Čo je parémia vo filológii. Čo sú paroémie a ako ich správne vnímať? Odporúčaný zoznam dizertačných prác

Содержание статьи
1.2.1 Pojem prísloví
Paroémie sú v tejto práci chápané ako sekundárne jazykové znaky – uzavreté ustálené slovné spojenia (príslovia a porekadlá), ktoré sú markermi situácií alebo vzťahov medzi skutočnosťami. Od staroveku každý národ používa stabilné frázy, ktorých jednou z odrôd sú príslovia spolu so slovami a stabilnými kombináciami slov v každodennej reči. Priťahujú rečníkov svojou sémantickou kapacitou a schopnosťou použitia v rôznych rečových situáciách as rôznymi rečovými cieľmi. Zdá sa, že tieto celky tvoria jeden zo semiotických subsystémov, ktoré zabezpečujú proces plnohodnotnej komunikácie hovorcov toho istého jazyka. Ako zdôrazňujú sociolingvisti, keďže jazyk vznikol ako historická nevyhnutnosť, je vyzvaný, aby spĺňal požiadavky, ktoré naň spoločnosť kladie. Zároveň odráža stav spoločnosti a aktívne prispieva k jej napredovaniu.Toto ustanovenie platí vo vzťahu k akémukoľvek konkrétnemu jazyku a spoločnosti jeho používateľov, ktorí sa prirodzene ukázali byť nositeľmi určitej kultúry. „Dielektická jednota verbálnych komunikačných prostriedkov a sociálneho vedomia, alebo presnejšie povedané... jednota jazyka a národnej kultúry“ [Vereshchagin EM, Kostomarov VG], vedie k jedinečnej príležitosti obnoviť detaily historickej minulosti podľa jazykového etnos.
Zložitosť sémantiky a formy, súčasná príťažlivosť ku okruhu jazykových a rečových javov zostala dlho paremická na periférii bádateľskej pozornosti lingvistov. Častejšie sa príslovia a porekadlá označovali ako minitexty, diela ľudového umenia. Vo folklórnej tradícii to viedlo ku kvalifikácii prísloví ako jedného z vedľajších žánrov folklóru.
Spolu s folklórnymi, literárnymi, jazykovými prístupmi k prísloviam sa v 19. stor. bola ešte jedna – linguokulturologická. Príslovia a porekadlá sa ukázali byť zaujímavé pre bádateľov z hľadiska toho, že ako ustálené slovné spojenia, ľudovú psychológiu a filozofiu do nich vkladajú to, čo W. Humboldt kedysi nazýval ľudovým duchom, „duchovnou identitou“. Tendencia študovať príslovečný fond ako druh úložiska informácií o ľudovom živote, druh zrkadla, ktoré odráža nielen život, ale aj históriu, vieru, zvyky, rituály.
Vzhľadom na to, že paroémie obsahujú „súbor ľudových experimentálnych múdrostí“ [Dal 1984], má zmysel analyzovať celý tento súbor z hľadiska informácií v ňom obsiahnutých, alebo aspoň identifikovať jeho hlavné komponenty a zvážiť hlavné, ktoré sa v ňom premietajú.pojmov. Nie je možné vytvoriť úplný dojem stelesnenia ľudského vedomia v jazyku bez podrobného štúdia implementácie logemov spojených s charakteristikami hodnôt, ktoré určujú záujmy a túžby ľudí.
Na základe vyššie uvedeného je možné vyčleniť niekoľko dôležitých problémov, ktorým čelia výskumníci: pochopiť pojem príslovie a určiť koreláciu tohto pojmu s inými, ktoré sú si blízke významom (príslovie, príslovie, aforizmus, fráza, frazeologická jednotka) ; odhaliť vzťah parémie ako semiotického javu k jazykovým a rečovým znakom; určiť základy pre usporiadanie sémantiky prísloví a zoznam pojmov vyjadrených pomocou jazyka, ktorý je najdôležitejší v sociokultúrnom axiologickom priestore ruského etnického vedomia; rozlišovať pojmy hodnotové entity, ktoré sú významné pre anglickú a ruskú kultúru, dôležité pre formovanie systému prísloví, a kultúrne pojmy;
Príslovia a príslovia sú nepostrádateľným materiálom pre štúdium kultúry ľudí. W. Von Humboldt poznamenal, že originalita každého jazyka sa jasne a prirodzene prejavuje v ľudovom živote (Humboldt, 1985. s. 380). Známy zahraničný paremiológ A. Taylor píše, že príslovia nám dávajú predstavy o predstavách a ideáloch, ktoré hýbu ľuďmi (Taylor, 1975. s. 73). A. Szemerkenyi verí, že príslovia ako zrkadlo odrážajú život a morálne základy spoločnosti (Szemerkenyi, 1974 .P. 935). IN AND. Dahl definuje príslovie takto: "Príslovie je krátke príslovie, poučenie, skôr vo forme kritiky, alegórie alebo vo forme doživotného trestu." Príslovie má priamy alebo obrazný význam, čo ho robí nejednoznačným. Príslovie je na jednej strane hlboko národné, na druhej medzinárodné. Tento rozpor treba chápať takto: príslovia rôznych národov vyjadrujú súdy. Existujú myšlienky, ktoré sú spoločné všetkým národom, ale každý národ ich vyjadruje po svojom, berúc do úvahy etnografické, geografické črty, zvyky, mentalitu atď. Idey mieru a dobra, úlohy práce a vedomostí sú teda spoločné pre všetky národy sveta; úcta k dobrým ľudským vlastnostiam: pracovitosť, skromnosť, čestnosť – odsúdenie zloby a chamtivosti, hlúposti a lenivosti.
Jedným z dôležitých problémov vedy, ktorý ešte nie je jednoznačne vyriešený, je otázka rozlišovania prísloví a porekadiel. V našej práci sa tieto pojmy používajú v nasledovných významoch: Príslovia sú obrazné výrazy s vetnou skladbou, ktoré znamenajú úsudky (nie pojmy) a majú buď len obrazný význam, alebo priamy a obrazný. Napríklad som našiel kosu na kameni; strmé kopce valil Sivka. Výroky sú stabilné kombinácie vo forme vety, ktoré majú priamy význam a vyjadrujú úsudok. Napríklad peniaze sú biznis; Láska pre všetky vekové kategórie; Nevidíš dve úmrtia, ale jednej sa nevyhneš. Príslovia sú „zahusťovanie myšlienok“ (A.A. Potebnya). „Celý proces stlačenia dlhšieho príbehu do príslovia patrí k množstvu javov, ktoré majú veľký význam pre ľudské myslenie, možno povedať, charakterizujúce ľudské myslenie...“ (AA Potebnya) Príslovia sa akoby hromadia v našej mysli značné množstvo poetických obrazov, ktoré môžeme získať z našej pamäte a implementovať v každom vhodnom konkrétnom prípade.
Príslovia tvoria pamäť ľudí. Odrážali jeho históriu, zvyky, spôsob života a presvedčenia. IN AND. Dahl vo svojej zbierke uvádza také historické príslovia: letí hus do svätého Ruska (o Napoleonovi); kde prechádza Mamai, tam tráva nerastie.
