Osobná identita a jej diagnostika. Epigenetická orientácia teórie e. Erickson Formovanie identity ega

Koncept I. Ja má viacero podôb, z ktorých každá bola svojho času predmetom záujmu rôznych škôl a smerov v psychológii. Jeden z prvých v psychologickom aspekte začal vo svojej osobnostnej štruktúre široko používať pojem ja (ego) 3. Freud. Ego je zložka mentálneho aparátu zodpovedná za rozhodovanie.

A. Adler venuje osobitnú pozornosť kreatívne sebapoňatie, v ktorom je stelesnený aktívny princíp ľudského života. Pojem kreatíva I odhaľuje podstatu procesu rozvoja osobnosti. Pomocou dedičnosti a sociálneho prostredia si človek „buduje“ svoju osobnosť sám a je zodpovedný za to, čím sa stane.

Osobitné miesto má pojem „ja“ v teórii psychosyntézy. Jeho predok R. Assagioli zdôrazňuje vedomé ja a vyššie ja. Obaja sú nevedomí, ale vedomé ja sa môže „vrátiť“ do „pola vedomia“ a uvedomiť si nás.

Assagioliho študent Piero Ferrucci predstavil koncepty osobné ja a transpersonálne ja. Akoby v každom z nás boli dve ja.Osobné ja si neuvedomuje transpersonálne ja a transpersonálne ja sa v našom vedomí neprejavuje. Sám Assagioli napísal, že v skutočnosti neexistujú dve ja, dve nezávislé a oddelené bytosti. Existuje len ja, čo sa prejavuje na rôznych úrovniach vedomia a sebarealizácie. Uvedomenie si osobného ja je podmienkou duševného zdravia, uvedomenie si transpersonálneho ja je znakom duchovnej dokonalosti. V psychológii osobnosti sa berú do úvahy rôzne podštruktúry v ja-osobnosti. Najčastejšie izolované Som skutočný a som ideálny. Prvý je chápaný ako niečo skutočné, reálne existujúce v osobnosti. No vo vnímaní seba samého je človek subjektívny a zaujatý, preto o realite či objektivite ja-reálneho možno hovoriť len s malou istotou. Obsahovou stránkou I-ideálu sú myšlienky, predstavy prijaté človekom ako ideál. Je celkom logické, že by mal byť rozdiel medzi ja-reálne a ja-ideál a z tohto pohľadu je zaujímavá teória amerických psychológov Josepha Lufta a Harryho Inghama. Ponúkali veľmi obľúbené model s názvom "Joharryho okno"(obr. 10). A hoci je tento model častejšie považovaný za v súlade s psychológiou komunikácie, zisťujeme, že v tomto kontexte je jeho podstata veľmi aktuálna.

Otvorená zóna zodpovedá tomu, čo vie človek o sebe a čo vedia aj ostatní ľudia.

Slepá zóna zahŕňa to, čo o človeku vedia iní, no on sám to nemá k dispozícii.

Skrytá zóna – tu je to, čo človek radšej nikomu neprezrádza.

Neznáma zóna obsahuje o človeku všetko, čo ešte nepozná ani on sám, ani jeho okolie. Táto zóna je veľmi dôležitá pre osobný rozvoj, nakoľko zahŕňa zdroje, potenciál osobného rastu, ciele, nápady.

Všetky tieto zóny sú veľmi dynamické a vzájomne prepojené: zmeny v jednej z nich nevyhnutne spôsobia zmeny v druhej. Napríklad, ak človek niečo sprístupní zo svojej skrytej zóny, potom tým túto zónu otvorí atď. Je zrejmé, že zväčšenie otvorenej zóny je nanajvýš žiaduce, pretože je to spojené so sebapoznaním a do istej miery odhaľovanie sa druhým . Lepšie sebapoznanie vedie k zvýšenému sebaprijatiu a sebaúcte.

Ryža. 10. Okno Joharry

Formovanie Ja, alebo Sebakonceptu (veľmi často sa tieto pojmy zamieňajú), je zdrojom bádania mnohých vedcov v zahraničnej aj domácej vede. Pocit seba samého podľa Allporta postupne vzniká v detstve, ale nie je úplne vytvorený v prvých 3-4 rokoch, dokonca ani v prvých 10 rokoch. Pokračuje so skúsenosťami, ako sa zväčšuje okruh vecí, na ktorých sa človek zúčastňuje.

U Adlera Som životný štýl jednotlivca, ktorá sa tvorí v prvých 5 rokoch života dieťaťa.

základ teoretický koncept M. Rokeacha predstavuje subjektívny holistický systém ľudských predstáv, v ktorom sa rozlišujú tri najvýznamnejšie zložky: koncept ja, hodnoty a postoje. Koncept I zaujíma ústredné miesto v tomto systéme. Svojou povahou je kognitívna, keďže sa formuje zo štruktúry kognícií vo vzťahu k fyzickému, osobnému, sociálnemu postaveniu, ktoré majú pozitívny a negatívny obsah a sú v určitej emocionálnej väzbe. Každý človek sa snaží zachovať a, ak je to možné, posilniť koncept Ja, ktorý vám umožňuje zachovať si holistický obraz.

Podľa ruského psychológa D. A. Leontieva Som formou prežívania človeka s jeho osobnosťou, formou, v ktorej sa človek otvára sám sebe. Tento pohľad si zasluhuje osobitnú pozornosť, pretože komplexne odhaľuje kategóriu I, jednu z najvýznamnejších v psychológii osobnosti.

Prvý okraj I - to je takzvané telesné alebo fyzické Ja, prežívanie vlastného tela ako stelesnenia Ja, obraz tela, prežívanie fyzických defektov, vedomie zdravia alebo choroby. Prejav telesného ja je obzvlášť zreteľný v období dospievania, kedy sa tento aspekt dostáva do popredia, zatiaľ čo iné vo vývoji zaostávajú. Úlohu telesného ja možno ilustrovať aj na efekte kompenzácie a nadmernej kompenzácie organických defektov objavených A. Adlerom začiatkom minulého storočia.

Druhá tvár Som sociálna rola I, vyjadrená v pocite byť nositeľom určitých sociálnych rolí a funkcií.. Sociálna identita človeka, jeho definícia seba samého z hľadiska sociálnych rolí, ktoré vykonáva, je pomerne dôležitou charakteristikou človeka. Príkladom je teória rolí D. Meada.

Tretí aspekt - psychologické ja, ktoré zahŕňa vnímanie vlastných vlastností, dispozícií, motívov, potrieb a schopností a odpovedá na otázku „čo som?“. Psychologické ja tvorí základ toho, čo sa v psychológii nazýva obrazom ja alebo ja-koncept, hoci sú v ňom zahrnuté aj telesné a sociálne roly.

Pojem sebapoňatia. Objavil sa v 50. rokoch 20. storočia. v súlade s humanistickou psychológiou, ktorej predstavitelia sa snažili uvažovať o integrálnom ľudskom ja. Sebapoňatie človeka je chápané ako komplex všetkých predstáv človeka o sebe samom. Výskum týkajúci sa sebapoňatia, tak či onak, je založený na teoretických ustanoveniach, ktoré sú zredukované na nasledujúce hlavné zdroje.

