Základné pojmy sémantického priestoru. Experimentálna psychosémantika. V klinickej psychodiagnostike

: VYŠETROVANIE INDIVIDUÁLNEHO VEDOMIA

V. F. PETRENKO

Úloha psychosémantiky zahŕňa rekonštrukciu individuálneho systému významov, cez prizmu ktorých subjekt vníma svet, druhých a seba. Pojem „psychosemantika“ sme si požičali od C. Parfettiho a použili ho na označenie študijného odboru, ktorý vzniká na rozhraní psycholingvistiky a psychológie vnímania a štúdia vedomia jednotlivca. A. N. Leontiev zavádza koncept špeciálnej „piatej kvázi dimenzie, v ktorej sa človeku odhaľuje objektívny svet. Toto je „sémantické pole“, „systém významov“.

Pojem „zmysel“ je jedným zo základných pojmov teoretického aparátu sovietskej psychológie. Existuje niekoľko prístupov k vyriešeniu tohto problému. Jednu z nich položil L. S. Vygotskij v koncepte semiotického sprostredkovania vyšších duševných procesov. Takmer v každom odvetví psychologickej vedy sa výskumníci tak či onak dotýkajú problémov spojených s asimiláciou významu a jeho fungovaním. Nevyhnutnou požiadavkou je systematická analýza ľudského vedomia, štúdium myslenia a reči; podľa L. S. Vygotského štúdium tejto jednotky vedomia, ktorá je uzlom spájajúcim komunikáciu a zovšeobecňovanie. Ako zdôraznil Vygotsky, analýza významu si vyžaduje rozvoj sémantických metód. "Metóda štúdia problému, ktorý nás zaujíma, nemôže byť iná ako metóda sémantickej analýzy, metóda analýzy sémantickej stránky reči, metóda štúdia verbálnych významov."

V teórii A. N. Leontieva sa individuálne vedomie považuje za systém významov daný v jednote s ostatnými zložkami: zmyslovým tkanivom a osobným významom. Zároveň význam, osobný význam a zmyselná látka nie sú chápané ako nezávislé jednotky, ale ako generátory - konečné abstrakcie rôznych aspektov určitej integrity - individuálneho významu. Psychologická štruktúra významu sa chápe ako systém korelácie a opozície slov v procese ich používania v reči a kognitívnej činnosti (A. A. Leontiev). Takáto definícia zdôrazňuje procedurálnu povahu významu chápaného ako „pohyb od myšlienky k slovu“.

Hodnoty v mysliach každého jednotlivca sú zaznamenané ako pravidlá pre ich vytváranie, . Hierarchizovaný súbor najglobálnejších kategórií, ktoré určujú konštrukciu a obsah významu, nazveme kategorická štruktúra individuálneho vedomia.

Keďže ide o prostriedok vedomia, kategorické štruktúry ako také nemusia byť uznané a ich nereflektujúci, „nevedecký“ obsah odráža štruktúru „naivného“, „obyčajného“, „každodenného“ vedomia.

V teórii A. N. Leontieva sa zdôrazňuje dvojaký charakter významu. Na jednej strane význam pôsobí ako jednotka sociálneho vedomia, na druhej strane ako zložka individuálneho vedomia. Myšlienka významu ako jednotky sociálneho vedomia, ktorá kryštalizuje celkovú sociálnu skúsenosť, sa týka predovšetkým jej rozvinutého

pojmové formy, až formy fixácie univerzálneho ľudského poznania. Verejné vedomie, podobne ako individuálne vedomie, je však heterogénne a spolu s vedeckými poznatkami obsahuje aj svetské predstavy, sociálne stereotypy, vyznačujúce sa rôznou mierou pravdy, ba dokonca aj povery a predsudky. Tie sa tiež dedia z generácie na generáciu a odzrkadľujú určité historické národno-kultúrne formy spoločenského vedomia. Napokon z určitých foriem činnosti malých sociálnych skupín vznikajú ich vlastné špecifické „postavy“ vedomia ľudí realizujúcich túto činnosť, ktoré sú im vlastné. Takže zamestnanci a vedúci pracovníci personálneho oddelenia, tréner športového tímu, ktorý vyberá hráčov, vyšetrovateľ vykonávajúci vyšetrovanie, čašníci a taxikári – všetci majú svoj vlastný systém významov, organizovaný do „štandardov“ a „stereotypov“, ktoré tvoria kategorickú mriežka, cez prizmu, ktorú rozlišujú v situácii, u iného človeka, znaky významné pre ich činnosť. Navyše tento systém významov nemožno nevyhnutne vysvetliť verbálnymi pojmami, ale možno ho zasadiť do systému obrazov, pravidiel správania. Na druhej strane, v systéme predstáv každého jednotlivca existujú špecifické zložky, ktoré sú vlastné iba jemu, vďaka jeho individuálnej skúsenosti. Napríklad obrazy „dobrého rodiča“, „ideálneho manžela alebo manželky“ sa vytvárajú prostredníctvom priameho napodobňovania, asimilácie skúseností rodičovskej rodiny, z prečítaných kníh, cez kanály masovej komunikácie (kino, televízia atď.). a určujú formovanie morálnych prvkov, „ideálnych noriem, s ktorými jednotlivec pristupuje k hodnoteniu seba alebo iných a v konečnom dôsledku určujú organizáciu svojho života a prostredníctvom nej určujú jeho osobnosť. Pojmy česť, povinnosť a iné etické kategórie majú tiež svoje kognitívne zastúpenie. A napokon, sebauvedomenie jednotlivca, jeho uvedomenie si životných cieľov a motívov, uvedomenie si povahy jeho vzťahov s inými ľuďmi, samozrejme, je tiež zahrnuté v tej integrálnej úrovni regulácie jednotlivca, ktorá sa nazýva osobnosť. Alokácia takých kategoriálnych štruktúr, ktoré sprostredkúvajú vnímanie a uvedomovanie si predmetu rôznych zmysluplných oblastí činnosti – štruktúr „obyčajného“ vedomia – je nevyhnutnou úlohou, keďže výchova, vzdelávanie či prevýchova nie je zameraná na abstraktného človeka. bytím, ale u skutočných, konkrétnych ľudí s individuálnou skúsenosťou, ich „videním“ sveta. Rekonštrukcia tejto skúsenosti je úlohou výskumu v tomto cykle. V širšom zmysle ide o oblasť výskumu gnostických zložiek komunikácie vrátane problémov kognitívneho štýlu, povahy pripisovania príčin činov – „kauzálne pripisovanie“ _, , pripisovanie vonkajšieho alebo vnútorného určenia udalostí – "ťažisko kontroly" .

Dôraz v tejto práci je kladený na vývoj nových metodologických nástrojov pre sémantickú analýzu a predovšetkým na konštrukciu subjektívnych sémantických priestorov, ktoré sú nielen jazykom popisu, ale aj modelovým znázornením kategoriálnej štruktúry individuálneho vedomia v rôznych obsahové oblasti.

PRINCÍP ČINNOSTI

MEDIÁCIE

V SÉMANTICKEJ ANALÝZE

HODNOTY

Moderná interpretácia „významu“ je založená na myšlienke, že ide o komplexnú viaczložkovú štruktúru pozostávajúcu z jednotiek, ktoré sú zlomkovejšie ako význam - sémantické znaky, sémantické faktory, „atómy významu“ atď. (pozri diela L. Elmslev, 1960, B. Pottier, 1965, A. Greimas, 1964, V. G. Gaka, 1971, Yu. D. Apresyan, 1974). Na rozdiel od tradičného lingvistického prístupu zameraného na prácu s textom umožňujú psychosémantické metódy skúmať významy priamo v rečovej činnosti konkrétneho subjektu, takpovediac v „režime používania“.

Ako forma zovšeobecnenia pôsobí hodnota súčasne ako klasifikačný operátor, ktorý zoraďuje objekty, udalosti okolitej reality. A sémantické zložky, ktoré určujú základ pre takúto klasifikáciu, možno vyčleniť v množstve postupov, ktoré sa objavujú vo forme špeciálne organizovanej činnosti subjektov. Takýmito postupmi sú napríklad hodnotenie seba alebo iného pomocou špeciálne vybraných alebo navrhnutých škál pre subjekty, klasifikácia predmetov, pojmov na danom základe, riešenie komunikačných problémov, organizovanie dialógu pomocou umelo daných prostriedkov (prísloví a pod.), triadický výber. znakov (podľa Kelly), hľadanie synoným a antoným pre podnet, asociácie a pod.

Rôzne techniky používané v experimentálnej sémantike sú umelo vybudované aktivity, ktoré modelujú akékoľvek reálne formy verbálno-kogitatívnej činnosti a umožňujú identifikovať rôzne aspekty fungovania a organizácie významu.

V rámci psychosémantického prístupu sa sémantické komponenty považujú skôr za funkčné ako morfologické jednotky. (Posledné nevyhnutne vedie k vzniku novej formy atómovej, „mozaikovej“ psychológie.) Povaha rozlíšených sémantických jednotiek závisí od experimentálneho materiálu, ktorý umožňuje realizovať určité vzťahy, opozície, od motivácie subjektu, od inštruktáž experimentátora a sebaučenie subjektu, ktoré imanentne určujú úroveň kategorizácie.

SÉMANICKÉ PRIESTORY - PREVÁDZKOVÝ JAZYK

PSYCHOSEMANTIKA

Hlavnou metódou experimentálnej psychosémantiky je metóda rekonštrukcie subjektívnych sémantických priestorov. Sémantický priestor je priestorom istým spôsobom organizovaných znakov, ktoré popisujú a rozlišujú predmety (hodnoty) určitej obsahovej oblasti. Zároveň sa vyčleňuje isté pravidlo pre zoskupovanie jednotlivých znakov (deskriptorov) do priestrannejších kategórií, ktoré sú východiskovou abecedou tohto redukovaného jazyka - sémantický priestor. Táto definícia zahŕňa napríklad postupy analýzy obsahu alebo jazyky na vyhľadávanie informácií používané v informatike na formalizáciu a organizáciu informácií vo veľkých informačných poliach, ako je formalizované zaznamenávanie obsahu kníh a ich zoraďovanie podľa rôznych tematických sekcií v knihovníctve. V užšom zmysle slova je sémantický priestor priestorom znakov, pre ktorý sú štatistickými postupmi špecifikované pravidlá kombinovania jednotlivých deskriptorových znakov. Pojem „subjektívne“ sémantické priestory má zdôrazniť špecifiká ich konštrukcie, spojené s uskutočnením psycholingvistického experimentu na individuálnom subjekte a rekonštrukciou jeho individuálneho systému významov, ktorý sa môže výrazne líšiť od „objektívneho“ jazykového systému. významov verejného povedomia.

Ako príklad najznámejšej a najjednoduchšej verzie sémantického priestoru možno uviesť metódu sémantického diferenciálu (SD) od Ch.Osgooda. Táto technika bola vyvinutá v roku 1952 počas štúdia mechanizmov synestézie skupinou amerických výskumníkov vedených C. Osgoodom. Pri metóde sémantického diferenciálu sa merané objekty (pojmy, obrazy, jednotlivé znaky a pod.) hodnotia podľa množstva bipolárnych odstupňovaných škál, ktorých póly sa nastavujú pomocou verbálnych antoným. Ukázalo sa, že hodnotenia pojmov na jednotlivých škálach navzájom korelujú a pomocou faktorovej analýzy bolo možné identifikovať zväzky takýchto vysoko korelovaných škál a zoskupiť ich do faktorov. Z obsahovej stránky možno faktor považovať za sémantický invariant obsahu škál zaradených do zväzku korelácií. Je uvedený názov faktora

spravidla podľa názvu jedného z antoným stupnice, ktorá má maximálne zaťaženie na tento faktor. Súhrn takýchto nezávislých faktorov tvorí štruktúru sémantického priestoru a obsah každej z analyzovaných hodnôt môže byť reprezentovaný ako polynóm pozostávajúci z kategórií faktorov s rôznymi váhovými koeficientmi. Pri geometrickej reprezentácii sémantického priestoru pôsobia kategórie-faktory ako jeho súradnicové osi n -rozmerný sémantický priestor (kde je rozmer priestoru určený počtom nezávislých, nekorelovaných faktorov) a hodnoty analyzovanej oblasti obsahu sú uvedené ako súradnicové body (alebo vektory) v tomto priestore.

Matematicky je konštrukcia sémantického priestoru prechodom od vysokodimenzionálnej bázy (vlastnosti dané mierkami) k nižšej dimenzionálnej báze (kategórie-faktory). Sémanticky sú kategórie faktorov hrubším metajazykom na popis hodnôt, takže sémantické priestory umožňujú rozložiť hodnoty do pevnej abecedy kategórií faktorov, tj vykonať sémantickú analýzu týchto hodnôt, posúdiť ich podobnosť a rozdiel a vypočítať hodnotu sémantické vzdialenosti zodpovedajúcich hodnôt výpočtom vzdialenosti medzi zodpovedajúcimi súradnicovými bodmi vo vnútri n -rozmerný priestor.

V štúdii Ch. Osgooda, ktorá zahŕňala konštrukciu sémantického priestoru založeného na škálovaní pojmov z rôznych obsahových oblastí, sa takýto priestor ukázal ako trojrozmerný karteziánsky priestor, kde jeho súradnicové osi tvorili ortogonálne faktory identifikované faktoriálnou analýzou. : "hodnotenie", "sila", "aktivita", t.j. množina všetkých analyzovaných hodnôt je v tomto priestore reprezentovaná ako kombinácia s rôznymi váhami týchto troch zložiek.

Osgood vo svojom výskume použil na konštrukciu sémantického priestoru škály tvorené na základe najfrekventovanejších adjektív-antoným. Väčšina vysokofrekvenčných prídavných mien je však hodnotiaca a prítomnosť silného zoskupenia škál podľa faktora „hodnotenia“ nám neumožnila vyčleniť ďalšie faktory v štatistických postupoch faktorovej analýzy (okrem „sily“ a „aktivita“), ktoré sú slabšie ako „hodnotenie“. Použitím širšej škály a širšej škály konceptov ako v klasických Osgoodových dielach je možné rozšíriť univerzálny sémantický priestor a spolu s faktormi „hodnotenia“, „sily“ a „aktivity“ vyčleniť také faktory ako „hustota“, „usporiadanosť“, „realita“ a „bežnosť“ alebo „frekvencia výskytu“, . Je zrejmé, že znížením sily vedúcich faktorov pri výbere škál je možné vyčleniť ďalšie faktory „univerzálneho“ sémantického priestoru, t. j. priestoru, ktorý odráža základy klasifikácie slovnej zásoby z rôznych sémantických oblastí. Konštrukcia SD na základe jednotlivých sémantických tried – súkromných sémantických priestorov – preukázala možnosť transformácie sémantického priestoru, vznik nových faktorov. Napríklad pri škálovaní politických konceptov sa zistilo, že tri zvyčajne nezávislé faktory („hodnota“, „sila“, „aktivita“) začali korelovať a zlúčiť sa do jedného, ​​ktorý možno opísať ako „benevolentný dynamizmus“ v opozícii k „zlu“. impotencia“. Pri štúdiu tezauru osobnosti, pri škálovaní pojmov ako „blízky priateľ“, „ja“, „rodičia“, „moje najvnútornejšie ja“ atď., bolo identifikovaných osem faktorov a tri faktory zodpovedali trom klasickým Osgoodom. faktorov, ale v nových podmienkach boli interpretované ako „morálka“, „pevnosť“, „vzrušivosť“ a päť ďalších bolo interpretovaných ako „racionalita“, „jedinečnosť“, „prívetivosť“, „hrdosť“, „istota“. Ekman, pomocou podobného postupu skúmal sémantickú štruktúru švédskych jazykových pojmov označujúcich emocionálne

štátov, vyčlenil deväť unipolárnych faktorov atď.