Mnohé ruské ľudové zvyky sa odrážajú v prísloviach a porekadlách, ale najčastejšie sú skryté, treba ich hľadať, objavovať v obrazoch: nevynášajú odpadky z chatrče; nezízal na nás, nie nami a bude preskupený; custom nie je klietka – nemôžete ju prestavať. Takže napríklad výraz nevynášať špinavú bielizeň z koliby sa vracia k všeslovanskej tradícii, podľa ktorej sa verilo, že vynášaním špinavej bielizne z domu na obhliadku susedom si človek oslabuje svoje živobytie. priestoru, ohrozuje nielen seba, ale aj svojich blízkych, čo by sa nemalo dovoliť.v žiadnom prípade.
Príslovia, ktoré sú jedným z druhov ústneho ľudového umenia, obsahujú postrehy, nahromadené životné skúsenosti, múdrosť ľudí, ktorí ich vytvorili. Pomáhajú lepšie pochopiť národný charakter ľudí, ktorí tieto príslovia vytvorili, ich záujmy, postoje k rôznym situáciám, ich spôsob života, tradície. Schopnosť používať príslovia je dôležitá nielen pri priamej komunikácii s rodenými hovorcami, ale aj pri preklade literárnych textov. Štúdium tohto druhu ústneho ľudového umenia umožňuje hlbšie pochopiť špecifiká a prepojenie rôznych kultúr.
V súčasnosti sa aktívne rozvíja medzinárodná spolupráca, dochádza k postupnému prenikaniu kultúr prostredníctvom výmeny informácií v rôznych sférach ľudskej činnosti. Ľudské spoločenstvá patriace k rôznym národom, krajinám a kontinentom už nie sú izolované. Spája nás nielen jedna planéta Zem, ale aj spoločné záujmy o prežitie na tejto planéte, rozvoj civilizácie, rozvoj kultúr. To všetko si vyžaduje interakciu, vzájomné porozumenie a spoluprácu. Vyžaduje si to základné vzájomné porozumenie, znalosť jazykov a kultúr iných národov. Stáva sa to najmä vtedy, keď lexikálne jednotky prechádzajú z jedného jazyka do druhého, v dôsledku čoho sa obohacuje slovná zásoba každého jazyka.
1.2.2 Vnútorná podoba prísloví
Je všeobecne známe, že za pojem „vnútorná forma“ vďačí naša veda jazykovému konceptu W. von Humboldta, ktorý vnútornú formu považuje za mnohostranný jav, ktorý vychádza z ducha ľudu alebo národnej duchovnej sily. Takáto definícia vnútornej formy dostala v budúcnosti rôzne interpretácie. V prvom rade vznikol protiklad vnútornej podoby jazyka k vnútornej podobe jazykových jednotiek a vnútornú podobu jazykových jednotiek chápu vyrezávaní jazykovedci rôzne. Niektorí vedci definujú vnútornú formu ako najbližší etymologický význam jazykových jednotiek [Potebnya, 1958], iní považujú vnútornú formu za „kontrastný znak spájajúci meno s jeho zdrojom“ [Gak, 1977: 46]. Podľa VV Vinogradova „vnútorná forma slova, obraz, ktorý je základom významu a použitia slova, sa môže zmenšiť iba na pozadí tej materiálnej a duchovnej kultúry, toho systému jazyka, v kontexte ktorého dané slovo alebo spojenie slov vzniklo alebo sa premenilo“ [Vinogradov, 1972: 17-18].E.V. Ivanova definuje vnútornú formu príslovia ako doslovný význam príslovia, priamo odvodený z významov jeho konštitučných komponentov a súvislostí medzi nimi, vo vzťahu k významu príslovia (Ivanova, 2006, s.34).
Štúdie ukazujú, že vnútorná forma mnohých frazeologických jednotiek je jasne vnímaná a prispieva k ich pochopeniu.. Štruktúra frazeologickej jednotky má obsahový plán a výrazový plán. Obsahový plán je obraz uložený v pamäti a tvoriaci vnútornú formu (WF) frazeologickej jednotky. A rovina výrazu je „akusticko-grafická „stopa“ frazeologickej jednotky, ktorá sa odráža v mysli. Frazeologizmus vzniká spolu s určitou situáciou. Je mu priradený obsah, ktorý sa následne premyslí, teda obraz frazeologických jednotiek sa vytvára na základe primárnych významov slov v prototypovej situácii. Práve tieto primárne slová zanechávajú svoju stopu v obraze (pláne vyjadrenia). Takto sa objaví interný formulár, ktorý obsahuje hlavné informácie [Prokhorova, 1986]. Vnútorná forma robí význam slova motivovaný, ale toto podmieňovanie nie je úplné. A.A. Potebnya, ktorý v roku 1982 zaviedol do ruskej lingvistiky pojem „vnútorná forma“, definuje WF ako najbližší etymologický význam. VF je teda spôsob vyjadrenia významu v slove, ktoré je vnímané hovorcom a je prezentované odlišne v rôznych jazykoch [Potebnya, 2000].
Podľa V.A. Maslova, vo svete najskôr vzniká určitá prototypová situácia, teda situácia zodpovedajúca doslovnému významu frazeologickej jednotky, napríklad človek, ktorý aktívne „umyl kosti“ inému človeku, ohováral ho, hrýzol si do jazyka. . Je mu priradený obsah, ktorý sa následne premyslí, teda obraz frazeologickej jednotky sa vytvorí na základe primárnych významov slov v prototypovej situácii. Práve tieto primárne slová zanechávajú v obraze svoju stopu. Takto vzniká interný formulár (WF), ktorý obsahuje hlavné informácie súvisiace s kultúrou. Kultúrnu informáciu možno získať z WF frazeologickej jednotky, pretože obsahuje „stopy“ kultúry – mýty, archetypy, zvyky a tradície, reflektované historické udalosti a prvky materiálnej kultúry [Maslova, 2004: 87].
Vnútorná forma je teda zameraná na opätovné vytvorenie nejakého významného spojenia za účelom sekundárnej nominácie alebo prenosu systému spojení (integrálnej situácie), prispieva tiež k vzniku asociatívnych spojení v mysli. Navyše typizovaná situácia, vyjadrená vnútornou formou, nesie v sebe „istú celostnú orientáciu, priradenú jej nad individuálnym vedomím predchádzajúcich generácií, vyvinutú spoločenskou praxou v procese historického vývoja danej spoločnosti“ [lat. 1991: 137]. Vnútorná forma je mnohostranný jav vychádzajúci z ducha ľudu alebo národnej duchovnej sily.
Základom národných a kultúrnych špecifík vnútornej formy môže byť: 1) historická pamäť ľudu - nositeľa jazykovej kultúry; 2) kultúrne skutočnosti; 3) onomastické reality; 4) mentalita väčšiny predstaviteľov kultúry; 5) hodnoty akceptované v rámci danej kultúry; 6) tradície; 7) predchádzajúce texty. Precedentnými textami sú samozrejme paromie, ktoré v komprimovanej podobe prenášajú z generácie na generáciu najdôležitejšie myšlienky spoločnosti.
Národná a kultúrna špecifickosť prísloví odráža hodnoty a kultúrne normy, ktoré sú zakotvené v stereotypoch ako fragmenty koncepčného obrazu sveta, ktoré existujú v mysli.