1. Základné prístupy W. Jamesa.

William James bol prvým psychológom, ktorý rozvinul problémy sebapoňatia. Globálne, osobné ja považoval za duálnu formáciu, v ktorej Ja-vedomý a ja-ako-objekt. Sú to dve strany tej istej integrity, ktoré vždy existujú súčasne. Jedna z nich je čistá skúsenosť (ja-vedomie) a druhá je obsahom tejto skúsenosti (ja-ako objekt). Osobné Ja je vždy aj ja-vedomé aj ja-ako-objekt. Ja-ako objekt je podľa Jamesa všetko, čo môže človek nazvať svojím vlastným. V tejto oblasti James identifikuje štyri komponenty a usporiada ich podľa dôležitosti: duchovné ja, materiálne ja, sociálne ja a fyzické ja. V spoločnosti má človek možnosť stanoviť si ciele súvisiace s rôznymi zložkami nášho Ja a vo vzťahu k týmto cieľom zhodnotiť úspešnosť našich životných prejavov. Podľa Jamesa naša sebaúcta závisí od toho, kým by sme sa chceli stať, akú pozíciu by sme chceli v tomto svete zaujať, to nám slúži ako východiskový bod pri hodnotení našich vlastných úspechov či neúspechov. V konečnom dôsledku si vytvárame vlastné nároky a spájame ich s určitými úrovňami osobného rozvoja. Čo je pre jedného bezpodmienečným úspechom, iný vníma ako neúspech.

2. Symbolický interakcionizmus v dielach Cooleyho a Meada.

Symbolický interakcionizmus v tvorbe Cooleyho a Meada spočíva na troch hlavných východiskách. Po prvé, ľudia reagujú na svoje prostredie v závislosti od troch významov, ktoré dávajú prvkom svojho prostredia. Po druhé, tieto významy sú produktmi sociálnej interakcie. Po tretie, tieto sociokultúrne významy podliehajú zmenám v dôsledku individuálneho vnímania v rámci takejto interakcie. Ja a ostatní tvoria jeden celok, keďže spoločnosť, ktorá je súhrnom správania jej členov, ukladá sociálne obmedzenia na správanie jednotlivca.

Charles Cooley ako prvý zdôraznil dôležitosť subjektívne interpretovanej spätnej väzby, ktorú dostávame od iných ľudí, ako hlavného zdroja údajov o našom vlastnom ja. Cooley navrhol teóriu zrkadlového seba, pričom tvrdil, že predstavy jednotlivca o tom, ako ho druhí hodnotia, výrazne ovplyvňujú jeho sebapoňatie . Zrkadlové ja vzniká na základe symbolickej interakcie jednotlivca s rôznymi primárnymi skupinami, ktorých je členom. Sebapoňatie sa teda formuje pokusom a omylom, počas procesu asimilácie hodnôt, postojov a rolí.

George Mead veril, že formovanie ľudského ja ako holistického mentálneho fenoménu nie je nič iné ako sociálny proces odohrávajúci sa „vo vnútri“ jednotlivca, v rámci ktorého James po prvý raz identifikoval „ja“ a „ja“ ako objekt. , vznikajú. Prostredníctvom asimilácie kultúry je človek schopný predpovedať správanie inej osoby a to, ako táto druhá osoba prejavuje naše vlastné správanie.

Mead veril, že sebaurčenie osoby ako nositeľa konkrétnej úlohy sa uskutočňuje uvedomením si a prijatím predstáv, ktoré o tejto osobe majú iní ľudia. Jedinec si rozvíja schopnosť reagovať na seba, formuje si k sebe postoj, v súlade s postojom ostatných okolo seba. Človek sa oceňuje do tej miery, že zažíva negatívny a odmietavý postoj k sebe od ostatných. Jedinec sa teda vníma v súlade s vlastnosťami a hodnotami, ktoré mu pripisujú iní.

3. Koncepty identity vyvinuté Ericksonom.

Na problém sebapoňatia sa Erickson pozerá cez prizmu ego-identity, chápanej ako produkt určitej kultúry vznikajúcej na biologickom základe. Ego-identita jednotlivca vzniká v procese integrácie jeho individuálnych identifikácií, preto je napríklad dôležité, aby dieťa komunikovalo s dospelými, s ktorými sa vie identifikovať. Ericksonova teória popisuje osem etáp osobného rozvoja a zodpovedajúce zmeny v ego-identite, charakterizuje krízové ​​body vlastné každej z týchto etáp a naznačuje osobné kvality, ktoré vznikajú pri riešení týchto vnútorných konfliktov. Formovanie ego-identity prebieha najmä vo sfére nevedomia.

Erickson kritizuje také pojmy ako sebaúcta, obraz Ja, považuje ich za statické, pričom podľa neho je hlavnou črtou týchto útvarov dynamika, pretože identita nikdy nedosiahne zavŕšenie, nie je niečím nemenným, čo sa dá použiť. ako pripravený nástroj osobnosti. Proces formovania identity Ja sa vyznačuje dynamikou kryštalizujúcich predstáv o sebe, ktoré slúžia ako základ pre neustále rozširovanie sebauvedomenia a sebapoznania. Erickson verí, že pocit identity je optimálny, keď má človek vnútornú dôveru v smerovanie svojej životnej cesty.

4. Fenomenologická tradícia v dielach K. Rogersa. Fenomenálny prístup v psychológii v chápaní človeka vychádza z dojmov subjektu, a nie z pozície vonkajšieho pozorovateľa, teda ako jednotlivec vníma sám seba, aký vplyv má na jeho potreby, pocity, hodnoty, presvedčenia, iba jeho inherentný vnímanie prostredia majú na správanie jednotlivca . Ústredným pojmom fenomenalistického prístupu je vnímanie, teda to, čo človek vníma, je pre neho jedinou realitou, prostredníctvom ktorej môže ovládať svoje správanie.

Rogers verí, že sebapoňatie je je to systém sebaponímania; najdôležitejší determinant reakcií na prostredie jednotlivca, ktorý vzniká na základe interakcie s okolím; spolu so sebaponímaním sa rozvíja aj potreba pozitívneho prístupu od ostatných. Hlavný problém v Rogersovom prístupe k pochopeniu sebapoňatia súvisí s tým, že jednotlivec používa psychologické obranné mechanizmy potrebné na prekonanie nesúladu medzi jeho priamou skúsenosťou a sebaponímaním.

Rogers tomu verí Sebapoňatie je systém sebaponímania, ktorý vzniká na základe interakcie s okolím.

Sebapoňatie sa neustále vyvíja a s ním sa rozvíja aj potreba pozitívneho prístupu od ostatných.

Sebapoňatie predstavuje súbor skôr popisných ako hodnotiacich predstáv o sebe. Tento pojem je širší ako pojem „sebaúcta“, ktorý sa zase považuje za centrálnu osobnú zložku sebapoňatia.

R. Burns nazval sebakoncepciu súbor postojov k sebe samému a definoval ho ako dynamický súbor postojov vlastných každej osobnosti, zameraný na osobnosť samotnú. Identifikoval tri hlavné spôsoby vlastného nastavenia : skutočné ja, zrkadlové ja a ideálne ja; každá z nich obsahuje štyri podštruktúry: fyzické ja, sociálne ja, mentálne ja a emocionálne ja.

Možné sú aj špecifickejšie typy, napr. profesionálne sebapoňatie osobnosť.

Ja sám - koncept môže byť pozitívny aj negatívny, ale v každom prípade sa človek snaží dosiahnuť vnútornú harmóniu. Sebakoncepcia dáva správaniu človeka pomerne tuhé jadro alebo ho jednoducho orientuje, je čiastočne vo vedomej časti, čiastočne nerealizovaná, nepriamo sa odráža v správaní človeka.

Ja-koncept- je to systém myšlienok, obrazov, hodnotení, ktoré existujú v mysli človeka a ktoré súvisia s ním. Zahŕňa predstavy o tom, ako vyzerá v očiach iných ľudí, ako aj o tom, aký by chcel byť a ako by sa mal správať. Podľa tejto definície je sebapoňatie skutočnými, ideálnymi obrazmi seba a obrazom seba v dôsledku odrazeného sebapostoja (ja v reprezentáciách iných ľudí alebo zrkadlové ja). Všetky tri zložky sebapoňatia sú jeho modalitami.

Sebapoňatie je okrem modalít reprezentované kognitívnou (sebaobraz), emocionálnou (sebahodnotenie) a behaviorálnou (stratégie sebapotvrdzovania osobnosti) zložkou.