Konštrukcia takýchto diferencovanejších priestorov umožňuje jemnejšiu sémantickú analýzu a samotné faktorové štruktúry možno interpretovať ako kategorickú mriežku týchto konceptuálnych tried. Význam v tomto chápaní je daný ako priesečník kategórií. Zdôrazňujeme, že hovoríme o individuálnom význame, o kategorickej mriežke „naivného“ vedomia. Takže napríklad kategórie identifikované v Osgoodovom tezare osobnosti nie sú vedeckými kategóriami teórie osobnosti, ale skôr kategóriami „každodenného“ vedomia, cez prizmu ktorého vnímame druhých a seba.

Kým klasický univerzálny SD odráža globálne emocionálno-hodnotiace formy klasifikácie, faktorové štruktúry parciálnych sémantických diferenciálov predstavujú užšie základy klasifikácie skôr kognitívneho charakteru a odrážajú „implicitnú sémantickú teóriu jednotlivca o objekte, t. j. kategorizáciu“ .

Jednou z odrôd súkromných sémantických priestorov sú takzvané sémantické osobné diferenciály, špeciálne zamerané na hodnotenie osobných kvalít seba a iných.

Na základe materiálu ruského jazyka sa konštrukcia sémantického osobného diferenciálu uskutočnila v dvoch verziách: vo forme repertoárovej verzie osobného diferenciálu vedeného AG Šmelevom, kde boli škálované znaky zasadené cez repertoárové pozície J. Kellyho (napríklad „starší muž, ku ktorému sa správate dobre“) a na základe nami vykonanej mierky portrétových obrázkov. V našej štúdii o konštrukcii osobného sémantického diferenciálu bol sémantický priestor vybudovaný na základe 20 mužských portrétnych obrazov súčasníkov škálovaných subjektmi na 50 unipolárnych škálach daných osobnými prídavnými menami. Meradlom sémantickej podobnosti škál bola podobnosť hodnotení priradených portrétom na týchto škálach. Takto získaná matica podobnosti mierky 50 x 50, oddelene pre mužské a ženské vzorky, bola podrobená postupu faktorovej analýzy. Vybrané faktory umožňujú zoskupiť osobné kvality do rozsiahlejších kategórií – faktorov, aby bolo možné každý portrét posúdiť podľa týchto celkových kvalít. Pre mužskú vzorku bolo identifikovaných 7 významných faktorov, ktoré dostali nasledujúcu interpretáciu: „morálka“ (čestný, láskavý atď. – pokrytecký, zlomyseľný atď.), „otvorenosť“ (otvorený, prostý – bystrý, prefíkaný) , „sila, pevnosť“ (silný, ponurý - plachý, zbabelý); "spoločenskosť" (spoločenská, nedbalá - nudná, suchá); nasledujúci unipolárny faktor podmienečne nazývame faktor „zvýšeného ja“ (rozmarný, temperamentný, hrdý, sebavedomý), ďalší, tiež unipolárny faktor môžeme nazvať „poise“ (pokojný, bezcitný, inteligentný, pevný). ); napokon posledný, siedmy faktor odráža, samozrejme, sociálne významné aspekty dynamiky ľudského správania a súvisí s jeho sociálnou aktivitou (rozhodná, ušľachtilá - lenivá, konformná). Je zaujímavé všimnúť si pomerne výrazné rozdiely v organizácii sémantických priestorov, a teda aj v kategorizácii mužských portrétov v ženských a mužských subjektoch. Ak teda napríklad najsilnejším faktorom, ktorý sa veľkou mierou podieľa na celkovom rozptyle u mužov, boli faktory spojené s možnosťou komunikácie, spoločných aktivít: „morálka“ a „otvorenosť-uzavretosť“, tak u žien vedúcou základňou pre kategorizáciu bol faktor "sila" , ktorý zaberá v mužskej vzorke tretie miesto a celá logika zoskupovania osobných vlastností do kategórií-faktorov bola do značnej miery spôsobená charakterovými, emocionálnymi a vôľovými vlastnosťami zobrazovaných postáv.

Ďalšie prispôsobovanie metodológie osobného SD by malo samozrejme ísť v línii budovania sémantiky

priestory pre rôzne sociálne skupiny obyvateľstva. V tejto funkcii možno SD použiť ako nástroj na štúdium foriem masového vedomia. Môže sa použiť na rekonštrukciu predstavy veľkých skupín obyvateľstva o určitých spoločensky významných alebo populárnych osobnostiach, napríklad o slávnom športovcovi, pesničkárovi alebo postave v televíznom seriáli. Osobný SD môže byť široko používaný v štúdiách foriem masovej komunikácie.

Metóda SD je špeciálna verzia metódy na vytváranie sémantických priestorov. Ako sám Osgood poznamenáva, ide v podstate o kombináciu metódy riadenej asociácie a škálovacích procedúr, po ktorých nasleduje spracovanie údajov pomocou faktorovej analýzy. Možný rozsah metód konštrukcie sémantických priestorov je oveľa širší a spája sa s kombináciou metód nadväzovania sémantických významových vzťahov s metódami matematického spracovania.

POSTUP PRI KONŠTRUKCII SÉMANICKÉHO PRIESTORU

V nadväznosti na J. Millera vyčleňujeme tri po sebe nasledujúce etapy konštrukcie sémantického priestoru:

1. Prvá etapa je spojená s výberom zmysluplných (sémantických) väzieb analyzovaných objektov. V experimentálnej sémantike sa ako metódy zvýrazňovania sémantických spojení používajú: asociatívny experiment, kde mierou sémantickej spojitosti dvojice objektov je podobnosť distribúcií ich asociácií; subjektívne škálovanie, kde si subjekty robia úsudok o podobnosti každej dvojice predmetov podľa nejakej postupnej škály, ktorej obsah nie je špecifikovaný, t. j. subjekt si sám myslí základ pre klasifikáciu, ; sémantický diferenciál, kde mierou podobnosti objektov je podobnosť ich odhadov údajov na bipolárnych, odstupňovaných škálach obsahujúcich prídavné mená-antonymá ako póly , ; technika triedenia, kde sémantická podobnosť dvojice objektov je úmerná počtu ich asociácií do spoločných tried počas klasifikačného postupu, ; techniky podmieneného reflexu, kde sa sémantické súvislosti vytvárajú na základe zovšeobecnenia rozvinutého podmieneného reflexu - jeho prenos z jedného objektu na druhý, sémanticky s ním spojený atď. Produktom prvého stupňa je konštrukcia matice podobnosti. (vzdialenosti) analyzovaných objektov. Matica vďaka svojej redundancii vlastne obsahuje vnútornú štruktúru sémantického priestoru. Jeho výber je úlohou druhej etapy.

2. Druhá fáza štúdie zahŕňa matematické spracovanie pôvodnej matice podobnosti s cieľom identifikovať tie vesmíry, ktoré sú jej základom. Ako matematický aparát sa spravidla používajú rôzne faktorové analýzy, viacrozmerné škálovanie, zhluková analýza atď.

Fáza matematického spracovania negeneruje „nový obsah“, ale umožňuje prezentovať pôvodné dáta v kompaktnej, dobre štruktúrovanej forme.

3. Tretia etapa budovania sémantického priestoru je spojená s interpretáciou vybraných štruktúr. Interpretácia vybraných faktorov (zhlukov) je založená na hľadaní sémantických invariantov, ktoré spájajú objekty zoskupené do daného faktora alebo zhluku. Na formulovanie hypotézy o obsahu faktorov sa podieľajú kompetentní odborníci (metóda nezávislých sudcov), na uľahčenie interpretácie sa do počiatočného súboru zavádzajú referenčné objekty atď.

PRINCÍP PREVÁDZKOVEJ ANALÓGIE

MEDZI PARAMETRAMI SUBJEKTÍVNEJ SÉMANTIKY

PRIESTOR A KATEGORIÁLNA ŠTRUKTÚRA

INDIVIDUÁLNY

VEDOMIE

Keďže v rámci aparátu sémantických priestorov sa stanovujú významy (predmety, pojmy, škály atď.).

ako priesečníky súradnicových projekcií na osiach sémantického priestoru možno tento považovať za operačnú analógiu kategorickej štruktúry individuálneho vedomia. Jednotlivé parametre sémantického priestoru zároveň zodpovedajú určitým aspektom kognitívnej organizácie individuálneho vedomia.

Dimenzia priestoru (počet nezávislých faktorov-kategórií) teda zodpovedá kognitívnej komplexnosti vedomia subjektu v danej obsahovej oblasti. V našej práci sa napríklad skúmala kognitívna zložitosť dieťaťa v oblasti sociálnej percepcie. Bol vybudovaný sémantický priestor - "rozprávkový diferenciál" - na základe škálovania deťmi (5-8 ročnými) rozprávkových postáv (Pinocchio, Chippolino, Carlson atď.) podľa škál tvorených osobnými prídavnými menami. (dobrý - zlý, úhľadný - lajdák, smelý - zbabelý atď.). Samostatné škály pri hodnotení hrdinov korelujú. A ak je u najmladších subjektov tendencia „lepiť“ rôzne škály do hodnotiaceho faktora, ak je hrdina „zlý“, potom je „zbabelý“, „nedbalý“, „prefíkaný“ atď. potom u starších detí dochádza k diferenciácii v uvedomovaní si znakov - hrdina môže byť „zlý“, ale „odvážny“ atď., tj zväčšuje sa dimenzia sémantického priestoru – počet nezávislých faktorov . Rozmer priestoru bol určený počtom vlastných hodnôt kovariančnej matice, ktoré sa navzájom výrazne líšili. (Spoľahlivosť bola určená kritériom χ 2 - viď.)

Dôležitým kvalitatívnym ukazovateľom organizácie sémantického priestoru je samotný obsah vybraných faktorov, ktorý môže byť pre rôzne predmety v rámci tej istej obsahovej oblasti rôzny. Ukazuje sa, že sémantický priestor budovaný na základe hodnotení objektov konkrétnej obsahovej oblasti je odvodený od vedomostí subjektu o tejto obsahovej oblasti, od jeho „implicitnej teórie“ tejto oblasti. Hodnoty sú zároveň operátormi klasifikácie. A iba tie základy klasifikácie, ktoré sú vlastné samotnému subjektu, sa môžu prejaviť v psycholingvistickom experimente a potom sa objaviť vo forme faktorov-súradníc sémantického priestoru. Napríklad v sémantickom priestore diferenciácie živočíšnych druhov je nepravdepodobné, že sa u malého dieťaťa objaví faktor „jedlé – nejedlé“ pre vegetariána alebo faktor „politické presvedčenie“ v diferenciácii ľudí. Obsah faktorov sémantického priestoru, konkrétneho predmetu, teda odráža popredné základy klasifikácie objektívnej a sociálnej reality, akceptované v konkrétnej kultúre a asimilované týmto konkrétnym jednotlivcom.

Ďalším ukazovateľom kognitívnej organizácie individuálneho vedomia je takzvaná „percepčná“ (rozlišovacia) sila vlastnosti , , . K celkovému rozptylu odhadov objektov (príspevok k celkovému rozptylu) a im zodpovedajúcich faktorov vo väčšej miere prispievajú aj subjektívne významnejšie dôvody kategorizácie - súradnicové osi sémantického priestoru silnejšie polarizujú analyzované objekty.

Napokon vzájomné korelácie vybraných faktorov slúžia ako indikátor zmysluplných súvislostí medzi kategóriami individuálneho vedomia. Napríklad v diplomovej práci A. P. Konyaeva (1980), vykonanej pod naším dohľadom, sa skúmalo pripisovanie (pripisovanie) určitých činov ženám, ktorých portrétne fotografie boli subjektom prezentované. U mužskej vzorky subjektov sa ukázalo, že faktor „altruizmu“ koreluje s faktorom „vizuálnej preferencie“, t. j. krajším ženám sa pripisujú vierohodnejšie skutky. Ukázalo sa, že morálna a fyzická krása v mysliach našich subjektov sú navzájom prepojené.

Konštrukcia sémantických priestorov implementuje dve úlohy: súradnicové osi, ktoré tvoria „kostru“ sémantického priestoru, pôsobia ako operačný analóg kategoriálneho

štruktúry individuálneho vedomia; umiestnenie analyzovaných významov do sémantického priestoru umožňuje rekonštruovať sémantickú skladbu významov ako jednotiek individuálneho vedomia. V prípade, že ku kombinácii znakov opisu do faktorov dochádza na ich konotatívnych základoch, umiestnenie významov v takomto priestore odráža ich konotačné významy - významy, v ktorých sa spája reflexia a vzťah, tie významy, ktorých osobný význam a ich zmyslové tkanivo sú v nerozdelenej jednote. Takéto priestory charakterizujú osobné významy jednotlivca a využívajú sa pri štúdiu sociálnych postojov, stereotypov atď.

ŠTÚDIE SÉMANTICKEJ ŠTRUKTÚRY IMAGINAČNÉHO ZOBRAZENIA

Štúdium neverbálnej komunikácie, sémantická analýza piktogramov a kresieb subjektov, sémantická analýza vizuálnych projektívnych techník (Rorschachove škvrny, TAT atď.) si nevyhnutne vyžadujú štúdium vzťahu „význam-obraz“. AN Leontiev zdôrazňuje vedúcu úlohu jazyka ako nositeľa sociálnej skúsenosti a napriek tomu poznamenáva možnosť fixácie významov nielen vo forme pojmov, ale aj vo forme „zručnosti ako všeobecného spôsobu konania“, „noriem správania“. ", atď. . Podobné myšlienky vyjadrujú N. I. Zhinkin, M. V. Gamezo, B. F. Lomov, Rubakhin. J, Bruner rozlišuje tri formy sémantickej reprezentácie: prostredníctvom obrazu, konania (vrátane správania) a prostredníctvom znakovej (t. j. verbálnej) formy.

V zásade je teda možné konštruovať sémantické priestory, teda definíciu sémantickej štruktúry, pre všetky tri formy reprezentácie, hoci výskum sa v súčasnosti zaoberá len poslednými dvoma, a to najmä formou slovesného znaku. V našom výskume bolo úlohou študovať rôzne formy existencie zmyslu v individuálnom vedomí. Na základe materiálu Čiurlionisových kresieb bol teda skonštruovaný neverbálny sémantický priestor, ktorého súradnice, identifikované pomocou faktorovej analýzy, odrážali stabilný systém vzťahov, teda určitú paradigmatiku „jazyka obrazov“ . Ukázala sa identita štruktúry figuratívneho zobrazenia v rôznych predmetoch, jednota verbálnej a figuratívnej sémantiky na úrovni hlbokých štruktúr. Tieto výsledky vedú priamo k problému genetických koreňov verbálneho vedomia. Preukázanie stability systému vzťahov v rámci obrazového materiálu dokazuje možnosť existencie neverbálnych významov stanovených priamo v obraznom pláne a uplatnenie rozvinutej experimentálnej paradigmy, obchádzajúcu prostriedky verbálneho sprostredkovania ( subjektívne škálovanie, technika „paralelnej polarity“, metódy triedenia), otvára možnosť štúdia kategoriálnej štruktúry individuálneho vedomia pri vnímaní malieb, portrétov, ľudskej tváre.