1.2.3 Archetypy, stereotypy a ich odraz v prísloviach
Ako viete, človek má vedomé a nevedomé, čo mu pomáha vykonávať činy, analyzovať jeho činy. Na vykonávanie všetkých týchto operácií potrebuje mechanizmy, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou nevedomia. Osobné nevedomie pozostáva väčšinou z komplexov, obsahom kolektívneho nevedomia sú archetypy (doslova „primárne modely“, „pôvodné obrázky“, „dominanty“) [Jung, 1997: 63]. Archetypy sú vrodené predstavy alebo spomienky, prostredníctvom ktorých ľudia určitým spôsobom vnímajú, prežívajú a reagujú na udalosti. V skutočnosti to nie sú spomienky alebo obrazy ako také, ale sú to práve sugestívne faktory, pod vplyvom ktorých ľudia implementujú do svojho správania univerzálne modely vnímania, myslenia a konania v reakcii na nejaký predmet alebo udalosť. Čo je tu vrodené, je práve tendencia emocionálne, kognitívne a behaviorálne reagovať na konkrétne situácie [Jung, 1997: 75].To znamená, že každý archetyp je spojený s tendenciou vyjadrovať určitý typ pocitov a myšlienok vo vzťahu k zodpovedajúcemu objektu alebo situácii. Hlavným zdrojom archetypov sú sny, keďže sú mimovoľným, spontánnym produktom nášho nevedomia, nie sú skreslené žiadnymi vedomými zámermi. Druhým zdrojom archetypov sú fantázie. Vo sne často vidíme to, o čom snívame, o čom snívame.
Vynára sa otázka: „Koľko archetypov celkovo existuje? Existuje hranica ich existencie a používania? Archetypov je presne toľko, koľko je typických životných situácií. Nekonečné opakovanie vtlačilo túto skúsenosť do našej duševnej konštitúcie, nie však v podobe obrazov naplnených obsahom, ale len v podobe „foriem bez obsahu“, predstavujúcich len možnosť určitého vnímania a konania. Keď sa vyskytne situácia zodpovedajúca danému archetypu, toto
archetyp sa aktivuje a potom je tu nutkavosť, ktorá dosahuje svoje vlastné proti mysli a vôli.
Archetypy sú základom pre kategorizáciu javov objektívnej reality, budovanie stereotypov.
Prvýkrát koncept stereotypu použil W. Lippman už v roku 1922, ktorý veril, že ide o usporiadané, schematické, kultúrou určené „obrazy sveta“ v hlave človeka, ktoré šetria jeho námahu pri vnímaní komplexných predmety sveta. Pri tomto chápaní stereotypu sa rozlišujú dve z jeho dôležitých čŕt: 1) determinizmus kultúrou a 2) prostriedok šetrenia pracovných síl, a teda jazykové prostriedky [Kagan, 1999: 69].
Jedna z najlepších definícií stereotypu patrí V.V. Krasnykh: „Stereotyp je určitá štruktúra mentálno-jazykového komplexu, tvorená invariantným súborom valenčných väzieb pripisovaných danej jednotke a reprezentujúcich koncept javu, ktorý sa za touto jednotkou skrýva...“ [Krasnykh, 1998: 32] . Stereotyp je preto určitým fragmentom pojmového obrazu sveta, ktorý existuje v mysli.
Pomocou stereotypov si človek vytvára vlastný obraz sveta a tento obraz sveta je odrazom reality, tak, ako ju človek chápe; je to obraz, ktorý je základom individuálneho a spoločenského vedomia. To znamená, že obraz sveta nie je zrkadlovým odrazom našej existencie, ale len spôsobom konceptualizácie (reprezentácie) sveta národnou jazykovou osobnosťou. Z lingvokultúrneho hľadiska sa pojem chápe ako „zrazenina kultúry v ľudskej mysli“ [Stepanov, 1985: 40], teda ide o mentálnu jednotku, prvok vedomia. A ľudské vedomie hrá úlohu prostredníka medzi kultúrou a jazykom.
Konceptuálny obraz sveta je oveľa bohatší ako lingvistický obraz sveta. Takto si človek kreslí svet vo svojej predstave. Ale v procese života jazykový obraz sveta predchádza pojmovému a formuje ho, pretože človek je schopný pochopiť svet a sám seba vďaka jazyku. E.S. Kubryakova, R.I. Rozina, N.I. Sukalenko vo svojich dielach tvrdí, že sociálna a historická skúsenosť je fixovaná v jazyku. Na jednej strane životné podmienky ľudí, materiálna stránka ich života určujú vedomie ľudí a ich správanie. Na druhej strane, človek vníma svet najmä prostredníctvom foriem rodného jazyka, ktoré určujú ľudské štruktúry myslenia a správania.
O fenoméne „stereotypu“ sa uvažuje nielen v prácach lingvistov, ale aj v prácach sociológov, etnografov, kognitívnych vedcov, psychológov, etgopsycholingvistov (W. Lippman, IS Kon, Yu.D. Apresyan, Yu.A. Sorokin, VA Ryžkov, Y. E. Prochorov, V. V. Krasnykh, S. Tolstaya, E. Bartminsky a ďalší).
Predstavitelia každej vedy rozlišujú v stereotype tie vlastnosti, ktoré si všímajú z pozície svojho študijného odboru, a preto sa rozlišujú sociálne stereotypy, komunikačné stereotypy, mentálne stereotypy atď.
Yu.A. Sorokin a I.Yu. Markovin rozlišuje stereotyp z hľadiska jeho zohľadnenia v oblasti linguokulturológie, ktorý obsahuje medzery – všetko, čo si recipient všimol, čomu nerozumie, čo sa mu zdá zvláštne a vyžaduje si interpretáciu, ktorá slúži ako signál prítomnosti národno-špecifických prvkov v texte [Sorokin, Markovina, 1989: 32]. To znamená, že medzera je niečo, čo existuje v jednej miestnej kultúre, ale nie v inej. V našej štúdii nebola stanovená úloha identifikovať medzery v ruskej a anglickej jazykovej kultúre v popise komunikačného správania. Vykonali sme kognitívnu interpretačnú analýzu frazeologických jednotiek, ktoré popisujú komunikačné správanie v ruskej a anglickej kultúre.
V kognitívnej lingvistike a etnolingvistike pojem stereotyp označuje obsahovú stránku jazyka a kultúry, to znamená, že je chápaný ako mentálny stereotyp, ktorý koreluje s jazykovým obrazom sveta. E. Bartminsky má teda jazykový obraz sveta a jazykový stereotyp
sa zaobchádza ako s časťou a celkom a jazykový stereotyp sa chápe ako „úsudok alebo viaceré súdy týkajúce sa určitého objektu mimojazykového sveta, subjektívne determinované zobrazenie objektu, v ktorom koexistujú popisné a hodnotiace znaky a ktoré je výsledkom tzv. interpretáciu reality v rámci sociálne rozvinutých kognitívnych modelov“ [Maslova, 2001: 58]. Jazykový stereotyp nie je len úsudok alebo niekoľko úsudkov, ale aj akýkoľvek ustálený výraz pozostávajúci z niekoľkých slov. Používanie takýchto stereotypov uľahčuje a zjednodušuje komunikáciu, čím šetrí silu komunikujúcich. Okrem toho vo svojej sémantike odrážajú dlhý proces rozvoja kultúry ľudí, sprostredkúvajú národný charakter, historickú a kultúrnu chuť. O spôsobe života, mentalite ľudí sa môžeme dozvedieť veľa na základe vnútornej formy jazykovej jednotky.