Obrázok I Je to predstava jednotlivca o sebe samom. Charakteristiky, ktoré sa pripisujú sebe samému, môžu byť podľa R. Burnsa veľmi rozdielne – prívlastok, rola, postavenie, psychické kvality jedinca vrátane vecí, s ktorými sa človek spája, typické stratégie správania, životné ciele, blízki a významní ľudia , atď. Všetky tieto obrazy sa nazývajú aspekty integrálneho Ja a vo všeobecnejšej forme predstavujú fyzické Ja – obraz alebo schému tela, sociálne Ja – roly, s ktorými sa človek identifikuje, vekové Ja – pocit bytia. osoba určitého veku, rodová identita - všetky kvality jednotlivých kombinácií. mužské a ženské črty, vzhľadom na biologické pohlavie a psychologické faktory, psychologické I - integrálne emocionálne reakcie a intelektuálne vlastnosti, ako aj stabilné potreby a motívy.

Sebavedomie- postoj človeka k sebe samému, vyjadrený prijatím alebo odmietnutím jeho osobnosti. Sebaúcta sa podľa W. Jamesa skladá z dvoch zložiek – z úrovne nárokov a z úrovne skutočných úspechov. Úroveň ašpirácií je úroveň obtiažnosti pri dosahovaní cieľov. Ak je úroveň ašpirácií veľmi vysoká a úroveň skutočných úspechov nízka, potom bude nízka aj sebaúcta. S kombináciou úrovne ašpirácií a úrovne úspechu sa sebaúcta stáva vysokou a primeranou. Zvyšovanie sebaúcty sa dosahuje dvoma spôsobmi - znížením úrovne nárokov alebo zlepšením skutočných úspechov. Sebaúcta je jedným zo starostlivo študovaných mentálnych fenoménov.

sebapotvrdenie- behaviorálny aspekt sebapoňatia. Z nášho pohľadu je sebapotvrdzovanie jednou zo stratégií ega, je to spôsob posilňovania Ja, dávania mu či udržiavania sily, významu. Každý človek má vo väčšej či menšej miere určitú zraniteľnosť, pokiaľ ide o to, kým je a akú hodnotu má. Ľudia sa uchyľujú k rôznym spôsobom udržiavania vlastnej hodnoty, aby pocítili uspokojenie zo svojej vlastnej osobnosti. Môže to byť idealizácia a identifikácia, v jednom prípade projekcia a devalvácia – v inom sebarealizácia – v treťom prípade. Vo všeobecnosti je sebapotvrdením túžba po vysokom hodnotení a sebahodnotení svojej osobnosti a správania vyvolaného touto túžbou [cit. podľa: 56].

Obraz Seba, sebaúcta a sebapotvrdzovanie jednotlivca sú navzájom podmienené a vzájomne sa podmieňujúce javy, preto by ich štúdium malo byť založené na princípe konzistentnosti.

Zistili sme, že sebapoňatie je komplexný systém, ktorého hlavnými modalitami sú skutočné ja, ideálne ja a zrkadlové ja a komponentmi sú sebaobraz, sebaúcta a sebapotvrdenie.

Sebakoncepcia vykonáva určité funkcie:

zabezpečuje vnútornú konzistenciu (kongruenciu podľa Rogersa) osobnosti. Dôležitým bodom koherencie je zhoda reprezentácií pre seba s informáciami, ktoré prichádzajú zvonku. Sebapoňatie môže: 1) umožniť skúsenosť zodpovedajúcu obrazu Ja; 2) popierať to pomocou primitívnych foriem obrany; 3) deformovať pomocou zrelších obranných mechanizmov; 4) samotná zmena;

uskutočňuje interpretáciu skúsenosti podľa typu atribútovej projekcie, prirovnávajúc spoločnosť k jej vnútornému svetu. Ak teda mladý muž ustúpi žene, potom môže tento čin považovať za prejav láskavosti alebo za náznak veku alebo za túžbu nadviazať známosť;

predvída budúce úspechy alebo neúspechy, určuje smer hľadania a dosahovania. Očakávanie úspechu budú sprevádzať pozitívne emócie, pozitívne formulovaný cieľ, vývoj nástrojov zameraných na dosiahnutie úspechu a očakávanie neúspechu budú sprevádzané ďalšími stratégiami a pocitmi – negatívne emócie, cieľ, ktorý bude spočiatku obsahovať myšlienka zlyhania, nástroje zamerané na predchádzanie zlyhaniu.

Štvrtý aspekt - ide o pocit seba samého ako zdroja aktivity alebo reaktivity, prežívanie vlastnej slobody alebo neslobody, zodpovednosti alebo neviazanosti. Toto je ja, ktoré nie je sebaobraz, ale nejaký primárny východiskový bod akéhokoľvek sebaobrazu. Možno ho nazvať existenciálnym Ja, pretože odráža osobné charakteristiky najvyššej existenčnej úrovne, črty nie špecifických osobných štruktúr, ale všeobecné princípy vzťahu jednotlivca so svetom okolo neho.

Aktivita ako osobná formácia znamená osobitné postavenie subjektu vo vzťahu k svetu, k ľuďom okolo neho a k sebe samému, na rozdiel od reaktivity (pojem „reaktivita“ znamená reakciu alebo reakciu na vplyv akéhokoľvek podnetu), zotrvačnosť. , vyznačujúci sa prevahou iniciatívy nad pasivitou. Osoba nie je súborom akcií a nie len miestom konania, ale zdrojom akcií. Aktivita je vždy cieľavedomá. Osobnosť je stelesnená činnosť, ktorá komplexne sprostredkúva ľudskú činnosť. Osobnosť je činnosť alebo aktívny princíp v osobe, preto by osobnosť a aktivita nemali byť identifikované. Aktivita v dojčenskom veku sa prejavuje v podobe otvorenosti, dôvery a dobrej vôle voči ostatným. Ako človek starne, sebarozvoj, sebavzdelávanie atď., zaujíma čoraz väčšie miesto v živote človeka, t. j. tie formy činnosti, ktoré znamenajú postoj človeka predovšetkým k sebe samému. Aktivita ako kvalita subjektu priamo súvisí so životnou pozíciou jednotlivca. K. A. Abulkhanova-Slavskaya nazýva aktivitu osobným časom. Aktivita pôsobí ako transformácia, formovanie, prekonávanie protiurčujúcich tendencií.

Piata hrana I – je to sebavzťah alebo význam Ja. Najpovrchnejším prejavom sebapostoja je sebaúcta – všeobecný pozitívny alebo negatívny postoj k sebe samému.

Sebavedomie - Ide o hodnotenie človeka samého seba, jeho schopností, vlastností a miesta medzi ostatnými ľuďmi. Ako poznamenáva A. A. Rean, sebaúcta sa týka ústredných útvarov osobnosti, jej jadra. K samotnému formovaniu sebaúcty dochádza v procese aktivity a medziľudskej interakcie. Vzťah človeka k sebe samému je najnovším útvarom v systéme vzťahov človeka k svetu. Sebaúcta priamo súvisí s procesom sociálnej adaptácie a disadaptácie jedinca. Tradične je zvykom rozlišovať všeobecné a súkromné ​​sebavedomie. Súkromná sebaúcta sa formuje na základe všeobecnej sebaúcty, a to vďaka navrhnutiu a rozvoju jej štruktúry takých prvkov, ako je sebaideál, reflexia, stanovenie cieľov. Sebaideálny subjekt, ktorý je jednou zo zložiek psychologickej štruktúry sebaúcty, slúži ako zdroj pre formovanie hodnotových orientácií. Rozpor medzi skutočnými a ideálnymi vlastnosťami je v psychológii považovaný za istý druh protikladu ja-ideálu a ja-reálneho. V prípade ich relatívnej konvergencie hovoria o absencii cieľa sebarozvoja.

treba rozlišovať sebaúcta- postoj k sebe, akoby zvonku, kvôli nejakým skutočným výhodám alebo nevýhodám, a sebaprijatie- priamy emocionálny postoj k sebe, bez ohľadu na to, či osoba má nejaké znaky, ktoré tento postoj vysvetľujú, alebo nie. Nemenej dôležitou charakteristikou sebapostoja je aj stupeň jeho integrity, integrovanosti, autonómie, nezávislosti od vonkajšieho hodnotenia.