Rovnako ako sémantické zložky verbálneho významu sú heterogénne (vrátane archizém, odrážajúcich spoločný generický atribút triedy predmetov; diferenciálne sémy, konkretizujúce obsah na určitý význam; asociatívne sémy, odrážajúce sekundárne, latentné znaky, aktualizované počas metaforického prenosu atď. (pozri [ Yu]), sa ukazuje, že sémantická štruktúra obrazovej reprezentácie je vnútorne heterogénna. V našich experimentoch so sémantickou analýzou kresieb emblémov vykonaných pomocou zhlukovej analýzy sa ukázalo, že na rôznych úrovniach klasifikácie strom, rozlišujú sa rôzne klasifikačné základy a podľa toho aj rôzne sémantické zložky obrazových významov. Takýmto základom pre klasifikáciu boli konotatívne, funkčno-kompozičné a grafické znaky emblémov. Prítomnosť mnohostrannej hierarchickej organizácie materiálu naznačuje existenciu rôznych úrovní vo význame obrazov. opatrne, reprodukovať

známa logika špecifikovania obsahu obrázkov.

VÝSKUM

AKTUÁLNEJ DYNAMIKY

SUBJEKTÍVNY SÉMANTIK

SYSTÉMY

Štúdium dynamiky sémantických systémov je nevyhnutné tak pre štúdium kognitívnych procesov, ako aj pre odhaľovanie motivačnej dynamiky človeka, vrátane procesov objektivizácie potrieb, symbolizujúcich nevedomé pudy a predmetnú kategorizáciu motívov. Typickou experimentálnou technikou na štúdium dynamiky je fixácia štrukturálnych útvarov v časových rezoch skúmaného procesu. Takže v našich experimentoch na formovaní umelých konceptov pomocou postupov bipolárneho škálovania a techniky „sémantického radikálu“ A. R. Luria, O. S. Vinogradova sa uskutočnili sémantické „sekcie“ procesu tvorby. Odhalila sa prítomnosť rôznych vedomých a nevedomých vrstiev sémantického spracovania v procesoch kategorizácie, popísala sa možnosť formovania zovšeobecnení na nevedomých úrovniach sémantickej organizácie.

V množstve experimentov s využitím postupov redukcie zorného poľa, pseudoskopickej transformácie vizuálneho obrazu, tachistoskopickej prezentácie obrazov s konzistentným predlžovaním expozičného času bola študovaná dynamika významu a uvedomenia pri vstupe percepčnej aktivity na budovanie obrazu. . Na základe prác sa ukázalo, že proces sémantickej organizácie znakov podlieha princípu pravdepodobnosti, riadi sa „logikou predmetových noriem“. Na druhej strane už aktualizované kategórie a významy pôsobia aj spätne na dynamiku resignifikácie holistického obrazu, ktorá môže zaostávať za procesom adekvátneho uvedomenia si jeho vlastností.

Možnosť využitia techniky sémantických „rezov“ v priebehu skúmaného procesu vnímania, myslenia, sociálneho vnímania či vytvárania stereotypov je však limitovaná tak časovým rámcom procesu, ako aj možnosťou vplyvu tzv. samotné merania v priebehu procesu.

Experimentálnou technikou na štúdium dynamiky, ktorá podľa nášho názoru otvára široké možnosti, je konštrukcia sémantických priestorov, ktoré odrážajú sémantickú organizáciu rôznych úrovní kategorizácie, a štúdium obsahovo-interpretačných a korelačných vzťahov medzi faktormi a súradnicami. osí, priestorov za predpokladu genetickej príbuznosti týchto priestorov , .

Úrovne sa chápu ako čisto funkčné a nie morfologické útvary, ktoré sa navzájom prechádzajú a sú určené povahou, stupňom zovšeobecnenia znakov, na základe ktorých sa uskutočňuje kategorizácia. Najjednoduchšia (najhlbšia) úroveň zovšeobecnenia je teda založená na mechanizmoch synestézie. Táto úroveň kategorizácie je nemenná, univerzálna pre celé ľudstvo. Štúdium synestézie u hluchoslepých (diplomová práca Kim Chersu, 1977, školiteľ Petrenko), ktorá ukázala zachovanie ich syntetických zovšeobecnení, ilustruje princíp amodality zmyslového základu „obrazu sveta“, . Tento postoj podporujú aj naše údaje o koincidencii verbálnych a obrazných sémantických štruktúr na úrovni hlbokej sémantiky. Funkčné jednotky tejto úrovne sú zjavne konotatívne významy. Významy na tejto úrovni sú ponorené do zmyslovej látky, ktorá existuje v špeciálnej forme emocionálne bohatej a voľne štruktúrovanej figuratívnosti, ktorá nenesie úplnú objektivitu.

Proces skutočného vytvárania významu možno reprezentovať ako postupný vývoj obsahového plánu, uskutočňovaný v pohybe od emocionálno-figuratívnych foriem reflexie k významom (t.j. kultúrnym) sprostredkovaným úrovniam subjektového (kategoriálneho) členenia.

sveta a vrátane naplnenia obsahom na každej úrovni generácie. V jazyku reprezentácie modelu pomocou sémantických priestorov tento proces pôsobí ako postupné rozbaľovanie-rozdeľovanie malého počtu sémanticky vágnych konotatívnych faktorov do zväzkov sémanticky užších, špecifickejších, odrážajúcich objektívnu (denotatívnu) úroveň faktorových charakteristík. . Stupeň, povaha rozkúskovania rozvinutejších úrovní kategorizácie, sprostredkovaná sociálnymi význammi, sa ukazuje byť odvodená od vedomostí subjektu o tejto obsahovej oblasti. A podľa toho sa ukazuje, že dimenzia sémantického priestoru vybudovaného pre nejakú konkrétnu obsahovú oblasť, sila a obsah faktorov, ich vzájomné korelácie sú odvodené od vedomostí subjektu o tejto obsahovej oblasti, od jeho subjektívneho kategorizačného systému, jeho imanentnej „teórie“. “ tejto obsahovej oblasti, teda sémantické priestory nesú diferenciálne psychologické charakteristiky.

Je zrejmé, že učenie sa v akejkoľvek oblasti prispieva k prechodu v kategorizácii predmetov zo sémanticky jednoduchých konotatívnych priestorov do sémanticky rozčlenenejších predmetovo-kategoriálnych priestorov. Na druhej strane, v dizertačnej práci VV Kucherenka (1978), realizovanej pod naším vedením, sa ukázalo, že emócie môžu ovplyvniť charakter kategorizácie a zavedenie afektívneho zafarbenia skúmaných objektov vedie k splošteniu sémantického priestoru (zníženie jeho dimenzie), k prechodu od predmetovo-kategoriálnej organizácie ku konotatívnym faktorom. Dá sa teda predpokladať, že funkciou emócií pri regulácii kognitívnej činnosti je zmena foriem kategorizácie.

Vyššie uvedená úvaha nám umožňuje prezentovať obraz sémantického priestoru ako „dýchajúci“, „pulzujúci“, ktorého rozmer závisí od realizácie úlohy pred subjektom a vyžadujúcej si inú hĺbku prieniku do objektu, a podľa toho , aktualizácia významu tej či onej úrovne kategorizácie.

PSYCHOSEMANTICKÝ PRÍSTUP

K ŠTÚDIU OSOBNOSTI

(Princíp "POLOPERMEABILITY"

VEDOMIE)

Metodologickým základom psychosémantického prístupu k štúdiu osobnosti prostredníctvom štúdia individuálneho vedomia je ustanovenie o neobjektívnosti mentálnej reflexie vo všeobecnosti a vedomia ako najvyššej formy reflexie na ľudskej úrovni. Vzťah medzi odrazom reality a postojmi k nej sme skúmali na príklade vnímania hraného filmu („Stalker“, réžia Tarkovskij, pozri). Hodnotenie filmu podľa špeciálne konštruovanej verzie SD poskytlo vysokú koreláciu s počtom osobnostných konštruktov (Kellyho metóda), ktoré subjekty použili pri rozlišovaní obrazov filmových postáv. Kognitívna zložitosť vnímania umeleckého diela a postoj k tomuto dielu sa ukazujú ako vzájomne závislé. Experiment slúži ako názorná ilustrácia princípu „jednoty“ afektu a intelektu.

Osobitosť psychosémantického prístupu k štúdiu osobnosti je spojená so špecifikami interpretácie charakteristických faktorových štruktúr pri štúdiu individuálnych rozdielov. Ak v raných prácach v tejto oblasti boli predmetom sémantickej analýzy spravidla údaje „priemernej skupiny“, v súčasnosti pribúda prác venovaných individuálnym rozdielom identifikovaným pomocou aparátu sémantických priestorov. V tomto prípade vznikajú ďalšie ťažkosti v súvislosti s interpretáciou, ktorú sa pokúsime zvážiť na príklade jednej z našich prác. V tejto štúdii sme študovali kategorické štruktúry individuálneho vedomia testovaných študentov, ktoré sprostredkúvajú vnímanie akcií zo študentského života. Subjekty boli prezentované sériou viet opisujúcich tú alebo onú udalosť, typickú pre študenta.

života (napr.: študent vstúpil do NŠO - Študentskej vedeckej spoločnosti; študent išiel „na zemiaky“, hoci ho z toho lekárska komisia prepustila; študent odmietol dať svoj abstrakt inému študentovi; študent sa presťahoval do bývať v súkromnom byte, študent v predvečer diplomu zmenil svoju špecializáciu a pod. motívom z nami navrhnutého zoznamu je túžba po poznaní, túžba presadiť sa, materiálny záujem, túžba vzbudiť obdiv, potreba komunikácie, strach z administratívnych sankcií, napodobňovanie, túžba prekvapiť a pod. za skutok. Spolu 29 rozsudkov popisujúcich, resp. možné dôvody skutku.

Akýkoľvek ľudský čin je polymotivovaný, a preto v našom experimente dostal každý subjekt rôzne váhy z rôznych motívov. Subjekty zároveň nevyhnutne „projektovali“ svoje vlastné pozície a predstavy a pripisovali ich práve tomuto imaginárnemu študentovi. Takto získané matice údajov (42×29) pre každý subjekt boli zmapované do matíc podobnosti činov (42×42) (kde mierou podobnosti činov bola podobnosť v pripisovaní motívov k nim) a následne podrobené postup faktorovej analýzy. Vybudované sémantické priestory, ktorých súradnicové osi boli vybranými faktormi, boli považované za operačné analógy kategorických štruktúr vnímania akcií. Umiestnenie konotatívnych významov akcií do jednotlivého sémantického priestoru umožňuje rekonštruovať hodnotenie predmetu každého konkrétneho konania, rekonštruovať jeho „víziu“ konania. Bez toho, aby sme mohli podrobne opísať získané výsledky, poznamenávame, že podľa spravodlivého hodnotenia AA Bodaleva „vonkajšia stránka jednotlivých akcií spravidla jednoznačne neurčuje ich vnútorný psychologický obsah“ a v našom experimente , prilepenie ako faktor takých rozdielnych činov ako „študent vždy sedel na seminári sám“, „študent samostatne študoval starogrécky jazyk“, „študent sa presťahoval do súkromného bytu“ atď. Ukázalo sa, že pre výskumníka je nemožné určiť zmysluplný invariant týchto akcií a tém, ktoré najviac interpretujú faktor. Pochopenie toho, čo je za tým či oným činom, si vyžaduje empatiu k samotnému subjektu, aktívny dialóg experimentátora s ním, čo môže viesť napríklad k tomu, že fakt „študentského sťahovania do súkromného bytu“ bude interpretovaný napr. predmet ako možnosť pracovať v uvoľnenejšom prostredí.prostredie, pričom pre iný subjekt je rovnaký akt zaradený do faktora „zábavného života“ a interpretovaný ako príležitosť na nekontrolovanejšiu zábavu. Interpretácia vybraných faktorov, ktoré sú generátormi sémantického priestoru, sa stáva niečím viac než nezávislým hľadaním zmysluplného invariantu zo strany experimentátora, ktorý spája body zahrnuté vo faktore. Tento prístup bol platný pri interpretácii sémantických priestorov, ktoré sú univerzálne pre rôzne subjekty, napríklad sémantický trojfaktorový priestor Ch. zhoda „konotačného kódu“ výskumníka a subjektov mu umožnila premýšľať o obsahu faktora subjektov. Pri skúmaní diferenciálnych rozdielov v dôsledku osobnosti subjektov stojíme pred zásadne novou triedou úloh, ktoré si vyžadujú aktívnu empatiu, empatiu výskumníka k subjektu. Psychológ pôsobiaci v oblasti experimentálnej psychosémantiky osobnosti sa ocitá v situácii blízkej práci bádateľa antických textov (problémy „hermeneutiky“) alebo bádateľa iných kultúr, vyžadujúcej od bádateľa vstúpiť do kultúry ľudí, ktorí myslieť v

„iný kód“. A sľubnú úlohu psychosémantického prístupu k štúdiu osobnosti vidíme spolu so zdokonaľovaním sémantických metód a matematických nástrojov vo vývoji dialogických a herných metód, ktoré implikujú aktívnu interakciu medzi subjektom a experimentátorom.

1. Ayvazyan S. A., Bezhaeva Z. I., Staroverov O. V. Klasifikácia viacrozmerných pozorovaní. - M., 1974. -236 s.

2. Andreeva G.M.Procesy kauzálnej atribúcie v interpersonálnom vnímaní. - Otázky psychológie, 1979, č. 6, s. 26-38.

4. Bodalev A.A.Formovanie pojmu inej osoby ako osoby. - L., 1972. - 135 s.

5. Bodalev A.A.Štúdium gnostických charakteristík komunikácie v zahraničnej psychológii. - In: Zahraničný výskum psychológie poznania. M., 1977, s. 201-214.

6. Bolch B., Huan K. J. Viacrozmerné štatistické metódy pre ekonómiu. - M., 1979-312 s.

7. Bruner J.Psychológia poznania. - M., 1977. - 413 s.

8. Vygotsky L.S.Myslenie a reč. - M.; L., 1934. -323 s.

9. VygotskyJI. OD.Z nepublikovaných materiálov L. S. Vygotského. - Psychológia gramatiky. - M., 1968, s. 178-196.

10. Gak V.G.K problému sémantickej syntagmatiky. - In: Problémy štruktúrnej lingvistiky. M., 1972, s. 367-395.

11. Gamezo M. V., Lomov B. F., Rubakhin V. F. Psychologické aspekty metodológie a všeobecnej teórie znakov a znakových systémov. - In: Psychologické problémy spracovania znakových informácií. M., 1977, s. 5-48.

12. Duran B., Odell P. zhluková analýza. - M., 1977. - 128 s.

13. Zhinkin N.I.Štyri komunikačné systémy a štyri jazyky. - In: Teoretické problémy aplikovanej lingvistiky. M., 1965, s. 7-37.

14. Klimenko A.P.Otázky psycholingvistického štúdia sémantiky. - Minsk, 1970. - 206 s.

15. Leontiev A. N. Aktivita. Vedomie. Osobnosť. - M., 1975.- 304 s.

16. Leontiev A.P.Psychológia obrazu - Vestnik Mosk. univerzite Séria 14. Psychológia, 1979, č. 2, s. 3-13.

17. Leontiev A. A.Psychologická štruktúra významu. - In: Sémantická štruktúra slova. M., 1971, s. 7-19.

18. Logvinenko A.D.Percepčná činnosť pri inverzii zrakového obrazu.- V zbierke: Vnímanie a činnosť. M., 1976, s. 208-265.