Systémom tvorby stereotypov sú kognitívne procesy, keďže stereotypy plnia množstvo kognitívnych funkcií – funkciu schematizácie a zjednodušovania, funkciu formovania a uchovávania skupinovej ideológie a množstvo ďalších mentálnych funkcií [Kagan, 1999: 94].
Dôležitú úlohu pri vytváraní stereotypov zohráva aj častý výskyt určitých predmetov, javov v živote ľudí, prejavujúcich sa často dlhšími kontaktmi s týmito predmetmi v porovnaní s inými, čo vedie k stereotypizácii takýchto predmetov.
Prostriedkom zobrazenia stereotypov a archetypov sú frazeologické jednotky, príslovia, klišé a pod. To znamená, že PU sa tvorí prostredníctvom stereotypu. Môže však nastať aj opačný proces, keď sa stereotyp tvorí pomocou frazeologických jednotiek.
Interpretovaním frazeologických jednotiek na základe korelácie ich obrazných vnemov so stereotypmi, ktoré odrážajú národnú mentalitu, odhaľujeme ich kultúrny a národný význam a charakter, ktorý je obsahom národnej a kultúrnej konotácie.
Odraz stereotypov vo frazeológii je teda vyjadrený veľmi jasne, pretože iba spoločným spojením obrazov s pojmami, významom môžeme odhaliť kultúrny a národný význam výrazu.
1.2.4 Národno-kultúrna špecifickosť vo frazeológii
Téma národných a kultúrnych špecifík je pre výskum v oblasti frazeológie celkom tradičná. Práce o frazeológii (najmä ak boli realizované v rámci tradičnej lingvistiky) dlhé roky tvrdili, že frazeologické jednotky sú národne špecifické jednotky jazyka, ktoré akumulujú kultúrny potenciál ľudu. Túto tému študovali vedci ako A. Vezhbitskaya, V.N. Telia, V.A. Maslová, D.O. Dobrovolsky atď. [Vezhbitskaya, 1996; Teliya, 1996; Maslová, 2004; Dobrovolsky, 1997].V.N. Telia píše, že frazeologické zloženie jazyka je „zrkadlom“, v ktorom lingvokultúrna komunita identifikuje svoje národné sebavedomie, sú to frazeologické jednotky, ktoré rodeným hovorcom vnucujú osobitné videnie sveta a situácií.
Rôzne jazykové spoločenstvá, využívajúce rôzne nástroje tvorby konceptov, vytvárajú rôzne obrazy sveta, ktoré sú v skutočnosti základom národných kultúr.
V.A. Maslova poznamenáva, že skutočnými strážcami kultúry sú texty. Nie jazyk, ale text odráža duchovný svet človeka. Je to text, ktorý priamo súvisí s kultúrou, pretože je preniknutý mnohými kultúrnymi kódmi, je to text, ktorý uchováva informácie o histórii, etnografii, národnej psychológii, národnom správaní, teda o všetkom, čo tvorí obsah kultúry. . Text je súborom špecifických signálov, ktoré v čitateľovi, vychovanom v tradíciách danej kultúry, automaticky vyvolávajú nielen priame asociácie, ale aj veľké množstvo nepriamych. Pravidlá pre zostavovanie textu zase závisia od kontextu kultúry, v ktorej sa objavuje. Text je zostavený z nižších úrovní jazykových jednotiek, ktoré pri vhodnom výbere môžu posilniť kultúrny signál. Takýmito jednotkami sú predovšetkým frazeologické jednotky [Maslova, 2004].
V.A. Maslová sa domnieva, že: „frazeologické jednotky (PU), odzrkadľujúce vo svojej sémantike dlhý proces rozvoja kultúry ľudu, fixujú a prenášajú z generácie na generáciu kultúrne postoje a stereotypy, normy a archetypy“ [Maslova, 2004: 82]. .
Pri zvažovaní frazeológie Maslova predložila tieto hypotézy:
1. vo väčšine frazeologických jednotiek sú „stopy“ národnej kultúry, ktoré treba identifikovať;
2. kultúrna informácia je uložená vo vnútornej forme frazeologických jednotiek, ktoré ako obrazné zobrazenie sveta dodáva frazeologickej jednotke kultúrnu a národnú príchuť;
3. Hlavnou vecou pri identifikácii kultúrnej a národnej špecifickosti je odhaliť kultúrnu a národnú konotáciu.
„Frazeológia je fragmentom jazykového obrazu sveta. Frazeologické jednotky sú vždy zamerané na subjekt, teda nevznikajú ani tak na opis sveta, ako na jeho interpretáciu, hodnotenie a vyjadrenie subjektívneho postoja k nemu“ [Maslova, 2004: 84].
Pri štúdiu národných špecifík sa D.O. Dobrovolsky identifikuje dva prístupy. Prvý prístup sa nazýva komparatívny, v ktorom sa národná a kultúrna špecifickosť jedného jazyka určuje vo vzťahu k inému jazyku. Druhý prístup je introspektívny, v ktorom sa národná špecifickosť jazyka posudzuje očami jeho hovorcov, čiže sa uskutočňuje sebaanalýza, sebapozorovanie [Dobrovolsky, 1996].
V komparatívnom prístupe sa za špecifické uznávajú všetky fakty jazyka 1 vo vzťahu k jazyku 2, ktoré sa z pohľadu tradičnej ľudovej kultúry z pohľadu jazyka 2 (a zodpovedajúcej kultúry) javia ako netriviálne. Zároveň nie je dôležité, že mnohé z faktov vyčlenených ako konkrétne fakty sa môžu odohrávať aj v iných jazykoch (kultúrach).
Introspektívny prístup je založený na predstave prítomnosti „imanentných“ národných a kultúrnych charakteristík bez ohľadu na špecifiká iných jazykov a kultúr. Úloha štúdie je formulovaná ako hľadanie odpovede na otázku, aká je národná špecifickosť jazyka 1 očami jeho nositeľov. Najadekvátnejšími výskumnými metódami sú v tomto prípade prieskum medzi informátormi a rôzne testy zamerané na objasnenie postoja rodených hovorcov k zodpovedajúcim lingvistickým faktom. Signálom prítomnosti „imanentnej“ národnej špecifickosti tak môže byť napríklad názor o nevhodnosti tohto tvrdenia v ústach cudzinca. V komparatívnej analýze je jedným z najdôležitejších kritérií konštrukcia zistených medzijazykových rozdielov voči špecifikám príslušných kultúr, zatiaľ čo introspektívny prístup zahŕňa apelovanie na intuíciu rodených hovorcov, ktorí niektoré javy charakterizujú ako svoje vlastné a iba svoje vlastné. teda čisto národné. Javy vybrané ako špecifické na základe komparatívneho prístupu sa nielenže nemusia zhodovať s okruhom javov identifikovaných na základe introspektívneho prístupu, ale nemusia s ním mať ani styčné body [Dobrovolsky, 1996].