Sebavzťah je teda mechanizmus spätnej väzby. V dôsledku svojho konceptu D. A. Leontiev ponúka vidieť celú škálu aspektov, ktoré môže človek zmeniť. Treba však poznamenať, že sa neobmedzuje len na jednu z nich.

Porušenie integrity a stability obrazu I odráža skutočné osobné zmeny človeka. Hlavným faktorom pri zmene obrazu seba a štruktúry sebahodnotenia je kritická situácia, ktorá je situáciou osobného sebaurčenia. Stabilný, jednoduchý a harmonický systém obrazu Ja sa v kritickej situácii výrazne mení, nadobúda labilitu, nekonzistentnosť a zložitosť. Nasledujúci spôsoby sebariadenia zmeneným systémom sebaobrazu:

prispôsobenie roly požiadavkám situácie;

nedostatočná osobná adaptácia;

maximálne zjednodušenie obrazu I;

komplikácia obrazu, získanie stability, harmónie.

Všimnite si, že vo väčšine teórií a prístupov sa osobitné miesto venuje takému zložitému javu, akým je proces sebauvedomenia.

Sebavedomie jednotlivca. Každý človek vie, že má vedomie, teda schopnosť uvedomovať si svet okolo seba a seba – alebo si uvedomovať seba.

Uvedomenie si seba ako akejsi fyzickej entity, ktorá má formu a iné vlastnosti a môže sa stať predmetom sebaúcty a posudzovania iných ľudí, sprevádza človeka po celý život. Vyvíja sa na základe fyziologických vnemov a dojmov, ktoré organizmus zažíva v najskorších štádiách svojej existencie.

Sebavedomie osoby je súborom jej predstáv o sebe, ktoré sa vyjadrujú v koncepte ja, a hodnotenie týchto predstáv osobou je sebaúcta. Z hľadiska psychologickej analýzy je sebauvedomenie komplexný duševný proces, ktorého podstatou je vnímanie mnohých obrazov seba samého v rôznych situáciách činnosti a správania, vo všetkých formách interakcie s inými ľuďmi a spojením týchto obrazov do jedinej holistickej formácie, konceptu ja, moja vlastná individualita. „Predmetom sebauvedomenia nie je realita, ale vlastná osobnosť ako predmet činnosti,“ píše V. S. Merlin.

S. L. Rubinstein vo svojom diele „Vedomie a jeho hranice“ (1989) píše, že sebauvedomenie dieťaťa je etapa vo vývoji vedomia, pripravená rozvojom reči a dobrovoľných pohybov, rastom nezávislosti. Vyčleňuje niekoľko na seba nadväzujúcich momentov formovania sebauvedomenia v ontogenéze: zvládnutie vlastného tela, vznik dobrovoľných pohybov, samostatný pohyb a sebaobsluha. Sebauvedomenie dieťaťa od útleho veku sa rozvíja v zmysle chápania svojho Ja v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Niektorí autori (L. I. Bozhovich, L. S. Vygotsky, I. S. Kon, M. Kuhn) sa domnievajú, že sebauvedomenie sa objavuje až v dospievaní.

Verí sa, že L. S. Vygotsky bol jedným z prvých, ktorí študovali sebauvedomenie tínedžera. Sebauvedomenie tínedžera považuje nielen za fenomén jeho osobnosti a vedomia, ale za osobitný časový moment vo vývoji osobnosti - od sebapoznania k sebapostojom a sebaregulácii.

V procese rozvoja osobnosti sa sebauvedomenie stáva čoraz komplikovanejším a s pribúdajúcimi obrazmi sa vytvára ucelený, hlboký a primeraný obraz o sebe samom.JR Lang píše, že sebauvedomenie zahŕňa uvedomovanie si seba samého a uvedomenie si seba ako objektu pozorovania niekým iným. Sebauvedomenie sa rozvíja, keď sa dieťa stáva osobou, ktorá sa vedome odlišuje od sveta iných ľudí. Vo všeobecnej štruktúre osobnosti pôsobí sebauvedomenie ako komplexná integračná vlastnosť jej duševnej činnosti. Na jednej strane sa zdá, že fixuje výsledok duševného vývoja jednotlivca v určitých fázach, a na druhej strane pôsobí ako vnútorný regulátor správania. Sebavedomie ovplyvňuje ďalší rozvoj osobnosti a ako jedna z nevyhnutných vnútorných podmienok kontinuity tohto procesu nastoľuje rovnováhu medzi vonkajším vplyvom, vnútorným stavom osobnosti a formami jej správania.

Podľa obrazového vyjadrenia A. N. Leontieva sa človek „narodí dvakrát“; Obráťme sa na „druhé zrodenie osobnosti“, konkrétne k sebauvedomeniu. Sebavedomie možno definovať ako postoj človeka k sebe samému, ktorý úzko súvisí s túžbou zlepšovať sa. Z toho vyplýva nasledovné funkcie sebauvedomenia: sebapoznanie, sebazdokonaľovanie a hľadanie zmyslu života.

Hlavné zložky sebauvedomenia

Vlastné meno - proces sebapoznania

Nárok na uznanie – emocionálne hodnotné

Postoj rodovej identity k sebe samému

Psychologický čas – sebaregulácia správania

osobnosti (I.I. Chesnokova 1977)

spoločenský priestor

osobnosti

(V.S. Mukhina 1998)

Vedomie identity – osobný význam „ja“

Vedomie „ja“ (konflikt znamená „ja“) má:

Vedomie svojej duševnej – kognitívnej, emocionálnej a

vlastnosti relačné zložky

Sociálne a morálne (V.V. Stolín 1983)

sebavedomie

(V.S. Merlin)

Štruktúra sebavedomia podľa V.S. Mukhina

Štruktúra sebauvedomenia - súbor stabilných spojení vo sfére hodnotových orientácií a svetonázoru človeka, zabezpečujúci jeho jedinečnú celistvosť a identitu voči sebe samej. Štruktúra sebauvedomenia zahŕňa zachovanie základných významov a významov pri vonkajších a vnútorných zmenách. Toto štruktúru je vybudovaná v rámci systému, ktorý ju generuje – ľudskej komunity, do ktorej daný človek patrí.

Sebavedomie nachádza svoje vyjadrenie v každom z piatich článkov:

1. Vlastné meno. Meno - osobné meno osoby, ktoré dostal pri narodení; znak, ktorý umožňuje zaradiť človeka do určitej sociálnej vrstvy, etnickej skupiny, miesta v sociálnych vzťahoch, pohlavia. Meno sa stotožňuje s telesnou a duchovnou individualitou človeka. Psychologicky je meno katalyzátorom, ktorý prispieva k hromadeniu pozitívnych (alebo negatívnych) emócií adresovaných človeku od prvých dní jeho narodenia. To prispieva k formovaniu základnej dôvery (nedôvery) v ľudí a hodnotového postoja k sebe samému. V štádiách ontogenetického vývoja toto prepojenie určuje hodnotové orientácie človeka v jeho nárokoch na uznanie, charakteristiku rodovej identifikácie, v charaktere budovania životných perspektív, v systéme práv a povinností.

Deprivácia meno (urážka, nútená zmena) vedie človeka k nepohodliu, pričom sú možné psychasténické reakcie alebo depresívne stavy. Dieťa stráca sebadôveru, klesá pocit dôvery k dospelému.