19. Luria A. R., Vinogradova O. S. Objektívny výskum Dynamika sémantických systémov. - In: Sémantická štruktúra slova. M., 1971, s. 27-63.

20. Ostriež I.Faktorová analýza. - M., 1974. -200 s.

21. Petrenko V.F.Dynamika sémantického vyhľadávania. - In: Výskum rečovo-kogitatívnej činnosti. Alma-Ata, 1974, s. 109-118.

22. Petrenko V.F.K otázke sémantickej analýzy zmyslového obrazu. - In: Vnímanie a činnosť. M., 1976, s. 268-292.

23. Petrenko V. F., Vasilenko S. V. O percepčnej kategorizácii. - Vestník Mosk. univerzite Séria 14. Psychológia, 1977, č. 1, s. 26-34;

24. Petrenko V. F., Nistratov A. A. Konštrukcia verbálneho sémantického diferenciálu na základe ruskej slovnej zásoby. - V knihe: Štúdium problémov verbálnej komunikácie. M., 1979, s. 139-156.

25. Petrenko V. F., Shmelev A. G., Nistratov A. A. Klasifikačná metóda ako experimentálny prístup k sémantike obrazového znaku. - Vestník Mosk. univerzite Séria 14, Psychológia, 1978, č. 4, s. 25-37.

26. Petrenko V.F., Nistratov A.A., Khairullaeva L.M. Štúdium sémantickej štruktúry figuratívneho zobrazenia metódou neverbálneho sémantického diferenciálu. - Vestník Mosk. univerzite Séria 14. Psychológia, 1980, č. 2, s. 27-36.

27. Petrenko V. F., Stenina I. I. Metódy štúdia kognitívnej komplexnosti sociálneho vnímania u dieťaťa. - In: Rodina a formovanie osobnosti. M., 1981, s. 73-80.

28. Petrenko V.F., Shmelev A.G. Konštrukcia techniky „osobného sémantického diferenciálu. - In: Reč a kognitívne procesy. Alma-Ata, 1982.

29. Petrenko V. F., Todorová E. N. Metodika štúdia morálneho vedomia u študentov. - In: Morálna a psychologická klíma v zamestnancoch univerzity. Alma-Ata, 1981, s. 49-51.

29a. Petrenko V.F.Úvod do experimentálnej psychosémantiky: Štúdium foriem reprezentácie v bežnom vedomí (v tlači). - 250 s.

30. Petrenko V.F., Alieva L.A., Sheik S.A. Psychosémantické metódy na štúdium hodnotenia a chápania filmového diela. - Vestník Mosk. univerzite Séria 14. Psychológia, 1982, č. 2, s. 13-21.

31. Smirnov S. D.Svet obrazov a obraz sveta. - Vestník Mosk. univerzite Séria 14. Psychológia, 1981, č. 2, s. 15-29.

32. Stolin V.V.Problémy významu v akte vnímania a jednotky zmyslového obrazu. - In: Ergonómia. Zborník VNIITE, č. 6. M., 1973, s. 180-198.

33. Stolín V.V., Calvino M. Osobný význam: štruktúra a forma existencie. - Vestník Mosk. univerzite Séria 14. Psychológia, 1982, č.3.

34. Šmelev A.G.Psychologické podmienenie individuálnych rozdielov v chápaní významu slova. - In: Štúdium problémov verbálnej komunikácie. M., 1979, s. 157-177.

35. Bentler P. M., La Vole A. L.Rozšírenie sémantického priestoru.-J. verbálneho učenia a verbálneho správania, 1972, v. 11, str. 491-496,

36. Bieri J.Komplexnosť – jednoduchosť ako osobnostná premenná v kognitívnom a preferenčnom správaní. - In: Funkcie pestrej skúsenosti. - Dorsey, 1961, s. 355-379.

37. Carroll J. D., želanie M.Modely a metódy trojcestného viacrozmerného škálovania. - In: Súčasný vývoj v matematickej psychológii. San Francisco, 1974, str. 57-105.

38. Deese J.Štruktúra asociácií v jazyku a myslení. Baltimore. 1965. 216 s.

39. Ekman G.dimenzie emócií. - Nordisk Psychol., 1955, v. 7, str. 103-112.

40. Kelly G.A.Psychológia osobných konštruktov. V. 1-2. N.Y.: Norton, 1955.

41. Kelly H.H.Kauzálne schémy a proces pripisovania. - In: Atribúcia: Vnímanie príčin správania. Merrinstown, 1971, s. 151-174.

42. Miller G.A.Empirické metódy v štúdiu sémantiky. - In: Sémantika. Cambridge, 1971, str. 569-585.

43. Osgood Ch.Štúdie o všeobecnosti systému afektívnych významov. - Amer. psychol., 1962, v. 17, str. 10-28.

44. Osgood Ch., Suci G. J., Tannenbautn P. H. Meranie významu. Urbana, 1957. 342 s.

45. Perffetti Ch.Psychosémantika:Niektoré kognitívne aspekty štrukturálneho významu. - Psychol. býk., 1972, v. 78, č. 4, s. 241-259.

46. Rotter J.B.Zovšeobecnené očakávania pre internú verzus externú kontrolu posilňovania. - Psychol. Monogr., 1966, v. 80, č. 1.

47. Tzeng O.C, Way W.H.Viac ako E, P a A v škálach sémantického diferenciálu. - Psychol., 1975, v. 10, č. 2, s. 101-117.

48. Witkin H. A., Dyk R.IN., Faterson H.F., Karp S.A.psychologická diferenciácia. N.Y., 1974.

Prijaté 10. februára 1982

AD

Vydavateľstvo „Pedagogika“ vydalo zborník článkov „Problémy diferenciálnej psychofyziológie“, roč. X , vyd. E. A. Golubeva a I. V. Ravich-Shcherbo. Články v tomto zväzku sa zaoberajú tromi hlavnými otázkami: ontogenézou vlastností nervového systému; štúdium stabilného emocionálneho stavu človeka; štúdium úzkosti a adaptačných schopností prekonať stav stresu v súvislosti so stabilnými individuálnymi charakteristikami odpovede.

Objem - 10 p. l. Cena 65 kop.

Zbierku je možné zakúpiť na adrese: 103009, Moskva, Marksa Avenue, 20, budova B, Výskumný ústav všeobecnej a pedagogickej psychológie Akadémie pedagogických vied ZSSR, laboratórium genetickej psychofyziológie.

2.1. Koncept sémantického priestoru.

Ako už bolo spomenuté, rozprávka ako nástroj pre prácu psychológa je vhodná z mnohých dôvodov. Klientom vyhovuje, pretože (1) je prístupný – „podriadený všetkým vekovým kategóriám“, vyhovuje ľuďom s rôznymi intelektuálnymi schopnosťami, nevyžaduje dlhé vysvetľovanie, úlohy sa uchopujú za pochodu; a (2) príťažlivé – rozprávky majú stabilný pozitívny postoj, prameniaci zo zážitkov zo vzdialeného detstva. Pre psychológa je rozprávka dobrá, pretože (3) je alegorická - je presýtená metaforami a obrazmi, vďaka konvenčnosti zápletky a deja deja umožňuje znížiť prirodzený odpor klienta; a (4) multidimenzionálne - nielen naplnené hlbokými archetypálnymi prvkami, ale korelujú aj s udalosťami skutočného života, to znamená, že sú zamerané na individuálnu integritu človeka. Osobitne treba zdôrazniť, že rozprávka sa ľahko mení z prostriedku psychodiagnostiky na psychotechnický nástroj – stáva sa prostriedkom nápravnej transformácie, pričom nestráca vôbec bohaté diagnostické možnosti (3,72).

Podrobnejšie by sme sa mali pozastaviť nad tým, prečo sme si istí, že subjekt premieta svoje životné problémy do deja rozprávky, jej postáv, vrátane stotožnenia sa s jednou z postáv. Vysvetľuje to existencia sémantického priestoru - toto je duchovný svet človeka, v ktorom je svet okolo prezentovaný cez prizmu záujmov a skúseností človeka, ktorý v ňom žije. Duchovné svety rôznych ľudí môžu byť ľubovoľne odlišné, ale všetky sú si navzájom podobné v tej časti, v ktorej nesú črty okolitého sveta. Tento sémantický priestor obsahuje mnoho podpriestorov – fragmentov vnútorného sveta človeka, zodpovedajúcich niektorým fragmentom vonkajšieho sveta a životnej skúsenosti interakcie človeka s ním. Napríklad: „moja práca“, „moja rodina“, „okruh priateľov“, „mesto, v ktorom žijem“ atď. Každý takýto priestor obsahuje množstvo informácií o nejakom fragmente sveta, spomienok na vlastné a činy iných, osobné skúsenosti v súvislosti s nimi, vysvetlenia štruktúry tohto sveta, ako aj ich vlastné očakávania od neho či obavy, životné plány a mnoho iného. (5,74)

Každodenný život človeka je nepretržitá cesta z jedného sémantického priestoru do druhého - ako sa človek vzťahuje (identifikuje) ku konkrétnej komunite ľudí s podobnými sémantickými charakteristikami: potrebami, záujmami, vedomosťami, zvykmi, postojmi a priestormi. Takýto priestor je v princípe subjektívny, niekedy sa v ňom najneočakávanejšie obsahy prepletajú tým najbizarnejším spôsobom a navzájom sa determinujú. Okrem toho sa sémantické „prechody“ vytvárajú v súlade s charakteristikami životných udalostí (3.75).

Sémantický priestor života sa môže odrážať v akomkoľvek druhu produktov vyrobených ľuďmi, ako sú kresby. Navyše, premenné, ktoré existujú v obytnom priestore, sa odhaľujú aj v rozprávkach, ktoré skladá dieťa alebo dospelý. Samozrejme, v rozprávke, podobne ako v kresbách, nie je zobrazený celý priestor, ale len jeho časť. Jazyky oboch priestorov, či už je to priestor rozprávky alebo kresby a životný sémantický priestor, možno považovať za metafory vo vzájomnom vzťahu - za alegóriu, náznak, alegóriu. Vo všeobecnosti sú dva sémantické priestory jedinečne vzájomne mapované do seba, ak je možné akýkoľvek obsah jedného z nich spájať s nejakým obsahom druhého, takže jazyk každého z nich možno použiť alegoricky (metaforicky) na opis obsahu druhý (3,76).

Pri interpretácii rozprávky sa snažíme obnoviť premenné, pre ktoré existuje izomorfizmus (podobnosť, podobnosť) medzi životnou situáciou klienta (jej fragmentmi) a textom rozprávky. Dva sémantické priestory sú si podobné (podobné, izomorfné), ak je medzi ich prvkami možné vzájomné mapovanie. Niektoré podobnosti medzi izomorfnými priestormi môžu byť založené na: štruktúrnej podobnosti, dynamickej podobnosti, mozaike skúseností, vzorcoch vzťahov a mnoho ďalších. Pri interpretácii rozprávky sa snažíme obnoviť premenné, pre ktoré existuje izomorfizmus medzi životnou situáciou klienta (jej fragmentmi) a textom rozprávky. V ideálnom prípade už o klientovi vieme všetko a v rozprávke nachádzame len súlad s určitými črtami jeho životnej situácie: problémami, postojmi, stratégiami atď. Ale aj v tomto prípade si musíme ujasniť, ktorý fragment klientovmu životu zodpovedá zoradenie postáv, ktorým charakter zodpovedá ktorej skutočnej osobe atď. V najťažšej „slepej verzii“ máme len text rozprávky, podľa ktorej je potrebné o nám neznámej osobe poskladať niečo hodnoverné – pravdepodobnosť „zásahu“ bude nižšia. Ale najčastejšie máme niečo medzičlánky – niečo, čo už vieme, ale treba vedieť niečo iné. Preto je vhodnejšie zbierať také informácie, ktoré by poskytli spoľahlivý základ pre kalibráciu – skutočné údaje. V rozprávke sa lepšie prejavia vlastné sémantické črty, teda postoj človeka k životnej realite. Rozprávka je dobrá tam, kde sa pripravujeme načrtnúť problém, pokryť kľúčový okruh skutočne fungujúcich metafor (hlboké obrazy), zostaviť „bilanciu“ zdrojov klienta (chýbajúcich a podporných) atď. Úlohou psychológa nie je dozvedieť sa niečo o faktoch zo života človeka, ale o tom, aký je tento život v jeho predstavách. Okrem toho rozprávka umožňuje odhaliť zmysluplné a dynamické momenty, najmä typické ťažkosti a zaužívané interakčné stratégie, spôsoby riešenia vznikajúcich problémov (3,77).

Vojna, obrana atď. Kultúra je teda triedou symbolizovaných predmetov a javov posudzovaných v extrasomatickom kontexte. Pred vznikom kultúrnych štúdií v procese rozširovania záberu vedy malo naturalistické (teda nemytologické, neteologické) vysvetlenie ľudského správania biologický, psychologický alebo sociologický charakter. Podľa toho, tak či onak...

A mladší žiaci. Dotazník pre žiakov obsahoval dve otázky, z ktorých jedna bola o tom, čo je podľa nich rozvoj matematických schopností školákov, a druhá ¾ objasnila postoj žiakov k mimoškolskej práci v matematike na prvom stupni. Dotazník pre učiteľov mal zistiť, či (a ak áno, ako často) učitelia ...

Hniezda“, „Vojna a mier“, „Višňový sad“. Dôležité je aj to, že hlavný hrdina románu akoby otváral celú galériu „nadbytočných ľudí“ v ruskej literatúre: Pečorina, Rudina, Oblomova. román „Eugene Onegin“ Belinsky poukázal na to, že na začiatku 19. storočia bola vzdelaná šľachta triedou, „v ktorej sa takmer výlučne prejavoval pokrok ruskej spoločnosti“, a že v „Oneginovi“ Puškin „rozhodol ...

Čo sťažuje vybudovanie vedecky podloženej metodológie na formovanie monologickej formy reči. 1.3 Psychologické a pedagogické podmienky na formovanie obrazných a výrazových prostriedkov reči u predškolákov s OHP (III. stupeň) v procese výučby monologickej výpovede Pre deti s nerozvinutosťou reči je charakteristické oslabenie a narušenie komunikačných vzťahov reči k nem. - rečové štruktúry na ...

SÉMANTICKÝ PRIESTOR - navrhnutý americkým fyzikom D. Bohmom, model celistvosti sveta ako uceleného hnutia (Holomovement). Dal si za úlohu skonštruovať koncept, ktorý v rámci jednotného metodologického prístupu zjednotí hmotný Vesmír a vedomie. Základným rozlišovacím znakom Bohmovej kozmológie je poznanie neoddeliteľnej jednoty reality, jej nedeliteľnej celistvosti. Z tohto pohľadu sme súčasťou celku, ktorý má schopnosť vytvárať predstavy o sebe a registrovať ich v sebe. Táto paradigma zjednoteného bytia pripomína indický koncept akáše.