Veľmi dôležitým komponentom vo frazeologických jednotkách je kultúrna konotácia. Kultúrna konotácia frazeologických jednotiek je určená hodnotami konkrétnej kultúry. To je niečo, čo je špecifické pre konkrétny národ, kultúru. Kultúrna konotácia vzniká ako výsledok interpretácie asociatívneho a obrazného základu frazeologických jednotiek ich koreláciou s kultúrnymi a národnými stereotypmi [Maslova, 2001: 55], v dôsledku čoho odhaľujeme ich kultúrny a národný význam a charakterizujeme ich, v závislosti od kultúrnej hodnoty, či už pozitívne alebo negatívne.
Je to teda kultúrna konotácia, ktorá dáva kultúrne významné označenie frazeologických jednotiek a dokonca aj celého textu. Prostriedkom na sprostredkovanie tejto kultúrnej konotácie sú podľa A. Vezhbitskej kľúčové slová, ktoré sú v centre frazeologickej jednotky. Kľúčové slová, ktoré tvoria určité vlastnosti, ktoré sú ústredné pre určitú oblasť kultúry a fungujú v tejto funkcii vo frazeologickej jednotke, „nás môžu priviesť k jadru celého komplexu kultúrnych hodnôt a postojov“ [Vezhbitskaya, 2001: 38]. Analýzou vyššie uvedeného sme dospeli k záveru, že frazeologické jednotky sú nositeľmi kultúrnych a národných informácií. PU zachováva a reprodukuje mentalitu ľudí, ich kultúru.
Keďže frazeologická jednotka je spojená so stereotypom, je to práve frazeologická jednotka, ktorá je prostriedkom na vyjadrenie tohto stereotypu, ktorý sa zase spája s určitým zobrazením alebo obrazom vyjadreným v tejto frazeologickej jednotke. V kognitívnej lingvistike a etnolingvistike pojem stereotyp označuje obsahovú stránku jazyka a kultúry, to znamená, že je chápaný ako mentálny stereotyp, ktorý koreluje s jazykovým obrazom sveta. Takže podľa E. Bartminského jazykový obraz sveta a jazykový stereotyp spolu súvisia ako časť a celok a jazykový stereotyp sa chápe ako „úsudok alebo viaceré súdy týkajúce sa určitého objektu mimojazykového sveta, subjektívne determinovaná reprezentácia určitého objektu, v ktorej koexistujú deskriptívne a hodnotiace znaky a ktorá je výsledkom interpretácie reality v rámci sociálne rozvinutých kognitívnych modelov“ [Maslova, 2001: 58]. Jazykový stereotyp nie je len úsudok alebo viacero úsudkov, ale aj akýkoľvek množinový výraz pozostávajúci z niekoľkých slov. Používanie takýchto stereotypov uľahčuje a zjednodušuje komunikáciu, čo šetrí sily komunikantov. Okrem toho vo svojej sémantike odrážajú dlhý proces rozvoja kultúry ľudí, sprostredkúvajú národný charakter, historickú a kultúrnu chuť. O spôsobe života, mentalite ľudí sa môžeme dozvedieť veľa na základe vnútornej formy jazykovej jednotky. To znamená, že PU sa tvorí prostredníctvom stereotypu. Môže však nastať aj opačný proces, keď sa stereotyp tvorí pomocou frazeologických jednotiek.
Interpretovaním frazeologických jednotiek na základe korelácie ich obrazných vnemov so stereotypmi, ktoré odrážajú národnú mentalitu, odhaľujeme ich kultúrny a národný význam a charakter, ktorý je obsahom národnej a kultúrnej konotácie.
Odraz stereotypov vo frazeológii je teda vyjadrený veľmi jasne, pretože iba spolu, koreláciou obrázkov s pojmami, významom, môžeme odhaliť kultúrny a národný význam výrazu..
Slovo „parémia“ bolo prevzaté z gréckeho jazyka a zodpovedalo významom ruským slovám „podobenstvo“, „príslovie“, „príslovie“. Parémia je ustálená frazeologická jednotka, ktorá je ucelenou vetou didaktického (náučného) obsahu.
V cirkevnom používaní sa význam slova "parémia" zúžil - toto slovo označovalo zvláštny druh výrokov vybraných z Písma na čítanie počas bohoslužieb, vybraných pasáží zo Starého zákona na čítanie.
Štúdium parémií dlhodobo vyústilo do samostatnej disciplíny, vedného odboru – paremiografie. Už v staroveku sa grécki, alexandrijskí a rímski vedci zaoberali zaznamenávaním prísloví a výrokov. V 13. – začiatkom 15. stor. v Európe, ako sa vyvíjali národné jazyky, sa osobitná pozornosť venovala prísloviam európskych národov, existovali dokonca zbierky, napríklad zbierka „Príslovia Villanu“, ktorú zostavil istý duchovný z rodiny Filipa z Alsaska. . Zber a štúdium prísloví sa nezastavilo a pokračuje dodnes.
Všeobecné poznámky o prísloviach a porekadlách sú roztrúsené v historických a teoretických štúdiách ľudovej poézie, v kurzoch antropológie, etnografie a folklóru. Začiatok štúdia povestných jednotiek položili vedci ako Ivan Michajlovič Snegirev (1793 - 1868), ktorý napísal knihu „Rusi vo svojich prísloviach. Úvahy a výskumy domácich prísloví a porekadiel, vydané v rokoch 1831 - 1834; Alexander Afanasyevič Potebnya (1835-1891).
I. M. Snegirev a A. A. Potebnya rozlišovali obrazné príslovia od škaredých. V tejto súvislosti A. A. Potebnya napísal, že „ak zovšeobecnenie neobsahuje stopu svojho pôvodu z obrazu, dostaneme iný druh príslovia, a to škaredé príslovie o morálnom obsahu“.
V. I. Dal rozlišoval príslovia a porekadlá na základe ich štruktúrnych, sémantických a funkčných znakov. Vedec považoval príslovie za „krátke podobenstvo, lekciu, zrozumiteľnú a prijatú každým, vyjadrenú izolovane, to znamená alegoricky“
Príslovie definoval takto: „Príslovie je kruhový výraz, jednoduchá alegória, blaf, spôsob vyjadrenia, ale bez podobenstva, bez súdu, záveru, aplikácie; toto je prvá polovica príslovia." .
V prísloviach sa nevyhnutne stretávame s fenoménom stereotypizácie. Je jednou z najdôležitejších charakteristík skupinového a interpersonálneho vnímania a psychológmi je považovaná za vnímanie a hodnotenie sociálnych objektov na základe určitých predstáv (stereotypov).
V lingvistike možno tento jav pozorovať v ustálených kombináciách, frazémach, frazeologických jednotkách, prísloviach a porekadlách. Paremiologický fond jazyka je zdrojom stereotypných názorov a postojov, ktoré sa v priebehu času môžu meniť.
V priebehu štúdie sme zistili, že pojem „rod“ sa do lingvistiky zaviedol koncom 60. – začiatkom 70. rokov minulého storočia. V tom čase sa pojem „rod“ používal na opis sociálnych, psychologických, kultúrnych, aspektov „ženského“ v porovnaní s „mužom“. V 80. rokoch minulého storočia sa pojem „gender“ začal chápať ako problém kompletného štúdia femininity a maskulinity a s tým súvisiacich sociálnych a kultúrnych problémov a v 90. rokoch minulého storočia sa objavil smer, ktorý skúmal len maskulinita (komplex telesných, behaviorálnych a psychologických znakov (sekundárnych sexuálnych znakov) považovaných za mužské) a jej prejavy v rôznych jazykoch. V priebehu niekoľkých desaťročí sa tak sformoval pojem „rod“ označujúci súbor sociálnych a kultúrnych noriem, ktoré spoločnosť doslova predpisuje človeku v závislosti od jeho biologického pohlavia.