2. Nárok na uznanie - prezentácia práv osoby na verejnú úctu od iných ľudí. Spočiatku jej vyhovovalo vykonávanie zvykov a zákonov. V ontogenéze sa nárok na uznanie formuje v dôsledku zaujatého postoja dospelého k prejavom dieťaťa. Keďže všetko dobré je emocionálne povzbudzované, dieťa má túžbu byť dobré, začína sa rozvoj túžby učiť sa, čo schvaľujú ľudia okolo neho. Zároveň dochádza k asimilácii pozitívnej sebaúcty - „som dobrý“ a spoločenského záujmu. Dospelý realizuje nárok na uznanie v činnostiach zaradených do troch sfér ľudskej existencie: 1) príroda, 2) objektívny svet, 3) spoločnosť. Uvedomenie si nárok na uznanie v oblasti každodenného života človek presadzuje pocit dôstojnosti a sebahodnoty, pričom zároveň vystupuje ako spoločenský jedinec.

Deprivácia realizácia nárokov (nesúhlas, cenzúra, odcudzenie) vedie k emocionálnemu vypätiu, frustrácii, k rozvoju takých negatívnych formácií, akými sú klamstvá, závisť, agresivita, pochybnosti o sebe, pasivita, konformita a pod.

3. Rodová identita - jednota sebauvedomenia, motívov správania, konania v každodennom živote človeka, ktorý sa zaraďuje k určitému pohlaviu a preberá na seba príslušnú rodovú rolu predpísanú tradíciami. Rodová identifikácia je hodnotová orientácia človeka na jeho pohlavie ako sociálnu rolu, sexuálnu potenciu a sexuálne správanie, vrátane uznania jeho identity s rodom po fyzickej, sociálnej a psychickej stránke.

Depriváciačloveka zo strany sexuálnej identity vedie k emočnému napätiu, frustrácii, neurózam.

4. Psychologický čas jednotlivca - individuálne prežívanie svojich fyzických a duchovných zmien v čase reprezentovanom minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, v segmente objektívneho času života. Človek vo svojom sebavedomí premýšľa o svojej osobe v troch časoch: individuálna minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Človek meria svoju životnú cestu pomocou psychologického času. Psychologický čas človeka je dynamický v závislosti od významu okolností pre človeka - prítomnosť môže zmeniť interpretáciu minulosti a budúcnosti, transformovať ich bývalé obrazy.

V podmienkach deprivácie Ako rozvíjajúca sa osobnosť sa človek formuje bez zodpovedného postoja k vlastnej dobe života, bez formovaného psychologického času. Deprivácia hodnotový postoj človeka k jeho minulosti, prítomnosti a budúcnosti, či absencia štruktúrovanej minulosti v dejinách rozvíjajúceho sa človeka a neistota vyhliadok na život, ničia vnútorný status jednotlivca.

5. Sociálny priestor jednotlivca - podmienky rozvoja a existencie človeka, ktoré ho psychologicky uvádzajú do sféry práv a povinností.

Podmienky sú: 1) miesto, kde sa odohráva život človeka; 2) štýl a obsah komunikácie v kontexte kultúry, ku ktorej osoba patrí; 3) vnútorné postavenie človeka samotného, ​​vo vzťahu k dejinám jeho etnika, ku kultúre ako integrálnemu historicky podmienenému fenoménu. Sociálny priestor ako fenomén kultúry je determinovaný význammi a významami práv a povinností formovaných v dejinách etnosu.

Štruktúra sebauvedomenia I.I. Chesnoková

V reálnom živote človeka sa sebauvedomenie prejavuje v neoddeliteľnej jednote jeho jednotlivých vnútorných procesov: sebapoznanie, emocionálny a hodnotový postoj k sebe samému, sebaregulácia správania v rôznych formách interakcie medzi ľuďmi v spoločnosti. Touto cestou, sebauvedomenie:

je dynamická formácia psychiky;

umožňuje pochopiť skutočné výsledky sebapoznania, emocionálno-hodnotového postoja k sebe samému a úroveň sebaregulácie, identifikovať príčiny tej či onej formy ich prejavu;

umožňuje zohľadniť vnútornú dynamiku procesov sebauvedomenia, rozdielny pomer jeho vnútorných zložiek, ktorý ovplyvňuje determináciu správania;

jeho procedurálny charakter umožňuje prekonať interpretáciu sebauvedomenia ako statického javu.

Proces sebapoznania- počiatočný článok sebauvedomenia, základ pre existenciu a prejav sebavedomia. Sebapoznaním človek prichádza k určitému poznaniu o sebe, ktoré je zahrnuté v obsahu sebauvedomenia ako jeho jadro. K poznaniu seba samého dochádza nepriamo – v procese interakcie s vonkajším svetom ho človek, vystupujúci ako aktívny človek, poznáva a zároveň poznáva sám seba. Hlavná podmienka určovaním kontinuity zmien vedomostí o sebe samom je dynamika samotnej skutočnej reality a interakcie s inými ľuďmi. V súvislosti s potrebou adekvátnej adaptácie človeka na sociálne podmienky, ktoré ho obklopujú, sa musí vždy obracať na svoje „ja“, zlepšovať vedomosti o sebe, predovšetkým s cieľom diferencovanejšej regulácie správania.

Emocionálna sebaúcta sa vyjadruje vo vlastnom postoji jednotlivca k tomu, čo sa o sebe dozvie, „objaví“, t.j. v širokej škále vzťahov. Skúsenosti súvisiace s postojom k vlastnej osobnosti, k jej individuálnym črtám a prejavom v správaní a činnosti môžu prebiehať vo forme priamej emocionálnej reakcie, alebo ako skúsenosti v „neaktuálnej podobe“ (P.Ya. Yakobson), keď nedochádza k živej emocionálnej reakcii a je nahradená hodnotovým súdom, za ktorým stojí momentálne neaktualizovaný stabilný pocit, poskladaná, v určitom čase prežívaná emocionálna reakcia.

Samoregulácia ako proces, ktorým človek organizuje svoje správanie. Sebaregulácia správania je forma regulácie, ktorá zahŕňa moment zahrnutia výsledkov sebapoznania a emocionálno-hodnotového postoja k sebe samému. Toto „začlenenie“ sa navyše aktualizuje vo všetkých fázach implementácie behaviorálneho aktu – od jeho motivačných zložiek až po vlastné hodnotenie dosiahnutého účinku. Ten sa subjektívne spája so zážitkom spokojnosti alebo nespokojnosti, posilňovaním alebo popieraním počiatočných základov obsahu sebauvedomenia, ktoré je zahrnuté v tomto akte správania.

Štruktúra sebauvedomenia V.S. Merlin

vedomie identity - prebieha sebaidentifikácia a sebaprijatie (cca 1. rok života);

vedomie „ja“ – uvedomenie si seba ako predmetu činnosti (nastáva asi o 2-3 roky);

uvedomenie si svojich duševných vlastností, ku ktorému dochádza v dôsledku zovšeobecnenia údajov sebapozorovania;

sociálne a morálne sebavedomie, ktoré sa vyskytuje v dospievaní

Zvlášť zaujímavé je koncept sebauvedomenia od V. V. Stolina. Ako "jednotka sebauvedomenia" podľa jeho názoru je čo znamená ja, ktorá obsahuje kognitívnu, emocionálnu a vzťahovú zložku. Všeobecná logika Stolinových úvah sa scvrkáva na fakt, že pluralita činností vedie k pluralite významov Ja, priesečník činností – k činom, činom – k protichodným významom Ja. Konflikt znamená ja, zase dáva podnet k rozvoju a ďalšej práci sebauvedomenia. .

Jednotky sebauvedomenia V.V. Stolin

1. osobný význam vzniká v reálnom živote subjektu, odráža vzťah cieľov (čo robí?) k motívom činnosti (prečo to robí?). V štruktúre vedomia osobný význam vyjadruje sa vo významoch a emocionálnych (zmyslových) zážitkoch (kognitívne a emocionálne aspekty). Na individuálnej úrovni význam "ja" je čiastočne totožná so sebahodnotením a plní predovšetkým adaptačnú funkciu vo vzťahu k činnosti subjektu.