V Rusku podobný prístup vyvinul matematik a filozof V.V. Nalimov. V jeho poňatí však významy a matéria nie sú rôzne prejavy jedinej reality, ako u Bohma, ale dve autonómne reality – fyzický svet a sémantický svet, ktoré sú cez geometriu sveta priamo prepojené. Tento prístup má podľa Nalimova tú výhodu, že vytvára predpoklady na zostrojenie superjednotnej teórie poľa, ktorá bude spájať obe vrstvy reality. Nalimov, ktorý dáva významom samostatnú existenciu ako zvláštnu realitu, formuluje základnú axiomatiku svojho konceptu. Celý svet, ktorý vnímame, je interpretovaný ako množstvo textov. S ohľadom na biosféru tu treba za texty považovať jednotlivé jedince, druhy, populácie; v noosfére by sa rôzne aspekty vedomej činnosti mali brať ako texty.

Kľúčovým konceptom tezauru je koncept S.p. je pojem zmyslu. Podľa J. Kohlera je význam sieť významov v určitých stavoch a algoritmus na riešenie problémov. Povaha významu sa odhalí prostredníctvom simultánnej analýzy sémantickej triády - význam, text, jazyk (kód). „Význam významu,“ píše rakúsko-americký psychológ W. Frankl, „je v tom, že riadi priebeh bytia.“ Evolúcia textu je spojená so spontánnym objavením sa filtra interagujúceho s pôvodnou funkciou. Na opísanie tejto interakcie Nalimov navrhuje použiť Bayesov vzorec, ktorý sa používa pri riešení štatistických problémov minimálneho rizika. Bayesov vzorec vám umožňuje vypočítať zadnú pravdepodobnosť každej z možných udalostí. Podľa Nalimova sú spočiatku všetky možné významy sveta stlačené pozdĺž sémantickej osi, rovnako ako čísla sú stlačené na reálnej osi (Cantorovo lineárne kontinuum). Od zhutnenia významov v jednorozmernom S.p. treba chápať ako ich neprejavenie, ich počiatočný stav treba interpretovať ako sémantické vákuum. Rozbaľovanie významov alebo vznik textov sa uskutočňuje pomocou bayesovského formalizmu, ktorý vykonáva pravdepodobnostné váženie pozdĺž sémantickej osi. Vzhľad pozdĺž tejto osi distribučnej funkcie štatistických váh (hustota pravdepodobnosti) znamená vzhľad textu. Vo všeobecnom prípade, domnieva sa Nalimov, možno hovoriť o textoch definovaných distribučnou funkciou nielen pozdĺž osi, ale aj vo viacrozmernom S.p. Ak sú fyzický svet a svet sémantiky dve autonómne vrstvy reality, potom ich prepojenie musia zabezpečiť informačné toky. V rámci analyzovaného konceptu treba informácie považovať za komplexný proces pozostávajúci z elementárnych aktov vyskytujúcich sa v multidimenzionálnom svete samoorganizujúcich sa systémov. Takéto chápanie informácií zodpovedá filozofii A. Bergsona a A. Whiteheada, ktorá je orientovaná na systémový prístup post-neklasickej vedy. Informácie, ktoré poskytujú spojenie medzi materiálnou a sémantickou vrstvou reality, môžu byť len nezvratným procesom, ktorý sa vyvíja v multidimenzionálnom a nelineárnom svete.

Nevýhodou konceptu V.V. Nalimov je, že pri postulovaní nezávislej existencie S.p. nevidí potrebu určiť zodpovedajúci fyzický referent. Vyhnúť sa hľadaniu takéhoto referenta sa rovná odmietnutiu skúmania problému pomocou metód teoretickej a experimentálnej fyziky.

Nezávislý pokus objaviť takýto fyzikálny referent v 60. rokoch 20. storočia podnikol ruský fyzikálny chemik N.A. Kobozev. Podľa jeho názoru na to, aby ľudský mozog mohol myslieť bez entropie, musí existovať vonkajší zdroj antientropie, čiže entropické vákuum. Spojenie medzi týmto zdrojom a atómovými a molekulárnymi štruktúrami mozgovej kôry podľa Kobozevovej hypotézy zabezpečuje kvantový súbor ultraľahkých častíc so spinom S. Tieto častice sa však experimentálne nezistili.

Iné riešenie problému navrhol L.V. Leskov, ktorý sformuloval meonickú paradigmu. Použijúc ako východiskový bod koncept S.p. Nalimov, Leskov ho doplnili o dva postuláty: a) fyzikálny referent S.p. je meón - druh fyzikálneho alebo kvantového vákua; b) všetky predmety hmotného sveta, počnúc elementárnymi časticami a končiac ľudským mozgom, majú vlastnosť konzistencie - schopnosť informačnej interakcie so sémantickým potenciálom meónu (conscientia v latinčine znamená uvedomenie si niečoho, spoločné poznanie) . Výhoda tohto prístupu je zrejmá: otvára cestu k využitiu výdobytkov moderných teórií fyzikálneho vákua, ako aj k vykonávaniu špeciálnych experimentálnych štúdií na tomto základe.

Vlastnosti meónu sú paradoxné. Keďže meón nie je objektom materiálneho sveta zahrnutým v metrike Einstein-Minkowski, nepodriaďuje sa zákonom termodynamiky a teórii relativity. Ak sa prenos informácií uskutočňuje za účasti meónu, rýchlosť tohto procesu môže výrazne prekročiť rýchlosť svetla. Meón, ktorý sa neriadi zákonom rastu entropie, nie je charakterizovaný šípkou času: minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú pre neho akoby synchrónne. Tieto vlastnosti meónu nezapadajú do karteziánsko-newtonskej paradigmy, ale nie je tu žiadny rozpor, keďže hovoríme o kvantovo-mechanickom jave zodpovedajúcom postneklasickému obrazu sveta. Procesy informačnej interakcie sémantického potenciálu meónu s materiálnymi objektmi možno opísať jazykom moderných teórií fyzikálneho vákua (torzné vlny v modeli AE Akimova - GI Shilova, interakcia byónov podľa Yu.A. Baurov).

Otázka mechanizmu kódovania sémantického potenciálu v kvantových štruktúrach meónu zostáva otvorená. Existuje však jeden radikálny spôsob, ako tento problém obísť: stačí predpokladať, že meon nefunguje ako banka, ale ako prenášač významov, a ich generovanie v tomto prípade môže byť spojené s individuálnym a „kolektívnym“ vedomie. Táto hypotéza zodpovedá sémantickému princípu, ktorý môže mať slabú alebo silnú formu. V prvom prípade to bude znamenať, že existuje planetárne sémantické pole a v druhom prípade to zodpovedá kozmickému poľu.

Literatúra:

Nalimov V.V. Spontánnosť vedomia. M., 1989, Leskov L.V. Sémantický vesmír // Bulletin Moskovskej univerzity. Séria 7. Filozofia. 1994. Číslo 2.

Slovník filozofických pojmov. Vedecké vydanie profesora V.G. Kuznecovová. M., INFRA-M, 2007, s. 487-489.

Podľa L.S. Vygotského budeme hodnotu chápať ako súbor vlastností, ktoré slúžia na klasifikáciu,

usporiadanie predmetov, javov, udalostí okolitej reality a pod pojmom - forma významu, v ktorej sú zvýraznené podstatné črty a ktorých štruktúra je hierarchicky usporiadaná. Podstatnými vlastnosťami pojmov sú podľa V. V. Davydova vlastnosti, ktoré sa odhaľujú vo vzťahu k pojmom s inými pojmami a určujú genézu, vývoj pojmového systému.

V našej práci sme vyčlenili množinu znakov, ktoré slúžia ako základ pre klasifikáciu, ja som pomocou postupov faktorizácie alebo zhlukovania skúmal štruktúry zovšeobecnenia týchto znakov. Faktorové štruktúry a zhlukové štruktúry teda pôsobili v podmienkach našich experimentov ako operačné analógy zovšeobecňujúcich štruktúr, akési sémantické rezy štádií skutočného generovania významu.

Naše vnímanie sveta je kategorizované, t.j. sprostredkované významy a problém skúmania rôznych úrovní zovšeobecnenia možno formulovať ako problém skúmania rôznych úrovní a foriem reprezentácie objektu subjektu.

Petrenko V.F. Úvod do experimentálnej psychosémantiky: Štúdium foriem reprezentácie v bežnom vedomí

V Paiviovej hojne citovanej práci sú uvedené koeficienty obraznosti, konkrétnosti - abstraktnosti a priraďovacieho významu pre 925 anglických podstatných mien, získané subjektívnym škálovaním a asociatívnym experimentom. Obraznosť sa chápala ako schopnosť subjektov znázorniť obsah významu slova vo forme obrazu akejkoľvek modality (napríklad obraz slov „slnko“, „ticho“ alebo „ťažkosť“), a konkrétnosť - abstraktnosť sa chápala ako dostupnosť denotátu (predmetovej príbuznosti) významu slova pre vnímanie zmyslami. Hoci vo všeobecnosti bola preukázaná vysoká korelácia medzi konkrétnosťou a obraznosťou slova (a teda aj negatívna korelácia medzi obraznosťou a abstraktnosťou), pre určitú triedu slov sa tento vzťah nenaplnil. Takže pri slovách so silnou emocionálnou konotáciou boli koeficienty obraznosti vysoko hodnotené, zatiaľ čo koeficienty konkrétnosti boli nízke a mnohé vedecké termíny mali vysoký index na škále konkrétnosti a nízky index na úrovni obraznosti. Richardsonova práca, špecificky zameraná na šľachtenie koeficientov obraznosti a konkrétnosti, odhalila široké spektrum takýchto prípadov. V našom spoločnom s A.A. Nistratovovou štúdiou, realizovanou podľa schémy Paivio na materiáli ruskej slovnej zásoby, sme získali podobné výsledky, ktoré ukazujú, že za pojmami „konkrétnosť“, „abstraktnosť“ a „figuratívnosť“ sa skrývajú psychické reality odlišné pre subjekt.

Získané výsledky možno ľahko interpretovať vo svetle systémovej organizácie hodnôt. Niektoré významy sa nám odhaľujú prostredníctvom priamej a bezprostrednej korelácie mena a predmetu alebo triedy predmetov. Takto sa podľa terminológie L.S. Vygotsky, „každodenné pojmy“.

Vedecké pojmy ako „kvark“, „spin“ sú definované prostredníctvom množstva definícií, ktoré odhaľujú miesto tohto pojmu v systéme iných pojmov. Vlastne len tie posledné majú status konceptu a za „každodennými konceptmi“ sú zovšeobecnené obrazy, reprezentácie. Ale ako štúdie L.S. Vygotského, vedecké koncepty, ktoré sú nadstavbou nad „svetským“, transformujú tieto pojmy vrátane ich do už zavedeného systému vzťahov, ktoré zvyšujú ich úroveň „vedeckého“, povedomia. Pojmy, ktoré si zachovávajú svoju „pripútanosť“ k zmyslovému základu, vstupujú do určitého systému vzťahov a také skôr abstraktné pojmy, akými sú napríklad v rámci fyziky – „pohyb“, „sila“, „hmota“ – zachovať hlboké korene a zmyslový obsah. Je tiež zrejmé, že emocionálne zafarbené pojmy (ako „láska“, „túžba“, „osamelosť“), spojené s emocionálnymi konfliktmi v emocionálnom prežívaní jednotlivca, majú teda zmyslovú štruktúru, ktorá je prežívaná ako obraznosť pojmu. . Na rozdiel od nich niektoré vedecké pojmy nemajú metaforické analógie ani v bežnej fyzike okolitého sveta, ani v oblasti duchovných zážitkov.

Zároveň je dôležité poznamenať, že určité vedecké pojmy, dané definíciami, môžu získať zmyslový základ, akoby sa premietali do senzitivity. Dobrý matematik nielenže pozná nejakú funkciu, ale vie opísať aj jej „subjektívny obraz“. Tento proces sekundárnej vizualizácie abstraktných pojmov je stále veľmi málo prebádaný, ale existuje dôvod predpokladať jeho význam pre myslenie. Nie je náhoda, že Einstein, pracujúci s extrémne abstraktným materiálom, poznamenal, že väčšina jeho duševnej práce prebiehala obrazne.

Iné vymedzenie abstraktnosti pojmu - ako miesta v hierarchii rodovo-druhových vzťahov - je z hľadiska psychológie tiež neadekvátne. Je naivné si myslieť, že pojem „strunatcov“ je pre subjekt abstraktnejší ako pojem „stavovce“. Logická a psychologická hierarchia sa nemusí zhodovať. Napríklad v experimente Ripea, Shobina a Smitha sa ukázalo, že pojem „zvieratá“ (abstraktnejší z logického hľadiska ako pojem „cicavce“) je sémantickou vzdialenosťou bližšie k špecifickým menám zvierat ako pojem „cicavce“. Podľa množinovo-teoretického modelu pamäte je sémantická vzdialenosť medzi pojmami, a teda aj čas ich postupného získavania z pamäte, úmerné počtu spoločných funkčných znakov ich predmetových denotátov. Je tu dôležitá myšlienka o reprezentácii významu vo forme zväzku funkčných znakov, takže problém úrovne rozvoja významu môže byť reprezentovaný z hľadiska analýzy úrovne zovšeobecnenia týchto funkčných znakov. McNeil teda rozlišuje dve úrovne rozvoja významu: „horizontálny“ vývoj sprevádzaný nárastom počtu sémantických znakov významu slova a „vertikálny“, v ktorom sú znaky usporiadané a znaky získané neskôr sú charakterizované. rastúcou mierou abstrakcie. Domnievame sa, že úroveň rozvoja významu (abstraktnosť pojmu) možno charakterizovať prostredníctvom foriem vzťahov, do ktorých vstupuje s inými významami. Úplnosť obsahu významu bude závisieť od počtu odhalených vzťahov tohto významu s ostatnými pre každý typ vzťahu. Skutočne, L.S. Vygotskij, berúc do úvahy štádiá ontogenézy významu a zdôrazňujúc rôzne formy zovšeobecnení: synkréty, komplexy, pseudokoncepty a predkoncepty, „každodenné“ a „vedecké“ koncepty, necháva túto genetickú sériu otvorenú pre vývoj.

Samozrejme, vzťahy príčina-následok sú veľmi dôležité z hľadiska deterministického chápania sveta, ale formy vzťahu medzi pojmami a pojmami sa neobmedzujú len na tento typ vzťahu. V jazyku je toľko druhov vzťahov, koľko je v ňom významov slovies, a prídavné mená, keďže sú jednomiestne predikáty, sú v podstate skrytou formou vzťahov, kde je jeden člen vzťahu vynechaný. Pokus vložiť celú bohatosť typov vzťahov do prokrustovského lôžka čisto logických vzťahov (rodovo-druhové a druhovo-generické, vedľa seba postavené, kauzálne a hodnotiace) pôsobí umelo. Napríklad vzťah „Peter miluje Mášu“ je špecifickým typom vzťahu, ktorý sa zjavne nedá redukovať na logický.

Navrhovaná paradigma diferenciácie vedeckých konceptov bola stanovená už v prácach L.S. Vygotskij vo svojom koncepte všeobecnosti charakterizoval jednak miesto konceptu v hierarchii zovšeobecňujúcich štruktúr (zemepisná dĺžka konceptu), ako aj šírku jeho predmetovej príbuznosti (šírku konceptu), určovanie úrovne rozvoja význam alebo - čo je to isté - abstraktnosť pojmu (pre rozvinuté významy) prostredníctvom siete pojmových vzťahov nám umožňuje odstrániť protiklad medzi zmyslovým a abstraktným, a tým nastoľuje problém vzťahu a interakcie týchto nezávislých. parametre.