Dozvedeli sme sa tiež, že rod je pre lingvistiku cenný nielen ako mimojazyková realita odrážaná v jazyku. Zafixovaný v jazyku sa mení na jazykový symbol, ktorý spolu so sociálnymi a kultúrnymi faktormi ovplyvňuje socializáciu jednotlivca. Žiadna z humanitných antropocentrických vied neinvestovala do pojmu „kultúrny konštrukt“ význam „lingvistického“. Jazykové rodové stereotypy ovplyvňujú myseľ ľudí v rovnakej miere ako sociokultúrne normy spoločnosti prostredníctvom kníh, médií, internetu, náboženstva, kina, divadla, rituálov a tradícií.
Rodové štúdiá prostredníctvom analýzy jazykových štruktúr v súčasnosti vykonávajú: sociolingvistika, psycholingvistika, identifikačná diagnostika, linguokulturológia, literárna kritika, teória prekladu a teória interkultúrnej komunikácie.
Zistilo sa tiež, že pohlavie nie je trvalou zložkou komunikácie. Intenzita jeho prejavu závisí od mnohých jazykových faktorov. V popredí sú štúdie súvisiace s hľadaním jazykových prostriedkov používaných na konštruovanie rodovej identity.
Národno-kultúrna sémantika je prítomná na všetkých úrovniach jazyka: vo fonetike, morfológii, syntaxi a slovnej zásobe. Najzreteľnejšie sa však prejavuje v paremiológii. Štúdium prísloví (prísloví, porekadiel, aforizmov a frazeologických jednotiek) pomáha pochopiť mentalitu a národný charakter rodených hovorcov daného jazyka. Práve cez paremiologický fond dochádza ku kontaktu s mentalitou a spôsobom života, ako aj k uvedomeniu si logiky myslenia, svetonázoru a postoja.
Parémie, ktoré vykonávajú kumulatívnu funkciu, sú zamerané na vytváranie určitých stereotypov správania, na určovanie pozitívnych a negatívnych vlastností jednotlivca podľa predstáv zavedených v spoločnosti. Paremiológiu charakterizuje nielen reflexia charakterových vlastností a potrebného modelu správania, ale aj reprezentácia národnej tradície.
Parémia
Generické označenie príslovia, výroky: ľudový rečový žáner malej formy, vyznačujúci sa ustálenosťou, klišéovitosťou. * Hovorené slovo je strieborné, nevypovedané zlaté. Dobrá žena dom zachráni a útla ho zatrasie rukávom. Koniec je koruna. Teraz je veľa gramotných, ale málo dobre živených. Choďte do vedy - vydržte múku. Veda nie je pivo, nemôžete si ho naliať do úst. Nepotrebujete vedca, ale potrebujete inteligentného(príklady V.I. Dahla).
Náučný slovník slohových pojmov. - Novosibirsk: Novosibirská štátna univerzita. O. N. Laguta. 1999
Synonymá:Pozrite sa, čo je „parémia“ v iných slovníkoch
PAREMIA- (grécke, príslovie). Cirkevné čítania z ktorejkoľvek knihy Starého zákona, ktoré obsahujú proroctvá, premenu sláveného sviatku alebo jednoducho morálne ponaučenia. Slovník cudzích slov zahrnutých v ruskom jazyku. Chudinov A.N ... Slovník cudzích slov ruského jazyka
parémia- miesta z Písma čítaného pri večeri pri vchode (Dal) Pozri ... Slovník synonym
PAREMIA- PAREMIA, paremia, manželky. (grécke podobenstvo paroimia) (lit. a kostol). Čítanie, úryvok zo Starého zákona. Vysvetľujúci slovník Ushakov. D.N. Ušakov. 1935 1940 ... Vysvetľujúci slovník Ushakov
PAREMIA- ženský, kostol moralizujúce slovo; | úryvky zo Svätého písma čítané na vstupnom večierku. Paroemia, kniha obsahujúca sviatočné príslovia. Dahlov vysvetľujúci slovník. IN AND. Dal. 1863 1866 ... Dahlov vysvetľujúci slovník
parémia- a parémia... Slovník problémov s výslovnosťou a stresom v modernej ruštine
parémia- parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia, parémia (Zdroj: "Plne akcentovaná paradigma podľa A. A. Zaliznyaka") ... Tvary slov
Parémia- Paremia: Paremia (filológia) je ustálená frazeologická jednotka, ktorá je ucelenou vetou didaktického obsahu. Paremia (liturgia) v liturgickej praxi pravoslávnej cirkvi čítanie z kníh Svätého písma ... Wikipedia
PAREMIA- A; dobre. [grécky paroimia príslovie, podobenstvo]. cirkvi. Úryvok zo Starého zákona, ktorý obsahuje proroctvá alebo učenia a ktorý sa číta v pravoslávnej cirkvi počas bohoslužieb. * * * PAREMIA PAREMIA (grécke príslovie paroimia, podobenstvo), čítania zo Svätého ... ... encyklopedický slovník
parémia- Vybrané miesta na čítanie zo Starého zákona, ľud. parémia, iná ruština, umenie. sláva. parémia - tiež (Euch. Sin., Khozhd. hegum. Dan. 133, Poznyakov, 1558 atď.). Z gréčtiny παροιμία podobenstvo, príslovie; pozri Vasmer Gr. sl. toto. 144. Taká zbierka ...... Etymologický slovník ruského jazyka od Maxa Fasmera
Parémia- (z gréckeho παροιμία podobenstvo, príslovie, parabola) čítania zo Svätého písma, Starého alebo Nového zákona, vyslovené v práve. kostoly na večernej bohoslužbe (hlavne v predvečer sviatkov) svojím obsahom súvisiacim s významom ... ... Encyklopedický slovník F.A. Brockhaus a I.A. Efron
Parémia- dobre. Úryvok zo starozákonnej knihy čítanej v pravoslávnej cirkvi počas bohoslužieb, ktorá obsahuje proroctvo alebo učenie. Výkladový slovník Efremovej. T. F. Efremová. 2000... Moderný výkladový slovník ruského jazyka Efremova
Knihy
- O ôsmich veľkých vášňach a víťazstve nad nimi, farár Nil zo Sorska. Kto sa celý oddá veci Božej, toho sama Božia milosť poučuje a prispieva mu odteraz až naveky. Tí, ktorí nechcú asketicky a klebetiť, akoby v súčasnosti ... Kúpte za 144 rubľov
- O smrti a budúcom živote, reverend Paisios Svätý horár (Arsenij Eznepidis). Táto brožúra predstavuje odpovede ctihodného staršieho Paisiosa na otázky, ako správne ošetrovať stershi a ako sa naň pripraviť. Starší vysvetľuje, čo je skutočná útecha...