Príklad: „Som dobrý“ - signál, že pri dosahovaní cieľa alebo uvedomovaní si motívu je všetko v poriadku, „Som zlý“ – znamená, že subjekt sa stáva negatívnou podmienkou vlastnej motivácie pri dosahovaní cieľa.

Prejavom osobného významu je konfliktný osobný význam. Rovnaké okolnosti, činy, dôsledky sú zahrnuté v rôznych životných vzťahoch (činnostiach) a môžu mať rôzne osobné významy: pozitívne vo vzťahu k jednému motívu a negatívne vo vzťahu k inému. Toto protichodný význam a je protichodný.

2. Osobný konflikt význam bude pozitívne pre jednotlivca v takom rozsahu, v akom sa odráža súvislosť konania s dosiahnutím jedného motívu, a negatívne do tej miery, že odráža odstup od iného motívu. Konfliktný význam činu prežívame už pred jeho uskutočnením, či už ako vedomú dilemu, alebo ako subjektívnu ťažkosť – vo forme emocionálnej signalizácie tohto konfliktu. Kým sa však akcia nedokončí, významy "ja" nie sú v konflikte. Konfliktný osobný význam „ja“ nastáva po akcii.

Stav sebauvedomenia jednotlivca podľa V.V.Stolina. Analýzou problému štruktúry osobnosti A.N.Leontiev načrtol tri typy osobných konfliktov, ktorých povaha je zakorenená v charakteristikách motivačnej sféry osobnosti. Sebavedomie človeka, ktoré odráža tieto konflikty, ich akoby absorbovalo do seba, čo zase môže viesť k zvláštnym stavom sebauvedomenia.

Nejednotnosť motivačnej sféry môže viesť aj k štiepeniu sebauvedomenia jednotlivca - štiepeniu vedomia seba samého, stratu seba samého a skúsenosť neopodstatnenosti svojho „ja“.

„Ja“ nadobúda význam vo vzťahu k motívom a hlavnému motívu-cieľu a v kontexte hierarchie, v ktorej je motivačná sféra organizovaná. Ale tieto motívy, ako aj vedomé prepojenia a podriadenosť medzi nimi, môžu byť imaginárne.„Ja“, chápané vo vzťahu k imaginárnym motívom, nadobúda falošný osobný význam. falošné "ja" sa ukazuje ako silná prekážka pre jednotlivca pochopiť, zhodnotiť a spracovať vlastnú skúsenosť; faktor, ktorý skresľuje vnímanie seba aj sociálnej reality. Ale človek koná so skutočnými ľuďmi a za reálnych okolností, takže vzniká otázka ako falošný význam seba samého sa odráža v iných ľuďoch, v komunikácii s nimi.

Úvod

Vo vývoji psychologickej vedy sú určité témy, ktoré fixujú jej zásadný posun na cestu večného poznania vnútorného sveta individuálneho ja človeka Jednou z tém modernej vedeckej psychológie je sebapoňatie, teda systematicky usporiadaný súbor myšlienok, seba. Ako ústredný článok sebauvedomenia ho v 60. rokoch minulého storočia potvrdili americkí psychológovia Abraham Maslov a Carl Rogers.

Sebapoňatie je fenomén sebauvedomenia, a to nielen mimoriadne zložitý, ale aj jedinečný svojimi funkciami, účelom, pretože tvorí množstvo najvýznamnejších myšlienok a dáva odpovede aspoň na štyri otázky: „Kto som? naozaj?“, „Ako by som chcel byť?“, „Ako ma vnímajú ostatní?“, „Čím sa skutočne môžem stať výsledkom života, napriek prekvapeniam a pádom osudu?“

Sebakoncepcia je teoretickým konštruktom modernej psychológie, ktorý je však obsahovo a objemovo taký silný, že v žiadnom prípade nie je horší ako také známe ako „vedomie“, „činnosť“ alebo „osobnosť“. A to je jasné už od pradávna: "Poznaj sám seba a poznáš svet." Len cesta k sebe samému sa vždy ukáže ako neúmerne dlhá a dramatická a hlavne si ňou musí prejsť každý sám.

1. Psychologické chápanie ego-identity a podstaty

rozdiely medzi psychológiou ega a psychoanalýzou

Americký psychológ Eric Erickson zdôvodnil sebapoňatie prostredníctvom formátu ego-identity. Ten je dôležitým produktom príslušnej kultúry. Zdroj ego-identity je obsiahnutý v holisticky významnom úspechu človeka. Identifikácia ega-jedinca vzniká v procese integrácie jeho samostatných identifikácií; preto je dôležité, aby sa dieťa stýkalo s dospelými, s ktorými sa vie identifikovať. Teória E. Ericksona popisuje osem etáp osobného rozvoja človeka, zodpovedajúce zmeny v identifikácii ega, krízy a podmienky riešenia vnútorných konfliktov. Zvlášť zložité a dramatické je formovanie ego-identity v čase mladosti.

Ego-identita je naplnenie každého psychickou energiou, ktorá odráža subjektívny pocit nepretržitej sebaidentity.

Ego-identita nie je len súhrn rolí prijateľných pre jednotlivca, ale aj zodpovedajúce kombinácie identifikácií a možností, ktoré človek vníma na základe skúseností z interakcie s vonkajším svetom, ako aj vedomostí o tom, ako ostatní reagujú. k tomu. Keďže identifikácia sa formuje v procese vzťahov, osoba je spôsobená svojou psychosociálnou povahou.

Mechanizmus ego-identity vzniká v oblasti nevedomia a rozvíja sa v cykle interakcie s ostatnými. E. Erickson kritizuje také pojmy ako „sebaúcta“, „ja-obraz“, pričom ich považuje za nehybné. Od Ja rozpoznáva len dynamiku seba samého.Pocit ego-identity je optimálny vtedy, keď má človek vnútornú istotu vo výbere smeru svojej životnej cesty.

Teoretické hypotézy E. Ericksona sa týkajú čisto chápania procesu ega. Jeho myšlienky zároveň nie sú ničím iným ako následným schematickým vývojom Freudovej koncepcie. Vedec sa rozhodne odchyľuje od klasickej psychoanalýzy zo štyroch dôležitých dôvodov. Po prvé, v jeho diele vidíme rozhodujúci posun dôrazu od Id k Egu. To posledné tvorí základ ľudského správania a fungovania. Okrem toho považuje Ego za autonómnu štruktúru osobnosti, ktorej spojivom je sociálna adaptácia, a tiež tvrdí, že vždy existuje akýsi paralelný vývoj Id a inštinktov. Známy pohľad na ľudskú povahu sa výstižne nazýva psychológia ega.

Psychológia ega je psychologický smer, ktorý sa sformoval na základe klasickej psychoanalýzy a do popredia kladie problém adaptácie jednotlivca na okolitý svet.

Zatiaľ čo Z. Freud veril, že Ego bojuje a snaží sa vyriešiť konflikt medzi inštinktívnymi nutkaniami a morálnymi obmedzeniami, E. Erikson dokazuje, že Ego je autonómny systém, ktorý interaguje s realitou prostredníctvom vnímania, myslenia, pozornosti a pamäti.

Po druhé, teoretik psychológie ega vyvinul nový pohľad na vnútorný obsah individuálnych vzťahov dieťaťa s rodičmi a kultúrny kontext, v ktorom rodina existuje. Ak sa Z. Freud zaujímal o vplyv rodičov na formovanie osobnosti dieťaťa, tak E. Erikson sa zameral na historické podmienky, v ktorých sa formujú sklony. Vychádza z výsledkov pozorovaní ľudí, ktorí patria do iného kultúrneho formátu a hodnotového systému.