Štúdium fungovania významu v ľudskom vedomí si vyžaduje zohľadnenie skutočných psychologických procesov, v podobe ktorých existujú individuálne významy aj osobné významy. Ako už bolo spomenuté, významy majú dvojaký charakter: majú sociálny charakter, ale môžu existovať iba v mysliach jednotlivých jednotlivcov a pre psychológa je to práve „privlastnenie“ subjektom sociálne rozvinutých významov, foriem ich existencie v individuálnom vedomí, ktoré je predmetom záujmu.

Ako vidno z vyššie citovaných prác, širší výklad jazyka, než je v lingvistike zvykom, chápanie významu ako formy zovšeobecnenia, ktoré je derivátom reality, zastúpenej nielen v. forma pojmov, ale aj v systematicky usporiadanom obraznom pláne si vyžadujú rozbor mentálnych procesov, v jazyku ktorých sú tieto významy „zaznamenané“, rozbor formy existencie neverbálnych významov vo vedomí človeka. Analogicky k verbálnym významom, kde sa systém korelácie a opozície slov v rečovej činnosti uznáva ako psychologická štruktúra významu, možno predpokladať, že obrazy a symboly možno usporiadať do stabilného systému vzťahov, ktorý funguje ako kategorický systém. ktorý v niektorých situáciách duplikuje alebo nahrádza prirodzený jazyk kategorického systému.

Predpokladá sa, že analogicky s fonetikou, kde je možné celú bohatosť toku reči opísať pomocou obmedzeného počtu foném, možno celú množinu významov opísať pomocou obmedzeného súboru sém (sémantických faktorov). Z hierarchického usporiadania významu zároveň vyplýva heterogenita jeho sémantických zložiek, ktorá je zakotvená v takých pojmoch, ako je princíp jadra a periférie Greimasovej sémantémy (súboru semém); v zmysle archizémy (spoločný sémantický generický znak) a diferenciálnych sém, nesúcich sémantické znaky, ktoré umožňujú zúžiť obsah slova na jeho špecifické významy; v zmysle asociatívnych alebo potenciálnych znakov, odrážajúcich nepodstatné vlastnosti objektu - denotát významu slov, ale zohrávajúci úlohu v metaforickom prenose.

VG Gak vyčleňuje niektoré invarianty rôznych významov slova – to, čo nazýva „archiseme“ (bežná séma generického významu) a ďalšie diferenciálne sémantické znaky, ktoré konkretizujú obsah slova jeho špecifickému významu.

Ďalším princípom, podľa ktorého bol obsahový plán štruktúrovaný, bol princíp plnenia hlbokých sémantických rolí. Pojem „hlboká rola (prípad)“ odráža hlboké syntaktické vzťahy vznikajúcej štruktúry obsahového plánu. L.S. Vygotsky. Vygotskij teda pri analýze vety „Nastala hodina“ vyčleňuje dve možné interpretácie tejto frázy. V jednom prípade to môže byť odpoveď na otázku „čo padlo?“ a potom je slovo „hodiny“ logickým (psychologickým) predmetom; v inom prípade to môže byť odpoveď na otázky "čo sa stalo?", "aký hluk?", a potom sloveso "spadol" bude logickým (psychologickým) predmetom a podstatné meno "hodiny" - predikát.

Základný jazyk Melčuka-Žolkovského pozostáva z ďalších nerozložiteľných sémantických jednotiek, nazývaných semémy, a zahŕňa: spojky, ktoré, trochu zhrubnuté, možno považovať za predikáty; b) základná syntax, obsahujúca asi desať hlbokých syntaktických vzťahov medzi predikátmi a jadrovými slovami.

Záznam obsahu výpovede v takomto základnom hlbokom jazyku tvorí sémantický graf a informácia o komunikačnej organizácii obsahu, význame správy. Sémantický graf je spojený orientovaný graf, ktorý definuje význam výroku bez ohľadu na jeho rozdelenie na frázy a slová. Vo vrcholoch grafu sú lexikálne jednotky tohto jazyka a spomínané syntaktické vzťahy slúžia ako oblúky.

Jazyk hlbokých sémantických štruktúr (v tomto prípade sémantických grafov) pôsobí ako akási redukcia, zjednodušenie prirodzeného jazyka, oproti ktorému jednoznačne sprostredkúva nejaký obsah. Hlboký jazyk zbavený synonymie a polysémie, s obmedzeným lexikálnym slovníkom a jasne definovanými pravidlami na generovanie komplexných významov poskytuje formalizovaný záznam obsahu, ktorý pôsobí ako prostriedok popisu aj ako model vnútornej reči.

Je potrebné pracovať na prispôsobení hlbokých jazykov ako myšlienkových modelov. V uvažovanom modeli „Význam-Text“ sú teda symboly komunikačnej organizácie výpovede (emocionálne podčiarknutie, zvýrazňovanie poznaného vnímanému – Téma a neznáme – Réma atď.) „zavesené“ na sémantickú. graf bez zmeny jeho vnútornej štruktúry.

Neexistuje žiadny priamy spôsob, ako vyzdvihnúť sémantické zložky významu ako systém diferenciálnych znakov. Otázky typu „Čo je X?“, kde „X“ je určené priamym označením predmetov patriacich do triedy „X“, neprezrádzajú obsah významu, ale stanovujú jeho rozsah, predmetnú príbuznosť.

Sémantické priestory

Sémantický priestor je chápaný ako určitým spôsobom štruktúrovaný systém znakov, opisov predmetu a sociálnej reality. Konštrukcia sémantických priestorov je spravidla založená na štatistických postupoch (faktorová analýza, multidimenzionálne škálovanie, zhluková analýza), ktoré umožňujú zoskupiť množstvo jednotlivých popisných prvkov do objemnejších faktorov kategórie a prezentovať hodnotu z určitej obsahovej oblasti ako množina (polynóm) týchto faktorov, vrátane rôznych hmotnostných pomerov. Pri geometrickej reprezentácii sémantického priestoru sa hodnota zobrazuje ako bod alebo vektor s danými súradnicami vo vnútri n-rozmerného priestoru, ktorého súradnicové osi sú zvolené kategórie-faktory. Konštrukcia sémantického priestoru preto zahŕňa prechod od jazyka obsahujúceho väčšiu abecedu popisných znakov k jednoduchšiemu a objemnejšiemu formalizačnému jazyku, ktorý obsahuje menší počet kategórií-faktorov a pôsobí ako určitý druh metajazyka vo vzťahu k prvému Preklad obsahu opisu do objemnejších jednotiek sémantického metajazykového priestoru je zároveň sémantickou analýzou východiskového jazyka opisu, uskutočňovanou v jednotkách faktoriálnej štruktúry sémantického priestoru. Takáto sémantická analýza počiatočných hodnôt v jazyku kategórií-Faktorov, ktoré sú súradnicovými osami priestoru, umožňuje kvalitatívnu analýzu - porovnanie rôznych hodnôt v jednej abecede. Na druhej strane kvantitatívne miery, ktoré charakterizujú každú hodnotu vo forme zaťaženia (váhy) hodnoty pre každý vybraný faktor (projekcie vektora hodnoty na súradnicové osi alebo korelácia vektora a faktora), umožňujú kvantifikovať stupeň sémantickej podobnosti analyzovaných hodnôt.

Príklad jednoduchého sémantického priestoru uvádza práca Ripsa, Shobina, Smitha, kde sa na základe asociatívneho experimentu uskutočneného so skupinou slov-názvov rôznych druhov vtákov vytvorila matica subjektívnej podobnosti týchto matíc a pomocou metódy viacrozmerného škálovania bol identifikovaný nasledujúci vzorec diferenciácie analyzovanej slovnej zásoby v dvojrozmernom priestore

Sémantické priestory ako operačná analógia kategorickej štruktúry individuálneho vedomia

Významy v mysliach každého jednotlivca sú „zaznamenané“ ako pravidlá pre ich generáciu. Hierarchizovaný súbor najglobálnejších, univerzálnych kategórií, ktoré určujú konštrukciu a obsah významov, nazveme kategorickou štruktúrou individuálneho vedomia. Keďže v rámci budovania sémantických priestorov sú významy špecifikované ako priesečníky kategórií - súradníc sémantického priestoru, možno ich považovať za operačnú analógiu kategorickej štruktúry individuálneho vedomia. Jednotlivé parametre sémantického priestoru zároveň zodpovedajú určitým aspektom kognitívnej organizácie vedomia.

Dimenzia priestoru (počet nezávislých faktorov-kategórií) teda zodpovedá kognitívnej komplexnosti vedomia subjektu v danej obsahovej oblasti.

Nami navrhovaný výber úrovne rozvoja významu prostredníctvom analýzy počtu typov vzťahov a ich obsahu nám umožňuje považovať kognitívnu zložitosť priestoru za ukazovateľ úrovne rozvoja danej oblasti významov. . Kognitívna komplexnosť nie je integrálnym ukazovateľom rozvoja vedomia. Ľudské vedomie je heterogénne a subjekt môže mať vysokú kognitívnu zložitosť v jednej oblasti obsahu a nízku v inej.

Dôležitým ukazovateľom sémantického priestoru je obsah vybraných faktorov

Ďalším ukazovateľom kognitívnej organizácie individuálneho vedomia je takzvaná „percepčná“ (rozlišovacia) sila atribútu. K celkovej variabilite odhadov objektov (príspevok k celkovému rozptylu) výraznejšie prispievajú aj subjektívne významnejšie dôvody kategorizácie a im zodpovedajúce faktory - súradnicové osi sémantického priestoru - silnejšie polarizujú analyzované objekty.

Napokon, indikátormi zmysluplných súvislostí medzi kategóriami individuálneho vedomia sú vzájomné korelácie vybraných faktorov.

Bruner identifikuje tri formy reprezentácie objektu subjektu: prostredníctvom akcie, prostredníctvom obrazu a prostredníctvom znakovej (symbolickej) formy. Tak je možné konštruovať sémantické priestory, t.j. definovanie štrukturalizácie všetkých troch foriem zobrazenia

Štúdie teda ukázali, že pridelený sémantický priestor je univerzálny pre rôzne predmety a zdá sa, že túto univerzálnosť poskytujú skutočné mentálne mechanizmy. Ukázalo sa však, že faktorové štruktúry sú citlivé na rozsah škálovaných konceptov, na základe ktorých sú postavené. Pripomeňme, že v klasickom Osgoodovom experimente boli použité náhodne vybrané pojmy z rôznych sémantických tried.

Konštrukcia SD na základe jednotlivých sémantických tried preukázala možnosť transformácie sémantického priestoru, vznik nových faktorov. Napríklad pri škálovaní politických konceptov sa zistilo, že tri zvyčajne nezávislé faktory („Hodnotenie“, „Sila“, „Aktivita“) začali korelovať a zlúčiť sa do jedného, ​​ktorý možno opísať ako „benevolentný dynamizmus“ v opozícii k „zlu“. impotencia“. V štúdii osobnostného tezauru bolo identifikovaných osem faktorov; Ekman pomocou podobného postupu na štúdium sémantickej štruktúry švédskych jazykových pojmov označujúcich emocionálne stavy identifikoval deväť unipolárnych faktorov atď.

Ak zvýšime počet škál kvôli tým, ktoré sú viac zamerané na denotatívne (objektívne) zložky vo význame, potom môžeme očakávať rozšírenie sémantického priestoru v dôsledku denotatívnych meraní. Bentlerovi a Lavoiemu sa teda pomocou väčšieho počtu škál a širšej škály konceptov ako v klasických Osgoodových experimentoch podarilo rozšíriť univerzálny sémantický priestor a spolu s faktormi „Hodnotenie“ (príjemné-dráždivé, čisté-špinavé, kruté -druh), "Aktivita" (energeticky spútaný, rýchlo-pomalý, monotónny-ostrý), "Sila" (silný-slabý, silný-krehký, masívny-miniatúrny) zvýrazňujú faktory ako "Hustota" (kompozitný-jednoduchý, zostavený -rozptýlený, jeden-mnoho ), "Obyčajný" (organizovaný-neorganizovaný, neustále-premenlivý, presný-neurčitý), "Realita" (imaginárny-skutočný, očividne-fantastický, abstraktný-konkrétny) a "Obyčajný" (banálny-výnimočný, nové-typické, zriedkavé- pravidelné). Výsledné faktory boli relatívne nezávislé. Korelačné koeficienty medzi faktormi sa teda pohybovali od 0,04 do 0,5 s priemerom 0,24 a priemerná hodnota koeficientu vnútornej konzistencie rovná 0,87 naznačuje ich stabilitu.

V našej práci boli okrem faktorov „Hodnotenie“, „Sila“ a „Aktivita“ identifikované ďalšie štyri faktory, pričom faktory „Zložitosť“, „Poriadok“ a „Obyčajný“ sa zhodujú s faktormi, ktoré identifikovali Bentler a Lavoie. a faktor „Komfort“ nemá vo vyššie opísanej literatúre analóg.

Pokiaľ ide o rozmer sémantického priestoru, zdá sa, že je možné urobiť nasledujúce úvahy. Dimenzia sémantického priestoru je určená líniami opozícií, klasifikácií, ktoré sú možné v rámci navrhovaného hodnotenia – škálovania materiálu. Pripomeňme, že v klasickom Osgoodovom experimente boli sémantické priestory budované na základe náhodne vybraných pojmov z rôznych sémantických tried, ako napríklad: „farma“, „symfónia“, „stolička“, „prezident Stevenson“ atď. pre takéto heterogénne škálovacie objekty budú popredné línie podobnosti a opozície - pôsobiace v matematickom spracovaní vo forme faktorov - "Hodnotenie", "Sila" a "Aktivita". Jemnejšie rozdiely, ktoré sú možné pri protikladných obsahovo podobných objektoch, sa vyrovnávajú, pretože na rozdielnych základoch pôsobia ako jednotlivé opozície a ich podiel na celkovom rozptyle je zanedbateľný.

Pri práci s užšou, sémanticky homogénnou triedou objektov výrazne prispievajú k celkovému rozptylu a zobrazujú sa konkrétnejšie dôvody klasifikácie, sprostredkované znalosťami subjektov o tejto triede objektov, vzhľadom na ich opakovanie v rámci tejto triedy. ako faktory. Sémantický priestor vybudovaný na základe odhadov úzkej sémantickej triedy objektov sa teda bude vyznačovať väčšou dimenziou (počet vybraných faktorov) na jednej strane a väčším zameraním na predmetové atribúty objektov. na druhej strane zafixované vo význame. Inými slovami, spolu s konotačnými (emocionálne hodnotiacimi) faktormi bude existovať aj viac predmetovo orientovaných komponentov tohto priestoru.

Jeden z pokusov analyzovať, aké kvality možno nastaviť pomocou opozícií obrazov, podnikol Osgood v rámci komparatívnej štúdie vizuálno-verbálnej synestézie indiánov kmeňa Navajo, Mexičanov španielskeho pôvodu, Japoncov a Američanov. Účastníkom boli prezentované dvojice vizuálnych foriem (obr. 6) a slovo v ich rodnom jazyku, napríklad slovo „šťastný“. Subjekt mal označiť jeden z obrázkov každej dvojice, ktorý podľa jeho názoru viac zodpovedal danému slovu. Napríklad pri slove „šťastný“ subjekty častejšie poukazovali na farebné, ostré, jasné, svetlé atď. Tento experimentálny postup možno považovať za úsudok na dvojbodovej škále tvorenej dvojicou antonymných obrázkov.