Účasť na celonočnej vigílii je veľmi dôležitá pre holistické vnímanie pravoslávneho uctievania vo všeobecnosti a zvlášť pre božskú liturgiu. Celonočná vigília, hodiny a liturgia v etymologickom a dokonca vecnom zmysle tvoria jeden celok – jednu bohoslužbu, ktorú možno podľa mňa zjednotiť pod slovom liturgia (v preklade z gréčtiny – „ spoločná príčina, služba”).
Ale v celonočnom bdení sa dajú rozlíšiť najdôležitejšie momenty bohoslužby. S Božou pomocou ich vymenujme: samý začiatok bohoslužby so zvolaním „Sláva svätým a jednej bytosti a životodarnej a nerozlučnej Trojici...“, čo je čisto počiatočné oslávenie Boha vytrhnutého z hlbín života Cirkvi, kritizovanie iniciačného 103. žalmu pri otvorených kráľovských dverách, vstup do vešpier, po ktorom nasleduje čítanie prísloví, čítanie šiestich žalmov, polyeleos s čítaním evanjelia, kadidlo na Najčestnejšie, záverečná služba, veľká doxológia. Každý z momentov si vyžaduje maximálnu pozornosť uctievača. Poďme sa rozprávať o čítaní prísloví.
Žiaľ, často vidíme, ako sa ľudia správajú k čítaniu prísloví bez náležitého rešpektu. Len čo čitateľ prejde do stredu chrámu a otvorí knihu, začnú ohlasovať Sväté písmo, okamžite išli zapáliť sviečky a rozprávať sa, vo všeobecnosti sa venovať svojim veciam, pričom im chýba Slovo Božie, ktoré sa číta najmä pre nás, ktorý je životodarným prameňom pre dušu.
A, samozrejme, je spáchaný dvojitý hriech. Na jednej strane bezstarostná nedbanlivosť, keď Božie Slovo prejde našimi ušami, okolo našich sŕdc, okolo našich duší. Premeškáme príležitosť spoločenstva s Bohom, kontempláciu Pána, naše uzdravenie slovesom, ktoré vychádza z Jeho úst. Na druhej strane sú v tom tóny rúhania, keď sa človek pri bohoslužbách vnútorne obracia k svojmu Stvoriteľovi – chrbtom, čím Ho uráža.
Čo je teda parémia?
Po prvé, treba to zvážiť v úzkej súvislosti so vstupom do vešpier. Keď kňazi počas spievania určitých modlitieb (na nedeľnej bohoslužbe sú to dogmatici, na dvanáste sviatky, stichera sviatku) odchádzajú od oltára so severnými diakonskými dverami, kráčajú po soli, stoja pred sv. Kráľovské brány oproti nim, požehnaj ich modlitbou „Požehnaný je vchod tvojich svätých ...“, čo znamená: v tomto čase všetci svätí a anjeli spolu s kňazmi vchádzajú. Potom kňaz požehná kráľovské dvere kadidelnicou (alebo evanjeliom), otočí sa, pobozká ikony Spasiteľa a Presvätej Bohorodičky pri Kráľovských dverách, požehná kňazov a vstúpi na oltár s Kráľovskými dverami. Tento posvätný obrad je symbolom skutočnosti, že Kristus prišiel na svet spasiť ľudí. Kráľovské dvere symbolizujú Najsvätejšiu Bohorodičku, cez ktorú prišiel na svet Spasiteľ. Výkrik „Múdrosť, odpusť mi“ znamená, že teraz zaznie slovo Múdrosti, pri počúvaní ktorého sa musíme vyrovnať, narovnať, ale nielen navonok, ale aj vnútorne.
To je, drahí bratia a sestry, veľkosť tejto chvíle! Vchod v strede vešpier, ktoré prevažne predstavujú Starý zákon, nám hovorí o starozákonných proroctvách o našom Pánovi Ježišovi Kristovi, o príchode nášho Spasiteľa na svet.
A ďalej po prokimene (z gréčtiny „ležiaci alebo obetovaný vpredu“) - špeciálny krátky verš, najčastejšie žaltár, stručne a výstižne, hovoriaci o podstate sviatku alebo spomienke dňa, kňaz vyhlasuje „ Múdrosť“, čo znamená: teraz zaznie Slovo Božie, ďalej čitateľ (diakon) pomenuje knihu Svätého písma, z ktorej sa číta počatie (úplný úryvok posvätného textu) a kňaz vyhlási „Vonmem, “, tj „najvyššia pozornosť zameraná na čítanie“. A parémia sa číta. Okrem toho, v ideálnom prípade, diakon alebo čitateľ, oblečený v prekrížení, s otvorenými kráľovskými dverami, pristúpi ku kňazovi, ktorý stojí blízko výšiny, s knihou, kde sa nachádzajú paromie (existuje dokonca aj špeciálna liturgická kniha „Paremiynik“), vezme požehnanie a slávnostne skloniac hlavu pred knihou, držiac ju nad hlavou, ide do stredu chrámu a tiež číta pomaly, zreteľne, vznešene, s úctou. To všetko hovorí o dôležitosti okamihu. Koniec koncov, čo je to parémia?
V gréčtine toto slovo znamená „podobenstvo“. Ide o úryvok zo Svätého písma, najčastejšie Starého, ale možno aj Nového zákona, ktorý hovorí o tomto dvanástom sviatku alebo o veľkom sviatku zasvätenom Presvätej Bohorodičke alebo uctievanému svätcovi, v deň ktorého pamiatky vykonáva sa bohoslužba. Zvyčajne existujú tri príslovia, ale niekedy aj viac. Takže napríklad na Matiná na Veľkú sobotu je parémií 15. Ak sa kráľovské (Veľké) hodiny slúžia v predvečer Narodenia Krista, Svätej Teofánie (Pánovho krstu), Veľkého piatku, potom sa predčíta jedna parémia. apoštola a svätého evanjelia.
Slovom, drahí bratia a sestry, buďme opatrní, aby nám každodenný ruch nevzal Božie slovo, ktoré sa nám ozýva, uzdravuje a zachraňuje.
Filologické vedy./ 3. Teoretické a metodologické problémy výskumu jazyka
Ph.D. Ptushko S.V.
Lingvistická univerzita v Nižnom Novgorode, Rusko.
Jazykový status prísloví.
V modernej lingvistike existuje viacero teórií, podľa ktorých sú príslovia a porekadlá (parémie) buď zahrnuté do frazeológie, alebo zostávajú mimo nej. Akákoľvek systematizácia frazeologického materiálu vo forme klasifikácií je postavená v závislosti od toho, aké vlastnosti frazeologickej jednotky sa analyzujú, a keďže stabilné zloženia slov sú rôznorodé z hľadiska štruktúrneho, sémantického a funkčného, otázka rozsahu a obsahu pojem frazeologická jednotka (PU ) je stále kontroverzný. Okrem toho, pri absencii dôsledného uplatňovania jediného kritéria, ktoré sa berie ako základ na určenie rozsahu frazeológie, sa niektoré všeobecné ustanovenia nie vždy vzťahujú na všetky typy ustálených spojení slov; pri niektorých je urobená výnimka v závislosti od toho, či sa autor prikláňa alebo nechce považovať za frazeologické jednotky. Ako vhodné sa javí vyčleniť najvýznamnejšie uhly pohľadu na postavenie príslovia a jeho miesto vo frazeológii: 1. Príslovie nie je frazeologická jednotka – „úzky“ výklad objemu frazeológie. 2. Príslovie je súčasťou frazeologického fondu jazyka – „široký“ výklad zväzku frazeológie.