Po tretie, teórie rozvoja ega pokrývajú celý životný priestor jednotlivca. Z. Freud sa naopak obmedzil na vplyv skúseností z raného detstva a nevenoval pozornosť vývinovým otázkam, ktoré sú mimo genitálneho štádia.

Po štvrté, Z. Freud a E. Erickson majú rozdielne názory na povahu a spôsoby riešenia psychosexuálnych konfliktov. Účelom prvého bolo odhaliť povahu a charakteristiky vplyvu nevedomého duševného života na osobnosť, ako aj vysvetlenie toho, ako môže raná trauma spôsobiť psychopatológiu v dospelosti. Druhý si naopak vytvoril vlastnú koncepciu, aby kompetentne usmernil schopnosti človeka prekonávať životné ťažkosti psychosociálneho charakteru. E. Erickson bol navyše presvedčený, že každá osobná a spoločenská kríza je určitou výzvou, ktorá stimuluje každého k osobnému rastu a prekonávaniu spoločenských prekážok.

U Ericksona je ústredným postavením teórie rozvoja ega to, že človek počas svojho života prechádza niekoľkými univerzálnymi štádiami formovania. Proces ich nasadenia je regulovaný v súlade s epigenetickým princípom dozrievania, ktorý je odôvodnený nasledujúcimi ustanoveniami:

Osobnosť sa formuje v krokoch a prechod je spôsobený jej pripravenosťou pohybovať sa smerom k následnému rastu, rozširovaniu vedomého sociálneho rozhľadu a okruhu sociálnej interakcie;

Spoločnosť je usporiadaná tak, aby bol schválený rozvoj schopností jednotlivca a tiež prispieva k zachovaniu tohto trendu.

Výskumník rozdelil život človeka na osem samostatných etáp psychosociálneho vývoja ega. Prechodom všetkými týmito štádiami sa formuje plne funkčná osobnosť. Sprevádza ich kríza – moment, ktorý vzniká v dôsledku dosiahnutia určitej psychickej zrelosti a sociálnych požiadaviek kladených na jednotlivca v určitom štádiu vývoja.

Každá psychosociálna kríza obsahuje pozitívne a negatívne zložky. Ak sa konflikt uspokojivo rozpúta, potom Ego absorbuje novú pozitívnu zložku a zaručí zdravý vývoj osobnosti do budúcnosti. Ak naopak konflikt zostane nevyriešený, potom je Ego zranené, poškodené, a preto v ňom pôsobí negatívne. Inými slovami, je potrebné, aby spoločnosť, úzka skupina prispela k adekvátnemu riešeniu každej krízy, pretože len vtedy je človek schopný naplno pristúpiť k ďalšej fáze sebarozvoja.

2. Psychosociálny vývoj človeka od narodenia po školu:

detstvo, rané detstvo a vek hry

Osobný rozvoj prebieha počas celého života. Prvé psychosociálne štádium podľa Z. Freuda zodpovedá orálnej fáze, pokrýva prvý rok života, kedy sa vytvára pocit dôvery. Dieťa vníma vonkajší svet ako bezpečný, stabilný a ľudí ako starostlivých a spoľahlivých. Miera, do akej sa u dojčaťa rozvíja pocit dôvery v iných, závisí od kvality materskej starostlivosti, ktorú dostáva. Inými slovami, tento pocit vzniká zo schopnosti matky sprostredkovať svojmu dieťaťu pocity uznania, stálosti a identity skúseností. Aby mohol prebehnúť proces efektívneho vývoja, bábätká musia dôverovať nielen vonkajšiemu svetu, ale aj vnútornému, teda naučiť sa dôverovať sebe. Zvyčajne výrazné správanie sa pozoruje, keď je dieťa schopné znášať neprítomnosť matky bez extrémneho utrpenia a úzkosti.

Príčina prvej psychickej krízy je spojená s kvalitou materskej starostlivosti o dieťa. Ak je pre matku charakteristická nespoľahlivosť, odmietanie bábätka, tak to prirodzene vyvoláva krízu, teda u dieťaťa to vyvoláva psychosociálny postoj strachu, nedôvery, ktorý smeruje k svetu ako celku, k určitým najmä ľudí a prejaví sa v neskorších fázach osobného rozvoja. Pocit nedôvery sa zintenzívňuje, keď bábätko prestáva byť pre matku hlavným momentom v jej živote. Rodičia, ktorí sa v tejto úlohe cítia neistí, alebo ak je ich hodnotový systém v rozpore so všeobecne uznávaným životným štýlom, môžu u dieťaťa vytvárať atmosféru neistoty, nejednoznačnosti, vyúsťujúcej do globálneho pocitu nedôvery. Práve v dôsledku takéhoto nepriaznivého vývoja správania vznikajú depresie u dojčiat a paranoja u dospelých.

Vo všeobecnosti platí, že kríza „dôvera – nedôvera“ nie vždy nájde riešenie počas prvého či druhého roku života. Podľa epigenetického princípu sa uvedená dilema bude objavovať znova a znova v každej ďalšej fáze vývoja, hoci je ústredná len pre detské obdobie. Adekvátne prekonanie krízy dôvery je dôležitou etapou rastu dieťaťa v neskoršom veku. Zdravý vývin dieťaťa nie je výsledkom samotného pocitu dôvery, ale skôr vopred určeného priaznivého vzťahu dôvery a nedôvery. Koniec koncov, pochopiť, prečo nie je potrebné dôverovať, je rovnako dôležité ako vedieť, prečo je potrebné dôverovať.

Pozitívna psychosociálna kvalita vytvorená ako výsledok úspešného vyriešenia konfliktu dôvery a nedôvery sa nazýva pojem nádej. U dospelého človeka je základom pre formovanie viery. Nádej je vlastne prvou pozitívnou vlastnosťou ega, ktorá udržuje človeka sebavedomého po celý život. Pridelenie pocitu základnej dôvery vytvára základ pre dosiahnutie určitej autonómie a sebaovládania, vyhýbanie sa pocitom hanby, pochybností a poníženia. Toto obdobie zodpovedá muskulo-análnemu štádiu podľa Z. Freuda a trvá v druhom a treťom roku života. Dieťa, ktoré komunikuje s rodičmi v procese učenia, správania pri toalete, zisťuje, že ich ovládanie je iné: môže to byť forma úzkosti alebo deštruktívna forma krotenia a obmedzovania. Pocit sebakontroly bez straty sebaúcty je ontogenetickým zdrojom dôvery v slobodnú voľbu. Prílišná kontrola druhých a súčasná strata sebakontroly sa môže stať impulzom pre rozvoj neustáleho sklonu k pochybnostiam a hanbe.

Človek drží vo svojom srdci; predsudky a nenávisť, láska a oddanosť – to všetko hlboko vstúpilo do človeka. Ak Ego drží svoje väzenie okolo seba, berie to väzenie so sebou; a je len jeden spôsob, ako sa z toho dostať: ... to, čo do toho nepatrí. Všetko vonkajšie necháva vonku. Čo patrí zemi, je obsiahnuté na zemi; duša to odmieta. A ničenie ego je len slovo. V skutočnosti to nie je ničenie; toto je objav. Ľudia sa veľmi často boja čítať budhistické knihy, ...

https://www.site/religion/12479

Pri pohľade priamo pred seba možno niektoré veci nevidí. Toto som ja o sebe). Wikipedia jasne hovorí, čo je ego. Ego(lat. ego - "ja") - podľa psychoanalytickej teórie tá časť ľudskej osobnosti, ktorá je uznávaná ako "ja" a je v kontakte ... s vašou prirodzenosťou. Vaša životná energia. Si to ty sám. Pojmy ako nafúknutý ego, obludný ego, silný alebo slabý ego, nepravdivý alebo pravdivý ego, malý alebo veľký ego, superego a pod. - nie sú celkom pravdivé a týkajú sa prejavov osobnosti ...

