperky boli vyrobené okolo roku 2400 pred Kristom. To znamená, že poklad nemohol patriť kráľovi Priamovi.

Doteraz spory neutíchli: objavil Heinrich Schliemann skutočne tú istú Tróju? Napokon, Homér používal ústne povesti, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu po mnoho stoviek rokov. "Historický základ Iliady? To je úplný nezmysel," hovorí napríklad kolínsky archeológ profesor Dieter Hertel.

Tak či onak, Ilias je vynikajúcim príkladom toho, čo moderní historici nazývajú „oral history“ (orálna história). Mnohé riadky básne s ich presným hexametrom a archaickými formuláciami sa dali ľahko naučiť naspamäť a mohli sa v nezmenenej podobe odovzdávať po mnoho generácií, kým ich nenapísal slepý básnik. Preto sa dnes väčšina vedcov prikláňa k názoru, že Schliemann mal napokon pravdu. Dobrodružný hľadač pokladov sa stal jedným zo zakladateľov modernej archeologickej vedy. V Tróji sa začala archeológia.