Niektorí autori však stále spochybňujú možnosť zaradiť všetky príslovia bez výnimky medzi frazeológiu a vyčleňujú tzv. „korpus frekvencie prísloví“ alebo „paremiologickéminimum“. Zároveň k frazeológii, podľa ich názoru by sa mali pripisovať iba tie príslovia, ktoré majú vysokú frekvenciu v rôznych oblastiach komunikácie (podľa terminológia V.L. Archangelského, „bežné“ príslovia). Nevýhodou tejto teórie podľa nás je, že rôzni autori pristupujú k výberu frekvenčných prísloví rôznym spôsobom, čo vedie k subjektivite a nesúladu vo výsledkoch. Okamžite vyvstáva otázka - na akom materiáli robiť výskum: mali by sa používať iba písomné zdroje alebo by sa mali brať do úvahy ústne prieskumy informátorov? Ak sa majú použiť písomné pramene, ako sa má vyberať materiál: máme brať do úvahy len moderné umelecké diela (60-90-te roky) alebo akýkoľvek písomný prameň, bez ohľadu na štýl a dobu vzniku?
V.L. Arkhangelsky poukazuje na to, že akékoľvek príslovie z nefrekvencie sa v súčasnosti môže vždy aktívne použiť v štandarde reči, inými slovami, stať sa frekvenciou. Z veľkej časti za to môžu médiá, ktoré ho dávajú do obehu. Odtiaľ z toho vyplýva, že korpus frekvenčných prísloví je veľmi pohyblivý. Tie príslovia, ktoré sa pred 50-60 rokmi zriedka používali, môžu v moderných podmienkach získať novú interpretáciu. a stať sa vysokou frekvenciou. A naopak, príslovia, ktoré boli pred 20 rokmi bežné v písomnej aj ústnej reči, môžu v moderných podmienkach zaniknúť akoŽivé potvrdenie toho poskytujú štúdie Jonathana Catherisa-Blacka, ktorý porovnával výsledky prideľovania frekvenčných prísloví získaných v rokoch 1931, 1982, 1995. Ako Ukázalo sa, že najobľúbenejšie príslovia boli:
1931 – Astit od h včas zachráni deväť; Jablko denne udrží lekára preč; Nie je blázon ako starý blázon.
1982 - Kto skôr príde, bude skôr obslúžený; rozhovory o peniazoch; Najprv veci; Lepšie neskôr ako nikdy Zmizne z očí, zíde z mysle.
1995 - Vrana k vrane sadá; Nová metla zametá; Skoré vták chytí červa.
Ako môžete vidieť, vo všetkých troch časových rezoch boli získané rôzne výsledky. To naznačuje, že úloha určiť stabilný korpus frekvenčných prísloví je prakticky nemožná. Je potrebné ho aktualizovať každých pár rokov.
Používanie ústnych prieskumov na zdôraznenie frekvencie prísloví má svoje nevýhody. Podobná štúdia uskutočnil americký sociológ William Albig, ktorý ako jeden z prvých vedcov použil demografickú metódu pri štúdiu prísloví.
Štúdia prebiehala nasledovne: 68 vysokoškolákov bolo požiadaných, aby za 30 minút napísali zoznam všetkých prísloví, ktoré si za ten čas dokázali zapamätať. Informátori naznačili o 1443 prísloví, v priemere 21,2 prísloví na žiaka. 442 prísloví bolo použitých najviac raz. Najpopulárnejšie príslovie je Steh v čase ušetrí deväť . Uviedlo to 47 zo 68 študentov. Okrem toho bolo identifikovaných 13 ďalších prísloví, ktoré sa považujú za najbežnejšie: (47) Steh v čase ušetrí deväť. (40) Valiaci sa kameň nezhromažďuje mech. (39) Vták v ruke má cenu dvoch v buši. (37) Skoré spanie, skoré vstávanie robí človeka zdravým, bohatým a múdrym. (30) Čo môžeš urobiť dnes, nikdy neodkladaj na zajtra. (27) Zhon robí odpad. (26) Jablko denne drží lekára preč. (23) Nie je všetko zlato, čo sa blyští. (23) Rob druhým tak, ako chceš, aby oni robili tebe. (21) Smej sa a svet sa bude smiať s tebou. (21) Vtáky z peria sa zhlukujú.(20) Robte seno, kým svieti slnko.
Ďalší americký sociológ Prečítajte si Bain dosiahli rovnaký výsledok s dvojnásobným počtom študentov.
Ruskému folkloristovi a paremiológovi Isidorovi Levinovi trvalo v roku 1968 30 rokov, kým experimentálne dokázal nekonzistentnosť experimentov Albiga a Baina. Odhalil priamu závislosť výsledkov štúdie od veku, sociálneho postavenia, národného charakteru, vzdelania a mentality informátorov. V prieskumoch I. Levina starší a vidiecki obyvatelia často uvádzali ako frekvenciu prísloví, ktoré sú veľmi odlišné od tých, ktoré uvádzajú obyvatelia miest a študenti. O niečo neskôr americký psychológ S. Marzolph podobnými prieskumami zistil, že aj študenti tej istej univerzity s rovnakou úrovňou inteligencie, no rôznych rás, označujú ako najčastejšie rôzne príslovia.
Pokiaľ ide o kombináciu metód ústneho prieskumu a analýzy textu na určenie frekvencie prísloví, potom vzhľadom na moderný výskum psychológov a lingvistov, ktorí zostavujú asociatívne frazeologické slovníky, nie je ani táto možnosť úplne objektívna. Faktom je, že schopnosť jednej alebo druhej frazeologickej jednotky je jednoduchá a rýchlo sa objaví v pamäti, čo naznačuje jeho relatívne centrálnu („blízko povrchu vedomia“) polohu v osobnom tezaure, t.j. pocit tohto frazeologického útvaru ako živého (známeho, bežného a zrozumiteľného) znaku sa nezhoduje s frekvenciou jeho skutočného výskytu. Ako upozorňujú samotní výskumníci, v tomto fenoméne je niečo „nevyriešené“ a dnes môžeme tento fakt len konštatovať. To všetko potvrdzuje nemožnosť objektívneho členenia paremiologického fondu na frekvenčné (všeobecne používané) a nefrekvenčné jednotky a navrhované riešenie problematiky frazeologického statusu prísloví.
Literatúra
- Archangelsky V.L. Nastavte frázy v modernej ruštine. Rostov na Done: Vydavateľstvo Rostovskej univerzity, 1964. 315 s.
- Chateris-Black J. The survival of English proverbs: a corpus based account // Elektronický časopis medzinárodných štúdií prísloví.http://deproverbio.com/.
- Albig W. Príslovia a sociálna kontrola// Sociológia a sociálny výskum. 1931. Vol 15. S.527-535.
- Bain R. Verbálne stereotypy a sociálna kontrola // Sociológia a sociálny výskum. 1939 sv. 23. S. 431-446.
- Dobrovolsky D.O., Karaulov Yu.N. Frazeológia v asociatívnom slovníku// Izv. AN. Ser. lit. a jazyk.1992.č.6.C. 3-13.