https://www.site/psychology/111729

Ego Ego. Je to však také zlé Ego v skutočnosti? Ego Ego

https://www.site/religion/110771

Autori a učitelia zmyslu a významu radi hovoria o škode Ego. Ich znenie je vnímané jednoznačne - všetky problémy z Ego. Je to však také zlé Ego v skutočnosti? Ego je naša škrupina. Tie. určitú hranicu, ktorá sa podmienečne oddeľuje... a nereagovať priamo na "vtipy" (cesta vedomia) alebo odmietať rozvíjať silu vedomia a potom Ego automaticky vytvorí v aure zrazeninu energie, ktorá zablokuje prechod informácií (energie) súvisiacej s témou rozhovoru. V neskoršom veku...

https://www.site/psychology/111249

A potom sa naučíte byť presne tým, čo vám zostalo, a podieľať sa na „tom“ v živote bez toho, aby ste sa na to spoliehali ego. Prečo nemôže človek ego? Človek ako taký proste môže. Aby sme sa s tým vysporiadali, pozrime sa na veci globálne... zvonku. Vstupuje do pojmovej časti vedomia, ktorej obsahom je obraz sveta vr ego. Tento koncepčný stroj tu spracováva prichádzajúce dáta a dáva vám predstavu o tom, čo sa deje. Keď spíte, vonkajšie informácie...

https://www.site/psychology/11249

Ľudské emócie-energie, ktoré prevládajú v Duši a sú na úrovni Duše, majú prevažne ženskú zložku. Duša, na rozdiel od ego, sú potrebné vysoké vibrácie - ona, ako všetky ženy, chce ľahkosť: chce spievať a tancovať, chce ... to, čo je pre nás skutočne zaujímavé a spoločnosťou neakceptované. Možno nebude mať zmysel v spoločenskom živote, ktorý tak miluje ego. Snáď nebudeme dávať a brať nízke energie z TV, sociálnych sietí, nebudeme dávať a brať...

https://www.site/religion/111109

Čo sa týka prechodu na novú úroveň ich poznania a "rozšírenia obzorov ich sveta." Otázka: ako sa zlomiť Ego alebo ako sa toho zbaviť - je v podstate bezvýznamné. Od Ego nie je možné sa toho zbaviť. Zbavovať sa Ego, okamžite sa zbavíme života. Ego bude určite prítomný vo všetkých svetoch Rozumnej bytosti, kde existujú obmedzenia vo forme podmieneného obalu vnímania...

https://www.site/religion/111131

V spoločnosti výhovoriek či úprimnej bolesti hraničiacej s nenávisťou. Prvým sú tiež triky falošnej osobnosti. Ego akoby prehlušoval pud sebazáchovy duše, skresľujúci vnímanie pravdy, dovoľujúci nám zotrvať v nepriaznivých podmienkach a nie...len tým „referenčným“ známym z detstva a ľuďom patriacim do rovnakého prototypu. . Komu závidíme? Ego nás povzbudzuje, aby sme bojovali za sny iných ľudí. Zamyslite sa nad tým, aké to je stráviť dvadsať alebo tridsať rokov, aby ste dosiahli globálny cieľ a dosiahli ho...

Zo všetkých teórií psychológie a psychoanalýzy, ktoré sa objavili v druhej polovici 20. storočia, bola snáď najuznávanejšia a najrozšírenejšia teória psychológa E. Ericksona (1902-1994). Je to spôsobené tým, že jeho myšlienky o integrite jednotlivca, jej identite (identite) voči sebe samej a spoločnosti, v ktorej žije, sa stali veľmi aktuálnymi pre väčšinu moderných spoločností, v ktorých je jedným z problémov nejednota a osamelosť ľudí.

Ericksonov prístup, ktorý je v podstate rozvinutím Freudovej koncepcie, rieši sociokultúrny kontext formovania vedomého ja jednotlivca – ega. Na problém sebapoňatia sa Erickson pozerá cez prizmu ego-identity, chápanej ako produkt určitej kultúry vznikajúcej na biologickom základe. Jeho charakter určujú vlastnosti danej kultúry a schopnosti daného jedinca. Zdroj ego-identity je podľa Ericksona „kultúrne významným úspechom“. Identita ega-jedinca vzniká v procese integrácie jeho oddelených identifikácií (zjednotenie oddelených sebaidentifikácií); preto je dôležité, aby dieťa komunikovalo s dospelými, s ktorými sa vie identifikovať.

Erickson tak prichádza k záveru o významnom vplyve kultúry a sociálneho prostredia dieťaťa na jeho vývoj. Hlavnými sú pre neho ustanovenia o úlohe prostredia, integrite jednotlivca a potrebe neustáleho rozvoja a kreativity jednotlivca v procese jej života. Erickson veril, že rozvoj osobnosti pokračuje po celý život, v skutočnosti až do smrti človeka, a nielen v prvých rokoch života, ako veril Freud. Tento proces ovplyvňujú nielen rodičia a ľudia blízki dieťaťu, teda nielen úzky okruh ľudí, ako sa traduje tradičná psychoanalýza, ale aj priatelia, práca a spoločnosť ako celok. Sám Erickson tento proces nazval procesom formovania identity, pričom zdôraznil dôležitosť zachovania a zachovania celistvosti osobnosti, celistvosti Ega, ktoré je hlavným faktorom odolnosti voči neurózam a depresiám.

Ericksonova teória popisuje osem etáp osobného rozvoja a zodpovedajúce zmeny v identite ega, charakterizuje krízové ​​zvraty, ktoré sú vlastné každej z týchto etáp, a naznačuje osobné kvality, ktoré vznikajú pri riešení týchto vnútorných konfliktov.

Erickson ako psychoterapeut venoval hlavnú pozornosť kríze dospievania, ktorá je sprevádzaná dôležitými biologickými a psychickými zmenami ("zahmlievanie" ego-identity), keďže so zmenou obrazu vlastného tela sa mení obraz svojho tela. mení sa aj vlastné „ja“ tínedžera. Kríza identity, ktorá nastáva v tomto období, je základom osobnej a sociálnej identity, ktorá sa od tohto obdobia začína realizovať. Argumentujúc, na rozdiel od ortodoxnej psychoanalýzy, potrebou študovať nie neurotikov, ale dobre socializovaných a sebavedomých adolescentov, Erickson zdôraznil, že základom normálneho osobného rozvoja je práve vedomý pocit celistvosti, identity.

Erickson definuje ego-identitu ako „subjektívny pocit nepretržitej sebaidentity“, ktorý človeka energizuje psychickou energiou. Poukazuje na to, že ego-identita nie je len súhrn rolí, ktoré jednotlivec preberá, ale aj určité kombinácie identifikácií a schopností jednotlivca, ako ich vníma na základe skúseností z interakcie s vonkajším svetom. ako aj poznanie toho, ako naňho reagujú ostatní. Keďže ego-identita sa formuje v procese interakcie jednotlivca s jeho sociokultúrnym prostredím, má psychosociálnu povahu.

Erickson vyzdvihol 8 hlavných etáp vo vývoji identity počas ktorého dieťa prechádza z jedného štádia sebauvedomenia do druhého. Tieto štádiá sú sériou kritických období, ktoré musia byť počas života prekonané. Špecifická etapa zároveň formuje nielen novú kvalitu potrebnú pre spoločenský život, ale pripravuje dieťa aj na ďalšiu životnú etapu. Každá etapa poskytuje príležitosť na formovanie protikladných vlastností a charakterových vlastností, ktoré si človek v sebe uvedomuje a s ktorými sa začína stotožňovať (Príloha 3).

Erickson verí, že pocit identity ega je optimálny, keď má človek vnútornú dôveru v smer svojej životnej cesty. V procese formovania identity nie je dôležitý ani tak konkrétny obsah individuálneho prežívania, ale schopnosť vnímať rôzne situácie ako samostatné články v jedinej, súvislej skúsenosti jednotlivca.