Výsledky experimentu preukázali vysoký stupeň konzistentnosti v hodnotení subjektov tak v rámci jednotlivých jazykovo-etnických skupín, ako aj pri porovnávaní skupín rôznych kultúr. Napríklad Na-Waho a Američania vykazovali vysokú zhodu v 87 % takýchto hodnotení a zhoda všetkých ostatných skupinových porovnaní presiahla 90 %, pričom pri porovnaní Američanov a Japoncov dosiahla 99 %. Tieto výsledky podľa Osgooda dokazujú vysoký stupeň univerzálnosti, s akou sú vizuálne alternatívy vnímané ako synesteticky zodpovedajúce prekladovým ekvivalentom významov slov, a potvrdzujú hypotézu univerzálnosti faktorových štruktúr konotatívnych významov.

V našej štúdii, vychádzajúc z práce Bentlera a Lavoieho, sme sa vydali trochu inou cestou a použili sme hotové obrázky na zostavenie mierok, ktoré pri kontraste fungujú ako zvláštne antonymá. Ako kompetentný je prenos tohto pojmu z lingvistiky do materiálu psychológie obrazu - nepriamo demonštrovali vyššie uvedené práce. Je však dosť ťažké určiť, čo sú antonymá ako opozícia obrázkov. Pri výbere materiálu na konštrukciu váh sme vychádzali z nasledujúcich úvah. Podľa McNeilovho princípu minimálneho kontrastu bude spojenie dvoch prvkov najvyššie vtedy, keď tieto prvky vytvoria minimálny kontrastný pár, t.j. kontrast na jednom základe. Z toho, že antonymá majú vysoký koeficient asociatívnej konektivity (Nobleov koeficient), vyplýva, že antonymá sú si v skutočnosti obsahovo oveľa bližšie ako náhodne prevzatá dvojica slov.

Malakhova N.V. Sémantický priestor telesnosti// rudy NSTU im. R.E. Aleksejev. V. 79. Séria „Manažment v sociálnych systémoch. Komunikačné technológie“, №4. N. Novgorod, 2009. - 120 s. s. 6 - 12.

ŠTÁTNA UNIVERZITA NIŽNGOROD IM. N.I. LOBACHEVSKÝ

Tento článok je venovaný sémantickému priestoru telesnosti – jednej z koncepcií filozofie 20. storočia. Dôraz sa kladie na skutočnosť, že sémantický priestor telesnosti nachádza svoje vyjadrenie vďaka učeniu fenomenológie, najmä učeniu M. Merleau-Pontyho, ktorý objavil možnosť štruktúrovania fenomenálneho poľa. Podobné myšlienky a empirické zistenia psychoterapie sú zaznamenané. Tieto myšlienky sú spojené najmä s históriou a rekonštrukciou tejto fenomenálnej oblasti neopsychoanalytikmi (J. Lacan, N. Schwartz-Salant a i.). Osobitná pozornosť sa venuje chápaniu telesnosti ako kategórie identifikovanej vo filozofii jazyka a spojenej s potrebou vyjadrovania ľudskej autenticity. Jazyk je uznávaný ako akýsi sprostredkovateľ subjektivity, pomocou ktorého možno nájsť spôsoby vyjadrenia substancií, ktoré nemožno zredukovať na fyzikálny a prirodzený substrát. Telesnosť je chápaná ako antropokultúrny fenomén, ktorý nemožno vyjadriť pomocou klasickej racionality. Telesnosť sa prejavuje nielen v sémantike fenomenálnych významov, ale dostáva aj jazyk, v ktorom možno telo vnímať ako symbolické konštrukcie, ktoré majú existenciálny význam, jedinečné spôsoby konania a ovplyvňovania druhých.

Tento článok je venovaný sémantickému priestoru telesnosti – jednému z pojmov filozofie 20. storočia. Dôraz je kladený na to, že sémantický priestor telesnosti je objavený, jeho vyjadrením, vďaka štúdiám fenomenológie, najmä štúdiám M. Merlo-Pontiho, ktorý objavil možnosť štruktúrovania fenoménu. Taktiež sú spomenuté blízke myšlienky a empirické poznatky v psychoterapii.
Tieto myšlienky sú spojené najmä s históriou a rekonštrukciou tohto fenomenálneho územia neopsychoanalytikmi (Zh. Lakan, N. Shvartz-Salant atď.). Osobitná pozornosť sa venuje chápaniu telesnosti ako kategórie, ktorá je oddelená v filozofiu jazyka a súvisí s potrebou vyjadrenia ľudskej identity. Jazyk je vyznávaný ako jedinečný sprostredkovateľ subjektivity, pomocou ktorého môžeme nájsť spôsoby vyjadrenia subjektu, nesúvisiaceho s fyzikálnou a prirodzenou podstatou. Telesnosť je antropokultúrny fenomén, ktorý nemožno vyjadriť klasickou racionalitou. Telesnosť sa prejavuje nielen v sémantike fenomenálnych hodnôt, ale dostáva aj jazyk, ktorým možno telo chápať ako symbolické konštrukcie, ktoré majú existenciálny význam, jedinečné spôsoby konania a vplyvu na ostatných.

KĽÚČOVÉ SLOVÁ: telesnosť, sémantický priestor telesnosti, javové pole, vzťahy, autenticita, „telesné zážitky“, zmyslové konfigurácie, „reč tela“, verbálne obrazy, akty hovorenia.

Kľúčové slová: telesnosť, sémantický priestor telesnosti, fenomenálny základ, vzťahy, autentickosť, „telesná skúsenosť“, citlivé konfigurácie, „reč tela“, verbálne znaky, nástroje rozprávania

Priestor telesnosti je jedným z pojmov filozofie jazyka 20. storočia. Rozoberá sa v dielach M. Merla - Pontyho a J. Lacana. Špeciálna realita jazyka a reči sa berie ako východiskový predpoklad pre štúdium telesnosti.
M. Merleau-Ponty hovorí práve o sémantickom priestore telesnosti, v ktorom pôsobia zvláštne zákonitosti. Patrí medzi ne oddelenie vnútorných formulácií reči a jej vonkajšieho vyjadrenia na základe empirického jazyka. Táto počiatočná formulácia je totožná s hlbokými vrstvami subjektivity, ktorá dáva vnútorný výraz vysokým hodnotám. Človek má schopnosť autentickej reči, identického myslenia. Keďže v človeku môže hovoriť jeho pravá bytosť, táto pravá bytosť má status telesnosti, pričom svoju pravú podstatu vyjadruje jazykom. Tu „hovorí“, to znamená, že vlastní reč, „jazykové telo“, neredukovateľné na lingvistické chápanie štruktúry jazyka. V pravom bytí nachádza svoje miesto jazyková ideálna podstata, ktorá má telesný základ. Ľudská autenticita sa v telesnosti vyjadruje rovnako ako v jazyku, takže telo možno považovať za formu vyjadrenia hlbokých základov jazyka a jazyk za telesnú reprezentáciu autenticity.
Telesný základ jazyka možno zahrnúť do zdôvodnenia životaschopnosti ľudského kontaktu. M. Merleau-Ponty píše, že „kto počúva, vníma myšlienku zo samotnej reči“. Reč sa stáva ďalším účastníkom medziľudskej komunikácie a zameriava jej interaktívne významy. Jazyk sa stáva akýmsi sprostredkovateľom subjektivity, keďže „sám seba učí a vkladá svoj význam do mysle poslucháča“ [tamtiež].
Ako sprostredkovateľ subjektivity jazyk demonštruje svoje rôzne telesné reprezentácie. Napríklad telo človeka nie je vždy súčasťou jeho predstáv, rovnako ako vonkajší priestor, keď sa v ňom telo pohybuje. Postačuje existencia určitého poľa pôsobnosti „načrtnutého okolo mňa“. Rovnako slovo nevyžaduje znalosť a výslovnosť, pretože človeku je daná vlastná artikulácia, zvuková esencia a možný spôsob „používania tela“ [ibid].
Sémantický priestor telesnosti je prístupný popisu. Princíp popisu má neklasický charakter. Tradične sa osoba považuje za psychofyzickú osobu, ale tento prístup by mal brať do úvahy heterogenitu a heterogenitu jej prirodzeného zloženia. Verí sa, že človek má vzpriamené telo, reč a úplne prvú úroveň bytia, pozostávajúcu z telesného substrátu. Telesnosť je v tomto prípade popisovaná ako najnižšia a vonkajšia úroveň subjektívneho bytia človeka. Je zakorenený v prírode, ale z jeho zloženia nemožno vylúčiť sémantickú orientáciu na niečo iné, ako je on sám. Telo nemožno z človeka vylúčiť. V tomto paradoxnom prípade by sa duch „po svete túlal ako netelesný duch“.
V dvadsiatom storočí je telesnosť ako konštrukcia neredukovateľná na prírodný substrát predmetom záujmu takých filozofov ako A. Whitehead, G. Marcel, J.-P. Sartre, J. Ortega a Gasset. Spoločným postojom pre nich je, že telo nemožno redukovať len na fyzickú úroveň, ale treba ho opísať ako integrujúcu substanciu, keďže je charakterizované ako „štiepením“, defragmentáciou, tak spájaním, zhromažďovaním oddelených častí. Opis sémantického priestoru je založený na prehľade procesov, ktoré sprevádzajú existenciu telesnej integratívnej substancie. Podľa V. N. Volkova je telo „komplexný antropokultúrny fenomén, ktorý zvýrazňuje viaceré úseky ľudskej existencie vo svete“.
Telesnosť ako komplexný antropokultúrny fenomén zahŕňa vo svojom sémantickom priestore zameranie na interakciu dvoch alebo viacerých ľudí. V tejto interakcii sa odhaľujú také „sekcie“, ako je reč (výroky), verbálny vplyv, koncepčný význam týchto slov, ako aj emocionálne sfarbenie, „existenciálne výrazy tváre“. Ak výraz nachádza v poslucháčovi vnútornú odozvu, oživuje a oživuje zmysel a žije v „srdci textu“, v „organizme slov“, javí sa ako „nový zmyslový orgán“, otvára nový rozmer“ zažiť [tamtiež, s. 239].
Nový rozmer nemožno definovať v klasických opozíciách. Predstavuje „tretiu“ dimenziu, ktorá je základom našej priamej skúsenosti. M. Merleau-Ponty to spája s istým štýlom bytia, v ktorom človek preberá niektoré trendy, ktoré nie sú produkované operáciami myslenia, ale „synchrónnou moduláciou mojej existencie, premenou môjho bytia“.
Táto realita sa formuje vo fenomenálnej vrstve reality s jej inherentnou konvenčnosťou a relativitou. Ako poznamenáva M. Merleau-Ponty, fenomenálna vrstva reality má nezávislosť, „chápe“ samú seba v akomsi majstrovstve, to znamená v „zmyslovej konfigurácii objektu alebo gesta“ s tou vlastnosťou, ktorá vylučuje stálosť, ako je priestorový fixácia pásu. Konvenčnosť sa prejavuje v „nevýslovnej zhode“ zahrnutého ľudského vnímania, keď niečo relatívne známe dostáva nový spôsob vyjadrenia, známy a zároveň neznámy. Fenomenálna zmyslová konfigurácia môže obsahovať obrazové aj dynamické momenty.
Štruktúru fenomenálneho poľa možno ilustrovať zvážením sémantického priestoru, ktorý sa vytvára vo vzťahu medzi terapeutom a klientom. Autenticitu vo svojej práci psychoterapeut dosahuje pomocou expresivity, ako schopnosti vyjadrovať svoje pocity a zážitky, ktoré v danej chvíli vznikajú. Táto autenticita má podobu zmyslovej konfigurácie predmetu alebo gesta pri pociťovaní významov vyjadrených klientom. Bez ohľadu na to, či si túto konfigurovateľnosť uvedomuje samotný psychoterapeut, ukazuje sa, že je liečivá, ako fenomenálna konštrukcia psychoterapeutických vzťahov. Vo fenomenálnej oblasti môže psychoterapeut vykazovať rôznorodé vzorce správania, no zároveň nepripustiť žiadnu umelosť.
Fenoménové pole vytvára podmienky pre sebavyjadrenie psychoterapeuta pomocou nasledujúcich zmyslových konfigurácií: nevtieravosť (rozlišovanie medzi udalosťami vyskytujúcimi sa u klienta a psychoterapeuta samotného); vnútorné sebapozorovanie, informácie prichádzajúce zvnútra (počúvanie seba); „nekomplikovaná jednoduchosť“ (orientácia na bezprostrednosť získanej skúsenosti).
Fenomenálne pole sa prejavuje prostredníctvom „telesných zážitkov“. Ide o určité štruktúry prežívania, ktoré sa zameriavajú nielen na úroveň psychosomatiky, ale aj „v pocite situácie, problému alebo určitého aspektu života človeka“. Sémantický priestor telesnosti teda pozostáva zo špeciálneho druhu činnosti – „sústredenie je formou pozornosti obrátenej dovnútra tela“ a dynamiky zmien, ktoré majú svoju logiku [tamtiež]. Vzhľad obrazu si vyžaduje adekvátne zvolenú verbálnu konštrukciu, ktorá by znamenala telesné zážitky a prispela k zrodeniu nejakého obrazu, ktorý má symbolickú povahu.
Vychádzajúc z toho sa v priamom fenomenálnom medziľudskom kontakte vytvára sémantický priestor telesnosti.
Pojem telesnosť uviedli do vedeckého obehu predstavitelia postmodernej filozofie. Zavedenie tohto pojmu naznačuje revíziu vzťahu vedy k ľudskej subjektivite.
J. Lacan hovorí o nastolení „nového poriadku vied“, v ktorom vedúcu úlohu zohráva filozofická antropológia, ktorá si vytvára vlastné fenomenálne pole pre štúdium ľudskej subjektivity. V prvom rade je toto pole štruktúrované špeciálnym významom jazyka, ktorý sa neobmedzuje len na jazykové konštrukcie (fonémy, morfémy atď.), ale odhaľuje sa v jeho primárnych vlastnostiach, ktoré majú „matematizovanú formu“ a zahŕňajú existenciálne parametre, ako napríklad „prítomnosť“ a „neprítomnosť“.
Osobitné miesto v sémantickom priestore telesnosti zaujíma symbol (grécky symbolon – znak, znak, heslo, znak) a jeho „inštrumentálny“ charakter, nazývaný J. Lacanom „symbolická funkcia“. Je to spôsob, akým symbol organizuje a reorganizuje viditeľnosť, citlivosť a prežívanie vnútornej podstaty subjektu. J. Lacan tvrdí, že symbolická funkcia sa dokáže odhaliť ako vlastnosti energo-informačnej výmeny subjektu a prostredia. Táto výmena sa zároveň uskutočňuje dvojitým pohybom: transformáciou akcie (prechod skúsenosti) na objekt a potom návratom, „obnovením“ akcie (zážitku) ako základu. Dochádza teda k striedaniu konania a poznania [ibid.]. Energia je pohyb skúsenosti a informácia je jej zložením a obsahom.
„Nový poriadok vied“, o ktorom hovorí J. Lacan, je založený na empirických konštrukciách ľudskej skúsenosti a jej dimenzií. Jeden zo spôsobov budovania tohto poriadku naznačila psychoanalýza, klasická (Z. Freud, C. G. Jung), ako aj neklasická (J. Lacan, N. Schwartz-Salant, T. Ogden). Spolu s teoretickými konštrukciami historickej teórie symbolu nová vedecká realita zahŕňa také teoretické a empirické konštrukcie ako „intersubjektívna logika“, „subjektová temporálnosť“, označujúce fenomenálne pole medziľudských kontaktov. Na ich základe je vybudovaná psychoterapeutická prax, v rozsahoch ktorej sa testujú parametre vedeckého poznania, kde dominuje antropologický význam samotného pojmu „veda“.
Mení sa predstava reality, v ktorej je človek umiestnený ako ústredný moment obrazu sveta. Napríklad „dočasnosť“ ľudskej existencie je v protiklade s „vecou“ spojenou s odcudzeným, nekvalitným, ohromujúcim časom. Čas sa stáva existenciálne orientovaný, relatívny, nemá sebestačný základ – psychologický čas, čas života a čas smrti atď.
Antropologický význam pojmu „veda“ vedie k revízii typov racionality, na ktorej je postavená.
M. Merleau-Ponty poukazuje na rozdiely medzi týmito dvoma typmi racionality. Klasická racionalita je založená na hypotéze stálosti, vďaka ktorej je vnútorný svet reprezentovaný nezávislými a stabilnými objektmi, čo sa odráža vo vízii teoretickej psychológie, kde sú také „predmety“ ako duševné procesy, vlastnosti, vzťahy atď. študoval samostatne.
Neklasická racionalita vychádza zo zásadne odlišnej formulácie otázky, v ktorej videnie vnútorného sveta otvára fenomenálne pole. M. Merleau-Ponty navrhuje vytýčiť hranice výskumu hľadaním priamej (fenomenálnej) skúsenosti, aby túto skúsenosť korelovala s vedeckým poznaním a následne s psychologickou a filozofickou reflexiou inak ako v klasickej racionalite. Fenomenálna vrstva reality je krehký a jednoznačne definovaný útvar. Jazyk v ňom získava svoju autentickosť, ktorá sa nezhoduje s lingvistickými teóriami jazyka.
Do centra štúdia sú umiestnené javy – zložité útvary, ktoré vedomie v skutočnosti rozpoznáva a následne vytvára početné interpretácie. Aký mnohorozmerný je svet jazyka, aké rôznorodé môžu byť interpretácie. V prístupe k psychologickým javom prestáva byť výskum (psychologická reflexia) špecificky objektívny a „neustále prekračuje svoje hranice“, čiže tvorí zážitok, ktorý sa v klasickej filozofii nazýva transcendentálny.
Fenomén prejavuje svoju originalitu v objektívnom svete, ktorý je výskumník nútený rozpoznať. Fenomén sa stáva prostriedkom poznania.
M. Merleau-Ponty píše, že prostredníctvom javov „poznávame objektívny svet“. V psychologickom výskume sa javy „pridávajú“ k poznateľnému objektu a výskumník sa snaží pochopiť, ako sa tento objekt konštituuje v psychologickej realite, ak je spôsob jeho konštitúcie daný javom ako objektívna integrita ľudskej prirodzenosti. Odvodzuje sa teda fenomén telesnosti, ktorý nie je prístupný racionálnemu vysvetleniu, ale stáva sa prístupným v poznaní svojej fenomenálnej reality.
Výraz „reč tela“ alebo „telo ako jazyk“ sa stáva jasným a označuje hranice fenomenálnej reality človeka. V tomto prípade slová a reč prestávajú byť povrchnou skratkou pre označenie myšlienky alebo predmetu a stávajú sa „prítomnosťou“ samotnej myšlienky v prenikavo hmatateľnom svete. Prestávajú byť rúškom myslenia, dávajú mu telesnosť a symboliku.
Reč podľa M. Merleau-Pontyho naberá na váhe: „Prevaha samohlások v jednom jazyku, spoluhlások v inom, fráz a syntaxe musia reprodukovať nie ľubovoľné konvencie na vyjadrenie tej istej myšlienky, ale rôzne spôsoby, akými telo oslavuje svet a v konečnom dôsledku tým žije. Je uznávané ako gesto, ktoré má existenciálny význam, vyjadrený tým, že človek prijíma svoje vlastné individualizované postavenie vo svete javov, ako významy, ktoré odrážajú skutočnú povahu hĺbky ľudského života.
Štúdium v ​​tomto prípade zahŕňa ponorenie sa do jazyka a pobyt v problematickej oblasti jazykových znalostí. Tu je podobnosť s predstavami existencializmu o realite ľudskej existencie – Dasein, ktorú M. Heidegger definuje ako spôsob, akým človek uverí svojmu miestu vo svete.
Toto presvedčenie si vyžaduje ponorenie sa do jazyka. M. Merleau-Ponty dáva rečovej schopnosti status „jednoduchej skutočnej existencie „verbálnych obrazov“, čím chápe „stopy“, ktoré v človeku zanechávajú „vypovedané alebo počuté slová“. Neodkazujú na poznanie, ale sú majetkom zážitku bytia v komunikácii človeka, tak s inými ľuďmi, ako aj so sebou samým. Keďže sa nachádzajú vo fenomenálnej vrstve reality, vpisujú do tejto reality ľudské vedomie. M. Merleau-Ponty hovorí, že ich postoj k psychike alebo k nevedomiu nie je až taký dôležitý. Všíma si fenomenálnu hodnotu verbálnych obrazov, ktorá spočíva v ich význame pre zážitok z rozprávania ako takého.
Akty hovorenia sú základným fenoménom, ktorý slúžil ako začiatok budovania procesov psychoanalytických postupov. Objaviteľ psychoanalýzy Z. Freud narazil na mimovoľnú a mnohorozmernú povahu ľudskej reči. Keď Z. Freud narazil na tento fenomén v praxi psychoanalýzy (prípad Anny O.), objavil pre seba novú dimenziu – sémantický priestor, v ktorom sa spájajú rôzne fragmenty ľudskej bytosti a vytvárajú spojenie. Štúdium hystérie sa ukázalo ako druhá strana: v nespokojnosti človeka s civilizáciou modernou pre Freuda je obrazová štruktúra a primárny jazyk symbolov uzavretý a môže byť podrobený výskumu.
Sémantický priestor telesnosti objavil Z. Freud ako istý druh overovacej metódy, ktorá sa spája s „novým poriadkom vied“. Slovné vyjadrenie vnútorného obsahu umožnilo posunúť ľudskú bytosť do centra sebauvedomenia, ktoré vďaka slovu nebolo špekulatívne a pritiahnuté za vlasy, ale vynáralo sa na pozadí obrazu okolnosti konkrétneho momentu, ktorý je „hmotnosťou univerzálneho“ a zároveň vyjadrený telesnosťou v chápaní M. Merlota -Pontyho.
Reč odhaľuje tajomstvo ľudskej subjektivity, jej vzťah k vysokým hodnotám. J. Lacan hovorí, že je v nej obsiahnuté aj ľudské odpustenie. Je plná nezrovnalostí, ktorých odstránením sa možno dostať do hlbších vrstiev samotnej subjektivity, nezrovnalostí s kultúrnymi a morálnymi formami, ktoré v nej prebývajú, ale nezbavujú ju autentickosti v ľudskom princípe. Hlbší prienik do subjektivity odhaľuje symbolickú vrstvu: „hieroglyfy hystérie, erby fóbie, labyrinty Zwangsneurosen, kúzla impotencie, tajomstvá vnútorného zákazu, orákulá strachu; hovoriace znaky charakteru, pečate sebabičovania, masky zvrátenosti. Na základe tejto symbolickej vrstvy psychoanalytici pracujú s ľudským vedomím v umení interpretácie.
J. Lacan poukazuje na zvláštnu pohyblivosť javových významov. V. Reich teda označuje skrytú vrstvu subjektivity pancierom charakteru a J. Lacan verí, že charakter je erb – symbolické označenie rodu a jeden z archetypov, ktoré prerastajú do ľudskej subjektivity.
Fenomenálne významy majú svoj zdroj v nejakom primárnom jazyku, ktorý J. Lacan nazýva jazykom túžby. Staroveká mytológia a kultúra potvrdzujú, že sémantický priestor telesnosti je vyjadrený v nevedomí týchto túžob. Jediným spôsobom, ako ich ovládať, je jazyk a predovšetkým jazyk symbolov.
Problém jazyka a reči aktualizuje formuláciu otázky sémantického priestoru telesnosti napríklad počas psychoanalytickej relácie. Neopsychoanalytici (G. Sullivanen, K. Horney, F. Alexander, E. Fromm, H. Hartman, M. Klein, R. Fairbairn, D. V. Winnicott, H. Kohut) považujú osobné konflikty za symbolické, vo vzťahu ku ktorým fenomenálne prostriedky zhoda je možná. Analytik sa nemusí identifikovať ako mysliaci subjekt, ale môže sa chápať ako reč. Tento stav vnáša do analytického procesu ontologické okolnosti. Reč má štatút univerzálnosti a slovo má jedinečnú životodarnú silu. J. Lacan poznamenáva, že slovo vôbec nie je jednoduchým znakom predmetov a významov, keďže žije vo veciach, je nositeľom významu. Hovorí o fenomenologickom význame slova ako životodarného činiteľa, v ktorom je zhmotnená prítomnosť duchovnej ľudskej sily: „Skrze slovo, ktoré je v skutočnosti už prítomnosťou vytvorenou z neprítomnosti, neprítomnosti seba samého, pri. ten počiatočný moment, ktorého neustála reprodukcia sa v detskej hre vyznačovala, začína byť pomenovaná Freudova genialita. A od tohto modulovaného páru neprítomnosti a prítomnosti – ktorý je s rovnakým úspechom generovaný dlhými a krátkymi ťahmi čínskeho mantického „kua“ vpísaného do piesku – sa očakáva vesmír lingvistického významu, v ktorom vesmír vecí sa následne objednáva ... . Je to svet slov, ktorý dáva vznik svetu vecí, najprv zmiešaných do celku, ktorý sa stáva „tu a teraz“; rodí ich podstatu tým, že dáva ich konkrétne bytie, a to, čo zostáva z večnosti (χτήμα ές άεί) – svoju všadeprítomnosť. Takže, muž hovorí, ale hovorí vďaka symbolu, ktorý z neho urobil muža. Vo vnútri slova sa vykonáva samostatná práca na začlenení človeka do sveta, keď pôsobenie „modulovaného páru prítomnosti a neprítomnosti“ vytvára poriadok vnútorného sveta človeka s reakciou na každý vonkajší vplyv. svet s výsledkami, ktoré sú vlastné tomuto zakotveniu: „Funkciou jazyka nie je informovať, ale vyvolávať myšlienky“ .
To znamená, že slovo neprenáša hotovú reč, ale realizuje ju v priamom (fenomenálnom) akte hovorenia. V dôsledku toho sa fenomén telesnosti realizuje prostredníctvom slova, ako živého pohybu celého človeka. To je úspech psychoanalýzy a ďalších oblastí humanistickej terapie, ktoré kladú dôraz na verbálnu výslovnosť konfliktov a ich účinnú symbolizáciu.
Podľa M. Merleau-Pontyho „dochádza k zachytávaniu myšlienok druhého na základe reči, reflexiu v inom, schopnosti myslieť podľa iného, ​​obohacovaniu vlastných myšlienok... Každý jazyk sa nakoniec sám učí a kladie svoje význam do mysle poslucháča“.
Pri štúdiu telesnosti musí byť jazyk špeciálne organizovaný. Presne na to slúži pojem „sémantický priestor“. V tomto priestore prichádzajú do kontaktu dvaja ľudia, ktorí preberajú myšlienky na základe reči, ale aj gesta a zjednotenie myslenia a gesta je prostriedkom na ovplyvňovanie jedného človeka na druhého. Sémantický priestor vám umožňuje vykonávať postup reflexie v inom, a tým obohacovať svoje vlastné myšlienky.
Jazyk zároveň nemožno zredukovať len na vnútorné akty reflexie. Tento jav je podľa teórie relativity vnútorný aj vonkajší. Jeho osobitná organizácia nevychádza zo skutočnosti, že slovo je znakom a predmetom významu, ale z jeho „života“ vo veciach ako nositeľa významu. Ľudská subjektivita, pričom si zachováva svoje tajomstvo, sa objavuje v jazyku, realizuje sa v ňom a „žije v reči.
Nositeľmi ľudskej subjektivity sú aj tisíce symbolov súvisiacich s ľudským telom, s príbuzenskými vzťahmi, životom, smrťou, medziľudskými vzťahmi a mnohými ďalšími.
Na záver je potrebné formulovať chápanie sémantického priestoru telesnosti na úrovni prístupnosti, ktorá bola určená vďaka preštudovanej literatúre.
Telesnosť ako kategória vyniká vo filozofii jazyka nemožnosťou a zároveň potrebou prejaviť ľudskú autenticitu. Jazyk je uznávaný ako akýsi sprostredkovateľ subjektivity, pomocou ktorého možno nájsť spôsoby vyjadrenia substancií, ktoré nemožno zredukovať na fyzikálny a prirodzený substrát. Telesnosť je chápaná ako antropokultúrny fenomén, ktorý nemožno vyjadriť pomocou klasickej racionality.
Sémantický priestor telesnosti nachádza svoje vyjadrenie vďaka učeniu fenomenológie, najmä M. Merleau-Pontyho, ktorý objavil možnosť štruktúrovania fenomenálneho poľa. Jeho myšlienky sú blízke empirickým poznatkom psychoterapie, predovšetkým ich spájajú s históriou a rekonštrukciou tejto fenomenálnej oblasti neopsychoanalytikmi (J. Lacan, N. Schwartz-Salant a i.).
Telesnosť sa prejavuje nielen v sémantike fenomenálnych významov, ale dostáva aj jazyk, v ktorom možno telo vnímať ako symbolické konštrukcie, ktoré majú existenciálny význam, jedinečné spôsoby konania a ovplyvňovania druhých.

Bibliografický zoznam
1. Merleau-Ponty M. Fenomenológia vnímania (1945) [text] / M. Merleau-onty // Per. od fr. Ed. JE. Vdovina, S.L. Fokin. - Petrohrad: Yuventa, Nauka, 1999. - 603 s.
2. Ortega y Gasset X. Človek a ľudia [Text] / X. Ortega y Gasset // Vybrané diela. - M.: Celý svet, 1997. - 704 s., s. 484 - 492.
3. Volkov V.N. Ontológia osobnosti [Text] / V.N. Volkov//. - Ivanovo: Ivanovská štátna univerzita, 2001. - 378 s.
4. Psychologické poradenstvo a psychoterapia. Čitateľ. T.1.Teória a metodológia [Text] / Spracoval kand. psychol. Nauk A.B. Fenko, N.S. Ignatieva, M.Yu. Lokteva. - M., 1999. - 288 s.
5. Jendlin Yu Focusing: Nová psychoterapeutická metóda práce so skúsenosťami [Text] / Yu. Gendlin // Per. z angličtiny. A.S. Riga. - M.: Nezávislá firma "Class", 2000. - 448 s.
6. Lacan J. Funkcia a oblasť reči a jazyka v psychoanalýze [Text] / J. Lacan //. - M.: Gnosis, 1995. - 101 s.
7. Heidegger M. - Bytie a čas [Text] / M. Heidegger//. - Šialený. Marginen, 1997. - 451 s.

N.V. Malakhova, 2009